Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, February 14, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/15/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8714204755
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8714204755.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senátu zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu
JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Milana Majerníka, v právnej veci žalobcu: J. Z., V.. XX.XX.XXXX, P. L. Z.
X, právne zastúpený JUDr. Milan Sivý, Námestie sv. Egídia 3006/1116 Poprad, IČO: 37 947 095 proti
žalovanej: Slovenská republika - Slovenská Správa ciest, Miletičova 19, 826 19 Bratislava - Ružinov,
IČO: 000 033 28, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 24.200,- eur, o odvolaní žalovanej proti

rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 13C/54/2014-365 zo dňa 8. novembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len súd prvej inštancie) v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo
výške 24.200,- eura s príslušenstvom rozhodol tak, že:

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 24.200,- eura s 5,25% ročným úrokom z omeškania od
27.05.2014 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu
dňa 24.04.2014 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú k vydaniu bezdôvodného obohatenia vo výške
24.200,- eur. Uviedol, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností, a to pozemkov parcely č. XXXX/XX,
č. XXXX/XX a č. XXXX/XXX ktoré sú zastavané stavbou a sú zabudované do cestného telesa štátnej
cesty X/XX D. X/XX.

3. Poukázal, že so žalovanou sa snažil o vysporiadanie nehnuteľnosti avšak žalovaná vždy oznámila,
že nemá finančné prostriedky, pričom on má záujem na trvalom vysporiadaní za pozemky užívané
žalovanou, k čomu však nedošlo z dôvodov na strane žalovanej. Výšku bezdôvodného obohatenia
preukazoval znaleckým posudkom ako aj geometrickým plánom s tým, že sporné nehnuteľnosti sú
predmetom záberu.

4. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že v prejednávanej veci sa žalobca domáha zaplatenia sumy
24.200,- eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, ktorá predstavuje trhovú hodnotu nájmu za
užívanie nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca je
výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností, ako aj nebolo sporné, že na týchto pozemkoch je
zriadená stavba, a to cestné teleso štátnej cesty X/XX D. X/XX, čo zo strany žalobcu aj bolo preukázané

odborným vyjadrením č. X/XXXX ,ktoré vypracovala spoločnosť H.D., T.. T. I.. N.. Y..5. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 3d Zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných
komunikáciách (Cestný zákon) účinný od 01.07.2016, v zmysle ktorého ministerstvo ako ústredný orgán
štátnej správy pre pozemné komunikácie rozhoduje o zaradení pozemných komunikácií do cestnej siete

a o ich vyradení z nej, o pretriedení ciest a prestaničení cestnej siete; ak zmena dopravného charakteru
má za následok aj zmenu vlastníckych práv, upravia sa vlastnícke práva (3d).

6. Podľa § 1 ods. 3 citovaného zákona, pozemnú komunikáciu tvorí cestné teleso a jej súčasti. Cestné
teleso je ohraničené vonkajšími hranami priekop, rigolov, násypov a zárezov svahov, zárubných a

obkladových múrov, pätou oporných múrov a pri miestnych komunikáciách pol metra za zvýšenými
obrubami chodníkov alebo zelených pásov.

7. Ďalej poukázal na ustanovenie § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 456 a § 458 ods. 1
Občianskeho zákonníka.

8. Taktiež uviedol, že právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným záväzkovým právnym
vzťahom ktorým vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu, alebo na základe určitej právnej
skutočnosti. V zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka na základe tohto právneho vzťahu vzniká
právo požadovať poskytnuté plnenie späť a povinnosť takéto plnenie vrátiť. S prihliadnutím na všetky
okolnosti prípadu je potrené posúdiť, či plnenie možno považovať za bezdôvodné. Má za to, že v zmysle

ustálenej rozhodovacej praxe plnením bez právneho dôvodu je aj užívanie cudzej nehnuteľnosti bez
nájomnej zmluvy či iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec, teda rovnako je potrebné postupovať
aj v prípade užívania stavby na cudzom pozemku bez právneho dôvodu. V takomto prípade je užívateľ
cudzej veci bez právneho dôvodu povinný vydať bezdôvodné obohatenie peňažnou formou, rozsah
ktorého plnenia je vyjadrený peňažnou čiastkou, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť na danom

mieste a čase na porovnateľné užívanie respektíve prenájom veci, pričom za obvyklé nájomné sa
považuje trvalá hodnota nájmu. Uviedol ďalej, že v konaní nebolo preukázané, že by pred zriadením
stavby došlo k vyporiadaniu pozemkov, na ktorých je predmetná stavba zriadená a žalovaná túto
skutočnosť ani nespochybňovala. Z vykonaného dokazovania má za to, že žalovaná bez právneho
dôvodu užíva pozemok, nachádzajúci sa pod vyššie uvedenými cestami I. triedy. Taktiež uviedol, že ak

dôjde k situácií, že je užívaný bez právneho dôvodu pozemok tým spôsobom, že je na ňom zriadená
stavba vo vlastníctve inej osoby, je na vlastníkovi pozemku, akým spôsobom bude riešiť svoje nároky
vyplývajúce z vlastníckeho práva, teda či si zvolí postup v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka a bude
sa domáhať odstránenia stavby, prípadne zriadenia vecného bremena, alebo sa bude domáhať vydania
bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ žalobca pristúpil k vymáhaniu bezdôvodného obohatenia v súlade

s citovanými zákonnými ustanoveniami, takýto postup by aj v súlade s rozhodovacou praxou súdov a
nemožno konštatovať, že konanie žalobcu by bolo hodnotené ako odporujúce dobrým mravom.

9. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Žalobca preukázal výšku bezdôvodného obohatenia znaleckým posudkom vypracovaným

znalcom S.. P. č. XX/XXXX ,ktorým bola trhová hodnota ročného nájomného spolu za všetky užívané
pozemky ustálená na sumu 12.100,- eur. V tomto konaní si tak žalobca uplatňuje bezdôvodné
obohatenie za obdobie 2 rokov, a to za obdobie od 24.04.2012 do 24.04.2014, čo do uplatňovanej výšky,
preto súd vychádzal z predloženého znaleckého posudku, ktorý bol vypracovaný v súlade s uvedenými
zásadami a zo strany žalovanej nebol relevantným spôsobom spochybnený. Súd teda priznal žalobcovi

náhradu za bezdôvodné obohatenie vo výške 24.200,- eur vychádzajúc z trhovej hodnoty nájomného v
danom období podľa predloženého znaleckého posudku.

10. Súčasne súd prvej inštancie rozhodol aj o nárokoch vyplývajúcich z § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s ustanovením § 563 Občianskeho zákonníka a priznal žalobcovi aj nárok na úrok

z omeškania, ktorý podrobne špecifikoval. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a
§ 262 ods. 2 CSP a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %,
pretože v konaní bol plne úspešný.

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala včas odvolanie žalovaná.

12. Poukázala na ustanovenie § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že
základným predpokladom vzniku zodpovednosti za vydanie bezdôvodného obohatenia je tá skutočnosť,
že žalovaný získa určitú hodnotu, alebo plnenie, na ktoré nemá právny nárok. Žalovaný však privýkone činnosti spojenej so správou a údržbou cesty, ktorá je na pozemkoch žalobcu vybudovaná
nikdy nezískal ani v súčasnosti nezískava žiaden majetkový prospech. Pochybenie vidí i vtom, že súd
posudzoval bezdôvodné obohatenie ako nezaplatené nájomné, pričom podľa Občianskeho zákonníka

nájom predstavuje dočasné užívanie, ktoré je možné ukončiť spôsobmi podľa § 676 a nasledujúce
Občianskeho zákonníka. V prípade cestou zastavaného pozemku ide o trvalý záber v líniovej stavbe
a taký pozemok nie je reálne zo strany žalovanej uvoľniť, vypratať respektíve vydať a tiež nie je
možné ukončiť stav, ktorý podľa rozhodnutia súdu spôsobuje bezdôvodné obohatenie a tak bezdôvodné
obohacovanie žalovanej naďalej trvá. Žalovaná však nepoberá nájom ani iné úroky za užívanie cesty

zastavaných pozemkov, ktoré sú vo vlastníctve žalobcu. Povinnosť správy a údržby predmetnej cesty
ako aj ostatných ciest I. triedy žalovanej vyplýva priamo zo Zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných
komunikáciách v znení neskorších predpisov (Cestný zákon). Podľa názoru žalovanej ide o stavbu na
cudzom pozemku, na ktorú sa vzťahuje ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka. Poukázala aj
na Zákon č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkoprávnom usporiadaní pozemkov pod
stavbami ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a aj na ustanovenie § 6 Zákona

č. 639/2004 Z. z. o národnej diaľničnej spoločnosti. S tým, že uvedené zákony sa síce nevzťahujú na
pozemky pod cestami I. triedy, má však za to, že i cesty I. triedy sú stavbami vo verejnom záujme a
plnia pre verejnosť rovnakú funkciu ako iné komunikácie vo vlastníctve obcí, vyšších územných celkov
či diaľničnej spoločnosti, a teda právo k pozemkom by sa malo posudzovať podobne s odvolávkou na §
135 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Žalovaná ďalej uviedla, že nespochybňuje vlastnícke práva žalobcu

k zastavaným pozemkom a nenamieta zákonnosť spôsobu ako ich nadobudol. Je však nepochybné,
že žalobca odkúpil nehnuteľnosti, na ktorých je pozemná komunikácia postavená v roku 2010, teda v
čase keď na pozemkoch predmetné stavby (cesty) boli už postavené niekoľko desaťročí. Už s ohľadom
na toto obmedzenie odkúpil nehnuteľnosti za podstatne nižšiu cenu a po kúpe si začal uplatňovať
finančné nároky ako vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanej. Je nepochybné, že v čase kúpy

nehnuteľnosti žalobca bol dostatočne oboznámený so stavom nehnuteľností v prírode a vedel, že sa
na nich nachádzajú stavby cesty. Žalobca preto konal v úmysle získať následné finančné výhody a
žalovaná sa tak domnieva, že zo strany žalobcu ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru žalovanej sa preto súd prvej inštancie pri posudzovaní
konania žalobcu z hľadiska súladu s dobrými mravmi mal vyporiadať aj s právnym názorom vysloveným

v Uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS 369/2011-22 zo dňa 28.09.2011 týkajúceho
sa rozsudku Krajského súdu v Prešove, kde rozsudkom je bezdôvodné obohatenie prezentované
ako nezaplatené nájomné. Nájomné sa odvíja od všeobecnej hodnoty majetku čo predstavuje trhovú
cenu, teda cenu, za ktorú možno odpredať obdobnú nehnuteľnosť v rovnakých podmienkach. Ale
aj cena, za ktorú žalobca nadobudol nehnuteľnosť je cena trhová. Pre žalovanú je preto dôležité,

aby sa súd touto otázkou zaoberal. Nebolo úlohou prvostupňového súdu skúmať, prečo nedošlo k
vysporiadaniu pozemkov v čase výstavby, pretože pre vec to nebolo podstatné. Podstatné je to, že v
čase výstavby cesty išlo o zábery poľnohospodárskej pôdy v extraviláne v užívaní poľnohospodárskej
organizácie Š. R.. Údaje o vlastníkoch v pozemkovej knihe boli neaktuálne. Vlastníci respektíve
dediči ani nemali záujem usporiadať si vlastníctvo k ornej pôde. Až po roku 1989 keď súkromné

vlastníctvoznovuzačalopoužívaťzákonnúochranuzakotvenúajvÚstave,občaniasimasívnepostupne
vysporiadavali vlastnícke vzťahy k pozemkom. Podľa § 20 Zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu vysporiadanie vlastníckych práv k pozemkom zastavaných
stavbami vo vlastníctve štátu mal upraviť osobitný predpis, a to platilo až do 01.01.1997, kedy bolo
Zákonom č. 374/1996 Z. z., ktorým sa menil Zákon č. 278/1993 Z. z. toto vypustené. Znamenalo

to, že žalovaná, respektíve jej právny predchodca niekoľko rokov nemohla konať napriek tomu, že sa
prihlasovali vlastníci. Žalovaná poukazovala aj na skutočnosť, že súd prvej inštancie v rozsudku vôbec
neriešil námietku žalovanej vyjadrenej už v jej písomnom vyjadrení v žalobe a to, že v katastrálnych
územiachmestaPopradbolorozhodnutiamiObvodnéhopozemkovéhoúraduPopradzodňa13.09.2002
v nariadeniach vykonávaných pozemkových úprav podľa Zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových

úpravách v usporiadaní pozemkového vlastníctva obvodných pozemkových úradoch, pozemkovom
fonde a pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov. Pozemkové úpravy sa týkali
územia, kde sa nachádzali pozemky žalobcu. Zákon o pozemkových úpravách v 11 ods. 4 konkrétne
uvádza formy náhrady za pozemok v obvode pozemkových úprav, na ktorých sa nachádzajú stavby
vo vlastníctve štátu vybudované do 24. júna 1991. Rozhodnutím o usporiadaní cestnej siete, ktoré je

založené v súdnom spise bolo preukázané, že pozemky pod štátnou cestou boli zastavané pred 24.
júnom 1991, kedy pozemky žalobcu pred zastavaním tvorili ornú pôdu. Bolo preto povinnosťou súdu
prvej inštancie zaoberať sa aj touto námietkou žalovanej. Taktiež poukázala žalovaná, že ak by z jej
strany malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu oprávneným na vydanie bezdôvodného obohatenia malbyť právny predchodca žalobcu, ktorý vlastnil predmetné pozemky v čase keď došlo k začatiu výstavby
štátnej cesty, a teda kedy malo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu tým, že mu nebola poskytnutá
adekvátna náhrada platná v čase zastavania pozemkov cestou. Toto právo na vydanie je už v tomto čase

premlčané, pretože podľa § 107 ods. 1 OZ sa toto právo premlčí za 2 roky od dňa, kedy sa oprávnený
dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Žalovaná
žiadala, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie vo veci.

13. K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca. Žalobca poukázal na ustanovenie § 451 ods.
2 , § 456, § 458 ods. 1, § 489 Občianskeho zákonníka. Poukázal aj na ustanovenia § 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, a aj podľa článku 11 ods. 1 listiny, obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych
vlastníckych oprávnení, medzi ktoré patrí aj právo vec užívať a s vecou nakladať, teda oprávnenie
vlastníka určovať ďalší právny osud k veci. Má za to, že článok 20 ods. 1 Ústavy zabezpečuje každému
rovnaké zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú

upravené v Ústave alebo v ďalších zákonoch. Uviedol, že žalobca sa domáha vydania bezdôvodného
obohatenia ako náhrady za užívanie pozemku zastavaného líniovou stavbou v správe žalovanej.
Žalovaná po nadobudnutí vlastníckeho práva k ceste mala zákonný prostriedok na to, aby vysporiadala
práva k pozemku vo vlastníctve žalobcu respektíve jeho právnych predchodcov. Neiniciovala však
ani vyvlastňovacie konanie, ani žiadne návrhy na usporiadanie vzťahov s vlastníkmi pozemkov. Jej

nečinnosť zrejme vychádzala z výhodnosti protiprávneho bezplatného užívania pozemkov, pričom sa
spoliehala, že takýto stav pretrvá i naďalej. Uviedol ďalej, že námietku, že cesta X/XX a S., ktorá slúži na
bezplatné uspokojovanie verejnej potreby nemožno vziať do úvahy nakoľko otázka nároku náhrady za
obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku bez právneho dôvodu má nepochybne aj ústavnú
relevanciu. Poukázal na konštantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky nadväzujúcu

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom vo veci Agosi c. Taliansko (24.10. 1986,
Annuaire č. 1087) Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že otázka proporcionality vyžaduje určiť, či
existoval rozumný vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným účelom, alebo inými slovami či
bola docielená spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami všeobecného záujmu a záujmu jednotlivca.
Poukázal ďalej, že práve žalovaná svojim konaním už po stavbe cestného telesa nesplnila základné

povinnosti uložené jej v stavebnom konaní, a to vtom smere, že nevysporiadala vlastnícke vzťahy
pozemkov pod zastavanými cestnými telesami, dlhodobo a nečinne zneužívala stav v tom smere,
že využívala predmetné cesty a spravovala cesty, ktoré boli postavené na pozemkoch vo vlastníctve
úplne iných tretích osôb s tým, že minulá politická situácia takýto stav užívania dovoľovala. Má za
to, že súd prvej inštancie okrem iných skutočností správne poukázal aj na existenciu zjednocujúceho

názoru Občiansko-právneho kolégia Krajského súdu v Prešove, ktorým je jednoznačne preukázaná tá
skutočnosť, že nie je dôvod nepriznávať bezdôvodné obohatenie účastníkovi konania, a že na takéto
bezdôvodné uplatnenie nárok je, pričom za bezdôvodné obohatenie sa nepovažuje obohatenie, o ktorý
by majetok vzrástol, ale aj obohatenie o výdaj, ktorý účastník nemusel vynaložiť, aj keby v zmysle
platnej právnej úpravy ich vynaložiť mal. K námietke uplatnenia hmotnoprávneho ustanovenia o vydanie

bezdôvodného obohatenia s tým, že ide o stavbu na cudzom pozemku na ktorú sa vzťahuje § 135c
Občianskeho zákonníka žalobca poukázal, že žalovaná túto námietku uplatnila už v rámci svojho
vyjadrenia k žalobe, pričom s týmito dôvodmi sa súd v rámci vykonaného dokazovania komplexne
vysporiadal a v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia po prehodnotení a ustálení platnej právnej praxe
žalobca poukazuje na tú skutočnosť, že v prípade užívania cudzej nehnuteľnosti bez právneho dôvodu

vzniká vlastníkovi stavby, ktorá je na takomto pozemku postavená, nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, nie je pritom rozhodujúce či ide o trvalý záber pozemkov alebo dočasný, pretože v každom
prípade pokiaľ chce vlastník realizovať stavbu na cudzom pozemku, je jeho povinnosťou vysporiadať si
vzťahy k predmetnému pozemku. Žalobca ak pristúpil k vymáhaniu bezdôvodného obohatenia v súlade
so všetkými zákonnými ustanoveniami a takýto postup je aj v súlade s rozhodovacou praxou súdov,

nemožno konštatovať, že konanie žalobcu by malo byť hodnotené ako odporujúce dobrým mravom.
Žalobca preukázal záujem na trvalom majetkovom právnom vysporiadaní pozemkov, ku ktorému
nedošlo z dôvodov na strane žalovanej, ktorá preukazovala, že na vyplatenie náhrady za tieto pozemky
nemáfinančnéprostriedky,pričomtátookolnosťvšaknemôžebyťnaťarchužalobcu,ktorýjeobmedzený
vo výkone svojho vlastníckeho práva. Námietky uplatnené žalovanou v tom zmysle, že súd neriešil

námietku žalovanej vyjadrenej už v prvom písomnom vyjadrení žalovanej k žalobe, a to, že bolo ohľadne
rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu L. Y., ktorým bolo nariadené vykonávanie pozemkových
úprav, žalobca považuje za právne irelevantné, pretože pozemkové úpravy sa netýkajú cestných
komunikácií, ktoré sú predmetom tohto konania. Žalobca preukázal výšku bezdôvodného obohateniaZnaleckým posudkom č. XX/XXXX znalca S.. P., ktorým bola trvalá hodnota ročného nájomného spolu
za všetky užívané pozemky ustálená na sumu 12.100,- eur. V tomto konaní si žalobca uplatňuje
bezdôvodné obohatenie za obdobie 2 rokov. Má za to, že táto primeraná peňažná náhrada je obvyklá

hodnota nájmu za prenájom obdobných nehnuteľností, pričom táto hodnota zodpovedá trhovej hodnote
nájomného. Žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil vo výroku ako vecne
správne.

14. K uvedenému vyjadreniu sa žalovaná nevyjadrila.

15. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 CSP
(Civilný sporový poriadok, Zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej iba „CSP“, platný od 1.7.2016) preskúmal
napadnutýrozsudoksúduprvejinštanciepodľazásaduvedenýchvustanovení§379anasledujúceCSP
bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP (a contrario) a zistil, že odvolanie žalovanej je dôvodné,
a preto bolo potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť.

16. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v
konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

17. Uvedené ustanovenia § 470 ods. 1, 2 CSP, ktoré sú intertemporálnym ustanovením prijatým v
súvislosti s nadobudnutím účinnosti CSP treba aplikovať ako uvedenú normu aktuálne aj na konania,
ktoré začali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Každopádne však treba procesné účinky
realizovaných úkonov predo dňom účinnosti tohto zákona posudzovať aj v súvislosti s právnou úpravou,
ktorá platila v čase ich realizácie. Uvedené má význam aj z pohľadu aplikácie tých ustanovení O. s. p.

(Občiansky súdny poriadok, zákon platný do 30.6.2016), ktoré aplikoval súd prvej inštancie v súvislosti
s realizáciou dokazovania a prijatými skutkovými závermi.

18. Odvolací súd obdobne ako aj v iných veciach opätovne konštatuje, že je nepochybné, že realizáciou
stavby cestného telesa došlo k obmedzeniu vlastníckeho práva právneho predchodcu žalobcu. Je tiež

nepochybné, že pri obmedzení vlastníctva nedochádza k zmene osôb vlastníka nakoľko dôjde len
k zásahu do rozsahu oprávnenej vyplývajúcich z obsahu Ústavou zaručených práv vlastniť majetok.
Všetkyzákladnéprávaaslobodysachránialenvtakejmierea rozsahudokiaľuplatnenímjednéhopráva
alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca k popretiu iného základného práva
a slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určenie primeranosti

obmedzenia každého základného práva a slobody.

19. V súdnej praxi sa uplatnil názor konkurencie dvoch rovnocenných vlastníckych práv v prípade
ak niekto staval na základe časovo neobmedzeného práva k cudziemu pozemku, ktoré v dôsledku
zmeny právnej úpravy zaniklo. V tomto prípade zostanú práva k stavbe a pozemku rozdielne, vzájomný

vzťah vlastníkov je nutné riešiť podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení. Ako vyplýva z pripojených
písomných dôkazov, najmä znaleckého posudku, žalobca odkúpil parcely zastavané cestným telesom
s priľahlým zatrávnením, ktoré boli vyčlenené geometrickým plánom, pričom však žalobca doposiaľ
nepreukázal, že má skutočne záujem pozemok využiť či kúpiť aj ďalšie pozemky na zástavbu. Sám
žalobca pripustil, že vedel, že pozemky sú zastavané cestnými telesami, pričom súd prvej inštancie

nijako neobjasnil účel, pre ktorý žalobca kupoval takto zaťažené pozemky. Uvedené má význam pre
opätovné posúdenie konania žalobcu, či takéto konanie bolo v súlade, respektíve nebolo s dobrými
mravmi, či sa nejedná o šikanózny výkon práva za účelom bezdôvodného obohatenia žalobcu vo
forme získania ďalších finančných prostriedkov od žalovanej. Vychádzajúc z doposiaľ vykonaného
dokazovania vyplýva, že tieto nehnuteľnosti nadobudol žalobca na základe kúpnych zmlúv, ktoré boli

vytvorené geometrickými plánmi z časti z pôvodných parciel. Tento stav musel byť žalobcovi bez
akýchkoľvek pochybností známy. Ak žalobcom kúpené novovytvorené parcely v čase kúpy už boli
dlhodobo zastavané cestným telesom vo vlastníctve žalovanej, aj tento stav musel byť žalobcovi známy,
a tak sa javí zatiaľ aj záver odvolacieho súdu, že konanie žalobcu mohlo byť voči žalovanej šikanózne a
v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené skutkové závery súdu prvej inštancie (opačné) však tieto závery

bez bližšieho odôvodnenia vyvracajú.

20. Bude preto potrené, aby súd prvej inštancie zistil úmysel žalobcu pri kúpe týchto pozemkov, t.
j. či žalobca tieto nehnuteľnosti kúpil s úmyslom získať od žalovanej peňažné prostriedky z titulubezdôvodného obohatenia respektíve tieto pozemky so ziskom odpredať žalovanej, alebo naopak bolo
jeho úmyslom nezastavané časti pozemkov využiť na iný účel, respektíve zistiť na aký účel.

21. V tejto súvislosti je rozpor s dobrými mravmi potrebné vidieť v širších súvislostiach, a teda aj v
okolnostiach za ktorých došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva po zohľadnení postoja žalovanej
k navrhovanému majetkovoprávnemu vysporiadaniu. Žalobca v čase kúpy nehnuteľnosti musel byť
dostatočne oboznámený s ich stavom v prírode a s tým, že nehnuteľnosti sú trvalo zastavané cestou.
Je potrebné zistiť či kúpou takto zaťažených nehnuteľností za relatívne nízku cenu mal žalobca úmysel

získať následne finančný prospech od žalovanej z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, respektíve
odpredajom týchto nehnuteľností za vyššiu než kúpnu cenu, alebo naopak tieto nehnuteľností aj napriek
tomu, že sú zaťažené cestným telesom inak využiť tak ako je to vyššie už uvádzané.

22. Okrem iného je však ďalej potrebné poukázať, že súd prvej inštancie sa nezaoberal ani
otázkou, či právni predchodcovia žalobcu nespochybňovali právo žalovanej užívať pozemky zastavané

komunikáciou a že ich táto užívala zrejme dobromyseľne. V čase od výstavby komunikácie až do
roku 1991 boli pozemky v užívaní socialistickej, a teda štátnej organizácie podľa Zákona č. 123/1975
Zb., ktorá so stavbou komunikácie zrejme súhlasila. Žalovaná tak stavbu zriadila na základe časovo
neobmedzeného práva k cudziemu majetku, ktoré v dôsledku zmeny právnej úpravy zaniklo dňom
24.06.1991 (§ 22 ods. 1 písm. b) a § 35 Zákona č. 229/1991 Zb.. Ku kúpe nehnuteľností žalobca napriek

tomu pristúpil bez výhrad. Pravdepodobne uznal, že sa jedná nielen o stavbu zriadenú v súlade s platnou
právnou úpravou, ale zrejme aj existenciu verejného záujmu na jej užívaní, respektíve to možno aj
spochybňuje. V dôsledku toho je však preto nevyhnutné, aby súd prvej inštancie sa vysporiadal aj s tým,
aké práva vznikli právnym predchodcom žalobcu, prípadne i jemu samotnému pri rešpektovaní zásady
rovnováhy verejného a súkromného záujmu, a teda medzi požiadavkou všeobecného a verejného

záujmu užívať zastavané pozemky, v rozsahu a za podmienok, aké tu trvali v období od zriadenia stavby
do 24.06.1991 a medzi súkromným právom vlastníka pozemku dosiahnuť finančnú satisfakciu za trvalú
stratu možnosti užívať tieto pozemky obvyklý spôsobom. Je treba však súhlasiť aj s tvrdením žalobcu, že
vlastníkovi takto zastavaného pozemku vzniklo právo náhrady. Je však predčasné tvrdiť, že aj žalobcovi
vzniklo za žalované obdobie právo na vydanie bezdôvodného obohatenia pokiaľ nie je vylúčené, že

jemu alebo jeho právnym predchodcom nevzniklo právo iné, respektíve pokiaľ nevzniklo právo trvalého
užívania pozemku vlastníkovi stavby, napríklad podľa vecného bremena žalovanej podľa § 151o ods. 1
v spojení s § 134 ods. 1, 3, 4, § 130 ods. 1 a § 129 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

23. Občiansky zákonník v znení účinnom do 31.03.1983 v ustanovení § 131 ods. 2 uvádzal, že vyvlastniť

vec ktorá je v osobnom vlastníctva možno len v dôležitou záujme spoločnosti, a to na základe zákona za
náhradu. To isté platí ak sa má osobné vlastníctvo k veci trvale obmedziť. Právny predchodca žalovanej
nepostupoval zrejme v súlade s citovaným ustanovením a dopustil sa obmedzenia vlastníckeho práva
v rozpore so zákonom, ak nehnuteľnosti, na ktorých zriadil komunikácie pred výstavbou nevyvlastnil
alebo neodkúpil za náhradu. Obmedzil sa pravdepodobne len na vyžiadanie súhlasu terajšieho trvalého

užívateľa pozemkov, čím mu podľa všetkého vzniklo taktiež časovo neobmedzené právo užívať takto
zastavané pozemky. Toto právo však zaniklo zmenou právnej úpravy ku dňu 24.06.1991. Takéto právo
trvalého užívania však neriešilo právo vlastníka zastavaného pozemku, pretože tu najneskôr 25.06.1991
vzniklo právo na spravodlivú náhradu, a to už či vo forme kúpnej ceny (v prípade uzavretia zmluvy), alebo
vo forme náhrady za prípadné vecné bremeno pokiaľ vzniklo zo zákona, prípadne právo na nájomné

ak by bola uzavretá nájomná zmluva. Len v prípade, že by vlastníkovi zastavaného pozemku nevzniklo
žiadne iné právo mohol si uplatňovať satisfakciu vo forme bezdôvodného obohatenia. Ten na úkor,
ktorého obohatenie vzniklo teda subjektom vecne aktívne legitimovaným pre uplatnenie nároku je v
danom prípade osoba, ktorej vlastníctvo bolo dotknuté. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie
vyporiadaťsastým,aképrávavznikliprávnympredchodcomžalobcu, čisiichtítoprávnypredchodcovia

uplatnili riadne a včas alebo nie, či došlo k vysporiadaniu pozemkov pred ich kúpou žalobcom a či
samotné právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniklo aj žalobcovi, ktorý pôvodné nehnuteľností
nadobudol kúpou zrejme v roku 2010.Ak dôjde k záveru, že v preskúmavanej veci ide o vzťah z
bezdôvodného obohatenia, bude musieť tento vzťah podrobne, presvedčivo a dostatočne odôvodniť. Až
následne po zodpovedaní týchto otázok, bude môcť nanovo rozhodnúť o výške požadovanej náhrady

žalobcom.

24. Keďže sa súd prvej inštancie týmito aspektmi súladu konania žalobcu s dobrými mravmi pri svojom
rozhodovaní podrobnejšie nezaoberal a tento nesúlad žalovaný vo svojom odvolaní namietal, pochybilprvostupňový súd tým, že nesprávne právne posúdil vec (z hľadiska súladu konania žalobcu s dobrými
mravmi) a v tejto súvislosti aj nedostatočne zistil skutkový stav. Jeho rozhodnutie sa tak javí ako
predčasné, a teda nepreskúmateľné.

25. Preto odvolací súd postupoval v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) a zrušil rozhodnutie súdu prvej
inštancie z dôvodu, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal
navrhované dôkazy a ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

26. Podľa § 391 ods. 1 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

27. Podľa § 391 ods. 2 ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

28. Podľa § 391 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to ako má súd prvej
inštancie vo veci ďalej postupovať.

29. Keďže súd prvej inštancie sa s vyššie uvádzanými nedostatkami , najmä s aspektmi súladu konania

žalobcu s dobrými mravmi pri svojom rozhodovaní zaoberal nedostatočne a tento nesúlad žalovaná
vo svojom odvolaní namietala, pochybil súd prvej inštancie, keď vec nesprávne právne posúdil a v
tejto súvislosti nedostatočne zistil skutkový stav, a preto odvolací súd zrušil jeho odvolaním napadnuté
rozhodnutie a vec mu vrátil na nové konanie a nové rozhodnutie.

30. Vychádzajúc z ustanovení § 396 ods. 3 CSP, v zmysle ktorých ak odvolací súd zruší rozhodnutie a
vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov konania súd prvej inštancie
v novom rozhodnutí o veci.

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).