Rozhodnutie Judgement was issued on Wednesday, April 25, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/33/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115214399
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8115214399.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu
JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta v spore žalobcov: 1. L. Q., V.. X.X.XXXX, P. P. XXX,
XXX XX Y., 2. S. Q., V.. XX.X.XXXX, P. V.Á. XXXX/XX, XXX XX O., 3. Ľ. Q., V.. XX.X.XXXX, P. XXX XX
P. XXX, právne zastúpení Advokátskou kanceláriou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária s.r.o.,
so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovaným: 1. P. H., V.. XX.X.XXXX, P.

Š.Á. X, XXX XX Y., právne zastúpenej JUDr. Monikou Mattovou, advokátkou so sídlom Zvonárska 8,
040 01 Košice, 2. UNIQUA poisťovňa, a.s., so sídlom Lazaretská 15, 820 07 Bratislava 27, IČO: 00 653
501, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou PRK Partners s. r. o., so sídlom Hurbanovo námestie
3, 811 06 Bratislava, IČO: 35 978 643 , o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
o odvolaní žalobcov a žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. XC/XXX/XXXX-XXX z
28. júna 2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaných 1 a 2 zaplatiť žalobkyni 1 náhradu škody na
zdraví vo výške 2.414,- eur a vo výrokoch o ich povinnosti zaplatiť žalobcom nemajetkovú ujmu s tým,
že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.

Mení rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaných 1 a 2 zaplatiť žalobkyni 1 náhradu škody na zdraví

nad sumu 2.414,- eur do sumy 2.663,20 eur tak, že v tejto časti žalobu zamieta.

Mení rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy tak, že žalovaní 1 a 2
sú povinní zaplatiť žalobkyni 1 náhradu nemajetkovej ujmy vo výške ďalších 10.000,- eur do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhého žalovaného.

Žalobcovia 1 až 3 majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdených súm voči
žalovaným 1 a 2.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovaným 1 a 2
povinnosť zaplatiť žalobkyni 1 náhradu škody na zdraví vo výške 2.663,20 eur a nemajetkovú ujmu vo
výške 10.000,- eur, žalobcovi 2 nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,- eur a žalobcovi 3 nemajetkovú ujmu

vo výške 5.000,- eur (výrok I. rozsudku). V prevyšujúcej časti žalobu žalobcov 1 až 3 zamietol (výrok
II. rozsudku) a vyslovil, že žalobcovia 1 až 3 majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z
prisúdenej sumy vo vzťahu k žalovaným 1 a 2 (výrok III. rozsudku).

2. V odôvodnení okrem iného uviedol:
„Trestným rozkazom Okresného súdu Levice číslo konania X B. XXX/XXXX - XXX zo dňa 10. decembra

2014 bola žalovaná v 1. rade uznaná vinnou, že dňa XX. XX. XXXX o X:XX hod. na ceste S., v úseku
medzi obcou P. a obcou P. v klesaní ku križovatke v smere J. viedla osobné motorové vozidlo značky L.H., F. Č. Y. - XXX E., pričom v dôsledku porušenia ustanovenia § 16 ods. 1 Zákona číslo 8/2009 Z. z. o
cestnej premávke, vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam
vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré

možno predvídať. Vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na
vzdialenosť, na ktorú má rozhľad. V pravotočivej zákrute došlo pri prudkom brzdení uvedeného vozidla
k prejazdu do protismernej časti vozovky a tam k zrážke medzi prednou časťou vozidla značky L. H. a
ľavou, prednou a bočnou časťou vozidla jazdiaceho v protismere značky A. D., evidenčné číslo K. - XXX
A., po zrážke vozidla značky L. H., zostalo stáť na ceste a vozidlo značky A. D. bolo odrazené mimo

cestu vľavo. Pri dopravnej nehode utrpel poškodený R. Q. zranenia a to odreninu na ľavom predkolení,
odreninu na ľavom líci, roztrhnutie sleziny s krvácaním do dutiny brušnej, otras mozgu, sériovú
zlomeninu 6 - 11 vľavo, zlomeninu panvy a panvovej jamky vľavo, pomliaždenie hrudníka, pomliaždenie
bránice vľavo a úponu tenkého čreva, zlomeniny výbežkov driekových stavcov L 3 - L 5, na následky
ktorých dňa 4. marca 2014 zomrel. Zároveň došlo k zraneniu spolujazdkyne poškodenej L. Q., ktorá
utrpela jednoduchý úraz hlavy, podvrtnutie krčnej chrbtice, pomliaždenie ramena vpravo, pomliaždenie

brušnej steny s dobou liečenia a prípadnej práceneschopnosti do piatich týždňov. Obvinená inému
z nedbanlivosti spôsobila smrť a spáchala čin závažnejším spôsobom konania, porušením dôležitej
povinnosti uloženej jej podľa zákona, inému z nedbanlivosti ublížila na zdraví, tým, že porušila dôležitú
povinnosť uloženú jej podľa zákona, čím spáchala prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písmeno
a/Trestnéhozákona,spoukazomna§138písm.h/Trestnéhozákonavjednočinnomsúbehusprečinom

ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona. Za tým účelom sa odsúdila podľa § 149 ods. 2
Trestného zákona za použitia § 38 ods. 2,3, § 36 písmeno j/ a l/, § 37 písm. h/, § 41 ods. 1 Trestného
zákona s prihliadnutím na § 353 ods. 2 Trestného poriadku na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní
dvoch rokov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona sa obvinenej výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odložil, podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona sa obvinenej určila skúšobná doba v trvaní

štyroch rokov, podľa § 61 ods. 1, 2 Trestného zákona sa obvinenej uložil trest zákazu činnosti viesť
motorové vozidla akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na dobu piatich rokov a poškodených L. Q.Č.
v súlade s § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal súd s ich nárokom na náhradu škody na občianske
súdne konanie. Trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 30. decembra 2014.

Zo znaleckého posudku číslo XX/XXXX, ktorý bol vypracovaný v rámci trestného konania, z jeho záverov
jednoznačne vyplýva, že z technického hľadiska k vzniku dopravnej nehody došlo v dôsledku zlej
techniky jazdy vodičky motorového vozidla L. H., evidenčné číslo Y. XXX E. a k šmyku jej motorového
vozidla. Vodička motorového vozidla značky L. H., evidenčné číslo Y. XXX E. neprispôsobila rýchlosť v
pravotočivej zákrute, vplyvom neprispôsobenia rýchlosti stavu a povahe vozovky a svojim schopnostiam

pri brzdení dostala motorové vozidlo do nekontrolovaného šmyku, prešla do ľavého jazdného pruhu, kde
sa ľavou prednou časťou zrazila s motorovým vozidlom, ktoré riadil R. Q.. Príčinou vzniku dopravnej
nehody bola nesprávna technika jazdy vodičky motorového vozidla L. H., evidenčné číslo Y. XXX E..
Dopravnú nehodu zavinila vodička motorového vozidla L. H., evidenčné číslo Y. XXX E. nesprávnou
technikou jazdy. Táto vodička mohla zároveň zabrániť vzniku dopravnej nehody a to prispôsobením

rýchlosti a techniky jazdy podmienkam na vozovke. Pri prejazde rýchlosťou nižšou ako 65 kilometrov za
hodinu by sa motorové vozidlo nedostalo do šmyku a dopravná nehoda by nebola vznikla.

Z úmrtného listu, zapísaného v knihe úmrtí Matričného úradu Levice vo zväzku XX, ročník XXXX,
strana XXX, poradové číslo XXX mal súd za preukázané, že R. Q. zomrel dňom X. R. XXXX. Uvedené

preukazuje aj list o prehliadke mŕtveho a štatistické hlásenie správy, ako aj správa zo dňa X. R. XXXX
vystavená R.. I. I..

Žalovaná v 2. rade súdu predložila oznámenie o výške poistného plnenia zo dňa 19. 6. 2014 z ktorého
vyplýva, že na základe predložených dokladov žalobkyňou v 1. rade vyplatila jej bolestné vo výške 412

Eur (25 bodov x 16,48 Eur). Zároveň z predloženého posudku vylúčili položku číslo 103 a - pomliaždenie
ťažšieho stupňa krčnej chrbtice, ktorá nebola preukázaná z predložených lekárskych správ. Plnenie v
celkovej výške 412 Eur poukázali žalobkyni v 1. rade.

Žalobkyňa v 1. rade súdu uviedla, že s nebohým manželom žili od roku 1970. V roku 1971 sa zobrali.

Vychovali spolu dvoch synov. Ako v každom manželstve boli aj medzi nimi hádky, ale viacej bolo tých
dobrých chvíľ. Boli zohratý pár, každý vedel, čo si ten druhý myslí alebo čo urobí. Jej manžel bol šikovný,
svojpomocne postavili dom. Keď nemali finančné prostriedky vždy zarobil, išiel na fušku. V čase, keď
sa stala dopravná nehoda obidvaja už boli na dôchodku. Keď odchádzal do dôchodku povedal, žedoteraz pracovali ako kone, odteraz budú chodiť do kúpeľov, avšak to nestihli. Má problém chodievať po
uvedenej ceste, keďže každý deň ju využívali na cestu na nákup. V priebehu dňa ešte chodí do záhrady,
ale keď príde večer domov už počuje iba buchot a zvuky manžela. Nevie sa zmieriť s jeho smrťou, nevie

sa vzdať jeho osobných vecí. Starší syn vybavil všetko ohľadne pohrebu. Spolu s mladším synom toho
neboli schopní. Mladší syn mal problém vojsť do domu, od smrti otca ešte doma nespal. Manžel bol v
dobrej kondícii. Mali vinicu, chalupu. Staral sa o 60 stromov, chovali domáce zvieratá.“...

3. Súd prvej inštancie nárok žalobcov posúdil podľa § 11, § 13, § 15, § 420 ods. 1, § 444 Občianskeho

zákonníka v spojení s § 2 ods. 1,2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1,2,4, § 7 ods. 1,6 zákona č. 437/2004
Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení
niektorých predpisov, § 1, § 4 ods. 1,2, § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

4.Vnadväznostinaprávnukvalifikáciupredmetusporusúdprvejinštancievovzťahuknárokužalobkyne

1 na náhradu škody zdôraznil, že odškodnenie za bolesť sa poskytuje nielen za bolesti spôsobené
poškodením na zdraví, ale aj za bolesti spôsobené liečením poškodenia zdravia alebo odstraňovaním
jeho následkov. Nestotožnil sa s názorom žalovanej 2, že nárok žalobkyne 1 titulom bolestného je
premlčaný, podľa ktorého názoru subjektívna premlčacia doba začala plynúť deň nasledujúci po vzniku
dopravnej nehody, teda škodovej udalosti. Podľa názoru súdu prvej inštancie subjektívna premlčacia

doba začala plynúť až dňom, keď sa celý liečebný proces skončil a boli známe všetky okolnosti
smerodajné pre stanovenie bolestného. Zo znaleckého posudku znalca R.. Y. L. mal preukázané,
že rehabilitácia žalobkyne 1 bola ukončená dňom 21.3.2016, teda až od tohto okamihu začala
plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba. Keďže žalobkyňa 1 tento nárok uplatnila na súde dňa
3.5.2016, dospel súd prvej inštancie k záveru, že nárok žalobkyne 1 na náhradu bolestného nie je

premlčaný. V súlade so znaleckým posudkom znalca R.. Y. L. priznal žalobkyni 1 bolestné za položku
113a - pomliaždenie pravého ramenného kĺbu 15 bodov, za položku číslo 120 - natrhnutie pravého
nadhrebeňového svalu 45 bodov. Žalobkyni 1 nepriznal položku 122b - neúplné poškodenie šľachy dlhej
hlavy dvojhlavého svalu pravého ramena liečené operáciou. Odškodnenie za pomliaždenie pravého
ramenného kĺbu (položka 113a/) v počte bodov 15 súd žalobkyni priznal v sume 257,40 eur (15 x 17,16

Eur). Na základe oznámenia žalovanej 2, že pri tejto položke plnila žalobkyni 1 celkovo 20 bodov,
súd odpočítal 5 bodov pri hodnote bodu 16,48 eur sumu 82,40 eur titulom uplatnenia kompenzačnej
námietky,ktorúpovažovalvcelomrozsahuzadôvodnú.Pretopripoložke113a/včastibolestnéhopriznal
žalobkyni celkovo 175 eur (15 x 17,16 eur = 257,40 - 82,40 eur). Pri položke číslo 120 bolestného priznal
žalobkyni 1 za 45 bodov v zmysle záverov znaleckého posudku, pri hodnote bodu 17,16 eur spolu sumu

772,20 eur. Položku 122b - neúplné poškodenie šľachy dlhej hlavy dvojhlavého svalu pravého ramena,
liečenéoperáciou,ktorúznalecurčilvcelkovompočtebodov50súdprvejinštanciežalobkyni1nepriznal.
Mal za to, že v tejto časti žalobkyňa 1 neuniesla dôkazné bremeno. Nezohľadnil závery znaleckého
posudku, ktorý považoval v tejto časti nepreskúmateľný, vnútorne rozporný, bez relevantných odkazov,
resp. vysvetlení námietok žalovanej 2. Súd prvej inštancie tak priznal žalobkyni 1 bolestné v celkovej

výške 947,20 eur (175,- eur + 772,20 eur).

5. Pri nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia súd vychádzal zo znaleckého posudku R.. L. a
priznal žalobkyni 1 plnú sumu za položku 325d - obmedzenie pohyblivosti pravého ramenného kĺbu s
obmedzenou rotáciou v počte bodov 100 pri hodnote bodu 17,16 eur, spolu sumu 1.716 eur.

6.Celkovánáhradaškodyvčastibolestnéhoasťaženiaspoločenskéhouplatnenia,naktorúboližalovaní
1 a 2 zaviazaní zaplatiť žalobkyni 1 tak predstavovala sumu 2.663,20 eur (947,20 + 1.716 eur). V
prevyšujúcej časti bol nárok žalobkyne 1 ako nedôvodný zamietnutý.

7. Súd prvej inštancie vychádzal z hodnoty bodu 17,16 eur stanovenej na rok 2015 v súlade s § 5 ods.
2 zákona č. 437/2004 Z. z., keďže škodová udalosť nastala v roku 2014, avšak k ukončeniu liečebného
procesu žalobkyne 1 došlo v roku 2016.

8. Nesporným bol podľa súdu prvej inštancie nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá im

bola spôsobená stratou manžela vo vzťahu k žalobkyni 1 a stratou otca vo vzťahu k žalobcom 2,3. Z
výpovedí žalobcov a vypočutých svedkov mal preukázané, že v rodine pred smrťou R. Q. pretrvávali
a fungovali pekné a plnohodnotné rodinné vzťahy. V dôsledku jeho smrti žalobcovia stratili potrebnú
pomoc a podporu blízkeho človeka, ktorý sa im plnohodnotne venoval, s ktorým radi trávili voľný čas,na ktorého sa mohli obrátiť a ktorý im vždy poskytol pomoc, radu, potrebné usmernenie. Prišli tak o
možnosť tráviť s ním spoločné voľné chvíle, dovolenky, rôzne podujatia, ale hlavne viesť pekný a pokojný
manželský a rodinný život. Žalobcovia sú tak ochudobnení i v ďalšom rodinnom, súkromnom a citovom

živote. Základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy tak považoval súd prvej inštancie za preukázaný.

9. Námietku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 2 súd prvej inštancie, prikloniac sa k ustálenej
judikatúre Krajského súdu v Prešove a rozhodnutí Ústavného súdu SR, nepovažoval za dôvodnú. Na
podporu tohto svojho záveru poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 24.10.2013 vo veci

A.-XX/XX, Q. X. proti I. Y., P. X., ktoré rozhodnutie jednoznačným spôsobom rieši otázku zodpovednosti
poisťovne. V bodoch 57 a 58 Súdny dvor zdôraznil, že bez ohľadu na systematické zaradenie
určitého ustanovenia v národnom právnom predpise, ak toto ustanovenie upravuje občianskoprávnu
zodpovednosť vznikajúcu v prípade dopravnej nehody, má sa za takéto ustanovenie považovať
opatrenie určujúce rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia. Inak povedané, Súdny dvor v
tomto odseku v podstate vyslovil, že pojem zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových

vozidiel používaný v Smernici 2009/103 EHS treba vykladať čiastočne autonómne a podradiť pod neho
aj také nároky, ktoré národne právo nezaraďuje medzi nároky na náhradu škody v prísnom slova zmysle,
ak ich podstata je podobná. Už z výkladov v bodoch 7 až 13 tohto rozsudku vyplýva, že z ustanovenia
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzniká v prípade protiprávnej udalosti (dopravnej nehody) nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy aj v peniazoch. Tento nárok má pritom občianskoprávny charakter a v

podstatesasvojoupovahoupribližujeobjektívnejzodpovednostizaškodu.Zuvedenýchdôvodovtrebav
zmysle záverov citovaného rozsudku Súdneho dvora článok 3 ods. 1 Smernice 2009/103 EHS vykladať
tak, že pod pojem „opatrenie určujúce rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia“ sa musí
zaradiť aj § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z citovaných zásad tak pre súdy Slovenskej republiky
vyplýva povinnosť, aby pri výklade ustanovenia zákona č. 381/2001 Z. z. v čo najväčšej možnej miere

vzali do úvahy znenie a účel tých ustanovení smernice, na ktorých implementáciu bolo toto ustanovenie
do nášho právneho poriadku zavedené, aby zaručili tejto smernici úplnú účinnosť.

10. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a/ zák.
č. 381/2001 Z. z. treba vyložiť tak, že poistenie zodpovednosti kryje aj nároky pozostalých na náhradu

nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a pozostalí môžu tieto nároky v zmysle
§ 15 ods. 1 citovaného zákona uplatniť priamo proti poisťovateľovi, a to rovnako ako všetky ostatné
nároky na náhradu škody.

11. Vo vzťahu k samotnej výške náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie zohľadňoval závažnosť

vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Závažnosť ujmy pritom posudzoval len
z objektívnych hľadísk, pretože nie je reálne možné zistiť, kto a ako prežíva smrť blízkej osoby a do
akej miery ho táto udalosť zasiahla v citovej oblasti a ako rýchlo a akým spôsobom je schopný sa s
touto udalosťou vyrovnať alebo čiastočne zmieriť. Zdôraznil, že nemajetková ujma slúži na zmiernenie
následkov citovej ujmy, ktorú žalobcovia utrpeli, avšak výška tejto náhrady nemôže slúžiť ako nástroj

pomsty voči osobe, ktorá túto bolesť žalobcom spôsobila. Zároveň nemôže slúžiť ani ako nástroj
obohatenia sa alebo ako nástroj na ekonomickú likvidáciu škodcu. Pri stanovení náhrady nemajetkovej
ujmy sa súd prvej inštancie oprel o v minulosti upravené paušálne náhrady nemajetkovej ujmy v Českej
republike, o zákon č. 215/1969 Zb. o odškodňovaní obetí násilných trestných činov, ako aj o rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Q. proti Slovenskej republike, kde bolo zistené porušenie,

pričom súd priznal tejto sťažovateľke sumu 25.000,- eur ako náhradu nemajetkovej ujmy titulom násilnej
smrti jej dvoch maloletých detí. Priznanú sumu 10.000,- eur žalobkyni 1 považoval za primeranú z
dôvodu, že táto viedla ako manželka s nebohým spoločný rodinný a manželský život od roku 1970. U
žalobcov 2 a 3 ako synov, ktorí utrpeli smrťou otca citovú ujmu a došlo k narušeniu ich rodinných väzieb
považovalzadôvodnúsumupo5.000,-eur. Uviedol,žeideoplnoletéosoby,ktorémajúužsvojrodinnýa

manželský život. Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd zohľadňoval aj majetkové pomery
žalovanej 1, ktorá je síce živnostníčkou, ale s minimálnym príjmom a má v starostlivosti maloleté dieťa.
Vzhľadom na priznané sumy žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.

12. O trovách strán sporu rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku

(ďalej len „CSP“). Vyslovil názor, že zásadu úspechu vo veci je potrebné uplatniť aj na konania, ktorých
výška závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku, keďže žalobcu nemožno zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu, či znaleckého posudku. Priznal
takžalobcomnáhradutrovkonaniaibazprisúdenejsumyaniezosumyžalovanej.Konštatoval,ževýškaplnenia v časti náhrady škody na zdraví závisela od znaleckého posudku a výška náhrady nemajetkovej
ujmy od úvahy súdu, preto bolo dôvodné priznať žalobcom plnú náhradu trov konania z prisúdenej sumy.

13. V zákonom stanovenej lehote podali proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti zamietavému výroku
odvolanie žalobcovia. Namietali nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci, ktoré
odvolacie dôvody podriadili pod ust. § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP.

14. Poukazom na ust. § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z. nesúhlasili so stanovenou hodnotou

bodu 17,16 eur, keďže priemerná mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky
zistená Štatistickým úradom SR predstavovala v roku 2015 sumu 883,- eur a 2 % z tejto sumy
je 17,66 eur, čo mala byť správna hodnota bodu. Zároveň výsledná suma náhrady za bolesť a za
sťaženie spoločenského uplatnenia sa má zaokrúhliť na najbližšie celé euro smerom nahor, ku ktorému
zaokrúhleniusúdprvejinštancienepristúpil.Súdprvejinštancietakprivýpočtenáhradyškodysícepoužil
správnu právnu normu, avšak jej ustanovenia nesprávne aplikoval, čím dospel k nesprávnemu výpočtu

priznanej náhrady škody na zdraví.

15. Za neprimeranú považovali žalobcovia aj výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Uviedli, že sumy
uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcami ako osobami blízkymi objektu zásahu do práva na
život nemožno považovať za neprimerané, ak sa takýmto spôsobom majú aspoň čiastočne zmierniť

všetky následky nikdy celkom nereparovateľnej straty. Princíp primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy,
ktorá je spôsobilá aspoň z časti zmierniť dôsledky neoprávneného zásahu umožňuje, aby výška náhrady
na jednej strane nevytvárala priestor pre obohacovanie sa, ale na druhej strane umožňovala spravodlivé
zadosťučinenie pozostalých. Odvolatelia poukázali na súčasnú rozhodovaciu prax súdov, podľa ktorej
nie je zriedkavé prisudzovanie náhrady nemajetkovej ujmy v sumách desiatok tisíc eur za objektívne

menej citeľné zásahy do osobnostných práv, než k akému došlo v tejto konkrétnej veci. Do pozornosti
odvolacieho súdu dali rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. XCo/XXX/XXXX z 9.3.2017, ktorým
bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. XXC/XXX/XXXX z 121.2.2016 a
rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. XXC/XX/XXXX zo 6.5.2015.

16. V odvolaní ďalej poukázali na ustálenú súdu prax, ktorá „... založila systém určenia primeranosti a
spravodlivosti peňažnej výšky nemajetkovej ujmy na porovnávaní závažnosti ujmy, následkoch ujmy a
miere zavinenia. U žalobcov má závažnosť vzniknutej ujmy podobu zásahu mimoriadne významného,
veľmi hlbokého, no najmä nereparovateľného, k odčineniu ktorého nepostačuje žiadna morálna ani
hmotná satisfakcia. Ujma žalobcov je v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovanej 1 a túto

ujmu je, vzhľadom k jej intenzite a nepriaznivému následku, potrebné považovať za jav neodvrátiteľný. ...
Skutok žalovanej je tak zavineným trestným činom, ktorý predstavuje najvyššiu formu protiprávneho
zásahu (nejedná sa o priestupok ani delikt). Trestný zákon v našej spoločnosti ochraňuje najdôležitejšie
záujmy a ochrana života je v ňom uvedená ako najvyššie uznávaná spoločenská hodnota. ... Počas
vyšetrovania príčin a okolností vzniku dopravnej nehody okresným riaditeľstvom policajného zboru

nebolo preukázané, že na vznik nehody mali vplyv iné okolnosti a činitelia (napr. nebohý), práve naopak,
nehoda bola zapríčinená výlučne porušením dôležitej právnej povinnosti, ktorú žalovanej 1 ako vodičovi
motorového vozidla ukladá zákon o cestnej premávke. Správanie sa žalovanej 1 po tejto tragickej
udalosti žalobcovia vnímajú rovnako negatívne, keď táto neprejavila ľútosť, či prípadnú spolupatričnosť
so žalobcami.“

17. Žalobcovia nesúhlasili ani s tvrdením súdu prvej inštancie, že v prípade, ak by priznal vyššiu sumu
a zo strany žalovanej 2 by došlo voči žalovanej 1 k uplatneniu si regresného nároku, bolo by to pre
žalovanú 1 likvidačné a mohlo by to ohroziť výchovu a výživu jej maloletého dieťaťa ako aj samotnej
žalovanej 1. V konaní totižto nebolo preukázané, že žalovaná 1 porušila povinnosti jej uložené ust. § 12

zákona č. 381/2001 Z. z., v dôsledku čoho by bol dôvodný regresný nárok žalovanej 2. Uvedená úvaha
súdu tak nie je dôvodná a nemá oporu v zistenom skutkovom stave veci. Navrhli rozsudok v zamietavej
časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo ho v tejto časti zmeniť a žalobe
vyhovieť v celom rozsahu.

18. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, a to proti vyhovujúcemu výroku a výroku o trovách konania
podala odvolanie žalovaná 1. Namietala nepreskúmateľnosť rozsudku a nesprávne právne posúdenie
v súlade s ust. § 365 ods. 1 písm. b/, h/ CSP. Nesúhlasila s rozhodnutím predovšetkým vo vzťahu k
náhrade nemajetkovej ujmy žalobcov 2 a 3. Vyslovila názor, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy užalobcov nezohľadnil konajúci súd všetky námietky a návrhy žalovanej 1 a žalovaného 2 a rozhodol
len na podklade vlastných vnútorných pocitov, resp. niektorými právne významnými skutočnosťami
sa nijako nezaoberal. Celkovú výšku nemajetkovej ujmy považovala za neprimeranú vzhľadom na to,

že za svoj čin už bola potrestaná v trestnom konaní a tiež aj vzhľadom na jej osobné pomery, keďže
je rozvedená a má vyživovaciu povinnosť k dvom maloletým deťom a v súčasnosti je na materskej
dovolenke. Určená výška má preto pre ňu likvidačný charakter. Namietala, že súd prvej inštancie sa
nevysporiadal s jej argumentáciou týkajúcou sa výšky uplatňovaných nárokov, ktoré spočiatku žalobca
2 požadoval mimosúdne, pričom išlo o mnohonásobne nižšiu sumu, a to iba pre matku, teda žalobkyňu

1. Okrem toho vyvíjal na žalovanú 1 nátlak, ktoré správanie bolo v rozpore s tým, čo prezentoval
žalobca 2 počas súdneho konania. Žalovaná 1 nesúhlasila ani s tvrdením súdu, že škodu, v podobe
toho najhoršieho následku spôsobila žalovaná 1, preto musí znášať dôsledky svojho konania. Vyslovila
presvedčenie, že pokiaľ súd prvej inštancie ustálil pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 2 s použitím
eurokonformnéhovýkladuust.§4zákonaopovinnomzmluvnompoistení,takuzavrel,ženáhradaškody
z dôvodu nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku a žalovanej 2 ako poisťovateľovi vznikla
povinnosť uhradiť škodu žalobcom. Napadnuté rozhodnutie v uvedenej časti považovala žalovaná 1 za
protirečivé.

19. Žalovaná 1 nesúhlasila ani s náhradou škody na zdraví v prospech žalobkyne 1 vo výške 2.663,20

eur. Mala za to, že zdravotný stav žalobkyne 1 bol ustálený už po dopravnej nehode lekárskym nálezom
R.. Z. zo dňa 22.2.2014. Dňa 21.12.2015 bol žalobkyni diagnostikovaný poúrazovný impingement
syndróm, preto podstúpila operačný zákrok. Znalec však považoval stanovenie diagnózy po takmer
dvoch rokoch od úrazu ako neskoré. Žalovaná 1 trvala na tom, že nebola jednoznačne preukázaná
príčinná súvislosť medzi dopravnou nehodou a škodou na zdraví uplatňovanou žalobkyňou 1. Keďže

zdravotný stav žalobkyne 1 bol ustálený v roku 2014, trvala žalovaná 1 aj na premlčaní tohto
nároku žalobkyne 1. Žalovaná 1 namietala nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozhodnutia v súvislosti
s uvedenými námietkami. Navrhla rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

20. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti vyhovujúcemu výroku a výroku o náhrade trov konania
podal žalovaný 2. Svoje odvolacieho dôvody podriadila pod ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP, teda
namietala, že konanie malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok neprávne rozhodnutie vo veci, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

21. Žalovaný 2 poukázal na nesprávny výpočet celkovej sumy náhrady za bolestné, keďže nedošlo
k zohľadneniu kompenzačnej námietky preukázanej žalovaným 2 poskytnutým plnením žalobkyni 1
v sume 412,- eur, ktorá suma predstavovala konkrétne náhradu za 20 bodov za položku č. 113a po
16,48 eur a 5 bodov za položku č. 4 v zmysle záverov predloženého lekárskeho posudku po 16,48

eur. Namietal, že náhradu za bolestné súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, keď znovu priznal
náhradu za už vyplatenú položku č. 113a. V zmysle záverov dokazovania mala žalobkyňa 1 totižto nárok
na doplatenie náhrady za bolestné v celkovej výške 772,20 eur, od ktorej sumy je potrebné odpočítať
už poskytnuté plnenie vo výške 164,80 eur. Náhrada za bolestné tak mala byť priznaná žalobkyni 1 v
sume 617,60 eur a nie v sume 947,20 eur.

22. Žalovaný 2 namietal vo vzťahu k priznanej nemajetkovej ujme svoju pasívnu vecnú legitimáciu.
Poukázal na nesprávny výklad rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci X. a odvolaciemu súdu predostrel
svoj výklad o rozsahu plnenia v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škody spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o PZP“). V nadväznosti na svoju argumentáciu
poukázal žalovaný 2 na nevyhnutnosť rozlišovania škody a náhrady za nemajetkovú ujmu, ktorý názor
vyslovil už niekoľkokrát Najvyšší súd Slovenskej republiky s priamymi dôsledkami pre pasívnu vecnú
legitimáciu poisťovní. Do pozornosti odvolacieho súdu dal rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28.5.2014
sp. zn. XCdo/XX/XXXX, XCdo/XXX/XXXX z 20.4.2011, XCdo/XXX/XXXX z 30.10.2012 a XCdo/XXX/

XXXX z 31.3.2016. Odvolateľ zároveň poukázal na rozdielnu rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v
Prešove s dôrazom na to, že odklonenie sa od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR
zakladá prítomnosť dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.23. Žalovaný 2 navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žalovaní 1 a 2 sú povinní zaplatiť
žalobkyni 1 sumu vo výške 2.333,60 eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu
plnenia povinnosť druhého žalovaného a vo zvyšku žalobu voči žalovanému 2 zamieta.

24. K odvolaniu žalovanej 1 predložili svoje vyjadrenie žalobcovia podaním z 18.1.2018. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ktorým bola uložená povinnosť žalovaným 1 a 2 zaplatiť náhradu škody a
nemajetkovú ujmu považovali žalobcovia za správne a zákonné. Zdôraznili, že povinnosť žalovaného
2 ako poisťovateľa motorového vozidla, ktorého prevádzkou bola spôsobená smrť manžela a otca

žalobcov plniť uplatnené nároky za poisteného, nezaniká povinnosť plniť zo strany samotného
škodcu. Odôvodnenie pasívnej vecnej legitimácie oboch žalovaných považovali žalobcovia za jasné,
zrozumiteľné a dostatočné. Nestotožnili sa s tvrdením žalovanej 1, že priznaná výška náhrady
nemajetkovej ujmy je neprimerane vysoká a vyslovili názor, že priznaná výška sa im javí nízka,
vzhľadom k vzniknutej ujme a okolnostiam, za akých k porušeniu práva došlo, čo namietali vo svojom
odvolaní voči výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá. Zdôraznili, že v konaní bolo

nepochybne preukázane, že strata milovaného manžela a otca u žalobcov zanechala obrovskú duševnú
ujmu, s ktorou sa ani po rokoch nedokážu vyrovnať, preto priznanú sumu náhrady nemajetkovej ujmy
nemožno považovať za neprimerane vysokú, ale naopak, za neprimerane nízku. Poukázali zároveň na
rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach. Žalobcovia sa nestotožnili ani s námietkou žalovanej 1
spočívajúcou v neunesení dôkazného bremena žalobkyňou 1 v časti priznanej náhrady škody na zdraví

žalobkyni 1 vo výške 2.663,20 eur. V závere navrhli rozsudok súdu prvej inštancie v časti napadnutej
žalovanými ako vecne správny potvrdiť. Zároveň trvali na svojom odvolacom návrhu.

25. Podaním z 19.3.2018 predložili žalobcovia aj svoje vyjadrenie k odvolaniu žalovaného

26. Vo vzťahu k neakceptácii kompenzačnej námietky uviedli, že sumu 412,- eur plnil žalovaný 2
žalobkyni 1 titulom bolestného dňa 19.6.2014, avšak nejde o nárok, ktorý je predmetom tohto konania.
Nejde preto o duplicitu v časti bolestného. Z tohto dôvodu považovali argumentáciu žalovaného 2
za bezpredmetnú a nedôvodnú. Zdôraznili, že pokiaľ žalovaný 2 namieta, že žalobkyni 1 plnil za
položku č. 4 ohodnotenú 5 bodmi vo výške 82,40 eur a žiada, aby túto skutočnosť vzal do úvahy

odvolací súd ako kompenzačnú námietku, tak toto tvrdenie nebolo súčasťou prostriedkov procesnej
obrany, resp. procesného útoku žalovaného 2 v konaní pred súdom prvej inštancie a tiež nejde o
novoty v konaní v zmysle § 366 CSP, na ktoré by bolo možné prihliadať. Uznali, že priznaná náhrada
škody síce vychádza z nesprávneho výpočtu, avšak nie z dôvodov, aké uvádza žalovaný 2, ale z
dôvodovobsiahnutýchvodvolanípodanomžalobkyňou1.Žalobcoviatrvalinapasívnejvecnejlegitimácii

žalovaného 2, čo podporili poukazom na rozhodnutie vo veci A.-XX/XX Súdneho dvora EÚ. Následne
predložili argumentáciu svedčiacu a potvrdzujúcu vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného 2 s odkazom
na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR vo veci S.. Ú. XXX/XXXX. Navrhli odvolaniu
žalovaného 2 nevyhovieť a zopakovali svoj odvolací návrh.

27. Elektronickým podaním došlým súdu prvej inštancie dňa 18.5.2018 predložil žalovaný 2 svoje
vyjadrenie k odvolaniu žalobcov. Zopakoval argumentáciu uvádzanú vo svojom vlastnom odvolaní.
Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a priznať žalobkyni 1 iba sumu 2.316,60 eur.

28. Podaním z 26.6.2018 predložila svoje vyjadrenie k odvolaniam a vyjadreniam ostatných účastníkov

žalovaná 1. Poukázala v celom rozsahu na svoje odvolanie a na argumentáciu v ňom uvedenú.
Opísala spôsob, akým vnímala celú vzniknutú situáciu v nadväznosti na žalobcami kritizovaný jej postoj,
spočívajúci v neprejavení ľútosti, či spolupatričnosti so žalobcami. Zdôraznila, že po osudnej dopravnej
nehode v roku 2014 je poznačená do konca svojho života tým najväčším trestom, pokiaľ neúmyselne
zavinila smrť človeka. Udalosť, ktorá sa stala 22.2.2014 naviac nemožno predvídať a môže sa stať

každému. Preto pri rozhodovaní o náhrade škody je potrebné vždy brať ohľad na osobu škodcu ako na
ľudskú bytosť a okolnosti, za akých ku škodovej udalosti došlo.

29. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34
CSP, preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v súlade s ust. § 378 a nasl.

CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne 1 je čiastočne dôvodné a odvolanie žalovaného 2 je
dôvodné v nepatrnej časti.30. Súd prvej inštancie v predmetnej veci vykonal rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého dospel k
čiastočne nesprávnym skutkovým zisteniam, a to vo vzťahu k nemajetkovej ujme žalobkyne 1. Tiež sa
dopustil chyby v prepočte výšky bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia priznanej žalobkyni 1.

31. Z dôvodu potreby zopakovania dokazovania pre posúdenie správnosti priznanej nemajetkovej ujmy
žalobkyni 1 nariadil odvolací súd pojednávanie v súlade s ust. § 384 ods. 1 v spojení s § 385 ods. 1 CSP.

32. Na odvolacom pojednávaní bola vypočutá žalobkyňa 1, ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že s

nebohým manželom viedla usporiadaný a harmonický život, že spolu prakticky všade spolu chodili,
pričom aj v deň nehody šli spolu na nákup, že tento bol veľmi dobrým človekom, usilovným a
pracovitým, venoval sa záhrade, v ktorej vykonával väčšinu potrebných prác, všetkým s ochotou
pomáhal. Zdôraznila, že s nebohým manželom pred nehodou prežívali obdobie, na ktoré sa manžel
tešil. Plánoval užívať si spoločné chvíle s celou rodinou a zaslúžený oddych, napr. v kúpeľoch. Uviedla,
že po smrti manžela je odkázaná iba na seba samú, keďže nechce nikoho otravovať.

33. Odvolací súd preskúmal správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k jednotlivým
odvolacím námietkam a dospel k týmto záverom.

34. Námietku žalobcov, týkajúcu sa nesprávne stanovenej hodnoty bodu a zaokrúhľovania náhrady

škody vzhliadol odvolací súd ako dôvodnú. Chybu napravil správnym prepočtom výšky priznanej škody,
vrátane zohľadnenia už poskytnutého plnenia, čo namietal žalovaný 2.

35. Vychádzajúc z údajov zverejnených Štatistickým úradom Slovenskej republiky bola priemerná mzda
zamestnanca v hospodárstve v roku 2015 v sume 883,- eur.

36. Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade sa sťaženie
spoločenskéhouplatneniaaozmeneadoplnenízákonaNárodnejradySlovenskejrepublikyč.273/1994
Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej
poisťovne a o zriadení rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v

znení neskorších predpisov, výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia sa určuje sumou 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve v Slovenskej
republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok predchádzajúci roku, v
ktorom vznikol nárok na náhradu podľa ods. 1, za 1 bod a výsledná suma sa zaokrúhli na najbližšie
celé euro smerom nahor.

37. 2 % zo sumy 883,- eur predstavuje sumu 17,66 eur, ktorá suma mala byť správne priznaná žalobkyni
1 za jeden bod bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Bolestné bolo súdom prvej inštancie
ustálené na 15 a 45 bodov, teda spolu 60 bodov, čo pri hodnote bodu 17,66 eur bolestné predstavuje
celkovú sumu 1.059,60 eur a po zaokrúhlení sumu 1.060,- eur. Sťaženie spoločenského uplatnenia bolo

ustálené súdom prvej inštancie na 100 bodov, teda na sumu 1.766,- eur pri hodnote bodu 17,66 eur.
Žalobkyňa 1 tak mala nárok na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia v celkovej sume 2.826,-
eur, z čoho žalovaný 2 dobrovoľne plnil v prospech žalobkyne 1 bolestné vo výške 412,- eur, po odrátaní
čoho zostal neuspokojený nárok žalobkyne 1 vo výške 2.414,- eur. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok
súdu prvej inštancie vo vzťahu k náhrade škody do sumy 2.414,- eur ako vecne správny v súlade s ust.

§ 387 ods. 1 CSP. Vo vzťahu k zvyšku tohto nároku priznaného súdom prvej inštancie, teda nad sumu
2.414,- eur do sumy 2.663,20 eur odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 CSP
a v tejto časti žalobu zamietol.

38. Správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vzhliadol odvolací súd v posudzovaní námietky

premlčania vznesenej žalovanou 1. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa 1 sa po nevyhnutných
lekárskych zákrokoch v dôsledku dopravnej nehody podrobila rehabilitácii, ktorý liečebný proces je
potrebné považovať za proces, prostredníctvom ktorého dochádza k čo možno najlepšej náprave
prekonaných zranení a stabilizácii zdravotného stavu, spravidla bez vízie jeho ďalšieho zlepšenia. Nie
bez významu je to, že samotná rehabilitácia je mnohokrát, keď nie vo väčšine prípadoch ,sprevádzaná

bolesťou poškodeného. Ukončenie liečebného procesu rehabilitáciou je tak momentom významným aj
pre začiatok behu premlčacej lehoty. Pokiaľ teda žalovaná 1 vzniesla námietku premlčania vo vzťahu
k nárokom žalobkyne 1 na náhradu škody, odvolací súd sa v tejto právnej otázke v celom rozsahu
stotožňuje so súdom prvej inštancie a odkazuje na jeho výstižné a vyčerpávajúce odôvodnenie.39. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žiadaný v predmetom spore je nárokom, ktorý podlieha
povinnému zmluvnému poisteniu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,

ku ktorému názoru sa odvolací súd prikláňa aj v predmetnej veci, odkazujúc na judikatúru odvolacích
súdov ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky.

40. Odvolací súd k obrane poisťovne poznamenáva, že sú mu známe argumenty iných súdov
o neexistencii pasívnej legitimácie poisťovní v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy (napríklad

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2016 č.k. XCdo XXX/XXXX). Vo vzťahu k
odlišnému právnemu názoru v iných súdnych konaniach a k obrane žalovaného 2, že vnútroštátne právo
nezakladá povinnosť poisťovne nahradiť nemajetkovú ujmu z povinného poistenia, odvolací súd udáva.

41. Po rozsudku súdneho dvora vo veci X. A.-XX/XX by nemali byť pochybnosti o tom, že ak
vnútroštátne právo priznáva právo na náhradu nemajetkovej ujmy pri usmrtení osoby prevádzkou

motorového vozidla, tak štát musí zabezpečiť právnu úpravu o poistnom krytí takejto ujmy. V rovnaký
deň Súdny dvor rozhodol v inej veci, že toto poistné krytie štáty nesmú limitovať pod 1.000.000,-
eur v prípade jedného škodového nároku (A.-XXX/XX E.). Odvolací súd vyjadruje presvedčenie, že
slovenský právny poriadok priznáva pozostalým za zásah do súkromia usmrtením blízkeho človeka
náhradu nemajetkovej ujmy. Priznané náhrady sa týkajú rôznych oblasti, napr. usmrtenia pri liečebných

zákrokoch, prípady usmrtení pri prevádzke motorových vozidiel a v iných prípadoch. Usmrtenie osoby,
ktorá je blízka je jednoznačne zásahom do súkromného života blízkych osôb; postačí len predstava, čo
znamená pre osobu správa, že jej manžel/manželka, otec/matka zomrel/a pri dopravnej nehode. Niet
najmenšieho dôvodu následný psychický stav vynímať z kategórie škody na zdraví, ktoré poškodenie
zdravia je mnohokrát bolestivejšie ako pri fyzickom poškodení zdravia.

42. Odvolací súd je však presvedčený, že pri aplikácii všetkých výkladových metód a nielen jednej
izolovane, je dôvodný záver, že slovenská právna úprava obsahuje povinnosť poisťovni z povinného
zmluvného poistenia nahradiť aj nemajetkovú škodu na zdraví.

43. Z hľadiska gramatického výkladu považuje odvolací súd za dôležité, že ustanovenie § 4 ods. 2
písm. a/ zákona o PZP upravuje škodu na zdraví vo všetkých jej zložkách - zákonodarca teda nesledoval
(explicitne nevypočítal) poistné krytie len niektorej zložky škody na zdraví, napr. bolestné, stratu na
zárobku, vecnú škodu a pod. Zakotvením poistného krytia nielen niektorej zložky škody na zdraví je
opodstatnený názor, že pod škodou na zdraví treba zaradiť všetky jej zložky tak v rovine majetkovej, ako

aj nemajetkovej. Zákonodarca nevylúčil pri škode na zdraví napríklad nemajetkové bolestné, či sťaženie
spoločenské uplatnenia a niet pochybnosti, že sú poistne kryté. Niet dôvodu na odlišný názor ani pri
nemajetkovej škode na zdraví s následkom smrti, ktorá dopadla najmä na pozostalé blízke osoby.

44. Z hľadiska systematického výkladu síce môže byť výhrada, že náhrada citovej škody po zásahu

do života a súkromia osoby je oproti náhrade škody v inej časti Občianskeho zákonníka
(,,ochrana osobnosti“ prvá časť, ,,zodpovednosť za škodu“, šiesta časť), no fakt je ten, že únijné
právo nerieši škodovú zložku, ale poistné krytie a zákonodarca evidentne sústredil pri zásahu do
súkromia nemajetkovú ujmu v spoločnej časti zákona, a to bez ohľadu na okolnosti prípadov, za akých k
nemajetkovej škode došlo. Išlo by o duplicitné ustanovenie, ak by sa aj v iných častiach zákona (podľa

rozmanitosti spoločenských vzťahov) opakovalo právo na nemajetkovú škodu. Logiku by mohol mať len
administratívny strop nemajetkovej škody upravený v časti o škode na zdraví, nie však nevyhnutne aj
samotné právo. Z hľadiska systematiky Občianskeho zákonníka nie je až tak významné, že náhrada
nemajetkovej ujmy za stratu života je upravená v inej časti kódexu. Povinné poistenie musí kryť
akúkoľvek škodu (ujmu) tak materiálnu ako nemateriálnu. Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým

súdomvnázore,žeplatnáprávnaúpravaobsahujetakútonáhradu,vychádzajúczextenzívnehovýkladu
pojmu škody, ktorý v sebe nepochybne zahŕňa aj ujmu na zdraví (§ 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001
Zb. v znení neskorších predpisov) s tým, že náhrada nemajetkovej ujmy sa priznáva aj podľa ustanovení
o ochrane osobnosti upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

45. Teleologický výklad podporuje zmysel a cieľ celého poistenia rizikových vzťahov spojených s
prevádzkou motorových vozidiel. Niet najmenšieho dôvodu presúvať bremeno, ktoré majú znášať
pri najrizikovejších spoločenských vzťahov poisťovne, na plecia často krát nesolventných osôb a tým
vystavovať ekonomickému tlaku a právnej neistote poistené osoby a pri nevymožení aj dotknuté obete.Ide o spoločenské vzťahy, v rámci ktorých sa spomína nenahraditeľná ujma. Nemajetková škoda
dosahuje čiastky, ktoré zodpovedné osoby nedokážu zaplatiť. Práve z dôvodu predídenia takýmto
situáciám bolo zriadené povinné poistenie. K celkovému postupu pri aplikácii výkladových metód

odvolací súd poukazuje na požiadavku striktného výkladu z hľadiska vylúčenia poistného krytia cit.
rozsudok A.-XX/XX článok 34 ,, Keďže obmedzenie poistného krytia je možné iba vo výnimočných
prípadoch, podľa názoru Komisie je potrebné prijať v tejto oblasti striktný výklad práva, a nie je možné
pripustiť ľubovoľné rozširovanie prípadov, v ktorých bude dochádzať k obmedzeniu rozsahu poistného
krytia.“

46. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa poistenie zodpovednosti vzťahuje na každého, kto
zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Podľa
§ 4 ods. 2 písm. a) cit. zákona má poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho
nahradil poškodenému náhradu škody, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú

poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti (ods. 4). Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona
potom poškodený môže svoj nárok uplatniť priamo voči poisťovateľovi.

47. Z citovaných ustanovení tak vyplýva, že predpokladom priameho nároku poškodeného voči
poisťovateľovi je jednak vznik nároku, ktorý je vôbec krytý poistením zodpovednosti (spomedzi nárokov

určených v § 4 ods. 2 cit. zákona), jednak existencia poistenia zodpovednosti prevádzkovateľa vozidla
zatakútoškodu.Trvaniepoisteniažalovanej1včasenehody vkonanínebolosporné.Pretosúdskúmal,
či je splnená podmienka existencie krytého nároku.

48. Ustanovením § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 381/2001 Z. z. sa do slovenského právneho poriadku

implementovali ustanovenia smernice Rady 72/166/EHS o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly
plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ako aj druhej smernice Rady 84/5/EHS o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel (v súčasnosti kodifikované v spoločnej smernici č. 2009/103/ES o

poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a kontrole plnenia tejto
povinnosti). Z tabuľky zhody predloženej na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky (II. volebné
obdobie, parlamentná tlač 979) vyplýva, že ustanovením § 662 Obch. zák. sa implementuje čl. 1
smernice č. 72/166/ESH a čl. 3 smernice č. 84/5/EHS.

49. Podľa čl. 1 druhého bodu smernice č. 2009/103/ES „poškodený“ znamená akúkoľvek osobu
oprávnenú na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Podľa čl. 3 cit.
smernice každý členský štát prijme... všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za
škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením.
Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe opatrení uvedených v prvom

pododseku... Poistenie... povinne pokrýva... ujmy na zdraví.

50.Výkladomcitovanýchustanovení(resp.obsahovototožnýchustanovenísmerníc72/166/EHSa84/5/
EHS) sa zaoberal Súdny dvor Európskej únie už v spomínanom rozsudku z 24. októbra 2013 vo veci
A.-XX/XX, Q. X. proti I. Y., P. X., v ktorom rozhodol že čl. 3 ods. 1 smernice 2009/103/ES sa má

vykladať tak, že povinné zmluvné poistenie má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Súdny dvor EÚ
v tejto súvislosti vyslovil, že smernica ponecháva členským štátom právo určiť, aká škoda bude krytá
a aké budú podmienky poistenia, no ich sloboda v tomto smere bola neskôr obmedzená (ods. 43

a 46). Medzi jazykovými verziami čl. 3 poslednej vety smernice 2009/103/EHS sú rozdiely, avšak s
prihliadnutím na ich účel a štruktúru treba tento pojem interpretovať tak, že medzi škody, ktoré sa
musia nahradiť, patrí nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore (ods. 47 až 50). Súdny dvor EÚ navyše dodal,
že na veci nič nemení ani zaradenie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka do inej časti než úpravy náhrady

škody. Ak totiž zodpovednosť poisteného vznikla z dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu,
nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti
za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice (ods. 57 a 58).51. Vychádzajúc z vyššie uvedeného sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o vecnej
pasívnej legitimácii žalovaného 2 a jeho odvolaciu námietku v tomto smere považoval za nedôvodnú.

52. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni 1 nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- eur a žalobcom 2
a 3 vo výške po 5.000,- eur. Výšku nemajetkovej ujmy stanovil porovnaním v minulosti upravenou
paušálnou náhrady nemajetkovej ujmy v Českej republike ako aj porovnaním so zákonom č. 215/1969
Zb. o odškodňovaní obeti násilných trestných činov a porovnaním s rozsudkom Európskeho súdu pre
ľudské práva vo veci Q. proti Slovenskej republike. Zohľadnil zároveň majetkové pomery žalovanej 1 s

dôrazom na to, že náhrada nemajetkovej ujmy nemá slúžiť ako nástroj na ekonomickú likvidáciu škodcu.

53. Takéto porovnanie odvolací súd vyhodnotil ako nepostačujúce a nesprávne. Nestotožnil sa s
názorom, že pre posúdenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné prihliadať na majetkové
pomery škodcu, teda v danom prípade žalovanej 1. Takáto úvaha by bola na mieste, pokiaľ by
náhradu nemajetkovej ujmy bol povinný zaplatiť samotný škodca. Pri závere, že žalovaný 2 je v

predmetnom spore vecne pasívne legitimovaný, nie je daný priestor odvíjať výšku nemajetkovej
ujmy od osobných a majetkových pomerov žalovanej 1. Z okolnosti daného prípadu vyplýva, že
žalovaná 1 nespôsobila dopravnú nehodu pod vplyvom návykovej látky a taktiež nebola preukázaná
existencia ďalších regresných dôvodov uvedených v ust. § 12 zákona č. 381/2001 Z. z., čo prakticky
vylučuje úhradu priznanej sumy žalovanou 1. Naviac odvolací súd uvádza, že pri posudzovaní výšky

nemajetkovej ujmy v nadväznosti na majetkové pomery škodcu by mohlo spôsobiť značné rozdiely v
odškodňovaní poškodených, čím by došlo k porušeniu princípu právnej istoty, predovšetkým princípu
predvídateľnosti práva (rozhodnutia) a princípu legitímneho očakávania tých, ktorým sa má súdna
ochrana poskytnúť. Zároveň by došlo k oslabeniu účelu poistného odškodňovania.

54. Podľa názoru odvolacieho súdu jediným kritériom, z ktorého je potrebné vychádzať pri náhrade
nemajetkovejujmyapriúvaháchojejvýškejevnímaniehodnotyživotaazdraviaakohodnotystojacejna
vrchole osobnostných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky v čl. 14 a nasl.. Odvolací súd
vyslovuje presvedčenie, že akákoľvek suma (hoci aj žiadaná žalobcami) nemôže nahradiť prázdnotu,
ktorá v živote žalobcov vznikla po úmrtí manžela, resp. otca a odvolací súd chce veriť aj tomu, že

žalobcami žiadaná nemajetková ujmy nebola motivovaná inými, než morálnymi dôvodmi.

55. Rešpektovanie súkromného života musí zahŕňať do určitej miery právo na vytváranie a rozvíjanie
vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, nakoľko súčasťou súkromného života je tiež rodinný život
zahŕňajúci i vzťahy medzi blízkymi príbuznými, najmä vzťahy sociálne a morálne. Rodinný život zahŕňa

okrem iného vzťahy medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi bez ohľadu na skutočnosť, či spolu trvale
žijú alebo nie a protiprávne narušenie týchto rodinných vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do
práva na súkromný a rodinný život fyzickej osoby. Zavinená smrť blízkej osoby preto môže vzhľadom k
vzájomnýmúzkymapevnýmsociálnym,morálnym,citovýmakultúrnymväzbámpredstavovaťtakvážnu
nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a naplňovanie osobností pozostalého, že môže byť kvalifikovaná ako

ujma znižujúca jeho dôstojnosť či vážnosť v spoločnosti.

56. Odvolací súd nepovažoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy priznanú žalovanej 1. V konaní
bolo preukázané, že jej život s nebohým manželom bol harmonický, že spolu trávili prakticky všetok
čas, spoločne sa podieľali na obhospodarovaní domácnosti, záhrady, ovocného sadu a domácich

zvierat. Nebolo spochybnené to, že nebohý manžel žalobkyne 1 vykonával práce týkajúce sa záhrady
a chovu domácich zvierat vo väčšine sám, čo po jeho smrti spôsobilo ťažkosti na strane žalobkyne
1. Nebohý R. Q. plánoval v dôchodkovom období prežiť spolu so žalobcami pokojný, avšak aktívny
ďalší život, čo jeho smrť prekazila. Odvolací súd vyslovuje názor, že práve manželský pár, ktorý prežil
v harmonickom manželskom spolužití dlhé roky vníma stratu partnera veľmi intenzívne a dlhodobo.

Je ťažko predpokladať, že takýto partner si vo svojom živote nájde ešte osobu, ktorá by bola jeho
oporou v partnerskom vzťahu, čo spravidla znamená samotu. Bolo preto dôvodné priznať žalobkyni
1 nemajetkovú ujmu vo výške, ktorá by aspoň čiastočne mohla prispieť aj k aktivitám, ktoré by
pomohli zaplniť prázdne miesto spôsobené smrťou osoby blízkej (napr. účasť na rôznych podujatiach v
spoločenstve vekovo blízkych ľudí, účasť na kúpeľnej liečbe, spomienkové cirkevné obrady a pod.).

57. U žalobcov 2 a 3 došlo k strate otca. Odvolací súd v žiadnom prípade nechce zľahčovať stratu otca
oproti strate manžela. Pri posudzovaní správnosti výšky priznanej nemajetkovej ujmy však zohľadnilskutočnosť, že do života žalobcov 2 a 3 vstúpili ich životní partneri, u žalobcu 2 aj deti, ktorí čiastočne
vyplnili prázdne miesto po otcovi, čo ich ujmu zmiernilo.

58. S poukazom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k priznanej
nemajetkovej ujme žalobcom 2 a 3, keďže túto považoval za postačujúcu, a to v súlade s ust. § 387
ods. 1, 2 CSP, avšak zmenil rozsudok v zmysle § 388 CSP vo vzťahu k priznaniu nemajetkovej ujmy
žalobkyni 1, keďže ujmu priznanú súdom prvej inštancie považoval za nepostačujúcu. Za primeranú tak
uznal nemajetkovú ujmu vo výške 20.000,- eur.

59. Odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani odvolacie námietky žalovanej 1 vo vzťahu k náhrade
škody za bolesť, keďže so všetkými namietanými položkami v pôvodnom bodovom ohodnotení sa
vyporiadal znalecký posudok R.. L., ktorý bol podkladom aj pre rozhodnutie súdu prvej inštancie. Súd
prvej inštancie sporné nároky žalobkyni 1 nepriznal.

60. O trovách celého konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, 2 v spojení s § 255 ods. 2 CSP.
Súd vychádzal z toho, že Civilný sporový poriadok nemá obdobné ustanovenia, ako bolo ustanovenie
§ 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Zásadu úspechu vo veci je potrebné uplatniť aj na
konania, ktorých výška závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. Nemožno zaťažiť žalobcu
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu, či znaleckého

posudku. Vhodným riešením bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak iba z
prisúdenej sumy, nie zo žalovanej. Priznanie plnej náhrady trov konania z prisúdenej sumy je v tomto
prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu úspechu vo veci, keďže ten sa skúma, čo do právneho
základu a nie čo do výšky priznaného nároku (Veľký komentár Števček a spol., Nakladateľství C. H.
Beck). Keďže výška plnenia v časti náhrady škody na zdraví závisela od znaleckého dokazovania a

samotná výška náhrady nemajetkovej ujmy od úvahy súdu, z tohto dôvodu súd mal za to, že je dôvodné
žalobcom v 1. až 3. rade priznať plnú náhradu trov konania, avšak iba z prisúdenej sumy tak, ako je to
uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

61. Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).