Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, May 31, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/553/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115200122
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6115200122.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD.
a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu Z. M., nar. XX. XX.
XXXX, s trvalým pobytom F. X, XXX XX V. V., proti žalovanému C.. Z. K., podnikajúcemu pod obchodným
menom C.. Z. K. F., s miestom podnikania L. F. XXX/XX, XXX XX B., IČO: 10 682 210, o zaplatenie
400,00 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská

Bystrica č.k. 12C/4/2015-56 zo dňa 30. 06. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 400,00 Eur s presne špecifikovaným úrokom z omeškania a nahradiť mu trovy konania
(prvý výrok) z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event.

„prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 30. 06. 2015 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
400,00 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne za dobu omeškania od 08. 07. 2014
do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 24,00 Eur z titulu zaplateného súdneho poplatku, to
všetko v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok). V prevyšujúcej časti žalobu zamietol
(druhý výrok).
1. 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa žalobou domáhal

voči žalovanému zaplatenia istiny vo výške 400,00 Eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že v
januári 2013 reagoval na ponuku práce v zahraničí, ktorú žalovaný inzeroval v rámci predmetu svojho
podnikania na internetovej adrese S.. V súlade s vybranou ponukou práce v F. R. alebo V. uzavrel so
žalovaným prostredníctvom internetu zmluvu o sprostredkovaní práce v F. R., resp. v V.. Dňa 28. 01.
2013 ho žalovaný vyzval k zaslaniu listín potrebných k vybaveniu vybranej práce „P. E. O. E. R. X. P.“
so mzdou od 2.000,00 Eur na mesiac. Dňa 05. 02. 2013 preto žalovanému poslal požadované listiny a

životopis. Dňa 19. 02. 2013 mu žalovaný telefonický oznámil, že bol pre práce v V. vybraný a na práce
nastúpi, ale že pred nástupom na prácu musí podstúpiť školenie, ktoré vykoná buď on v B., alebo jeho
syn v Z. a on (žalobca) musí za školenie zaplatiť sumu 400,00 Eura. Táto suma mala byť zaplatená za
školenie, lebo práca je už dohodnutá a vybavujú sa víza. Školenie sa uskutočnilo dňa 14. 03. 2013 a
synovi žalovaného na stretnutí v obchodnom dome U. v Z., na ul. I. H. č. XX vyplatil sumu 400,00 Eur v
hotovosti za školenie o živote v R. M. a V.. Zároveň ešte podpísal nejaké tlačivá v anglickom jazyku, ktoré

vraj potrebujú pre jeho budúceho zamestnávateľa. Od toho dňa sa mu žalovaný prestal ozývať a tak ho
začal telefonicky, aj prostredníctvom e-mailu žiadať o oznámenie, kedy a kde je nástup na dohodnuté
práce. Žalovaný sa opakovane vyhováral na to, že vybavuje víza a že všetko je závislé od jeho R.
partnera. Neskôr vyzval žalovaného na vrátenie sumy 400,00 Eur a to aj doporučeným listom zo dňa
26. 06. 2014, ktorý žalovaný prevzal dňa 07. 07. 2014. Žalovaný ani na tento pokus o zmier nereagoval.
Na základe uvedeného sa preto žalobca žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 400,00

Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 08. 07. 2014 do zaplatenia a náhrady trov
konania.1. 3. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že vo veci bol vydaný
platobný rozkaz č.k. 12C/4/2015-26 zo dňa 25. 02. 2015, voči ktorému podal žalovaný včas odôvodnený
odpor, v dôsledku čoho došlo k zrušeniu platobného rozkazu. Žalovaný v odpore namietal, že žalobca

síce k žalobe pripojil viacero listín, avšak žiadnym spôsobom nepreukázal právny titul, na základe
ktorého sa domáha uplatňovaného nároku. Ani z jednej z predložených listín jednoznačne a bez
pochybnosti nevyplýva zaplatenie predmetnej z sumy zo strany žalobcu v jeho (žalovaného) prospech.
1. 4. Okrem toho súd prvej inštancie zdôvodnil (s poukazom na v tej dobe platné a účinné ustanovenie
§ 119 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej aj „O.s.p.“), prečo nevyhovel žiadosti žalovaného

o odročenie nariadeného termínu pojednávania.
1. 5. V súvislosti s odôvodnením rozhodnutia vo veci samej prvoinštančný súd poukázal na vykonané
dokazovanie, na relevantné zákonné ustanovenia (konkrétne § 87 písm. f) O.s.p., § 51, § 491 ods. 1, §
774, § 776, § 451 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov, ďalej len „Občiansky zákonník“ a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995
Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov,

ďalej aj „Nariadenie“ a § 142 ods. 3 O.s.p.) a následne konštatoval, že: „Vykonaným dokazovaním má
súd preukázané, že žalobca uzatvoril so žalovaným ústnou formou nepomenovanú zmluvu podľa § 51
Občianskeho zákonníka, ktorá svojim obsahom najbližšie zodpovedá zmluve o sprostredkovaní podľa
§ 774 a nasl. Občianskeho zákonníka. Na základe uzatvorenej zmluvy mal žalovaný sprostredkovať
pre žalobcu uzavretie pracovnej zmluvy na prácu v zahraničí - V. alebo v F. R., a to P. P. O. E. P..

Podľa ponuky žalovaného je poplatok za sprostredkovanie zamestnania 0,0 Eur, teda bezodplatne čo
je v rozpore z výpisom zo živnostenského registra, podľa ktorého predmetom podnikania žalovaného
je sprostredkovanie zamestnania za úhradu. Uvedenému záveru o ústnom uzavretí zmluvy svedčí
výsluch žalobcu, vzájomná e-mailová komunikácia predložená žalobcom, v ktorej žalovaný dňa 28. 01.
2013 žiada od žalobcu viaceré doklady pre zamestnávateľa, aby bol žalobca zaradený do výberového

procesu, dňa 27. 12. 2013 žalovaný oznamuje žalobcovi, že zamestnávateľ vybavuje povolenia, aby
pre neho žalobca mohol pracovať, dňa 27. 12. 2013 žalovaný oznamuje žalobcovi, že súri svojho
R. partnera, dňa 09. 01. 2014 žalovaný oznamuje žalobcovi že so zamestnávateľom je v sústavnom
kontakte a požiadavka je v štádiu riešenia. V súvislosti s uzatvorenou zmluvou prijal žalovaný od žalobcu
400,00 Eur, ktoré mu boli vyplatené v hotovosti dňa 14. 03. 2013 v Z. a to k rukám osoby určenej

žalovaným. (...) Žalovaný v podanom odpore, ani vo vyjadrení k predvolaniu na pojednávanie nepoprel
ani prijatie uvedenej peňažnej čiastky, ani uzavretie zmluvy so žalobcom.“ Následne súd prvej inštancie
uviedol: „Pravdivosti výpovede žalobcu na pojednávaní dňa 30. 06. 2015 svedčí ponuka žalovaného
zverejnená v sieti internet, ako aj výzva žalobcu zaslaná žalovanému doporučene poštou dňa 07. 07.
2014, na ktorú žalovaný nereagoval a tiež podaný odpor a vyjadrenie žalovaného pred nariadeným

termínom pojednávania. Žalovaný uviedol, že ani z jednej z predložených listín jednoznačne a bez
pochybností nevyplýva zaplatenie predmetnej sumy zo strany žalobcu v prospech žalovaného. Žalovaný
prijatie peňažných prostriedkov nepoprel, poukázal na dôkazné bremeno žalobcu. Súd v danej súvislosti
konštatuje, že sa jedná o konanie sporové, teda o rozhodovanie o spore medzi dvoma stranami o právo,
ktoré im patrí. Takéto konanie jej ovládané zásadou prejednávacou, čiže iniciatíva na zhromažďovanie

skutkového základu leží zásadne na účastníkoch konania. Súd v konaní zisťuje skutkový stav veci,
pričom ide o to, že poznatky súdu o skutočnostiach boli v súlade, a to čo možno v najvernejšom súlade
s objektívnou realitou. Treba zdôrazniť, že absolútny stav objektívnej reality sa dokazovaním nikdy
nemôže dosiahnuť a súd sa musí k nej len priblížiť. Súd získava poznatky určeným spôsobom v zmysle
Občianskeho súdneho poriadku, teda procesným dokazovaním. Pre túto činnosť sú vždy nutné tvrdenia

o týchto skutočnostiach. To vyplýva z toho, že v procese sa súdu dokazuje pravdivosť tvrdenia o týchto
skutočnostiach a súd sa o nich dozvedá z prednesu účastníkov konania a z vykonaného dokazovania.
Občiansky súdny poriadok ukladá povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti v § 79 ods. 1 O.s.p. tomu, kto
podáva návrh na začatie konania. V § 101 ods. 1 O.s.p. ukladá účastníkom úplné tvrdenie potrebných
skutočností. V danom prípade okrem tvrdení zo strany žalobcu boli súdu predložené listinné dôkazné

prostriedky o skutočnostiach, ktoré preukazujú uzavretie zmluvy o sprostredkovaní práce v zahraničí
v ústnej forme a tiež tú skutočnosť, že žalovaný od uchádzačov o sprostredkovanie práce vyberá
poplatok za absolvovanie školenia vo výške 400,00 Eur. Žalobca svojou výpoveďou preukázal tú
skutočnosť, že na základe ústneho pokynu žalovaného absolvoval uvedené školenie v Z. a za to aj
uhradil osobe označenej žalovaným 400,00 Eur za absolvovanie školenia. Žalovaný svojou procesnou

nedisciplinovanosťou zapríčinil stav, že výpoveď žalobcu nebola priamo na pojednávaní konfrontovaná
s prípadnými jeho prednesmi alebo jeho výpoveďou. Žalovaný sa pojednávania nezúčastnil, svoju
žiadosť o odročenie neodôvodnil okolnosťami, pre ktoré by bolo možné žiadosti vyhovieť. K žiadosti
žalovaného o kvalifikovanie právneho dôvodu návrhu žalobcom súd uvádza, že povinnosťou účastníkanie je právna kvalifikácia návrhu, ale iba jeho skutkové vymedzenie. Súd v konaní zisťuje skutkový stav
veci vykonaným dokazovaním, pričom právne posúdenie súdom zisteného skutkového stavu prináleží
súdu a nie účastníkom konania. Podľa § 776 Občianskeho zákonníka, sprostredkovateľovi patrí náhrada

nákladov iba vtedy, ak je to výslovne dohodnuté, pri pochybnostiach len ak mu vznikol nárok na
odmenu. Nárok na odmenu vzniká sprostredkovateľovi vtedy, ak bol výsledok dosiahnutý pričinením
sprostredkovateľa. Nakoľko výsledok zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dosiahnutý nebol,
keď žalobcovi nebola ponúknutá možnosť uzavrieť pracovnú zmluvu na práce v zahraničí, žalovaný
nemá právo ani na odmenu, ani na náhradu nákladov, ktoré od žalobcu prijal za uskutočnenie školenia.

Prijaté peňažné prostriedky žalovaným od žalobcu sú tak prijaté bez právneho dôvodu a žalovaný je
povinný ich vydať žalobcovi.“ Z uvedeného dôvodu preto žalobe žalobcu v časti, v ktorej sa domáhal
voči žalovanému zaplatenia sumy 400,00 Eur podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyhovel.
1. 6. V súvislosti s časťou priznaného nároku týkajúceho sa uplatňovaného úroku z omeškania
prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že „z dôvodu omeškania žalovaného s plnením
peňažného dlhu žalobcovi vzniklo podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka právo na zaplatenie

úrokov z omeškania. Výšku úrokovej sadzby stanovuje § 3 ods. 1 Nariadenia navýšením piatich
percentuálnych bodov nad úrokovú sadzbu stanovenú Európskou centrálnou bankou. Žalovanému bola
preto uložená povinnosť zaplatiť z dlžnej sumy 400,00 Eur aj úrok z omeškania vo 5,15 % ročne od
08. 07. 2014 (deň nasledujúci po dni prevzatia výzvy žalovaným na vydanie peňažných prostriedkov
od žalobcu) do zaplatenia, keďže omeškanie s plnením peňažného dlhu doposiaľ trvá.“ Zároveň

prvoinštančný súd v súvislosti s touto časťou uplatňovaného nároku uviedol, že „zamietol žalobu v časti
úroku z omeškania prevyšujúceho Nariadením stanovenej výške, t.j. v časti úroku z omeškania vo výške
0,10%ročnezosumy400,00Eurod08.07.2014dozaplatenia,keďževtejtočastiježalobanedôvodná,
v rozpore s Nariadením stanovenou výškou úroku z omeškania.“
1. 7. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil aplikáciou v tej dobe platného a účinného ustanovenia §

142 ods. 3 O.s.p. a keďže žalobca mal v spore (pôvodne - v konaní) neúspech len v pomerne nepatrnej
časti týkajúcej sa úroku z omeškania, priznal mu náhradu trov konania voči žalovanému v plnej výške
(24,00 Eur), s tým, že priznaná náhrada trov konania predstavuje trovy konania vzniknuté žalobcovi z
titulu zaplateného súdneho poplatku.

2.1.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalžalovanývzákonnejlehoteodvolanie.Zobsahuodvolania
vyplýva, že de facto napadol výrok, ktorým mu súd uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 400,00 Eur
s presne špecifikovaným úrokom z omeškania a nahradiť mu trovy konania (prvý výrok). Žiadal, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v uvedenom výroku zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2. 2. Odvolanie právne odôvodnil poukázaním na v tej dobe platné ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a)
v spojení s § 221 ods. 1 písm. f), § 205 ods. 2 písm. c) a § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.
2. 3. V prvom rade namietal, že mu konaním prvoinštančného súdu spočívajúcom v odmietnutí
žiadosti o odročenie pojednávania bola odňatá možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti uviedol
argumentáciu, ktorou zdôvodňoval nemožnosť zúčastniť sa pojednávania na prvoinštančnom súde.

Zároveňdaldopozornosti,žeprvoinštančnýsúdžiadnymspôsobomneposúdilijehožiadosťoodročenie
pojednávania komplexne, tak ako sa to značí prezentovať v odôvodnení rozhodnutia. Žiadosť o
odročenie pojednávania podával z dvoch dôvodov a to z dôvodu neopakovateľného obchodného
rokovania a z dôvodu absencie najdôležitejšieho dôkazu, ktorý v spise chýbal a ktorý od prvého úkonu
vo veci a v každom jednom následnom úkone vo veci požadoval a zdôrazňoval jeho dôležitosť, t. j.

z dôvodu absencie právneho titulu žalovaného nároku. Okrem toho poukázal na jednu zo základných
zásad civilného konania, ktorou je zásada rovnosti strán. Z tejto zásady vyplýva povinnosť súdu na
zaujatie rovnaké postoja (vecného aj formálneho) voči stranám sporu, čo v tomto prípade jednoznačne
dodržané nebolo. Prvoinštančný súd na jednej strane prisudzoval slovám žalobcu až neprimeranú
vážnosť, a naopak, jeho jednoznačným tvrdeniam a požiadavkami na to, aby celý tento súdny spor

prebiehal maximálne transparentne, demokraticky a úsporne, sa staval negativisticky a až na hrane
zaujatosti.
2. 4. V súvislosti s argumentáciou prvoinštančného súdu uvedenou v odôvodnení napadnutého
rozsudku, že v odpore a ani vo vyjadrení k žalobe nepoprel prijatie žalobcom uplatňovanej peňažnej
čiastky a ani uzavretie zmluvy, uviedol, že má za to, že „až do času konania prvého pojednávania“,

ktoré považuje „za nezákonné a teda za neplatné, nenastal dôvod“, ktorý by ho „v záujme ochrany
svojich práv a oprávnených záujmov pomkol k tomu, aby sa vyjadril, teda poprel alebo uznal žalovaný
nárok žalobcu.“ Po preštudovaní napadnutého rozsudku výslovne popiera prijatie sumy 400,00 Eur. V
závere odôvodnenia odvolania uviedol, že „v každom jednom úkone vo veci samej“ žiadal „o predloženiekvalifikovaného právneho titulu, na základe ktorého žalobca bez pochybností preukážte ním tvrdený
nárok a nie o kvalifikáciu právneho titulu, resp. dôvodu návrhu.“

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

4. Odvolanie žalovaného bolo podané ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku, ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok.
Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok (ďalej len

„CSP“), ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Z citovaného ustanovenia
vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovanie o odvolaní prebieha už v dobe účinnosti CSP,
bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ustanovenie
§ 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého „právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované.“

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 379,
§ 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 2 CSP a contrario a rozsudok súdu
prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 400,00 Eur s presne špecifikovaným úrokom z omeškania a nahradiť mu trovy konania

(prvý výrok) podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a vec mu v tomto rozsahu podľa § 391 ods. 1
CSP vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. V prvom rade odvolací súd v súvislosti s argumentáciou žalovaného uvedenou v odvolaní, že mu
konaním prvoinštančného súdu spočívajúcom v odmietnutí jeho žiadosti o odročenie pojednávania

bola odňatá možnosť konať pred súdom uvádza, že ide o argumentáciu skutkovo nedôvodnú a
právne neopodstatnenú. Žalovaný v predmetnej žiadosti o odročenie pojednávania neuviedol náležitosti
vyplývajúce z v tej dobe platného a účinného ustanovenia § 119 ods. 2 O.s.p. a uviedol len všeobecné,
ničím nepreukázané tvrdenia zdôvodňujúce nemožnosť zúčastniť sa pojednávania. Z tohto dôvodu
postupoval súd prvej inštancie vecne správne, keď prípisom formálne označeným ako „Posúdenie

žiadosti o odročenie pojednávania“ zo dňa 24. 06. 2015 (č.l. 46 až 37 spisu) žalovanému oznámil
že jeho žiadosť o odročenie pojednávania posúdil ako nedôvodnú a že pojednávanie dňa 30. 06.
2015 o 10,45 hod. sa uskutoční. V konečnom dôsledku, žalovaný ani v odvolaní žiadnym spôsobom
nepreukázal svoje tvrdenia, ktorými odôvodňoval nemožnosť zúčastniť sa uvedeného pojednávania na
prvoinštančnom súde.

8. Ako vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia, prvoinštančný súd vyhovel žalobe žalobcu ohľadom
uplatňovanej istiny vo výške 400,00 Eur na základe toho, že dospel k názoru, že „žalobca uzatvoril
so žalovaným ústnou formou nepomenovanú zmluvu podľa § 51 Občianskeho zákonníka, ktorá svojim
obsahom najbližšie zodpovedá zmluve o sprostredkovaní podľa § 774 a nasl. Občianskeho zákonníka“,

pričom„vsúvislostisuzatvorenouzmluvouprijalžalovanýodžalobcu400,00Eur,ktorémubolivyplatené
v hotovosti dňa 14. 03. 2013 v Z. a to k rukám osoby určenej žalovaným“ a „žalovaný prijatie peňažných
prostriedkov nepoprel“, a keďže „výsledok zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dosiahnutý
nebol, pretože žalobcovi nebola ponúknutá možnosť uzavrieť pracovnú zmluvu na práce v zahraničí,
žalovaný nemá právo ani na odmenu, ani na náhradu nákladov, ktoré od žalobcu prijal za uskutočnenie

školenia“ a preto „prijaté peňažné prostriedky žalovaným od žalobcu sú tak prijaté bez právneho dôvodu
a žalovaný je povinný ich vydať žalobcovi.“

9. Po oboznámení sa s obsahom spisu a prvoinštančným súdom vykonaním dokazovaním sa odvolací
súd stotožňuje s vyššie uvedeným názorom prvoinštančného súdu ohľadom uzatvorenia zmluvy medzi

žalobcom a žalovaným. Túto skutočnosť (uzatvorenie zmluvy) v konečnom dôsledku nespochybňuje ani
žalovaný. Z vykonaného dokazovania prevedeného prvoinštančným súdom, ktoré vychádzalo najmä
z výpovede samotného žalobcu však nebola jednoznačne preukázaná pravdivosť jeho tvrdenia, že
na základe uvedenej zmluvy skutočne uhradil žalovanému uplatňovanú sumu vo výške 400,00 Eur,
ktorú si v tomto spore voči nemu uplatňuje z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalobca síce uviedol, že

túto sumu uhradil, ale žiadnym objektívnym spôsobom toto tvrdenie nepreukázal, a už vôbec žiadnym
objektívnym spôsobom nepreukázal, že ju uhradil žalovanému. Vo svojej výpovedi sám uviedol, že
uvedenú sumu uhradil k rukám osoby určenej žalovaným, pričom túto osobu žiadnym spôsobom bližšie
nešpecifikovalrespektíve neidentifikoval.Ztohologickyvyplýva,žeakbyajbolopravdivéjehotvrdenieoúhrade uvedenej sumy (čo zatiaľ v spore nebolo jednoznačne objektívne preukázané), žalobca žiadnym
spôsobom nepreukázal na základe akého titulu platil uvedenú sumu žalovanému prostredníctvom tretej
osoby, teda nepreukázal, že by táto tretia osoba bola oprávnená na základe konkrétneho právneho

titulu prevziať predmetnú sumu v mene a na účet žalovaného. Za tohto skutkového stavu a za situácie,
keď žalovaný už v samotnom odpore proti platobnému rozkazu i vo vyjadrení k žalobe poukazoval
na to, že zo žalobcom predložených listín nevyplýva jednoznačne a bez pochybností, že by žalobca
zaplatil predmetnú sumu v jeho prospech, nebolo namieste, aby sa prvoinštančný súd pri ustálení
skutkového stavu uspokojil len s tvrdeniami žalobcu, bez toho, aby ich mal náležitým procesným

spôsobom verifikované riadne prevedeným dokazovaním, ktoré by objektívnym spôsobom preukázalo
dôvodnosť uplatňovaného nároku. Preto možno konštatovať, že z doposiaľ vykonaného dokazovania
nemožno vyvodiť, že by žalobca uniesol dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, že sumu 400,00
Eur, ktorú si v tomto spore uplatňuje voči žalovanému, žalovanému skutočne zaplatil.

10. Vychádzajúc z uvedeného vyplýva, že prvoinštančný súd rozhodol predčasne, bez toho, aby v rámci

dokazovania venoval náležitú pozornosť vyššie uvedeným relevantným skutkovým aspektom a preto
odvolaciemu súdu neostávala iná možnosť ako rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej
časti, t. j. vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 400,00 Eur s presne
špecifikovaným úrokom z omeškania a nahradiť mu trovy konania (prvý výrok) podľa § 389 ods. 1 písm.
b) a c) CSP zrušil a vec mu v tomto rozsahu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

11. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude postupovať vo vyššie naznačenom smere.
Primárne bude potrebné, aby žalobca preukázal, či skutočne uhradil uplatňovanú sumu 400,00 Eur a
komu ju uhradil, a v prípade, ak ju uhradil tretej osobe (ktorú musí samozrejme presne identifikovať),

musí preukázať, že táto tretia osoba bola oprávnená na základe konkrétneho právneho titulu prevziať
predmetnú sumu v mene a na účet žalovaného, resp. inak povedané, za takejto skutkovej situácie musí
preukázať pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného.

12. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu žalobcu v

prevyšujúcej časti zamietol (druhý výrok) zostal nedotknutý (§ 367 ods. 2 CSP).

13. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (391 ods. 2 CSP).

14. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o
náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).