Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 27, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoPr/2/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113226376
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5113226376.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a
členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: JUDr. R. V., nar.
XX.XX.XXXX, bytom L. XXX, XXX XX L., zastúpeného JUDr. Tatianou Polkovou, advokátkou, so sídlom
W. T. XXX/XX, XXX XX A., proti žalovaným: 1/ Okresný súd Čadca, so sídlom Ul. 17. novembra 1256,
022 21 Čadca, 2/ Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,

so sídlom Župné námestie 13, 814 90 Bratislava, o doplatenie funkčného platu s príslušenstvom, o
odvolaní žalovaného v rade 1/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 7Cpr/7/2013-2019 zo dňa 10.
októbra 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolanie žalovaného v rade 1/ proti prvej a druhej vete výroku Okresného súdu Žilina č.k.
7Cpr/7/2013-209 zo dňa 10. októbra 2017 o d m i e t a .

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 7Cpr/7/2013-209 zo dňa 10. októbra 2017 v tretej vete výroku

p o t v r d z u j e .

M e n í rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 7Cpr/7/2013-209 zo dňa 10. októbra 2017 vo štvrtej vete
výroku, tak že žalobcovi náhradu trov prvoinštančného konania n e p r i z n á v a .

Žalobca m á voči žalovanému v rade 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 60 %.

Žalovanému v rade 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zastavil konanie voči žalovanému v rade 2/ (veta prvá výroku)
Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému v rade 2/ náhradu trov konania v plnom rozsahu (veta
druhá výroku). Žalovanému v rade 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 9
% ročne zo sumy 376,59 Eur od 16.02.2011 do 10.07.2014, vo výške 9 % ročne zo sumy
353,06 Eur od 16.03.2011 do 10.07.2014, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 353,86 Eur od

16.04.2011 do 10.07.2014, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 370,36 Eur od 16.05.2011 do 10.07.2014,
vo výške 9,25 % ročne zo sumy 650,46 Eur od 16.06.2011 do 10.07.2014, vo výške 9,5
% ročne zo sumy 309,80 Eur od 16.07.2011 do 10.07.2014 a vo výške 9,5 % ročne zo
sumy 296,48 Eur od 16.08.2011 do 10.07.2014, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (veta
tretia výroku). Zároveň uložil žalovanému v rade 1/ povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania
v rozsahu 91,15 % (veta štvrtá výroku).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu k prvej a tretej vete výroku uviedol, že s
poukazom na dispozitívny úkon žalobcu, ako aj súhlasné vyjadrenie žalovaného v rade 2/ pri aplikácii
ust. § 144, § 145 ods. 1, 2 CSP a § 146 ods. 1 CSP, konanie voči žalovanému v rade 2/ zastavil. Otrovách konania rozhodol v súlade s ust. § 256 ods. 1 CSP tak, že uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť
žalovanému v rade 2/ náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko konštatoval procesné zavinenie
žalobcu na zastavení konania voči žalovanému v rade 2/.

3. Následne, v tretej vete výroku súd prvej inštancie uložil žalovanému v rade 1/ povinnosť zaplatiť
žalobcovi úroky z omeškania špecifikované vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. S prihliadnutím
na ust. § 25 ods. 1, 4, § 34 ods. 1, § 65 ods. 5 a § 90 ods. 1, 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch
a prísediacich (citovaných v napadnutom rozsudku) východiskovo ustálil pasívnu vecnú legitimáciu
žalovaného v rade 1/ dôvodiac právnym názorom prezentovanom v predchádzajúcom zrušujúcom

uznesení Krajským súdom v Žiline sp.zn. 6CoPr/9/2016 zo dňa 31. mája 2017, ktorým bol okresný súd
v zmysle ust. § 391 ods. 2 CSP viazaný. V označenom rozhodnutí odvolací súd s prihliadnutím na
ust. § 25 ods. 1, 4, § 34 ods. 1, § 65 ods. 5 a § 90 ods. 1, 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a
prísediacich (citovaných v napadnutom rozhodnutí) ustálil, že nepochybne pasívna vecná legitimácia
v tomto spore svedčí práve žalovanému v rade 1/, t.j. Okresnému súdu Čadca ako osobnému úradu
žalobcu, keďže z celej siedmej hlavy zákona č. 385/2000 Z.z. vyplýva, že jednak

predseda okresného súdu rozhoduje o platových veciach sudcu, v tomto prípade žalobcu a že plat sa
vypláca na príslušnom súde za podmienok uvedených v § 87 a nasl. zákona č. 385/2000 Z.z.. V tomto
prípade je Okresný súd Čadca ako osobný úrad žalobcu ten subjekt, ktorý má povinnosť žalobcovi v
zmysle zákona č. 385/2000 Z.z. plat žalobcovi vyplatiť a túto povinnosť si žalovaný v rade 1/ nakoniec aj
splnil tak, ako vyplýva z dôvodov napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva, že právna úprava v

spojitosti s vyplatením platu sudcu explicitne ukladá povinnosť práve a len žalovanému v rade 1/, no nie
žalovanému v rade 2/. Nadväzne dospel k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania
z doplatenia funkčného platu za obdobie od 01.01.2011 do jeho zaplatenia, t.j. do
10.07.2014, tak, ako uviedol v úprave petitu po čiastočnom späťvzatí žaloby, je oprávnený.
Jeho dôvodnosť totiž vyplýva z hmotnoprávnych účinkov nálezu Ústavného súdu SR vydaného v konaní

o nesúlade právneho predpisu s Ústavou SR vo vzťahu k nárokom uplatňovaným v prebiehajúcich
civilných konaniach. Vychádzajúc zo zjednocujúceho uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. PLz. ÚS
1/2006 zo dňa 11.10.2006 konajúci súd považoval za určujúce, že nálezom Ústavného súdu SR sp.zn.
PL ÚS 99/2011 zo dňa 11. decembra 2013, vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod
č. 97/2014 dňa 18.04.2014, bol vyslovený nesúlad príslušnej časti zákona č. 120/1993 Z.z. o platových

pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov s čl. 1
ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Hoci Ústava SR a zákon o Ústavnom
súde SR nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred
právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú
hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex

tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori musí to tak byť
vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný výklad je
priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu
právnej istoty. Podľa názoru Ústavného súdu SR, dňom márneho uplynutia lehoty podľa čl. 125 ods.
3 tretej vety Ústavy SR, stratilo napadnuté ustanovenie zákona platnosť ex tunc, to znamená, že bolo

anulované od počiatku a inými slovami sa na toto ustanovenie zákona sa hľadí, akoby nikdy nebolo
platné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. O takýto výklad potom
možno opierať nárok žalobcu na zaplatenie doplatku funkčného platu za podmienok, ktoré existovali
pred prijatím novelizácie zákona č. 120/1993 Z.z. zákonom č. 500/2010 Z.z., ktorý zmenil a doplnil zákon
č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov a zmenil zákon č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich.
4. V rozoberanej súvislosti okresný súd zdôraznil, že pokiaľ do obsahu spisového materiálu boli stranami
sporu predkladané rozhodnutia iných súdov (súdov prvej inštancie, resp. odvolacích súdom) vo veciach
obdobných nárokov, tak tieto rozhodnutia nie sú pre konajúci súd v prejednávanej veci záväzné a
zároveň nemožno hovoriť o ustálenej rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít v obdobných

sporoch. Pre súd v prejednávanej veci bol v zmysle ust. § 391 ods. 2 CSP záväzný právny názor
odvolacieho súdu, vyslovený v jeho predchádzajúcom zrušujúcom uznesení.
5.NadväznejepodľanázorusúduprvejinštanciepotrebnéopísanézáveryoúčinkochnálezuÚstavného
súdu SR aplikovať na rozhodnutie o nároku o priznaní úrokov z omeškania z doplatenia funkčného platu,
ktoré sa stali predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby a doplatení funkčného platu žalobcu

za obdobie od 01.01.2011 do 26.07.2011 (kedy bola na základe oznámenia o výške a zložení platu zo
dňa 17.08.2011 zastavená výplata doterajšieho - zníženého platu). Žalovanému v rade 1/ sa obnovili
povinnosti, ktoré mal pred účinnosťou zákona č. 500/2010 Z.z., z ktorého ustanovenia stratili platnosť
k 18.10.2014 od počiatku. Žalovaný v rade 1/ bol preto povinný žalobcovi vyplatiť plat zodpovedajúciust. § 66 a nasl. zákona č. 385/2000 Z.z. v spojení s ust. § 2 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z.z. v znení
účinnomdo31.12.2010,t.j.vplnejvýške,vurčenomvýplatnomtermíneneústavnezníženéhofunkčného
platu. Ak tak žalovaný v rade 1/ v stanovenom výplatnom termíne neurobil, dostal sa do omeškania s

vyplatením platu žalobcovi. Preto žalobcovi patria úroky z omeškania dňom nasledujúcim po výplatnom
termíne, a nie až odo dňa nasledujúceho po dni zverejnenia nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky. Nárok na zákonné úroky z omeškania v prípade omeškania s platením
platu sudcu vyplýva z ust. § 150 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z., v zmysle ktorého sa na osobitný vzťah
sudcu (§ 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z.) primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu, ak

tento zákon neustanovuje inak, pričom poznámka pod čiarou č. 33 odkazuje na Zákonník práce v znení
neskorších predpisov. V zmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z.z.), pokiaľ tento zákon
v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa ods. 1 všeobecného ustanovenia
Občianskeho zákonníka, ktorý odkaz je potrebné aplikovať aj na osobitný vzťah sudcu. Následne tak
možno aplikovať ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, definujúce príslušenstvo pohľadávka, v
spojení s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pri omeškaní s

plnením peňažného dlhu vzniká veriteľovi právo požadovať od dlžníka popri plnení aj úroky z omeškania,
ktorých výšku ustanovuje vykonávací predpis, a to nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z.,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pokiaľ vo vzťahu k
žalobcom uplatnenému nároku na doplatenie platu sudcu za obdobie od 01.01.2011 do 26.07.2011 bola
konštatovaná pasívna vecná legitimácia žalovaného v rade 1/, je nevyhnutné konštatovať pasívnu vecnú

legitimáciu žalovaného v rade 1/ aj na zaplatenie úrokov z omeškania, ktoré v zmysle ust. § 121 ods.
3 Občianskeho zákonníka predstavujú príslušenstvo pohľadávky (platového nároku sudcu). Uvedené
závery súdu prvej inštancie vychádzali zo záväzného právneho názoru odvolacieho súdu (vysloveného
v bodoch 33. až 35. odôvodnenia jeho rozhodnutia). Zároveň záväzným právnym názorom odvolacieho
súdu bola v jeho uznesení (bod 36. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu) vyriešená aj otázka

počiatku omeškania žalovaného v rade 1/, od ktorého žalobcovi prináležia úroky z
omeškania,atoododňanasledujúcehopovýplatnomtermínenaOkresnomsúdeČadca,vovýške,ktorá
je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná
k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, pričom s výplatou doplatku bol žalovaný v rade
1/ v omeškaní do 10.07.2014, kedy bol doplatok platu žalobcovi vyplatený. Uvedené úroky súd priznal

vo výške uplatnenej žalobcom, nakoľko pri uplatnení výšky vychádzal z ust. § 517 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v spojení s ust. § 3 a § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z..
6. Zároveň konajúci súd uviedol, že nezastáva názor, že by uplatňovaný nárok žalobcu bol v rozpore
s dobrými mravmi (v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Uvedená námietka vo vzťahu k
uplatnenému nároku nebola zo strany žalovaného v rade 1/ vôbec vznesená. Pokiaľ túto skutočnosť

namietal žalovaný v rade 2/ v odvolaní voči prvému rozsudku okresného súdu, takýto záver nemožno
podľa názoru prvoinštančného súdu dovodiť len z tej skutočnosti, že žalobca dôvodne mohol a mal
predpokladať, že mu v prípade konštatovania protiústavnosti právnej normy ohľadom platu sudcov bude
doplatený funkčný plat za obdobie od januára do júla 2011, podobne, ako boli v minulosti sudcom
všeobecných súdov po náleze Ústavného súdu SR doplatené štrnáste platy. Rovnako sa okresný súd

nestotožnil s názorom žalovaného v rade 2/ prezentovaným v odvolaní proti jeho prvému rozsudku, že
ak aj po doplatení funkčného platu žalobca trvá na zaplatení úrokov z omeškania, možno
u žaloby žalobcu o zaplatenie úrokov z omeškania badať znaky rozporu s dobrými mravmi, nakoľko
ide o legitímny nárok žalobcu za konštatovaného počiatku omeškania žalovaného v rade 1/ odo dňa
nasledujúceho po výplatnom termíne na Okresnom súde Čadca.

7. O trovách konania rozhodol okresný súd s poukazom na ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP, ako aj § 255
ods. 1 CSP a § 256 ods. 1 CSP. Vyhodnotil dobrovoľnú úhradu istiny (v prospech žalobcu) a mieru jeho
úspechu ohľadne úrokov z omeškania, pričom dospel k záveru, že konečný procesný úspech žalobcu
predstavuje 91,15 % a v tomto rozsahu uložil žalovanému v rade 1/ povinnosť nahradiť žalobcovi trovy

konania.
8. Zároveň dodal, že aplikácia ust. § 257 CSP podľa jeho názoru v prejednávanej veci neprichádza do
úvahy. Žalovaný v rade 1/ svoje stanovisko k otázke nároku na náhradu trov konania prezentoval vo
vyjadrení k odvolaniu zo dňa 14.09.2016, kedy poukázal na to, že bol povinný postupovať v zmysle
platných právnych predpisov a nemohol ovplyvniť danú situáciu. Žalovaný v rade 1/ nemá ani vplyv na

tvorbu právnych predpisov, a teda on sám nezavinil ani nesúlad zákonných ustanovení, pričom prípadný
nesúlad môže vysloviť len Ústavný súd SR. Je teda zrejmé, že žalovaný v rade 1/ nijakým spôsobom
nedal príčinu na tento stav, a ani na podanie žaloby na súd. Žalovaný v rade 1/ ani nemá
reálnu možnosť vyplatiť žalovanú sumu bez žalovaného v rade 2/, (keďže vyplateniu žalovanej sumymusí predchádzať poukázanie finančných prostriedkov práve žalovaným v rade 2/). Žalovaný v rade
1/ poukázal na rozpočtové opatrenie č. 13 - v kategórii 600 bežné výdavky zo dňa 6. júna 2014, kedy
boli poskytnuté rozpočtové prostriedky určené na zabezpečenie finančných nárokov

sudcov na obdobie od 01.01.2011 do 25.07.2011 v nadväznosti na rozhodnutie Ústavného súdu SR
sp.zn. PL ÚS 99/2011 z 11.12.2013, uverejnené v Zbierke zákonov SR 18. apríla 2014. Všetkým sudcom
Okresného súdu Čadca v najbližšom výplatnom termíne, vrátane žalobcu, bol finančný nárok vyplatený.
Podľa názoru okresného súdu však uvedené skutočnosti nezakladajú také okolnosti prejednávanej veci,
ktorú by bol na mieste vyhodnotiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd výnimočne

žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Ani povaha subjektov prejednávanej veci nepredstavuje
bez ďalšieho dôvody hodné osobitného zreteľa zakladajúcu výnimočnú aplikáciu ust. § 257 CSP. Po
doplatení funkčného platu žalobcovi, žalovaný v rade 1/ naďalej jeho nárok na úroky z omeškania
neuznával a v tejto časti jeho nárok dobrovoľne neuhradil. Nemožno tak v okolnostiach prejednávanej
veci konštatovať dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd žalobcovi voči žalovanému v rade
1/ náhradu trov konania nepriznal.

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný v rade 1/, ktorým sa
domáhal jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne.
10. Primárne odvolateľ nesúhlasil so zastavením konania voči žalovanému v rade 2/ podľa § 146
ods. 2 CSP. K späťvzatiu žaloby voči žalovanému v rade 2/ došlo totiž po začatí konania a prvoinštančný

súd si pred svojím rozhodnutím o zastavení konania voči žalovanému v rade 2/ nevyžiadal súhlas od
žalovaného v rade 1/ s týmto dispozitívnym úkonom. Žalovaný v rade 1/ svoj nesúhlas s čiastočným
zastavením konania vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ naďalej odôvodňoval tým, že podľa jeho názoru
je to práve žalovaný v rade 2/, ktorý je pasívne vecne legitimovaný v spore. V danom prípade sa jedná
o finančné prostriedky Slovenskej republiky, ktoré sú len „prisúvané zo štátneho rozpočtu“ žalovanému

v rade 1/. Rozsudok okresného súdu je tak vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ nevykonateľný. Odvolateľ
zdôraznil, že pôvodný žalobný petit znel na určenie solidárnej zodpovednosti žalovaných v
rade 1/ a 2/. Konajúci súd však bez zmeny žaloby (žalobného petitu) rozhodol o delenej zodpovednosti
len vo vzťahu k jednému žalovanému. Za dôsledky spôsobené nesprávnymi rozhodnutiami (v
tomto prípade zákonom), zodpovedá Slovenská republika, a nie Okresný súd Čadca. Naviac, Okresný

súd Čadca je v žalobe označený ako žalovaný v rade 1/, a nie ako Slovenská republika - Okresný súd
Čadca, aj keď bez prísunu štátnych prostriedkov nemal objektívnu možnosť mzdu vyplatiť a nemá ju ani
teraz. Odvolateľ preto zotrval na svojom názore, že nebol v právnom vzťahu zodpovedným subjektom a
bol len platobným miestom žalovaného v rade 2/ a je tomu tak i naďalej. Za daných okolností žalovaný
v rade 1/ nemôže vyplatiť finančné prostriedky žalobcovi, keďže vzťah sudcu je osobitný vzťah sudcu

k štátu - Slovenskej republike, jedná sa o prostriedky Ministerstva spravodlivosti SR, a nie Okresného
súdu Čadca.
11. Ďalej žalovaný v rade 1/ nesúhlasil s výškou úrokov z omeškania v rozsahu 9 % ročne až 9,5
% ročne, k zaplateniu ktorých bol zaviazaný v napadnutom rozhodnutí. Zdôraznil, že žalobca najskôr
žalobou žiadal úrok od 9 % do 9,5 % ročne. Následne bolo konanie v časti istiny 2.871,78 Eur a v

časti úrokov z omeškania zastavené. Okresný súd Žilina v poradí prvým rozsudkom priznal žalobcovi
len úroky z omeškania vo výške 5,75 % ročne a vo zvyšnej časti jeho žalobu zamietol. Odvolací súd
vo svojom rozhodnutí k výške úrokov z omeškania však neuviedol, že by táto bola nesprávna. Napriek
tomu prvoinštančný súd v poradí druhom rozsudku určil výšku úrokov z omeškania v rozmedzí od 9
% do 9,5 % ročne bez skutkového a právneho odôvodnenia, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť jeho

rozhodnutia v predmetnej časti. Podľa jeho názoru, výška príslušných úrokov z omeškania v danom
období zodpovedá sadzbe 5,25 % ročne. Naviac, podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka
sú úroky z omeškania príslušenstvom pohľadávky a sledujú pohľadávku. V danom prípade sa jednalo
o nárok na výplatu mzdy, ktorej výška nie je určovaná dohodou - pracovnou zmluvou, ale jedná sa o
zákonný nárok. „Zadržaný“ mzdový nárok je potom potrebné posúdiť ako bezdôvodné obohatenie podľa

§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože mzda v súlade s návrhom bola zadržaná z právneho
dôvodu, ktorý odpadol prijatím nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky. Za popísanej situácie podľa
§ 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa vydajú spolu s peňažným plnením (mzdou) aj úžitky (úroky z
omeškania),alelenvtedy,akten,ktoobohateniezískal,nekonaldobromyseľne.Jezrejmé,žežalovanýv
rade1/sazadržanímmzdybezdôvodneneobohatil.Zadržanámzdazostalaštátu(Slovenskejrepublike).

Žalovaný v rade 1/ zároveň nekonal nedobromyseľne, a preto nie je povinný vydať žalobcovi úžitky
v podobe úrokov z omeškania. Žalovaný v rade 1/ po celý čas konal dobromyseľne, keďže sa riadil
platnými zákonmi, Ústavou Slovenskej republiky a pokynmi žalovaného v rade 2/. V danej súvislosti
žalovaný v rade 1/ vzniesol voči nároku uplatnenému žalobou i námietku premlčania, keď konštatoval,že žaloba bola podaná na súd dňa 16.08.2013 a jej predmetom sú nároky počnúc od
16.02.2011. Vychádzajúc z toho, že pri bezdôvodnom obohatení je v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho
zákonníka premlčacia lehota dva roky, nároky za čas pred dátumom 16.08.2011 sú premlčané, čo je celý

predmet sporu (od 16.02.2011 do 16.08.2011). Je tomu tak aj v prípade, ak by bol nárok posúdený ako
nárok na náhradu škody za nesprávne rozhodnutie štátu - nesprávny zákon štátu, na základe ktorého
došlo k zadržaniu mzdy žalobcu (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a neskorý prísun finančných
prostriedkov na zadržanie mzdy.

12. Zároveň odvolateľ vyslovil nesúhlas i s výrokom, ktorým mu súd prvej inštancie uložil povinnosť
nahradiť žalobcovi trovy konania v celom rozsahu. Zdôraznil, že výrok o náhrade trov konania musí
zodpovedať pomeru úspechu a neúspechu procesných strán vo vzťahu k celému predmetu sporu. V
prejednávanej veci bolo nepochybné, že žalobca si pôvodne uplatnil žalobou na súde
nárok na zaplatenie sumy 2.871,78 Eur, neskôr čiastku 2.709,81 Eur. Vo výške rozdielu 161,97 Eur a
rozdielu, čo do úrokov z omeškania, v ktorom bolo konanie zastavené na základe späťvzatia žaloby,

ide o procesný neúspech žalobcu, resp. procesné zavinenie žalobcu a úspech žalovaného v rade 1/.
Preto je v danom prípade potrebné na prejednávanú vec aplikovať ust. § 255 ods. 2 CSP. Na zvyšnú
časť predmetu sporu žalovaný navrhol aplikovať ust. § 255 CSP a priznať mu náhradu trov konania v
prípadejehoúspechuvostatnejčastipredmetusporu.Vprípadeakžalovanývrade1/nebudeúspešnou
stranou v spore vo zvyšnej časti, odvolateľ navrhol, aby odvolací súd aplikoval pri rozhodovaní o trovách

konania ustanovenie § 257 OSP a žalobcovi nepriznal nárok na ich náhradu voči žalovanému v rade 1/
z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Zdôraznil, že v danom prípade sa jedná o celkom výnimočný
prípad, kedy o neústavnosti zákonov, ktoré obmedzili výplatu mzdy, musel rozhodovať Ústavný súd
Slovenskej republiky. Žalovaný v rade 1/ nebol ani iniciátorom, ani tvorcom zákona, na základe ktorého
bola mzda žalobcovi zadržaná. Zadržanie mzdy nebolo výsledkom svojvoľného nezákonného postupu

žalovaného v rade 1/; práve naopak, bolo výsledkom rešpektovania platných zákonov a Ústavy SR.
Žalovaný v rade 1/ nemohol situáciu žiadnym spôsobom ovplyvniť, keďže je len platobným miestom.
Zároveň žalobca nedoručil žalovanému v rade 1/ pokus o zmier, v ktorom by sa pokúsil spornú záležitosť
urovnať mimosúdne, ale ihneď podal žalobu na súd, a teda vyvolal súdny spor a tak sám zavinil vznik
trov konania. Keďže sa jedná o pohľadávku voči štátu, žalovaný v rade 1/ je povinný chrániť záujmy

štátu. Práve tieto dôvody sú dôvodmi osobitného zreteľa, ktoré by mali viesť odvolací súd k aplikácii ust.
§ 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania.

13. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdiť. Zároveň si uplatnil voči žalovanému v rade 1/ náhradu trov odvolacieho konania v

rozsahu 100 %.
14. Primárne zdôraznil, že súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím rozhodol v súlade s právnym
názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho predchádzajúcom zrušujúcom uznesení zo dňa
31.05.2017 (§ 391 ods. 2 CSP). V novom konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo k žiadnej zmene
skutkových a právnych okolností, a preto nové rozhodnutie okresného súdu zodpovedá stavu veci

a zákonu, ako aj právnemu názoru odvolacieho súdu. V súvislosti s výškou úrokov z omeškania
žalobca akcentoval, že spôsob ich výpočtu tak, ako ho prezentuje žalovaná strana, z hľadiska sadzby
zákonných úrokov z omeškania je platný od 01.02.2013 (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.). K omeškaniu žalovanej strany došlo pred
01.02.2013, a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie z hľadiska ustálenia úrokovej sadzby je správne.

Právny názor žalovanej, podľa ktorého „zadržaný“ mzdový nárok je potrebné posúdiť ako bezdôvodné
obohatenie, neobstojí. Napokon sám odvolateľ v bode 5. svojho opravného prostriedku uviedol, že sa
zadržanímmzdyneobohatil.Aninámietkapremlčaniavznesenážalovanýmvjehoopravnomprostriedku
neobstojí, keďže nárok žalobcu uplatnený žalobou nemožno podriadiť pod režim nárokov vyplývajúcich
z bezdôvodného obohatenia.

15. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania zodpovedá stavu veci a zákonu a dôvody tohto
rozhodnutia, uvedené v jeho písomnom vyhotovení, sú plne akceptovateľné. Tvrdenie žalovaného v
rade 1/, že žalobca nemal podať žalobu, neobstojí. Žalobcovi totiž nie je známy prípad dobrovoľného
vyplatenia úrokov z omeškania niektorému zo sudcov všeobecných súdov. Je nesporné, že doplatením
rozdielu platu žalovaný v rade 1/ vytvoril podmienky pre čiastočné späťvzatie žaloby,

ak žalobca nechcel v tejto časti dosiahnuť zamietnutie žaloby. Na doplatenie rozdielu platu
žalobca nemal žiaden vplyv, ale išlo výlučne o konanie žalovanej strany. Podľa názoru žalobcu, v danom
prípade neexistujú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa pre výnimočnú aplikáciu ust. § 257 CSP.Na podporu tohto svojho názoru žalobca poukázal na uznesenie Krajského súdu v
Žiline č.k. 9CoPr/9/2017-170 zo dňa 30.11.2017.

16. Žalovaný v rade 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že pokiaľ žalovaný v rade 1/ podal
odvolanie, (okrem iného) aj z dôvodu, že nesúhlasí so zastavením konania proti žalovanému v rade
2/ podľa § 146 ods. 2 CSP, z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCdo 16/2011 zo dňa 28. júna
2012, jednoznačne vyplýva, že žalobca môže vziať žalobu späť aj len v časti, t.j. aj len voči niektorému
z viacerých žalovaných. V takom prípade so súhlasom žalovaného zastaví konanie iba sčasti. Ak došlo

k späťvzatiu žaloby iba voči niektorému z viacerých žalovaných, nesúhlas so
späťvzatím žaloby toho žalovaného, vo vzťahu ku ktorému k späťvzatiu nedošlo, je právne neúčinný
(porovnaj aj R 32/2004). Žalovaný v rade 2/ sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom dovolacieho súdu
prezentovaným vyššie, a teda má za to, že súhlas/nesúhlas iných žalovaných (ak ide o samostatné
procesné spoločenstvo na strane žalovaného podľa § 76 CSP) so späťvzatím žaloby len voči niektorému
z nich nie je relevantný. Keďže žalovaný v rade 1/ a žalovaná v rade 2/ tvoria v prejednávanej veci

samostatné spoločenstvo podľa § 76 CSP, nebol v danom prípade potrebný súhlas žalovaného v rade
1/ so späťvzatím žaloby voči žalovanej v rade 2/. Žalovaná v rade 2/ pritom zdôraznila, že ako strana,
voči ktorej bola žaloba vzatá späť, doručila Okresnému súdu Žilina súhlas so späťvzatím žaloby voči
nej formou podania zo dňa 02.10.2017, ktoré bolo konajúcemu súdu doručené v tej istý deň. Vyjadrenie
žalobcu k odvolaniu bolo doručené žalovaným v rade 1/ a 2/. Rovnako vyjadrenie žalovanej v rade 2/

k odvolaniu bolo doručené žalobcovi a žalovanému v rade 1/, ktorí vo veci ďalšie písomné podania
nepodali.

17. Pokiaľ žalovaný v rade 1/ podal odvolanie proti prvej vete výroku rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým súd rozhodol o čiastočnom zastavení konania vo vzťahu k žalovanému v rade 2/, a tiež proti jeho

druhej vete výroku, ktorým súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania medzi žalobcom a žalovaným
vrade2/,odvolacísúdodvolaniežalovanéhovrade1/,podanéprotitejtočastijehorozhodnutia,odmietol
ako odvolanie, ktoré bolo podané neoprávnenou osobou (§ 386 písm. b) CSP).

18. Strana môže napadnúť rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Aj keď je
žalovaný v rade 1/ stranou v spore, nespĺňa subjektívny predpoklad na podanie odvolania proti prvej a
druhej vete výroku napadnutého rozsudku. Subjektívnym predpokladom na podanie odvolania
je to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vyznelo v neprospech odvolateľa. Neprospech sa
spravidla prejavuje v neúspechu vo veci samej alebo v rozhodnutí procesnej povahy, ktoré znamená pre

stranu ujmu. Z uvedeného vyplýva, že na podanie odvolania je oprávnená tá strana sporu, ktorej bola
rozhodnutím súdu prvej inštancie spôsobená ujma, ktorá priamo vyplýva z posúdenia práv a povinností
strán sporu; podstatné tu je porovnanie výsledku sporu s nárokom uplatneným žalobcom v žalobe
(prípadne v inom procesnom podaní), nie však subjektívne presvedčenie strany sporu o dôsledkoch
vyplývajúcich pre ňu z rozhodnutia súdu prvej inštancie.

19. Nerozlučné spoločenstvo je také procesné spoločenstvo, ktoré vyplýva z hmotného práva, a nie
zo želania tej-ktorej strany v spore, prezentovaného v žalobe, či vyjadrení. Krajský súd v Žiline už vo
svojom predchádzajúcom uznesení sp.zn. 6CoPr/9/2016 zo dňa 31. mája 2017 jednoznačne ustálil
otázku pasívnej vecne legitimácie žalovaného v rade 1/ v prejednávanej veci, ako aj to, že v

danom prípade sa nejedná o nerozlučné spoločenstvo na strane žalovaných. Je teda zrejmé, že aj keď
žalobca pôvodne v žalobe uplatnil svoj nárok proti Okresnému súdu Čadca ako žalovanému v rade 1/ a
Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR ako žalovanému v rade 2/ , jednalo
sa o samostatné procesné spoločenstvo na strane žalovaných, upravené v ust. § 76 CSP. Ak potom
následne podaním zo dňa 21.09.2017 žalobca zobral žalobu späť proti žalovanému v rade 2/, okresný

súd postupoval správne, ak si vyžiadal súhlas s týmto dispozitívnym úkonom v súlade s ust. § 145 ods.
1 až 3 CSP a § 146 ods. 1 CSP len od dotknutého subjektu (žalovaného v rade 2/). Tento dispozitívny
úkon sa totiž vôbec netýkal práv žalovaného v rade 1/. Správnosť takéhoto postupu konajúceho súdu
jednoznačne vyplýva i z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4MCdo 16/2011 zo
dňa 28.06.2012 i judikatúry publikovanej pod č. R 32/2004, na ktoré poukázal žalovaný

v rade 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu. Je teda vylúčené, že by bol žalovaný v rade 1/ stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie (veta prvá a druhá výroku) vydané.20. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca podaním zo dňa 21.09.2017 (č.l. 176 spisu) zobral
žalobu voči žalovanému v rade 2/ späť, ktoré podanie konajúci súd doručil žalovanému v rade 2/ a tento
svojím podaním zo dňa 02.10.2017 s dispozitívnym úkonom žalobcu vyslovil súhlas (č.l. 192 spisu).

Okresnýsúdnáslednepostupompodľa§146ods.2CSProzhodolozastaveníkonaniavočižalovanému
v rade 2/ a tiež o náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovaným v rade 2/. Žalovaný v rade 1/ teda
podal odvolanie proti tej časti rozsudku okresného súdu, ktorá nevyznela v jeho neprospech, konkrétne
proti prvej vete výroku o zastavení konania voči žalovanému v rade 2/ a tiež proti druhej vete výroku o
nároku žalovaného v rade 2/ na náhradu trov konania voči žalobcovi.

21. Vo zvyšnej časti krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané
subjektívne legitimovanou stranou sporu (§ 359 CSP), preskúmal vec v rozsahu danom v ust.
§ 379 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v
spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok okresného súdu v tretej vete
výroku podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a v štvrtej vete výroku o trovách konania

podľa § 388 CSP zmenil spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

22. Vo vzťahu k vete tretej napadnutého rozhodnutia odvolací súd podrobne preskúmal všetky
rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a
právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné

pre posúdenie danej veci, pre rozhodnutie o uplatnenom nároku žalobcu a vecne správne rozhodol,
pričom svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených
dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

23. Odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku vo vzťahu ku skutkovým zisteniam zopakoval svoju
argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnil so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu tak, ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia.

24. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),
ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s
jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva

na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Odvolacie námietky žalovaného v rade 1/ k
spôsobu vyhodnotenia dokazovania okresným súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako
nedôvodné. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo žalobe žalobcu v tretej

vete výroku vyhovel a ku svojim záverom dospel v kontexte všetkých ostatných vykonaných dôkazov.

25. Krajský súd poukazuje na zodpovednosť žalovaného v rade 1/ za obsahové vymedzenie svojho
odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

26. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalovaného v
rade 1/ formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom v zmysle princípu neúplnej apelácie sa
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu.

27. Otázka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v rade 1/ bola odvolacím súdom riešená v jeho
predchádzajúcom uznesení sp.zn. 6CoPr/9/2016 zo dňa 31. mája 2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 13.07.2017, čo napokon konštatoval v úvode svojho opravného prostriedku i odvolateľ. V bode 27.
svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že sa stotožnil s odvolacou námietkou žalovaného v rade 2/,
že tento nie je pasívne vecne legitimovaný v spore. Nepochybne pasívna vecná legitimácia v tomto

spore svedčí práve žalovanému v rade 1/, t.j. Okresnému súdu Čadca, ako osobnému úradu žalobcu,
keďže z celej siedmej hlavy zákona č. 385/2000 Z.z. vyplýva, že jednak predseda okresného súdu
rozhoduje o platových veciach sudcu, v tomto prípade žalobcu a že plat sa vypláca na príslušnom
súde za podmienok uvedených v § 87 a nasl. zákona č. 385/2000 Z.z.. V tomto prípade je Okresnýsúd Čadca ako osobný úrad žalobcu ten subjekt, ktorý má povinnosť žalobcovi v zmysle zákona č.
385/2000 Z.z. plat žalobcovi vyplatiť a túto povinnosť si žalovaný v rade 1/ nakoniec aj splnil tak, ako bolo
konštatovanévprvoinštančnomkonaní.Zuvedenéhovyplýva,žeprávnaúpravavspojitostisvyplatením

platu sudcu explicitne ukladá povinnosť práve a len žalovanému v rade 1/, no nie žalovanému v rade 2/.
Na uvedenom závere odvolacieho súdu nemôže nič zmeniť ani odvolacia námietka žalobcu o výhodnosti
solidárnej zodpovednosti. Konštrukcia predmetného inštitútu skutočne poskytuje výhodu veriteľovi, to
však neznamená, že je daný/založený „na želanie“ veriteľa, ale len ak vyplýva z hmotného práva, čo nie
je prípad v súdenej veci. Z tohto záväzného právneho názoru odvolacieho súdu vychádzal aj okresný

súd pri vydaní napadnutého rozsudku (§ 391 ods. 2 CSP).

28. Neobstojí ani argumentácia odvolateľa, ktorý vyslovil svoj nesúhlas s výškou úrokov z omeškania
priznaných žalobcovi v napadnutom rozhodnutí.
29. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že z obsahu napadnutého rozhodnutia
jednoznačne vyplýva, že žalobou doručenou Okresnému súdu Žilina dňa 16.08.2013 sa žalobca

domáhal aby súd uložil žalovaným v rade 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu
309,80 Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne z tejto sumy od 16.02.2011 do zaplatenia, sumu 309,80 Eur
s úrokom z omeškania 9 % ročne z tejto sumy od 16.03.2011 do zaplatenia, sumu 309,80 Eur s úrokom z
omeškania 9,25 % ročne z tejto sumy od 16.04.2011 do zaplatenia, sumu 309,80 Eur s úrokom z
omeškania 9,25 % ročne z tejto sumy od 16.05.2011 do zaplatenia, sumu 619,60 Eur s úrokom

zomeškania9,25%ročneztejtosumyod16.06.2011dozaplatenia,sumu309,80Eur súrokom
z omeškania 9,5 % ročne z tejto sumy od 16.07.2011 do zaplatenia, sumu 309,80 Eur s
úrokom z omeškania 9,5 % ročne z tejto sumy od 16.08.2011 do zaplatenia a trovy konania.

30. Po čiastočnom späťvzatí žaloby v časti o zaplatenie istiny v sume 2.871,78 Eur po doplatení

funkčného platu žalobcu za obdobie od 01.01.2011 do 26.07.2011 v sume 2.709,81 Eur dňa 10.07.2014
ostal predmetom konania nárok na zákonný úrok z omeškania, celkom zo sumy 2.709,81 Eur podľa
špecifikáciečodosadzby,základuadobyomeškaniatak,akotátovyplývazpísomnéhopodaniažalobcu
zo dňa 26.06.2015. Žalobca vychádzal zo sumy doplatku platu za obdobie mesiacov január, február,
marec, apríl, máj, jún a júl 2011 tak, ako ich výška vyplýva z rozpisu vypracovaného Okresným súdom

Čadca dňa 11.05.2015 (č.l. 56 spisu), pri zohľadnení splatnosti platu sudcu podľa ust. § 87 zákona č.
385/2000 Z.z. pozadu za mesačné obdobie do 15.dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca.

31. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na bod 64. a 65. odôvodnenia napadnutého rozsudku, s
ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Prezentovaný právny názor napokon vyplýva aj z odôvodnenia

predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, najmä v bodoch 33. až 35. Ak bolo predchádzajúce
súdne rozhodnutie, ktorým okresný súd vo zvyšnej časti úrokov z omeškania žalobu zamietol, odvolacím
súdom v celom rozsahu zrušené, následne sa predmetom konania opätovne stal nárok uplatnený
žalobcom žalobou v zmysle jej čiastočného späťvzatia. Výška úrokov z omeškania bola pritom priznaná
v súlade s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z.,

ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, rešpektujúc prvý deň omeškania
žalovaného v rade 2/ zo zaplatením mzdy v každom výplatnom termíne.

32. Rozhodne neobstojí ani tvrdenie žalobcu o tom, že zadržaný mzdový nárok je potrebné posúdiť ako
bezdôvodné obohatenie, či náhradu škody. Otázka právneho posúdenia nároku žalobcu uplatneného

žalobou bola podrobne odôvodnená okresným súdom v napadnutom rozhodnutí i v predchádzajúcom
rozhodnutíodvolaciehosúdu.Jetedazrejmé,ževdanomprípadesanejednáobezdôvodnéobohatenie,
a ani škodu tak, ako sa to účelovo snažil v odvolacom konaní predostrieť odvolateľ.

33. Vo vzťahu k námietke premlčania uplatneného nároku vznesenej v odvolaní žalovaným, odvolací

súd uvádza, že doterajšia judikatúra vzťahujúca sa k možnosti účastníka konania (teraz strany sporu)
uplatniť námietku premlčania v ktoromkoľvek štádiu konania až do jeho právoplatného skončenia nie
je v danom prípade aplikovateľná. Z ust. § 149 CSP totiž vyplýva, že prostriedkami procesného útoku
a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany,
návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne

námietky. Hmotnoprávnu námietku definuje ust. § 152 CSP ako právny úkon strany spôsobujúci zmenu,
zánik alebo oslabenie práva protistrany. Z dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku tiež
vyplýva, že navrhovaná právna úprava zavádza pojem hmotnoprávnej námietky v civilnom sporovom
konaní ako inštitút procesnej obrany alebo procesného útoku sporových strán. Obsahové náležitostihmotnoprávnej námietky podľa navrhovaného ustanovenia spĺňajú predovšetkým námietka premlčania
a kompenzačná námietka, ktoré sú upravené v hmotnom práve.

34.PreodvolaniepodľaCivilnéhosporovéhoporiadkujetypickýsystémneúplnejapelácie,ktorývylučuje
možnosť efektívneho uplatnenia nových skutočností a dôkazov v odvolacom konaní. Výnimkou pre
odvolateľa je použitie nových prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v odvolaní, a to za
splnenia taxatívne vymedzených podmienok v zmysle § 366 CSP. Z ust. § 366 CSP totiž vyplýva, že
prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ
bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Zároveň prostriedky procesného
útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno
uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu (§ 373 ods. 4

CSP). Pokiaľ teda odvolateľ vo svojom odvolaní vzniesol námietku premlčania voči časti nároku žalobcu
uplatnenému žalobou, na túto už odvolací súd neprihliadal. Jednalo sa totiž o prostriedok procesnej
obrany, ktorého zamýšľaným účelom bolo zamietnutie žaloby z dôvodu oslabenia práva, ktorú mohol
žalovanývrade1/nepochybnevzniesťužvštádiuprvoinštančnéhokonania.Napokonanisámodvolateľ
vosvojomopravnomprostriedkunetvrdil,aaninepreukazovalnaplneniedôvodovuplatneniatejtonovoty

v odvolacom konaní. Keďže žalovaný tento prostriedok procesnej obrany (hmotnoprávnu námietku)
využil až v rámci odvolacieho konania, odvolací súd ho už nemohol akceptovať, nakoľko v danom
prípade nebola splnená ani jedna z podmienok uvedených v § 366 CSP.

35. Okresný súd teda vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom

rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 ods. 1 CSP, súčasne
spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu
ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj
meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu
vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 až § 222 CSP

aj správne a presvedčivo odôvodnil.

36. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci
samej (veta tretia výroku) ako vecne správny potvrdil.

37. Na strane druhej, odvolací súd vyhodnotil ako opodstatnenú odvolaciu argumentáciu žalovaného
v rade 1/, smerujúcu k aplikácii § 257 CSP na prejednávanú vec. Aplikačná prax súdov Slovenskej
republiky (napr. uznesenie Okresného súdu Trenčín č.k. 19Cpr/60/2014-74 zo dňa 19.08.2015)
vymedzila požiadavku efektívneho využitia práva na prístup k spravodlivosti ako kvalifikovaného dôvodu
osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. Žalobca totiž využil prístup k spravodlivosti

v takej situácii, kedy sa za žiadnych okolností veci nejavilo, že by zo strany žalovaného v
rade 1/ nemalo dôjsť k dobrovoľnému plneniu. Definitívna dôvodnosť nároku bola zrejmá v rozhodnutí
Ústavného súdu SR zo dňa 11.12.2013, preto ak žalobca podal žalobu dňa 16.08.2013 na súd, nedal
žalovanému v rade 1/ reálnu možnosť plnenia, hoci financie, ktorými disponuje, predstavujú rozpočtové
prostriedky, ktoré sú viazané na vopred určené výdavky. Nakladanie s nimi je tak menej flexibilné ako

financovanie potrieb subjektov súkromného práva. V uvedenom nemožno síce vidieť ospravedlnenie
omeškania verejnoprávnych inštitúcií, naopak, zvlášť u nich by malo byť eliminované. Je však potrebné
rozlišovať situáciu, kedy je dôvodnosť nároku nesporná a potreba výdavkov z rozpočtu na daný nárok
vopred známa, od situácie, kedy sa povinnosť plniť stane objektívne zrejmá až rozhodnutím Ústavného
súdu SR. Súčasne nehrozilo ani riziko postupného vzniku nemajetnosti žalobcu a napokon, na strane

žalobcu bola vedomosť o tom, že obdobné povinnosti si žalovaný splnil po rozhodnutí Ústavného súdu
SR. Možno preto uzavrieť, že objektívne neexistovala pochybnosť o dobrovoľnom poskytnutí žalobcom
požadovaného plnenia.
38. Na základe uvedených skutočností odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok v štvrtej vete výroku o
trovách prvoinštančného konania tak, že žalobcovi voči žalovanému v rade 1/ ich náhradu nepriznal.

39. Prvý výrok rozhodnutia o trovách odvolacieho konania (o nároku na ich náhradu) nachádza
svoj právny základ v ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 256 ods. 1 CSP a § 396
ods. 1 CSP.40. Žalobca bol v štádiu odvolacieho konania úspešný, čo do merita veci a neúspešný, čo do trov
prvoinštančného konania. Väčšiu mieru úspechu krajský súd logicky prisúdil posúdeniu veci samej (v
tejto časti priznal úvahou „váhu“ 80 %) a aplikáciou princípu/požiadavky spravodlivého usporiadania

veci stanovil povinnosť žalovanému v rade 1/ uhradiť protistrane - žalobcovi náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 60 % (80 % - 20 %).
41. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

42. O trovách odvolacieho konania v druhom výroku tohto rozsudku rozhodol krajský súd podľa § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému v rade 2/ nárok na
ich náhradu nepriznal.
43. Civilný sporový poriadok neobsahuje osobitnú úpravu rozhodovania o trovách konania v prípade,
že odvolanie je odmietnuté. Preto je nutné o trovách odvolacieho konania rozhodnúť analogicky podľa

§ 256 ods. 1 CSP, ktoré upravuje problematiku najbližšiu odmietnutiu odvolania, lebo v tomto prípade
konaniekončíbeztoho,abyodvolacísúdrozhodovalovecisamej,atovdôsledkuprocesnéhozavinenia
tej strany sporu, ktorá neoprávnene podala odvolanie - v danom prípade žalovaného v rade 1/.
44. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že žalovanému v rade 2/ v aktuálnom odvolacom konaní
preukázateľne žiadne trovy nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o
nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa
mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé
rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné
rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel

len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel absentuje, ak výsledkom
uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej
preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že
tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce
nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesení NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016

zo dňa 26.10.2016 a sp. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018.

45. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).