Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, July 27, 2018

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 6Cpr/1/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112205316
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2018:5112205316.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred sudcom Mgr. Andrejom Kekelym v spore žalobcu: F. C., U..

XX.XX.XXXX, F. R. C.. K. XXXX/X, XXX XX G., Š. O. E., proti žalovanému: CENTAURA SBS, s. r.
o., so sídlom Vysokoškolákov 1757/1, 010 01 Žilina, IČO: 36 383 449, o zaplatenie 2.120,33 eur s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 406,93 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 %, a to:
- zo sumy 23,26 eur od 01.05.2009 do zaplatenia a
- zo sumy 383,67 eur od 01.03.2010 do zaplatenia,
a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšnej časti žalobu zamieta.

Žalovanému proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 74 %.

Slovenskej republike priznáva nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 87 % a proti
žalovanému v rozsahu 13 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 14.02.2012 doručenou Okresnému súdu Žilina dňa 14.02.2012 proti

žalovanému domáhal vydania rozsudku, ktorým by bol žalovaný zaviazaný zaplatiť mu sumu 2.688,66
eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne: zo sumy 177,19 eur od 01.02.2009 do zaplatenia,
zo sumy 1.689,78 eur od 01.05.2009 do zaplatenia a zo sumy 821,69 eur od 01.03.2010 do zaplatenia.
2. Podanú žalobu žalobca odôvodnil tým, že pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo
dňa 16.10.2008, pričom tento pracovný pomer bol skončený podľa ust. § 69 ods. 1 Zákonníka práce dňa
19.01.2010 z dôvodu hrubého porušovania pracovno-právnych a mzdových predpisov žalovaným. Ďalej
žalobca uviedol, že pracoval v nepretržitej prevádzke s týždenným pracovným časom najviac 37,5 hod. a

bol zaradený do 1. Stupňa náročnosti práce. Žalovaný nesprávne zúčtoval jeho minimálny mzdový nárok
zamestnanca a počet skutočne odpracovaných hodín na jeho výplatných páskach za obdobie mesiacov
október 2008 až január 2010, čím mu vznikla škoda v žalovanej sume. Žalovaný konal v hrubom rozpore
so Zákonníkom práce a mzdovými predpismi, pričom ho zaradil len do 1. Stupňa náročnosti práce
napriek vykonávaniu administratívno-technicko-prevádzkových prác a podmienke odbornej spôsobilosti
na výkon práce, čo je opätovne prejavom vypočítavosti žalovaného v snahe ušetriť na zamestnancovi
mzdové náklady. Žalobca tak špecifikoval žalobou uplatnené nároky, ako nároky na doplatenie mzdy za

mesiacoktóber2008vsume21,71eur,zamesiacnovember2008vsume6,67eur,zamesiacdecember
2008 v sume 148,81 eur, za mesiac január 2009 v sume 428,95 eur, za mesiac február 2009 v sume
743,67 eur, za mesiac marec 2009 v sume 517,16 eur, za mesiac apríl 2009 v sume 93,24 eur, za mesiac
máj 2009 v sume 72,66 eur, za mesiac jún 2009 v sume 74,75 eur, za mesiac júl 2009 v sume 49,09 eur,za mesiac august v sume 52,65 eur, za mesiac september 2009 v sume 73,28 eur, za mesiac október
2009 v sume 50,89 eur, za mesiac november 2009 v sume 46,91 eur, za mesiac december 2009 v sume
293,91 eur a za mesiac január 2010 v sume 14,31 eur.

3. Žalovaný sa k doručenej žalobe a jej prílohám vyjadril písomne podaním zo dňa 03.04.2012, v
ktorom uviedol, že žalobou uplatnený nárok neuznáva, nakoľko podľa jeho názoru tento nárok zo strany
žalobcu je neopodstatnený a nemá právny základ. Medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným
ako zamestnávateľom vznikol dňom 17.10.2008 pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy zo dňa
16.10.2008. Tento pracovný bol ukončený zo strany žalobcu (zamestnanca) okamžitým skončením

pracovného pomeru podľa ust. § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce dňom 19. 01. 2010. Pri uzatváraní
pracovného pomeru žalobca nemal žiadne výhrady k obsahu pracovnej zmluvy. V pracovnej zmluve
boli dohodnuté okrem iného aj mzdové náležitosti, s ktorými žalobca súhlasil, vrátane zaradenia do
stupňa náročnosti práce. Prvý krát žalobca namietal porušovanie pracovnoprávnych predpisov až dňa
19.01.2010, kedy doručil žalovanému písomné oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru
podľaust.§69ods.1písm.b)Zákonníkaprácezdôvoduúdajnéhonevyplateniačastizákladnejmzdyod

januára 2009 do novembra 2009. Reakciou žalovaného na okamžité skončenie pracovného pomeru zo
strany žalobcu bol list zo dňa 20. 01. 2010, v ktorom namietal okamžité skončenie pracovného pomeru
zo strany žalobcu. Listom zo dňa 20.01.2010 žalobcu ďalej upozornil na hrubé porušenie pracovnej
disciplíny spočívajúce v nenastúpení na plánovanú zmenu žalobcom dňa 17.01.2010. Následne listom
zo dňa 10.02.2010 žalobcovi oznámil, že s ním okamžite končí pracovný pomer podľa ust. § 68 ods.

1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny spočívajúceho v
opakovanom nenastúpení na pracovné zmeny a neoznámení dôvodu neprítomnosti v práci. Žalobca
žalobou podanou na Okresnom súde Žilina napadol neplatnosť skončenia pracovného pomeru listinou
žalovaného zo dňa 10.02.2010 doručenou žalobcovi dňa 26.02.2010. Okresný súd Žilina rozsudkom
č. k. 17C/91/2010-60 zo dňa 28.02.2011 žalobu zamietol. Dôvodom pre zamietnutie žaloby bola

skutočnosť,žezaplatnéskončeniepracovnéhopomeružalobcujenutnépovažovaťokamžitéskončenie
pracovného pomeru zo strany žalobcu dňom 19.01.2010, keďže žalovaný neplatnosť okamžitého
skončenia pracovného pomeru zo strany žalobcu podľa ust. § 77 Zákonníka práce neuplatnil na súde.
Žalovaný sa ďalej vyjadril, že nemôže súhlasiť so žalobcom, že konal v rozpore so Zákonníkom
práce. V súlade so Zákonníkom práce dodržiaval všetky pracovnoprávne vzťahy medzi stranami sporu,

vyplývajúcezpracovnejzmluvy.Zaodvedenúprácužalobcovivyplatilkaždýmesiacvšetkyjehopeňažné
nároky. Pri spracovaní mzdy žalobcu vždy vychádzal z pracovných výkazov žalobcu, ktoré žalobca
vždy vlastnoručne odsúhlasil. Nemôže tak súhlasiť s výpočtom odpracovaných hodín, ktoré k žalobe
priložil žalobca. Jediným hodnoverným podkladom pre spracovanie mzdy žalobcu mu slúžili pracovné
výkazyžalobcuvtomktorommesiaci,pretožežalobcasvojimvlastnoručnýmpodpisompotvrdilskutočne

odpracovanézmenyahodinyvmesiaci.Prispracovanímzdyzamestnancovvžiadnomprípadenemohol
vychádzal z knihy evidencie služieb, prípadne plánu služieb. S odkazom na znenie ust. § 52 ods.
3, § 56 ods. 1 písm. d) zákona č. 473/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov a ust. § 19 ods. 2
vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 634/2005 Z. z. žalovaný argumentoval tým, že tak
v pláne služieb, ako aj v evidencii služieb dochádza často k zmenám, a preto nemôžu tvoriť poklad

pre spracovanie mzdy zamestnanca, vykonávajúceho fyzickú ochranu podľa zákona č. 473/2005 Z. z.
Mzda žalobcu tak bola každý mesiac spracovaná podľa jeho pracovného výkazu, ktorý je dokumentom
preukazujúcim jeho skutočne odpracované hodiny v mesiaci a nie je možné mzdu spracovať podľa plánu
služiebaleboevidencieslužieb,prípadnedennýchhlásení,nakoľkovtýchtoevidenciáchdochádzaveľmi
často k zmenám. Žalobca každý mesiac svojím vlastnoručným podpisom potvrdil pravdivosť údajov

vo svojich pracovných výkazoch. Okrem podpisu na pracovnom výkaze každý mesiac pri preberaní
mzdy za ten ktorý mesiac svojim podpisom potvrdil, že žalovaný si voči nemu vysporiadal všetky
pohľadávky a že odpracoval iba hodiny uvedené na pracovnom výkaze. Žalovaný súčasne poukázal aj
na skutočnosť, že žalobcovi každý mesiac vyplatil odmeny (prémie), tak ako bolo dohodnuté v pracovnej
zmluve. U žalovaného sú odmeny (prémie) vyplácané za kvalitné plnenie si pracovných povinností

jednotlivých zamestnancov na základe hodnotenia ich vedúcim nadriadeným zamestnancom. Ide o
zložku mzdy, ktorá je nad rámec minimálnych mzdových nárokov zamestnancov, na ktorú nie je právny
nárok zamestnanca. Žalovaný ich vypláca ako prejav spokojnosti s prácou jednotlivých zamestnancov,
a preto nie je možné, aby si odmeny (prémie) žalobca zahrňoval do výpočtu jeho minimálnych mzdových
nárokov. Žalovaný súčasne poukázal aj na diametrálne rozdiely v nárokoch, ktoré si žalobca od neho

uplatňuje. Pred podaním žaloby na súde, mu dňa 14.09.2011 doručil výzvu na doplatenie mzdy za
obdobie mesiacov október 2008 až január 2010 v celkovej výške 4.507,- eur. Tento nárok žalovaný
neuznal a žalobcovi zaslal list dňa 26.09.2011. Dňa 07.12.2011 mu žalobca doručil návrh na mimosúdnu
dohodu, v ktorom si u neho uplatnil doplatiť sumu vo výške 2.193,96 eur. Na tento nárok reagoval tým, žedňa 23.12.2011 zaslal žalobcovi list, v ktorom navrhol osobné stretnutie. Na tento list žalobca reagoval
iba SMS správou na mobilný telefón jeho konateľa, kde oznámil že s osobným stretnutím nesúhlasí.
V žalobe si žalobca už uplatňuje sumu na doplatenie vo výške 2.688,66 eur s príslušenstvom. Teda v

každom podaní žalobca žiada doplatiť inú sumu, čo je pre žalovaného nezrozumiteľné. Žalovaný na
základe uvedeného trval na tom, že žalobcovi vyplatil všetky mzdové náležitosti v súlade so Zákonníkom
práce a vyplývajúce z pracovnej zmluvy a skutočného počtu odpracovaných hodín. Preto navrhoval, aby
súd žalobu v plnom rozsahu zamietol.
4. Žalobca podaním zo dňa 14.01.2014 doručeným súdu dňa 14.01.2014 upravil žalobu tak, že žiadal,

aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 2.120,33 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9
% ročne: zo sumy 1.172,03 eur od 01.05.2009 do zaplatenia a zo sumy 948,30 eur od 01.03.2010 do
zaplatenia. Žalobca tak špecifikoval týmto podaním uplatnené nároky, ako nároky na doplatenie mzdy
za mesiac január 2009 v sume 242,43 eur, za mesiac február 2009 v sume 507,11 eur, za mesiac marec
2009 v sume 422,49 eur, za mesiac apríl 2009 v sume 127,29 eur, za mesiac máj 2009 v sume 104,98
eur, za mesiac jún 2009 v sume 97,01 eur, za mesiac júl 2009 v sume 99,85 eur, za mesiac august v

sume 96,53 eur, za mesiac september 2009 v sume 100,24 eur, za mesiac október 2009 v sume 85,77
eur, za mesiac november 2009 v sume 92,11 eur, za mesiac december 2009 v sume 83,86 eur a za
mesiac január 2010 v sume 60,66 eur.
5. Podanie žalobcu uvedené v predchádzajúcom odseku odôvodnenia tohto rozsudku súd podľa jeho
obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.) posúdil ako čiastočné späťvzatie žaloby (§ 96 ods. 1 O.s.p.) v časti žalobou

uplatnených nárokov na zaplatenie doplatku mzdy za obdobie mesiac október 2008 v sume 21,71 eur,
za mesiac november 2008 v sume 6,67 eur a za mesiac december 2008 v sume 148,81 eur a k týmto
nárokom prislúchajúceho nároku na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 177,19
eur od 01.02.2009 do zaplatenia, ďalej nárokov na zaplatenie doplatku mzdy za mesiac január 2009 v
sume 186,52 eur, za mesiac február 2009 v sume 236,56 eur a za mesiac marec 2009 v sume 94,67 eur

a k týmto nárokom prislúchajúceho nároku na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo
sumy 517,75 eur od 01.05.2009 do zaplatenia a napokon nároku na zaplatenie doplatku mzdy za mesiac
december 2009 v sume 210,05 eur a k tomuto nároku prislúchajúceho nároku na zaplatenie úrokov z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 210,05 eur od 01.03.2010 do zaplatenia. Zároveň súd toto
podanie posúdil aj ako zmenu žaloby (§ 95 ods. 1 O.s.p.) spočívajúcu v rozšírení žaloby o zaplatenie

doplatku mzdy: za mesiac apríl 2009 o ďalšiu sumu 34,05 eur (teda z pôvodne žalovanej sumy 93,24 eur
žaloba rozšírená na sumu 127,29 eur) spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 34,05
eurod01.03.2010dozaplatenia,zamesiacmáj2009oďalšiusumu32,32eur(tedazpôvodnežalovanej
sumy 72,66 eur žaloba rozšírená na sumu 104,98 eur) spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 32,32 eur od 01.03.2010 do zaplatenia, za mesiac jún 2009 o ďalšiu sumu 22,26 eur (teda z

pôvodne žalovanej sumy 74,75 eur žaloba rozšírená na sumu 97,01 eur) spolu s úrokmi z omeškania vo
výške9%ročnezosumy22,26eurod01.03.2010dozaplatenia,zamesiacjúl2009oďalšiusumu50,76
eur (teda z pôvodne žalovanej sumy 49,09 eur žaloba rozšírená na sumu 99,85 eur) spolu s úrokmi z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 50,76 eur od 01.03.2010 do zaplatenia, za mesiac august 2009
o ďalšiu sumu 43,88 eur (teda z pôvodne žalovanej sumy 52,56 eur žaloba rozšírená na sumu 96,53

eur) spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 43,88 eur od 01.03.2010 do zaplatenia,
za mesiac september 2009 o ďalšiu sumu 26,96 eur (teda z pôvodne žalovanej sumy 73,28 eur žaloba
rozšírená na sumu 100,24 eur) spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 26,96 eur od
01.03.2010 do zaplatenia, za mesiac október 2009 o ďalšiu sumu 34,88 eur (teda z pôvodne žalovanej
sumy 50,89 eur žaloba rozšírená na sumu 85,77 eur) spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo

sumy 34,88 eur od 01.03.2010 do zaplatenia, za mesiac november 2009 o ďalšiu sumu 45,20 eur (teda
z pôvodne žalovanej sumy 46,91 eur žaloba rozšírená na sumu 92,11 eur) spolu s úrokmi z omeškania
vo výške 9 % ročne zo sumy 45,20 eur od 01.03.2010 do zaplatenia a za mesiac január 2010 o ďalšiu
sumu 46,35 eur (teda z pôvodne žalovanej sumy 14,31 eur žaloba rozšírená na sumu 60,66 eur) spolu
s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 46,35 eur od 01.03.2010 do zaplatenia.

6. Súd o podaní žalobcu zo dňa 14.01.2014 rozhodol uznesením č. k. 6Cpr/1/2012-125 zo dňa
20.05.2014, ktorým konanie v časti o zaplatenie žalobou uplatnených nárokov na doplatok mzdy za
obdobie mesiac október 2008 v sume 21,71 eur, za mesiac november 2008 v sume 6,67 eur a za mesiac
december 2008 v sume 148,81 eur a k týmto nárokom prislúchajúceho nároku na úroky z omeškania vo
výške 9 % ročne zo sumy 177,19 eur od 01.02.2009 do zaplatenia, ďalej nárokov na doplatku mzdy za

mesiac január 2009 v sume 186,52 eur, za mesiac február 2009 v sume 236,56 eur a za mesiac marec
2009 v sume 94,67 eur a k týmto nárokom prislúchajúceho nároku na úroky z omeškania vo výške 9 %
ročne zo sumy 517,75 eur od 01.05.2009 do zaplatenia a napokon nároku na doplatok mzdy za mesiac
december 2009 v sume 210,05 eur a k tomuto nároku prislúchajúceho nároku na úroky z omeškaniavo výške 9 % ročne zo sumy 210,05 eur od 01.03.2010 do zaplatenia, za súhlasu žalovaného zo dňa
21.01.2014 zastavil v zmysle ust. § 96 ods. 1 a 2 O.s.p. a v ďalšom uznesením č. k. 6Cpr/1/2012-129 zo
dňa 07.10.2014, ktorým pripustil zmenu žaloby v znení nového petitu žaloby v zmysle podania žalobcu

zo dňa 14.01.2014, ktorým žalobca od žalovaného požadoval zaplatenie sumy 2.120,33 eur spolu s
úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne: zo sumy 1.172,03 eur od 01.05.2009 do zaplatenia a zo sumy
948,30 eur od 01.03.2010 do zaplatenia.
7. Žalobca ďalším podaním zo dňa 14.01.2014 doplnil svoju argumentáciu v spore. V tomto podaní
žalobca uviedol, že v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 16.10.2008 pracoval v niekoľkých prevádzkach

žalovaného. Žaloba je však vymedzená len jediným pracoviskom „Mobis Slovakia“ v Gbeľanoch, pretože
nedisponuje predmetnou dokumentáciou z ďalších chránených objektov, kde vykonával strážnu službu.
Mal teda reálne odpracovaných výrazne viac hodín, avšak v súdnom spore ich nedokáže všetky
preukázať z dôvodu účelového konania žalovaného. V spore predložil súdu viaceré samostatné, od
seba nezávislé listinné dôkazy, ktorých údaje sa zhodujú, čím potvrdzujú opodstatnenosť žaloby. Ním
skutočne odpracované hodiny sú takto vierohodne podložené. Kniha služieb, denné hlásenia, rozvrhy

pracovných zmien sú nespochybniteľné dôkazy, ktoré vzájomne dátumovo a časovo korešpondujú.
Kniha služieb obsahuje v súlade s ust. § 19 vyhlášky MV SR č. 634/2005 Z. z., zákona č. 473/2005 Z.
z. presné časové vymedzenie priameho výkonu služby zamestnancov na konkrétnom pracovisku, resp.
zaznamenanie každej odpracovanej pracovnej zmeny. Kniha služieb je pre žalovaného rozhodujúcim
podkladom na vypracovanie mzdy predovšetkým z toho dôvodu, že neviedol inú evidenciu pracovného

času, čo aj sám potvrdil Inšpektorátu práce v Žiline počas vykonanej kontroly. Z toho vyplýva, že
neexistujú žiadne iné relevantné doklady, na základe ktorých by mohol žalovaný správne vypracovať
mzdu. Kniha služieb je právne rovnocenným ekvivalentom bežne používaných evidenčných lístkov
dochádzky u väčšiny zamestnávateľov, tzv. blinkačiek. Dôveryhodnosť údajov v knihe služieb je navyše
podporená aj dennými hláseniami a rozvrhmi pracovných zmien. V chránenom objekte „Mobis Slovakia“

pracoval striedavo na dvoch vrátniciach. Kniha služieb obsahuje presné údaje o všetkých skutočne
odpracovaných hodinách službukonajúcich zamestnancov na obidvoch vrátniciach dohromady. V
denných hláseniach sú zaznamenané odpracované hodiny vždy len na jednej z týchto dvoch vrátnic.
Systém organizovania pracovných služieb bol taký, že pracoval spravidla v 24-hodinových zmenách.
Vedúci jednotlivých zmien mali žalovaným nariadené, aby ihneď po odpracovaní prvej 12-hodinovej časti

z celej 24-hodinovej zmeny vyznačili v knihe služieb fiktívnu časovú zmenu, ktorej účelom bolo zatajenie,
resp. zdanlivé prerušenie pokračujúcej celej protizákonnej 24-hodinovej pracovnej zmeny. Cieľom
tohto konania bolo zakrytie protiprávneho organizovania práce a snaha eliminovať prípadné sankčné
postihy zo strany polície a inšpektorátu práce pri potencionálnej kontrole pracoviska. Zmeny vyznačené
v knihe služieb sa nezakladajú na pravde, sú fiktívne so zámerom zatajiť skutočne odpracované

služby zamestnancov. Je zjavné, že každodenné a pravidelné zmeny sú predstierané nezmysly. Je
nepredstaviteľné a vylúčené, aby k údajným „mimoriadnym“ zmenám služieb dochádzalo každý deň.
„Denné hlásenia“ sú veľmi objektívnym dôkazným materiálom, pretože sú vlastnoručne podpísané
samotnými zamestnancami priamo na pracovisku počas výkonu služby, čiže aj podpisy mnohých
ďalších pracovníkov sú v hrubom rozpore s nepravdivými tvrdeniami žalovaného ohľadom skutočne

odpracovaných hodín žalobcu. Žalovaný sa v skutočnosti vôbec nezaoberal reálne odpracovanými
hodinami. Do výplatných lístkov formálne zaúčtoval iba minimálny fond pracovného času v príslušnom
mesiaci. Zúčtované údaje sú fiktívne, pretože evidentne odporujú listinným dôkazom, ktoré predložil
a dokazujú iba podnikateľské záujmy žalovaného. Je zrejmé, že vynútene (ako podmienku pre
vyplatenie mzdových nárokov) podpisoval fiktívne a nepravdivé údaje na pracovných výkazoch, ktoré

od neho požadoval žalovaný bezprostredne pred vyplatením mzdy v hotovosti na pracovisku. Podľa
logiky žalovaného, žalobca tzv. „odsúhlasoval“ jednotlivé pracovné výkazy s údajmi, ktoré neboli
nikde zdokumentované. Odsúhlasovanie, na ktoré žalovaný neustále poukazuje je právny nezmysel,
keďže aj samotný žalovaný potvrdil inšpektorátu práce, že neviedol evidenciu pracovného času, a
teda nemá tieto fiktívne údaje nikde zdokladované. Najpresnejším a najjednoduchším spôsobom na

preukázanie všetkých skutočne odpracovaných hodín v príslušnom mesiaci je počet stravných lístkov,
ktoré mu vydal žalovaný za odpracovaný mesiac. Platila dohoda, že za každých osem odpracovaných
hodín dostávali zamestnanci jeden gastrolístok. Podľa tohto princípu súd ľahko zistí skutočný celkový
počet odpracovaných hodín žalobcu vo viacerých prevádzkach žalovaného v danom mesiaci. Jedinou
výnimkou je mesiac február 2009, kedy opäť došlo k „omylu“ na strane žalovaného, samozrejme

v neprospech žalobcu. Ďalej žalobca uviedol, že pracoval v nepretržitej prevádzke s týždenným
pracovným časom najviac 37,5 hodiny a bol zaradený do 1 .stupňa náročnosti práce. Jeho minimálny
hodinový mzdový nárok bol podľa ustanovení Zákonníka práce v roku 2009 v sume 1,811 eur / hod. a
v roku 2010 v sume 1,886 eur / hod. Žalovaný mu zúčtoval na výplatných lístkoch počas celého trvaniapracovnéhopomerunesprávnyminimálnyhodinovýmzdovýnárok:vroku2009vsume1,560eur/hod.a
v roku 2010 v sume 1,768 eur / hod., čo je v hrubom rozpore s pracovnoprávnymi a mzdovými predpismi.
Fiktívnosť údajov i e celkom jednoznačne a nepochybne preukázaná diametrálnymi rozdielmi medzi

údajmi v listinných dôkazoch navrhovateľa a písomnostiach odporcu, ktoré sa absolútne nezhodujú.
Dôvody tohto postupu žalovanej spoločnosti sú veľmi čitateľné a pochopiteľné z jej pohľadu ako
podnikateľského subjektu. Predkladanie takýchto listín zamestnancom na podpis len odhaľuje vedomú
snahu odporcu zakryť svoje protiprávne konanie. Podľa odporcových "logických úvah" navrhovateľ tzv.
odsúhlasoval nepodložené údaje, ktoré nie sú nikde zdokumentované. Faktom zostáva, že absolútne

odporujú listinným dôkazom, ktoré predložil súdu navrhovateľ, čiže ich hodnovernosť je nulová.
Listiny, ktoré odporca predložil súdu nemajú právny základ, údaje v nich sú fiktívne a ich podpísanie
navrhovateľom je vynútené pod psychickým nátlakom a hrozbou straty zamestnania.
8. Súd tak danú sporovú vec prejednal na pojednávaniach dňa 25.10.2013 (v neprítomnosti žalobcu,
keďže tento sa na pojednávanie neustanovil a nepožiadal o jeho odročenie, pričom predvolanie na
pojednávanie bolo žalobcovi doručené náhradným spôsobom podľa ust. § 47 ods. 2 O.s.p.) a ďalej za

prítomnosti oboch strán sporu v dňoch 21.01.2014, 27.01.2015, 07.04.2015, 21.02.2017, 15.06.2018 a
27.07.2018, na ktorom poslednom pojednávaní súd aj vo veci rozhodol.
9. Možno konštatovať, že strany sporu na pojednávaniach zásadne zotrvali na svojej argumentácii
uvedenej v ich vyššie spomenutých písomných podaniach.
10. Súd tak na základe produkovaných listinných dôkazov stranami sporu, ako aj na základe výsluchu

svedka Jána Zachara a napokon na základe dokazovania znalcom, dospel k podstatným (pre
rozhodnutie súdu) skutkovým zisteniam uvedeným v rámci právneho posúdenia sporovej veci. Tieto súd
neudáva samostatne v tomto odôvodnení tohto rozsudku. Pokiaľ sa ďalej v odôvodnení tohto rozsudku
súd nezmieňuje o niektorých listinných dôkazoch produkovaných stranami sporu, je to z toho dôvodu,
že skutkové okolnosti vyplývajúce z týchto dôkazov nemajú vo vzťahu k predmetu konania relevanciu.

(jedná sa napr. o mimosúdnu komunikáciu medzi stranami sporu, ako aj o listiny z iných súdnych
konaní vedených medzi stranami sporu; ďalej o listy Inšpektorátu práce Žilina, z ktorých obsahu vyplýva
zásadne len právny výklad ohľadom mzdových nárokov zamestnanca a nedostatkoch v pracovno-
právnej evidencii žalovaného, avšak zásadne žiadne verifikovateľné skutkové okolnosti).
11. Súd danú sporovú vec posúdil podľa ďalej citovaných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov.
12. Podľa ust. § 1 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „ZP“) v znení zákona č.
460/2008 Z. z. účinnom od 01.01.2009 do 31.08.2011, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak,
vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
13. Podľa ust. § 42 ods. 1 ZP v znení zákona č. 210/2003 Z. z. účinnom od 01.07.2003 do 28.02.2015,

pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom.
Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.
14. Podľa ust. § 46 ZP, pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako
deň nástupu do práce.
15. Podľa ust. § 85 ods. 5 ZP v znení zákona č. 210/2003 Z. z. účinnom od 01.07.2003, pracovný čas

zamestnanca je najviac 40 hodín týždenne. Zamestnanec, ktorý má pracovný čas rozvrhnutý tak, že
pravidelne vykonáva prácu striedavo v oboch zmenách v dvojzmennej prevádzke, má pracovný čas
najviac 38 a 3/4 hodiny týždenne a vo všetkých zmenách v trojzmennej prevádzke alebo v nepretržitej
prevádzke má pracovný čas najviac 37 a 1/2 hodiny týždenne.
16. Podľa ust. § 94 ods. 1 ZP, dni pracovného pokoja sú dni, na ktoré pripadá nepretržitý odpočinok

zamestnanca v týždni, a sviatky.
17. Podľa ust. § 118 ods. 1 ZP, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu
mzdu.
18. Podľa ust. § 119 ods. 1 ZP, mzda nesmie byť nižšia ako minimálna mzda ustanovená osobitným
predpisom.

19. Podľa ust. § 120 ods. 1 ZP v znení zákona č. 348/2007 Z. z. účinnom od 01.09.2007, zamestnávateľ,
u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi
poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce
(ďalej len "stupeň") príslušného pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci
nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok v

sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre
stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu.
20. Podľa ust. § 120 ods. 2 ZP v znení zákona č. 460/2008 Z. z. účinnom od 01.01.2009 do 30.04.2018,
do mzdy podľa odseku 1 sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§96 ods. 3), mzda za prácu nadčas (§ 121), mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok (§ 122), mzdové
zvýhodnenie za nočnú prácu (§ 123) a mzdová kompenzácia za sťažený výkon práce (§ 124). Do počtu
odpracovaných hodín sa nezahŕňajú hodiny práce nadčas a čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti

na pracovisku.
21. Podľa ust. § 120 ods. 3 ZP v znení zákona č. 348/2007 Z. z. účinnom od 01.09.2007,
pracovné miesto podľa odseku 1 je súhrn pracovných činností, ktoré zamestnanec vykonáva podľa
druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Zamestnávateľ podľa odseku 1 je povinný priradiť
každému pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných

miest uvedenými v prílohe č. 1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca
vyžaduje, v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve.
22. Podľa ust. § 120 ods. 4 ZP v znení zákona č. 460/2008 Z. z. účinnom od 01.01.2009, sadzba
minimálneho mzdového nároku pre príslušný stupeň je násobkom hodinovej minimálnej mzdy pri
ustanovenom týždennom pracovnom čase 40 hodín alebo minimálnej mzdy v eurách za mesiac, ak
ide o zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou, ustanovenej osobitným predpisom, a koeficienta

minimálnej mzdy, pre 1. stupeň koeficient minimálnej mzdy 1,0.
23. Podľa ust. § 120 ods. 5 ZP v znení zákona č. 460/2008 Z. z. účinnom od 01.01.2009, pri ustanovení
týždenného pracovného času podľa § 85 na menej ako 40 hodín sa sadzby minimálnych mzdových
nárokov ustanovené v eurách za hodinu úmerne zvýšia.
24. Podľa ust. § 122 ods. 1 ZP v znení účinnom do 30.04.2018, za prácu vo sviatok zamestnancovi

patrí dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej 50 % jeho priemerného zárobku. Mzdové
zvýhodnenie patrí aj za prácu vykonávanú vo sviatok, ktorý pripadne na deň nepretržitého odpočinku
zamestnanca v týždni.
25. Podľa ust. § 129 ods. 1 ZP, mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca
nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo

inak.
26. Podľa ust. § 129 ods. 3 ZP zákona č. 348/2007 Z. z. účinnom od 01.09.2007, pri skončení
pracovného pomeru vyplatí zamestnávateľ zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné obdobie v deň
skončenia pracovného pomeru, ak sa nedohodli inak, najneskôr však v najbližšom výplatnom termíne
nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru.

27. Podľa ust. § 1 zákona č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde v znení účinnom do 31.12.2012, tento
zákon upravuje poskytovanie minimálnej mzdy zamestnancovi v pracovnom pomere alebo v obdobnom
pracovnom vzťahu [1) Napríklad zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,
Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej
polície v znení neskorších predpisov, zákon č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a

doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č.
154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov, zákon
č.312/2001Z.z.oštátnejslužbeaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov,
zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov, zákon č.

346/2005Z.z.oštátnejslužbeprofesionálnychvojakovozbrojenýchsílSlovenskejrepublikyaozmenea
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov] (ďalej len „zamestnanec“) na zabezpečenie
minimálnej úrovne príjmu zamestnanca za vykonanú prácu.
28. Podľa ust. § 2 ods. 1 zákona č. 663/2007 Z. z., sumu minimálnej mzdy pre zamestnanca
odmeňovaného mesačnou mzdou ustanovenú podľa § 7 a sumu minimálnej mzdy za každú hodinu

odpracovanú zamestnancom ustanoví na príslušný kalendárny rok vláda Slovenskej republiky (ďalej len
„vláda“) nariadením vlády.
29. Podľa ust. § 2 ods. 4 zákona č. 663/2007 Z. z. v znení zákona č. 460/2008 Z. z. účinnom
od 01.01.2009, zamestnancovi patrí minimálna mzda podľa odseku 2, ak jeho ustanovený týždenný
pracovný čas je 40 hodín. Ak je ustanovený týždenný pracovný čas zamestnanca nižší ako 40 hodín,

[2) § 85 ods. 5 až 7 Zákonníka práce] suma minimálnej mzdy vyjadrená v eurách za hodinu sa úmerne
zvýši. Suma minimálnej mzdy v eurách za hodinu, upravená podľa druhej vety, sa zaokrúhľuje na štyri
desatinné miesta.
30. Podľa ust. § 1 nariadenia vlády SR č. 422/2008 Z. z. ktorým sa ustanovuje suma minimálnej
mzdy účinného od 01.01.2009 do 31.12.2009, suma minimálnej mzdy sa ustanovuje na a) 295,50

eura za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou, b) 1,698 eura za každú hodinu
odpracovanú zamestnancom.
31. Podľa ust. § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 441/2009 Z. z. ktorým sa ustanovuje suma minimálnej
mzdy účinného od 01.01.2010 do 31.12.2010, suma minimálnej mzdy sa ustanovuje na a) 307,70eura za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou, b) 1,768 eura za každú hodinu
odpracovanú zamestnancom.
32. Podľa ust. § 1 zákona č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných

dňoch v znení zákona č. 442/2001 Z. z. účinnom od 15.11.2001, štátnymi sviatkami sú: a) 1. január -
Deň vzniku Slovenskej republiky, b) 5. júl - sviatok svätého Cyrila a svätého Metoda, c) 29. august -
výročie Slovenského národného povstania, d) 1. september - Deň Ústavy Slovenskej republiky, e) 17.
november - Deň boja za slobodu a demokraciu.
33. Podľa ust. § 2 ods. 1 zákona č. 241/1993 Z. z., štátne sviatky sú dni pracovného pokoja. [1) § 91

ods. 1 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov]
34. Podľa ust. § 2 ods. 1 zákona č. 241/1993 Z. z. v znení zákona č. 201/1996 Z. z. účinnom od
11.07.1996, ďalšie dni pracovného pokoja okrem nedieľ sú tieto sviatky: a) 6. január - Zjavenie Pána
(Traja králi a vianočný sviatok pravoslávnych kresťanov), b) Veľký piatok, c) Veľkonočný pondelok, d) 1.
máj - Sviatok práce, e) 15. september- Sedembolestná Panna Mária, f) 1. november - sviatok Všetkých
svätých, g) 24. december - Štedrý deň, h) 25. december - prvý sviatok vianočný, i) 26. december - druhý

sviatok vianočný, j) 8. máj - Deň víťazstva nad fašizmom.
35. Podľa ust. § 517 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) v znení zákona
č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy
odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len

jednotlivých plnení.
36. Podľa ust. § 517 ods. 2 OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, ak ide o
omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z
omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania
a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

37. Podľa ust. § 3 ods. 1 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení nariadenia Vlády SR č. 586/2008 Z.
z. účinnom do 31.01.2013, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky (§ 17 ods. 1 zákona č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro
v Slovenskej republike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) platná
k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

38. Podľa ust. § 10c nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení nariadenia Vlády SR č. 20/2013 Z. z.
účinnom od 01.02.2013, ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania
sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.
39. Žalobca sa tak podanou žalobou po jej čiastočnom späťvzatí a zmene podaním zo dňa 14.01.2014
domáhal proti žalovanému nárokov na doplatenie mzdy, na ktorú mu vznikol ako zamestnancovi nárok

za prácu vykonanú pre žalovaného ako zamestnávateľa podľa pracovnej zmluvy zo dňa 16.10.2008, a
to: za mesiac január 2009 v sume 242,43 eur, za mesiac február 2009 v sume 507,11 eur, za mesiac
marec 2009 v sume 422,49 eur, za mesiac apríl 2009 v sume 127,29 eur, za mesiac máj 2009 v sume
104,98 eur, za mesiac jún 2009 v sume 97,01 eur, za mesiac júl 2009 v sume 99,85 eur, za mesiac
august 2009 v sumu 96,53 eur, za mesiac september 2009 v sume 100,24 eur, za mesiac október 2009

v sume 85,77 eur, za mesiac november 2009 v sume 92,11 eur, za mesiac december 2009 v sume 83,86
eur a za mesiac január 2010 (do 19.01.2010) v sume 60,66 eur, spolu tak za mesiace január 2009 až
január 2010 (do 19.01.2010) v sume 2.120,33 eur.
40. Možno konštatovať, že medzi stranami sporu bolo nesporné, že medzi žalobcom ako zamestnancom
a žalovaným ako zamestnávateľom vznikol dňom 17.10.2008 (deň dojednaný v pracovnej zmluve ako

deň nástupu do práce; § 46 ZP) pracovný pomer založený pracovnou zmluvou uzavretou medzi nimi
dňa 16.10.2008 (§ 42 ods. 1 ZP; pracovná zmluva predložená žalobcom na č. l. 3 spisu). Zároveň
súd považoval za nesporné, že pracovný pomer žalobcu trval do 19.01.2010, kedy bol tento skončený
jednostranne zo strany žalobcu okamžitým skončením pracovného pomeru podľa ust. § 69 ods. 1 písm.
b) ZP doručeným tohto dňa žalovanému (predložené žalobcom na č. l. 4 spisu).

41. Žalobcovi tak vznikol za trvania pracovného pomeru v zmysle cit. ust. § 118 ods. 1 ZP nárok, aby
mu žalovaný vyplatil za vykonanú prácu dojednanú mzdu, ktorá by zároveň bola v súlade so všeobecne
záväznými pracovnoprávnymi predpismi.
42. Žalobca namietal, že mzda, ktorá mu bola vyplatená za obdobie od januára 2009 do 19.01.2010,
nebola v súlade s minimálnymi mzdovými nárokmi zamestnanca zaradeného na pracovnom mieste,

ktorému prislúcha 1. stupeň náročnosti pracovných miest podľa cit. ust. § 120 ods. 3, 4 a 5 ZP a súčasne
v súlade s ustanoveným pracovným časom zamestnanca pracujúceho v nepretržitej prevádzke podľa
cit. ust. § 85 ods. 5 ZP (37 a 1/2 hodiny týždenne).43. V pracovnej zmluve uzavretej medzi žalobcom a žalovaným bol ustanovený pracovný čas žalobcu v
rozsahu 40 hodín. Žalobca však namietal, že napriek obsahu pracovnej zmluvy v skutočnosti pracoval
v nepretržitej prevádzke, a preto by jeho pracovný čas mal byť najviac v rozsahu 37,5 hodiny týždenne.

Žalovaný na pojednávaní 21.02.2017 urobil skutkové tvrdenie žalobcu, že tento pravidelne pracoval
striedavo vo všetkých zmenách v nepretržitej prevádzke nesporným. Súd tak konštatuje, že minimálnym
mzdovým nárokom žalobcu v žalovanom období nezodpovedalo dojednanie v samotnej pracovnej
zmluve o výšky mzdy žalobcu v sume 47,- Sk brutto (t. j. 1,56 eur). Ďalej možno konštatovať, že pokiaľ
žalovaný spracoval mzdu žalobcu, ako to vyplýva z výplatných pások o mzde žalobcu za obdobie

mesiacovjanuár2009ažjanuár2010(predloženýchžalobcomnač.l.5rubaž8rubspisu),nepostupoval
pri určení minimálneho mzdového nároku v súlade s cit. ust. § 120 ods. 3, 4, 5 a 7 v spojení s cit. ust.
§ 85 ods. 5 ZP a v spojení s cit. ust. § 1 písm. b) nariadenia Vlády SR č. 422/2008 Z. z. a cit. ust. § 1
písm. b) nariadenia Vlády SR č. 441/2009 Z. z. V zmysle týchto ustanovení právnych predpisov mala
byť minimálna hodinová mzda žalobcu v roku 2009 v sume 1,8041 (súd stotožniac sa so správnosťou
poukazuje na výpočet minimálnej mzdy uvedený na str. 6 doplnenia č. 1 znaleckého posudku č. 1/2016

vypracovaného súdom ustanovenou znalkyňou Ing. Darinou Huťkovou dňa 26.06.2017, č. l. 326 spisu),
zatiaľ čo žalobcovi bola žalovaným zúčtovaná hodinová mzda v sume 1,5602 eur (zodpovedajúca v
pracovnej zmluve dojednanej sume 47,- Sk) a minimálna hodinová mzda žalobcu v roku 2010 v sume
1,8785 (súd stotožniac sa so správnosťou poukazuje na výpočet minimálnej mzdy uvedený na str.
6 doplnenia č. 1 znaleckého posudku č. 1/2016 vypracovaného súdom ustanovenou znalkyňou Ing.

Darinou Huťkovou dňa 26.06.2017, č. l. 326 spisu), zatiaľ čo žalobcovi bola žalovaným zúčtovaná
hodinová mzda v sume 1,7680 eur (t. j. minimálna mzda zamestnanca nepracujúceho pravidelne vo
všetkých zmenách vo viaczmennej prevádzke s ustanoveným 40 hodinovým pracovným týždňom). Túto
žalobcovu námietka nesprávnosti určenia jeho mzdy tak bolo potrebné považovať za dôvodnú. Keďže
v zmysle cit. ust. § 119 ods. 1 ZP mzda nesmie byť nižšia ako minimálna mzda ustanovená osobitným

predpisom,pričomzamestnávateľmápovinnosťpodľacit.ust.§120ods.1ZPposkytnúťzamestnancovi
mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určené pre stupeň náročnosti práce príslušného
pracovného miesta a v pracovnej zmluve uzavretej medzi žalobcom a žalovaným bola dojednaná mzda
v nižšej výške, žalovanému vznikla podľa cit. ust. § 120 ods. 1 ZP povinnosť žalobcovi za vykonanú
prácu doplatiť mzdu do výšky zodpovedajúcej minimálnemu mzdovému nároku, t. j. do vyššie uvedenej

výšky 1,8041 eur / hod. za rok 2009, resp. 1,8785 eur / hod. za rok 2010.
44. Zásadnou spornou otázkou medzi stranami sporu bola otázka odpracovaného času žalobcom v
období mesiacov január 2009 až marec 2009. Žalobca tvrdil, že v mesiaci január 2009 odpracoval čas
zodpovedajúci zápisom na listine označenej ako „Denné hlásenia“ (dôkaz predložený žalobcom na č. l.
13 spisu) a ďalej žalobca skutkovo uplatňoval nároky na doplatenie mzdy za mesiace február a marec

2009 tak, že ním odpracovanému času zodpovedajú zápisy v listine označenej ako „Kniha evidencie
služieb“ (dôkaz predložený žalobcom na č. l. 13 spisu) avšak bez zohľadnenia zápisov v „Poznámke“
o zmene služieb. Jeho skutkové tvrdenia o odpracovanom čase mali byť súčasne podporené rozvrhmi
pracovných zmien za mesiace január 2009 až február 2009. Nepriamo žalobca vyvodzoval pravdivosť
svojich skutkových tvrdení aj z dôkazov produkovaných žalovaným, a to mesačných potvrdení (na č. l.

79 až 89) o tom, že všetky jeho pohľadávky sú voči žalovanému vysporiadané, z ktorých mal vyplývať
počet vydaných stravných lístkov, ktorý zodpovedal žalobcom odpracovanému času v tom, ktorom
mesiaci.Žalovanýpoprelpravosťinformácie,ktorávyplynulazlistínprodukovanýchžalobcomatvrdil,že
žalobcom skutočne odpracovaný čas zodpovedá údajom obsiahnutých v pracovných výkazoch (dôkazy
predložené žalovaným na č. l. 63 až 65), ktoré sú signované žalobcom. Žalobca na strane druhej poprel

pravosť obsahu týchto listinných dôkazov predložených žalovaným.
45. Na tomto mieste sa súd dovolí vyjadriť k dôkaznému bremenu (čl. 8 CSP). Dôkazným bremenom
sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jej tvrdenia,
že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena
je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa

hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky
hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o
tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej
strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o
tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. (k tomu uznesenie Najvyššieho súdu SR

spis. zn. 5 Obo 52/2010 zo dňa 24.06.2010) Túto teóriu možno zásadne uplatňovať aj v individuálnych
pracovnoprávnych sporoch podľa ust. § 316 a nasl. CSP. Aj zamestnanca ako sporovú stranu zaťažuje
dôkazné bremeno, čo vyplýva zo znenia ust. § 320 CSP. V individuálnych pracovnoprávnych vzťahoch
je zamestnancovi vzhľadom k jeho postaveniu ako slabšej strany sporu, ktorej CSP poskytuje ochranu,umožnené, aby dôkaznú povinnosť mohol realizovať až do momentu vyhlásenia rozhodnutia vo veci
samej, na rozdiel od zamestnávateľa, ktorý je v tomto limitovaný, či už sudcovskou (§ 153 CSP)
alebo zákonnou koncentráciou konania (§ 154 CSP). Zároveň na vyváženie slabšieho postavenia

zamestnanca, môže súd, na rozdiel od štandardného sporového konania, ex offo vykonať aj iné dôkazy,
ako navrhli sporové strany, ak to považuje za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 319 CSP).
Táto možnosť súdu (odklon od prejednacej zásady k vyšetrovacej zásade) však neneguje procesnú
zodpovednosť zamestnanca ako strany sporu, aj keď slabšej, za neunesenie dôkazného bremena.
46. Zároveň súd považuje za potrebné vyjadriť sa k dôkazu listinou. V danom prípade strany sporu

na preukázanie svojich tvrdení o žalobcom odpracovanom čase produkovali dôkazy, ktoré je možné
označiť za súkromné listiny (teda iné listiny ako verejná listina podľa ust. § 205 CSP, t. j. listina vydaná
orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listina, ktorá je osobitným predpisom vyhlásená
za verejnú). „U súkromných listín je treba rozlišovať ich pravosť, teda skutočnosť, že súkromná listina
pochádza od toho, kto je nej uvedený ako vystaviteľ, a správnosť, t. j. pravdivosť. Ak vystaviteľ popiera
pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny na tom účastníkovi, ktorý zo

skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky.“ (z rozsudku Najvyššieho
súdu SR spis. zn. 4 Cdo 13/2009 zo dňa 24.02.1010). „V prípade, keď účastník poprie pravosť, resp.
správnosť súkromnej ??listiny, potom platí, že účastníka, ktorý túto listinu predložil k dôkazu, stíha
dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno; tento účastník teda nesie procesne nepriaznivé následky
toho, že sa v konaní nepodarí dokázať pravosť, či správnosť súkromnej ??listiny. Rovnako v odbornej

právnej literatúre v súvislosti s porovnaním dôkaznej sily verejnej listiny, ktorá je vymedzená v ust. §
134 O.s.p. a listiny súkromnej ??(t. j. tej, ktorá povahu listiny verejnej nemá), je zastávaný názor, že
oproti listine verejnej, kde dôkazné bremeno leží na tom, kto popiera jej správnosť, u súkromnej ??listiny
stačí „formálne“ popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť, dôkazné
bremeno toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť preukázané súkromnou listinou (porovnaj

Bureš, J., Drápal , L., Krčmář, Z. a kol. Občanský soudní řád, Komentář, I. diel, 7 vydanie, Praha. C. H.
Beck, 2006, str. 618).“ (z rozsudku Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 33 Cdo 472/2007 zo dňa 30.04.2009;
obdobne rozsudok Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 3 Cdon 1031/??96 zo dňa 17.04.1996).
47.Možnotakkonštatovať,žeobestranysporuzásadnepopieralinimiprodukovanédôkazysúkromnými
listinami, čo do pravosti obsahu týchto listín. Navyše možno konštatovať, že žalobca produkoval

ako listinný dôkaz už spomenutú Knihu evidencie služieb, ktorej určitý obsah, nekorešpondujúci s
jeho skutkovými tvrdeniami, však žiadal súdom opomenúť (zápisy o zmenách v službách uvedených
pod Poznámkou). Žalobca tak zásadne na jednej strane produkoval tvrdenia o pravosti obsahu ním
predložených listinných dôkazov, na strane druhej však selektoval informácie vyplývajúce z týchto
listinných dôkazov na tie, ktoré mali potvrdzovať jeho skutkové tvrdenia a na ostatné, ktoré boli v s

týmito skutkovými tvrdeniami v rozpore a ktoré žiadal zo strany súdu pri hodnotení týchto dôkazov
opomenúť.Súčasnehocžalobcapopieralpravosťobsahulistinnýchdôkazovprodukovanýchžalovaným
(žalovaným predložené Pracovné výkazy, na č. l. 60 až 75 spisu), v dôkaznej núdzi (nedisponujúc
už dennými hláseniami ani záznamami z knihy evidencie služieb pokiaľ ide o obdobie mesiacov apríl
2009 až január 2010) ohľadom preukázania odpracovaného času za mesiace apríl 2009 až január

2010, žiadal, aby súd skutkovo vychádzal práve z týchto listinných dôkazov, inými slovami povedané,
žalobcažalovanýmprodukovanélistinnédôkazyzaurčitéobdobie(január2009ažmarec2009)namietal
ako nepravdivé a naopak z tých istých listín len za iné za určité obdobie (apríl 2009 až január 2010)
žiadal súdom vyvodiť skutkové zistenia potrebné pre záver o ním odpracovanom čase v tomto období.
Napokon súd nemohol verifikovať pravdivosť skutkových tvrdení o odpracovanom čase ani z mesačných

potvrdení (na č. l. 79 až 89) o tom, že všetky jeho pohľadávky sú voči žalovanému vysporiadané,
z ktorých mal vyplývať počet vydaných stravných lístkov, pričom ich počet zodpovedal v tom ktorom
mesiaci počtu odpracovaných hodín za použitia pravidla, za každých 8 odpracovaných hodín jeden
stranný lístok. Aj tieto listinné dôkazy nepotvrdzovali skutkové tvrdenia žalobcu o ním odpracovanom
pracovnom čase v mesiacoch január 2009 až marec 2009. Podľa potvrdenia žalovaného o vyrovnaní

všetkých mzdových nárokov žalobcu za mesiac január 2009 (na č. l. 79 spisu) malo byť žalobcovi
vydaných 30 stravných lístkov, čo by malo podľa tvrdení žalobcu zodpovedať 240 odpracovaným
hodinám, avšak žalobca tvrdil, že odpracoval v mesiaci január 2009 iba 230 hodín (k tomu viď výpočet
mzdy predložený žalobcom spolu s podaním zo dňa 14.01.2014 na č. l. 107 rub). Ďalej podľa potvrdenia
žalovaného o vyrovnaní všetkých mzdových nárokov žalobcu za mesiac február 2009 (na č. l. 80 spisu)

malo byť žalobcovi vydaných 27 stravných lístkov, čo by malo podľa tvrdení žalobcu zodpovedať 216
odpracovaným hodinám, avšak žalobca tvrdil, že odpracoval v mesiaci február 2009 až 286 hodín (k
tomu viď výpočet mzdy predložený žalobcom spolu s podaním zo dňa 14.01.2014 na č. l. 107 rub).
Napokon podľa potvrdenia žalovaného o vyrovnaní všetkých mzdových nárokov žalobcu za mesiacmarec2009(nač.l.81spisu)malobyťžalobcovivydaných33stravnýchlístkov,čobymalopodľatvrdení
žalobcu zodpovedať 264 odpracovaným hodinám, avšak žalobca tvrdil, že odpracoval v mesiaci marec
2009 267 hodín (k tomu viď výpočet mzdy predložený žalobcom spolu s podaním zo dňa 14.01.2014

na č. l. 107 rub). Jestvujúcu skutkovú spornosť sa súdu nepodarilo odstrániť ani postupom podľa
ust. § 319 CSP, a to vzhľadom k tomu, že aj keď výzvou zo dňa 18.03.2015 vyzval žalovaného ako
zamestnávateľa na predloženie dôkazov, resp. poskytnutie informácií, ktoré by mohli túto spornosť
odstrániť, žalovaný reagoval na výzvu súdu tak, že takýmito listinami buď nedisponoval, resp. tieto boli
po zákonom stanovenej dobe skartované. Súd tak za skutkový základ pre určenie mzdových nárokov

žalobcu za obdobie mesiacov január až marec 2009 v tomto spore vzal údaje vyplývajúce zo žalovaným
predložených Pracovných výkazov signovaných samotným žalobcom, keďže čas vyplývajúci z týchto
listín za jednotlivé mesiace január 2009 až marec 2009 považoval za žalobcom nesporne odpracovaný
čas [tento potom korešponduje so závermi súdom ustanovenej znalkyne Ing. Dagmar Huťkovej č.
1/2016 zo dňa 16.03.2016 v znení jeho doplnení č. 1 a č. 2 zodpovedajúcimi vypracovanej alternatíve
s označením A2 (50), z ktorej súd pri svojom rozhodovaní vychádzal]. Vo väčšom rozsahu sa žalobcovi

nepodarilo preukázať ním odpracovaný čas za obdobie mesiacov január 2009 až marec 2009.
48. Pokiaľ ide o následné obdobie mesiacov apríl 2009 až január 2010 súd považoval medzi stranami
sporu za nesporné, že žalobca v tomto období odpracoval taký čas, ako to vyplýva zo žalovaným
predložených Pracovných výkazov za tieto mesiace. Obe strany sporu totiž pri ich argumentácii žiadali,
aby súd vychádzal z týchto listín, ako listín preukazujúcich pracovný čas, v ktorom žalobca vykonával

pre žalovaného ako svojho zamestnávateľa v období od apríla 2009 do januára 2010 dohodnutú prácu
[tento potom korešponduje so závermi súdom ustanovenej znalkyne Ing. Dagmar Huťkovej č. 1/2016 zo
dňa 16.03.2016 v znení jeho doplnení č. 1 a č. 2 zodpovedajúcimi vypracovanej alternatíve s označením
A2 (50), z ktorej súd pri svojom rozhodovaní vychádzal].
49. Ďalšou spornou skutkovom otázkou medzi stranami sporu bolo skutkové tvrdenie žalobcu o tom, že

medzinímakozamestnancomažalovanýmakozamestnávateľombolodojednanémzdovézvýhodnenie
za prácu vo sviatok vo výške 100 % jeho priemerného zárobku, ako aj mzdové zvýhodnenie rovnako vo
výške 100 % jeho priemerného zárobku za prácu vykonávanú v sobotu a nedeľu. Pokiaľ ide o mzdové
zvýhodnenie za prácu vo sviatok, jeho výšku stanovovalo v rozhodnom čase (január 2009 až január
2010) cit. ust. § 122 ods. 1 ZP, a to vo výške 50 % priemerného zárobku zamestnanca. (až novelou ZP

vykonanou zákonom č. 63/22018 Z. z. s účinnosťou od 01.05.2018 toto bolo ustanovené vo výške 100
%, preto odkaz žalobcu na novelizované znenie ust. § 122 ods. 1 ZP je nenáležité) Zamestnanec sa však
mohol so zamestnávateľom dojednať na vyššom rozsahu tohto mzdového zvýhodnenia. Z pracovnej
zmluvy uzavretej medzi stranami sporu však takéto dojednanie strán sporu nevyplýva. Ak aj žalobca
tvrdil, že medzi stranami sporu došlo k ústnemu dojednaniu o mzdovom zvýhodnení za prácu vo sviatok

vo výške 100 %, možno konštatovať, že žalobca takéto svoje tvrdenie nepreukázal. Žalobca tvrdil, že k
tomuto dojednaniu malo dôjsť medzi žalobcom a konateľom žalovaného niekedy koncom roku 2008 za
prítomnosti personálneho manažéra Jána Zachara, pričom od mesiaca január 2009 bolo toto mzdové
zvýhodnenie aj žalovaným ako zamestnávateľom vyplácané. Žalovaný popieral po celú dobu konania,
že by k takémuto dojednaniu medzi stranami sporu došlo. Súd tak v zmysle ust. § 319 CSP vykonal

dokazovanie výsluchom personálneho manažéra žalovaného (v dotknutom období) Jána Zachara na
pojednávaní dňa 27.07.2018, pričom však svedok vo svojej výpovedi toto skutkové tvrdenie žalobcu
nepotvrdil.
50. Pokiaľ ide o mzdové zvýhodnenie vo výške 100 % priemerného zárobku žalobcu za prácu
vykonávanú v sobotu a nedeľu, resp. v dňoch jeho nepretržitého odpočinku, súd konštatuje, že z

právneho predpisu nevyplýva, že by malo byť zamestnancovi vyplatené akékoľvek mzdové zvýhodnenie
za prácu vykonávanú v sobotu a nedeľu, resp. v dňoch jeho nepretržitého odpočinku v týždni. Ak žalobca
toto vyvodzoval zo znenia ust. § 93 ods. 1 a 2, § 94 ods. 1 a § 122 ods. 1 a 3 ZP v spojení so zákonom
č. 241/1993 Z. z., z ktorého znenia žalobca vyvodzoval, že sviatkami sa rozumejú štátne sviatky a dni
pracovného pokoja, s týmto právnym názorom žalobcu sa súd nestotožnil. Podľa cit. ust. § 1 zákona

č. 241/1993 Z. z. sú štátnymi sviatkami 1. január, 5. júl, 29. august, 1. september a 17. november.
Podľa cit. ust. § 2 ods. 1 zákona č. 241/1993 Z. z. sú štátne sviatky dňami pracovného pokoja (odkaz
na ust. § 91 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb., účinnosťou ZP nahradené ust. § 94 ods. 1 ZP, v zmysle
ktorého dni pracovného pokoja sú dni, na ktoré pripadá nepretržitý odpočinok zamestnanca v týždni,
a sviatky), pričom dňami pracovného pokoja sú v zmysle cit. ust. § 2 ods. 2 zákona č. 241/1993 Z.

z. aj sviatky v dňoch: 6. január, Veľký piatok, Veľkonočný pondelok, 1. máj, 8. máj, 15. september,
1. november, 24. december, 25 december a 26. december. Zo znenia cit. ust. § 94 ods. 1 ZP a cit.
ust. § 1, § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 241/1993 Z. z. tak možno vyvodiť, že všetky sviatky (či už štátne
podľa ust. § 1 zákona č. 241/1993 Z. z., alebo ďalšie sviatky podľa ust. § 2 ods. 2 zákona č. 241/1993Z. z.) sú dňami pracovného pokoja, avšak nie opak, že všetky dni pracovného pokoja (teda aj dni
pripadajúce na nepretržitý odpočinok zamestnanca v týždni, § 94 ods. 1 ZP) sú sviatkami. Ako bolo
vyššie v predchádzajúcom odseku odôvodnenia tohto rozsudku uvedené, žalobca nepreukázal, že by sa

so žalovaným, či už písomne v pracovnej zmluve, resp. ústne (ako to tvrdil žalobca na konci roku 2008 so
žalovaným za prítomnosti svedka Jána Zachara ako vtedajšieho personálneho manažéra žalovaného)
dohodol na tomto mzdovom zvýhodnení v akomkoľvek rozsahu.
51. Ak aj bol podľa vyjadrenia žalovaného zo dňa 21.06.2018 zo strany žalovaného žalobcovi (podľa
tvrdenia žalovaného bez právneho dôvodu, čo by malo zakladať na strane žalobcu bezdôvodné

obohatenie) vyplatený v niektorých mesiacoch príplatok za prácu vo sviatok, resp. za prácu v dňoch
pracovného pokoja, táto okolnosť nie je sama o sebe dôkazom takéhoto mzdového dojednania medzi
stranami sporu. Preto, ak nebolo žalobcom tvrdené mzdové dojednanie o mzdovom zvýhodnení za
prácu vykonávanú vo sviatok a v dňoch jeho nepretržitého odpočinku v týždni v rozsahu 100 %
jeho priemerného zárobku preukázané, súd pri posudzovaní mzdových nárokov, nemohol vychádzať z
takéhoto žalobcom tvrdeného jeho mzdového zvýhodnenia za prácu vo sviatok, resp. v sobotu a nedeľu,

resp. v dňoch jeho nepretržitého odpočinku v týždni.
52. Keďže rozhodnutie záviselo od posúdenia, na ktoré boli potrebné odborné znalosti, súd ešte za
účinnosti O. s. p. ustanovil v konaní v zmysle ust. § 127 ods. 1 O.s.p. znalca z odboru ekonómia a
manažment, odvetvie personalistika Ing. Dagmar Huťkovú, a to s uložením znaleckej úlohy vyčísliť
mzdové nároky žalobcu. Súd tak vychádzal pri svojom rozhodnutí zo znaleckého posudku ustanovenej

znalkyne Ing. Dagmar Huťkovej č. 1/2016 zo dňa 16.03.2016 v znení jeho doplnení č. 1 a č. 2, v zmysle
ktorého [vychádzajúc z alternatívy A2 (50) zohľadňujúcej v odsekoch č. 40 až 51 odôvodnenia tohto
rozsudku skutkové a právne závery súdu] mali byť žalobcovi vyplatené v žalovanom období mzdové
nároky nasledovne: za mesiac január 2009 v sume 516,07 eur, za mesiac február 2009 v sume 505,71
eur, za mesiac marec 2009 v sume 474,95 eur, za mesiac apríl 2009 v sume 424,93 eur, za mesiac máj

2009 v sume 504,34 eur, za mesiac jún 2009 v sume 490,01 eur, za mesiac júl 2009 v sume 468,18 eur,
za mesiac august 2009 v sume 442,52 eur, za mesiac september 2009 v sume 473,62 eur, za mesiac
október 2009 v sume 488,30 eur, za mesiac november 2009 v sume 456,81 eur, za mesiac december
2009 v sume 432,65 eur a za mesiac január 2010 v sume 210,87 eur [suma uvedená v znaleckom
posudku 1.032,45 eur zahŕňa aj sumu 821,58 eur ako nárok podľa ust. § 69 ods. 4 ZP na náhradu mzdy

pri skončení okamžitom pracovného pomeru zo strany zamestnanca, k tomu viď znalcom vypracovaná
výplatná páska k alternatíve A2 (50) na č. l. 356 spisu ako príloha doplnenia č. 1 znaleckého posudku č.
1/2016; 1.032,45 eur - 821,58 eur = 210,87 eur = mzdový nárok žalobcu za mesiac január 2010]. Pokiaľ
ide o námietky žalobcu proti znaleckému posudku súdom ustanovenej znalkyne Ing. Dagmar Huťkovej
č. 1/2016 zo dňa 16.03.2016 v znení jeho doplnení č. 1 a č. 2, žalobca tieto uviedol v podaní zo dňa

04.12.2017, pričom sa týkali len postupu znalkyne ohľadom určenia jeho mzdy v otázke zohľadnenia
mzdových zvýhodnení za prácu vo sviatok vo výške 100 % jeho priemerného zárobku, ako aj za prácu
vykonávanú v sobotu a nedeľu, resp. v dňoch jeho nepretržitého odpočinku v týždni vo výške 100 %
priemerného zárobku žalobcu. S týmito sa súd zásadne vysporiadal v predošlých odsekoch č. 49 až
51 odôvodnenia tohto rozsudku a v celom rozsahu na tieto svoje skutkové a právne závery poukazuje.

Žalovaný námietky proti znaleckému posudku v znení jeho doplnení č. 1 a č. 2 koncentroval v podaní zo
dňa 16.11.2017, pričom namietal, 1. že znalkyňa nezohľadnila jeho plnenie zo dňa 26.05.2010 v celkovej
sume 752,04 eur do výpočtu mzdových nárokov žalobcu; 2. že znalkyňa v niektorých alternatívach (z
ktorých však súd pri svojom rozhodnutí nevychádzal) nesprávne zohľadnila mzdové zvýhodnenie za
prácu vo sviatok vo výške 100 % priemerného zárobku žalobcu, ako aj za prácu vykonávanú v sobotu

a nedeľu, resp. v dňoch jeho nepretržitého odpočinku v týždni vo výške 100 % priemerného zárobku
žalobcu, keďže medzi stranami sporu nedošlo k dojednaniu o tomto mzdovom zvýhodnení nad rozsah
stanovený v cit. ust. § 122 ods. 1 ZP; 3. že znalkyňa nezohľadnila skutočnosť, že v priebehu pracovnej
zmeny boli žalobcovi v súlade s ust. § 91 ods. 1 ZP poskytované prestávky v práci na odpočinok a
jedenie v trvaní pol hodiny, ktoré sa nezapočítavajú do odpracovaného času (§ 91 ods. 5 ZP). Pokiaľ

tak ide o námietku žalovaného pod bodom 1., súd túto považoval za právne irelevantnú, a to vzhľadom,
že žalobca si neuplatňoval v konaní nárok podľa ust. § 69 ods. 4 ZP na náhradu mzdy pri skončení
okamžitom pracovného pomeru zo strany zamestnanca, a keďže zjavne žalovaný úhradou sumy 752,04
eur plnil tento nárok žalobcu, súd toto plnenie nemohol zohľadňovať pri posudzovaní otázky, či žalovaný
vyplatil žalobcovi mzdu v rozsahu, na ktorý mu v zmysle pracovno-právnych predpisov vznikol nárok (a

ktorého doplatenia sa žalobca v spore domáhal). Pokiaľ ide o námietku žalovaného pod bodom 2., súd
túto vzhľadom k tomu, že pri svojom rozhodovaní vychádzal z alternatívy, ktorá mzdové zvýhodnenie
požadované žalobcom nezohľadňovala, nepovažoval za potrebné sa ďalej k tejto námietke vyjadrovať.
Napokon pokiaľ ide o námietku žalovaného pod bodom 3., súd túto považoval za nedôvodnú, a tovzhľadom k tomu, že žalovaný nepreukázal, že aj skutočne žalobcovi poskytol prestávku v práci
na jedenie a odpočinok, pričom žalobca toto skutkové tvrdenie žalobcu, teda porušenie povinnosti
žalovaného ako zamestnávateľa podľa ust. § 91 ods. 1 ZP v priebehu konania výslovne namietal. Súd

tak pri rozhodnutí v spore námietky strán sporu proti znaleckému posudku súdom ustanovenej znalkyne
Ing. Dagmar Huťkovej č. 1/2016 zo dňa 16.03.2016 v znení jeho doplnení č. 1 a č. 2 nepovažoval za
relevantné vo vzťahu k alternatíve označenej znalkyňou ako A2 (50), z ktorej pri svojom rozhodnutí
vychádzal.
53. Žalovaný tak doposiaľ uspokojil mzdové nároky žalobcu za žalované obdobie od januára 2009

do januára 2010 v nasledovnom rozsahu (nesporne v rozsahu uvedenom na výplatných páskach
predložených žalobcom na č. l. 5 rub až 8 rub spisu): za mesiac január 2009 v sume 494,28 eur brutto,
za mesiac február 2009 v sume 504,24 eur brutto, za mesiac marec 2009 v sume 475,- eur brutto, za
mesiac apríl 2009 v sume 392,68 eur brutto, za mesiac máj 2009 v sume 447,68 eur brutto, za mesiac
jún 2009 v sume 448,02 eur brutto, za mesiac júl 2009 v sume 418,60 eur brutto, za mesiac august 2009
v sume 426,63 eur brutto, za mesiac september 2009 v sume 429,27 eur brutto, za mesiac október 2009

v sume 438,50 eur brutto, za mesiac november 2009 v sume 413,04 eur brutto, za mesiac december
2009 v sume 402,96 eur brutto a za mesiac január 2010 v sume 191,18 eur brutto.
54. Možno tak konštatovať, že žalovaný doposiaľ neuspokojil mzdové nároky žalobcu za žalované
obdobie od januára 2009 do januára 2010 v nasledovnom rozsahu: za mesiac január 2009 v sume 21,79
eur (oprávnený nárok žalobcu v sume 516,07 eur - uspokojený nárok žalobcu v sume 494,28 eur), za

mesiac február 2009 v sume 1,47 eur (oprávnený nárok žalobcu v sume 505,71 eur - uspokojený nárok
žalobcu v sume 504,24 eur), za mesiac marec 2009 v sume 0,- eur (oprávnený nárok žalobcu bol v sume
474,95 eur, pričom bol uspokojený v sume 475,- eur, teda o 0,05 eur vyššej), za mesiac apríl 2009 v
sume 32,25 eur (oprávnený nárok žalobcu v sume 424,93 eur - uspokojený nárok žalobcu v sume 392,68
eur), za mesiac máj 2009 v sume 56,66 eur (oprávnený nárok žalobcu v sume 504,34 eur - uspokojený

nárok žalobcu v sume 447,68 eur), za mesiac jún 2009 v sume 41,99 eur (oprávnený nárok žalobcu v
sume 490,01 eur - uspokojený nárok žalobcu v sume 448,02 eur), za mesiac júl 2009 v sume 49,58 eur
(oprávnený nárok žalobcu v sume 468,18 eur - uspokojený nárok žalobcu v sume 418,60 eur), za mesiac
august 2009 v sume 15,89 eur (oprávnený nárok žalobcu v sume 442,52 eur - uspokojený nárok žalobcu
v sume 426,63 eur), za mesiac september 2009 v sume 44,35 eur (oprávnený nárok žalobcu v sume

473,62 eur - uspokojený nárok žalobcu v sume 429,27 eur), za mesiac október 2009 v sume 49,80 eur
(oprávnený nárok žalobcu v sume 488,30 eur - uspokojený nárok žalobcu v sume 438,50 eur), za mesiac
november 2009 v sume 43,77 eur (oprávnený nárok žalobcu v sume 456,81 eur - uspokojený nárok
žalobcu v sume 413,04 eur), za mesiac december 2009 v sume 29,69 eur (oprávnený nárok žalobcu
v sume 432,65 eur - uspokojený nárok žalobcu v sume 402,96 eur) a za mesiac január 2010 v sume

19,69 eur (oprávnený nárok žalobcu v sume 210,87 eur - uspokojený nárok žalobcu v sume 191,18
eur), celkovo tak v sume 406,93 eur. Súd tak v tomto rozsahu žalobe žalobcu v časti o zaplatenie sumy
2.120,33 eur ako dôvodnej vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 406,93 eur, pričom
vo zvyšnom rozsahu (t. j. v rozsahu zaplatenia sumy 1.713,40 eur), túto časť žaloby zamietol. Súd tak
potom zamietol aj žalobu v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne: zo sumy 1.148,77

eur (žalobcovi nepriznané mzdové nároky za mesiace január 2009 až marec 2009) od 01.05.2009 do
zaplatenia a zo sumy 564,63 eur (žalobcovi nepriznané mzdové nároky za mesiace apríl 2009 až január
2010) od 01.03.2010 do zaplatenia, a to z dôvodu, že žalovaný sa logicky s týmto plnením nemohol
dostaťdoomeškania,keďženebolopreukázané,žebyžalobcovivtomtorozsahumzdovénárokyvznikli.
55. Pokiaľ ide o žalobu v časti uplatneného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania, súd považoval

za potrebné ustáliť čas, kedy sa žalovaný dostal s plnením uvedeným v predchádzajúcom odseku
odôvodnenia tohto rozsudku (teda s priznaným plnením) do omeškania. V tomto kontexte súd poukazuje
na to, že strany sporu si dohodli v pracovnej zmluve zo dňa 16.10.2008 výplatný termín mesačne pozadu
najneskôr posledný deň v mesiaci, t. j. do posledného dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po
kalendárnom mesiaci, za ktorý mzdové nároky žalobcu vznikli (§ 129 ods. 1 ZP). V tomto výplatnom

termíne mal byť uspokojený aj mzdový nárok žalobcu za mesačné obdobie, v ktorom bol z jeho
strany okamžite skončený pracovný pomer (§ 129 ods. 3 ZP). Dňom nasledujúcim sa tak žalobca
dostal s tým ktorým plnením neuspokojených mzdových nárokov žalobcu do omeškania (§ 1 ods.
4 ZP v spojení s § 517 ods. 1 OZ), teda konkrétne s plnením peňažného záväzku na zaplatenie:
sumy 21,79 eur (neuspokojený mzdový nárok žalobcu za mesiac január 2009) dňa 01.03.2009,

sumy 1,47 eur (neuspokojený mzdový nárok žalobcu za mesiac február 2009) dňa 01.04.2009,
sumy 32,25 eur (neuspokojený mzdový nárok žalobcu za mesiac apríl 2009) dňa 01.06.2009,
sumy 56,66 eur (neuspokojený mzdový nárok žalobcu za mesiac máj 2009) dňa 01.07.2009, sumy
41,99 eur (neuspokojený mzdový nárok žalobcu za mesiac jún 2009) dňa 01.08.2009, sumy 49,58eur (neuspokojený mzdový nárok žalobcu za mesiac júl 2009) dňa 01.09.2009, sumy 15,89 eur
(neuspokojený mzdový nárok žalobcu za mesiac august 2009) dňa 01.10.2009, sumy 44,35 eur
(neuspokojený mzdový nárok žalobcu za mesiac september 2009) dňa 01.11.2009, sumy 49,80 eur

(neuspokojený mzdový nárok žalobcu za mesiac október 2009) dňa 01.12.2009, sumy 43,77 eur
(neuspokojený mzdový nárok žalobcu za mesiac november 2009) dňa 01.01.2010, sumy 29,69 eur
(neuspokojený mzdový nárok žalobcu za mesiac december 2009) dňa 01.02.2010 a sumy 19,69 eur
(neuspokojený mzdový nárok žalobcu za mesiac január 2010) dňa 01.03.2010. V dôsledku tohto
omeškania tak podľa cit. ust. § 1 ods. 4 ZP v spojení s cit. ust. § 517 ods. 2 OZ žalobcovi voči žalovanému

vzniklo právo na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške podľa cit. ust. § 3 ods. 1 v spojení s cit. ust.
§ 10c (keďže záväzkovo-právny vzťah medzi stranami sporu vznikol predo dňom 01.02.2013, a to na
základe pracovnej zmluvy zo dňa 16.10.2008) nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Súd má zo svojej
činnosti vedomosť (§ 186 ods. 1 CSP), že základná úroková sadzba ECB bola v období od 21.01.2009
do 10.03.2009 vo výške 2 %, v období od 11.03.2009 do 07.04.2009 vo výške 1,5 %, v období od
08.04.2009 do 12.05.2009 vo výške 1,25 % a v období od 13.05.2009 do 12.04.2011 vo výške 1 %.

Žalobcovi tak vzniklo proti žalovanému právo na zaplatenie úrokov z omeškania: vo výške 10 % ročne
zo sumy 21,79 eur od 01.03.2009 do zaplatenia, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1,47 eur od 01.04.2009
do zaplatenia, vo výške 9 % ročne: zo sumy 32,25 eur od 01.06.2009 do zaplatenia, zo sumy 56,66 eur
od 01.07.2009 do zaplatenia, zo sumy 41,99 eur od 01.08.2009 do zaplatenia, zo sumy 49,58 eur od
01.09.2009dozaplatenia,zosumy15,89od01.10.2009dozaplatenia,zosumy44,35eurod01.11.2009

do zaplatenia, zo sumy 49,80 eur od 01.12.2009 do zaplatenia, zo sumy 43,77 eur od 01.01.2010
do zaplatenia, zo sumy 29,69 eur od 01.02.2010 do zaplatenia a zo sumy 19,69 eur od 01.03.2010
do zaplatenia. Vzhľadom k tomu, že žalobca si uplatnil tento nárok v menšom rozsahu, v akom mu
vznikol, súd viazaný žalobným návrhom podľa ust. § 216 ods. 1 CSP, žalobcovi priznal tento nárok len
v uplatnenom rozsahu a teda žalobe v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne: zo

sumy 23,26 eur od 01.05.2009 do zaplatenia a zo sumy 383,67 eur od 01.03.2010 do zaplatenia, ako
dôvodnej vyhovel a zaviazal žalovaného vo výroku tohto rozsudku na toto plnenie.
56. Podľa ust. § 4 ods. 1 CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného
ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré
upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.

57. Podľa ust. čl. 4 ods. 2 CSP, ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec
podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej
spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie
procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít.

58. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.
59. Podľa ust. § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu
trov konania protistrane.
60. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
61. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
62. O nároku na náhradu trov konania (vrátane zastavenej časti konania uznesením č. k.

6Cpr/1/2012-125 zo dňa 20.05.2014, keďže o trovách tejto časti konania súd rozhodol tak, že o nich
rozhodne v rozhodnutí vo veci samej) súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 2 a
§ 256 ods. 1 CSP, a to vzhľadom k pomeru úspechu strán sporu v konaní v prejednávanej sporovej veci
[pričom za neúspech žalobcu súd považoval aj skutočnosť, že na základe jeho čiastočného späťvzatia
žaloby v časti o zaplatenie sumy 904,99 eur s príslušenstvom, nie z dôvodu správania sa žalovaného

po podaní žaloby, napr. plnenia žalovaného nároku, došlo procesným zavinením žalobcu k zastaveniu
konania; § 256 ods. 1 CSP]. Žalovaný tak mal v konaní mal vo veci len čiastočný úspech v čistom
vyjadrení 74 % [úspech žalobcu: 406,93 eur, t. j. priznaná suma žalovanej pohľadávky; celková výška
žalovanej pohľadávky vrátane časti, o ktorej bolo konanie zastavené: 3.025,32 eur (zastavená časť
konaniaopohľadávkevsume904,33eur+ďalejuplatňovanápohľadávkavovýške2.120,33eur,oktorej

súd meritórne rozhodol); %-tuálny úspech žalobcu = 406,93 eur / 3.025,32 eur = 0,13 = 13 %; úspech
žalovaného 87 % = 100 % - úspech žalobcu 13 %; čistý úspech žalovaného 87 % - 13 % = 74 %]. Preto
o trovách konania rozhodol súd tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu pomernej
časti trov konania zodpovedajúcej 74 %-tám ním vynaložených trov konania na účelné uplatnenie právaproti žalovanému. O samotnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd podľa ust. § 262 ods.
2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

63. Keďže CSP priamo neobsahuje úpravu týkajúcu sa náhrady trov konania štátu, tak ako tomu bolo v
ust. § 148 ods. 1 O.s.p. účinnom do 30.06.2016 (v čase účinnosti O.s.p. sa konanie začalo), súd aplikujúc
ust. čl. 4 ods. 2 CSP vychádzajúc z pomeru procesného neúspechu strán spore v spore, ako aj zo
zodpovednosti strán sporového konania za vznik trov konania podľa výsledku sporu, priznal Slovenskej
republike nárok na náhradu trov (znaleckého dokazovania), ktoré počas konania platila, voči žalobcovi

v rozsahu 87 % (percentuálny procesný neúspech žalobcu v spore) a voči žalovanému v rozsahu 13 %
(percentuálny procesný neúspech žalovaného v spore).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.
Podľa ust. § 125 ods. 1 CSP, odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v

elektronickej podobe.
Podľaust.§125 ods.2CSP,odvolanieurobenévelektronickejpodobebezautorizáciepodľaosobitného
predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa
osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd
na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

Podľa ust. § 125 ods. 3 CSP, odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte
rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby
každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a
príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Podľa ust. § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené,

kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovej značky konania) uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ust. § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ust. § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ust. § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať

len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).