Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 17, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/5/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117209786
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3117209786.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov
JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobkyne L., zastúpená M. proti
žalovanému M., zastúpený X., o zaplatenie 990,02 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. 17Csp/89/2017-65 zo dňa 06. septembra 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á proti žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal proti žalobkyni náhradu trov konania v
plnom rozsahu. Po právnej stránke aplikoval ust. § 451 ods. 1, 2, § 456, § 100 ods. 1 a § 107 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka a § 137 CSP. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa v tomto
konaní domáha práva na vydanie bezdôvodného obohatenia proti žalovanému, ktorý sa bezdôvodne
obohatil tým, že prijal od nej plnenie vo výške prevyšujúcej jej plnenie z neplatnej úverovej zmluvy.

Obrana žalovaného spočívala predovšetkým vo vznesení námietky premlčania tohto práva,
pričom na základe zisteného skutkového stavu súd konštatoval, že žalobkyňa nechala pred podaním
žaloby na súd uplynúť subjektívnu premlčaciu dobu v trvaní dvoch rokov, ako aj objektívnu premlčaciu
dobu v trvaní troch rokov. S ohľadom na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyslovený
v jeho rozsudku, sp. zn. 3Cdo/41/2012 a všeobecnú zásadu platnú aj pre súkromné právo platné v
Slovenskej republike vigilantibus iura scripta sunt, podľa ktorej si každý má strážiť a chrániť svoje práva,

dospel k záveru, že nárok žalobkyne je premlčaný. K uplynutiu subjektívnej premlčacej doby uviedol, že
žalobkyňa sa mohla dozvedieť o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil
najneskôr poukázaním poslednej splátky úveru v sume 13 Eur dňa 28.12.2012. S argumentáciou
právneho zástupcu žalobkyne, že 1) žalobkyňa sa o vzniku bezdôvodného obohatenia a kto sa na
jej úkor obohatil, kvalifikovane dozvedela až po dátume 01.02.2017, teda po porade s advokátom,
2) že o vzniku bezdôvodného obohatenia sa mohla najskôr dozvedieť až vyhlásením rozsudku o veci
samej dňa 27.05.2015 (rozsudok Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 20C/64/2014) a že

3) žalobkyňa sa o vzniku bezdôvodného obohatenia nemala ako kvalifikovane dozvedieť, pretože mala
za to, že ohľadnej zmluvy o úvere je všetko v poriadku, sa súd nestotožnil. Vyslovil názor, že plynutie
premlčacej doby začne odo dňa, kedy by oprávnený mohol podať žalobu, pričom nie je rozhodujúce,
či daný subjekt bol v situácií, ktorá mu uplatnenie práva znemožňovala (nevedel o práve, výkon práva
mu znemožňovala choroba, neznalosť právnych predpisov a pod.). Ide o objektívne určený začiatok
plynutia premlčacej doby, ktorý sa odvíja od právnych skutočností, prípadne udalostí, ktorých vznik,

či existencia sú nezávislé od úrovne vedomia (znalosti) oprávneného účastníka
zodpovednostného vzťahu. Uviedol, že argumentácia žalobkyne je postavená (zjednodušene
povedané) na jej chápaní samej seba ako subjektu právnych vzťahov, v ktorých sa ocitá bez svojejvôle, bez akejkoľvek vedomosti o svojich právach, ako jediná obeť zmluvného vzťahu. Nesúhlasil ani s
argumentáciou žalobkyne, že nemohla uplatniť nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože
čakala na rozhodnutie súdu. K tejto argumentácií súd uviedol, že žalobkyňa (spotrebiteľ) mala právo

v konaní podať tzv. vzájomnú žalobu. Na podporu argumentácie o uplynutí subjektívnej premlčacej
doby poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17Co/315/2017 zo 06.09.2017 a tiež
rozhodnutie, sp. zn. 17Co/372/2015 zo dňa 27.04.2016. Pri zdôvodnení uplynutia objektívnej premlčacej
doby akcentoval, že žalobkyňa opomína skutočnosť, že úverovú zmluvu neuzatvoril
len sám žalovaný. Vyslovil, že je daná oprávnená pochybnosť o absencií elementárnej spravodlivosti,

ak žalobkyňa sama žalovaného za účelom poskytnutia úveru oslovila, dobrovoľne podpísala úverovú
zmluvu, na ktorej bola uvedená výška úroku viac ako 70 % a v súčasnosti argumentuje úmyslom
žalovaného veriteľa obohatiť sa na jej úkor, úžerníckym úrokom a pod. Jej úvaha totiž nereflektuje to,
že žalobkyňa v čase podpisu úverovej zmluvy obdržala od žalovaného určitú sumu peňazí, pričom
existovalo objektívne riziko, že veriteľ hypoteticky sa vrátenia poskytnutého úveru nikdy nedomôže.
Úmyselžalovanéhoobohatiťsanaúkoržalobkynejepotrebnévnímaťajvtýchsúvislostiach, že

žalobkyňa bola ochotná čerpať úver za úrok vo výške viac ako 70 % ročne. Mal za to, že
konštatovanie žalobkyne, že konane žalovaného je vopred premyslené, z hľadiska pomeru rizika voči
dosiahnutému zisku s tým, že žalovaný dlhodobo ignoruje zákonné povinnosti, napr. správne uvádzať
RPMN, dlhodobé dojednávanie vysokých úrokov a poplatkov za poskytnutie úveru,
či nesprávny postup pri uzatváraní zmlúv, uspokojovanie pohľadávok na základe dohôd o zrážkach

zo mzdy, je len ničím nepreukázanou hypotézou. Uviedol, že úmyselné
bezdôvodné obohatenie vzniká vtedy, ak povinný z bezdôvodného obohatenia má úmysel sa obohatiť
na úkor iného, a to už v čase prijatia plnenia bez právneho dôvodu, z neplatného právneho úkonu alebo
z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Uvedený vnútorný psychický vzťah žalovaného sa v okolnostiach
daného prípadu žalobkyni nepodarilo preukázať. Absencia úmyslu žalovaného sa bezdôvodne obohatiť

na úkor žalobkyne vyplýva aj zo skutočnosti, že žalovaný podal žalobu o zaplatenie príslušenstva istiny
úveru a v ním začatom konaní nebol úspešný.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanému uloží

povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 990,02 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od
03.05.2017 do zaplatenia. Namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zistenia a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa sa mohla dozvedieť o tom, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil zaplatením poslednej splátky úveru v sume

13 Eur dňa 28.12.2012, nakoľko okamih, kedy sa žalobkyňa dozvedela, že žalovanému zaplatila viac
ako mala, teda o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, bol až okamih vyhlásenia
rozsudku Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 20C/64/2014 zo dňa 27.05.2015. Pokiaľ aj súd prvej
inštancie argumentoval tým, že žalobkyňa opomenula skutočnosť, že úverovú zmluvu neuzatvoril len
sám žalovaný, vyslovila názor, že konanie žalovaného bolo od samotného vzniku zmluvného

vzťahuminimálnevedenésnepriamymúmyslom.Skutkovéokolnostijednoznačnepreukazujúúmyselné
bezdôvodné obohatenie žalovaného (aj keď nepriamo). Na podporu svojej argumentácie poukázala
na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-618/10 Banco Espaňol, v ktorom bolo uvedené, že
v zmluve uvedený úrok vo výške 22,38 % nemá žiadne opodstatnenie v demokratickej spoločnosti,
nemožno ho označiť inak ako úžerný a odporujúci dobrým mravom a odvolaciemu súdu neprináleží

ho upravovať tak, aby zodpovedal zákonnej požiadavke v súlade s dobrými mravmi, k limitom pri
dojednaní výšky úrokov pri peňažných pôžičkách (úveroch). Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1MCdo/1/2009 zo dňa 31.07.2009, z ktorého vyplýva, že
neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje
úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám

uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Uviedla, že neprimerane vysoké poplatky
za poskytovanie úveru, uplatňovanie pohľadávok nad rozsah prípustný zákonom, dlhodobé ignorovanie
právnych predpisov je možné považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi
a takúto praktiku si možno ťažko predstaviť len v rovine nedbanlivosti. Uviedla, že zhodný názor
ohľadom úmyslu žalovaného obohatiť sa, potvrdilo aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,

ktoré prostredníctvom Odboru ochrany spotrebiteľa posudzovalo množstvo spotrebiteľských zmlúv
spoločnosti M., s.r.o. Zdôraznila, že z ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že subjektívna
vedomosť oprávneného o tom, že sa na jej úkor žalovaný bezdôvodne obohatil, musí byť skutočná.
Nie je pritom rozhodujúce, či sa o svojom práve nedozvedela vlastným zavinením, teda, či sa mohlao svojom práve dozvedieť, alebo mala dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti. Uviedla, že
tento moment je práve čas vyhlásenia rozsudku vo veci, sp. zn. 20C/64/2014 zo dňa 27.05.2015.
Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu na konanie žalovaného, je potrebné aplikovať desaťročnú

objektívnu premlčaciu dobu, nakoľko na strane žalovaného došlo k vzniku úmyselného bezdôvodného
obohatenia. Konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy nebolo súladné s dobrými mravmi, žalovaný
nerešpektoval povinností stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch a ustanovenia Občianskeho
zákonníka zamerané na ochranu spotrebiteľa. Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak ako konanie
zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s

nepriamym úmyslom získať majetkový prospech.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a zároveň žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Uviedol, že žaloba bola podaná s vedomím, že
tvrdený nárok je premlčaný. Už v konaní, sp. zn. 20C/64/2014 bol vedľajší účastník tam žalovanej

strany zastúpený tým istým advokátom ako žalobkyňa v tomto konaní, preto sa žalobkyňa mohla
potrebné skutočnosti dozvedieť a žalobu podať už v roku 2015. Vo vyjadrení poprel, že k bezdôvodnému
obohateniu malo dôjsť úmyselným konaním žalovaného. Pokiaľ by mala byť aplikovaná desaťročná
premlčacia doba stanovená v § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bolo by nutné preukázať
existenciu vedomosti žalovaného o tom, že existuje skutočnosť, od ktorej odvodzuje vznik a existenciu

bezdôvodného obohatenia. Existencia úmyslu získať bezdôvodné obohatenie nie je daná s eventualitou,
že by bezdôvodné obohatenie mohlo vzniknúť. Žalobkyňa neuviedla a nepreukázala jedinú skutočnosť
o úmysle žalovaného získavať bezdôvodné obohatenia. Je nereálne tvrdenie žalobkyne, že
žalovaný, ak chcel dosiahnuť vyšší zisk, tak musel vedieť, že musí porušiť právne predpisy. Ide skôr o
umelo konštruované tvrdenie, nemajúce oporu v nejakej dokázanej skutočnosti.

4. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.

5. V posudzovanej veci sa žalobkyňa podanou žalobou domáha vydania bezdôvodného obohatenia v
sume 990,02 Eur s príslušenstvom, ktorá suma predstavuje rozdiel medzi poskytnutou výškou úveru a
revolvingu vo výške 1.068,08 Eur a žalobkyňou zaplatenými platbami vo výške 2.058,10 Eur. Žalovaný
na svoju obranu vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku. Vykonaným dokazovaním mal súd
prvej inštancie preukázané, že žalobkyňa nechala pred podaním žaloby uplynúť subjektívnu,

aj objektívnu premlčaciu dobu a uplatnený nárok z dôvodu premlčania zamietol. Odvolací súd sa s
rozhodnutím súdu prvej inštancie v celom rozsahu stotožňuje, nakoľko prvoinštančný súd dospel k
správnym skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil správne právne závery, na ktoré v podrobnostiach v
zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje. V podanom odvolaní neboli uvedené žiadne podstatné okolnosti,
ktoré by mohli privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia.

6.Podstataodvolacíchnámietokspočívavnesúhlaseodvolateľkysnázoromsúduprvejinštancie,žepre
uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula subjektívna, aj objektívna premlčacia
doba. Podľa názoru odvolateľky v danom prípade je potrebné aplikovať 10-ročnú premlčaciu lehotu
v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko na strane žalovaného došlo k úmyselnému

bezdôvodnému obohateniu, čím sa premlčuje inak 3-ročná objektívna premlčacia doba. Uviedla, že s
ohľadom na okolnosti prípadu možno uzavrieť, že úmysel žalovaného bezdôvodne
sa obohatiť na úkor žalobkyne bola daný už od uzatvorenia zmluvy, ktorej návrh koncipoval žalovaný
a predložil ho na podpis žalobkyni, a teda bol daný aj v čase, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu
na strane žalovaného. Konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy nebolo súladné s dobrými mravmi.

Nemožno ho hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho
dôvodu. Nesprávne právne posúdenie veci sa týka aj subjektívnej premlčacej doby, keď subjektívna
vedomosť žalobkyne o tom, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil, bol daný momentom času
vyhlásenia a odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 20C/64/2014 zo dňa 27.05.2015.

7. V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia zákon stanovuje subjektívnu a
objektívnu premlčaciu dobu. Plynutie týchto lehôt je stanovené odlišne. Plynutie a skončenie nie sú na
sebe závislé. Pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané
právo nemožno oprávnenému priznať. Pre počiatok plynutia dvojročnej subjektívnejpremlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že
došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Vyžaduje sa skutočná, nie iba
predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a

kto ho získal. Pritom nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o získaní tohto obohatenia na jeho úkor
dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti, prípadne aj skôr. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/67/2011 sa o vzniku bezdôvodného obohatenia dozvie, keď skutočne
(preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu, a to bez ohľadu na to,
že sa o týchto okolnostiach mohol dozvedieť aj skôr.

8. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobkyňa úverovú istinu zaplatila
poukázaním poslednej splátky úveru v sume 13 Eur dňa 28.12.2012. Odvolací súd súhlasí s názorom
súdu prvej inštancie, že týmto dňom po prvýkrát vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie
na úkor žalobkyne a žalobkyňa bola oprávnená podať žalobu dňom zaplatenia poslednej splátky. Týmto
dňom žalobkyňa preukázateľne získala informácie, na základe ktorých si mohla urobiť dostatočný

úsudok o tom, že jej platby titulom predmetnej úverovej zmluvy presiahli v úhrne výšku istiny úveru
poskytnutejzostranyžalovaného.Žalobkyňabola,pokiaľideouzavretúzmluvuoúvere,vsúdnomspore
so žalovaným, ktorý sa v konaní na Okresnom súde v Trenčíne, sp. zn. 20C/64/2014 domáhal plnenia z
tejto úverovej zmluvy a mala nepochybnú vedomosť o tom, koľko z poskytnutej sumy úveru žalovanému
na istinu zaplatila. Už obrana žalobkyne, ako spotrebiteľky v tomto konaní, bola založená na tom, že

veriteľ má nárok iba na zaplatenie istiny úveru, a to bez poplatkov a úrokov za
poskytnutie úveru. V danom prípade preto neobstojí argumentácia odvolateľky, že pre počiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci moment vyhlásenia a odôvodnenia
rozsudku, sp. zn. 20C/64/2014 zo dňa 27.05.2015.

9. Plynutie objektívnej premlčacej doby je upravené, bez akejkoľvek závislosti na
subjektívnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení získanom na jeho úkor. V zmysle ust. §
107 ods. 2 Občianskeho zákonníka plynie odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu (R 25/1986).

10. V danej veci sa odvolací súd nestotožňuje s názorom žalobkyne, že na strane žalovaného došlo k

vzniku úmyselného bezdôvodného obohatenia, v dôsledku čoho by sa trojročná objektívna premlčacia
doba predĺžila na 10 rokov odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. Napriek argumentácie
žalobkyne, odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že v postupe žalovaného pri uzatváraní
zmlúv o úvere nemožno vidieť úmyselné bezdôvodné obohatenie, ktorá okolnosť by mala vplyv na
dĺžku objektívnej premlčacej doby. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno uvažovať o tom, že by

žalovaný úmyselne uzatváral neplatné zmluvy, a že jeho konanie bolo zamerané výlučne na získanie
bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Takýto záver z vykonaného dokazovania súdu prvej
inštancie nevyplynul.

11. V desaťročnej premlčacej dobe sa v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka právo na

vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bolo bezdôvodné obohatenie získané úmyselne.
Úmysel, či už priamy alebo nepriamy, musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu a musí
existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nestačí teda, keď povinný získal bezdôvodné
obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechal. Ak nie sú splnené podmienky na
desaťročnú premlčaciu dobu, platí trojročná objektívna premlčacia doba, a to aj v prípade, keď

povinný získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil, nakoľko zodpovednosť za bezdôvodné
obohatenie je zodpovednosťou objektívnou. Občiansky zákonník napriek tomu, že vymedzuje vo svojich
ustanoveniachúmyselnébezdôvodnéobohatenie,podstatuúmyselnéhokonanianevymedzuje,pretosa
pri skúmaní úmyslu konajúcej osoby vychádza z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v trestnom práve.
Zavinenie je založené na dvoch zložkách, a to vedomostnej a vôľovej zložke. Pri úmyselnom zavinení

je zastúpená tak vedomostná, ako aj vôľová zložka. Pri nedbanlivosti je daná len vedomostná zložka.

12. Odvolací súd nesúhlasí s argumentáciou žalobkyne, že zo strany žalovaného išlo o úmyselné
bezdôvodné obohatenie s tým, že nepriamy úmysel žalovaného získať majetkový prospech bez
právneho dôvodu na úkor žalobkyne spočíva v konaní žalovaného pri uzatváraní zmluvy, pri

nerešpektovaní povinností stanovených zákonom o spotrebiteľských úveroch a ustanoveniami
zameranými na ochranu spotrebiteľa. Nenáležitá je aj argumentácia, že
aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky prostredníctvom Odboru ochrany spotrebiteľa pri
posudzovaní viacerých spotrebiteľských zmlúv spoločnosti M., s.r.o. dospelo k záveru, že viacerézmluvné podmienky, zakomponované v zmluvách žalovaného, sú neprijateľné, spoločnosť využíva
finančnú situáciu spotrebiteľov.

13. Odvolací súd má za to, že na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie
nestačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv. V
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/238/2017 zo dňa
18.10.2018 súd vyslovil, že samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o profesionálnom podnikateľskom
postavení nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna prax, týkajúca sa

ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch, samé osebe nemôže bez ďalšieho zakladať nepriamy
úmysel nebankového subjektu (veriteľa). Povinnosťou je teda skúmať vôľovú a vedomostnú zložku
zavinenia, aplikujúc analógiu podľa trestného práva hmotného pri právnom posúdení formy zavinenia,
a to s dôrazom na čas konania protiprávneho úkonu, resp. získania neoprávneného majetkového
prospechu.

14. Pre možnosť súdu konštatovať vedomostnú zložku úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohacovať
by bolo nutné v každom jednotlivom konkrétnom prípade, s poukazom na okolnosti
uzavretia konkrétnej úverovej zmluvy, s konkrétnymi zmluvnými stranami preukázať, že žalovaný ako
úverový veriteľ v čase uzavretia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy skutočne
vedel, alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje na úkor dlžníkov. V danom

prípade žalovaný skutočne chcel získať odplatu vo forme úrokov za poskytnutý úver, čo možno
vyvodiť aj z konania, ktoré proti dlžníčke ako spotrebiteľke v konaní, sp. zn. 20C/64/2014 viedol, táto
skutočnosť ale nedokazuje jeho úmysel získať bezdôvodné obohatenie. Ako uvádza súd prvej inštancie,
úverovú zmluvu neuzatvoril len sám žalovaný. Bola to práve žalobkyňa, ktorá oslovila žalovaného za
účelom poskytnutia úveru, dobrovoľne podpísala listinu (úverovú zmluvu), na ktorej bola uvedená výška

úroku viac ako 70 %. Za daných okolností preto nemožno dospieť k záveru, že žalovaný
mal úmysel získať majetkový prospech na úkor žalobkyne.

15. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.

16. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP tak, že žalovaný, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, má nárok na náhradu
trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).