Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 16, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/142/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116218130
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4116218130.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej

a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobcu:
KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, so sídlom Bratislava, Štefanovičová 4, IČO:
00 585 441, zastúpený Advokátska kancelária Legal Cases s. r. o., Dunajská Streda, Alžbetínske nám.
328, IČO: 36 720 097 proti žalovaným: 1. X. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. K., F. XXX/X, 2. F. Q.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom K. K., F. XXX/X, 3. mal. H. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. K., F. XXX/X,
zastúpený zákonným zástupcom X. Q., otcom, žalovaní v 1. až 3. rade zastúpení Advokátska kancelária
JUDr. Andrej Jaroš, spol. s r. o., so sídlom Trenčín, Námestie sv. Anny 361/20, IČO: 36 839 132, 4. D..

V. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z., Z. XX, o žalobe žalobcu na obnovu konania, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 23. mája 2017 č. k. 16C/342/2016-126 v spojení s opravným
uznesením zo dňa 26. januára 2018 č. k. 16C/342/2016-164 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným v 1. až 3. rade vo vzťahu k žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100%.

Žalovanému v 4. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom, v spojení s opravným uznesením, súd prvej inštancie rozhodol tak, že
žalobu na obnovu konania zamietol. Žalovaným v 1. až 4. rade priznal náhradu trov konania v rozsahu
100%. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 397 písm. a/, § 400, § 403 ods. 1, 2
a § 414 CSP. Uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 30. 06. 2016 domáhal obnovy konania o zaplatenie
nemajetkovej ujmy, vedeného na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 8C 41/2012. Svoju žalobu odôvodnil
tým, že Smernice EÚ majú priamy účinok len voči členským štátom EÚ, čo v okolnostiach prípadu

znamená, že pokiaľ členský štát nesplní svoju transpozičnú povinnosť v rozsahu, v akom mu to dotknutá
smernica ukladá, nie je možné uplatniť priamy účinok smerníc voči fyzickým a právnickým osobám
uloženímimtakejtopovinnosti,ktoráimzvnútroštátnehoprávnehopredpisunevyplýva.Nepriamyúčinok
je možný len prostredníctvom eurokonformného výkladu, ktorý však nesmie ísť tak ďaleko, aby sa dostal
do rozporu s vnútroštátnym právom. Rozsah poistného krytia SR stanovila vo svojom vnútroštátnom
práve jednoznačne, do ktorého náhradu nemajetkovej ujmy nezahrnula. Poukázal na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 301/2012, podľa ktorého poisťovňa nie je pasívne legitimovaným

subjektom v konaniach pozostalých po obetiach dopravných nehôd o náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej usmrtením ich blízkej osoby pri dopravnej nehode. Pre všeobecné súdy sú záväzné
rozhodnutia NS SR. Rozhodnutie ÚS SR nepatrí do hierarchie všeobecného súdnictva. V spore sp.
zn. 8C 41/2012 sa žalobcovia v 1. až 3. rade (v spore o obnovu konania vystupujúci ako žalovaní v 1.až 3. rade) domáhali zaplatenia nemajetkovej ujmy, ktorá im bola spôsobená ako pozostalým po obeti
dopravnej nehody. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 8C 41/2012-151
zo dňa 15. 04. 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 5Co 182/2013-277 zo dňa

24. 09. 2014, právoplatným dňa 23. 01. 2015, ktorým boli žalovaní v 1. a 2. rade (v spore o obnovu
konaniavystupujúciakožalobcav1.radeažalovanýv4.rade)zaviazanízaplatiťspoločneanerozdielne
žalobcom v 1. až 3. rade, každému sumu 10.000 eur. Dôvodom obnovy konania podľa žalobcu je
rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 301/2012, ktoré bolo vydané dňa 31. 03. 2016 a ktoré nemohol
bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní a ktoré by mu mohlo privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo

veci. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 301/2012 vyplýva, že sa stotožnil s názorom
odvolacieho súdu "že do pojmu náhrady škody a nákladov pri usmrtení v zmysle § 4 ods. 2 písm.
a/ zákona č. 381/2001 Z. z. nemožno subsumovať náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obeti
dopravnej nehody. Povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy vyplývajúci z § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a teda poisťovňa nie je v konaní o tomto

nároku pasívne legitimovaná. Pri nárokoch podľa § 13 Občianskeho zákonníka je možné si uplatňovať
nemajetkovú ujmu len voči osobe, ktorá sa takéhoto zásahu do integrity osobnosti dopustila. Rovnakou
problematikou sa zaoberal Najvyšší súd aj v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo 168/2009, v zmysle ktorého
možno nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv usmrtením blízkej osoby uplatňovať len
mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t.j. podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Napriek

rozhodnutiam jednotlivých senátov, nebolo na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
prijaté zjednocujúce stanovisko, ktoré by bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R, ktoré by vyslovilo právnu vetu, v zmysle ktorej by
poisťovne nemali byť pasívne legitimované pri uplatňovaní nárokov pozostalých osôb po obetiach
dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej ujmy, resp. že povinné poistenie zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nemá pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. S poukazom na uvedené skutočnosti súd
žalobu na povolenie obnovy konania zamietol, nakoľko bol toho názoru, že rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo 301/2012 nemôže privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci, nakoľko
ide o právny názor a rozhodnutie jedného senátu najvyššieho súdu, ktorý nebol publikovaný v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu. Súd poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12, Katarína
Haasová proti Rastislavovi Petríkovi a Blanke Holingovej, ako aj uznesenia Ústavného súdu SR č. k. III.
ÚS 666/2016-36 zo dňa 11. 10. 2016 a č. k. I. ÚS 474/2016-17 zo dňa 17. 08. 2016, z ktorých vyplýva,
že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať
aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak

jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 CSP a žalovaným,
ktorí boli v spore úspešní, priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom v zmysle § 262 ods. 1,
2 CSP o výške náhrady trov konania bude rozhodovať samostatným uznesením vyšší súdny úradník.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním
jeho zmeny tak, že súd obnovu konania vedeného na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 8C/41/2012
povolí. Vytkol súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Nemožno prisvedčiť súdu prvej inštancie, že v prípade rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/301/2012
by sa jednalo o ojedinelé rozhodnutie dovolacieho súdu, resp. že by bola rozhodovacia prax dovolacích

súdov odlišná. Najvyšší súd svojim rozhodnutím, zhodne s predchádzajúcim rozhodnutím dovolacieho
súdu z 20. 04. 2011 sp. zn. 4Cdo/168/2009, potvrdil nedostatok pasívnej legitimácie poisťovne s
poukazom na výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o PZP. V súčasnosti potvrdilo uznesenie
NS SR sp. zn. 8Cdo/219/2016 zo dňa 15. 05. 2017, v ktorom konaní bol účastníkom konania žalobca,
jednotnú rozhodovaciu prax dovolacím súdom v otázke nedostatku pasívnej legitimácie poisťovní

a odlišnosti právnych inštitútov „škoda“ a „nemajetková ujma“. Vzhľadom na odlišnosť inštitútov
zodpovednosti za škodu a zodpovednosti za zásah do osobnostných práv vo vnútroštátnom práve a z
tohto dôvodu nedostatok pasívnej legitimácie poisťovní v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá
je rozhodovaná v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít jednotne, neobstojí podľa jeho názoru
právny záver súdu prvej inštancie o ojedinelosti rozhodnutia NS SR 3Cdo/301/2012, ktorý by nemohol

pre žalobcu v postavení poisťovne privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Napokon, rozhodnutie
dovolacieho súdu sp. zn. 8Cdo/219/2016 z 15. 05. 2017 potvrdilo nedostatok jeho pasívnej legitimácie
v týchto konaniach. Rozhodovanie súdov na nižších stupňoch odlišne od ustálenej praxe najvyššíchsúdnych autorít je zásahom do jeho právnej istoty, keďže jeho právne postavenie v týchto vzťahoch je
posudzované odlišne.

3. Žalovaní v 1. až 3. rade v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcu navrhli napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať im nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo správneho právneho posúdenia, a to s ohľadom na
všetky v konaní predložené dôkazy a vyjadrenia. Pasívna legitimácia žalobcu je daná a nie sú dôvody
na obnovu konania vedeného pod sp. zn. 8C/41/2012, ktoré bolo právoplatne skončené. Rozhodnutie

NS SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 nie je možné považovať za zjednocujúce rozhodnutie. Žalobca v
odvolaní nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal, že právny názor súdu prvej inštancie nie
je správny a ani nepreukázal, že zo strany Najvyššieho súdu SR došlo k vydaniu zjednocujúceho
stanoviska, z ktorého by jednoznačne vyplývalo, že poisťovne nie sú pasívne vecne legitimované pri
uplatňovaní nárokov pozostalých osôb po obetiach dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej ujmy,
resp.žepoisteniezodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidlanemápokrývaťaj

náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Žiadne
z rozhodnutí, na ktoré sa žalobca odvoláva, nebolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
anijednoztýchrozhodnutíNajvyššiehosúduSRsanepovažujezakonečnézjednocujúcestanoviskoNS
SR. Poukázali na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016, ktorým došlo k definitívnemu
vyriešeniu posudzovanej právnej otázky, ktorou je pasívna vecná legitimácia poisťovní v konaní o

náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v dôsledku dopravnej nehody. Rozhodnutie NS SR sp. zn.
3Cdo/301/2012 nemôže mať judikatórnu záväznosť vo vzťahu k otázke prípustnosti eurokonformného
výkladu sporných pojmov zákona č. 381/2001 Z. z.

4. Žalovaný v 4. rade sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
žalobcu (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným
vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, keďže

súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

6. Predmetom konania je žaloba žalobcu, doručená súdu prvej inštancie dňa 30. 06. 2016, ktorou
sa žalobca domáhal obnovy konania o zaplatenie nemajetkovej ujmy, vedeného na Okresnom súde
Nitra pod sp. zn. 8C 41/2012. Svoju žalobu odôvodnil tým, že Smernice EÚ majú priamy účinok len

voči členským štátom EÚ, čo v okolnostiach prípadu znamená, že pokiaľ členský štát nesplní svoju
transpozičnú povinnosť v rozsahu, v akom mu to dotknutá smernica ukladá, nie je možné uplatniť
priamy účinok smerníc voči fyzickým a právnickým osobám uložením im takejto povinnosti, ktorá
im z vnútroštátneho právneho predpisu nevyplýva. Nepriamy účinok je možný len prostredníctvom
eurokonformného výkladu, ktorý však nesmie ísť tak ďaleko, aby sa dostal do rozporu s vnútroštátnym

právom. Rozsah poistného krytia SR stanovila vo svojom vnútroštátnom práve jednoznačne, do ktorého
náhradu nemajetkovej ujmy nezahrnula. Poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo
301/2012, podľa ktorého poisťovňa nie je pasívne legitimovaným subjektom v konaniach pozostalých
po obetiach dopravných nehôd o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej usmrtením ich blízkej osoby
pri dopravnej nehode. Pre všeobecné súdy sú záväzné rozhodnutia NS SR. Rozhodnutie ÚS SR

nepatrídohierarchievšeobecnéhosúdnictva.NajvyššísúdSRsvojimrozsudkomsp.zn.3Cdo/301/2012
potvrdil neprekonateľnosť uznesenia NS SR z 20. 04. 2011 sp. zn. 4Cdo/168/2009. Potvrdil nemožnosť
eurokonformného výkladu pojmu škoda, ktorým by došlo k výkladu § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o
PZP contra legem. Potvrdil nemožnosť priameho účinku smerníc EÚ voči fyzickým a právnickým
osobám. Ich priamy účinok je uplatniteľný len vo vzťahu k štátu. Potvrdil, že rozsudok ESD vo veci

Haasová uviedol, ako by mala úprava otázky náhrad z povinného zmluvného poistenia motorových
vozidiel vo vnútroštátnom práve v súlade s komunitárnou úpravou vyzerať. NS SR vo svojom rozsudku
potvrdil, že z § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o PZP vyplýva, že toto poistenie nepokrýva uvedený druh
nemajetkovej ujmy, ale kryje iba škodu na zdraví, pričom škodu na zdraví a nároky spôsobené zásahom
do osobnostných práv Občiansky zákonník striktne od seba odlišuje. Vzhľadom na záväzný obsah

dovolacieho rozhodnutia NS SR je žalobca v oprávnenom presvedčení, že uvedený dôkaz môže privodiť
pre neho priaznivejšie rozhodnutie v tejto veci.7. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

9. Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý
zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok.

Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné na
danú právnu vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 160/2015 Z. z.

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

11. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

12. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak
a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý
b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov
c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

13. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

14. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedenýchvustanovení§379CSP),takajdôvodmipodanéhoodvolania.Odvolateľvpodanomodvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu.

15. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkovéhostavuvyvodil ajsprávnyprávnyzáverasvojerozhodnutieajsprávneodôvodnil.Spoukazom
na uvedené dôvody, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil,
v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, a keďže sa s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Súd prvej inštancie sa v
dôvodoch napadnutého rozsudku vysporiadal so všetkými právne relevantnými skutočnosťami majúcimi
vplyv na posúdenie uplatneného nároku žalobcu a ustálil správny právny záver o dôvodnosti podanej
žaloby na obnovu konania, čo viedlo k jej zamietnutiu napadnutým rozsudkom.

16. Z hľadiska dôvodov podaného odvolania žalobcu je potrebné uviesť to, čo už opakovane
konštatoval NS SR vo svojich rozhodnutiach, že do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v
zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi
zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v
Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v

Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR, a napokon
aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších
súdov č. I, II a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (R 71/2018).

17. Pri riešení právnej otázky pasívnej legitimácie žalobcu (v základnom spore v postavení žalovaného)

ako poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých obetí dopravných nehôd spôsobených
prevádzkou motorového vozidla je potrebné uzavrieť, že za ustálenú prax Najvyššieho súdu SR treba
považovať rozhodnutie vydané NS SR pod sp. zn. 6MCdo1/2016 z 31. 07. 2017, ktoré rozhodnutie bolo
publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR pod č. R 61/2018, ďalej rozhodnutia sp. zn. 6Cdo143/2017 z 27. 02. 2018, sp. zn. 6Cdo/206/2017 z 27. 02. 2018, sp. zn. 8Cdo/6/2018 z 27. 07. 2018,
6Cdo 207/2018 z 17. 04. 2019.

18. V uvedených rozhodnutiach Najvyšší súd SR zhodne konštatoval, že: „Pri posúdení právnej
otázky pasívnej legitimácie žalovanej nemožno opomenúť rozsudok Súdneho dvora Európskej Únie
C-22/12 vo veci Haasová zo dňa 24. októbra 2013, v ktorom Súdny dvor vyslovil záver, že príslušné
ustanovenia smerníc (Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972, Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983
zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a

Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990) o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom
zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za ujmu (hmotnú i nehmotnú) upravuje
vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Na závery uvedené v tomto rozsudku Súdneho

dvora nadviazal najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 6 MCdo 1/2016 z 31. júla 2017 (uvedené rozhodnutie
bolo publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky ako R 61/2018), kde vysvetlil, že „pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z.
treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, pretože citovaný zákon bol výsledkom
transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené toho času platnou smernicou Európskeho

parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto
smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú
ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa
pojmy „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“, z čoho je zrejmé, že komunitárne

právo chápe škodu ako majetkovú a aj nemajetkovú ujmu. Najvyšší súd v tomto rozsudku vychádza z
eurokonformného výkladu pojmu škoda na zdraví, upraveného v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) zákona
č. 381/2001 Z. z., ktorý je súladný s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, prezentovaným
v jeho uznesení sp. zn. I. ÚS 474/2016 zo 17. augusta 2016, kde ústavný súd uviedol, že „hoci
Súdny dvor Európskej únie viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanovenia vnútroštátneho

práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne právo Slovenskej
republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka umožňuje blízkym osobám
obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z
povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. V Slovenskej
republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových

vozidiel upravuje zákon č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého má aj sťažovateľka (poisťovňa) ako poistiteľ
oprávnenie vykonávať poistenie zodpovednosti na území Slovenskej republiky.“ V nadväznosti na
uvedené dospel s prihliadnutím na samotný účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zohľadňujúc skutočnosť, že neoprávnený zásah do
osobnosti fyzickej osoby bol vyvolaný prevádzkou motorového vozidla, v súvislosti s ktorou vzniknutá

zodpovednosť za spôsobené škody k záveru, že aj nemajetková ujma za zásah do osobnostných
práv pozostalých, je predmetom povinného zmluvného poistenia v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z.
a že v spore o náhradu takejto ujmy je daná pasívna legitimácia poisťovne vykonávajúcej povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel. Na označené
rozhodnutia Súdneho dvora, Ústavného súdu, ako aj najvyššieho súdu nadviazali ďalšie rozhodnutia

najvyššieho súdu, a to sp. zn. 6 Cdo 143/2017, sp. zn. 6 Cdo 219/2017, sp. zn. 6 Cdo 206/2017, 6 Cdo
212/2017 a sp. zn. 8 Cdo 6/2018. Z uvedeného je zrejmé, že právny názor v otázke pasívnej legitimácie
poisťovne uvedený v rozhodnutiach najvyššieho súdu z 31. marca 2016 sp. zn. 3 Cdo 301/2012, z
20. apríla 2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009 a z 15. mája 2017 sp. zn. 8 Cdo 219/2016, bol jeho neskoršou
judikatúrou prekonaný. V otázke vecnej pasívnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej

ujmy uplatnenej pozostalými obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla treba
preto za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať vyššie uvedený právny názor prijatý
neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu.“

19. S ohľadom na vyššie uvedené je potom možné konštatovať len to, že odvolanie žalobcu je

v celom rozsahu nedôvodné, keď jeho poukaz na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 (ako
i na rozhodnutie skoršie, prijaté pod sp. zn, 4Cdo/168/2009 a rozhodnutie prijaté dňa 15. 05. 2017
pod sp. zn. 8Cdo/219/2016) nie je pre žalobcu spôsobilé privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci,
keď právny názor vyslovený v týchto rozhodnutiach bol následnou rozhodovacou činnosťou NS SRprekonaný a ustálil rozhodovaciu činnosť, tak ako je uvedené vyššie, a síce, že aj nemajetková ujma
za zásah do osobnostných práv pozostalých, je predmetom povinného zmluvného poistenia v zmysle
zákona č. 381/2001 Z. z. a že v spore o náhradu takejto ujmy je daná pasívna legitimácia poisťovne

vykonávajúcej povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorových
vozidiel.Votázkevecnejpasívnejlegitimáciepoisťovnevsporeonáhradunemajetkovejujmyuplatnenej
pozostalými obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla potom treba za
ustálenúrozhodovaciupraxdovolaciehosúdupovažovaťvyššieuvedenýprávnynázorprijatýneskoršou
judikatúrou najvyššieho súdu.

20. S ohľadom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 387
ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil, keď rovnako ako súd prvej inštancie nevzhliadol dôvodnosť
žaloby na obnovu konania.

21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods.

1, 2 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešným žalovaným v 1. až 3. rade vo vzťahu k žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% (§ 262 ods. 1 CSP), pričom o
výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia (§
262 ods. 2 CSP). Žalovanému v 4. rade, napriek tomu, že bol rovnako úspešnou stranou v odvolacom
konaní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo

jednoznačne zrejmé, že mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).