Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 25, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/17/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8108216767
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8108216767.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu X. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom
L. č. XX, XXX XX Z., právne zastúpeného JUDr. Branislavom Kahancom, advokátom, Vajanského č. 33,
08001 Prešov proti žalovanému X.. X. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. č. XX, XXX XX Q., o zaplatenie
26 555,14 Eur s príslušenstvom takto, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. 39C/44/2009-315 zo dňa 30.10.2017 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j rozsudok vo výroku I., II.

II. M e n í rozsudok vo výroku III. tak, že stranám sporu náhradu trov konania n e - p r i z n á v a .

III. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Predmet konania

1. Žalobca sa poddlžníckou žalobou domáha voči žalovanému ako poddlžníkovi zaplatenia sumy
800.000,-Sk (26.555,14 Eur) s 22,25 % úrokom z omeškania od 22.08.1999 do zaplatenia na základe
vykonateľného rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 12.02.2002 o uložení povinnosti dlžníčke

Dobroslave Krajníkovej zaplatiť pohľadávku vo výške 875.682 Sk. Žalovaný ako dlžník uzavrel s
veriteľom U. Z. zmluvu o pôžičke, na základe ktorej mu bola poskytnutá pôžička vo výške 850.000,- Sk
(vo vtedajšej mene).

Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: I.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 26.555,14 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II.
V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. III. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu
100%, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

3. Súd prvej inštancie prijal zo skutkových zistení záver, že medzi žalovaným a U. Z. bola uzatvorená
zmluva o pôžičke, na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá finančná suma vo výške 850.000,-
Sk. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 12Cb/48/02-52 zo dňa 12.02.2002 bola uložená U. Z.

povinnosť zaplatiť žalobcovi 875.682,- Sk s prísl.. Tento rozsudok sa stal právoplatným dňa 16.03.2002.
Žalobca podal návrh na vykonanie exekúcie ,vykonaním exekúcie bol poverený súdny exekútor F.. L.
U.. Súd dospel k záveru, že žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že z jeho
strany došlo k úhrade pôžičky dlžníčke žalobcu. Hodnotil dôkazy predložené žalovaným Dohodu ourovnaní, ktorá mala byť uzavretá dňa 16.01.2006 a podľa ktorej nemá veriteľka voči žalovanému žiadnu
pohľadávku. Podľa predloženej dohody táto mal byť uzavretá v Z. dňa 16.01.2006. Žalovaný však na
pojednávaní dňa 22.01.2016 tvrdil, že k uzavretiu dohody došlo v Z., alebo v Q.. Taktiež tvrdil, že dohodu

podpísali spoločne. Z doložky na dohode o urovnaní však vyplýva, že U. Z. túto dohodu podpísala až
pred notárom dňa 23.08.2006. Žalovanému bol exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním
inej peňažnej pohľadávky a príkaz na úhradu trov exekúcie, doručený dňa 18.08.2006, t.j. 5 dní pred
podpisom dohody o urovnaní U. Z.. Súdu sa dohoda javila ako účelová s cieľom vyhnúť sa plneniu
žalobcovi. Navyše žalovaný ani dostatočne neobjasnil, z akého dôvodu uzavreli dohodu o urovnaní.

Súd nepovažoval za postačujúce tvrdenie žalovaného, že dohodu uzavreli kvôli tomu, že nemal od
pani Z. žiadny doklad, keďže tento v konaní predložil príjmový pokladníčky doklad. Okrem toho v konaní
bola predložená obdobná dohoda uzavretá medzi U. Z. a E.. Z. V. dňa 16.01.2006, pričom U. Z. túto
dohodu podpísala až pred notárom dňa 21.11.2006. Je nepravdepodobné, aby tej istej veriteľke mali
dvajadlžnícivrovnakýdeňuhradiťpôžičkyatojednuvovýške850.000,-Skadruhuvovýške2.900.000,-
Sk. Súdu sa teda javí pravdepodobnejšie tvrdenie žalobcu o tom, že U. Z. uzatvárala dohody o urovnaní

s tým, že je lepšie jej dať určitú sumu a ona podpíše dohodu. Žalovaný ďalej v konaní predložil príjmový
pokladničný doklad o úhrade sumy 850.000,- Sk. Podľa tohto dokladu mal žalovaný uhradiť pôžičku dňa
16.01.2006 a to jednorázovo. Žalovaný však pri svojom výsluchu uviedol, že pôžičku splácal postupne
v hotovosti, asi v troch splátkach. Uvedenú výpoveď považoval v rozpore s príjmovým pokladničným
dokladom. Rovnako žalovaný v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, aby v tom čase disponoval

takou hotovosť. Žalovaný ďalej predložil súdu príjmové pokladničné doklady o úhradách 20.000,- Sk,
10.000,- Sk, 20.000,- Sk, 230.000,- Sk a 20.000,- Sk. Súd mal za to, že z týchto príjmových dokladov
nie je možne jednoznačne určiť, či sa týkajú pôžičky, ktorú mal vrátiť najneskôr do 31.12.1999 a taktiež,
keďžetietosúvrozporesjednaksvýpoveďoužalovanéhoapokladničnýmdokladomzodňa16.01.2006,
súd dospel k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o tom, že U. Z. vrátil poskytnutú pôžičku,

resp. uhradil časť pôžičky.

4. Pokiaľ ide o úroky z omeškania nepriznal tento nárok žalobcovi. Poukazuje súd na to, že ide o
zodpovednostný právny vzťah, kde je zaviazaná povinná. Intercesia tohto dlhu ani prechod aktívnej
formálnej legitimácie nie je vyslovený v žiadnom ustanovení zákona. Preto neprichádza do úvahy ako

nárok, ktorý možno úspešne uplatniť poddlžníckou žalobou.

5. O trovách strán súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len ako „C.s.p.“), podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci. Žalobca bol neúspešný iba v časti úrokov z omeškania, a preto mu súd priznal náhradu trov

konania v rozsahu 100%, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku. Súd v danom prípade nezistil žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by nárok
na náhradu trov konania nepriznal.

6. Poukázal na ust.§ 657 Občianskeho zákonníka, § 109 ods. 1,2 Exekučného poriadku.

Obsah odvolaní sporových strán a vyjadrení

7. Proti rozsudku a to proti výroku, ktorým súd zamietol žalobu v prevyšujúcej časti podal odvolanie
žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil, eventuálne rozhodnutie v tejto

časti zmenil a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu aj úrok z omeškania vo výške 22,25 % ročne zo
sumy uplatnenej od 22.08.1999 do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Poukazuje na to,
že rozhodnutie súdu je v tejto časti nepreskúmateľné. Žalovaný nevyplatil v súlade s ust.§ 109 ods.1,2
riadne a včas pohľadávku potom, čo bol exekútorom vyzvaný, aby tak učinil, teda potom, keď mu bol
exekútorom doručený exekučný príkaz. Žalovaný tak dobrovoľne neučinil, uvedenú sumu nevyplatil a

žalobca nemohol po dobu vyše 10 rokov disponovať s peňažnými prostriedkami, na ktoré mal v súlade
s ustanoveniami Exekučného poriadku právo. Preto zastáva názor, že pokiaľ žalovaný zavinil svojim
konaním stav počas ktorého bol žalobca protiprávne vylúčený z využitia finančných prostriedkov po vyše
10 ročnú dobu prináleží mu úrok z omeškania z jeho zákonom stanovenej výške. Má preukázané, že
konanie žalovaného bolo vyhodnotené ako účelové, zneužil svoje právo, z ktorého má v tomto smere

prospech a bez donucovaného prostriedku a to aj v podobe úrokov z omeškania žalovaný ako dlžník
nemá žiadnu motiváciu rešpektovať a plniť oprávnenému na základe exekučného príkazu. Má za to, že
postup žalovaného v civilnom sporovom konaní bol v rozpore s dobrými mravmi, nekonal v dobrej viere
a konal aj v rozpore so základnými princípmi vyjadrenými v úvodných článkoch zákona č. 160/2015 Z.z.8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Napadá rozsudok, ktorým súd
žalobe vyhovel a zaviazal ho k povinnosti nahradiť trovy konania v rozsahu 100 %. Poukazuje na to,

že rozsudok mu nebol doručený napriek tomu, že žiadal o jeho zaslanie listom zo dňa 27.12.2007.
Má za to, že odvolanie podáva včas, pretože nesplnil žiadnu osobu na preberanie písomnosti a
táto okolnosť nevyplýva ani zo súdneho spisu. Podľa jeho názoru rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k začatiu a koncu plynutia premlčacej lehoty na
uplatnenie poddlžníckej žaloby. Poukazuje na to, že prvýkrát rozhodol Okresný súd Prešov rozsudkom

č.k. 39C/44/2009-99 zo dňa 08.09.2011, kde stanovil premlčaciu lehotu na deň 30.04.1998 pri sume
300.000,- Sk a pri sume 550.000,- Sk na 13.08.1998, pričom išlo o dni, kedy mohla svoje právo voči
žalovanému vykonať veriteľka žalovaného. Následne odvolací súd uznesením č.k. 21Co/135/2016 zo
dňa 29.06.2017 vyjadruje odlišný právny názor, kedy tvrdí, že 3-ročná premlčacia lehota pre podanie
poddlžníckej žaloby pre oprávneného v exekúcie plynie odo dňa nasledujúceho po dni doručenia
exekučného príkazu súdnym exekútorom, ku ktorému sa priklonil aj okresný súd. S týmto názorom

nesúhlasí. Poukazuje na to, že právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Poukazuje
na to, že v prípade poddlžníckej žaloby, ak sa exekúcia uskutočňuje prikázaním pohľadávky, vymáha
oprávnený v exekučnom konaní poddlžníckou žalobou pohľadávku, ktorú má povinný v exekučnom
konaní voči dlžníkovi. Nejde teda o pohľadávku, ktorú má oprávnený voči dlžníkovi povinného, a teda

počiatok plynutia premlčacej lehoty je potrebné posudzovať od okamihu, kedy mohol pohľadávku na
súde vymáhať prvý raz povinný. Premlčacia lehota pre oprávneného nezačína pre žalobcu plynúť od
doručenia exekučného príkazu, ale od doby kedy uplynula dlžníkovi voči veriteľovi lehota splatnosti
vymáhanej pohľadávky. Uvádza, že pokiaľ súd neakceptuje dohodu o urovnaní, v takom prípade začala
plynúť premlčacia lehota pri sume 300.000,- dňa 30.04.1998 a pri sume 550.000,- 13.08.1998, čo sú

okamihy, kedy si mohla veriteľka žalovaného uplatniť svoje pohľadávky prvý raz. Žaloba bola podaná
bez ohľadu na to kedy je rozhodujúci dátum splatnosti po najmenej 6 rokov pred podaním žaloby.
Poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR, podľa ktorého oprávnený v exekučnom konaní si môže
uplatniť iba splatnú pohľadávku, pričom pre určenie jej splatnosti je rozhodujúci hmotnoprávny vzťah
medzi povinným v exekúcií a jeho dlžníkom, teda oprávnený je viazaný splatnosťou pohľadávky

vyplývajúcou z hmotnoprávneho vzťahu medzi povinným a jeho dlžníkom. Ak mal v čase doručenia
exekučného príkazu povinný voči dlžníkovi pohľadávku, ktorej vymáhateľnosť je oslabená ako dôsledok
jej neuplatnenia na súde pred uplynutím premlčacej lehoty, oprávnený môže vymáhať iba takúto
oslabenú pohľadávku. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol
tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne .

9. Žalobca a ani žalovaný k podaným odvolaniam písomne nevyjadrili.

Hodnotenie odvolacieho súdu

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku),
po zistení, že odvolania boli podané včas, ( aj stranou žalovanou) oprávneným subjektom - stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že
podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 C.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom

prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniam sporových strán nie je možné
priznať úspech.

11. Odvolací súd podrobil prieskumu včasnosť podania odvolania žalovaným. Žalovaný podal odvolanie

proti rozsudku tvrdiac, že rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 30.10.2017 neprevzal. Po
preskúmanídoručenky,ktorájezaloženávsúdnomspisevyplýva,žetútozásielkudoručovanúokresným
súdom mal prevziať splnomocnenec. Vo svojom vyjadrení žalovaný na č.l. 338 uviedol, že nemá
žiadneho splnomocnenca na doručovanie a žiada súd, aby bola poskytnutá súčinnosť prostredníctvomSlovenskej pošty, ktorá uvedie akému splnomocnencovi bola vydaná zásielka, vrátane dokladu, že
uvedená osoba bola splnomocnená na preberanie zásielok. Z oznámenia Slovenskej pošty odvolaciemu
súdu zo dňa 16.11.2018 na č.l. 340 vyplýva, že pošta doručila zásielku pre žalovaného 04.12.2017, ktorú

adresát prevzal osobne. Následne odvolací súd požiadal o stanovisko Slovenskú poštu, so žiadosťou
o podanie vysvetlenia k spôsobu doručenia zásielky adresovanej pre žalovaného. Na doručenke sa
nachádza údaj o tom, že zásielku prebral splnomocnenec a na fotokópií dodacej knihy, ktorá bola súdu
zaslaná sa uvádza, že je zásielka prevzatá priamo adresátom. Následne na to súdu žalovaný zaslal
svoje vyjadrenie , poukazuje na to, že z fotokópie dodacej knihy vyplýva iba to, že zásielku mala prevziať

osoba, ktorá predložila občiansky preukaz č. EA XXXXXX, nie je uvedené meno tejto osoby, iba podpis.
Predložil súdu, fotokópiu svojho občianskeho preukazu, z ktorej je zrejmé, že žalovaný má iné číslo
občianskeho preukazu. Slovenská pošta, a.s. zaslala dňa 17.12.2018 na č.l. 350 odvolaciemu súdu
oznámenie,kdepripojilavyjadreniepoštovejdoručovateľky,ktorávosvojomvyjadrenínač.l.351uviedla,
že sa ospravedlňuje za chyby pri doručovaní.

12. Vzhľadom na predmetné zistenia, považoval odvolací súd za preukázané pochybnosti pri
doručovaní zásielky žalovanému. Správnosť údajov uvedených na doručenke je spochybnená a
Slovenská pošta a.s. ako orgán, ktorý doručenie vykonával nepreukázal správnosť a hodnovernosť
údajov o prevzatí zásielky tak ako je to uvedené na doručenke. Adresát zásielky spochybnil existenciu
osoby, ktorú by poveril alebo splnomocnil prijímaním zásielky.

13. Ustanovenie § 111 ods. 1 C.s.p. priznáva doručenke status verejnej listiny, v dôsledku čoho sa údaje
v nej obsiahnuté sa považujú za pravdivé, ak nebol preukázaný opak.

14. Verejnou listinou je doručenka len vtedy, ak obsahuje všetky náležitosti vyžadované právnymi

predpismi. V takomto prípade potom každý, kto namieta správnosť týchto údajov znáša bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno, že tieto údaje sú nepravdivé. Za predpokladu, že doručenka právnymi
predpismi vyžadované náležitosti nemá, nemôže mať povahu verejnej listiny a dôkazné bremeno
zaťažuje orgán, ktorý doručenie vykonal, a ktorý v prípade pochybností musí preukázať spôsob
doručenia a správnosť údajov uvedených na doručenke. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z

29. 10. 2018, sp. zn. 5Cdo/65/2018, zdroj: nsud.sk, právna veta a spracovanie: najprávo.sk).

15. Aj napriek tomu, žalovaný podal vo veci odvolanie, preto je potrebné sa a priori vyporiadať so
stanovením alternatívneho momentu (dňa), určujúceho počiatok plynutia lehoty na podanie odvolania
voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

16. Doručovanie ovplyvňuje skúmanie procesných podmienok základného konania, odvolacieho
konania, ako aj konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Právna úprava doručovania preto
plne rešpektuje záujmy účastníkov konania a nevyhnutnosť ich úplného a účinného informovania
prostredníctvom tohto procesnoprávneho úkonu (z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2010,

sp. zn. 5 Cdo 190/2009.

17. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný nahliadol do súdneho spisu dňa 08.01.2018, v rámci ktorého
možno predpokladať, že sa oboznámil s napadnutým rozhodnutím, a to aj vzhľadom na podanie
odvolania voči jeho obsahu. Vzhľadom na uvedené bol žalovaný, aj keď síce na základe vlastného

procesného úkonu -nahliadnutia do súdneho spisu, účinné informovaný minimálne o výrokovej časti
a odôvodnení napadnutého rozsudku, teda v rozsahu nevyhnutne potrebnom na zachovanie jeho
procesného práva na podanie riadneho opravného prostriedku.

18. V zmysle čl. 6 ods. 1 CSP, strany sporu majú v konaní rovné postavenie, ktoré sa premieta do rovnej

možnosti podania riadneho opravného prostriedku voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie. V zmysle ust.
362 ods. 1 CSP veta prvá, odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti
ktorého rozhodnutiu smeruje, avšak len za predpokladu náležitého poučenia strany sporu o lehote na
podanie odvolania, o tom, na ktorý súd sa odvolanie podáva a o náležitostiach odvolania (§ 220 ods.
1 CSP).

19. Pri nahliadaní do súdneho spisu je na zvážení strany sporu, v akom rozsahu sa oboznamuje s
obsahom spisu. Žalovaný preukázateľne žiadal o vyhotovenie fotokópii č.l. 303 - 305, 318 spisu, tieto
však nie sú listami napadnutého rozsudku. V prejednávanom prípade tak žalovaný nebol preukázateľnepoučenýomožnostipodaniaodvolaniatakakotostanovujeust.§220ods.1CSP,vdôsledkučohoplynie
žalovanému lehota troch mesiacov na podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie (§ 362
ods. 3 CSP), počítajúc jej počiatok dňom 09.01.2018, teda odo dňa nasledujúceho po dni nahliadnutia

do súdneho spisu. Lehota na podanie odvolania žalovanému uplynula dňa 09.04.2018.

20. Keďže odvolanie bolo osobne podané žalovaným dňa 29.01.2018, odvolací súd ho považoval za
včas podané a za splnenia zákonných podmienok v nasledujúcom texte odôvodnenia pristupuje k
prieskumu vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia.

21. Po tom, čo vec bola predložená odvolaciemu súdu odvolací súd zistil, že na daný právny vzťah sa
vzťahuje ustanovenie všeobecného záväzného právneho predpisu, ktoré pri poslednom rozhodovaní
veci nebolo prvoinštančným súdom použité a je pre rozhodnutie v prejednávanej veci rozhodujúce. V
súladesust.§382Civilnéhosporovéhoporiadku vyzvalúčastníkovkonania,abysakmožnémupoužitiu
aplikácie posúdenia premlčania pohľadávky podľa ustanovení § 101 Občianského zákonníka a otázka

posúdenia vznesenej námietky premlčania žalovaným vo vzťahu k pohľadávke povinnej U. Z. ako
možného výkonu práva odporujúceho dobrým mravom v rozpore s ustanovením § 3 ods.1 Občianského
zákonníka vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu.

22. Strany sporu mali právo vyjadriť sa k možnosti odlišného právneho posúdenia v prejednávanej veci

v lehote do 20. marca 2019.

23. Súd prvej inštancie prijal správny záver, ktorý korešponduje s vyhodnotením dôkazov vykonaných
v predmetnej veci, že žalobca ako oprávnený v exekučnom konaní vymáhal proti povinnej U.
Z. svoju peňažnú pohľadávku. Exekúcia bola vykonávaná prikázaním iných peňažných pohľadávok

podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti. V rámci výkonu
exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky bol žalovanému ako dlžníkovi povinnej doručený
súdnym exekútorom príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky a príkaz na vykonanie exekúcie
prikázaním pohľadávky. Doručením exekučného príkazu dlžníkovi povinnej stratila povinná právo na
vyplatenie pohľadávky, ktoré súčasne nadobudol oprávnený - žalobca.

24. Odvolací súd v zhode so závermi súdu prvej inštancie konštatuje, že v čase doručenia exekučného
príkazu povinnej žalovaný v konaní nepreukázal, aby vrátil U. Z. poskytnutú pôžičku pred doručením
exekučného príkazu. Tvrdenia žalobcu o neexistencii dlhu v čase v čase doručenia exekučného
príkazu neboli preukázané. Pochybnosti o zániku dlhu pretrvali. Správne súd vyhodnotil dôkazy a prijal

správny záver, že žalovaný v konaní nepreukázal, aby vrátil U. Z. poskytnutú pôžičku pred doručením
exekučného príkazu, pričom výška pôžičky nebola sporná.

25. Zmyslom inštitútu poddlžníckej žaloby je, že ak dlžník povinného (poddlžník) nevyplatí súdnemu
exekútorovi pohľadávku bezodkladne po tom, čo sa mu doručil exekučný príkaz (resp. keď sa

pohľadávka stala splatnou, ak v čase doručenia exekučného príkazu ešte splatná nebola), môže
sa oprávnený domáhať vo vlastnom mene od poddlžníka na jeho všeobecnom súde vyplatenia
pohľadávky.IdeoklasickésporovékonaniepodľaCivilnéhosporovéhoporiadkusovšetkýmidôsledkami
z toho plynúcimi s výnimkou určitých hmotnoprávnych úkonov, ktoré oprávnený v tomto konaní urobiť
nemôže. Zmyslom kladného rozsudku o poddlžníckej žalobe je, že oprávnený získa exekučný titul

voči poddlžníkovi, voči ktorému v pôvodnom exekučnom konaní nebol v žiadnom právnom vzťahu.
Po úspešnom poddlžníckom rozsudku môže oprávnený iniciovať exekučné konanie voči poddlžníkovi
ktorýmkoľvek z prípustných spôsobov exekúcie.

26. Veriteľ je v zmysle tzv. poddlžníckej žaloby vo vzťahu k pohľadávke, ktorá má byť vymožená,

procesne splnomocnený, aby plnenie, ktoré na poddlžníkovi získa, použil na uspokojenie svojej vlastnej
pohľadávky. Z uvedeného teda vyplýva, že v prípade, keď dlžník povinného nesplnil povinnosť vyplatiť
pohľadávku riadne a včas oprávnenému, je poddlžnícka žaloba podľa § 109 Exekučného poriadku
spôsobom vykonania exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky povinného (porovnaj Uznesenie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Obo 31/2009).

27. Žalobca mal právny dôvod na podanie takejto žaloby podľa § 109 Exekučného poriadku, ktorý
skutkovo bol identifikovaný nevyplatením prikázanej pohľadávky po jej splatnosti. Doručením príkazu na
začatie exekúcie dlžníkovi povinného stráca povinný právo na vyplatenie pohľadávky, ktoré prechádzana oprávneného, pričom ak dlžník povinného túto pohľadávku povinného oprávnenému nevyplatí
bezodkladne po tom, ako mu exekútor doručil exekučný príkaz.

28. Za danej situácie, v danej prejednávanej veci v rámci súdneho konania súd správne skúmal
existenciu pohľadávky v čase doručenia exekučného príkazu žalovanému, keďže žalobca nemôže
dosiahnuť uspokojenie svojej vymáhanej pohľadávky, pokiaľ by žalovaný preukázal, že prikázaná
pohľadávka neexistovala alebo predtým, ako mu bol doručený exekučný príkaz, niektorým zo zákonom
stanovených spôsobov zanikla. Súd sa vyrovnal sa s obranou žalovaného o zániku pohľadávky z

dôvodu jej splnenia správne. So závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje.

29. Povinnosťou súdu bolo po zistení, že v čase doručenia exekučného príkazu žalovanému existovala
pohľadávka veriteľky žalovaného vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným podrobiť
prieskumu túto námietku. Z toho je zrejmé, že súd prvej inštancie nevyhodnotil aj dôvodnosť námietky
premlčania vznesenej žalovaným vo vzťahu k pohľadávke jeho veriteľa voči nemu ako dlžníkovi.

Premlčacie lehoty podľa občianského zákonníka sa aj v konaní o poddlžníckej žalobe uplatňujú.

30.Odvolateľ-žalovaný namietanesprávneprávneposúdenievecivovzťahuknímuplatnenejnámietke
premlčania pohľadávky.

31. Úlohou súdu prvej inštancie bolo vyrovnať sa však aj s námietkou premlčania pohľadávky povinnej
voči žalovanému, ktorú žalovaný vzniesol.

32.Podľa§101Občianskéhozákonníka Pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

33. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času v dôsledku ktorého nárok (súdnu vymáhateľnosť práva,
žalobné právo) možno odvrátiť námietkou premlčania. Ide o uplynutie času ustanoveného v zákone na
vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný
subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie tejto námietky má za

následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t.j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti. Premlčanie
je objektívnou skutočnosťou nezávislou na vedomosti veriteľa či dlžníka. Vyžaduje márne uplynutie
premlčacej doby stanovenej zákonom spojené s nevykonávaním subjektívneho práva veriteľom. Podľa
súčasnej právnej teórie i praxe samotným uplynutím premlčacej doby v spojení s nevykonávaním
práva oprávneným subjektom sa na právnom vzťahu dlžníka a veriteľa v zásade nič nemení. Právo

veriteľa (aj keď premlčané) naďalej existuje a povinnosť dlžníka splniť dlh naďalej trvá. Subjektívne
právo veriteľa zostáva i po márnom uplynutí premlčacej doby vybavené nárokom ako kvalitatívnou
zložkou subjektívneho práva zaručujúcou jeho vynutiteľnosť na súde alebo inom príslušnom orgáne,
prípadne vynutiteľnosť svojpomocou oprávneného. Márne uplynutie premlčacej doby má za následok
vznik oprávnenia pre dlžníka vzniesť pred súdom námietku premlčania a spôsobiť tak zánik nároku.

34. Aj v konaniach o tzv. poddlžníckej žalobe nie je možné uprieť žalovanému ako dlžníkovi povinnej
v exekučnom konaní uplatnenie námietky premlčania . Na jej uplatnenie je súd povinný prihliadať.

35. Vychádzajúc z obsahu spisu, tvrdení žalovaného veriteľka žalovaného požičala žalovanému v

priebehu roka 1998 na základe zmluvy o pôžičke, pôžičku vo výške 850.000,- Sk, ktorú mal vrátiť
najneskôr do 31.12.1999. V konaní nebolo preukázané, že by došlo k uzavretiu písomnej zmluvy o
pôžičke a z tvrdení žalovaného malo vyplývať, že k dohode o čase splatnosti poskytnutej pôžičky došlo.
Splatnosť dlhu má význam z hľadiska určenia začiatku plynutia všeobecnej premlčacej doby podľa §
101 OZ.

36. V prípade, pokiaľ by podľa tvrdenia žalovaného splatnosť dlhu mala nastať 31.12. 1999 začala plynúť
premlčacia doba podľa ustanovenia § 101, podľa ktorého ak nie je v ďalších ustanoveniach OZ uvedené
inak, premlčacia lehota plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz t.j. odo dňa, keď sa
právo - nárok - mohlo prvý raz uplatniť na súde, teda keď sa mohol podať návrh, aby súd právo priznal.

37. Vychádzajúc z tejto lehoty splatnosti v čase začatia súdneho konania 9.júla 2008 bola pohľadávka
povinnej premlčanou. V danom prípade išlo o všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu, ktorá začala plynúť
odo dňa keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.38. V danej veci žalobca postupoval v súlade s ustanovením § 109 ods. 1 EP a podal žalobu na dlžníka
povinnej, pretože dlžník povinného túto pohľadávku povinnej oprávnenému nevyplatil bezodkladne po

tom, ako mu exekútor doručil exekučný príkaz. Postupoval správne a aj v súlade s ustanovením § 109
ods. 2 EP. Podľa ktorého ak oprávnený neuplatní včas na súde pohľadávku povinného voči dlžníkovi
povinného alebo ak neoznámi povinnému, že ju uplatňuje, zodpovedá povinnému za škodu, ktorá by
mu tým prípadne vznikla. Riziko oslabenej pohľadávky vychádzajúc z okolnosti danej veci nie je možné
vylúčiť.

39. Odvolací súd konštatuje následne pristúpil k prieskumu námietky premlčania vznesenej žalovaným
a k posúdeniu rozporu s dobrými mravmi vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania.

40. Dobré mravy sú akýmsi kódexom morálnych pravidiel, ktoré nie sú právnymi normami, ale aj
napriek tomu im pozitívne právo prostredníctvom priznáva právnu relevanciu a snaží sa im poskytovať

aj právnu ochranu K otázke čo možno považovať za dobré mravy sa vyjadrili súdy vo svojich
mnohých rozhodnutiach. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: „dobré mravy (boni mores)
patria k zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium obmedzujúce subjektívne práva v
ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy, hoci sú zákonným
pojmom,atedamajúfunkciunormotvornú,niesúzákonomdefinované.Ichobsahspočívavovšeobecne

platných pravidlách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovať. Posúdenie
konkrétneho obsahu pojmu dobré mravy patrí vždy od prípadu k prípadu sudcovi.“ (porovnaj Rozsudok
Najvyššieho Súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/191/96,zo dňa 21. 08. 1997).Ústavný súd Českej
republiky pojem dobré mravy vymedzil nasledovne: „dobré mravy sú súhrnom etických, všeobecne
zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je mnohokrát zabezpečované i právnymi

normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej
spoločnosti“ (porovnaj Uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 249/97, zo dňa 26.
02. 1998).

41. Podľa ust. § 3 ods. 1 Občianského zákonníka „Výkon práv a povinností vyplývajúcich z

občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka zakotvuje
základné podmienky tzv. chráneného výkonu subjektívnych práv. Prvým predpokladom výkonu práva je
jeho existencia. Z hľadiska druhého predpokladu § 3 ods. 1 OZ upravuje, že zákonný rámec výkonu
práva nespĺňa taký výkon, ktorý bez právneho dôvodu zasahuje do práv a oprávnených záujmov iných

alebo je v rozpore s dobrými mravmi. Subjekt vykonávajúci právo musí jeho výkon realizovať v súlade
so zákonom, jeho realizácia musí byť primeraná s ohľadom na cieľ, ktorý má byť dosiahnutý a musí
byť v súlade s dobrými mravmi. Osobitnou sankciou v prípade výkonu práva v rozpore s podmienkami
uvedenými v § 3 ods. 1 OZ je odopretie právnej ochrany.

42. V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepostačuje akýkoľvek rozpor s dobrými mravmi, alebo
akýkoľvek zásah do subjektívnych práv, ktorý nie je celkom v súlade s dobrými mravmi, ale tento zásah
musí byť takej intenzity a vážnosti, ktorá je v demokratickej spoločnosti, aj s ohľadom na verejnú mienku,
neakceptovateľná.

43. Odvolací súd poukazuje na závery prijaté v rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky, ktorý
vo svojom náleze uviedol: „Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane konštatoval, že námietka
premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje; to však nevylučuje výskyt situácií, v ktorých je
uplatnenie tejto námietky výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej
doby nezavinil, a voči ktorému by za takejto situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby

bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva
a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil (napr. uplatnenie premlčania medzi príbuznými, či
štátom voči oprávneným osobám)“. Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 718/11,zo dňa 26. 06.
2012):“ Uplatnenie námietky premlčania, môže byť výnimočne výkonom práva v rozpore s dobrými
mravmi za situácie, pokiaľ by táto námietka bola iba prostriedkom umožňujúcim značne poškodiť

účastníka právneho vzťahu. Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie
práva uplatňovaného voči nemu, pretože inštitút premlčania prispieva k istote v právnych vzťahoch,
je inštitútom zákonným, a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona
premlčuje. Uplatnenie námietky premlčania by sa priečilo dobrým mravom len vo výnimočnýchprípadoch, kedy by bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie
premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za tejto situácie zánik nároku vymáhanej pohľadávky
bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva

a dôvody pre ktoré svoje právo včas neuplatnil. Tieto okolnosti by mali byť naplnené v takej
intenzite, aby odôvodňovali tak významný zásah do právnej istoty“(pozri rozsudok NS ČR sp. zn.:
25Cdo/1839/2000-32 do 466/2004).

44. Odvolací súd vychádzajúc zo zistených okolností a dôvodov spojených s uplatnením práva a

z okolností pri ktorých bola táto námietka uplatnená považuje vznesenou námietkou spôsobený
vzniknutý rozpor s dobrými mravmi. Je nutné pri posúdení hodnotiť komplexne tvrdenia žalovaného
v priebehu konania vo vzťahu k uzavretiu zmluvy o pôžičke , dohode o urovnaní s dlžníčkou žalobcu.
Podľa predloženej dohody táto mal byť uzavretá v Košiciach dňa 16.01.2006. Žalovaný tvrdil, že k
uzavretiu dohody došlo v Z., alebo v Q.. Taktiež tvrdil, že dohodu podpísali spoločne. Z doložky na
dohode o urovnaní však vyplýva, že U. Z. túto dohodu podpísala až pred notárom dňa 23.08.2006.

Žalovanému bol exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky a príkaz
na úhradu trov exekúcie, doručený dňa 18.08.2006, t.j. 5 dní pred údajným podpisom dohody o urovnaní
U. Z.. Nie sú zrejmé dôvody pre uzatváranie takejto dohody o urovnaní za situácie, pokiaľ žalovaný
tvrdí, že dlh neexistoval v čase uzatvárania tejto zmluvy a ani v čase doručenia exekučného príkazu. Na
strane jednej existuje teda dohoda o urovnaní a na strane druhej príjmový pokladničný doklad o úhrade

sumy 850.000,- Sk. Žalovaný však tvrdí, že pôžičku splácal postupne v hotovosti, asi v troch splátkach.

45. Žalovaný neobjasnil dôsledne súdu dôvody, pre ktoré sa rozhodol uzavrieť dohodu o urovnaní.
Neboli produkované tvrdenia a dôkazy zo strany žalovaného, ktoré by odstránili vzniknuté pochybnosti
o konaní žalovaného.

46. Odvolací súd má za to, že v prejednávanom spore existujú takéto podmienky, ktoré spočívajú
v odstránení mimoriadnej tvrdosti zákonných účinkov premlčania nároku žalobcu. Má za to, že žalobca
sa nachádzal v situácii, kedy daný stav nemohol relatívne ovplyvniť. Odvolací súd je si vedomý, že
predmetný prípad je výnimočný, keď uplatnenie a výkon práva vzniesť námietku možno považovať za

prejav zneužitia neprimeranej tvrdosti na úkor druhého účastníka právneho vzťahu.

47. ZvyššieuvedenýchdôvodovtakpristúpilodvolacísúdkpotvrdeniuvýrokuI.opovinnostižalovaného
zaplatiť žalobcovi sumu 26.555,14 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku postupom podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správneho.

48. Žalobca podal odvolanie proti výroku, ktorým súd zamietol v časti jeho žalobu na priznanie mu
úrokov z omeškania. Súd svoje rozhodnutie odôvodňuje tým, že pokiaľ ide o úroky z omeškania, ide
o zodpovednostný právny vzťah, kde je zaviazaná povinná. Intercesia tohto dlhu ani prechod aktívnej
formálnej legitimácie nie je vyslovený v žiadnom ustanovení zákona. Preto neprichádza do úvahy ako

nárok, ktorý možno úspešne uplatniť poddlžníckou žalobou.

49. S prijatým záverom odvolací súd súhlasí. Úroky z omeškania žalovať nemožno, pretože na tento
nárok žalobca ako oprávnený nemá žiadnu aktívnu legitimáciu vyplývajúcu mu zo zákona. Aktívna
legitimácia oprávneného je totiž produktom výlučne len práva procesného a žiadnym spôsobom

nezasahuje do hmotnoprávneho vzťahu medzi povinným a dlžníkom jeho veriteľa (porovnaj tiež I.ÚS
392/2015-56 zo dňa 13. januára 2016).

50. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 5Cdo/87/2013 z 25. februára 2014 dospel k právnemu záveru, že
prikázaním pohľadávky v rámci exekučného konania nedochádza z hľadiska hmotného práva k zmene

v osobe veriteľa, keď povinnosť poddlžníka odporcu platiť priamo oprávnenému navrhovateľovi má svoj
základvprocesnompráveajevýrazomnútenéhovýkonupráva,ktorýmsazasahujedohmotnoprávneho
vzťahu povinného a poddlžníka. Pokiaľ poddlžník nevyplatí oprávnenému riadne a včas pohľadávku, je
oprávnený zákonom splnomocnený vlastným menom túto pohľadávku vymáhať. Takzvaná poddlžnícka
žaloba, ktorú môže podať oprávnený, vychádza z procesnej aktívnej legitimácie oprávneného, a teda

oprávnený je vo vzťahu k pohľadávke, ktorá má byť od poddlžníka vymáhaná, procesne oprávnený na
to, aby plnenie, ktoré takýmto spôsobom od poddlžníka získal, použil na uspokojenie svojej vlastnej
pohľadávky.51. Žalobca uplatňoval úroky z omeškania z dôvodu, že žalovaný porušil povinnosť riadne a včas
mu uhradiť žalovanú istinu. Netvrdil a ani nepreukazoval, že by príslušenstvo istiny, ktoré si uplatňoval
bolo súčasťou pohľadávky, ktorú mal žalobca voči svojej dlžníčke, teda že by bolo súčasťou

pohľadávky, ktorá bola predmetom nariadenej exekúcie prikázaním pohľadávky. Ústavný súd SR vo
svojom rozhodnutí I.ÚS 392/2015-56 zo dňa 13. januára 2016 uviedol, že súd je toho právneho
názoru, že v rámci tohto špecifického procesnoprávneho vzťahu navrhovateľa ako oprávneného a
odporcu (ako peňažného ústavu - banky), ktorý si neplnil svoje povinnosti, vyplývajúce mu z Exekučného
poriadku, nie je možné riešiť ďalší vzťah navrhovateľ (oprávneného z exekučného titulu) a peňažného

ústavu (banky), ako dlžníka povinného, ktorý sa so svojim plnením dostal do omeškania. Tu je
potrebné opakovane uviesť, že predmetom poddlžníckej žaloby môže byť pohľadávka oprávneného s
príslušenstvom len v rozsahu nariadenej exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke v zmysle §
95 a nasledujúcich Exekučného poriadku. Úroky z omeškania žalovať nemožno, pretože na tento nárok
oprávnený nemá žiadnu aktívnu legitimáciu vyplývajúcu mu zo zákona. Aktívna legitimácia oprávneného
je totiž produktom výlučne len práva procesného a žiadnym spôsobom nezasahuje do hmotnoprávneho

vzťahu medzi povinným a dlžníkom jeho veriteľa.

52. Z vyššie uvedeného dôvodu nie je odvolanie žalobcu vo vzťahu k zamietnutiu jeho žaloby v tejto
časti dôvodné a v ním napadnutom výroku rozsudok súdu prvej inštancie treba považovať za vecné
správny a podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. bol odvolacím súdom potvrdený.

53. Vo vzťahu k napadnutému výroku o trovách konania pristúpil odvolací súd k prehodnoteniu
napadnutého výroku. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí o trovách konania konštatoval, že
nenašiel v danej veci dôvody pre aplikáciu ustanovenia § 257 C.s.p.

54. Podľa § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

55. Podľa ustálenej súdnej praxe (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/17/2009,
5Cdo/67/2010, 3MCdo/46/2012) je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne

okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania
výnimočne prihliadnuť. Aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p. je pritom možná, iba v prípade existencie
zákonom bližšie nešpecifikovaných dôvodov hodných osobitného zreteľa spočívajúcich v okolnostiach
danej veci alebo v okolnostiach na strane sporových strán. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady
trov konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, dôvody hodné osobitného

zreteľa a výnimočné okolnosti.

56. Z komentárov k citovanému zákonnému ustanoveniu vyplýva, že jeho účelom je umožniť súdu
zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného
absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko

kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach
ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť
rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad
náhrady trov konania. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým
zásadou úspechu v konaní (§ 255 C.s.p.). Aplikácia ust.§ 257 C.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov

konaniaprichádzadoúvahyvprípadoch,keďsícesúnaplnenévšetkypredpokladynapriznanienáhrady
trov konania podľa § 255 C.s.p., súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí
byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako
aj v okolnostiach u strán sporu.

57. Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanom prípade do popredia vystupuje povaha sporu,
okolnosti sporu. Bolo potrebné tak pristúpiť k vyváženiu nároku úspešnej strany sporu na náhradu trov
konania so všetkými špecifikami daného prípadu. Daná vec je charakteristická zložitosťou vzťahov aké
prinesie život a danou realitou života.

58. Osobitný zreteľ si zaslúži povaha sporu, charakter uplatneného nároku, postavenie žalobcu, otázka
posúdenia nároku premlčania a jeho prípadný rozpor s dobrými mravmi ponechaná na zváženie súdu.
Od čoho sa následne odvíja aj výsledok v spore a úspešnosť jednej strany. Aj vzhľadom k týmtookolnostiam má odvolací súd za to, že nepriznanie trov konania úspešnému žalobcovi nezasiahne
nepriaznivo do jeho majetkovej sféry.

59. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že aplikácia ust. § 255 ods. 1 C.s.p. pri
rozhodovaní o náhrade trov konania sa javí ako nespravodlivá. Z tohto dôvodu odvolací súd pristúpil k
zmene napadnutého rozsudku vo výroku o trovách konania tak, že žiadna zo sporových strán nemá
právo na náhradu trov konania.

60. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s
ust. § 257 C.s.p., pričom poukazuje na vyššie uvedené dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré zohľadnil
odvolací súd aj pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania a ktoré odôvodňujú nepriznanie náhrady
trov odvolacieho konania žiadnej zo sporových strán.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo

757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).