Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 27, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7Sa/6/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200247
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7017200247.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: V. N., narodený

XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť V. W. Ľ. F., naposledy trvale bytom: V. Z., X.. V., G. D.M.O., Alžírska
demokratická ľudová republika, bez dokladu totožnosti, zastúpený: Centrum právnej pomoci, so sídlom
Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 30798841, týka sa Kancelária Košice, Moyzesova 18,
040 41 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného
zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe zo dňa
31.03.2017 proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-OCP1-2017/003565-002 zo dňa 15.02.2017,
takto

r o z h o d o l :

I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium
Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Pribinova 2, 812 72 Bratislava č. PPZ-HCP-
OCP1-2017/003565-002 zo dňa 15.02.2017 týkajúce sa žalobcu V. N., narodený XX.XX.XXXX, štátna
príslušnosť V. W. Ľ. F., bez dokladu totožnosti a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1./ Správnou žalobou zo dňa 31.03.2017 (č.l. 1-6 spisu) sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia
žalovaného č. PPZ-HCP-OCP1-2017/003565-002 zo dňa 15.02.2017. Zároveň si uplatnil náhradu trov

tohto konania. Mal za to, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaného
dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, skutkové zistenia žalovaného sú v rozopre s
obsahom administratívneho spisu, žalovaný vec nesprávne právne posúdil a rozhodnutie žalovaného je
nepreskúmateľné a tým aj nezákonné.

2./ Úvodom uviedol, že prvostupňový správny orgán Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov
(ďalej „RHaCP Prešov“), ako príslušný prvostupňový správny orgán, preskúmalo z podnetu Úradu

hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Ministerstva vnútra SR (ďalej „ÚHaCP“)
rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Prešov (ďalej „OCP PZ Prešov“) č.
PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-012/2016 zo dňa 20.06.2016, ktorým administratívne vyhostilo žalobcu, pričom
svojim rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-210-004/2016 zo dňa 05.12.2016 (preskúmavané rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu) podľa § 65 ods. 2 Správneho poriadku zmenilo toto rozhodnutie o
administratívnom vyhostení žalobcu č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-012/2016 zo dňa 20.06.2016 tak, že do
výrokovej časti rozhodnutia dopĺňa posledný odsek, ktorý znie: „Zároveň účastníkovi konania podľa

§ 82 ods. 3 písm. b) s poukázaním na § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov ukladá zákaz vstupu
na územie Slovenskej republiky a územie všetkých členských štátov na dobu jedného roka“, pričom v
ostatných častiach rozhodnutie ponechalo v pôvodnom znení. S týmto rozhodnutím žalobca nesúhlasil
a podal voči nemu odvolanie. Doplnil, že RHaCP Prešov ako príslušný správny orgán na preskúmanierozhodnutia mimo odvolacieho konania v zmysle § 65 ods. 1 Správneho poriadku preskúmalo dané
rozhodnutie z podnetu ÚHaCP.

3./ Do pozornosti dával ustanovenie § 65 ods. 2 Správneho poriadku, v zmysle ktorého pri zrušení
alebo zmene rozhodnutia správny orgán dbá na to, aby práva nadobudnuté dobromyseľne boli čo
najmenej dotknuté. Zdôraznil, že v podanom odvolaní namietal, že prvostupňový správny orgán (RHaCP
Prešov) síce svoje rozhodnutie formálne odôvodnilo tým, že na využitie preskúmania rozhodnutia mimo
odvolacieho konania boli splnené zákonné podmienky, t. j. existencia právoplatného rozhodnutia a

že od jeho právoplatnosti neuplynula lehota troch rokov, avšak v predmetnom konaní a následne
aj v jeho odôvodnení absolútne opomenul skúmať a vyhodnotiť ďalšiu zákonnú podmienku pre
predmetné konanie, ktorou v zmysle § 65 ods. 2 Správneho poriadku je a bolo, aby pri zrušení alebo
zmene rozhodnutia boli práva nadobudnuté účastníkom konania dobromyseľne čo najmenej dotknuté,
pričom napadnuté rozhodnutie prvostupňového orgánu pritom hrubým spôsobom porušilo toto zákonné
ustanovenie. OCP PZ Prešov v zmysle zákona o pobyte cudzincov Rozhodnutím o administratívnom

vyhostení žalobcu zo dňa 20.06.2016 z dôvodu podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. zákona č. 404/2011
Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“
resp. „ZoPC“) rozhodlo o jeho administratívnom vyhostení z územia SR a zároveň mu podľa § 83 ods. 2
písm. b) neurčilo v napadnutom rozhodnutí lehotu na vycestovanie a rovnako mu neuložilo zákaz vstupu
na územie Slovenskej republiky (ďalej „SR“) z dôvodu rešpektovania článku 8 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. V konaní o vyhostení žalobcu zobralo do úvahy tú skutočnosť, aby
dôsledky rozhodnutia neboli neprimerané najmä s ohľadom na jeho súkromný a rodinný život, dĺžku jeho
pobytu, vek a väzby s krajinou pôvodu.

4./ Dodal, že na území SR má manželku, slovenskú štátnu občianku I. N. N., narodenú XX.XX.XXXX,

trvale bytom F. D. S., pričom táto skutočnosť a existencia rodinného života žalobcu nebola zo strany
slovenských orgánov, ani policajných orgánov konajúcich vo veci azylu, či administratívneho vyhostenia
žalobcu nikdy spochybňovaná. Po celú dobu sa zdržiaval u svojej manželky, a to počas konania o
azyle na základe dlhodobej priepustky a plnil si svoju ohlasovaciu povinnosť na príslušnom oddelení
cudzineckej polície a pravidelne žiadal o predĺženie priepustky na pobyt mimo azylového zariadenia.

Dokonca opakovane sa dobrovoľne dostavil pred správny orgán po tom, ako sa ukončilo jeho azylového
konanie. S ohľadom na existenciu rodinného a súkromného života žalobcu tento v podanom odvolaní
citoval článok 8 ods. 1 Dohovoru a článok 8 ods. 2 Dohovoru. Vo svojom odvolaní namietal, že
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu tieto skutočnosti absolútne nezohľadnilo, ani sa s nimi
v konaní nevyporiadalo a toto rozhodnutie zasiahlo a stále zasahuje do práva žalobcu na rešpektovanie

súkromného a rodinného života zaručeného článkom 8 ods. 1 Dohovoru a nerešpektuje zásadu
primeranosti medzi naliehavosťou sledovaného legitímneho cieľa a intenzitou, povahou a dôsledkami
zásahu do tohto jeho práva. Žalobca nespáchal žiadny trestný čin, nepredstavuje nebezpečenstvo pre
spoločnosť a dôvody jeho vyhostenia nie sú takej povahy, aby opodstatnili intenzitu napádaného zásahu
do jeho súkromného a rodinného života.

5./ Poukazoval na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“) vo veci Maslov
proti Rakúsku z roku 2007 a uviedol, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je nie len v
rozpore s konštantnou judikatúrou ESĽP, s článkom 8 Dohovoru a § 65 ods. 2 Správneho poriadku,
ale navyše prvostupňový správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci s ohľadom na možný

zásah do práva žalobcu na zachovanie súkromného a rodinného života a následne vec nesprávne
právne posúdil. Namietal aj nepreskúmateľnosť, pretože neobsahuje absolútne žiadnu právnu úvahu o
súlade napadnutého rozhodnutia s citovanými ustanoveniami príslušných právnych predpisov, ako aj §
65 ods. 2 Správneho poriadku, pričom nerešpektuje zákonnú povinnosť, aby sa v konaní o preskúmaní
rozhodnutia mimo odvolacieho konania nezasiahlo do dobromyseľne nadobudnutých práv účastníka

konania.

6./ V priebehu viacerých správnych konaní, či súdnych konaní, t. j. konaní o administratívnom vyhostení
a v konaní o zaistení za účelom administratívneho vyhostenia vychádzali správne a súdne orgány z tej
právnej skutočnosti, že rozhodnutím OCP PZ Prešov bolo síce žalobcovi vydané rozhodnutie o jeho

administratívnom vyhostení, avšak nebol mu uložený zákaz vstupu. Na tomto právnom a skutkovom
základe prebiehali všetky súdne konania vo veci žalobcu a súdy na tomto základe skonštatovali, že
rozhodnutie o administratívnom vyhostení, aj zaistení, nezasiahlo do práva žalobcu v zmysle článku
8 Dohovoru práve z toho dôvodu, že mu nebol uložený zákaz vstupu na územie SR s ohľadom naexistenciu rodinného života žalobcu. Vydaním napadnutého rozhodnutia prvostupňového správneho
orgánu došlo k zmareniu výsledkov konania o správnej žalobe vo veci zaistenia žalobcu, ako aj vo veci
jeho administratívneho vyhostenia, ktoré žalobca navrhol zastaviť práve po tom, ako sa oboznámil s

právnym názorom NS SR vo veci jeho zaistenia, kde sa najvyšší súd vyslovil, že tým, že správny orgán
rešpektovaljehorodinnýživot,neuloženímzákazuvstupunaúzemieSR,považovalsúdtotorozhodnutie
za zákonné a v súlade s Dohovorom. Na tomto základe a dobromyseľne sa žalobca aj rozhodol pre
dobrovoľný návrat do krajiny pôvodu v domnení, že mu nebol uložený zákaz vstupu na územie SR.
Vydanímnapadnutéhorozhodnutiaprvostupňovéhosprávnehoorgánu,atonavyševdeňodletužalobcu

z územia SR, sa hrubým a bezprecedentným spôsobom zasiahlo do jeho práva na zachovanie právnej
istoty. Odvolával sa pritom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR ohľadne zachovania princípu
právnej istoty a zdôraznenia zákazu prekvapivých rozhodnutí správnych orgánov (rozsudok NS SR sp.
zn. 1Sža/41/2014 a sp. zn. 1Szak/14/2016).

7./ V správnej žalobe rovnako uviedol, že už v konaní pred žalovaným namietal, že z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu nie je zrejmé, ako sa vysporiadal s
tvrdením účastníka konania, že má na území SR manželku. Pokiaľ Oddelenie cudzineckej polície PZ
Prešov práve s ohľadom na rešpektovanie článku 8 Dohovoru rozhodlo o neuložení zákazu vstupu
žalobcovi a z tejto situácie vychádzali aj súdne konania, ktorých účastníkom konania bol žalobca, o
to väčšmi sa mal prvostupňový správny orgán v napadnutom rozhodnutí vysporiadať práve s touto

najviac dôležitou skutkovou a právnou otázkou predmetnej veci, keď sa rozhodol rozhodnutie Oddelenia
cudzineckej polície PZ Prešov zmeniť a zložiť žalobcovi zákaz vstupu. V tomto smere je ale napadnuté
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu absolútne nepreskúmateľné a tým aj nezákonné.

8./ Mal zato, že žalovaný k týmto námietkam a odvolacím dôvodom žalobcu nezaujal žiadnu vlastnú

správnu úvahu, ani sa s nimi nijako v priebehu konania, či v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
konkrétne nevyposriadal. Napadnuté rozhodnutie žalovaného je z toho dôvodu nepreskúmateľné.
Žalovaný nanajvýš formalisticky zovšeobecňujúco, až blantkytne v napadnutom rozhodnutí iba
konštatuje, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu (RHaCP Prešov) nie je
spôsobilé spochybniť napadnuté rozhodnutie a že správny orgán dostatočne zistil skutkový stav veci a

vec správne právne posúdil a následne aj dostatočne odôvodnil. Žalovaný stroho kopíruje v odôvodnení
svojho rozhodnutia časť znenia odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu bez
vlastnej právnej úvahy a vlastnej reakcie na námietky a tvrdenia žalobcu v podanom odvolaní. Tým,
že sa žalovaný formálne, aj obsahovo stotožnil s napadnutým rozhodnutím prvostupňového správneho
orgánu a odvolanie žalobcu zamietol, vec aj on nesprávne právne posúdil a dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam a tieto sú navyše v rozpore s obsahom administratívneho spisu. V rámci svojej
vlastnejsprávnejúvahyuviedolibato,ževpredmetnejveciideoodstránenienezákonnostirozhodnutiaa
nieoskúmaniepodmienokuloženiaadministratívnehovyhostenia(strana7).Žalobcavšakvodôvodnení
nenamietal dôvodnosť, respektíve nedôvodnosť uloženia administratívneho vyhostenia, ale to čo
namietal bol výrok o uložení zákazu vstupu a navyše zákazu vstupu na územie všetkých členských

štátov.

9./ Ďalej zdôraznil, že v konaní pred žalovaným a vo svojom odvolaní nesúhlasil s tvrdením
prvostupňového správneho orgánu, že v priebehu konania neuviedol žiadne návrhy a námietky, pretože
takéto tvrdenie je v hrubom rozpore s obsahom spisu. Zo zápisnice spísanej dňa 05.12.2016 v Q.

vyplýva, že apeloval na existenciu svojho rodinného života a na to, že doposiaľ vždy spolupracoval s
policajnými a štátnymi orgánmi vo všetkých jeho konaniach. S týmito tvrdeniami sa však prvostupňový
správny orgán nijako nevyporiadal a následne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuviedol ako
vyhodnotil tieto návrhy a vyjadrenia žalobcu, čím porušil príslušné ustanovenia Správneho poriadku.
Z napadnutého rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu nie je zrejmá žiadna vlastná správna

úvaha o súlade napadnutého rozhodnutia s článkom 8 Dohovoru a prečo považuje správny orgán
tvrdenia žalobcu za nerozhodné, nesprávne alebo inými riadne vykonanými dôkazmi vyvrátené a
podobne.

10./ Rovnako dával do pozornosti, že je paradoxná a zmätočná v právnej veci tá skutočnosť, že

prvostupňový správny orgán (RHaCP) pod č. PPZ-HCP-PO2-166-002/2016 zo dňa 28.07.2016 vydalo
rozhodnutie, ktorým v tomto prípade ako odvolací správny orgán v konaní o administratívnom vyhostení
žalobcu potvrdil rozhodnutie OCP PZ Prešov č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-012 zo dňa 20.06.2016 a
odvolanie žalobcu zamietol práve s odôvodnením, že neuložením zákazu vstupu žalobcovi bolorešpektované jeho právo na zachovanie rodinného života v zmysle článku 8 Dohovoru. V priebehu
niekoľkých mesiacov boli teda žalobcovi jedným a tým istým orgánom (Riaditeľstvo hraničnej
a cudzineckej polície Prešov) vydané dve absolútne protirečivé rozhodnutia, ktoré sa vzájomne

popierajú. Na dôvažok žalobca v konaní pred žalovaným uviedol, že doposiaľ nie je zrejmé, ako sa
prvostupňový správny orgán (RHaCP) vysporiadal s existenciou právoplatného a už aj vykonateľného
rozhodnutia v odvolacom konaní vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu s neuložením zákazu vstupu, pretože z odôvodnenia
preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu to taktiež nevyplýva. Doplnil, že v

konaní pred žalovaným rovnako namietal, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo
vydané bez toho, aby mal správny orgán k dispozícii potrebné podklady pre svoje rozhodnutie, keďže
všetky administratívne spisy žalobcu vo veci jeho administratívneho vyhostenia (aj zaistenia), bez
ktorých nebolo možné spoľahlivo zistiť skutkový a právny stav (administratívny spis OCP PZ, ako aj
administratívny spis vedený Riaditeľstvom hraničnej a cudzineckej polície Prešov v odvolacom konaní
o administratívnom vyhostení), sa dňa 05.12.2016 nachádzali na Krajskom súde v Košiciach.

11./ Správny orgán pritom nie je ani v konaní o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania
zbavený základnej povinnosti, a to zaobstarať si potrebné podklady pre
svoje rozhodnutie, pretože aj na toto konanie sa vzťahujú základné všeobecné povinnosti správnych
orgánov v zmysle Správneho poriadku a aj základné princípy správneho konania. V tejto súvislosti

poukazoval na rozsudky NS SR sp. zn. 8Sžf/41/2011 z 25.09.2012 a sp. zn. 1Sža/34/2010 a mal za
to, že keďže v konaní o preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania neboli predložené ani
administratívny spis Oddelenia cudzineckej polície PZ Prešov vo veci administratívneho vyhostenia
účastníka konania, ani administratívny spis Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov v
odvolacom konaní vo veci administratívneho vyhostenia účastníka konania (aj keby boli predložené

čo i len v kópii), nebolo možné mimo odvolacieho konania náležite preskúmať rozhodnutie Oddelenia
cudzineckej polície PZ Prešov o administratívnom vyhostení žalobcu. Za takej situácie nebolo možné
ani posúdiť, či rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Prešov vychádzalo zo správneho alebo
nesprávneho právneho a skutkového posúdenia veci, čo je dôvodom na zrušenie rozhodnutia, pričom
žalovaný ani k týmto námietkam a odvolacím dôvodom žalobcu nezaujal žiadnu vlastnú správnu

úvahu, ani sa s nimi nijako v priebehu konania, či v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konkrétne
nevysporiadal. Napadnuté rozhodnutie je z toho dôvodu nepreskúmateľné. Preto sú navyše zistenia
žalovaného aj v rozpore s obsahom administratívneho spisu.

12./ Rovnako v správnej žalobe namietal, že žalobca v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového

správnehoorgánuvkonanípredžalovanýmnamietalanesúhlasilstvrdenímprvostupňovéhosprávneho
orgánu,žepotvrdeniedôvodovzaisteniažalobcupotvrdzujesprávnosťneurčenialehotynavycestovanie
a tým aj povinnosť uloženia zákazu vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov, čo
je zavádzajúce a absolútne nevyplýva z rozsudku NS SR vo veci zaistenia žalobcu č. 10Szak/14/2016
z 02.11.2016, ktorý vo veci zaistenia žalobcu v skutočnosti skonštatoval, že žalovaný zohľadnil aj

skutočnosť, že žalobca na Slovensku uzavrel manželstvo dňa XX.XX.XXXX s občiankou SR a preto
mu neuložil v rozhodnutí o vyhostení zákaz vstupu na územie SR a ani neurčil krajinu do ktorej
vycestuje. Navyše súd považoval rozhodnutie správneho orgánu za zákonné a v súlade s článkom
8 Dohovoru, čo potvrdzuje námietky žalobcu voči postupu napadnutého rozhodnutia prvostupňového
orgánu. Prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí tvrdí, že nedostatkom rozhodnutia o

administratívnom vyhostení žalobcu bolo neuloženie lehoty na vycestovanie, tejto skutočnosti sa v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia však nevenuje a teda sa nevyporiadal s tým, či nebolo možné
pristúpiť k uloženiu lehoty na vycestovanie namiesto uloženia zákazu vstupu, keďže dňa 05.12.2016
už nerozhodoval o zaistení žalobcu, nakoľko tento bol tohto dňa pripravený k realizácii dobrovoľného
návratu žalobcu z územia SR, ktorý sa aj realizoval.

13./ Podotkol, že v dobrej viere sa rozhodol pre dobrovoľný návrat, a to aj napriek vydanému uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Sa/6/2016-31 zo dňa 29.09.2016 (konanie bolo zamerané na súdny
prieskum rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu), v ktorom konaní bol priznaný odkladný
účinok správnej žalobe vo veci administratívneho vyhostenia a svojim správaním žalobca uľahčil

príslušným policajným orgánom ich postupy a konal nanajvýš dobromyseľne keď zobral v celom rozsahu
žalobu späť a následne Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 01.12.2016 zastavil predmetné
konanie. Dňa 05.12.2016 o 15:05 hod. bol aj zrealizovaný dobrovoľný návrat žalobcu.14./ V ďalšej časti správnej žaloby žalobca poukazoval na to, že prvostupňový správny orgán
napadnutým rozhodnutím zároveň rozhodol o uložení zákazu vstupu žalobcovi na územie všetkých
členských štátov na dobu jedného roka. Voči predmetnému výroku podal žalobca odvolanie, pričom

namietal, že v prejednávanom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre uloženie zákazu vstupu
žalobcovi na územie všetkých členských štátov v zmysle § 82 ods. 4 a ods. 5 zákona o pobyte cudzincov.
Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu nevyplývalo a ani v priebehu konania
pred ním nebolo preukázané, že voči žalobcovi bolo v minulosti vydané viac ako jedno rozhodnutie o
jeho administratívnom vyhostení a žalobca taktiež nevstúpil dobrovoľne na územie SR počas trvania

zákazu vstupu. Prvostupňový správny orgán teda pochybil a vec nesprávne právne posúdil.

15./ Rovnako ani žalovaný k tomuto odvolaciemu dôvodu nezaujal žiadnu vlastnú správnu úvahu,
ani sa s ňou nijako v priebehu konania, či v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia, konkrétne
nevysporiadal. Táto námietka zostala v napadnutom rozhodnutí žalovaného úplne bez povšimnutia.
Napadnuté rozhodnutie žalovaného je z toho dôvodu nepreskúmateľné. Žalovaný formalisticky,

zovšeobecňujúco, až blankytne v napadnutom rozhodnutí iba konštatuje, že napadnuté rozhodnutie
nie je spôsobilé spochybniť napadnuté rozhodnutie a že správny orgán dostatočne zistil skutkový stav
veci a vec správne právne posúdil a následne aj dostatočne odôvodnil. Stroho v odôvodnení kopíruje
časť znenia odôvodnenia napadnutého rozhodnutia prvostupňového orgánu bez vlastnej právnej úvahy
a vlastnej reakcie na námietky a tvrdenia žalobcu v podanom odvolaní. Zdôraznil, že správny orgán

ako zástupca štátu, nesmie za žiadnych okolností pri svojom rozhodnutí postupovať svojvoľne a
musí postupovať zákonným spôsobom, teda v súlade so Správnym poriadkom a osobitnými právnymi
predpismi v rámci konkrétnej oblasti, t. j. zákonom o pobyte cudzincov.

16./ Z napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je možné zistiť, či vôbec a ako sa s podstatnými

námietkami žalobcu zaoberal a následne vysporiadal a akými úvahami bol pritom vedený (absencia
podkladov - administratívnych spisov z konania o vyhostení a z odvolacieho konania o vyhostení) pri
rozhodovaní v predmetnej veci o odvolaní žalobcu, nesprávne právne posúdenie zákonnej podmienky
pre uloženie zákazu vstupu na územie všetkých členských štátov, porušenie princípu právnej istoty
účastníka správneho konania, odôvodnenie zásahu do dobromyseľne nadobudnutých práv žalobcu,

neodôvodnenie súladu rozhodnutí s článkom 8 Dohovoru a podobne. Poukazoval na to, že Správny
poriadok výslovne zakotvuje v § 47 Správneho poriadku povinnosť správneho orgánu v odôvodnení
rozhodnutia reagovať na návrhy, námietky a vyjadrenia účastníka konania, čo posilňuje ochranu
procesných práv účastníka konania s poukazom na rozhodovaciu prax NS SR, v zmysle ktorej sa
odvolací orgán musí v rozhodnutí vyporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní.

17./ Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, ako prvostupňový správny orgán, vydalo
Rozhodnutie o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania č. PPZ-HCP-PO2-210-004/2016
zo dňa 05.12.2016 (č.l. 16-18 spisu), v ktorom uviedlo, že ako orgán príslušný podľa § 65 ods. 1
Správneho poriadku preskúmalo z podnetu Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného

zboru Ministerstva vnútra SR rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Prešov č.
PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-012/2016 vydaného dňa 20.06.2016, ktorým administratívne vyhostilo účastníka
konania a podľa § 65 ods. 2 Správneho poriadku mení rozhodnutie správneho orgánu tak, že do
výrokovej časti rozhodnutia dopĺňa posledný odsek: „Zároveň účastníkovi konania podľa § 82 ods. 3
písm. b) s poukázaním na § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov ukladá zákaz vstupu na územie

Slovenskej republiky a územie všetkých členských štátov na dobu jedného roka.“ V ostatných častiach
rozhodnutie správneho orgánu ponecháva v pôvodnom znení.

18./ V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že na základe podnetu ÚHaCP Prezídia
Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky preskúmal rozhodnutie č. PPZ-HCP-PO8-

ZVC-6-012/2016 zo dňa 20.06.2016, ktorým sa účastník konania administratívne vyhosťuje. Poukazoval
na znenie ustanovenia § 65 ods. 1 Správneho poriadku a uviedol, že preskúmaním zistil, že predmetné
rozhodnutie vychádza zo správneho zistenia skutkového stavu, ale je nezákonné pre nesprávny
výklad právneho predpisu. Na základe daného zistenia je potrebné vykonať zmenu vo výrokovej časti
rozhodnutia správneho orgánu tak, že v rozhodnutí, ktoré vydal správny orgán, uloží zákaz vstupu.

Uvedenú zmenu si vyžaduje znenie § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ktorý v prípade, že
sa účastníkovi v rozhodnutí neurčuje lehota na vycestovanie, uloží sa mu zákaz vstupu na územie
Slovenskej republiky alebo na územie všetkých členských štátov. Doplnením výrokovej časti rozhodnutia
správny orgán konštatoval, že odstránil nezákonnosť rozhodnutia, ktorá spočívala v nesprávnomvýklade § 77 ods. 1 ZoPC. Nesprávnosť tohto výkladu spočívala v tom, že ak správny orgán vo svojom
rozhodnutí neurčí lehotu na vycestovanie, uloží zákaz vstupu ako obligatórnu súčasť rozhodnutia o
administratívnom vyhostení. Správny orgán napriek neurčeniu lehoty na vycestovanie neuložil zákaz

vstupu čo dôvodil nesprávne tým, že v § 82 ods. 3 ZoPC je policajnému útvaru daná len možnosť uložiť
zákaz vstupu.

19./ Neurčenie lehoty na vycestovanie je v rozhodnutí správneho orgánu odôvodnené podľa § 83 ods.
2 písm. d) ZoPC, kde je táto podmienka viazaná na možnosť štátneho príslušníka zaistiť podľa § 88,

pričom účastník konania bol toho času zaistený podľa § 88 ZoPC a jeho zaistenie bolo potvrdené
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 8Sa/6/2016-32 zo dňa 26.08.2016 a rozsudkom NS SR
č. 10Szak/14/2016 zo dňa 02.11.2016. Potvrdenie dôvodov zaistenia účastníka konania potvrdzuje
správnosť neurčenia lehoty na vycestovanie a tým aj povinnosť uloženia zákazu vstupu na územie
Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Doplnil, že príslušný správny orgán
zmenou rozhodnutia správneho orgánu uložil účastníkovi konania zákaz vstupu na územie SR a

na územie členských štátov na dobu jedného roka, čo je najkratší časový úsek uvedený v § 82
ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov s prihliadnutím na jeho rodinné väzby na území SR,
ktoré boli dostatočne odôvodnené v rozhodnutí správneho orgánu OCP PZ Prešov č. PPZ-HCP-PO8-
ZVC-6-012/2016 zo dňa 20.06.2016. Konštatoval, že účastník konania bol o začatí mimo odvolacieho
konania oboznámený a bola mu daná možnosť za prítomnosti tlmočníka sa vyjadriť pred vydaním

tohto rozhodnutia ku všetkým podkladom, k spôsobom ich zistenia, navrhnúť ich doplnenie podľa §
33 ods. 2 Správneho poriadku, o čom bola spísaná zápisnica a tento neuviedol žiadne návrhy a
pripomienky, ktoré by mali vplyv na toto rozhodnutie. Rozhodnutie č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-012/2016
zo dňa 20.06.2016, ktoré sa týmto rozhodnutím mení, sa v ostatných častiach ponecháva nezmenené
a príslušný správny orgán konštatuje, že správny orgán sa v ňom dostatočne vysporiadal so všetkými

okolnosťami administratívneho rozhodnutia, právami a povinnosťami účastníka konania. Zároveň vylúčil
odkladný účinok odvolania voči rozhodnutiu, nakoľko právoplatné rozhodnutie správneho orgánu č.
PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-012/2016 zo dňa 20.06.2016 tiež vylučuje odkladný účinok a pri nevylúčení
odkladného účinku by nebolo možné naplniť rozhodnutie správneho orgánu tak, ako bolo vydané a
zmenené.

20./ Žalovaný Rozhodnutím o odvolaní č. PPZ-HCP-OCP1-2017/003565-002 zo dňa 15.02.2017 (č.l.
7-15 spisu) preskúmal odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu RHaCP č. PPZ-HCP-PO2-210-004/2016 zo
dňa 05.12.2016 a ako odvolací orgán podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku predmetné rozhodnutie
potvrdil a odvolanie zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný uviedol, že rozhodnutím

zo dňa 20.06.2016 OCP PZ Prešov neuložilo účastníkovi konania zákaz vstupu na územie SR z
dôvodu rešpektovania článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže v
konaní o vyhostení zobralo do úvahy tú skutočnosť, aby dôsledky rozhodovania neboli neprimerané,
najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život účastníka konania, dĺžku jeho pobytu, vek a väzby s
krajinou pôvodu, pričom skutočnosť a existencia rodinného života účastníka konania nebola zo strany

slovenských orgánov nikdy spochybňovaná. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný obsiahlo rozvádza
dôvody odvolania podané zo strany žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu a tieto podrobne
rozpisuje.

21./ Ďalej uviedol, že skúmaním dostupných podkladov k prípadu zistil, že právna zástupkyňa

cudzinca sformulovala odvolanie, s ktorým sa nestotožňujú a ktoré nie je oprávnené spochybniť
napadnuté rozhodnutie, nakoľko právny status prípadu je o odstránení nezákonnosti rozhodnutia o
administratívnom vyhostení a nie o skúmaní podmienok uloženia, respektíve hodnotenia podmienok,
ktoré viedli k vydaniu administratívneho vyhostenia, nakoľko tieto považujú za zákonné. OCP PZ
Prešov vychádzalo zo správneho zistenia skutkového stavu a to i napriek tomu, že nesprávnym

výkladom právneho predpisu zavinilo jeho nezákonnosť. Preto sa muselo vysporiadať s nezákonnosťou
napadnutého rozhodnutia a odstrániť závažnú vadu v konaní. Konkrétnym dôvodom na preskúmanie
rozhodnutia mimo odvolacieho konania bolo vydanie predmetného rozhodnutia o administratívnom
vyhostení v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov a bolo potrebné vykonať zmenu vo výrokovej časti
rozhodnutia, ktorú prvostupňový správny orgán vykonal tak, že uložil zákaz vstupu. Zastával názor, že

prvostupňový správny orgán postupoval vo veci v súlade s ich pokynom a čo je dôležitejšie, najmä so
zákonom o pobyte cudzincov, pričom prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí uviedol, že
nesprávnosť výkladu ustanovenia § 77 ods. 1 ZoPC spočívala v tom, že ak správny orgán vo svojomrozhodnutí neurčí lehotu na vycestovanie, uloží zákaz vstupu ako obligatórnu súčasť rozhodnutia o
administratívnom vyhostení.

22./ Správny orgán (OCP PZ Prešov) napriek neurčeniu lehoty na vycestovanie neuložil zákaz vstupu,
čo dôvodil nesprávne tým, že v § 82 ods. 3 ZoPC je policajnému útvaru daná len možnosť uložiť zákaz
vstupu. Neurčenie lehoty na vycestovanie je v rozhodnutí správneho orgánu odôvodnené podľa § 83
ods. 2 písm. d) ZoPC, kde je táto podmienka viazaná na možnosť štátneho príslušníka zaistiť podľa §
88. Účastník konania bol zaistený podľa § 88 ZoPC, čo bolo potvrdené aj rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach č. 8Sa/6/2016-32 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 10Szak/14/2016,
čím potvrdenie dôvodov zaistenia potvrdzuje správnosť neurčenia lehoty na vycestovanie a tým aj
povinnosť uloženia zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých štátov.

23./ Námietku zástupkyne žalobcu, že nejde o výnimočný prípad a prvostupňový správny orgán nemal
dôvodpoužiťmimoriadnyopravnýprostriedok,nakoľkonapadnutérozhodnutieneobsahovalotakúvadu,

ktorú by bolo možné označiť za zásadnú, hrubú alebo podstatnú označil za nedostatočnú s poukazom
na § 77 ods. 1 ZoPC. Je zrejmé, že vydaním rozhodnutia č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-012/2016 bez
uloženia zákazu vstupu správny orgánom (OCP PZ Prešov) postupoval v rozpore so zákonom o pobyte
cudzincov. Z verejne dostupných komentárov k zákonu o správnom konaní je zrejmé, že správny akt
je možné považovať za správny a záväzný pokiaľ ho príslušný správny orgán nezruší alebo nezmení a

tiež je zrejmé, že len závažné chyby majú za následok, že akt je neplatný a právne neúčinný. Vydanie
rozhodnutia v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov je nevyhnutne potrebné podľa jeho názoru
považovať za vadu zásadnú a podstatnú.

24./ K námietke, že správny orgán nevzal do úvahy Dohovor a nerešpektoval právo cudzinca na

súkromný život dodal, že i toto tvrdenie vyvracia samotné napadnuté rozhodnutie, z ktorého citoval
„Príslušný správny orgán zmenou rozhodnutia správneho orgánu uložil účastníkovi konania zákaz
vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie členských štátov na dobu jedného roku, čo je
najkratší časový úsek uvedený v § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC s prihliadnutím na jeho rodinné väzby
na území Slovenskej republiky, ktoré boli dostatočne odôvodnené v rozhodnutí správneho orgánu č.

PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-012/2016 zo dňa 20.06.2016.“ Je teda nespochybniteľné, že počas doterajšieho
konania správny orgán existenciu rodinného života nespochybnil, no aj keď cudzinca vyhostil z územia
SR a tento tu nebude môcť pokračovať v spolužití s manželkou, je celkom zjavne zrejmé, že cudzinec
a jeho manželka nie sú úplne zbavení možnosti realizovať spoločný rodinný život, pričom poukazoval
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 10Szak/14/2016 z ktorého citoval: „Ani článok 8

Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd neukladá štátu všeobecný záväzok rešpektovať
voľbu dotknutých osôb ohľadom krajiny spoločného pobytu, respektíve napomáhať rozvíjaniu vzťahov
medzi nimi.“ Podotkol, že z dostupných informácií v súčasnej dobe nie je možné vyvodiť nemožnosť
realizácie cudzincov rodinného života v krajine pôvodu a teda presťahovaniu manželky do krajiny
cudzinca nič nebráni. Rovnako je potrebné podotknúť, že v sekundárnej polohe prípadu cudzinec a

ani jeho manželka nebola schopná podľa Vyhlášky MV SR č. 499/2011 Z. z. zabezpečiť v priebehu
konania pokrytie finančných nákladov spojených s pobytom manžela na území SR a teda neboli splnené
podmienky uložené zákonom.

25./ Ďalej mal zato, že RHaCP Prešov dostatočným spôsobom akceptovalo ustanovenie § 3 ods. 4

zákona o správnom konaní, ktorý poukazuje na povinnosť správneho orgánu použiť najvhodnejšie
prostriedky, ktoré povedú k správnemu vybaveniu veci, nakoľko vychádzal zo spoľahlivo zisteného
stavu veci a podnetu. Účastník konania v podanom odvolaní neuviedol také podstatné skutočnosti,
ktoré by mali za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia prvostupňového orgánu o preskúmanie
rozhodnutiamimoodvolaciehokonania.Odvolacíorgándospelkzáveru,žeprvostupňovýsprávnyorgán

polície zistil presne a úplne skutočný stav veci pri preskúmavaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania,
pričom svoje rozhodnutie v súlade s § 47 ods. 2 Správneho poriadku dostatočne aj odôvodnil. Pokiaľ
rozhodnutie vydané na základe správneho uváženia, konkrétne správna úvaha správneho orgánu je
náležite odôvodnená, potom rozhodnutie spĺňa náležitosti ustanovenia § 47 ods. 3 zákona o správnom
konaní, čo nie je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia. Záverom dodal, že z vykonaného dokazovania

je nesporené, že podklady zaobstarané prvostupňovým správnym orgánom vedú k správnosti a
presvedčivosti rozhodnutia.26./ Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 10.05.2017 (č.l. 41-42 spisu) navrhol rozhodnutie v
plnom rozsahu potvrdiť a žalobu zamietnuť. Mal za to, že dôvody žalobcu nie sú spôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a preto ich považoval za neopodstatnené.

Zdôraznil, že rozhodovanie správnych orgánov musí primárne vychádzať zo základnej zásady
správneho konania, a tou je zásada zákonnosti, kedy správne orgány postupujú v konaní v súlade so
zákonmi a inými právnymi predpismi a nie sú povinné chrániť prioritne záujmy štátu a spoločnosti, ale
aj práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
Preto zásadne nesúhlasil s tvrdením žalobcu v plnom rozsahu a jeho komentár ku konštatovaniu

označovaného za „blankytné“, čo považoval za mimoriadne nevhodné. Text správnej žaloby z jeho
pohľadu možno označiť za kompiláciu podaného odvolania, ktoré je z ich pohľadu zavádzajúce.
Rozhodnutie o odvolaní, ktoré je predmetom preskúmavacieho konania zo strany súdu považoval
za preskúmateľné a tým aj zákonné. Mal za to, že správny orgán skutočne dostatočným spôsobom
zistil skutkový stav veci a vec správne posúdil a následne aj dostatočne odôvodnil. Vlastná právna
úvaha bola adekvátna a priamo úmerná k argumentácii použitej žalobcom. Rozhodnutie žalovaného

považoval za náležite odôvodnené a za splnenie náležitostí vyplývajúcich z ustanovenia § 47 ods. 2 a
ods. 3 Správneho poriadku. Odvolací orgán rovnako považoval aj napadnuté rozhodnutie o preskúmaní
rozhodnutia mimo odvolacieho konania vydaného Riaditeľstvom hraničnej a cudzineckej polície Prešov
za dôvodné. Doplnil, že s poukázaním na koncepciu a formuláciu správnej žaloby dáva do pozornosti
tú skutočnosť, že právny status prípadu bol o odstránení nezákonnosti rozhodnutia o administratívnom

vyhostení a nie o skúmaní podmienok uloženia, respektíve hodnotenia podmienok, ktoré viedli k vydaniu
administratívneho vyhostenia, nakoľko tieto považoval za zákonné. Prvostupňový správny orgán sa
musel vysporiadať s nezákonnosťou napadnutého rozhodnutia a odstrániť závažnú vadu v konaní, čo
bolo dôvodom na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, kde bolo vydané rozhodnutie o
administratívnom vyhostení, nakoľko bolo vydané predmetné rozhodnutie o administratívnom vyhostení

v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov.

27./ Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru zastával názor, že správny orgán
postupoval vo veci v súlade s ich pokynom a čo je dôležitejšie, najmä so zákonom o pobyte cudzincov,
pretože podľa § 77 ods. 1 ZoPC v rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uloží zákaz vstupu ak

správny orgán v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie. Prvostupňový
správny orgán v rozhodnutí č. PPZ-HCP-PO2-210-004/2016 zo dňa 05.12.2016 okrem iného uviedol,
že nesprávnosť výkladu ustanovenia § 77 ods. 1 ZoPC spočívala v tom, že ak správny orgán vo svojom
rozhodnutí neurčí lehotu na vycestovanie, uloží zákaz vstupu ako obligatórnu súčasť rozhodnutia o
administratívnom vyhostení. Správny orgán napriek neurčeniu lehoty na vycestovanie neuložil zákaz

vstupu, čo dôvodil nesprávne tým, že v § 82 ods. 3 ZoPC je policajnému útvaru daná len možnosť uložiť
zákaz vstupu. Konštatoval, že potvrdenie dôvodov zaistenia účastníka konania rozsudkom NS SR č.
10Szak/14/2016 potvrdzuje správnosť neurčenia lehoty na vycestovanie a tým aj povinnosť uloženia
zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých štátov. Vydané rozhodnutie bolo
v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov a bolo nevyhnutne potrebné podľa ich názoru považovať

to za vadu zásadnú a podstatnú. Pokiaľ išlo o námietku, že nejde o výnimočný prípad a prvostupňový
správny orgán nemal dôvod použiť mimoriadny opravný prostriedok, nakoľko napadnuté rozhodnutie
neobsahovalo takú vadu, ktorú by bolo možné označiť za zásadnú, hrubú alebo podstatnú, túto ideu
označil za nedostatočnú už s poukazom na § 77 ods. 1 ZoPC. Vydaním rozhodnutia č. PPZ-HCP-
PO8-ZVC-6-012/2016 bez uloženia zákazu vstupu správny orgán postupoval v rozpore so zákonom o

pobyte cudzincov. Pokiaľ sa týkalo odvolacej námietky, že správny orgán nevzal do úvahy Dohovor a
nerešpektoval právo cudzinca na súkromný a rodinný život mal za to, že toto tvrdenie vyvracia samotné
napadnuté rozhodnutie, z ktorého citoval „príslušný správny orgán zmenou rozhodnutia správneho
orgánu uložil účastníkovi konania zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie členských
štátov na dobu jedného roka, čo je najkratší časový úsek uvedený v § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte

cudzincov s prihliadnutím na jeho rodinné väzby na území Slovenskej republiky, ktoré boli dostatočne
odôvodnené v rozhodnutí správneho orgánu č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-012/2016 zo dňa 20.06.2016“.
Mal za nespochybniteľné, že počas doterajšieho konania vo veci správny orgán existenciu rodinného
životanespochybnilaajkeďcudzincavyhostilzúzemiaSRatentotunebudemôcťpokračovaťvspolužití
s manželkou je celkom zjavne zrejmé, že cudzinec a jeho manželka nie sú úplne zbavení možnosti

realizovať spoločný rodinný život.

28./ Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe, urobené podaním zo dňa
20.06.2017 (č.l. 45 spisu) uviedol, že žalovaný vo svojom vyjadrení zopakoval svoje tvrdenia uvádzanév napadnutom rozhodnutí a preto naďalej zotrváva na správnej žalobe v celom rozsahu a žiadal, aby súd
tejto vyhovel. Navyše poznamenal, že žalovaný sa vo svojom vyjadrení nijako nevyjadril k podstatným
žalobným bodom a to, že v predmetnej právnej veci neboli splnené zákonné podmienky pre uloženie

zákazu vstupu žalobcovi na územie všetkých členských štátov v zmysle § 82 ods. 4 a 5 zákona o pobyte
cudzincov. Na tento žalobný bod doposiaľ nijako nereagoval, aj keď tento už bol uvádzaný v odvolaní
voči prvostupňového rozhodnutiu.

29./ Rovnako sa žalovaný nevyjadril k žalobnému bodu žalobcu (rovnako ako v konaní pred ním

nereagoval na túto odvolaciu námietku) a to, že v konaní o preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho
konanianebolipredloženéaniadministratívnyspisOCPPZPrešovvoveciadministratívnehovyhostenia
žalobcu, ani administratívny spis RHaCP Prešov v odvolacom konaní vo veci administratívneho
vyhostenia žalobcu a preto nebolo možné mimo odvolacieho konania náležite preskúmať rozhodnutie
OCP PZ Prešov o administratívnom vyhostení žalobcu, ako to vyplýva z judikatúry súdov podrobne
citovanej v podanej správnej žalobe. Za takejto situácie, kedy pri rozhodovaní o preskúmavaní

rozhodnutia mimo odvolacieho konania absentovali viaceré administratívne spisy vo veci žalobcu
vzťahujúce sa na daný prípad, nebolo možné ani posúdiť, či rozhodnutie OCP PZ Prešov vychádzalo
zo správneho alebo nesprávneho právneho a skutkového posúdenia veci. Žalovaný pochybil, keď na
tieto námietky v konaní pred ním nereagoval a odvolaniu žalobcu nevyhovel. Žalovaný vec nesprávne
právne posúdil a teda aj nedostatočne zistil skutkový stav.

30./ Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 03.07.2017 (č.l. 54) uviedol, že v plnom rozsahu sa
oboznámil s obsahom vyjadrenia zástupcu žalobcu a dospel k názoru, že všetky dôležité informácie
s predmetom konania uviedli už vo vyjadrení zo dňa 10.05.2017. Do pozornosti opakovane dával tú
skutočnosť, že právny status prípadu bol o odstránení nezákonnosti rozhodnutia o administratívnom

vyhostení a nie o skúmaní podmienok uloženia, respektíve hodnotenia podmienok, ktoré viedli k vydaniu
administratívneho vyhostenia, nakoľko tieto považoval za zákonné. Prvostupňový správny orgán sa
musel vysporiadať s nezákonnosťou napadnutého rozhodnutia a odstrániť závažnú vadu v konaní,
výsledkom čoho bola zmena výrokovej časti rozhodnutia o uložení zákazu vstupu. Úrad hraničnej a
cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru zastáva názor, že správny orgán postupoval vo veci

v súlade s ich pokynom a čo je dôležitejšie najmä so zákonom o pobyte cudzincov, pretože podľa
ustanovenia § 77 ods. 1 policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uloží zákaz vstupu
ak správny orgán v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie. Mal za to,
že právny zástupca žalobcu stále bezdôvodne žiada o vyjadrenie k bodom, ktoré sú podľa jeho názoru
bezpredmetné,vôbecnesúvisiasmeritomapodstatouprávnehoproblémuskúmanéhoprípaduahlavne

vymedzením jeho právneho statusu, nakoľko bolo potrebné hodnotiť samotnú zákonnosť vydaného
rozhodnutia.

31./ Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) (ďalej „Správny
poriadok“), Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú

povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a
dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

32./ Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo
spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných

alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

33./ Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

34./ Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a
zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k
spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

35./ Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.36./ Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí

pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.

37./ Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi

a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

38./ Podľa § 65 ods. 1 Správneho poriadku, Rozhodnutie, ktoré je právoplatné, môže z vlastného alebo
iného podnetu preskúmať správny orgán najbližšie vyššieho stupňa nadriadený správnemu orgánu,
ktorý toto rozhodnutie vydal (§ 58), ak ide o rozhodnutie ústredného orgánu štátnej správy, jeho vedúci
na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie (§ 61 ods. 2).

39./ Podľa § 65 ods. 2 Správneho poriadku, Správny orgán príslušný na preskúmanie rozhodnutia ho
zruší alebo zmení, ak bolo vydané v rozpore so zákonom, všeobecne záväzným právnym predpisom
alebo všeobecne záväzným nariadením. Pri zrušení alebo zmene rozhodnutia dbá na to, aby práva
nadobudnuté dobromyseľne boli čo najmenej dotknuté.

40./Podľa§77ods.1zákonaopobytecudzincov,Administratívnevyhosteniejerozhodnutiepolicajného
útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky
a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie
do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny

dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené
právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení
sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o
administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky
alebo územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení,

uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov, ak v
rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie.

41./ Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí
štátneho príslušníka tretej krajiny, ak

b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

42./ Podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar môže v rozhodnutí o
administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu
b) podľa odseku 1 a odseku 2 písm. b) až i) na jeden rok až päť rokov.

43./ Podľa § 82 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar pri administratívnom vyhostení a
zákazevstupuosobitnezohľadňujeskutočnosť,žesanaštátnehopríslušníkatretejkrajinyužvzťahovalo
viac ako jedno rozhodnutie o administratívnom vyhostení alebo štátny príslušník tretej krajiny vstúpil na
územie Slovenskej republiky počas trvania jeho zákazu vstupu.

44./ Podľa § 82 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, Ak policajný útvar pri konaní o administratívnom
vyhostení zistí skutočnosti uvedené v odseku 4, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uloží zákaz
vstupu na územie všetkých členských štátov.

45./ Podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru, Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného
života, obydlia a korešpondencie.

46./ Podľa článku 8 ods. 2 Dohovoru, Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem
prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej

bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a
zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.47./Podľačlánku1ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky,Slovenskárepublikajezvrchovaný,demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

48./ Pokiaľ sa týka žalobných námietok uvádzaných žalobcom v správnej žalobe súd právne uzatvára:

49./ V danej právnej veci je potrebné uviesť, že rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ Prešov
č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-012/2016 zo dňa 20.06.2016 správny orgán podľa § 82 ods. 1 písm. b)
ZoPC administratívne vyhostil žalobcu z územia Slovenskej republiky podľa § 77 ods. 1 ZoPC a

podľa § 83 ods. 2 písm. b) ZoPC neurčil lehotu na vycestovanie. V dôsledku podaného odvolania
v administratívnom konaní bolo rozhodnutím správneho orgánu vyššieho stupňa (RHaCP Prešov)
č. PPZ-HCP-PO2-166-002/2016 zo dňa 28.07.2016 odvolanie žalobcu zamietnuté a rozhodnutie o
administratívnom vyhostení žalobcu zo dňa 20.06.2016 potvrdené.

50./ Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 14.09.2016, ktorá bola vedená na Krajskom súde v Košiciach

pod sp. zn. 4Sa/6/2016, domáhal zrušenia rozhodnutia Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície
Prešovč.PPZ-HCP-PO2-166-002/2016zodňa28.07.2016.Uznesenímzodňa01.12.2016bolokonanie
na správnom súde zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby urobené podaním zo dňa 22.11.2016.

51./ Zo Zoznamu pripojených spisov ku konaniu vedeného na tunajšom správnom súde pod sp. zn.

4Sa/6/2016 súd zistil, že dňom 25.10.2016 boli správnemu súdu predložené a následne pripojené
administratívne spisy Oddelenia cudzineckej polície PZ Prešov č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6/2016 a
Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov č. PPZ-HCP-PO2-166/2016. Tieto spisy boli
následne vrátené dňom 27.12.2016.

52./ Z konania vyplynulo, že dňom 05.12.2016 o 15.05 hod. bol realizovaný dobrovoľný návrat žalobcu.
Danú skutočnosť nikto z účastníkov konania nenamietal a preto súd z tejto skutočnosti vychádzal ako
nespornej.

53./ Následne vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu bol učinený podnet zo strany Úradu

hraničnej a cudzineckej polície. Samotný podnet žalovaného zo dňa 02.12.2016 (nachádzajúci sa v
pripojenom administratívnom spise RHaCP Prešov), označený ako podnet na preskúmanie rozhodnutia
mimo odvolacieho konania adresovaný Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Prešov, sa týkal
poukázania nato, že rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Prešov č. PPZ-
HCP-PO8-ZVC-6-012/2016 zo dňa 20.06.2016 bol cudzinec (žalobca) administratívne vyhostený s

tým, že Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Prešov podľa § 83 ods. 2 písm. b) ZoPC
neurčilo lehotu na vycestovanie. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Prešov však v
predmetnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení neuložilo zákaz vstupu na územie Slovenskej
republiky alebo na územie všetkých členských štátov, čím došlo k vydaniu predmetného rozhodnutia
o administratívnom vyhostení v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov s poukazom na znenie

ustanovenia § 77 ods. 1 ZoPC. Z toho dôvodu teda ÚHaCP podľa § 65 Správneho poriadku dalo podnet
na preskúmanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-012/2016.
Teda podstatou tohto podnetu malo byť odstránenie nezákonnosti rozhodnutia OCP PZ Prešov
spočívajúce v nesprávnom výklade § 77 ods. 1 ZoPC. Nesprávnosť výkladu tohto ustanovenia mala
spočívať v tom, že ak správny orgán vo svojom rozhodnutí neurčí lehotu na vycestovanie, uloží zákaz

vstupu ako obligatórnu súčasť rozhodnutia o administratívnom vyhostení.

54./ Príslušný správny orgán, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, ako prvostupňový správny
orgán, rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-210-004/2016 zo dňa 05.12.2016 podľa § 65 ods. 2 Správneho
poriadku zmenil rozhodnutie správneho orgánu Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Prešov

č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-012/2016 zo dňa 20.06.2016 tak, že do výrokovej časti doplnil odsek v znení:
„Zároveň účastníkovi konania podľa § 82 ods. 3 písm. b) s poukázaním na § 77 ods. 1 zákona o
pobyte cudzincov ukladá zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a územie všetkých členských
štátov na dobu jedného roka.“ V dôsledku podaného odvolania zo strany žalobcu bolo predmetné
rozhodnutie potvrdené žalovaným Úradom hraničnej a cudzineckej polície Rozhodnutím o odvolaní č.

PPZ-HCP-OCP1-2017/003565-002 zo dňa 15.02.2017, pričom dané rozhodnutie vydané žalovaným
dňa 15.02.2017 je predmetom tohto súdneho konania.55./ Preskúmavané rozhodnutie v tomto konaní bolo vydané v režime mimo odvolacieho konania, t.j.
v režime, kedy voči pôvodnému rozhodnutiu, na ktoré nadväzovalo, boli vyčerpané všetky opravné
prostriedky. Zákonodarca v takýchto prípadoch, kedy je potrebné revidovať pôvodné rozhodnutie,

stanovuje prísnejšie pravidlá, či už ide o rozhodnutie vydané v trestnom, či občianskoprávnom konaní.
Rovnako tieto prísnejšie pravidlá stanovuje aj pre preskúmanie pôvodného rozhodnutia vydaného v
administratívnom konaní.

56./ V danom prípade sa prvostupňový správny orgán opieral o podnet daný mu žalovaným. Legitímnosť

vydania preskúmavaného rozhodnutia opieral o ustanovenie § 65 ods. 1 Správneho poriadku. Z
daného ustanovenia vyplýva, že možno preskúmať rozhodnutie, ktoré je už právoplatné, a to či už z
vlastného podnetu alebo iného podnetu. Dané preskúmanie vykoná orgán najbližšie vyššieho stupňa
nadriadený správnemu orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. V preskúmavanej veci je týmto orgánom
Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov. Príslušný orgán môže preskúmavané rozhodnutie
buď zrušiť alebo zmeniť, ak rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom, všeobecne záväzným

právnym predpisom alebo všeobecne záväzným nariadením. Avšak v prípade vydania rozhodnutia
mimo odvolacieho konania musí príslušný správny orgán pri zrušení alebo zmene rozhodnutia zohľadniť
zásadu uvedenú v ustanovení § 65 ods. 2 Správneho poriadku, t.j. že musí dbať na to, aby práva
nadobudnuté dobromyseľne boli čo najmenej dotknuté.

57./ Z konania vyplýva, že dňom 05.12.2016 bol nariadený a následne aj realizovaný dobrovoľný návrat
žalobcu, ku ktorému tento dobrovoľne pristúpil pri vedomí si obsahu pôvodného rozhodnutia o jeho
administratívnomvyhostenízodňa20.06.2016a28.07.2016,ktorýmimužiadenzákazvstupunaúzemie
Slovenskej republiky a územie všetkých členských štátov uložený nebol. Práve dňom 05.12.2016
však bolo voči jeho osobe zo strany prvostupňového správneho orgánu vydané rozhodnutie, ktoré je

predmetom tohto súdneho prieskumu, ktorým mu však zákaz vstupu na územie SR a územie všetkých
členských už uložený bol. V preskúmavaných rozhodnutiach správnych orgánov však absolútne
absentuje správna úvaha správnych orgánov (vyššieho ako aj nižšieho stupňa) ako sa vyporiadali so
zásadou uvedenou v § 65 ods. 2 Správneho poriadku, t.j. že musia pri vydaní rozhodnutí podľa tohto
ustanovenia dbať na to, aby práva nadobudnuté dobromyseľne boli čo najmenej dotknuté, pričom danú

skutočnosť namietal už žalobca nielen v správnej žalobe, ale aj v podanom odvolaní voči rozhodnutiu
prvostupňového správneho orgánu. Možno teda konštatovať, že správne orgány pri vydaní rozhodnutí,
ktoré sú predmetom súdneho prieskumu absolútne opomenuli skúmať a vyhodnotiť danú podmienku.
Preto možno danú námietku považovať za dôvodnú.

58./ Na dôvodnosti danej námietky nemenia nič ani dôvody o ktoré opieral vydanie preskúmavaného
rozhodnutia žalovaný, že právnym statusom prípadu je odstránenie nezákonnosti rozhodnutia o
administratívnom vyhostení, pričom zastával názor, že správny orgán (RHaCP Prešov) postupoval vo
veci v súlade s ich pokynom a čo je dôležitejšie najmä so zákonom o pobyte cudzincov, pretože podľa
§ 77 ods. 1 policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uloží zákaz vstupu, ak správny

orgán v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie, pričom aj prvostupňový
správny orgán v rozhodnutí z 05.12.2016 uviedol, že nesprávnosť výkladu § 77 ods. 1 ZoPC spočívala
v tom, že uloženie zákazu vstupu je obligatórna súčasť rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak
správny orgán vo svojom rozhodnutí neurčí lehotu na vycestovanie.

59./ Žalovaný tvrdil, že právnym statusom danej veci malo byť odstránenie nezákonnosti rozhodnutia
o administratívnom vyhostení vzhľadom na nedodržanie zákonného znenia ustanovenia § 77 ods. 1
ZoPC zo strany prvostupňového správneho orgánu a bolo preto potrebné zmeniť pôvodné rozhodnutie
o administratívnom vyhostení žalobcu zo dňa 20.06.2016, keďže v tomto rozhodnutí mu nebola určená
lehota na vycestovanie a v danom prípade policajný útvar v konaní o administratívnom vyhostení

má povinnosť uložiť zákaz vstupu, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu
na vycestovanie. K tvrdenému právnemu statusu správny súd uvádza, že pokiaľ žalovaný chcel v
rozhodnutí mimo odvolacieho konania čo najmenej zasiahnuť do práv dobromyseľne nadobudnutých
účastníkom konania, mohol pôvodné rozhodnutie zmeniť tak, že mohol určiť lehotu na vycestovanie,
pričom pri vydaní prvostupňového rozhodnutia dňa 05.12.2016 mal už vedomosť, že tohto dňa sa

realizujeajdobrovoľnýnávratžalobcu.Týmtopostupombyodstránilnímtvrdenénezákonnérozhodnutie
a čo najmenej by narušil dobromyseľne nadobudnuté práva účastníka konania a nedostal sa do rozporu
s ďalšou žalobnou námietkou.60./ Rovnako za dôvodnú súd vyhodnotil žalobcovu námietku, že preskúmavané rozhodnutia sú v
príkrom rozpore so zásadou právneho štátu a s tým súvisiacim princípom legitímnych očakávaní. Z
hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou,

ako právna istota (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 16/06 z 30.04.2008, nález Ústavného súdu
SR sp. zn. PL ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti
správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským
zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m.m. nález
Ústavného súdu SR sp. zn. PL US 16/06 zo dňa 24.06.2009, nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL US

10/04 zo 06.02.2008). S legitímnym očakávaním úzko súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí (rozsudok
NS SR sp. zn. 1Sža/41/2014).

61./ Najvyšší súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti poukazuje na výnimočnosť mimoriadnych
opravných prostriedkov, pričom s poukazom na relevantnú judikatúru ESĽP analogicky zdôrazňuje, že
pre použitie mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.

V rámci svojej rozhodovacej praxe ESĽP už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho opravného
prostriedku vo vzťahu k princípom právnej istoty a konštatoval (vec Abdullayev c. Ruská federácia, rok
2016), že práve v záujme právnej istoty zahrnutej v článku 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali
vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely nápravy
zásadných, hrubých a podstatných vád. Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne, a to za

účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov a napravenia „vád najzákladnejšej
dôležitosti pre súdny systém, ale nie z dôvodu právnej čistoty“ (napr. Sutyazhnik), (rozsudok NS SR
sp. zn. 1Szak/14/2016). Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu možno rovnako aplikovať aj pre
mimoriadne opravné prostriedky v postupoch správnych orgánov.

62./ Vzhľadom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a záväznú judikatúru
ESĽP vyplýva, že podnet žalovaného v danom kontexte nemožno považovať za opatrenie smerujúce
k náprave zásadných, hrubých a podstatných vád, ale rýdzo smerujúci k vydaniu rozhodnutia v
záujme právnej čistoty. Týmto preskúmavaným rozhodnutím sa však neprimeraným spôsobom zasiahlo
do práv žalobcu v rozpore s princípom jeho legitímnych očakávaní a rozhodnutie žalovaného je v

rozpore s princípmi právneho štátu zakotvenými v čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko žalobca
dobrovoľne pristúpil k svojmu návratu na základe vedomia si toho, že v rozhodnutiach, týkajúcich sa jeho
administratívneho vyhostenia, mu nebol uložený zákaz vstupu či už na územie Slovenskej republiky,
ako aj územie všetkých členských štátov.

63./ Ďalšou žalobnou námietkou, ktorú žalobca uviedol už aj v odvolaní voči prvostupňovému
rozhodnutiu bola skutočnosť, že ani z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu nie
je zrejmé, ako sa tento vysporiadal s jeho tvrdením, že má na území SR manželku a s rešpektovaním
žalobcovho práva na súkromný a rodinný život garantovaný mu článkom 8 Dohovoru. Žalobca mal zato,
ževtomtosmereabsentujesprávnaúvahaprvostupňovéhosprávnehoorgánu,čorobídanérozhodnutie

nepreskúmateľným a tým aj nezákonným.

64./ V tejto súvislosti treba rovnako uviesť, že rozhodnutím RHaCP Prešov č. PPZ-HCP-
PO2-166-002/2016 zo dňa 28.07.2016 bolo rozhodnutie prvostupňového orgánu OCP PZ Prešov zo
dňa 20.06.2016 o administratívnom vyhostení žalobcu potvrdené. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia

vyplýva (strana 5 rozhodnutia) „skutočnosť, že účastník konania má na území Slovenskej republiky
manželkubolazohľadnenávrozhodnutíoadministratívnomvyhostenítým,žeúčastníkovikonanianebol
uložený zákaz vstupu na územie SR.“ RHaCP ako odvolací orgán ďalej konštatoval, že rozhodnutie o
administratívnom vyhostení neprimerane nezasahuje do práva účastníka konania na rodinný život, preto
ho obmedzuje iba na nevyhnutný čas a neuložením zákazu vstupu na územie SR účastníkovi konania

správny orgán rešpektuje zásadu primeranosti zásahu do práva na rodinný život.

65./ V preskúmavanom prvostupňovom rozhodnutí RHaCP zo dňa 05.12.2016 absentuje akákoľvek
správna úvahu, či rozhodnutie o uložení zákazu vstupu žalobcovi je primerané so zásadou zakotvenou v
čl. 8 Dohovoru, čím je rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 05.12.2016 v tomto smere

nepreskúmateľné. Za správnu úvahu, či preskúmavané rozhodnutie prvostupňového orgánu je v súlade
so zásadou zakotvenou v čl. 8 Dohovoru nemožno považovať konštatovanie, že zmenou rozhodnutia
správneho orgánu o uložení zákazu vstupu žalobcovi na územie SR a na územie členských štátov na
dobu jedného roka, čo je najkratší časový úsek, prihliadol na jeho rodinné väzby na území SR, ktoréboli dostatočne odôvodnené v rozhodnutí správneho orgánu číslo PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-012/2016 zo
dňa 20.06.2016.

66./ Absenciu správnej úvahy ohľadne primeranosti zásahu do práva garantovaného čl. 8 Dohovoru sa
pokúsil odstrániť odvolací orgán, ktorý uviedol, že počas doterajšieho konania vo veci správny orgán
existenciu rodinného života nespochybnil a aj keď ho vyhostil z územia SR a tento tu nebude môcť
pokračovať v spolužití s manželkou, je celkom zjavne zrejmé, že cudzinec a jeho manželka nie sú
úplne zbavení možnosti realizovať spoločný rodinný život, pričom poukazoval na rozsudok NS SR č.

10Szak/14/2016 (vo veci zaistenia žalobcu), v ktorom je uvedené, že ani čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd neukladá štátu všeobecný záväzok rešpektovať voľbu dotknutých
osôb ohľadom krajiny ich spoločného pobytu, respektíve napomáhať rozvíjaniu vzťahom medzi nimi.
Takisto podotkol, že z dostupných informácií v súčasnej dobe nie je možné vyvodiť nemožnosť realizácie
cudzincovho rodinného života v krajine pôvodu a teda presťahovaniu manželky do krajiny cudzinca nič
nebráni.

67./ Ani správna úvaha odvolacieho orgánu však nič nemení na tom, že absolútne protirečivo a v rozpore
sčlánkom1ÚstavySRsprincípomlegitímnychočakávanívyznievarozhodnutieprvostupňovéhoorgánu
(RHaCP Prešov) zo dňa 05.12.2016, ktorým tento orgán už ako prvostupňový správny orgán uložil
žalobcovi zákaz vstupu, a to v protiklade voči svojmu odôvodneniu v rozhodnutí zo dňa 28.07.2016.

68./ Rovnako v posudzovanej právnej veci nie je bez významu tá skutočnosť, že podľa zistenia zo spisu
tunajšieho súdu sp. zn. 4Sa/6/2016 vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu (ktoré bolo skončené
späťvzatím návrhu), zo Zoznamu pripojených spisov vyplýva, že administratívne spisy Oddelenia
cudzineckej polície Policajného zboru Prešov č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6/2012 a Riaditeľstva hraničnej

a cudzineckej polície Prešov č. PPZ-HCP-PO2-166/2016 boli pripojené dňom 25.10.2016 a vrátené
dňom 27.12.2016. Teda v čase rozhodovania prvostupňového správneho orgánu v posudzovanej veci
(RHaCP Prešov) tento nemohol mať dané administratívne spisy, ktoré sa týkali administratívneho
vyhostenia žalobcu, k dispozícii. Preto možno ako dôvodnú vyhodnotiť aj námietku žalobcu, že žalovaný
nemohol a ani nemal možnosť zistiť náležite skutočný stav veci, keďže nemal k dispozícii svoje

vlastné administratívne spisy, z ktorých mal pri vydaní preskúmavaného rozhodnutia zo dňa 05.12.2016
vychádzať. Teda v prípade vydania prvostupňového rozhodnutia absentovali akékoľvek podklady o ktoré
mohol žalovaný svoje rozhodnutie oprieť a teda náležite posúdiť, či sú tu podmienky pre uloženie zákazu
vstupu žalobcovi v zmysle § 82 zákona o pobyte cudzincov.

69./ S námietkou nedisponovania administratívnych spisov žalovaným (aspoň prvostupňovým orgánom
v čase rozhodovania) súvisí aj ďalšia žalobná námietka žalobcu, že v jeho prípade neboli splnené
zákonné podmienky pre uloženie zákazu vstupu žalobcovi na územie všetkých členských štátov v
zmysle § 82 ods. 4 a 5 zákona o pobyte cudzincov.

70./ Z pôvodného rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu, vydaného Oddelením cudzineckej
polície PZ Prešov dňa 20.06.2016 vyplýva, že žalobca bol administratívne vyhostený z územia SR podľa
§ 82 ods. 1 písm. b) ZoPC a žalovaný v súlade s dôvodom vyhostenia stanovil dobu zákazu vstupu
podľa § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC v trvaní jedného roka.

71./ Pre uloženie zákazu vstupu na územie všetkých členských štátov však musia byť splnené
podmienky uvedené v ustanovení § 82 ods. 4 a ods. 5 ZoPC. Keďže však žalovaný nemal k dispozícii
svoje vlastné administratívne spisy, týkajúce sa administratívneho vyhostenia žalobcu, nemohol náležite
vyhodnotiť, či v prípade žalobcu sú tieto podmienky splnené. Štátnemu príslušníkovi tretej krajiny
možno uložiť zákaz vstupu podľa odseku 5 citovaného ustanovenia na územie všetkých členských

štátov len ak sú zistené skutočnosti uvedené v odseku 4. Medzi tieto jednak patrí skutočnosť, že sa
na takéhoto cudzinca už vzťahovalo viac ako jedno rozhodnutie o administratívnom vyhostení, resp.
že tento vstúpil na územie SR počas trvania jeho zákazu vstupu. Žiadna takáto skutočnosť však
z administratívnych spisov žalovaného nevyplýva. Navyše v rozhodnutí prvostupňového správneho
orgánu zo dňa 05.12.2016 absentuje akákoľvek správna úvaha prečo správny orgán uložil žalobcovi

zákaz vstupu na územie všetkých členských štátov a ani o ktoré zákonné ustanovenia oprel výrok svojho
rozhodnutia. Takisto ani odvolací správny orgán (ÚHaCP) vo svojom rozhodnutí sa danou skutočnosťou,
aj keď bola zo strany žalobcu namietaná, nevyporiadal. Preto aj v tejto časti sú rozhodnutia správnychorgánov nepreskúmateľné a vzhľadom na absenciu podmienok uvedených v odseku 4 § 82 zákona o
pobyte cudzincov aj v rozpore so zákonom.

72./ Po zvážení žalobných námietok, s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, súd v súlade s
citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 241 Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených
v § 191 ods. 1 písm. c), d) a g) Správneho súdneho poriadku preskúmavané rozhodnutie žalovaného
č. PPZ-HCP-OCP1-2017/003565-002 zo dňa 15.02.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V
ďalšom konaní bude povinnosťou správneho orgánu po zvážení, či je potrebný voči žalobcovi postup

v zmysle § 77 a následne zákona o pobyte cudzincov, vyvarovať sa pochybení, na ktoré súd poukázal
v odôvodnení svojho rozhodnutia.

73./ O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich
náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude
rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku

to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na

dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal

jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čomspočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.