Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/149/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116213148
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2116213148.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.GabrielyBriškovejačlenovsenátu

Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Ľubice Bundzelovej v právnej veci žalobkýň: 1. U. J., nar. XX. Y. XXXX,
bytom O., Y. J. XXXX/XX, 2. G. J., nar. XX. U. XXXX, bytom O., Y. J. XXXX/XX, obidve zastúpené
JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o., Bratislava, Stará Vajnorská cesta 37, IČO: 36 264 750,
proti žalovaným: 1. T. V., nar. XX. H. XXXX, bytom S., T. K. XXX/XX, zastúpeného advokátom: JUDr.
Miloš Chrenko, Trnava, Hlavná 25, IČO: 42 156 904, 2. Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Bratislava,
Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, 3. Športové gymnázium Jozefa Herdu, Trnava, J. Bottu 31, IČO:
00352519,zastúpenéhoadvokátom:JUDr.PeterSopko,združenieAdvokátskakanceláriaJUDr.Sopko

& JUDr. Floriš & JUDr. Spál, Trnava, Paulínska 7523/24, IČO: 33 213 879, o náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, o odvolaní žalobkýň 1., 2., o odvolaní žalovanej 2. proti rozsudku Okresného súdu Trnava
zo 6. decembra 2017 sp.zn. 19C/166/2016-209 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o povinnosti zaplatiť náhradu
nemajetkovej ujmy žalobkyni 1. vo výške 35.000,- eur, o povinnosti zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy
žalobkyni 2. vo výške 25.000,- eur a v zamietajúcej časti vo veci samej m e n í tak, že:

Žalovaní1.,2.súpovinnízaplatiťžalobkyni1.sumu45.000,-eurdotridsiatichdníododňaprávoplatnosti
tohto rozsudku, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť
druhého žalovaného.

Žalovaní1.,2.súpovinnízaplatiťžalobkyni2.sumu35.000,-eurdotridsiatichdníododňaprávoplatnosti
tohto rozsudku, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť
druhého žalovaného.

V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

II. Žalobkyne 1., 2. majú voči žalovaným 1., 2. nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie
v plnom rozsahu.

III. V napadnutej časti o priznaní nároku na náhradu trov žalovanému 3. vo vzťahu k žalobkyniam 1., 2.
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovanému 3. vo vzťahu k žalobkyniam

1., 2. nepriznáva náhradu trov konania.

IV.V napadnutejčastio uloženípovinnostižalovanej2.zaplatiťspoločnea nerozdielne súdny poplatok
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

V. Žalobkyne 1., 2. majú voči žalovaným 1., 2., nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

VI. Žalobkyniam 1., 2. sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania voči žalovanému 3. o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovaným 1., 2. zaplatiť žalobkyni 1.
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 35.000,- eur s tým, že plnením jedným zo žalovaných zaniká v

rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. Žalovaným 1., 2. uložil tiež povinnosť zaplatiť
žalobkyni 2. náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 25.000,- eur s tým, že plnením jedným zo žalovaných
zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. V zostávajúcej časti žalobu zamietol.
Konanie voči žalovanému 3. zastavil. O náhrade trov konania vo vzťahu žalobkýň 1., 2. a žalovaných
1., 2. rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Žalovanému 3. priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalobkyniam 1., 2.. Žalovaným 1., 2. uložil

solidárnu povinnosť zaplatiť Okresnému súdu Trnava súdny poplatok vo výške 1.866,- eur. Rozhodnutie
odôvodnil ustanovením § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok č. 160/2015
Z.z. v znení neskoršieho právneho predpisu), § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 415, § 420 ods. 1, 2,
3, § 427 ods. 1, § 428, § 429, § 442 ods. 1 O.z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení
neskorších predpisov), § 15 ods. 1 ZoPZP (zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil, že zamestnanec žalovaného 1. T. V., ako
vodič autobusu, ktorého vlastníkom a prevádzateľom v čase dopravnej nehody bol žalovaný 1., ktorý
mal uzatvorené poistenie zodpovednosti za škodu so žalovanou 2., dňa 6. júna 2014 v dôsledku
nedostatočnej pozornosti pri vedení vozidla, zišiel s autobusom mimo diaľnice na trávnatú plochu,

na ktorej prišlo k prevráteniu autobusu na pravú stranu a jeho pádu na nižšie položené pole, čím
porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom na následky spôsobených zranení
na mieste nehody podľahla L. J., dcéra žalobkyne 1. a sestra žalobkyne 2.. Skutok vodiča autobusu
bol kvalifikovaný Okresným súdom Trnava v konaní pod sp.zn. 30 T 45/2015 ako prečin všeobecného

ohrozenia podľa § 285 ods. 1, 2, 4 Trestného zákona v spojení s § 138 písm. h/ Trestného zákona
(vodič bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní šesť rokov a bol mu uložený trest zákazu činnosti
viesť motorové vozidlo v trvaní sedem rokov). L. J. (v čase nehody študentka žalovanej 3.) sa narodila
počas manželstva žalobkyne 1., v ktorej rodine už vyrastala žalobkyňa 2., zdravotne postihnutá (v
prvom roku života jej bola diagnostikovaná detská mozgová obrna, v šiestom roku života prekonala

ťažký zápal mozgových blán, so zistenou veľkou arachnoidálnou cystou na mozgu a v deviatich
rokoch dostala prvý epileptický záchvat). Keď mala L. J. šesť rokov, došlo k rozvodu manželstva,
žalobkyňa 1. zostala sama s dvoma neplnoletými deťmi, z toho s jedným ťažko chorým. L. bola vzorom
sestre (žalobkyni 2.) a pomáhala jej pri všetkých činnostiach, ktoré sama nedokázala robiť, vedela jej
poskytnúť aj prvú pomoc pri epileptickom záchvate. Žalobkyne sa s úmrtím L. doposiaľ nevyrovnali,

stále im veľmi chýba, pre obidve mala byť oporou aj v budúcnosti. Bezprostredne po nehode a v čase
pohrebu boli vystavené medializácii a pre nich nežiaducej pozornosti verejnosti. Žalovaný 1. zaslal
žalobkyniam kondolenčný list a smútočný veniec, osobne sa im neospravedlnil, žiadnu satisfakciu
neposkytol(vodičautobusuposlalžalobkyniamspolusožalovaným1.kondolenčnýlist,anionsaosobne
neospravedlnil). Žalovaný 1. je starobný dôchodca s dôchodkom 396,- eur mesačne, je nemajetný,

nehnuteľnosť, v ktorej býva, tesne po nehode previedol darovaním na svoju manželku. Súd prvej
inštancie konštatoval vecnú pasívnu legitimáciu obidvoch žalovaných 1., 2., keďže žalovaný 1. bol v
čase dopravnej nehody prevádzateľom autobusu a podľa § 427 O.z. zodpovedá za škodu spôsobenú
prevádzkou dopravného prostriedku. Podľa § 420 ods. 2 O.z. sám vodič prevádzateľa dopravného
prostriedku nie je zodpovedný za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, ak dopravný

prostriedok, prevádzkou ktorého bola škoda spôsobená, použil v rámci činnosti pre prevádzateľa.
Ide o zodpovednosť za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, ktorá
povaha spočíva v tom, že z tejto prevádzky vyplýva pre okolitý svet zdroj zvýšeného nebezpečenstva
v súvislosti s činnosťou a pohybom dopravného prostriedku. V záujme ochrany tretích osôb sa riziko z
prevádzky prenáša výlučne na prevádzateľa, pričom riziko znášania následkov zodpovednosti za škody

spôsobené ich prevádzkou je zmiernené tým, že každý prevádzateľ je zo zákona poistený pre prípad
svojejzodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla.Hocinavznikzodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevyžaduje zavinené konanie, neznamená
to, že škoda takto spôsobená nemôže byť zavinená. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „NS SR") sp.zn. 3 Cdo 228/2012 pri určení osoby zodpovednej za nemajetkovú

ujmu je daná analogická aplikácia ustanovenia § 420 ods. 2 O.z.. Znamená to, že zásah spôsobenýzamestnancom, ktorý bol použitý na realizáciu činnosti, sa považuje za zásah spôsobený priamo
osobou, ktorá ho na uvedenú činnosť použila. Pokiaľ je na mieste analogické použitie ustanovenia
§ 420 ods. 2 O.z. pri určení, či zodpovednosť za zásah do osobnostných práv nesie fyzická osoba

bezprostredne konajúca alebo osoba, za ktorú fyzická osoba konala v rámci výkonu činnosti, ktorými
bola poverená touto právnickou osobou, je rovnako na mieste analogické použitie ustanovenia § 427
O.z. pri určení subjektu zodpovedného za zásah do osobnostných práv, ktorý bol spôsobený prevádzkou
dopravných prostriedkov. Preto zodpovedá prevádzateľ dopravného prostriedku aj za nemajetkovú ujmu
spôsobenú na chránených osobnostných právach fyzickej osobe. Liberácia prevádzateľa (oslobodenie

spod objektívnej zodpovednosti) prichádza do úvahy, len ak škoda nebola spôsobená okolnosťami, ktoré
majú pôvod v prevádzke. Okrem toho musí prevádzateľ preukázať, že škode nemohol zabrániť ani
pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať. Príčinou dopravnej nehody v danom
prípade (ako uviedol samotný zástupca žalovaného 1.) bolo zlyhanie vodiča a teda porušenie právnej
povinnosti v súvislosti s prevádzkou, čo zakladá objektívnu zodpovednosť prevádzkovateľa motorového
vozidla, pričom spoluzavinenie poškodenej preukázané nebolo. Podľa súdnej praxe usmrtenie pri

dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu
zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, preto aj táto zodpovednosť musí byť
predmetom poistného krytia (porov. rozsudok NS SR sp.zn. 6 MCdo 1/2016). Gramatický výklad
relevantných ustanovení ZoPZP, v dôsledku ktorého by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala
byť predmetom poistného krytia, by prenášal značné majetkové riziko na subjekty zodpovedajúce za

nemajetkovú ujmu. Súčasne by to znamenalo i neistotu pozostalých, či im bude prisúdená náhrada
skutočne poskytnutá. Pre účely ZoPZP je potrebné pojem škoda vykladať extenzívne, a to tak, že tento
pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým po blízkej osobe usmrtenej pri
dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla. Takýto výklad je ústavne konformný,
pretože zmierňuje, resp. odstraňuje disproporciu medzi zákonným úrazovým poistením a povinným

zmluvným poistením zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorového vozidla. Pri výklade
pojmu škoda bolo potrebné vychádzať i z komunitárneho práva. Zodpovednostný zákon bol výsledkom
transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené Smernicou Európskeho parlamentu a Rady
2009/105/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Hoci táto smernica

nedefinuje pojem škoda, z jej textu je zrejmé, že sa ňou rozumie osobná ujma i škoda majetková
(porov. rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-63/2009 Axel Walz proti Clickair SA). Základom
úpravy občianskeho práva tzv. prvej republiky bol Všeobecný občiansky zákonník z roku 1811, ktorý
medzi pojmami škoda a ujma nerozlišoval. Občiansky zákonník je napriek početným novelizáciám stále
predpisom majúcim pôvod v dobe neslobody. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že nečakaným

šokujúcim úmrtím najbližšej príbuznej žalobkýň došlo k závažnému zásahu do ich osobnostných
práv (práva na súkromie a rodinný život), ktorý následok je nereparovateľný. Zákonom stanovené
predpoklady pre vznik objektívnej zodpovednosti za neoprávnený zásah boli naplnené (protiprávny
zásahdochránenéhoosobnostnéhoprávafyzickejosoby,objektívnespôsobilýnarušiťosobnosťfyzickej
osoby, nemajetková ujma a príčinná súvislosť medzi nimi). Základnými kritériami výšky nemajetkovej

ujmy v peniazoch je závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. V
danom prípade došlo k násilnému pretrhnutiu rodinných a citových väzieb, ktorých intenzita vyplývala
z intenzity vzťahu so zomrelou, ako i zo skutočnosti, že šlo o mladého človeka, ktorý mal celý život
pred sebou, pričom pre obidve žalobkyne bola zomrelá osobou, s ktorej pomocou a podporou počítali
do budúcna, najmä vzhľadom na ich vážny zdravotný stav. Okrem psychickej bolesti boli žalobkyne

zasiahnuté i stratou osoby, ktorá bola pre nich oporou, pre žalobkyňu 2. i vzorom, ktorá im obidvom
pomáhala, a to žalobkyni 1. v starostlivosti o vážne zdravotne postihnutú dcéru a sestru zomrelej, aj
po zdravotnej stránke, keďže s ňou rehabilitovala, učila sa, trávila voľný čas, brávala ju medzi svojich
známych. Náhle úmrtie najbližšej príbuznej bolo pre žalobkyne mimoriadne traumatizujúce, pretože tieto
osoby boli na seba silne citovo naviazané a utrpeli ťažkú citovú ujmu (pocity úzkosti, smútku, straty

radosti zo života). Bezprostredne po jej smrti boli odkázané na medikamentóznu liečbu. Citová ujma
u žalobkýň naďalej pretrváva. Žalobkyňa 1. každý deň navštevuje cintorín. Navždy stratila možnosť
rozvíjaťvzťahsdcérou,vdôsledkučohojerodina,ktorútvorilažalobkyne1.,2.azomrelá,ochudobnená,
pričom ide o nezvratný a nenapraviteľný stav. Žalobkyne a zomrelá žili bez otca. Žalobkyňa 1.
zostala sama so zdravotne postihnutou dcérou (žalobkyňa 2.) bez opory ďalších príbuzných (jediným

príbuzným je 75-ročný otec žalobkyne 1.). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že požadovaná náhrada
nemajetkovej ujmy vo výške 190.000,- eur je neprimerane vysoká. Neboli preukázané mimoriadne
zvýšené nepriaznivé následky smrti L. J. na žalobkyne. So stratou dcéry a sestry je takmer nemožné
sa vyrovnať a žiadna forma zadosťučinenia nie je dostatočná a nenahradí stratu blízkej osoby. Jetreba však zohľadniť skutočnosť, že žalobkyne zostali spolu žiť v spoločnej domácnosti, fungujú v
podstate normálnym životom. Žalobkyňa 1. pokračuje v práci a žalobkyňa 2. študuje. Žiadna z nich
nebola psychiatricky liečená, hoci žalobkyni 1. bola liečba doporučená. Žalobkyňa 1. poukazovala i na

svoj vážny zdravotný stav. Súd prvej inštancie vzal do úvahy i okolnosti, na základe ktorých došlo k
dopravnej nehode. S najväčšou pravdepodobnosťou sa jednalo o zlyhanie ľudského faktora - vodiča
dopravného prostriedku, k nehode došlo v dôsledku nedostatočnej pozornosti pri vedení vozidla. Bolo
prihliadané čiastočne i na príjmové a majetkové pomery žalovaného 1.. Pokiaľ ide o prejav ľútosti formou
listu adresovaného žalovaným 1. a vodičom žalobkyniam, táto skutočnosť nemala žiaden vplyv na

výšku priznanej náhrady, keď šokujúca a navyše zbytočná smrť dcéry a sestry žalobkýň predstavuje
udalosť mimoriadnu s nenapraviteľným následkom, v ktorom prípade možno posúdiť vyslovenie ľútosti
v akejkoľvek forme len za elementárny prejav slušnosti bez adekvátneho vplyvu na výšku priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy (rozhodnutie NS SR sp.zn. 5 Cdo 265/2009). S ohľadom na všetky
skutočnosti,ktorésúdprvejinštanciezohľadnilpriposúdenívýškynemajetkovejujmy,rozhodolouložení
povinnosti žalovaným 1., 2. zaplatiť žalobkyni 1. náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 35.000,- eur a

žalobkyni 2. vo výške 25.000,- eur. Súd prvej inštancie nepripustil navrhované dokazovanie výsluchom
žalovaného 1. za účelom, či prejavil ľútosť, poskytol náhradu škody, ako ani výsluch vodiča za účelom
zistenia, aký dopad mala skutočnosť na neho samého, ako i pripojením trestného spisu. Svoj procesný
postup súd prvej inštancie odôvodnil tým, že ide o zodpovednosť objektívnu, preto akékoľvek zistenie by
boloirelevantné.Vkonanínebolosporné,žežalovaný1.neposkytolžiadnunáhraduškody.Vzhľadomna

závažný zásah do osobnostných práv žalobkýň, možno vyslovenie ľútosti považovať len za elementárny
prejav slušnosti bez vplyvu na výšku nemajetkovej ujmy. V konaní tiež nebolo sporné, že jediným
prejavom ľútosti žalovaného 1. aj vodiča bol spoločný kondolenčný list. Rozhodnutie o náhrade trov
konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 2 a § 256 ods. 1 CSP. Nárok na náhradu
trov konania nepriznal žiadnej zo strán (vo vzťahu žalobkýň 1., 2. a žalovaných 1., 2.). V spore boli

úspešnejší žalovaní 1., 2., avšak s ohľadom na charakter prejednávanej veci, bolo by neetické priznať
tomu, kto zodpovedá za škodu náhradu trov konania i s poukazom na skutočnosť, že rozhodnutie o
výške poskytnutej nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. Žalovanému 3. bola priznaná náhrada
trov konania vo vzťahu k žalobkyniam 1., 2. v rozsahu 100%, z dôvodu, že k zastaveniu konania došlo po
podaní žaloby a žalobkyne pred začatím pojednávania 8. novembra 2017 bez uvedenia dôvodu učinili

späťvzatie žaloby voči žalovanému 3.. K zastaveniu konania teda došlo zavinením žalobkýň. Z dôvodu,
že žalobkyne 1., 2. boli osobne oslobodené od platenia súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. i/,
j/ ZoSP (zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatkoch sa výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov), pričom podľa § 2 ods. 2 veta prvá ZoSP poplatková povinnosť v takomto prípade
prechádza v rozsahu prisúdenej sumy na žalovaných 1., 2. (poplatok bol vyrubený podľa § 6 ods. 1 veta

prvá, § 7 ods. 1 veta prvá, položka 7b sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho prílohu zákona, t.j. 66,-
eur a 3% z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy, teda 1.866,- eur).

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná 2., v časti o uloženie povinnosti žalovaným
1., 2. zaplatiť žalobkyniam 1., 2. náhradu nemajetkovej ujmy a v časti o uložení povinnosti zaplatiť

súdny poplatok. Odvolanie odôvodnila tým, že súd nesprávnym procesným postupom jej znemožnil,
aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Neboli vykonané navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k žalovanej 2. bolo

označené za nedostatočné, nepresvedčivé a bez potrebnej argumentácie, čím malo dôjsť k porušeniu
práva žalovanej 2. na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku vecnej
pasívnej legitimácie žalovanej 2. a nesprávne rozhodol i o výške nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy. Súd prvej inštancie citoval ojedinelé rozhodnutie NS SR, pričom absentuje vysporiadanie sa
so žalovanou uvádzanou judikatúrou NS SR vo veciach rozhodovania nemajetkovej ujmy uplatnenej

voči poisťovateľovi z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla (sp.zn. 4 Cdo 168/2009, 3 Cdo 301/2012, 8 Cdo 219/2016). Rozhodnutia ďalších
troch senátov NS SR zhodne uvádzajú, že pasívna vecná legitimácia poisťovateľa, pri pozostalých
po dopravných nehodách v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy, nie je krytá povinným zmluvným
poistením. Rozhodnutie NS SR sp.zn. 6 MCdo 1/2016 predstavuje odklon od predchádzajúcich

jednotných rozhodnutí NS SR, v dôsledku čoho by sa dalo očakávať postúpenie veci na prejednanie
rozhodnutia Veľkému senátu NS SR. Je legitímne očakávanie, že v dobe za účinnosti CSP sa bude
rozdielnymi právnymi názormi senátov NS SR zaoberať práve veľký senát. S poukazom na rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR") žalovaná 2. uviedla, že pri takejto úvahe sajaví silne oslabená pozícia NS SR a relativizovaná jeho úloha zjednocovania judikatúry všeobecných
súdov, voči ktorej sa ÚS SR vo svojich rozhodnutiach vyhraňuje. Aj po rozhodnutí ÚS SR sp.zn.
III. ÚS 666/2016, na ktoré sa odvolávali žalobkyne, došlo k rozhodnutiu NS SR o spornej právnej

otázke vo veci sp.zn. 8 Cdo 219/2016, kde NS SR zotrval na svojich predošlých jednotných právnych
záveroch.Žalovaná2.poukázalanarozhodnutiaNSSR,zdôrazňujúc,ženemajetkovúujmupozostalých
nie je možné subsumovať pod náhradu škody na zdraví. Chráneným predmetom ak v zmluve nie je
uvedené inak, nie je potom zásah do súkromia, súčasťou ktorého je aj rodinný život. Nie je dôvod
na odlišný výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ ZoPZP ani so zreteľom na rozhodnutie Súdneho

dvora Európskej únie C-22/12 Haasová proti Rastislavovi Petríkovi a Blanke Holingovej. Smernice
Rady nie sú všeobecne záväznými právnymi predpismi a ich záväznosť je daná judikatúrou Súdneho
dvora Európskej únie (zaväzujú členský štát na ich transponovanie do právneho poriadku), v zmysle
nepriamej záväznosti slúžia ako interpretačný rámec. Zásada eurokonformného výkladu vnútroštátneho
práva má však obmedzenia. Nemôže slúžiť ako základ výkladu contra legem vnútroštátneho práva (s
poukazom na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie). Škoda a nemajetková ujma podľa § 11 a

nasl. O.z. sú samostatnými inštitútmi slovenského práva, každý z nich má vlastnú a komplexnú právnu
úpravu. K záveru, že nemajetková ujma je de lege lata krytá ZoPZP, nie je možné dospieť gramatickým
výkladom, ako ani logickým, účelovým, či systematickým. Povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa
§ 13 O.z. je subjektívne spätá s tým, kto sa zásahu do chránených práv iného dopustil, pričom ide
o výlučnú povinnosť tohto subjektu, ktorá neprechádza na ďalšiu osobu a nikto za povinný subjekt

ju splniť nemôže. Ak prijmeme záver, že poisťovateľ má plniť, vyvstáva otázka, či má plniť aj iné
primerané zadosťučinenie, napr. vo forme ospravedlnenia alebo morálnej satisfakcie. Keďže ujmu
spôsobil niekto iný a medzi pozostalými a vinníkom nehody vzniklo „osobnostné puto", ospravedlnenie
či odškodnenie iným subjektom ako priamym vinníkom nemá legálny, etický, ani logický podklad.
Ďalšia odvolacia argumentácia žalovanej 2. sa týkala princípu právnej istoty ako základu právneho

štátu, s poukazom na rozhodnutie ÚS SR sp.zn. III. ÚS 300/2006, IV. ÚS 49/2006, ako i viaceré
súdne rozhodnutia v obdobných veciach NS SR. Ustanovenie § 4 ZoPZP taxatívnym spôsobom
vymedzuje okruhy, ktoré sú poistením kryté. Tvorcovia zákona nemali v úmysle náhradu nemajetkovej
ujmy do tohto poistenia zahrnúť. O.z. upravuje len dva nároky nemajetkovej ujmy - bolestné a
sťaženie spoločenského uplatnenia. Vnútroštátna úprava pri povinnom zmluvnom poistení nemajetkovú

ujmu do poistného krytia nezahrnula. Žalobkyňa na podporu svojej argumentácie poukázala na
odlišné stanovisko sudcu ÚS SR JUDr. Lajoša Meszároša (prijateľnosť a uchopiteľnosť výkladu závisí
predovšetkým na jeho kvalite). Žalovaná namietala i výšku súdom priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy. Hoci život žiadneho človeka nemožno vyčísliť v peniazoch, priznaná výška náhrady nemajetkovej
ujmy sa javí ako neprimerane vysoká. Presahuje výšku peňažného odškodnenia pri oveľa závažnejších

spoločenských previneniach, a to pri úmyselných, trestných činoch. V prípade úmyselného spôsobenia
smrti trestným činom má v zmysle zákona č. 215/2006 Z.z. oprávnený nárok na vyplatenie sumy
päťdesiatnásobku minimálnej mzdy, čo je pri zohľadnení sumy hrubej mzdy v roku 2014 suma 17.600,-
eur. Súd prvej inštancie uviedol, že vzal do úvahy okolnosti, na základe ktorých došlo k dopravnej
nehode, keď s najväčšou pravdepodobnosťou ide o zlyhanie ľudského faktora - vodiča dopravného

prostriedku,naktoréžalovaný1.nemalpriamydosah.Vposudzovanejvecinešlooúmyselnýtrestnýčin.
Žalovaný 1. žiadny neoprávnený zásah do rodinných väzieb žalobkýň neučinil, pretože nebol priamym
pôvodcom zásahu, nespôsobil dopravnú nehodu. Súčasne podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku
v dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného 1. (prostredníctvom svojho zamestnanca - vodiča) došlo
k násilnému pretrhnutiu rodinných a citových väzieb. Žalovaní 1., 2. sa teda priameho zásahu do práva

na ochranu osobnosti nedopustili. Súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dokazovanie, potrebné ku
kritériám relevantným výšky náhrady. Súd prvej inštancie vôbec neskúmal okolnosti na strane pôvodcu
zásahu (ktorým je vodič), a to jeho postoj (či poskytol náhradu, prejavil ľútosť, ospravedlnenie, iné
dôvody), ako ani dopad do jeho duševnej sféry, jeho majetkové pomery ani mieru zavinenia. Žalovaná 2.
sanestotožnilaanisozáveromsúduprvejinštancie,žežalobkynesúvzmysle§4ods.2písm.i/aj/ZoSP

oslobodené od platenia súdnych poplatkov a preto s poukazom na § 2 ods. 2 ZoSP, sú povinní zaplatiť
súdny poplatok žalovaní 1., 2.. Od platenia súdneho poplatku by boli žalobkyne oslobodené, ak by si
náhradu nemajetkovej ujmy uplatňovali priamo voči vinníkovi, ktorý by priamo trestným činom spôsobil
ujmu. V tomto prípade trestný čin spôsobil subjekt, ktorý nie je žalovaný (vodič vozidla). Žalovaní 1., 2.
nespôsobili žiadnu ujmu žalobkyniam ani neboli uznaní za vinných z trestného činu. Žalobkyne nemôžu

byť preto oslobodené od platenia súdneho poplatku. O náhrade trov štátu mal súd rozhodnúť podľa
pomeru úspechu strán vo veci. Žalovaná 2. navrhla preto zrušenie tohto dotknutého výroku napadnutého
rozsudku.3. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti vo veci samej, v časti o náhrade trov konania vo vzťahu
žalobkýň 1., 2. a žalovaných 1., 2., ako i v časti náhrady trov konania vo vzťahu žalobkýň 1., 2.
a žalovaného 3., podali včas odvolanie žalobkyne 1., 2. navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe a

priznanímnárokunanáhradutrovkonaniažalobkyniam1.,2.vovzťahukžalovaným1.,2.ažalovanému
3. nepriznať nárok na náhradu trov konania voči žalobkyniam 1., 2.. Odvolanie odôvodnili nesprávnym
procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorým bolo znemožnené strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, na základe
vykonaných dôkazov došlo k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyne namietali výšku priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy, poukazujúc na nedostatočné prihliadanie na dožitý vek nebohej (18 rokov), ktorá
mala svoj život pred sebou, ktorý nemohla naplniť a dopravná nehoda pretrhla všetky jej väzby
na rodinu, priateľov a známych. Smrť mladej osoby je vážnejším následkom ako smrť niekoho, kto
svoj život mohol riadne prežiť. Pri psychickej bolesti zo straty veľmi blízkeho človeka hrá dôležitú
úlohu aj pocit zodpovednosti rodiča za svoje dieťa. V danom prípade tiež absentovalo akékoľvek

spoluzavinenie nebohej. V trestnom konaní vedenom voči vodičovi autobusu bolo preukázané, že
večer pred dopravnou nehodou s učiteľkami popíjal alkohol a bola nesporne preukázaná jeho vina.
Vodič však svoju vinu popieral, záverečné slovo udelené súdom v trestnom konaní nevyužil na
ospravedlnenie, či vyjadrenie obyčajnej ľútosti. Podľa výsledku trestného konania predmetný autobus
nebol spôsobilý na prevádzku, keďže nebol vybavený funkčnými bezpečnostnými pásmi. V súvislosti s

posudzovaním majetkových pomerov žalovaného 1. bolo zistené, že pred dopravnou nehodou vlastnil
nehnuteľnosť, v ktorej býval a po nej túto nehnuteľnosť previedol darovaním na manželku. Ide o účelové
konanie a súd prvej inštancie mal minimálne uviesť, z akých dôvodov na túto okolnosť neprihliadol
pri určení rozsahu náhrady. Žalovaný 1. mal uzatvorené so žalovanou 2. poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, pričom minimálne poistné krytie je najmenej

5.000.000.- eur. Majetkové pomery žalovaného 1. preto nebudú rozhodnutím dotknuté. Uvedenými
námietkami sa súd prvej inštancie náležite v odôvodnení napádaného rozhodnutia nevysporiadal.
Žalobkyne poukazovali na právo strany sporu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, ako aj judikatúru ÚS SR (sp.zn. I. ÚS 154/2005), tiež rozhodnutia Európskeho súdu pre

ľudské práva, stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR (Zbierka stanovísk NS SR 1/2016), podľa
ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania. Výnimočne ak písomne vyhotovené
rozhodnutie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania. Súd prvej inštancie v zamietajúcej časti nešpecifikoval
dostatočne kritériá, podľa ktorých pri svojich úvahách postupoval, nešpecifikoval prečo na uvedené

okolnosti neprihliadal. Závažnosť zásahu do osobnostných práv žalobkýň je najvyššieho stupňa. Smrť
dcéry a sestry je neodstrániteľný následok, ktorý možno iba zmierniť. Ľudský život predstavuje najvyššiu
hodnotu spoločnosti a žalobkyne stratili možnosť prežiť život s blízkou a milovanou osobou, rozvíjať s
ňou vzájomné vzťahy, čo sa negatívne prejavilo vo všetkých oblastiach ich života a v strate schopnosti
radovať sa a prežívať šťastie. Okrem závažnosti vzniknutej ujmy, je nutné prihliadať i na okolnosti, za

ktorých k porušeniu práva došlo, s cieľom naplnenia požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia
za nemajetkovú ujmu, ako i naplnenie požiadavky nezneužívania tohto právneho prostriedku na
neprípustné obohacovanie. Rozhodujúcim je preto atribút primeranosti, ako kritérium priznávania
odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie pri zachovaní proporcionality. Výška peňažnej
sankcie nesmie pôsobiť likvidačne a musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti.

Judikatúra súdov v tejto oblasti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru náhrady
nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Podľa nálezu
Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR") sp.zn. 1568/09 bolo primerané zadosťučinenie
označené za jednu z civilnoprávnych sankcií, ktorá má odrádzať rušiteľa chránených osobnostných
statkov a jeho možných nasledovníkov od protiprávneho konania a byť tak nástrojom prevencie. Kritériu

primeranosti priznávanej peňažnej sankcie zodpovedá aplikácia tzv. statusu obete podľa článku 34
Dohovoru o ľudských právach (Scordino proti Taliansku č. 43662/98, Stanková v. Slovenská republika
č. 7205/02). Pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal
v porovnateľných prípadoch súd, nesmie byť však zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri
posudzovaní primeranosti je potrebné zohľadniť aj životnú úroveň v danej krajine a tiež to, či priznaná

suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, i to ako rýchlo sa jej sťažovateľ domohol. Je preto
nutné použiť princíp proporcionality spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady
prisudzované v iných prípadoch. Žalobkyne sú názoru, že súd prvej inštancie priznal výšku náhrady
nemajetkovejujmy,ktoránezohľadňujespoločensko-ekonomickézmenyastavdanývčaserozhodnutia,kedy priznaná náhrada sa nejaví ako spravodlivá a vyvažujúca vo vzťahu k spôsobenej ujme. Priznaná
náhrada nie je nástrojom na obohacovanie a nepredstavuje majetkovú hodnotu, ktorá by spoločensko-
ekonomické postavenie žalobkýň vo vzťahu k ostatným činila neporovnateľne zvýhodnené, a to ani

ak by bola násobne vyššia, resp. priznaná v celom rozsahu (190.000,- eur). Priznaná náhrada sa
žalobkyniam nejaví ako spravodlivá a spôsobilá vyvážiť ujmu, ktorá im vznikla najmä v emocionálnej
strate blízkej osoby, ktorá je nenahraditeľná. Primeraná náhrada nemajetkovej ujmy má byť podľa
názoru súdu vo výške 9,5-násobku, resp. 6,8-násobku priemerného mesačného platu sudcu v SR.
Žalobkyne poukázali na vývoj minimálnej mzdy, ktorá je v súčasnosti 480,- eur, avšak v roku 2000

jej výška bola 163,- eur a v roku 1993 81,- eur. Ak sa prepočíta žalobkyniam priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo vzťahu k minimálnej mzde, potom žalobkyni 1. priznaná náhrada
je k minimálnej mzde dnes v rovnakom pomere, ako bola v roku 2000 suma 10.643,50 eur a v roku
1993 suma 5.904,50 eur. Žalobkyni 2. priznaná náhrada je v rovnakom pomere ako bola v roku 2000
suma 7.602,50 eur a v roku 1993 suma 4.217,50 eur. Ak sa vezme do úvahy judikatúra súdov z
roku 2000, resp. 1993, súdy nepriznávali v obdobných prípadoch tak nízku náhradu nemajetkovej

ujmy. Obdobne neprimerane vyznieva výška priznanej náhrady vo vzťahu k meniacej sa priemernej
mzde v národnom hospodárstve (priemerná mzda v roku 2017 predstavovala 944,- eur, pomer k
roku 2017 100%, výška náhrady 25.000,- eur, v roku 2000 priemerná mzda 769,- eur, pomer k roku
2017 81%, suma 20.250,- eur). Podľa § 94 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení maximálna
výška sumy jednorazového odškodnenia manžela alebo manželky od 1.1.2017 predstavuje 53.503,20

eur a maximálna suma jednorazového odškodnenia nezaopatrených detí 53.503,20 eur. Pri závale v
Novákoch v roku 2006 schválila Vláda SR každému z pozostalých sumu 33.193,92 eur (pozostalým
vznikol nárok aj na jednorazové odškodnenie podľa § 94 zákona o sociálnom poistení). Pri havárii
vojenského lietadla v roku 2000 priznala Vláda SR obetiam odškodnenie 57.000.000,- eur (46.147,-
eur na jedného poškodeného). Po výbuchu v bani Nováky v roku 2009 priznala Vláda SR každému

pozostalému odškodnenie 33.193,92 eur. Pokiaľ teda v roku 2006 vyplatila SR pozostalým po obetiach
sumu 33.193,92 eur, dnes by vzhľadom na spoločensko-ekonomický vývoj tomu zodpovedala suma
50-60.000,- eur. Ďalšou skutočnosťou preukazujúcou podstatnú zmenu pomerov je inflácia, vyjadrujúca
medziročný nárast spotrebných cien. Aj preto musí prichádzať k zmene a nárastu priznávanej výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pokiaľ má predstavovať spravodlivé zadosťučinenie (žalobkyne

poukázali na inflačnú kalkulačku). Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak má mať pre poškodeného
priznané odškodnenie rovnakú hodnotu, museli by súdy priznať ako náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch osobám blízkym obetiam dopravných nehôd trikrát toľko ako ich priznávali v roku 1993 a
dvojnásobok toho, čo priznávali v roku 2000. Hodnota skutočného odškodnenia, ktoré je v peniazoch
vyjadrené jednotlivými rozhodnutiami súdov, klesá. Súdy odôvodňujú primeranosť nimi priznávanej

výšky náhrady nemajetkovej ujmy skoršími rozhodnutiami súdov v obdobných veciach s prihliadnutím
na individuálne okolnosti prípadu. Pokiaľ sa mení ekonomická situácia obyvateľov krajiny, niet dôvodu
aby výška priznávanej náhrady bola s poukazom na predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť nemenná,
nezohľadňujúca aj zmenu pomerov. V takom prípade už nie je možné ju ďalej vnímať ako primeranú a
spravodlivú, so zohľadnením princípu primeranosti, proporcionality a spravodlivosti. V zmysle odbornej

literatúry zásadu neúspechu vo veci je potrebné uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia
závisela od úvahy súdu alebo znaleckého posudku. V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného
žalobcu, ak mu bola aspoň časť žalobou uplatneného nároku priznaná. Nemožno zaťažiť procesnou
zodpovednosťou žalobcu za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu (prípadne znaleckej činnosti).
Vhodným riešením by bol postup súdu žalobcom priznať plnú náhradu trov konania, avšak výlučne

len z priznanej sumy. Uvedené je zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu úspech vo veci, keďže ten
sa skúma čo do právneho základu, nie výšky priznaného nároku. Vzhľadom k tomu, že žalobkyniam
bola časť ich uplatneného nároku priznaná, žalobkyne boli procesne čo do základu uplatneného nároku
úspešné a náhrada trov konania by im mala byť priznaná v plnej výške, z priznanej sumy. Žalobkyne
odôvodňovali pasívnu legitimáciu žalovaného 3. tým, že nebohá bola v čase dopravnej nehody jeho

žiačkou a k dopravnej nehode prišlo počas cesty z literárnej exkurzie organizovanej v rámci vzdelávacej
činnosti žalovaného 3., resp. v priamej súvislosti s ňou (zákon č. 245/2008 Z.z. o výchove a vzdelávaní
- školský zákon a o zmene a doplnení niektorých zákonov). V zmysle § 144 ods. 1 písm. o/ zákona č.
245/2008 Z.z. žalovaná 3. bola pasívne legitimovaná ako škola, voči ktorej má žiak právo na náhradu
škody, ktorá mu vznikla pri výchove a vzdelávacom procese alebo v priamej súvislosti s ním a súčasne

ako zamestnávateľ, ktorý zodpovedá za škodu spôsobenú pri svojej činnosti fyzickými osobami, ktoré
na túto činnosť použil (vecná pasívna legitimácia vo veci náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bola
daná analogickým použitím § 420 ods. 2 a nasl. O.z.). V posudzovanej veci pred začatím pojednávania
došlo k späťvzatiu žaloby, pričom žalobkyne navrhli aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, na základe ktorejby náhrada trov konania žalovanému 3. priznaná nebola. Žalobkyne svoje späťvzatie odôvodnili tým,
že v čase podania žaloby v rámci vykonaného dokazovania v trestnom konaní mali vedomosť o tom,
že učiteľky vykonávajúce práce pre žalovaného 3. v pracovnom pomere, konali v rozpore so svojimi

povinnosťami, v čase dohľadu nad študentmi, večer pred jazdou spolu s vodičom autobusu popíjali
alkohol, následne počas jazdy nevenovali žiakom pozornosť a spali (jedna čiastočne driemala). U žiakov
v rozpore so zákonom nevyžadovali, aby boli počas jazdy pripútaní, pričom nebolo zrejmé vyhodnotenie
v akej miere sa toto ich porušenie povinnosti podieľalo na vzniku škodlivého následku. Táto pochybnosť
bola odstránená až po vykonaní dokazovania znalcami s odboru cestná doprava a zdravotníctvo v

trestnom konaní a následne vydaním odsudzujúceho rozsudku v trestnom konaní. Súd prvej inštancie
nesprávne uviedol, že žalobkyne vzali žalobu späť bez akéhokoľvek odôvodnenia.

4. Žalovaný 1. v písomnom vyjadrení k odvolaniam žalobkýň a žalovaného 2. uviedol, že výška
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy by nemala vybočovať z právnej tradície v danej krajine a mala by
zohľadňovať náhrady prisúdené súdmi v skutkovo obdobných veciach. Súdom prvej inštancie stanovená

výška náhrady nemajetkovej ujmy je plne v intenciách rozhodovacej praxe súdov. Pre komparatívne
účely žalovaný 1. označil rozhodnutie súdu prvej inštancie sp.zn. 13 C 126/2010, v ktorom bola priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy 40.000,- eur manželovi zomrelej (ako cyklistku ju zrazil osobný automobil),
sp.zn. 12 C 71/2009, náhrada nemajetkovej ujmy 25.000,- eur otcovi, ktorého syna ako chodca zrazil
osobný automobil, Okresný súd Senica sp.zn. 4 C 58/2010 náhrada nemajetkovej ujmy každému zo

žalobcov 22.130,- eur priznaná manželke a dvom maloletým deťom zomrelého (ako spolujazdcovi
pri zrážke dvoch áut), súd prvej inštancie sp.zn. 37 C 178/2009 rodičom zomrelej po 6.000,- eur a
súrodencom zomrelej po 2.000,- eur, po zmene rozhodnutia Krajským súdom Trnava každému z rodičov
sumu15.000,-eur(zomrelázrazenáautomobilomnaprechodeprechodcov),OkresnýsúdSenicasp.zn.
37 C 178/2009 náhrada nemajetkovej ujmy po 8.000,- eur manželovi a trom deťom zomrelej (pri zrážke

dvoch automobilov na prechode pre chodcov), Krajský súd Žilina sp.zn. 7 Co 578/2014 suma 45.000,-
eur manželovi zomrelej, Krajský súd Banská Bystrica sp.zn. 12 Co 465/2014 po 33.500,- eur manželke a
dvom deťom zomrelého, Krajský súd Bratislava IV sp.zn. 6 C 111/2011 23.000,- eur manželovi zomrelej,
Krajský súd Prešov sp.zn. 17 Co 212/2015 po 25.000,- matke a otcovi zomrelého, Krajský súd v
Prešove sp.zn. 20 Co 183/2014 po 15.000,- eur matke a otcovi a 5.000,- eur bratovi zomrelého, Krajský

súd Žilina sp.zn. 7 Co 287/2012 po 10.000,- eur otcovi a matke zomrelého. Argumentácia žalobkýň
poukazujúca na špecifické okolnosti prípadu (nízky vek zomrelej, blízke osobné vzťahy medzi dieťaťom
a rodičom, resp. súrodencom, kvalifikovanie činu zodpovedného pôvodcu zásahu ako trestného činu
a pod.) nie sú niečím jedinečným, ale ide o okolnosti, ktoré sa často, až typovo vyskytujú v prípadoch
úmrtí pri dopravnej nehode, teda nie sú okolnosťami opodstatňujúcimi zvýšenie priznanej náhrady

v porovnaní s ostatnými rozhodnutiami. Pokiaľ ide o príklady odškodnenia, ktoré priznala Vláda SR
pozostalým pri hromadných nehodách, tieto predstavujú nenárokovateľné plnenia zo strany výkonného
orgánu, ktoré nie je možné uvádzať ako relevantné vodítko pre súdy, primárna je ustálená rozhodovacia
prax súdov. Avšak aj samotnými žalobkyňami uvádzané príklady sa výškou sumy približujú sumám
priznaným napadnutým rozsudkom. Niet preto dôvod priznanú náhradu považovať za neprimeranú

či nízku. Ako príklad formou analógie iuris by mohol poslúžiť zákon č. 437/2004 Z.z. o náhrade za
bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, umožňujúci v položke 255 odškodniť vážne duševné
poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných nepriaznivých psychologických činiteľov
a tiesnivých situácií od sumy 4.591,60 eur do 45.916,- eur. Strata blízkej osoby má blízko k otrasnému
zážitku spôsobujúcemu vznik duševnej poruchy (súdom priznaná náhrada je v hornej časti uvedeného

spektra). Ako vodítko by mohla v rámci komparatívneho rámca poslúžiť i pozitívnoprávna úprava Českej
republiky ako krajiny nám najbližšej, v novom občianskom zákonníku (zákon č. 89/2012 Sb.). Pri
usmrtení alebo zvlášť závažnom ublížení na zdraví odškodní škodca duševné útraty manžela a rodičov
dieťaťa alebo inej osobe blízkej peňažnou náhradou vyvažujúcou plne ich utrpenie. Ak nemožno výšku
náhrady určiť takto, stanoví sa podľa zásad slušnosti. Najvyšší súd Českej republiky (ďalej len „NS

ČR") vydal k interpretácii tohto zákonného ustanovenia aj metodiku, kde stanovil konkrétny finančný
rámec náhrady nemajetkovej ujmy v rozpätí od 9.600,- eur do 20.000,- eur, ako základné rozpätie v
neutrálnom prípade najbližších osôb (manžel, rodičia a deti). Priznaná náhrada žalobkyniam sa javí
preto viac ako dostatočná. V kontexte ustanovenia § 255 CSP niet argumentu pre priznanie náhrady
trov žalobkyniam, nie je však ani správne rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý nepriznal nárok na

náhradu trov konania žalovaným 1., 2.. Ak boli žalobkyne úspešné iba v rozsahu 35%, resp. 28%, mal
mu súd ako procesne úspešnejšej strane priznať pomernú časť náhrady trov. Argument, že rozhodnutie
ovýškepriznanejnáhradyzáležalonaúvahesúdubolorelevantnevminulosti,zaúčinnostiObčianskeho
súdneho poriadku, nie však za aktuálnej úpravy. CSP aplikuje len zásadu úspechu vo veci. Správne jepotom rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti priznania náhrady trov žalovanému 3., kde ustanovenie
§ 256 ods. 1 CSP nedáva súdu inú možnosť. Tak ako odvolanie žalobkýň 1., 2. ani odvolanie žalovanej
2. nemožno považovať za dôvodné. Žalovaná 2. nedôvodne namietala svoju vecnú pasívnu legitimáciu.

Rozhodnutie NS SR sp.zn. 4 Cdo 168/2009 je neaktuálne a prekonané i s poukazom na rozhodnutie
Súdneho dvora Európskej únie vo veci Haasová C-22/12 (ako sú neaktuálne aj ostatné rozhodnutia
NS SR z doby pred uvedeným rozhodnutím). Ústavný súd SR v rozhodnutí sp.zn. III. ÚS 666/2016
rozhodovalvintenciáchkrajskýmsúdompredloženejprávnejotázky,avšakprávnezáveryNSSRvtomto
rozsudku neriešili podstatu problému, t.j. subsumovateľnosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch pod náhradu škody z povinného zmluvného poistenia. Túto otázku jednoznačne zodpovedal
až ÚS SR v rozhodnutí sp.zn. III. ÚS 666/2016 (ako aj v ďalších nasledujúcich), ktorý judikoval, že pojem
škoda použitý v ZoPZP je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa
nemajetkovú (imateriálnu) ujmu podľa ustanovení O.z. o ochrane osobnosti. Následne Najvyšší súd
SR v rozhodnutí sp.zn. 6 MCdo 1/2016, v zmysle ktorého za stavu vyslovenia sa už Ústavným súdom,
sa považuje za nepredstaviteľné, aby tu ešte existoval priestor pre opätovné zaoberanie sa príslušnou

otázkou zo strany veľkého senátu Najvyššieho súdu a že rozporovanie záverov ÚS SR by znamenalo
možný ďalší pokles dôvery v činnosť všeobecných súdov a tým aj v právny štát ako taký. NS SR v
uvedenom rozhodnutí sa dôkladne a presvedčivo vysporiadal s predchádzajúcimi rozhodnutiami NS
SR zastávajúcimi opačný názor, na ktoré žalovaný 2. poukazoval. Súladne s právnym názorom ÚS SR
nakoniec i NS SR konštatoval, že pre účely ZoPZP treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle,

že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým z titulu občianskoprávnej
zodpovednostizazásahdoosobnostnýchpráv,spočívajúcivzásahudoichprávanasúkromnýarodinný
život. Je preto daná vecná pasívna legitimácia žalovanej 2..

5. Žalovaný 3. v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkýň navrhol napadnutý rozsudok v časti o priznaní

mu náhrady trov konania ako vecne správny potvrdiť. Žalobkyne voči žalovanému 3. podali žalobu, ktorú
vzali späť. Je nesporné, že žalovaný 3. bol nútený reagovať vo veci samej na svoju obranu a žalobkyne
so späťvzatím žaloby otáľali a konanie nechali prebiehať. S účasťou žalovaného 3. potom v spore
vznikli náklady, ktoré žalovaný 3. vynaložil na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov vrátane trov
právneho zastúpenia. O pasívnej legitimácii žalovaného 3. sa vo veci meritórne nerozhodlo (späťvzatím

žaloby to žalobkyne neumožnili) a argumentácia žalobkýň o popíjaní alkoholu (učiteľkami žalovaného
3.) zostala len v rovine tvrdení, pričom žalobkyne neumožnili vykonať dokazovanie na preukázanie tohto
tvrdenia. Nemožno preto ustáliť, že by žaloba žalobkýň bola voči žalovanému 3. dôvodná.

6. Žalovaná 2. v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkýň 1., 2. namietala nároky žalobkýň v

celom rozsahu. Aj keď výšku peňažného zadosťučinenia určuje súd voľnou úvahou s ohľadom
na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, je treba mať na
zreteli súčasne požiadavku primeraného zadosťučinenia, ktoré má zmierniť nepriaznivý následok
neoprávneného zásahu, i požiadavku proporcionality, čo znamená, že výška peňažnej satisfakcie
nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Žalobkyne

poukázali na nález ÚS ČR sp.zn. 1568/09, v zmysle ktorého primerané zadosťučinenie má odrádzať
rušiteľa chránených osobnostných statkov a možných nasledovníkov od protiprávneho konania a byť
tak nástrojom prevencie. V tejto súvislosti vyvstáva otázka s vecnou pasívnou legitimáciou žalovanej
2., ako sa naplní tento preventívny a výchovný účel sankcie, pokiaľ povinnosť náhrady nemajetkovej
ujmy titulom ochrany osobnosti bude uložená subjektu, ktorý do osobnostných práv nezasiahol a v

konečnom dôsledku nepostihne pôvodcu zásahu. Zásah do rodinného a súkromného života žalobkýň sa
nedá objektívne vyčísliť peniazmi. Náhrada nemajetkovej ujmy má predstavovať primeranú satisfakciu,
nie úplnú náhradu, primerane okolnostiam prípadu a slúžiť má na zmiernenie ujmy. Vyplácanie súm
pozostalým obetiam rôznych hromadných nešťastí sa týka rozhodnutia Vlády SR, nie súdov. Sú však
súdne rozhodnutia NS SR, v ktorých boli priznané titulom peňažného zadosťučinenia podstatne nižšie

sumy, napríklad vo veci 4 Cdo 139/2011 rodičom dieťaťa zomrelého pri dopravnej nehode bola priznaná
suma 15.000,- eur, vo veci 1 Cdo 77/2009 vo výške 6.638,78 eur za úmrtie syna a brata, pričom bol
zaviazanýlenpriamypôvodcazásahu.Povahanáhradynemajetkovejujmyvylučujemožnosťakejkoľvek
spoľahlivej kvantifikácie. Peniazmi sa tu odškodňuje niečo, čo samo o sebe majetkovú hodnotu nemá a
preto presnejšia kvantifikácia uplatnených súm nie je možná. Je preto treba pristupovať k priznávaniu

týchto súm obozretne a triezvo, nepriznávať excesívne sumy, ktoré sú nereálne vo vzťahu k priemerným
majetkovým a príjmovým pomerom v Slovenskej republike. Priznanie súm, ktoré niekoľkonásobne
prevyšujú priemerný mesačný zárobok a sú reálne nesplatiteľné, nemožno považovať za primerané
finančné zadosťučinenie. Je treba sa vyvarovať aj toho, aby boli priznávané náhrady nemajetkovejujmy v „trestnej" výške, teda v takej, ktorá pôsobí viac ako trest než ako náhrada pre dotknuté osoby
(porov. rozhodnutie Spolkového súdneho dvora sp.zn. IX ZR 149/91, ktorým bol pre rozpor s verejným
poriadkom odopretý výkon rozsudku odsudzujúceho na platenie punitive damages). V tejto súvislosti

žalovaná 2. poukázala aj na výšku odškodňovania obetí násilných trestných činov, ktoré upravuje zákon
č. 215/2006 Z.z. v znení neskoršieho zákona, v ktorom sa uvádza, že v prípade usmrtenia poškodenej
osobyoprávnenýmpatríodškodnenievovýške50-násobkuminimálnejmzdy,ktorásamedzinichrozdelí
rovnakým dielom. Pri výške minimálnej mzdy v roku 2014 (352,- eur) by výška náhrady pre obidve
žalobkyne predstavovala 17.600,- eur. Naviac v tomto prípade nešlo ani o násilný trestný čin. Výška

odškodnenia by nemala byť vyššia pri nedbanlivostnom trestnom čine v porovnaní s násilným trestným
činom. Súd prvej inštancie rozhodol správne, keď o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa
pomeru úspechu strán vo veci podľa § 255 ods. 1, 2 CSP. Právny názor prezentovaný žalobkyňami, že
napriek ich neúspechu by im mala patriť celá náhrada trov konania, je v rozpore s princípmi CSP, ktorý
nemá ustanovenie obdobné § 142 ods. 3 O.s.p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení do
30. júna 2016). Nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a

3 O.s.p.), ale len dve. Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana v spore vo
veci úspech len čiastočný, platí pravidlo v § 255 ods. 2 CSP. Zásadu úspechu je treba tak uplatniť aj na
konania, v ktorých výška plnenia závisela od úvahy súdu alebo znaleckého posudku.

7. Z písomného vyjadrenia žalobkýň 1., 2. k odvolaniu žalovanej 2., ako aj k vyjadreniam žalovaných

1., 2., 3. bolo zistené, že hoci žalovaná 2. v odvolaní uvádza návrhy na doplnenie dokazovania, ktoré
súdomprvejinštancienebolivykonané,avšaknenavrhujedoplniťdokazovanieotietonávrhy.Samateda
nepovažuje vykonanie uvedených návrhov na doplnenie dokazovania za podstatné pre rozhodnutie vo
veci. Žalovaná 2. nešpecifikuje akým nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie malo prísť
k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Neuvádza z akých dôvodov považuje napadnutý rozsudok

za nedostatočný, nepresvedčivý a bez potrebnej argumentácie. Z odvolania nie je tiež zrejmé, z akých
dôkazov mal súd prvej inštancie dospieť k nesprávnym skutkovým zisteniam a o ktoré skutkové zistenia
sa jedná. K nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovanej sa žalobkyne vyjadrili v predchádzajúcich
podaniach, ako i k namietanej výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. V posudzovanej veci ide
o jednorazové odškodnenie za zásah do práva na súkromný život spočívajúci v strate blízkej osoby,

ktorý by mal byť spôsobilý aspoň zmierniť následky tragickej udalosti vo všetkých oblastiach ich ďalšieho
života. Nie je možné predpokladať ako sa bude vyvíjať ďalší život žalobkýň a ako by sa vyvíjal nebyť
straty dcéry a sestry. Jediným odškodnením má byť žalobkyniam nahradené všetko o čo vo svojom
živote stratou svojej najbližšej príbuznej prišli, vrátane smútku a traumy, ktorú prežili a prežívajú, i budú
prežívať. Pre žalobkyne nepredstavuje táto jednorazová náhrada prostriedok obohatenia. Určite nie

je spôsobilá ani čiastočne nahradiť či zmierniť, čo žalobkyne stratili. Žalovaný 1. priznanú náhradu
nemajetkovej ujmy platiť nebude, vzhľadom na pasívnu legitimáciu žalovanej 2., ktorá je limitovaná
poistným plnením z jednej škodovej udalosti najmenej 5.000.000,- eur za škodu podľa § 4 ods. 2 písm.
a/ a náklady podľa § 4 ods. 3 bez ohľadu na počet zranených alebo usmrtených. Pokiaľ ide o iné
obdobné prípady, súd prvej inštancie predmetné hľadisko zohľadňoval, rovnako tak bude postupovať

i odvolací súd. Ani toto hľadisko posudzovania primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
osobám blízkym obetiam dopravných nehôd, však nemôže byť absolútne a musí sa k nemu pristupovať
vovzájomnejsúvislostisostatnýmikritériami.Skutočnosť,žeučiteľkyvykonávajúcedozornadštudentmi
v pracovnom pomere so žalovaným 3. večer pred jazdou spolu s vodičom autobusu popíjali alkohol,
vyplynula z dokazovania v trestnom konaní. Žalobkyne poukazovali na komentár k CSP, podľa ktorého

v konaniach, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu, nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak
mu bola aspoň časť žalobou uplatneného nároku priznaná.

8. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie žalobkýň 1., 2. a odvolanie žalovanej 2. bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou

osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že odvolania obsahujú zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal
napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379 a § 380 CSP), postupom
bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkýň
1., 2. je čiastočne dôvodné a odvolanie žalovanej 2. je nedôvodné.

9. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.10. Žalovaná 2. nedôvodne namietala v odvolaní porušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku
nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, v dôsledku ktorého malo

dôjsť k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný
prípad a z ktorých vyvodil právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Do práva na spravodlivý proces
nepatrí súčasne aj právo strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie ÚS SR sp.zn. IV. ÚS 252/04). Rovnako
neznamenáanito,abystranakonaniabolapredvšeobecnýmsúdomúspešná,tedaabybolorozhodnuté
v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (porov. rozhodnutie ÚS SR sp.zn. I. ÚS 50/04). Odvolací
súd sa preto nestotožnil s názorom žalovanej 2., že súd prvej inštancie svojím rozhodnutím zasiahol do
jej práva na spravodlivý proces.

11. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské
práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky
povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť
súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na
okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 163/2015
zo 17. marca 2016).

12. Žalovaná 2. odôvodňovala odvolanie i nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvej inštancie
v otázke jej vecnej pasívnej legitimácie, t.j. rozsahu poistného krytia žalovanou 2. ako poisťovateľa podľa
ZoPZP. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie v otázke vecnej pasívnej
legitimáciežalovanej2..Nazasadnutíobčianskoprávnehokolégiadovolaciehosúdudňa9.októbra2018
bolo schválené na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky aj rozhodnutie z 31. júla 2017 sp.zn. 6 MCdo 1/2016, publikované v zbierke č. 8/2018 pod č.
R 61/2018 v znení nasledovnej právnej vety: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení, je aj nemajetková ujma spočívajúca v
zásahudoosobnostnýchprávpozostalýchobetedopravnejnehodyspôsobenejprevádzkoumotorového

vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná." V uvedenom rozhodnutí
dovolací súd vysvetlil, že pri výklade pojmu škoda pre účely ZoPZP treba vychádzať z chápania tohto
pojmu v komunitárnom práve, pretože citovaný zákon bol výsledkom transpozície smerníc Európskej
únie, ktoré boli nahradené toho času platnou smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo
16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o

kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda,
ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa
slovné spojenie „utrpenie ujmy alebo škody", či používa pojmy „akákoľvek ujma alebo škoda" alebo
„akákoľvek škoda", z čoho je zrejmé, že komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú aj nemajetkovú
ujmu, resp. za ujmu považuje škodu majetkovú aj nemajetkovú (uvedené už odznelo v rozsudku NS SR

sp.zn. 3 Cdo 230/2017).

13. Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1.1.1993 s pôvodným

názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období
judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia Najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený
určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia
Najvyššiehosúdunázoryobsiahnutévtomtorozhodnutínespochybnili,prípadneichakceptovaliavecne
na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP

treba zahrnúť aj naďalej používateľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané
civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných
najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine najvyššieho súdu ČSR a vo výbere rozhodnutí astanovísk najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov,
ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. (porov. R 71/2018).

14. Súd prvej inštancie preto správne poukázal na právny názor vyslovený v rozsudku NS SR sp.zn.
6 MCdo 1/2016 z 31. júla 2017, ktorý bol následne publikovaný v Zbierke rozhodnutí a stanovísk
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 8/2018 pod R 61/2018. Podľa rozhodnutia NS SR sp.zn. 3
Cdo 230/2017 právny názor vyjadrený v judikáte R 61/2018 je potrebné aplikovať aj na daný prípad, i
keď rozhodnutie NS SR sp.zn. 6 MCdo 1/2016 nebolo ešte v čase rozhodovania súdu prvej inštancie

publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Najvyšší
súd vo svojich rozhodnutiach (8 MCdo 4/2014, 3 Cdo 233/2015, 3 Cdo 223/2016) vyjadril právny názor,
podľa ktorého judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný právny názor sa aplikuje aj do minulosti
(retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza.
Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú
istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno

obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať
nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať
aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry
líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem (porov. rozsudok NS SR sp.zn. 3 Cdo
230/2017, ktorý poukázal i na to, že rozhodnutie NS SR sp.zn. 3 Cdo 301/2012, ktoré žalovaná 2.

označila v odvolaní, bolo zrušené na základe nálezu ÚS SR z 5. decembra 2018 sp.zn. II. ÚS 695/2017 a
vec vrátená dovolaciemu súdu na ďalšie konanie, pričom z jeho odôvodnenia vyplýva správnosť záverov
prijatých v R 61/2018). Rozhodnutia súdov, resp. právne názory v nich vyjadrené, osobitne vyšších
súdov, nepredstavujú právnu normu a nebol dôvod, aby súd prvej inštancie na podporu svojej právnej
argumentácie použitú judikatúru oznamoval stranám v priebehu konania, za účelom oboznámenia sa

s ňou. Rovnako tak súd prvej inštancie nie je limitovaný označenými rozhodnutiami NS SR stranou
konania, už vzhľadom na platnú právnu zásadu iura novit curia (súd pozná právo), pričom právnou
kvalifikáciou strany konania nie je súd ani viazaný. V čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia súdu
prvejinštanciebolužrozsudokNSSRsp.zn. 6MCdo1/2016vyhlásenýasúdprvejinštanciehodôvodne
označil v napadnutom rozhodnutí.

15. S poukazom na vyššie uvedené rozsudok NS SR sp.zn. 6 MCdo 1/2016 nepredstavuje odklon, ale
naopak v čase rozhodovania odvolacieho súdu predstavuje ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho
súdu. Rozhodnutia NS SR označené žalovanou 2. (4 Cdo 168/2009, 3 Cdo 301/2012, 8 Cdo 219/2016)
vyjadrujú tak judikatúrou už prekonaný názor, ktorú je potrebné aplikovať na všetky prebiehajúce

konania, teda aj na konanie v danej veci. Podľa § 220 ods. 2 v spojení s ustanovením § 378 ods. 1
CSP odvolací súd v odôvodnení tohto rozsudku preto odkazuje na ustálenú rozhodovaciu prax v otázke
vecnej pasívnej legitimácie poisťovateľa, v súvislosti s rozsahom poistného krytia podľa ZoPZP.

16. Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu (R 61/2018) je súladná aj s rozhodovacou praxou

Ústavného súdu SR, ktorý vyjadril zhodný názor v rozhodnutí sp.zn. III. ÚS 666/2016 z 11. októbra
2016, ako i sp.zn. II. ÚS 695/2017 z 5. decembra 2018 (vydaného po rozhodnutí NS SR sp.zn.
8 Cdo 219/2016 z 15.5.2017). Argumentácia žalovanej 2. v súvislosti so zjednocovaním judikatúry
všeobecných súdov bola preto nadbytočná (NS SR v rozhodnutí sp.zn. 6 MCdo 1/2016 označil za
nepredstaviteľné, aby za stavu vyslovenia sa už ústavným súdom, existoval ešte priestor pre opätovné

zaoberanie sa príslušnou otázkou zo strany veľkého senátu najvyššieho súdu, pričom rozporovanie
záverov ÚS SR by znamenalo možný ďalší pokles dôvery v činnosť všeobecných súdov a tým aj v právny
štát ako taký). Odvolacia argumentácia žalovanej 2. opierajúca sa o závery rozhodnutí NS SR sp.zn.
4 Cdo 168/2009, 3 Cdo 301/2012, 8 Cdo 219/2016, ako i eurokonformný výklad vnútroštátnej právnej
úpravy povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových

vozidiel a výkladu pojmu škoda s poukazom na Smernice, vrátane rozhodnutí Súdneho dvora Európskej
únie označené v odvolaní, nebola správna. Vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax (R 61/2018) pri
výklade pojmu škoda pre účely ZoPZP je treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom
práve, keďže smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/106/ES zo 16. septembra 2009 o poistení
zodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovýchvozidielaokontroleplneniapovinnostitejto

zodpovednosti, chápe škodu ako majetkovú aj nemajetkovú ujmu, pričom výklad pojmu škoda vyjadrený
v odvolaní žalovanej 2. je neprípustne zužujúci (v rozpore s komunitárnym právom a ustálenou súdnou
praxou).17. Z dôvodu, že škodou sa pre účely ZoPZP rozumie aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu
do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového
vozidla (R 61/2018), nebola správna argumentácia žalovanej 2. o výlučne osobnej povinnosti

zodpovednej osoby poskytnúť zadosťučinenie podľa § 13 O.z., v dôsledku „osobnostného puta" medzi
pozostalými a vinníkom nehody. Žalovaná 2. nespochybnila poistný vzťah z poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla medzi ňou a žalovaným 1., ako prevádzateľom
vozidla (autobusu), ktorý zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného
v poistnej zmluve (§ 4 ods. 1 ZoPZP). Súd prvej inštancie správne konštatoval zodpovednosť

žalovaného 1. ako prevádzateľa predmetného autobusu podľa 427 O.z. (zodpovednosť za škodu
vyvolaná osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, z ktorej vyplýva zdroj zvýšeného
nebezpečenstva pre okolie v súvislosti s činnosťou a pohybom tohto dopravného prostriedku, pričom
riziko znášania následkov zodpovednosti za škody spôsobené touto prevádzkou je zmiernené tým,
že každý prevádzateľ je zo zákona poistený pre prípad vzniku svojej zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla). Hoci na vznik tejto zodpovednosti sa nevyžaduje zavinené

konanie, neznamená, že škoda spôsobená prevádzkou dopravného prostriedku nemôže byť zavinená.
Zodpovednosťžalovaného1.bolainakdanáajporušenímpravidielcestnejpremávky(§4ods.1písm.c/
zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov), keďže pri určení osoby zodpovednej za nemajetkovú ujmu je daná analogická aplikácia
ustanovenia § 420 ods. 2 O.z., čo znamená, že žalovaný 1. zodpovedá za zásah spôsobený svojím

zamestnancom, ktorý bol použitý na realizáciu činnosti žalovaného 1. (vina zamestnaného vodiča bola
konštatovaná rozsudkom Okresného súdu Trnava zo 7. decembra 2016 sp.zn. 30 T 45/2015). Podľa §
4 ods. 2 písm. a/ ZoPZP má poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil
poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody, vrátane náhrady nemajetkovej ujmy (R
61/2018) a podľa § 15 ods. 1 ZoPZP boli žalobkyne 1., 2. oprávnené ako poškodené uplatniť svoj nárok

na náhradu nemajetkovej ujmy priamo proti poisťovateľovi, teda žalovanej 2.

18. Zotrvávanie žalovanej 2. na argumentácii o neexistencii jej vecnej pasívnej legitimácie v danom
spore i s poukazom na porušenie princípu právnej istoty, nebolo opodstatnené. Správne však žalovaná
2. poukazuje na to, že súdy by mali vychádzať z právneho stavu, ktorý platí, pričom súd prvej inštancie

uvedeným spôsobom aj postupoval a rozhodol v súlade s ustálenou súdnou praxou (R 61/2018) ako i
s judikatúrou Ústavného súdu SR (sp.zn. III. ÚS 666/2016 z 11. októbra 2016 a sp.zn. II. ÚS 695/2017
z 5. decembra 2018), tiež s rozhodnutiami Súdneho dvora Európskej únie C-22/12 Haasová, C-63/09
Axel Walz, C-277/12 Drozdovs). Niet pochybností, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za
škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami je zabezpečená a definovaná právnou úpravou

Európskejúnie(porov.rozsudokSDC-22/12Haasová,bod39)apretoivpreskúmavanejvecibolonutné
riešiť spornú právnu otázku v súlade s komunitárnym právom (právna oblasť je harmonizovaná právom
Európskej únie).Tzv. motorové smernice na účely účinnej realizácie spoločného trhu smerovali na jednej
strane k zabezpečeniu voľného pohybu motorových vozidiel nachádzajúcich sa na území Európskej
únie, ako aj osôb vo vozidle a na druhej strane k zabezpečeniu porovnateľného zaobchádzania s

poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených týmito vozidlami, bez ohľadu na miesto nehody na
únijnom území. Ukladajú preto členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia vnútroštátneho práva,
ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu
pritomodňaťdotknutýmsmerniciampotrebnýúčinok(rozsudokSDC-300/10MarquesAlmeida,C-22/12

Haasová, bod 42). Členské štáty majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva
zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré
sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením (rozsudok SD C-22/12 Haasová, bod
55). Uvedený záver, ako uviedol Súdny dvor Európskej únie (C-22/12 Haasová), nemôže spochybniť
ani odlišné systematické zaradenie ustanovení § 11, § 13 O.z. k úprave zásahov do ochrany osobnosti,

nezávisle upravenej od zodpovednosti za škodu v O.z., ako ani osobitosti vyplývajúce z uvedených
hmotnoprávnych inštitútov.

19. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že šokujúcim a nečakaným úmrtím najbližšej
príbuznej žalobkýň 1., 2. (dcéry a sestry) došlo k závažnému zásahu do ich osobnostných práv (práva

na súkromie a rodinný život), pričom následok tohto zásahu je nereparovateľný. Vzniknutá ujma má
absolútny charakter, ku ktorej došlo v dôsledku prevádzky dopravného prostriedku prevádzateľa -
žalovaného 1., ktorého zamestnanec (vodič) bol uznaný vinným z prečinu všeobecného ohrozenia podľa
§ 285 ods. 1, 2, 4 Trestného zákona.20. Súčasťou súkromného života je nepochybne aj rodinný život, zahŕňajúci vzťahy medzi blízkymi
príbuznými a preto rešpektovanie súkromného, teda i rodinného života musí zahŕňať právo na vytváranie

a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby tak bolo možné okrem iného tiež rozvíjať a
napĺňať vlastnú osobnosť. Spôsobená smrť blízkej osoby preto môže vzhľadom k vzájomným úzkym a
pevným sociálnym i citovým väzbám predstavovať natoľko závažnú nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie
a napĺňanie osobnosti pozostalého, že môže byť kvalifikovaná aj ako ujma znižujúca jeho dôstojnosť
či vážnosť v spoločnosti (por. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/04 zo 4.

mája 2005). Z tohto pohľadu ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujú podmienky pre uplatnenie
finančnej satisfakcie za ujmu spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej osoby.
Strata blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu vo svojom živote stretnúť
(porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22. decembra 2015).

21. Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku neoprávneného

zásadu do práva na ochranu osobnosti, sú závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo (ktoré môžu byť významné tak u osoby postihnutej ako aj u osoby, ktorá
neoprávnený zásah spôsobila). V dôsledku neoprávneného zásahu žalovanej došlo v danom prípade k
násilnému pretrhnutiu silných rodinných a citových väzieb, vyplývajúcich z intenzity vzťahu so zomrelou.
Táto intenzita bola daná významnou citovou naviazanosťou a odkázanosťou na zomrelú, ktorá pre

žalobkyne 1., 2. predstavovala jedinečnú oporu, vzhľadom na vážny zdravotný stav žalobkyne 1. (matky)
a zdravotný handicap žalobkyne 2. (sestry). Trojčlenná rodina (bez otca a manžela) spoločne fungovala,
prekonávala životné prekážky a zdieľala vzácne chvíle rodinného spolužitia. Okrem psychickej bolesti,
ktorá v prípade straty veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca
aktivity pozostalého, vyžadujúca i medikamentóznu liečbu, boli žalobkyne zasiahnuté stratou osoby,

ktorá napriek svojmu mladému veku, avšak všestranne nadaná a v dobrom zdravotnom stave, plnila v
rodine nezastupiteľnú úlohu. Matka i sestra prišli o pomoc, oporu a citový vzťah, na ktorých je človek
existenčne závislý a ich absencia sa negatívne prejaví nielen vo sfére osobnostného prežívania, ale
významným spôsobom ovplyvní celý život človeka. Strata takéhoto člena rodiny predstavuje nenávratnú
deštrukciu medziľudských väzieb, vytvárajúcich základ rodinného života. Následkom toho je fatálna

zmena z fungujúcej trojčlennej rodiny na spolužitie dvoch osôb (matky s vážnym zdravotným stavom,
starajúcej sa o zdravotne postihnutú dcéru), odkázaných na pomoc iných.

22. Okrem straty možnosti viesť rodinný a súkromný život, náhle dochádza na strane žalobkyne 1.
k výraznej záťaži, presunom všetkých úloh a starostlivosti o domácnosť a o žalovanú 2. výlučne

na jej osobu (to všetko v situácii veľkej emočnej bolesti zo straty dieťaťa, študentky, maximálne
participujúcej na fungovaní domácnosti a starostlivosti o zdravotne postihnutú sestru, suplujúcej rolu
druhého rodiča). Žalobkyňa 2. v dôsledku úmrtia sestry prišla o nenahraditeľnú oporu vo všetkých
oblastiach života, výrazne ovplyvňujúcu úroveň a kvalitu jej života, rozvíjanie schopností a prekonávanie
limitov a obmedzení spojených s jej zdravotným stavom. Strádanie žalobkýň 1., 2. ako najbližších

príbuzných, tak mimoriadne ovplyvnilo a sťažilo ich ďalšie žitie.

23. Súd prvej inštancie vo vzťahu k výške uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zistil
v dostatočnom rozsahu skutočnosti relevantné pre meritórne rozhodnutie veci a prihliadal na zákonom
stanovené kritériá priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Citovej ujme sa vyrovná

len máloktorý emočný zážitok, preto jeho vnímanie a prejavy, hoci sú individuálne, možno dôvodne
predvídať.Vposudzovanejvecivočivýškepriznanejnáhradynemajetkovejujmypodaliodvolanieobidve
strany (žalobkyne 1., 2. a žalovaná 2.), ktorých námietky boli posúdené odvolacím súdom nasledovne.

24. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani

rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Preto súd musí prihliadnuť okrem závažnosti
vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, k naplneniu požiadavky účinného
primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i k požiadavke nezneužívania
tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Vodiacim parametrom proporcionálne
spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania

odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému odškodneniu by sa
poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o ľudských právach. Na druhej
strane pri zachovaní proporcionality, výška relutárnej (peňažnej) satisfakcie nesmie byť prostriedkom
bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto zvažovanieindividuálnych okolností prípadu (vyššie uvedený obsah už odznel v rozsudku Krajského súdu v Trnave
z 29. júna 2016 sp.zn. 10 Co 566/2015).

25. Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti.
Judikatúra súdov v oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho
charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu
(keďže nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle
ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť).

V náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. 1568/09 bol konštatovaný zásah do práva na
ochranu osobnosti civilným deliktom a primerané zadosťučinenie označené za jednu z civilnoprávnych
sankcií, ktorá má odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných nasledovníkov
protiprávneho konania a byť tak nástrojom prevencie, porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp.
zn. I. ÚS 2844/14 z 22. decembra 2015 (uvedený obsah už odznel v rozsudku Krajského súdu v Trnave
z 29. júna 2016 sp.zn. 10 Co 566/2015).

26. Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv.
„statusu obete" podľa článku 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské
práva v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako
i v prípade Stanková v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02.

Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí
byť rovnaká, akú by priznal v porovnateľných prípadoch Súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná
okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú
úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, i to, ako
rýchlo sa jej sťažovateľ domohol (JUDr. Andrea Erdősová, PhD., Krátke pojednanie o škodách, ujmách

a ich náhradách vo svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora Európskej únie i
Európskeho súdu pre ľudské práva). Ústavný súd Českej republiky zase konštatoval, že pri stanovení
výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné
súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch, porov. sp. zn. I. ÚS 2844/14 (uvedené
už odznelo v rozsudku Krajského súdu v Trnave z 29. júna 2016 sp.zn. 10 Co 566/2015).

27. Vzhľadom na uvedenú požiadavku kazuistiky odvolací súd príkladmo uvádza, že rozsudkom
Okresného súdu Trnava sp.zn. 13 C 126/2010-267 z 1. októbra 2014 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Trnave sp.zn. 24 Co 368/2015-311 z 1. júla 2015 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
vo výške 40.000,- eur za smrť manželky žalobcu, v dôsledku protiprávneho úkonu zodpovedného

subjektu (fyzickej osoby), spočívajúceho v porušení pravidiel cestnej premávky. Rozsudkom OS ZV 9
C 174/2015 s KS BB 14 Co 19/2017 bola pozostalej manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
40.000,- eur, plnoletým deťom 17.000,- eur a 20.000,- eur (autobus nedal prednosť v jazde motocyklu),
rozsudkom OS PP 9 C 45/2011 s KS PO 21 Co 137/2017 bola pozostalej manželke priznaná náhrada
nemajetkovejujmy40.000,-euraplnoletýmdeťomkaždémuvovýške20.000,-eur(zrážkavprotismere),

rozsudkom OS NM 7 C 151/2008 v spojení s KS TN 6 Co 810/2014 (NS SR 1 Cdo 117/2017) bola
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy pozostalému manželovi 70.000,- eur, pozostalým deťom každému
vo výške 100.000,- eur (chodec na prechode), OS NT 10 C 88/2009 v spojení s KS NT 9 Co 330/2012
priznal každému z rodičov 90.000,- eur, každému zo súrodencov 10.000,- eur (nemocnica, nesprávna
zdravotnícka starostlivosť), OS BA IV 24 C 239/2013 pozostalej matke priznaná náhrada nemajetkovej

ujmy 50.000,- eur (nehoda s opitým vodičom s viacerými mŕtvymi, medzi nimi 23-ročný syn), OS BA II
18 C 276/2008 s KS BA 4 Co 470/2011 pozostalým rodičom 19-r. dcéry priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy 49.790,- eur (správca cesty), OS MT 11 C 40/213 s KS ZA 7 Co 578/2014 pozostalému manželovi a
otcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 45.000,- eur (náraz nákladného vozidla do pred ním idúceho
osobného vozidla), rozsudkom OS BA II 18 C 76/2012 s KS BA 6 Co 217/2014, NS SR 6 Cdo 92/2015

pozostalým rodičom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy každému vo výške 40.000,- eur (zrazená
chodkyňa na prechode pre chodcov, prekročená rýchlosť), OS BR 2 C 61/2010 s KS BB 12 Co 465/2014
pozostalý manžel a deti, každému priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 33.500,- eur (rýchlosť v obci, do
protismeru), OS SL 2 C 204/2010 s KS PO 20 Co 188/2012 pozostalí rodičia, každému z nich priznaná
suma 33.000,- eur (prevádzkovateľ lyžiarskeho strediska), OS PO 8 C 46/2005 s KS PO 16 Co 29/2011,

každému z rodičov a súrodencovi priznaná suma 30.000,- eur (nemocnica, nesprávna diagnostika po
úraze), OS TT 12 C 71/2009, KS TT 24 Co 479/2012 pozostalému otcovi priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy 25.000,- eur (chodec na diaľnici v strednej opitosti, zomrelý 18-ročný syn), OS TO 6 C 143/2015,
KS NT 5 Co 264/2017 pozostalej matke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 25.000,- eur (náraz dochodkyne 23-ročnej spolužijúcej dcéry na prechode pre chodcov), OS HU 12 C 60/2011 s KS PO 17
Co 212/2015 pozostalým rodičom plnoletého dieťaťa priznaná náhrada nemajetkovej ujmy každému z
nich 20.000,- eur (alkohol, zrazený chodec, vodič bez oprávnenia). V rozhodnutí Európskeho súdu pre

ľudské práva Kontrová proti Slovenskej republike bola priznaná pozostalej matke dvoch maloletých detí
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 25.000,- eur (neoprávneným zásahom bolo nekonanie štátnych
orgánov, vedúce k nezabráneniu trestnému činu). Nálezom Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
I. ÚS 2844/14 z 22. decembra 2015 bol zrušený rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 18.
mája 2014 č. k. 30 Cdo 2535/2013-529, ako i rozsudok Vrchného súdu v Olomouci zo 14. decembra

2012 sp.zn. 1 Co 157/2012-412, predmetom ktorých bol neoprávnený zásah do práva na súkromie
sťažovateliek smrťou syna a brata, spôsobenou v súvislosti s postupom lekárov nemocnice non lege
artis, priznané čiastky náhrady nemajetkovej ujmy boli vo výške 1.700.000,- Kč a 1.000.000,- Kč
(s konštatovaním o. i., že pre sťažovateľky je ťažko pochopiteľné, že v niektorých prípadoch, z ich
hľadiska menej závažných, dosahujú čiastky peňažnej satisfakcie porovnateľnú úroveň s náhradami
za nemajetkovú ujmu spôsobenú úmrtím blízkeho, pričom takúto nemajetkovú ujmu pociťujú pozostalí

veľmi úkorne a o to viac naliehavou sa javí potreba, aby výška náhrady bola z pohľadu sťažovateliek
spravodlivo stanovená).

28. Podľa rozhodnutia NS SR sp.zn. 4 Cdo 139/2011 vychádzajúc z ustanovenia § 13 ods. 3 O.z.
pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom neustanovuje zákon žiadne medze.

Uvedené zákonné ustanovenie však zakotvuje taxatívne dve kritériá: závažnosť vzniknutej ujmy (čím
závažnejšia je čo do svojej intenzity i svojho trvania, tým vyššia by mala byť aj čiastka peňažného
zadosťučinenia) a ďalej veľmi široko chápané okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do
osobnosti fyzickej osoby došlo (pričom vždy musia byť zistené okolnosti nielen na strane pôvodcu
zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby, konkrétne napríklad, ak je daný podiel samotnej postihnutej

osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu). Druhé kritérium (okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo), je stanovené zámerne veľmi všeobecne tým, že by malo byť
uplatnené vo vzťahu ako k postihnutej fyzickej osobe, tak k osobe, ktorá neoprávnený zásah spôsobila
(napríkladčiišlonastranepôvodcuneoprávnenéhozásahulenourčitúľahkúnedbanlivosťalebonaopak
oúmysel).Týmjesledovanýcieľ,abypriurčeníkonkrétnejvýškypeňažnéhozadosťučineniabolomožné

v rámci voľnej úvahy súdu, ktorá práve na tomto mieste dostáva veľký priestor, a v súlade s princípom
spravodlivosti, pružne prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému zásahu do
osobnosti fyzickej osoby došlo. Maximálna čiastka peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať,
je ohraničená výškou žalobcom požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo
žalobného návrhu.

29. V posudzovanej veci súd prvej inštancie pri stanovení výšky prihliadal k judikatórne vymedzeným
kritériám(porov.napr.rozhodnutieÚstavnéhosúduČRsp.zn.I.ÚS2844/14),ktorýmisúnajmänastrane
pozostalých a zomrelého intenzita ich vzťahu, vek zomrelého a pozostalých, existenčná závislosť na
zomrelom, prípadne poskytnutie inej satisfakcie, a na strane škodcu vyhodnotil relevantnosť kritérií jeho

postoja,dopadudalostidojehosféry,majetkovépomeryškodcuamieruzavinenia.Zostranyžalovaných
nebola spochybňovaná pravdivosť tvrdení žalobkýň týkajúca sa veľmi intenzívnych vzťahov so zomrelou
Patríciou a v dôsledku silnej emočnej i existenčnej väzby v širšom význame. Náhle úmrtie pre žalobkyne
bolo mimoriadne traumatizujúce (zasiahnuté stratou osoby, ktorá bola ich oporou a tiež životným vzorom
pre žalobkyňu 2.). Hodnota straty rodinného života, ako i hodnota ľudského života ako daru aj pre život

najbližších príbuzných, nie je vyčísliteľná v peniazoch a peniazmi za takúto ujmu nemožno poškodeným
osobám poskytnúť skutočnú satisfakciu, ale možno ňou ujmu aspoň zmierniť (morálne zadosťučinenie
ako postačujúca satisfakcia vôbec neprichádza v týchto prípadoch do úvahy). V danom prípade žiadna
iná satisfakcia poskytnutá nebola.

30. Odvolací súd sa však nestotožnil s vyhodnotením (súdom prvej inštancie) mimoriadnej závažnosti
vzniknutej ujmy u žalobkýň, po zvážení všetkých súvislostí a okolností prípadu tak, aby došlo k naplneniu
požiadavkyprimeranostiaproporcionálnejnáhradystrádaniažalobkýň(vyrovnávacícharakternáhrady).
Čím závažnejšia je vzniknutá nemajetková ujma čo do svojej intenzity i trvania, tým vyššia by mala byť
aj čiastka peňažného zadosťučinenia. Z vykonaného dokazovania a hodnotenia dôkazov vyplynul pre

súd prvej inštancie záver, podľa ktorého bola ujma pre žalobkyne 1., 2. mimoriadne traumatizujúca.
Preto hoci žalobkyne zostali spolu žiť v spoločnej domácnosti, ich ďalšiu existenciu v dôsledku straty
ich najbližšej príbuznej nemožno označiť za normálne fungujúci život (ako to učinil súd prvej inštancie).
Šok a utrpenie po získaní informácie o tragickej udalosti dopravnej nehody mali mimoriadnu intenzitu,keďže žalobkyňa 1. sa o smrti svojej dcéry dozvedela až s časovým odstupom po svojom príchode
na miesto nehody, kde dcéru hľadala (ktoré obdobie nazvala nekonečným utrpením). Žalobkyňa 2. sa
o smrti svojej sestry dozvedela z tiesňovej linky, dôsledkom čoho bolo silné rozrušenie, s privolaním

zdravotníckej záchrannej služby. Súd prvej inštancie poukázal i na fakt, že bezprostredne po smrti
najbližšej príbuznej, boli žalobkyne odkázané na medikamentóznu liečbu. Skutočnosť, že ďalšiu liečbu
neabsolvovali, neznamená bez ďalšieho zmenu k lepšiemu. Spolužitie žalobkyne, ktorá sama trpí
zdravotnými problémami, so zdravotne postihnutou dcérou, pokračuje v podstatne odlišnej podobe,
bez opory a pomoci, pozitívnych emócií a cítenia vzájomných vzťahov so zomrelou blízkou osobou.

Intenzívny prvok odkázanosti v týchto rodinných vzťahoch tiež odlišoval túto stratu v porovnaní s inými
prípadmi, v ktorých zostávajúci členovia rodiny sú spôsobilí byť sebestační, ako je to v úplnej rodine,
ktorej členovia sú bez vážnejších zdravotných problémov (porov. odsek 22). Za primeranú satisfakciu
náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd preto považoval sumu 45.000,- eur vo vzťahu k žalobkyni 1.
a 35.000,- eur vo vzťahu k žalobkyni 2..

31. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške ustálenej odvolacím súdom zohľadňuje osobitosti
daného prípadu (vychádzajúc z jednotlivých vyššie uvedených kritérií) a nevybočuje z rámca priznaných
náhrad v porovnateľných prípadoch (mimoriadne traumatizujúci dopad na neúplnú rodinu, so silným
prvkom odkázanosti). V rámci komparatívnych úvah bolo prihliadané na už priznané náhrady
nemajetkovej ujmy pozostalým rodičom a súrodencom (v prípadoch dopravných nehôd), v intervale

približne medzi 50.000,- eur, priemerne 20-25.0000,- eur, a následne nižšími sumami. V prejednávanej
veci však mimoriadny stupeň emočných útrap, odkázanosti, naviazanosti a deštrukcie rodiny,
opodstatňoval priznanie peňažnej náhrady výrazne nad obvyklý priemer (vzhľadom na porovnateľnú
ujmu so stratou dôležitej opory v rodine, manžela a otca a preto boli uvádzané i náhrady nemajetkovej
ujmypriznanévtakýchtoprípadoch).Prisúdenánáhradaniejezjavneneprimeranáokolnostiamprípadu,

zohľadňujúc životnú úroveň v krajine a nepredstavuje ani prostriedok neprípustného obohacovania,
prípadne likvidácie, s poukazom na vecnú pasívnu legitimáciu žalovanej 2.. Výška priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy je spôsobilá kompenzovať vzniknutú ujmu v zmysle jej zmiernenia na spravodlivom a
slušnom základe (zdôvodnená konkrétnymi východiskami a závermi). V prevyšujúcej časti požadovanej
výšky náhrady nemajetkovej ujmy bola preto žaloba zamietnutá, z dôvodu neprimeranosti navrhovanej

peňažnej náhrady.

32. K hodnoteniu kritérií okolností na strane škodcu je potrebné uviesť, že rozsudkom súdu prvej
inštancie vodič autobusu, ktorého žalovaný 1., ako svojho zamestnanca použil na realizáciu svojej
podnikateľskej činnosti, bol uznaný vinným z prečinu všeobecného ohrozenia (§ 285 ods. 1, 2, 4 TZ),

keďže v dôsledku nedostatočnej pozornosti pri vedení vozidla zišiel s autobusom mimo diaľnice, pričom
svojím konaním porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (nebolo možné preto súhlasiť s
argumentom v odôvodnení napadnutého rozsudku o nedostatočnej pozornosti, na ktorú žalovaný 1.
nemal priamy dosah). Judikatúrou definované kritériá na strane škodcu sa uplatnia pritom len vtedy, ak

mali súčasne vplyv na vnímanie ujmy oprávnených osôb, čo naplnené v posudzovanom prípade nebolo.
Ústretový prístup škodcu z vykonaného dokazovania taktiež nevyplýval. Obdobne dopad udalosti na
duševnú sféru škodcu, nebol spôsobilý mať vplyv na vnímanie ujmy oprávnenými osobami a aj na
majetkové pomery škodcu sa prihliada len výnimočne, v zmysle určitej moderácie vedené záujmom na
tom, aby nedošlo k majetkovej likvidácii škodcu. Vyslovenie ľútosti v akejkoľvek forme je tiež považované

len za elementárny prejav slušnosti, bez adekvátneho vplyvu na výšku priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy, ako to konštatoval súd prvej inštancie s poukazom i na rozhodnutie NS SR sp.zn. 5 Cdo 265/2009.

33. Poukaz žalujúcej i žalovanej strany na iné druhy odškodňovania, či už podľa zákona č. 215/2006
Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom

poistení, nebol opodstatnený. Uvedená legislatíva reguluje vzťahy medzi štátom a poškodeným alebo
náhrady poskytované v rámci systému verejného poistenia, nie však súkromnoprávnu sféru v dôsledku
neoprávneného zásahu jej subjektov. Obdobne schválené odškodnenia štátu vo vzťahu k pozostalým
pri hromadných nešťastiach, nie sú spôsobilé byť komparátorom odškodňovania následkov zásahov
v súkromnoprávnych vzťahoch. Vzhľadom na to, že každý prípad je individuálny, nemožno ho zviazať

tabuľkami (napríklad nová právna úprava Českej republiky v ustanovení § 2959 O.z. používa pri
odškodňovaní duševných útrap pozostalých, v prípade usmrtenia blízkych osôb, plnú kompenzáciu
vyvažujúcu utrpenie pozostalých formou peňažnej náhrady, i použitím zásad slušnosti). Mantinelmi pre
proporcionálne spravodlivé zadosťučinenie je atribút primeranosti, sledujúci účel kompenzácie a nadruhej strane výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť
na škodcu likvidačne.

34. Ústavný súd Českej republiky (porov. sp.zn. I. ÚS 2844/14) konštatoval, že pri stanovení výšky
čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné
súdy porovnajú čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch. Odvolacia argumentácia žalujúcej
strany smerujúca k výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy násobkami priemerného mesačného platu
ústavného činiteľa, vývoja minimálnej mzdy alebo priemernej mzdy v národnom hospodárstve, je však

založená na ekonomických ukazovateľoch, pričom pri odškodňovaní náhrady nemajetkovej ujmy sú
rozhodujúce zákonom a judikatúrou vymedzené kritériá priznávania náhrady nemajetkovej ujmy, za
použitia komparácie v rozhodovacej praxi súdov.

35. Námietka žalovanej 2. o neprimeranej výške náhrady nemajetkovej ujmy, priznanej súdom prvej
inštancie, nebola náležitá. Hoci spôsobenú nemateriálnu ujmu nemožno spoľahlivo kvantifikovať,

hodnota deštrukcie rodinného života a osobných vzťahov musí byť natoľko dôstojná a slušná, aby
obete (v danom prípade pozostalá matka a sestra) nevystavila neprimerane nízkou sumou porušeniu
Dohovoru o ľudských právach. Preto nemožno konštatovať, že by priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy odvolacím súdom, bolo prostriedkom bezdôvodného obohatenia žalobkýň. Naopak náhrada
nemajetkovej ujmy žalobkyniam, v zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky morálnej správnosti,

ktorá je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti, je spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu kompenzácie
(porov. rozhodnutie ÚS ČR sp.zn. Pl. ÚS 16/2004).

36. Hoci žalovaná 2. nekonkretizovala svoje tvrdenie o niekoľkonásobnom presahovaní výšky
priznaného peňažného odškodnenia pri oveľa závažnejších spoločenských previneniach, a to

úmyselných trestných činoch, je potrebné uviesť, že zamestnanec žalovaného 1. (vodič) bol rozsudkom
súdu uznaný vinným z prečinu všeobecného ohrozenia podľa § 285 ods. 1, 2, 4 Trestného zákona,
ktorý chráni spoločnosť pred vážnym nebezpečenstvom a porušením dôležitej povinnosti ukladanej
aj dopravnými predpismi. Druh tohto protiprávneho konania, a to bez ohľadu na formu zavinenia (z
nedbanlivosti či úmyselne), bol v danom prípade veľmi nebezpečný, spáchaný závažnejším spôsobom

konania spôsobením smrti, aj ťažkej ujmy na zdraví, viacerým osobám (študentom športového
gymnázia, vezúcich sa v autobuse z dôvodu účasti na podujatí organizovaného školou). Podľa
odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Trnava sp.zn. 30 T 45/2015 bol následok trestného činu
alarmujúci a vodič autobusu si musel byť vedomý toho, že pokiaľ sa nebude venovať vedeniu autobusu,
môže to skončiť fatálne, čo sa aj stalo.

37. Argument žalovanej 2. o nedopustení sa priameho zásahu do práva na ochranu osobnosti,
žalovaným 1., v dôsledku čoho neboli naplnené predpoklady priznania peňažného zadosťučinenia v
zmysle § 13 ods. 1, 2 O.z. nebol dôvodný. Podľa § 420 ods. 2 O.z. je škoda spôsobená fyzickou osobou,
aj keď bola spôsobená pri jej činnosti tými osobami, ktoré na túto činnosť použila (tieto osoby samy

za škodu takto spôsobenú nezodpovedajú, ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie
je dotknutá). Súd prvej inštancie na uvedené ustanovenie poukázal a vysporiadal sa s ním. Pri určení
osoby zodpovednej za nemajetkovú ujmu, je daná analogická aplikácia ustanovenia § 420 ods. 2 O.z.
(porov. rozsudok NS SR sp.zn. 3 Cdo 228/2012).

38. Námietka žalujúcej i žalovanej strany týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie, aj vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch,
nebola dôvodná. V kontexte uvedeného odvolací súd poukazuje na odôvodnenie v odseku 10., 11. tohto
rozsudku.

39. K vytýkanej procesnej vade (žalovanou 2.) týkajúcej sa nevykonania navrhnutého dokazovania v
súvislostiskritériamirelevantnýmikvýškenáhrady,odvolacísúdpoukazujenaodôvodnenierozhodnutia
súdu prvej inštancie, ktorý nepripustil výsluch žalovaného 1. za účelom skúmania, či prejavil ľútosť,
poskytol nejakú náhradu škody, ani výsluch vodiča za účelom zistenia, aký dopad mala táto skutočnosť
na neho samého, s odôvodnením nespornej skutočnosti, že žalovaný 1. neposkytol žiadnu náhradu

škody. Vzhľadom na tak závažný zásah do osobnostných práv žalobkýň, ktorý je nereparovateľný,
možno vyslovenie ľútosti kvalifikovať len za elementárny prejav slušnosti, nemajúci vplyv na výšku
nemajetkovej ujmy, pričom nebolo sporné, že jediným prejavom ľútosti žalovaného 1. i vodiča, bol ich
spoločný kondolenčný list. Okolnosti na strane škodcu sa uplatnia najmä vtedy, ak majú súčasne vplyvna vnímanie ujmy oprávnenými osobami (pozostalými), čo nebolo v danom prípade splnené. Majetkové
pomery škodcu, môžu byť významné len z hľadiska toho, aby výška náhrady pre neho nepredstavovala
likvidačný dôsledok (porov. rozhodnutie NS ČR sp.zn. 25 Cdo 894/2018). V prejednávanej veci bola

uložená rovnaká povinnosť aj poisťovni, preto nemôže dôjsť k likvidačným následkom v dôsledku
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Navrhované dokazovanie za vyššie uvedeným účelom nebolo tak
dôvodné, aj s prihliadnutím na charakter sporu, v ktorom je súd povinný konať s osobitnou rýchlosťou v
zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.

40. Obdobne k námietke žalovanej 2. o neskúmaní miery spoluzavinenia usmrtenej osoby, nepripútanej
bezpečnostným pásom, je potrebné uviesť, že z odôvodnenia rozhodnutia Okresného súdu Trnava
zo 7. decembra 2016 sp.zn. 30 T 45/2015 vyplynul záver, že za poskytnutie verbálnej informácie
o bezpečnostných pásoch, sa v zmysle právnej úpravy považuje ústne upozornenie cestujúcich zo
strany vodiča, ktoré tu absentovalo, pričom predmetný autobus nemal byť vôbec použitý v cestnej
premávke, pretože časť jeho bezpečnostných pásov bola nefunkčná. V rozhodnutí boli zdôraznené

závery znalcov, že použitie bezpečnostných pásov pri prevrátení autobusu nezohráva tak významnú
úlohu ako v prípade nárazových poranení, a ani samotné porušenie povinnosti poškodených použiť
bezpečnostný pás, nemožno pričítať na ich ťarchu v tom zmysle, že by vinu obžalovaného táto okolnosť
zmierňovala. Bezpečnostné pásy nemali významný vplyv na rozsah utrpených zranení a ani by sami o
sebe nezabránili smrti. Vo všeobecnosti je účinok bezpečnostného pásu najvyšší pri čelných nárazoch,

t.j. v predo-zadnom smere, pri bočných nárazoch a prevráteniach vozidla tento účinok pásu významne
klesá.

41. Odvolací súd podľa § 388 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil, čiastočným
vyhovením odvolaniu žalobkýň 1., 2. čo do výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a v zostávajúcej

časti žalobu ako nedôvodnú zamietol, posudzujúc i odvolanie žalovanej 2. ako nedôvodné. Vzhľadom k
tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je napadnuté
rozhodnutie založené a ide o prejednanie výlučne právnej otázky (nie otázky skutkovej), nebol daný
zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 CSP (a teda ani
na nariadenie pojednávania odvolacím súdom). Možnosť odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní bez

nariadenia odvolacieho pojednávania prevzal aj CSP. Nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý
verejnýzáujem,ktoréhoexistencianebolavdanomprípadedaná.PodľajudikatúryEurópskehosúdupre
ľudské práva (Valera Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002) v prípadoch, kde skutkové okolnosti nie
súspornéaprávneotázkysanevyznačujúosobitnouzložitosťou,neuskutočnenieústnehopojednávania
nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (najmä ak pojednávanie na

prvom stupni bolo verejné a vyšší súd prejednáva právne otázky).

42.Argumentáciažalobkýňnamietajúcanesprávnosťrozhodnutiasúduprvejinštancieivčastionáhrade
trov konania vo vzťahu k žalovaným 1., 2. bola opodstatnená. Z dôvodu úspechu žalobkýň 1., 2. v konaní
pred súdom prvej inštancie, vznikol im nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1., 2. v konaní

neúspešným.

43. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnému účastníkovi
náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel vynaložiť. Pomerovať
úspech a neúspech vo veci však nemožno len tým, ako bolo o konkrétnom návrhu rozhodnuté, ale je ich

treba posudzovať v širších súvislostiach. V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 1/04 Ústavný súd Českej republiky
zdôraznil, že rozhodovanie o trovách konania nesmie byť len mechanickým posudzovaním výsledkov
sporu, bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v merite veci. Rozhodnutie o náhrade trov konania
má byť zrejmým a logickým ukončením celého súdneho sporu.

44. CSP však nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p., ktoré sa uplatňovalo ako
lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 O.s.p. (ak výška plnenia závisela od úvahy súdu, prípadne
znaleckého posudku). Zásadu úspechu vo veci je treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia
závisela od úvahy súdu (alebo znaleckého posudku). V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, pretože nemožno

ho ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu
alebo znaleckej činnosti (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 926 s.).45. Nebolo by spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od
žalobkýň, aby svoju ujmu podceňovali len preto, aby potom nemuseli hradiť trovy konania, pričom pri
rozhodovaní o náhrade trov v takýchto prípadoch treba rozlišovať čo je základné a čo sprevádzajúce

(porov. nález ÚS ČR sp.zn. III. ÚS 170/99). Za základ sa pritom považuje rozhodnutie, že do práva
žalobkýň bolo zasiahnuté a výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca (porov. Števček,
M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový
poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 926 s.). Riešenie spočíva v tom, že žalobkyne majú právo
na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej) a priznanie

plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu úspech
vo veci, keďže ten sa skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku. Typickým
príkladom je žaloba o ochranu osobnosti s nárokom na peňažné zadosťučinenie (porov. Števček, M.,
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 926 s.). Žalobkyne 1., 2. bolo preto nevyhnutné považovať za
plne procesne úspešné, pretože mali plný úspech čo do základu uplatneného nároku a výška plnenia,

vyplývajúca z tohto procesného úspechu, závisela od úvahy súdu.

46. Podľa § 396 ods. 1, 2 CSP (ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie), v spojení s § 255 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodol o nároku
na náhradu trov konania na súde prvej inštancie vo vzťahu žalobkýň 1., 2. a žalovaných 1., 2. tak, že

žalobkyne 1., 2. majú voči žalovaným 1., 2. nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v
plnom rozsahu.

47. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

48. Ak navrhovateľ vezme návrh späť, z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie
konania a preto je povinný nahradiť protistrane trovy konania. Otázku zavinenia zastavenia konania je
potrebné posudzovať podľa procesného výsledku.

49. V prejednávanej veci zastavenie konania voči žalovanému 3. zavinili žalobkyne 1., 2., ktoré vzali
žalobu späť, pričom k späťvzatiu nedošlo v dôsledku správania sa žalovaného 3., ktoré je nutné
posúdiť s ohľadom na predmet konania (napríklad dobrovoľným plnením). Žalobkyne 1., 2. odôvodňovali
späťvzatie žaloby odôvodnením vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 3. v žalobe (k dopravnej nehode
prišlo v priebehu cesty z literárnej exkurzie, organizovanej v rámci vzdelávacej činnosti žalovaného 3.,

pričom žiak má tiež právo na náhradu škody, ktorá mu vznikla pri výchove a vzdelávacom procese alebo
v priamej súvislosti s nimi a k späťvzatiu bolo pristúpené po vykonaní dokazovania znalcami z odboru
cestná doprava a zdravotníctvo v trestnom konaní).

50. Zastavenie konania v tomto prípade zavinili žalobkyne 1., 2., v dôsledku čoho vznikol nárok na

náhradu trov konania žalovanému 3.. Argumentácia žalobkýň týkajúca sa hmotnoprávnych otázok, bola
bez právneho významu k procesnému rozhodnutiu o zastavení konania (v dôsledku späťvzatia žaloby
a zastavenia konania, nedošlo k vecnému preskúmaniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom
vo vzťahu k žalovanému 3.). Okolnosti, na ktoré žalobkyne poukazovali, predstavovali však dôvody
hodné osobitného zreteľa, na ktoré bolo potrebné pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadať.

Konkrétne na skutočnosti vedúce k vzniku predmetného sporu, aby rozhodnutie o náhrade trov konania
bolo komplexným zhodnotením a ukončením celého súdneho sporu.

51. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP)
a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Dôsledkom je neuloženie povinnosti

náhrady trov konania strane, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením. Ide o prípady, kedy náhradová
povinnosť sa javí ako neprimeraná tvrdosť, preto posúdenie súdu musí vždy vychádzať z posúdenia
okolností konkrétnej veci,pričom významné sú okolnosti vedúce žalobcov k súdnemu uplatneniu nároku,
postoj strán v konaní, a v kontexte uvedeného sa prihliada aj k majetkovým, sociálnym a osobným
pomerom strán konania.

52. Účelom tohto moderačného práva je zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov
konania v prípadoch neprimeraného postihu náhradou trov konania voči zodpovednému subjektu.53. Dôvody hodné osobitného zreteľa v danom prípade boli vzhliadnuté v povahe a okolnostiach
sporu, vedúcich žalobkyne k súdnemu uplatneniu nároku, keďže v čase dopravnej nehody bola
zomrelá študentkou žalovaného 3. a účastná školského podujatia organizovaného žalovaným 3., ktorý

zabezpečoval organizáciu celého podujatia, ako i dopravu, vrátane pedagogického dozoru. Z hľadiska
prebiehajúceho súvisiaceho trestného konania pred súdom prvej inštancie (sp.zn. 30 T 45/2015),
výsledky dokazovania boli spôsobilé mať vplyv aj na vedenie sporu v danej veci voči žalovaným, teda aj
voči žalovanému 3.. K späťvzatiu žaloby voči žalovanému 3. došlo pred začatím pojednávania. Zástupca
žalovaného 3. sa ospravedlnil z neúčasti na pojednávaní vzhľadom na späťvzatie žaloby a reagoval vo

veci samej na svoju obranu len do štádia začatia pojednávania. Moderačné právo v posudzovanej veci
bolo potrebné použiť s prihliadnutím na charakter sporu, mimoriadne traumatizujúcu tragickú udalosť v
priebehu školského podujatia organizovaného žalovaným 3., v dôsledku ktorej najbližší príbuzní utrpeli
vážnu citovú ujmu, s fatálnymi následkami na ich ďalší život.

54. Náhradová povinnosť žalobkýň 1., 2. voči žalovanému 3. sa preto javila ako neprimeraná tvrdosť.

Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti o náhrade trov konania žalobkýň 1.,
2. a žalovaného 3. zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalovanému 3. náhradu trov konania vo vzťahu k
žalobkyniam 1., 2. nepriznával, z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

55. Vo vzťahu k odvolaniu žalovanej 2. voči rozsudku súdu prvej inštancie v časti o uložení povinnosti

zaplatiť súdny poplatok Okresnému súdu Trnava vo výške 1.866,- eur (solidárne so žalovaným 1.),
odvolací súd konštatuje vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v uvedenej časti. Podľa §
4 ods. 2. písm. i/ ZoSP v relevantnom znení neskorších predpisov v čase začatia konania (písm. j/ v
aktuálnom znení ZoSP), žalobkyne 1., 2. boli osobne oslobodené od platenia súdneho poplatku, keďže
žalobca v konaní o náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, ktoré mu boli spôsobené trestným činom,

je osobne oslobodený a podľa § 2 ods. 2 i vzhľadom na výsledok konania (v ktorom boli žalobkyne
1., 2. úspešné), vznikla povinnosť zaplatiť súdny poplatok žalovaným 1., 2., ktorí neboli od poplatku
oslobodení. Oslobodenie podľa uvedeného ustanovenia požíva žalobca, ktorým sú pri usmrtení aj
pozostalé osoby domáhajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá im bola spôsobená trestným činom.
Pri posudzovaní predmetného sporu bolo vychádzané zo zistenia, že žalovaný 1. zodpovedá podľa §

427 O.z., na vznik ktorej zodpovednosti sa nevyžaduje zavinené konanie. Súd prvej inštancie správne
tiež uviedol, že uvedené neznamená, že škoda spôsobená prevádzkou dopravného prostriedku nemôže
byťzavinená,akotomubolovdanomspore.SúdprvejinštanciepoukázalnarozhodnutieNSSRsp.zn.3
Cdo 228/2012, v zmysle ktorého pri určení osoby zodpovednej za nemajetkovú ujmu je daná analogická
aplikácia ustanovenia § 420 ods. 2 O.z., čo znamená, že zásah spôsobený vodičom, ktorý bol použitý

na realizáciu činnosti žalovaného 1., sa považuje za zásah spôsobený priamo žalovaným 1., pričom
zamestnanec žalovaného 1. sa dopustil protiprávneho konania, kvalifikovaného súdnym rozhodnutím
ako prečin všeobecného ohrozenia podľa § 285 ods. 1, 2, 4 Trestného zákona. Argument žalovanej 2.,
že žalovaný 1. nespôsobil žalobkyniam žiadnu ujmu, nebol správny a takýto nárok, za ktorý zodpovedá
žalovaný 1., si žalobkyne 1., 2. uplatnili aj priamo proti žalovanej 2., keďže žalovaný 1. má právo, aby

žalovaná 2. za neho nahradila poškodený nárok na uplatňovanú náhradu. V súvislosti s posudzovaním
úspechuipreúčelyrozhodovaniapodľa§2ods.2ZoSP(aksúdžalobevyhovel)satuvzťahujeužvyššie
uvedenáargumentáciavodseku44.,45.,keďžežalobkyne1.,2.jetrebapovažovaťzaúspešnévdanom
spore v plnom rozsahu (vychádzajúc z výšky priznaného peňažného plnenia, z ktorej bolo vychádzané i
pri výpočte poplatkovej povinnosti). Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej

inštancie v napadnutej časti o uložení poplatkovej povinnosti žalovanej 2. ako vecne správne potvrdil.

56. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 1 CSP. Z dôvodu úspechu žalobkýň 1., 2. v odvolacom konaní v plnom rozsahu (s poukazom
na vyššie uvedenú argumentáciu v odseku 44. a 45.), vznikol im nárok na náhradu trov odvolacieho

konania voči žalovaným 1., 2. v konaní neúspešným. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalobkyne 1.,
2. majú voči žalovaným 1., 2., nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

57. Žalobkyniam 1., 2. vo vzťahu k žalovanému 3. odvolací súd nepriznal nárok na náhradu trov
odvolaciehokonania,podľa§396ods.1vspojenís§255ods.1a§257CSP,sprihliadnutímnaokolnosti

prípadu. Žalobkyne 1., 2. zapríčinili zastavenie konania, v dôsledku ktorého žalovanému 3. vznikol nárok
na náhradu vynaložených trov do späťvzatia žaloby, avšak len z dôvodov hodných osobitného zreteľa
(odsek 53) nedošlo k priznaniu náhrady trov žalovanému 3..58. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.