Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 16, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/40/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3818203254
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3818203254.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudkýň

JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobkyne H., proti žalovanému T., o zaplatenie
5.349,29 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa
26. novembra 2018, č. k. 13C/18/2018-231, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 5.349,29 eur s 5% ročným úrokom z omeškania od 06.07.2018 do zaplatenia, do troch dní od

právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. súd žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, žalobkyňa sa žalobou podanou voči žalovanému
domáhala zaplatenia sumy celkom 5.349,29 eur spolu s 5% ročným úrokom z omeškania od 06.07.2018
do zaplatenia a uplatnila si nárok na náhradu trov konania. Z vykonaného dokazovania súd prvej
inštancie zistil, že dňa 18.03.2015 dvomi písomnými žiadosťami (zmluvy č. XXXXXXXXXX a č.
XXXXXXXXXX) žalovaná požiadala žalobcu o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu,
pričom v každej žiadosti v bode 5. uviedla, že požaduje úver vo výške 1.500,- eur, so splatnosťou v 36

mesačných splátkach. V oboch žiadostiach/zmluvách sa ďalej v bode 6. nachádzajú údaje o schválenom
úvere, a to poskytnutá čiastka úveru 1.500,- eur, výška mesačnej platby (t.j. mesačná splátka s
platbou podľa dohody o poskytovaní služieb) a ďalšie údaje. V prípade zmluvy č. XXXXXXXXXX je
ako účel poskytnutia úveru uvedené „zariadenie domácnosti“, v prípade zmluvy č. XXXXXXXXXX je
to „kúpa/oprava auta. Žalobkyňa zároveň v uvedený deň, t.j. 18.03.2015 podpísala ku každej žiadosti/
zmluve aj dohodu o poskytovaní služieb podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Predmetom dohôd
je úprava podmienok poskytovania dohodnutých služieb k uzavretej zmluve o revolvingovom úvere

s rovnakým číslom ako je číslo dohody s tým, že služby sa poskytujú za dohodnutú odplatu vo
výške 2,53% mesačne zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu poplatku za poskytnutie úveru.
Zo strany žalovanej boli dohody aj zmluvy podpísané dňa 19.03.2015. Dňa 19.03.2015 žalovaný
písomne spracoval oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere
č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX. Následne dňa 11.08.2015 žalobkyňa opäť požiadala dvomi
žiadosťami (zmluva č. XXXXXXXXXX a XXXXXXXXXX) žalovaného o poskytnutie spotrebiteľského
úveru revolvingového typu, pričom rovnako, ako v predchádzajúcom prípade v každej žiadosti v bode

5. uviedla, že požaduje úver vo výške 1.500,- eur, so splatnosťou v 36 mesačných splátkach. V
oboch žiadostiach/zmluvách sa ďalej v bode 6. nachádzajú údaje o schválenom úvere. Žalobkyňa
zároveň v uvedený deň, t.j. 11.8.2015 podpísala ku každej žiadosti/zmluve aj dohodu o poskytovaní
služieb podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Súčasne v rovnaký deň ku každej žiadosti/zmluve oúvere žalovaná podpísala aj dohodu o zrážkach zo mzdy a tiež rozhodcovskú zmluvu, podľa ktorej
akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace
s ustanoveniami zmluvy o revolvingovom úvere alebo dohody budú riešené cestou príslušného súdu

v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní pred niektorým v rozhodcovskej zmluve uvedených
stálych rozhodcovských súdov. Zo strany žalovaného boli dohody aj zmluvy podpísané dňa 12.08.2015.
Dňa 12.08.2015 žalovaný písomne spracoval oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva
o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX. dokladov o platbách, ktoré žalobkyňa v
konaní predložila, vyplýva, že žalobkyňa žalovanému uhradila v súvislosti so zmluvou č. XXXXXXXXXX

sumu 2.724,22 eur a v súvislosti so zmluvou č. XXXXXXXXXX sumu 2.724,19 eur. Právne vec súd prvej
inštancie posúdil podľa § 43c ods. 1, § 44 ods. 1, ods. 2, § 46 ods. 1, § 52 ods. 1, 3, 4, § 451 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka; § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods. 2 písm. f) a k), § 11 ods. 1 písm. b) zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení platnom v čase uzavretia zmluvy. Po zhodnotení
výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že nárok žalobkyne je dôvodný. Žalobkyňa sa
voči žalovanému domáha vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného z titulu

prijatia plnenia v súvislosti so zmluvou o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.03.2015 vo
výške 1.321,14 eur, v súvislosti so zmluvou o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.03.2015
vo výške 1.279,74 eur, v súvislosti so zmluvou o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa
12.08.2015 vo výške 1.374,22 eur a v súvislosti so zmluvou o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo
dňa 12.08.2015 vo výške 1.374,19 eur. Vzhľadom k tomu, že všetky zmluvy majú takmer rovnaký obsah

(až na drobné odchýlky v údajoch o ročnej úrokovej sadzbe, RPMN, priemernej hodnote RPMN a výške
splátok), súd uviedol svoje posúdenie pre všetky predmetné zmluvy. Vo veci ide o zmluvné vzťahy zo
spotrebiteľských zmlúv, bolo potrebné skúmať, či uzavreté zmluvy o úvere spĺňajú obligatórne náležitosti
podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Súd zistil, že v bode 5. zmlúv sú
uvedené údaje zo strany žalobkyne v súvislosti s požadovaným úverom a v bode 6. zmluvy sú údaje

o schválenom spotrebiteľskom úvere. Zo strany žalobkyne bola zmluva podpísaná dňa 18.03.2015,
resp. 11.08.2015 a žalovaný ju podpísal dňa 19.03.2015, resp. 12.08.2015. Vzhľadom k tomu, že údaje
v bodoch 5. a 6. všetkých zmlúv sú zhodné (okrem údaja o výške RPMN, ktorý však nie je vecou
dohody, ale výška RPMN vyplýva z ostatných dohodnutých parametrov zmluvy), je potrebné uviesť, že
žalovaný návrh na uzavretie zmluvy žalobkyne akceptoval, a teda medzi sporovými stranami došlo k

uzavretiu zmlúv, podľa ktorých sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobkyni finančné prostriedky vo výške
po 1.500,- eur a žalobkyňa sa zaviazala úver žalobcovi splácať v 36-tich mesačných splátkach po 53,08
eur,resp.52,55eur(vprípadezmlúvč.XXXXXXXXXX aXXXXXXXXXX)stým,žespolusplatboupodľa
Dohody o poskytovaní služieb mala byť výška mesačnej platby vo výške 87,24 eur, resp. 87,11 eur. V
konaní bolo preukázané, že oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom

úvere č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX bolo žalovaným jednostranne vystavené dňa 19.03.2015
a oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX a
č. XXXXXXXXXX dňa 12.8.2015. Vo všetkých týchto oznámeniach sa, okrem obsahových náležitostí
uvedených v bode 6. zmluvy o úvere, uvádzajú aj ďalšie údaje, ako je dátum splatnosti jednotlivých
splátok, dátum splatnosti prvej splátky úveru, ako aj dátum konečnej splatnosti úveru. Údaje o termínoch

splátok úveru a konečnej splatnosti úveru sú obligatórnymi náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.. Tieto údaje však neboli súčasťou návrhu zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, žalovaný ich uviedol len do oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo
dňa 19.03.2015 a dňa 12.08.2015, preto toto oznámenie je podľa § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka
potrebné považovať za nový návrh zmluvy. Vzhľadom k tomu, že zo strany žalobkyne k akceptácii tohto

oznámenia nedošlo, súd toto oznámenie nepovažuje za súčasť zmluvy o úvere. Z uvedeného potom
vyplýva, že všetky predmetné zmluvy o úvere nemajú všetky obligatórne náležitosti vyžadované ust. §
9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., nakoľko v nich absentuje údaj o dátume splatnosti splátok úveru, ako
aj dátum o konečnej splatnosti úveru. Vzhľadom k tomuto nedostatku považoval zmluvu za bezúročnú
a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia

zmluvy.Keďžeúverysúbezúročnéabezpoplatkov,žalovanýmalnároklennavrátenieistinyúveru,ktorá
bola žalobkyni poskytnutá, nie na úroky a poplatky. V konaní nebolo medzi stranami sporné, že žalovaný
reálne poskytol žalobkyni len sumu 1.350,- eur v prípade každej zmluvy. Rovnako nebolo sporné (a
vyplýva to aj z dokladov o úhradách predložených žalobkyňou), že žalobkyňa v súvislosti so zmluvou č.
XXXXXXXXXX žalovanému uhradila sumu 2.804,22 eur, v súvislosti so zmluvou č. XXXXXXXXXX sumu

2.629,74 eur, v súvislosti so zmluvou č. XXXXXXXXXX sumu 2.724,22 eur a v súvislosti so zmluvou č.
XXXXXXXXXX sumu 2.724,19 eur. Pokiaľ ide o Dohody o poskytovaní služieb, ktoré boli uzavreté spolu
skaždouzúverovýchzmlúv,súdzastávalnázor,žetietodohodyboližalovanýmibaumelovytvorenéako
samostatnézmluvy,vskutočnostisažalovanýlensnažilobísťustanoveniaonajvyššejprípustnejodplateza spotrebiteľský úver. Uvedené dohody sú typickou formulárovou zmluvou vypracovanou žalovaným,
pričom text týchto dohôd je vo všetkých prípadoch rovnaký, dopĺňali sa v nich len údaje týkajúce sa čísla
dohody, ktoré sú zhodné so zmluvou o úvere, v súvislosti s ktorou boli uzavreté, údaje o spotrebiteľovi

a percentuálne vyjadrenie výšky odplaty (bod 7.1. dohody). Predmetné dohody o poskytovaní služieb
možno považovať za rozporné s dobrými mravmi, keďže žalobkyňa ako spotrebiteľ mala za služby v
nich uvedené zaplatiť odplatu vo výške predstavujúcej asi 82%, resp. 83% z celkovej sumy úveru, ktorá
bola predmetom zmluvy o úvere (t.j. 1.500,- eur). Ako už bolo uvedené, žiadna zo služieb uvedených v
predmetných dohodách však žalobkyni ani poskytnutá nebola. Za uvedených okolností súd považoval

Dohody o poskytovaní služieb za absolútne neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor
s dobrými mravmi. Z týchto dohôd preto žalovanému voči žalobkyni nevzniká žiaden nárok. Z vyššie
uvedených skutočností teda vyplýva, že žalovanému vznikol voči žalobkyni iba nárok na plnenie z
úverových zmlúv, a to vo výške po 1.350,- eur v prípade každej zmluvy. Žalobkyňa teda v prípade zmluvy
č. XXXXXXXXXX uhradila naviac sumu 1.454,22 eur (2.804,22 eur - 1.350,- eur), v prípade zmluvy č.
XXXXXXXXXXsumunaviac1.279,74eur(2629,74eur-1.350,-eur),vprípadezmluvyč.XXXXXXXXXX

sumu naviac 1.374,22 eur (2.724,22 eur - 1.350,- eur) a v prípade zmluvy č. XXXXXXXXXX sumu
naviac 1.374,19 eur ( 2.724,19 eur - 1.350,- eur). Žalobkyňa si vrátenie uhradeného preplatku voči
žalovanému aj uplatnila (v prípade zmluvy č. XXXXXXXXXX len vo výške 1.321,14 eur) tým, že listom zo
dňa 26.6.2018 žalovaného vyzvala na zaplatenie sumy 5.349,29 eur v lehote 7 dní od doručenia výzvy.
Žalovanýnavýzvužalobkynenereagoval,čímsasplnenímdostaldoomeškaniaododňanasledujúceho

po uplynutí doby, ktorú žalobkyňa žalovanému poskytla na dobrovoľné plnenie, a žalobkyni vznikol aj
nárok na zaplatenie úroku z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3
nar. vlády č. 87/1995 Z.z., t.j. vo výške o päť percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Na základe
všetkých uvedených skutočností súd teda vo veci rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobkyni sumu 5.349,29 eur (1.321,14 eur + 1.279,74 eur + 1.374,22 eur + 1.374,19 eur) s 5% ročným
úrokom z omeškania od 6.7.2018 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O náhrade
trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
V konaní mala žalobkyňa úspech v celom rozsahu, preto jej súd priznal nárok na náhradu trov konania
v celom rozsahu. O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným

uznesením (§ 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Žalovaný poukazoval na to, že v
zmysle výkladu Súdneho dvora EÚ vo veci C - 42/15 bráni únijné právo takému výkladu vnútroštátneho
práva, v zmysle ktorého je bezúročnosť úveru možné spájať s náležitosťou, ktorú únijné právo neurčuje

ako povinnú náležitosť zmluvy. Údaj o konečnej splatnosti všetky uzavreté zmluvy obsahujú, a hoci na
túto skutočnosť žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal, konajúci súd v napádanom rozsudku podľa
žalovaného viedol len všeobecné, šablónovité vyjadrenie bez toho, aby sa argumentom žalovaného
vôbec zaoberal. Súdna prax ohľadne uvádzania konečnej splatnosti nie je jednotná a je preto podľa
žalovaného neprípustné, aby nejednoznačný a sporný výklad zákona bol na ťarchu sporovej strany,

pričom zmena zákona č. 129/2010 Z.z., ktorá je účinná od 01.05. 2018 a ktorá bola prijatá z dôvodu
odstránenia nepresností implementácie smernice potvrdzuje fakt, že s „konečnou splatnosťou“ nie
je možné spájať žiadny následok. Súdny dvor EÚ v bode 58 rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že
ustanovenie čl. 10 ods. 2 smernica 2008/48/ES by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské
štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné

náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Náležitosť „konečná
splatnosť úveru“ alebo „termín splatnosti splátky“ nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu,
že došlo k zmene zákona č. 129/2010 Z.z. a tieto náležitosti práve z dôvodu dodržiavania únijného
práva boli vylúčené. Stalo sa tak novelou č. 279/2017 Z.z. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súd
SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 ktoré sa týkalo práve výkladu ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. v

kontexte únijného práva. Poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffer. Žalovaný
namieta aj skutkové závery sudu o tom, že uzavreté zmluvy neobsahujú uvedenie konečnej splatnosti
úveru. Požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola v posudzovanom zmluvnom vzťahu
splnená viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a
poctu mesačných splátok, spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle

ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom
konečnej splatnosti. Zmluva o revolvingovom úvere požadované informácie obsahovala, a to spôsobom
vyplývajúcim z obsahu jednotlivých dokumentov, ktoré podľa vôle zmluvných strán predstavovali jej
neoddeliteľnú súčasť. súvislosti s zvádzaním termínu splatnosti splátky poukazujeme na to, že každáz uzavretých zmlúv uvedený údaj resp. spôsob jeho určenia obsahuje. Podľa rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ vo veci C-42/15 nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom
na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou

identifikovať dátumy týchto splátok. Žalovaný tiež namieta procesný postúp konajúceho sudu, a to z
dôvodu, že vyjadrením žalovaného sa zaoberal povrchne, jednostranne a na argumenty žalovaného
vôbec neprihliadal a ani neuviedol skutočnosti, ktoré by tieto argumenty žalovaného popreli. Aj keď
povinnosťou sudu nie je dať odpoveď na všetky tvrdenia sporových strán, podľa súdnej praxe sa
vyžaduje, aby sa súd vyporiadal so špecifickými a k veci sa vzťahujúcimi tvrdeniami. Žalovaný napáda

aj závery sudu ohľadne dohody o poskytovaní služieb. Závery sudu nemajú oporu v dokazovaní. Ak
súd prvej inštancie uvádza, že dohody boli uzavreté z dôvodu obchádzania regulácie o maximálnej
výškeodplaty,potomtomutozáveruodporujeto,žeanižalobcasvojouvýpoveďounepotvrdilskutočnosti
o nutnosti zavrieť takúto dohodu. Navyše, žalobca potvrdil svoju činnosť ako finančný agent pre iný
nebankový subjekt, čo znamená, že mu z jeho vlastnej praxe musel byť známym viac ako základný
rozsah znalostí a vedomostí spadajúcich do problematický spotreb. úverov, doplnkových služieb a pod.

Mimo pozornosť súdu podľa žalovaného zostalo, že súčasťou vzdelávania finančného agenta je zo
zákona aj rozsah základných znalostí pre problematiku spotrebiteľských úverov. Táto skutočnosť mala
ten význam, že ú žalobcu teda určíte išlo o osobou znalú problematiky do takej miery, že určite vedela a
musela vedieť, že dohodu uzatvára dobrovoľne a nie ako podmienku úveru. Na základe toho potom súd
nesprávne konštatoval, že dohoda by mala predstavovať spôsob obchádzania regulácie o výške odplaty,

ak jej uzavretie nebolo podmienkou pre získanie úveru. Žalovaný v nadväznosti na uvedené navrhuje,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na
náhradu trov prvoinštančného konania v celom rozsahu a tiež náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu. Alternatívne žalovaný navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v napádanej časti zrušil a vrátil vec
súdu prvej inštancie na nové konanie.

3. Žalobkyňavpísomnomvyjadreníkodvolaniužalovanéhouviedla,žerozhodnutiesúduprvejinštancie
považuje za vecne správne, zákonné a dostatočne odôvodnené. Zo samotných úverových zmlúv, ktoré
boli v konaní predložené podľa žalobkyne vyplýva, že v týchto nemožno bez ťažkostí a s istotou
identifikovať dátumy jednotlivých splátok spotrebiteľských úverov. Vzhľadom na skutočnosť, že termín

splatnosti splátky tej-ktorej spotrebiteľskej úverovej zmluvy bol uvedený výlučne v oznámení veriteľa,
zaslanom spotrebiteľovi vždy až po uzatvorení tej-ktorej spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ktoré nemožno
považovať za súčasť zmluvy z dôvodu absencie prejavu súhlasu spotrebiteľa s týmto oznámením a v
ňom uvedenými podmienkami, nemal spotrebiteľ v čase uzatvorenia zmluvy možnosť bez pochybností
určiťsplatnosťjednotlivýchsplátokúverovakoanitermínkonečnejsplatnostiúverov.Oznámenieveriteľa

o schválení úveru dlžníkovi bolo v každom jednom prípade vyhotovené a zaslané žalobkyni až po tom,
ako došlo z jej strany k podpisu tej-ktorej spotrebiteľskej úverovej zmluvy, z čoho je nepochybné, že
žalobkyňa ako spotrebiteľ nemohla poznať obsah tohto oznámenia, ktoré je navyše len jednostranným
právnym úkonom žalovaného. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na judikatúru viacerých súdov.
Ďalej vo vzťahu k žalovaným v odvolaní citovanom čl. 2, bod 2.1 zmluvných dojednaní, uviedla, že

podľa tohto mechanizmu bude splatnosť 1. splátky (ako aj každej nasledujúcej splátky) závisieť od dňa
poskytnutia úveru, pričom deň splatnosti splátky (aj konečnej splatnosti úveru) sa tak určí na niektorý
deň medzi 1. až 15. dňom (nasledujúceho mesiaca) v mesiaci za splnenia kumulatívnej podmienky,
že medzi takýmto dňom a dňom poskytnutia úveru bude doba nie kratšia ako 32 dní a nie dlhšia ako
48 za sebou idúcich kalendárnych dní. Takéto absolútne neurčité dojednanie má spotrebiteľovi v čase

podpisu zmluvy, kedy nepozná termín poskytnutia úveru, pretože zmluvu podpisuje ako prvý, umožniť
bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy splátok úveru. Tvrdenie žalovaného o tom, že súdna
prax nie je jednotná, v tomto konkrétnom prípade podľa žalobkyne nie je namieste, pretože v prípade
výkladu zákona k náležitosti konečnej splatnosti úveru je rozhodovacia prax súdov pomerne ustálená.
K námietke žalovaného, že je neprípustné, aby nejednoznačný a sporný výklad zákona bol na ťarchu

sporovej strany, najmä na ťarchu žalovaného, poukázala na ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého pri pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa
priaznivejší. K žalovaným uvádzanej potrebe eurokonformného výkladu zákona o spotrebiteľských
úveroch vo svetle rozhodnutia C-42/15 ako aj s ohľadom na závery Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 3Cdo/146/2017 žalobkyňa uviedla, že sa s takýmto výkladom nestotožňuje. V prípade

ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch a smernice je tu zrejmý konflikt, čo však neznamená, že
samábezďalšiehoautomatickyuplatniťpredvnútroštátnymprávomsmernica.Zákonospotrebiteľských
úveroch jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich,
tak ako to ustanovuje § 11 tohto zákona, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Vovzťahu k dohodám o poskytovaní služieb zotrváva na argumentácii uvedenej v skorších podaniach má
za to, že súd prvej inštancie zrozumiteľným a dostatočným spôsobom vysvetlil a právne zdôvodnil, prečo
tieto zmluvy považoval za neplatné z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, a síce z dôvodu neprimeraného

plnenia poskytovaného spotrebiteľom veriteľovi za služby, ktoré mu nie sú ani dodané, sledujúc zvýšenie
zisku z toho-ktorého spotrebiteľského úveru pri formálnom dodržaní úrokového stropu. Aj v prípade, ak
by súd prvej inštancie neposúdil predmetné dohody ako neplatné z dôvodu rozporu s dobrými mravmi,
posúdil by ich ako neplatné z dôvodu neprijateľnej zmluvnej podmienky, tak ako to urobili iné súdy
v rámci svojich rozhodnutí, pretože je povinnosťou súdu zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný

neprijateľnými zmluvnými podmienkami, najmä takými, ktoré už boli označené ako neprijateľné zmluvné
podmienky vo výroku iného súdneho rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, žalobkyňa je
toho názoru, že žalovaným podané odvolanie nie je dôvodné, a preto navrhuje, aby odvolací súd toto
odvolanie zamietol a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a priznal žalobkyni
náhradu trov odvolacieho konania a trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný
záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

5. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 18.03.2015 žalobkyňa písomnými žiadosťami označenými číslom
XXXXXXXXXX a číslom XXXXXXXXXX požiadala žalobcu o poskytnutie spotrebiteľského úveru
revolvingového typu. Dňa 19.3.2015 žalovaný schválil vyššie uvedené žiadosti žalobkyne oznámeniami
veriteľa o schválení úveru, a to pre zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX.

Dňa 19.03.2015 žalobkyňa ku každej vyššie uvedenej zmluve uzatvorila so žalovaným aj dohodu o
poskytovaní služieb, predmetom ktorej bola úprava podmienok poskytovania dohodnutých služieb za
dohodnutú odplatu vo výške 2,53 % mesačne zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu poplatku
za poskytnutie úveru. Následne dňa 11.08.2015 žalobkyňa opäť požiadala žiadosťami označenými
číslom XXXXXXXXXX a číslom XXXXXXXXXX žalovaného o poskytnutie spotrebiteľského úveru

revolvingového typu, pričom dňa 12.08.2015 žalovaný aj pre tieto žiadosti vypracoval oznámenia
veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, a to pre zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX a č.
XXXXXXXXXX. Žalobkyňa aj k týmto zmluvám uzatvorila dohodu o poskytovaní služieb predmetom
ktorých je úprava podmienok poskytovania dohodnutých služieb za dohodnutú odplatu vo výške 2,56 %
mesačne zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu poplatku za poskytnutie úveru.

6. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že predmetné zmluvy
sú zmluvami spotrebiteľskými, pričom zároveň aj zmluvami na ktoré sa vzťahuje zákon č. 129/2010
Z. z o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Odvolací súd sa
stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že predmetné zmluvy (č. XXXXXXXXXX; č. XXXXXXXXXX;

č. XXXXXXXXXX; č. XXXXXXXXXX) neobsahujú náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa §
9 ods. 2 písm. f), zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzatvorenia zmlúv, a síce dobu
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru z dôvodu
ktorého je v zmysle § 11 uvedeného zákona potrebné zmluvy považovať za bezúročné a bez poplatkov.

7.Vpredmetnýchzmluváchoúvererevolvingovéhotypužalobkyňapožiadalaoúversúdajmiuvedenými
v bodoch 5, pričom v bodoch 6 týchto zmlúv sú uvedené údaje o schválenom úvere vyplnené veriteľom,
ktoré sa líšia len v údaje o výške RPMN ako uviedol aj súd prvej inštancie. V bodoch 6 (a ani na inom
mieste) predmetných zmlúv však nie je údaj o dobe trvania úveru, resp. o termíne konečnej splatnosti
úveru a tieto údaje nie je možné zistiť ani jednoduchým výpočtom spotrebiteľa. Údaj o splatnosti úveru

a údaj o dátume splatnosti poslednej splátky bol síce uvedený v oznámeniach veriteľa o schválení
úveru dlžníkovi k jednotlivým zmluvám, avšak žalovaný nepreukázal, že v čase, kedy žalobkyňa zmluvy
podpisovala, žalobkyňa mala vedomosť o tom, ako je stanovená splatnosť poslednej splátky úveru,
teda aká je doba trvania úveru, keďže tieto údaje neboli uvedené v zmluvách, ale len v oznámeniach o
schválení úveru dlžníkovi, čo je jednostranný právny úkon žalovaného, ktoré žalobkyňa nepodpisovala.

8. Ako uvádza aj žalobca v odvolaní, Národná rada Slovenskej republiky dňa 12.10.2017 prijala zákon
č. 279/2017 Z.z., ktorým bol novelizovaný zákon o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého sa v
§ 9 ods. 2 písm. d/ (v čase uzatvorenia zmlúv písm. f/), vypustili slová „a termín konečnej splatnostispotrebiteľského úveru“, čo je však podľa názoru odvolacieho súdu bez dopadu na správnosť záveru
o absencii obligatórnej náležitosti v daných zmluvách danej cit. ustanovením. Údaj o dni splatnosti
poslednej splátky, je nielen údajom o konečnej splatnosti úveru, ale jeho uvedenie spĺňa aj požiadavku

uvedenia doby trvania úveru (ktorá náležitosť zostala zachovaná aj po uvedenej novele).

9. Aj námietka žalovaného, že zákonná požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola
v posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti
splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods.

4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o
schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti je nedôvodná. Za splnenie povinnosti uviesť
údaj o dobe trvania úveru (predtým tiež konečnej splatnosti úveru), je možné považovať len prípad, kedy
má spotrebiteľ vedomosť o údajoch uvedených v ust. § 9 ods. 2 zákone o spotrebiteľských úveroch v
čase, kedy zmluvu na znak súhlasu podpisuje a vyjadruje vôľu byť ňou viazaný, pričom žalovaný túto
skutočnosť v predmetnej veci nepreukázal. Za daného stavu je správny záver súdu prvej inštancie o

absencii náležitosti predpísanej podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom v
čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, čo má s poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona
za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

10. K námietke žalovaného, že vzhľadom na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-42/15

je potrebné vykladať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch eurokonformne v súlade so
smernicou 2008/48 v tom zmysle, že táto nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10
ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov,
pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho

záväzku, je potrebné uviesť, že i v tomto rozhodnutí Európsky súdny dvor konštatuje, že smernica
Rady2008/48/ESnebránitomu,abyčlenskýštátvosvojejvnútroštátnejúpravestanovilnajednejstrane,
že zmluva o úvere patrí do pôsobnosti tejto smernice a musí byť podpísaná zmluvnými stranami a na
druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy. Je potrebné
v tomto smere poukázať i na to, že zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9

presnešpecifikujepodstatnénáležitostizmluvy,zčohovyplýva,žetietonáležitostimusiabyťiúčastníkmi
zmluvy dojednané, t.j. musia podpísaním vyjadriť vôľu byť takýmito ustanoveniami zmluvy viazaní. Teda
v prípade, že by tieto náležitosti zmluvy boli obsiahnuté v obchodných podmienkach veriteľa, minimálne
je potrebné, aby tieto boli účastníkmi zmluvy i podpísané. V tomto smere žalovaný neuniesol dôkazné
bremeno.

11. Keďže absencia čo i len jednej z podstatných (obligatórnych) náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere predpísaných v § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. je postačujúca preto, aby bol predmetný úver
považovaný za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ teda žalobkyňa uhradila navyše od istiny, na ktorú
mal nárok žalovaný, pre zmluvu č. XXXXXXXXXX sumu 1454,22 eur, pre zmluvu č. XXXXXXXXXX

sumu 1279,74 eur, pre zmluvu č. XXXXXXXXXX sumu 1374,22 eur a pre zmluvu č. XXXXXXXXXX
sumu 1374,19 eur, a žalovaná si uplatnila nárok na zaplatenie sumy 5349,29 eur, je nárok na zaplatenie
tejto sumy dôvodný, vrátane nároku na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. od 06.07.2018, kedy uplynula lehota na zaplatenie tejto sumy
žalovaným v zmysle výzvy žalobkyne zo dňa 26.06.2018, od ktorého okamihu bol žalovaný v omeškaní.

12.Čosatýkadohôdoposkytovaníslužieb,ktoréboliuzatvorenéskaždouvyššieuvedenoupredmetnou
zmluvou o úvere, odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že tieto dohody
o poskytovaní služieb sú absolútne neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými
mravmi, a to jednak z hľadiska výšky odplaty za služby ponúkané veriteľom, ktorá je v nepomere

vo vzťahu k celkovej sume úveru, ako aj pre nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán na úkor spotrebiteľa, keďže ide plnenie vo výške neadekvátnej k službe, za ktorú mali byť
poskytnuté. Zároveň je potrebné uviesť, že dohody o poskytovaní služieb majú povahu formulára
obdobného tomu, ktorého prostredníctvom zmluvné strany uzavreli samotné zmluvy o revolvingovom
úvere. Nie je zrejmé, či žalobkyňa pochopila význam a zmysel dohody o poskytovaní služieb, služieb,

ktoré úzko a bezprostredne súvisia so zmluvou o revolvingovom úvere, či jej boli poskytnuté jasné a
zrozumiteľné informácie o jej obsahu. Žalobkyňa ako spotrebiteľ a ako slabšia strana sporu nemala
možnosť participovať na vytvorení formulárovej dohody o poskytovaní služieb a nepochybne bola z
hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou.13. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

14. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255 ods.1,
§ 262 ods. 1CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa. Odvolací súd preto priznal žalobkyni
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

15. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).