Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 30, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Cob/90/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113213181
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2113213181.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu a

JUDr. Božena Husárová a JUDr. Róbert Foltán ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: VENCO
s. r. o., IČO: 44 327 374, Šustekova 49, Bratislava, zastúpeného: Mgr. Natália Michalovová, LL. M.,
advokátka, Bratislava, proti žalovanému: EURODOM3, s.r.o., IČO: 35 882 361, Horné Bašty 36/B,
Trnava, zastúpenému: PAICEK LEGAL s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava, o 122.211,93 € s prísl.,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 23 Cb 54/2013 zo 16. februára
2018 takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje vo výrokoch I a III až VI.

II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie I. zaviazal žalovaného zaplatiť
žalobcovi 122.211,93 € s úrokom z omeškania ako zvyšok ceny diela, ako aj určité ďalšie nároky zo
zmluvy o dielo zo 6. marca 2009, II. zamietol žalobu čo do zaplatenia časti úroku z omeškania, III. priznal
žalobcovi trovy konania, IV. až VI. priznal svedkom svedočné voči žalovanému, VII. nepriznal náhradu
trov štátu.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3. Žalobca a žalovaný uzavreli 6. marca 2009 zmluvu o dielo, ktorou sa žalobca ako zhotoviteľ zaviazal
vykonať pre žalovaného dielo - stavebné práce na rozostavenej nehnuteľnosti „PICCOLA PARIGI“ a
žalovaný ako objednávateľ sa zaviazal dielo prevziať, zaplatiť cenu diela vo výške 3.328 000 €. V ods.
7.2 zmluvy bolo dohodnuté zádržné vo výške 5 % z ceny diela, z čoho 3 % z ceny mali byť splatné do
60 dní od úplného odstránenia všetkých zistených nedostatkov uvedených v zápisnici o záverečnom

odovzdaní prác a zvyšné 2 % z ceny budú splatné po uplynutí trojročnej záručnej doby, ktorá začína
plynúť dňom odovzdania a prevzatia diela bez závad a nedorobkov. Z čl. 15 zmluvy vyplynulo, že ak
zhotoviteľ bude musieť za účelom dokončenia všetkých prác neobsiahnutých v predmete zmluvy predĺžiť
dobu prenájmu žeriavu alebo ďalších zdvíhacích zariadení alebo lešení o ďalšiu dobu potrebnú pre
dokončenie a kompletizáciu prác, bude požadovať odmenu vo výške 1,20 €/m2 mesačne za prenájom
lešení a 1.500 €/mesačne za prenájom stavebného žeriavu. V ods. 12.1 zmluvy bolo dohodnuté, že
nedodržanie dohodnutých termínov začatia prác na vykonávaní diela, ukončenia prác na vykonávaní

diela a odovzdaní hotového diela objednávateľovi znamená podstatné porušenie tejto zmluvy s výnimku
prípadu, kedy omeškania vyplývajú z vyššej moci alebo z neplnenia zo strany objednávateľa. Podľa
ods. 12.4 zmluvy o dielo za každý deň omeškania s dátumom odovzdania zmluvne dohodnutých prác,
kompletne dohotovených, je zhotoviteľ povinný zaplatiť objednávateľovi zmluvnú pokutu vo výške 200€ za každý deň nasledujúci po termíne stanovenom na dokončenie diela uvedenom v ustanovení bodu
12.1 zmluvy.

4. Dňa 29. októbra 2010 strany podpísali protokol o odovzdaní a prevzatí dokončenej časti stavby,
v zmysle ktorého žalobca odovzdal žalovanému „hrubú stavbu nadzemných podlaží so zastrešením“
podľa zmluvy. V protokole bolo konštatované nedodržanie lehôt pre dokončenie stavby, k čomu
bolo uvedené, že toto nedodržanie bolo spôsobené pozastavením stavebných prác pre nepriaznivé
klimatické podmienky, a tiež z dôvodu nadväznosti prác, ktoré boli možné ukončiť až po dokončení

prác zazmluvnených s iným dodávateľom. V prílohe č. 1 tohto protokolu boli uvedené drobné
nedorobky a nedostatky, ktoré mali byť odstránené do 15. novembra 2010. Išlo o oplechovanie rímsy
a okapu (znehodnotenia klampiarskej konštrukcie, poškriabaný a fľakatý okap), oplechovanie rímsy (pri
exteriérových výplniach otvorov určených pre okná a dvere nie je u všetkých ukončený klampiarsky
prvok, tento je možné ukončiť až po osadený okien a balkónových dverí) a oplechovanie vikierov
(oplechovanie čiel a lemov vikierov je možné až po osadení okien a exteriérových dverí). V protokole je

potomznovavsúladesods.7.1zmluvyuvedené,žezadržanásumazdohodnutejcenydielapredstavuje
5 %, z čoho 3 % budú splatné do 60 dní do úplného odstránenia zistených nedostatkov v preberacom
protokole. Nedostatky uvedené v príl. č. 1 Protokolu boli žalobcom odstránené, čo potvrdila svedkyňa
Ing. A. - stavebný dozor žalovaného.

5. V súvislosti s uvedenou stavbou žalobca vykonal pre žalovaného aj ďalšie stavebné práce, ktorých
cenu 68.810,16 € mu vyúčtoval faktúrou č. 104017 splatnou 13. januára 2011. Žalovaný z nej uhradil
všetko okrem sumy 9.310,16 €. Okrem toho žalobca na stavbe na žiadosť žalovaného poskytol tiež
stroje a ďalšie služby, ktorých cenu (prenájom) v sume 13.148,40 € mu vyúčtoval faktúrou č. 134001
splatnou 15. februára 2013.

6.Listomz19.októbra2012žalobcaoznámilžalovanému,ževsúvislostisozmluvouodielo,avzhľadom
na stretnutie s p. M. P. 6. júla 2012, na ktorom došlo k dohode o úhrade dlhu, ktorý má spoločnosť
žalovaného voči žalobcovi (výška dlhu k 19. októbru 2012 je 188.714,12 €) dáva žalovanému do
pozornosti, že nedodržal termíny splatnosti dlhu. Týmto listom preto žalobca opätovne žiada žalovaného

o stretnutie, na ktorom by došlo k definitívnemu určeniu termínov splátok a podpísania dohody medzi
spoločnosťami o uznaní dlhu zo strany žalovaného. Žalovaný v nedatovanom liste, ktorým odpovedal
na uvedený list žalobcu, žiadal o predĺženie lehoty splátky do 30. júna 2013, aby mohol uspokojiť
pohľadávku žalobcu alebo aspoň jej časť.

7. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzavrel, že list list žalovaného bez
dátumu nadväzujúci na list žalobcu z 19. októbra 2012 predstavuje uznanie záväzku žalovaného v
sume 188.714,12 € v zmysle § 323 Obch. zák., keďže v ňom žalovaný dostatočne jasne prejavil vôľu
tento dlh zaplatiť. Uznávaný záväzok považoval súd prvej inštancie za dostatočne vymedzený práve
vzájomným súvisom medzi oboma listami, keďže strany medzi sebou iný záväzok nemali. Uznanie

záväzku tak malo za následok vznik domnienky existencie dlhu, takže žalovaný musel dokázať, že tento
dlh neexistuje. Súd prvej inštancie však uzavrel, že záväzok žalovaného je dokázaný aj inými spôsobmi.
Záväzok na zaplatenie sumy 99.753,37 € bol žalovaný povinný zaplatiť v zmysle ods. 7.2 zmluvy o
dielo po odstránení nedostatkov uvedených v preberacom protokole, k čomu nesporne došlo. Existencia
prípadných neskorších vád (reklamovaných tvrdeným listom žalovaného z 28. februára 2013, ktorého

doručenie žalobcovi však nebolo dokázané, a prediskutovaných na stretnutí 5. decembra 2013) nemali
na tento nárok žiaden vplyv. Záväzok uvedený vo faktúre č. 104017 žalovaný čiastočne plnil, čo podľa §
407 ods. 3 Obch. zák. malo tiež účinky uznania zvyšku záväzku. Jeho neskoršiu obranu, že plnil len tú
časť, ktorú nerozporoval, považoval súd prvej inštancie za účelovú a nedokázanú. Oprávnenosť sumy
uvedenej na faktúre č. 134001 žalovaný navyše vôbec nenamietal, preto je jeho následná argumentácia

za konania účelová.

8. Pokiaľ si žalovaný za konania uplatňoval na započítanie zmluvnú pokutu za oneskorené odovzdanie
diela v zmysle ods. 12.4 zmluvy o dielo, súd prvej inštancie považoval toto jeho konanie za šikanózny
výkon práva v zmysle § 265 Obch. zák. Podľa súdu prvej inštancie je zrejmé, že k nedokončeniu

časti diela došlo práve preto, že na diele neboli vykonané práce, na ktoré práce vykonávané žalobcom
nadväzovali. Žalobcovi teda za toto porušenie nemožno pričítať zodpovednosť. Okrem toho vo vzťahu k
celému dielu ide o vady nepatrnej hodnoty. Žalovaný navyše predtým žiadne omeškanie s odovzdaním
diela nenamietal a urobil potom tak až v konaní pred súdom. Podobne súd prvej inštancie neuznal aninámietku žalovaného na započítanie zľavy z ceny diela v zmysle § 439 ods. 1 Obch. zák., pretože
žalovaný vzniknuté vady jednak včas nenotifikoval a okrem toho na úhradu nákladov na odstránenie
týchto vád bola v zmluve dohodnutá druhá časť zádržného vo výške 2 % z ceny diela. Navyše súd

považoval spôsob vyčíslenia zľavy za špekulatívny, keďže žalovaný pri tom nevychádza zo žiadnych
relevantných ukazovateľov (zhodnotenie rozsahu vadnosti diela alebo závažnosti vád diela). Nárok na
úroky z omeškania priznal súd žalobcovi v zmysle § 369 ods. 1 Obch. zák. a ods. 7.1 zmluvy o dielo v
dohodnutej výške, zo sumy 99.753,37 € však až od 11. mája 2013, keďže skoršie omeškanie žalovaného
nebolo dokázané.

9. Včas podaným odvolaním smerujúcim proti výrokom I a III až VI sa žalobca domáha zmeny tohto
rozsudku tak, že sa žaloba zamietne. Na úvod doslova zreprodukoval celý napadnutý rozsudok a znenia
právnych predpisov vzťahujúcich sa na vec. Úvodom namietol, že odvolací súd v predošlom zrušujúcom
uznesení uložil súdu prvej inštancie vyrovnať sa s námietkami strán, nie žalobe vyhovieť. Dielo nebolo
vyhotovené riadne a včas a obsahovalo vady uvedené v protokole z 29. októbra 2010, ktoré mali byť

odstránené do 15. novembra 2010. Žalobca nebol zbavený zodpovednosti za tieto vady neskorším
protokolom z 5. decembra 2013, kde sa tiež uvádzalo, že časť vád odstráni žalobca. Žalobca zodpovedá
minimálne za vady na hrubých prácach zistené k tomuto dňu, takže žalobca dielo riadne nedodal.
Suma 99.753,37 € (3 % ceny diela) mala byť splatná do 60 dní od odstránenia vád v protokole z 29.
októbra 2010, pričom nebolo ďalším protokolom dokázané, že vady boli odstránené. Vady existovali a

strany o nich vedeli a spolu konzultovali, pričom súd prvej inštancie ignoroval reťaz dôkazov, ktoré o
tom svedčili. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil nedatovaný list žalovaného ako uznanie záväzku
v zmysle § 323 Obch. zák., keď žalovaný za konania poprel určitosť záväzku v ňom uvedeného. Súd
si vyfabuloval záväzok, o ktorom údajne mal list hovoriť, a bezdôvodne dospel k záveru, že je tento
záväzok každému jasný. List neobsahuje dôvod ani výšku záväzku, ani odkaz na faktúru alebo zmluvu,

a žalovaný ho ani v celej výške neuznal. Súd sa ďalej nevyrovnal s rozpormi vo výpovedi svedkyne A.,
ktorá nemôže byť nosným dôkazom pre jeho záver. Svedkyňa nevedela, kedy boli vady odstránené,
kedy bola na stavbe, nespísala protokol o odstránení vád, neoznačila osobu, s ktorou tam bola, lebo
by ju s ňou bolo možné konfrontovať. Svedkyňa pritom uviedla, že dielo malo vady. Takúto rozpornú
výpoveď nemožno považovať za rozhodný dôkaz. Nemožno žalovanému vyčítať, že nenavrhol na

jej vyvrátenie dôkaz stavebným denníkom, keďže nebol povinný preukazovať negatívnu skutočnosť.
Žalobca za konania na preukázanie časti nároku predložil dve faktúry, ktoré však boli inými faktúrami
než z ktorých svoj nárok odvodzoval, a súd prvej inštancie nereagoval na námietku, že to dokazuje
manipuláciu žalobcu s fakturáciou. Čiastočnú úhradu faktúry č. 104017 žalovaným nemožno považovať
za uznanie, lebo zvyšné práce žalovaný poprel. Nie je preto pravdivý argument súdu prvej inštancie,

že žalovaný namietal len formálnu stránku faktúr. Nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty nie je zneužitím
práva, keďže ide len o uplatnenie nároku, na ktorý má žalovaný nárok kvôli omeškaniu žalobcu. Nárok
na zmluvnú pokutu vyplýval z ods. 12.4 zmluvy o dielo vo výške 200 € denne za každý deň nasledujúci
po termíne odovzdania diela. Žalobca pritom dielo nedodal doteraz, takže žalovaného patrí zmluvná
pokuta minimálne za 1 774 dní vo výške 354.800 €, ktorú si započítal. Nie je správne ani nepriznanie

nároku na zľavu z ceny diela pre nesplnenie notifikačnej povinnosti, keďže vady na diele existujú a neboli
odstránené. Súd v tomto smere celkom ignoroval zásadu „pacta sunt servanda“.

10. Žalobca vo vyjadrení navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Odvolanie podľa neho neobsahuje
žiadne nové okolnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevyrovnal vo svojom rozsudku. Súd prvej

inštancie po zrušení jeho prvého rozsudku dal stranám dostatočný priestor na to, aby preukázali
svoje tvrdenia a navrhli na ich preukázanie dôkazy, čoho žalovaný nebol schopný. Aj žalovaným
navrhnutý svedok M. dosvedčil, že svedkyňa Ing. A. ako stavebný dozor vykonávala a kontrolovala
vyhotovené práce. Preto presne vedela, aké práce boli vykonané a či žalobca splnil svoju povinnosť
odstrániť nedorobky uvedené v protokole o odovzdaní diela. Táto svedkyňa jasne potvrdila, že tieto

boli odstránené. Samotný podpis protokolu zo strany žalovaného vyjadruje, že dielo bolo odovzdané
riadne a včas v dohodnutej kvalite, preto nároky týkajúce sa zmluvnej pokuty sú nepodložené. Splatnosť
zádržného vo výške 3 % z ceny diela bola jasne dohodnutá na 60 dní od odstránenia všetkých
zistených nedostatkov uvedených v zápisnici, pričom žalovaný počas celého konania nedokázal, aké z
týchto vád neboli odstránené. Žalobca navyše zodpovednosť za tieto vady popieral. Nesúhlasil ani so

spochybňovaním svedkyne A., pričom poukázal na § 191 C. s. p. - zásadu voľného hodnotenia dôkazov
zo strany súdu. Žalobca takisto odmietol akúkoľvek manipuláciu s fakturáciou z jeho strany.11.OdvolacísúdpreskúmalnapadnutýrozsudokvnapadnutomvýrokuIvovecisamej,akoajvzávislých
výrokoch o trovách konania III až VI (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej
inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a

nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach
odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

12. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav

reprodukovaný v odsekoch 3 až 6 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj
podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v
súlade s § 191 C. s. p. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku opísal, z ktorých dôkazných prostriedkov
jednotlivé skutkové zistenia urobil. Zistenia urobené z jednotlivých dôkazov neodporujú obsahu listín
založených v spise, ani obsahu výsluchov strán a svedkov tak, ako sú zachytené v zápisniciach o
pojednávaní.

13. Odvolací súd sa z dôvodov, ktoré budú ďalej uvedené, stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že
v prerokúvanej veci žalovaný svojím nedatovaným listom (odpoveďou na list žalobcu z 19. októbra 2012)
uznal žalovaný záväzok v zmysle § 323 ods. 1 Obch. zák. Dôsledkom uznania podľa cit. ustanovenia
je vznik domnienky, že záväzok v čase uznania v uznanom rozsahu trval. Z procesného hľadiska

to potom podľa § 192 C. s. p. znamená, že skutočnosť, pre ktorú je domnienka ustanovená (teda
naplnenie predpokladov existencie záväzku), sa v konaní považuje za dokázanú, pokiaľ v konaní
nevyšiel najavo opak. Podľa čl. 8 základných princípov C. s. p. sú strany povinné označiť skutkové
tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi. Strana je povinná splniť
bremeno tvrdenia, teda tvrdiť potrebné rozhodné skutočnosti, ktorej potreba je určovaná hypotézou

právnej normy upravujúcej sporný právny pomer účastníkov. Každá zo strán je pritom povinná tvrdiť
(a v prípade sporu dokázať) existenciu znakov skutkovej podstaty (hypotézy) tej právnej normy, ktorej
právny následok je v jej prospech (porovnaj uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 13/2009). Dôsledkom
uznania záväzku a s tým spojenej domnienky existencie záväzku je, že žalobca nie je povinný dokazovať
skutočnosti, pre ktorú je ustanovená domnienka. Je teda na dlžníkovi (v prerokúvanej veci žalovanom),

aby tvrdil a dokázal skutočnosti, ktoré túto domnienku zbavia jej účinkov, pretože práve zbavenie jej
účinkov mu je na prospech. Dlžník má pritom v zásade dve možnosti: buď bude tvrdiť a dokazovať, že
nie sú splnené podmienky na to, aby domnienka nastala (napr. bude popierať svoj uznávací prejav alebo
jeho charakter ako uznania), alebo bude vyvracať skutočnosť, pre ktorú je domnienka ustanovená (napr.
bude dokazovať, že uznaný záväzok predsa len neexistoval alebo zanikol). Žalovaný v prerokúvanej

veci počas konania, ale ani v odvolaní účinne nepoprel (§ 151 C. s. p.), že podpis pod uvedeným
nedatovaným listom patrí konateľovi žalovaného, naopak, aj v odvolaní v podstate vychádza z toho,
že je pisateľom tohto listu, popiera však jeho účinky. Ako odvolací súd vysvetlí ďalej, toto stanovisko
žalovaného je nesprávne. Preto žalovanému zostávali len snažiť sa vyvrátiť domnienku existencie
záväzku založenú týmto uznaním. Odvolací súd sa však stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie,

že sa mu to nepodarilo.

14. Pokiaľ ide o námietky proti hodnoteniu dôkazov, v zmysle § 191 C. s. p. platí, že súd hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Podľa judikatúry zásada voľného

hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených
skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho
presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je
úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude
považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje

a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých
dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je
zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o
vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom,
ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav.

Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá
logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť
určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu
pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní spoznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie
vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona
dôkaz vykonáva. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti

tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana splnila svoju
povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť
skutkovýchtvrdenínemožnopotvrdiťanivylúčiť,povediektomu,žerozhodnutiesúduvyznienepriaznivo
pre stranu, pravdivosť tvrdení ktorej mala byť preukázaná (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 6 MCdo
1/2010). Zjednodušene povedané, určitú skutočnosť možno považovať za dokázanú v konaní, ak sudca

postupom podľa § 191 C. s. p. z vykonaných dôkazov nadobudne odôvodnené vnútorné presvedčenie
o tom, že táto skutočnosť z týchto dôkazov a obsahu celého konania naozaj vyplýva.

15. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie 99.753,37 € ako doplatku 3 % z ceny diela splatného do 60 dní
po odstránení vád uvedených v protokole z 29. októbra 2010, žalovaný za konania nepopieral, že tento
protokol bol podpísaný, snažil sa však tvrdiť a dokazovať, že vady neboli odstránené. Nemožno sa

ale stotožniť s jeho názorom, opakovaným aj v odvolaní, že k tomuto záveru nemožno dospieť len z
výpovedesvedkyne.Podľaužuvedenéhototižsúdprivytváranísvojhozáveruotom,čiurčitáskutočnosť
je alebo nie je dokázaná, komplexne zvažuje všetky vykonané dôkazy jednotlivo a aj vo vzájomnej
súvislosti. Pokiaľ teda zákon neustanovuje inak (tzv. viazaný dôkaz), možno akúkoľvek skutočnosť
dokazovať akýmkoľvek dôkazným prostriedkom, a je otázkou hodnotenia tohto dôkazu (a ostatných

dôkazov), či súdu bude tento jediný dôkaz postačovať, aby považoval určitú skutočnosť za preukázanú.
Opačný názor žalovaného ide práve proti pravidlu voľnému hodnoteniu dôkazov, aké vyplýva z § 191 C.
s. p., pretože naznačuje, že na určité skutočnosti (dôležité pre rozhodnutie súdu) musia byť „objektívne
preukázané“, a odkazuje pritom na potrebu listinného dôkazu (protokolu o odstránení vád). Posúdenie,
či určitá skutočnosť je alebo nie je objektívne dokázaná len z dôkazov (alebo dokonca dôkazu), ktoré

boli vykonané, aj bez potreby ďalších dôkazov, je však vecou súdu práve v rámci voľného hodnotenia
dôkazov. Ak žalovaný tvrdí, že výpoveďou svedkyne niečo nie je objektívne dokázané, v podstate tým
vyjadruje, že podľa neho nemôže súd v rámci voľného hodnotenia dôkazov výpovedi tejto svedkyne
priznať rozhodujúci úlohu. Inak povedané, žalovaný tým v podstate žiada od súdu, aby v rozpore s § 191
C. s. p. považoval za objektívne preukázané len to, čo je dokázané tými dôkaznými prostriedkami, ktoré

si predstavuje žalovaný, čo je neprípustné. Odvolací súd sa pritom stotožňuje s hodnotením výpovede
svedkyne A. súdom prvej inštancie (ods. 49 napadnutého rozsudku). Svedkyňa vo svojej výpovedi
(zápisnica o pojednávaní 25. októbra 2017, č. l. 440 spisu) uviedla, že vykonávala pre žalovaného
stavebnýdozor,niejetedavôbeczrejmé(ažalovanýanižiadnekonkrétnedôvodyvodvolaníneuvádza),
prečo by mala vypovedať nepravdu, a to práve v neprospech žalovaného. Všeobecné tvrdenie, že

svedkyňa kryje porušenie svojich povinností, neobstojí, pretože žalovaný ani neozrejmil, aké porušenie
vlastne kryje a čo by z toho pre ňu hrozilo (vzhľadom na časový odstup od sporných udalostí). Tvrdené
rozpory v jej výpovedi žalovaný zjavne preháňa a konštruuje, keď je zrejmé, že svedkyňa vypovedá
o dvoch rozdielnych obdobiach: vady uvedené v citovanom protokole boli odstránené (termín bol do
15. novembra 2010) a svedkyňa to skontrolovala. Jej úloha skončila kolaudáciou, pričom kolaudačné

rozhodnutie bolo vydané až 16. novembra 2011 (č. l. 318). Až následne („po skončení mojej činnosti“)
bola svedkyňa upozornená aj na iné vady, mala ísť na ich prerokúvanie, ale nestíhala to. V tomto prípade
teda svedkyňa celkom zjavne hovorí o vadách riešených v roku 2013 (zápis z 5. decembra 2013, úradný
preklad na č. l. 185), ktoré sa však vôbec netýkajú vád uvedených v protokole z 29. októbra 2010. Ak
teda svedkyňa vypovedala, že na stretnutie ohľadom vád v roku 2013 nemohla ísť, nemá to nijaký vplyv

na dôveryhodnosť jej výpovede ohľadom kontroly odstránenia vád uvedených v protokole z 29. októbra
2010. Pokiaľ žalovaný namieta, že svedkyňa neuviedla osobu, s ktorou pri kontrole bola, tak podľa
obsahu zápisnica o pojednávaní z 25. októbra 2017 takúto otázku svedkyni ani on, ani nikto iný nepoložil.

16. Súd prvej inštancie správne právne posudzoval zmluvu o dielo zo 6. marca 2009 podľa § 536

a nasl. Obchodného zákonníka, keď táto bola uzatvorená medzi žalovaným ako objednávateľom a
žalobcom ako zhotoviteľom, ktorí sú podnikateľmi podľa § 2 ods. 2 písm. a) Obch. zák., pri výkone ich
podnikateľskej činnosti, v dôsledku čoho sa právne vzťahy medzi nimi spravovali a aj naďalej spravujú
Obchodným zákonníkom podľa jeho § 261 ods. 1 (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Budova
(hrubé práce na nej) sú hmotne zachyteným výsledkom činnosti, teda dielom podľa § 536 ods. 2 Obch.

zák., a zmluva o jeho vykonaní je zmluvou o dielo podľa cit. ustanovenia. Právny vzťah medzi stranami
sa preto spravoval treťou časťou Obchodného zákonníka.17. Podľa § 323 ods. 1 Obch. zák. platí, že ak niekto písomne uzná určitý svoj záväzok, predpokladá
sa, že tento záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trvá. Na rozdiel od úpravy § 558 Občianskeho
zákonníka si § 323 Obch. zák. nevyžaduje uznanie „čo do dôvodu a výšky“, nevyhnutné je len to, aby

predmetom uznania bol určitý záväzok. Uznanie určitého záväzku pritom znamená, že tento záväzok
musí byť dostatočne identifikovaný, a to napr. odkazom na faktúru, zmluvu, z ktorej vznikol, ale aj iným
spôsobom (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 4 MObdo 2/2011). Pritom už podľa judikatúry k § 558 Obč.
zák.sanauznanienevyžadujevýslovnépoužitievýrazu„uznanie“,akzokolnostíprípadujenepochybné,
že išlo o uznávací prejav (porov. judikát R 25/1993). To znamená, že pri posudzovaní otázky, či určitý

prejav má účinky uznania dlhu, treba posudzovať, či z tohto prejavu ako celku možno vyložiť, že dlžník
nímchcelprejaviťvedomosťoexistenciiurčitéhodlhuažejehoexistenciunespochybňuje.Vobchodnom
práve je navyše potrebné brať zreteľ na to, že § 407 ods. 2 a 3 Obch. zák. v určitých prípadoch priznáva
účinky uznania dlhu aj konkludentným úkonom. V súlade s tým treba aj výslovné prejavy, z ktorých
vyplýva vedomosť dlžníka o dlhu, vykladať širšie, resp. voľnejšie, v súlade s požiadavkou ochrany
adresáta tohto prejavu (§ 266 ods. 2 Obch. zák.). Nemožno preto súhlasiť s odvolacou argumentáciou

žalovaného proti záveru súdu prvej inštancie, že v prerokúvanej veci žalovaný svojím nedatovaným
listom uznal záväzok voči žalobcovi.

18. Predovšetkým sa odvolací súd stotožňuje s názorom, že z obsahu nedatovaného listu žalovaného
(č. l. 326, úradný preklad č. l. 326 p. v.) zreteľne vyplýva, že žalovaný prejavuje vôľu uspokojiť „Vašu

pohľadávku“ (t. j. pohľadávku žalobcu, v orig. „il vostro credito“) alebo aspoň jej časť, žiada však
odklad splatnosti do 30. júna 2013, pretože rokuje s bankou o poskytnutí úveru. Z takto prejavenej
vôle žalovaného je zrejmé, že túto pohľadávku nijako nerozporuje, naopak, prejavuje, že si je vedomý
povinnosti zaplatiť ju (aj vcelku), nemá však na to momentálne prostriedky. Súd prvej inštancie celkom
správne vyhodnotil tento prejav ako prejav uznania takejto pohľadávky. Žalovaný však namieta, že toto

uznanie nie je dostatočne určité, pretože neobsahuje výšku ani dôvod záväzku. Už vyššie odvolací
súd vysvetlil, že uznanie čo do dôvodu a výšky nie je podmienkou účinkov uznania záväzku podľa
§ 323 Obch. zák., ale stačí len uznanie „určitého záväzku“. V prerokúvanej veci sa potom odvolací
súd stotožňuje so záverom, že určitosť uznávaného záväzku v prerokúvanej veci vyplýva zo vzájomnej
nadväznosti listov žalobcu a žalovaného. Uvedený nedatovaný list žalovaného má vo svojom predmete

uvedené „Zmluva o dielo zo dňa 6.3.2009 - odpoveď na list“ (v orig. „Contratto d'Appalto del 6/3/2009-
Risposta alla lettera“). Už z označenia predmetu tohto listu je teda zrejmé, že sa týka tejto zmluvy, v
dôsledkučohoanijehoobsahnemožnochápaťinaknežtak,že„Vašapohľadávka“označujepohľadávku
žalobcu z tejto zmluvy. Už to samo podstatne vyvracia námietky žalovaného o tom, že uznávaný záväzok
v tomto liste nie je dostatočne označený. Podstatné však takisto je, že zo záhlavia tohto listu je zrejmé,

že sa ním odpovedá na iný list, pričom z logiky vzájomnej komunikácie možno dospieť k záveru, že
ak ide o „odpoveď“ adresovanú žalobcovi, potom list, na ktorý sa odpovedá, musel pochádzať len
od žalobcu. V konaní však bolo zistené, že žalobca zaslal žalovanému jediný list, ktorý v predmete
obsahuje slová „Zmluva o dielo zo dňa 6.3.2009“ (v orig. zhodne „Contratto d'Appalto del 6/3/2009“).
Žalovaný za konania nedokázal existenciu žiadneho iného listu, na ktorý by mohol odpovedať ním

zaslaný list; zároveň však z nadpisu, ale aj celého obsahu listu žalovaného zreteľne vyplýva, že tento list
je odpoveďou na určitý iný list a nejde teda o list napísaný z podnetu samotného žalovaného (proti tomu
svedčí najmä to, že už v úvode sa hovorí o tom, že bola „doručená Vaša komunikácia a je nám ľúto, že
sa nachádzame v tejto situácii“, t. j. žalovaný v tomto liste opisuje určitú situáciu, ktorá už musela byť
opísaná v inom, predošlom liste). Potom je celkom logický záver, že ide práve o odpoveď žalovaného

na list žalobcu z 19. októbra 2012 (č. l. 327 spisu, úradný preklad č. l. 327 p. v.).

19. List z 19. októbra 2012 už v predmete obsahuje jasné označenie »Zmluva o dielo zo dňa 6.3.2009,
stavebné práce na polyfunkčnom objekte „Malý Paríž“ v Trnave, Slovenská republika, pokus o dohodu
vo veci vyplatenia dlžných súm«, teda je zrejmé, že sa týka dlhov zo zmluvy o dielo zo 6. marca 2009

týkajúcejsavýstavbytamuvedenéhoobjektu.Ajvtextetohtolistužalobcanajskôrinformuježalovaného,
že má voči žalobcovi dlh vo výške 188.714,12 € a nedodržal termíny ich splatnosti, a to „v súvislosti
so zmluvou o dielo uvedenou vyššie“. Pri posúdení obsahu tohto prejavu ako celku je teda zrejmé, že
žalobca upomína žalovaného o zaplatenie presne vyčísleného dlhu vymedzeného sumou a právnym
titulom (zmluva o dielo). Potom je podľa odvolacieho rovnako zrejmé, že ak žalovaný v odpovedi na tento

list nijako nerozporuje jeho obsah, ale vyslovene uvádza, že chce uspokojiť pohľadávku žalovaného,
treba tým rozumieť práve a len záväzok opísaný v liste žalobcu, na ktorý žalovaný odpovedá, teda v
liste z 19. októbra 2012, teda záväzok 188.714,12 € zo zmluvy o dielo zo 6. marca 2009. Aj pri výklade
uznávacieho prejavu treba podľa odvolacieho primerane aplikovať ustanovenie § 266 ods. 2 Obch. zák.,podľa ktorého ak nebol druhej strane známy iný úmysel konajúcej osoby (čo v prerokúvanej veci zistené
nebolo),musísaprejavvôlevykladaťpodľavýznamu,ktorýbymuspravidlaprikladalaosobavpostavení
adresáta tohto prejavu. Práve vzhľadom na to, že ustanovenie § 266 ods. 2 Obch. zák. odkazuje na

výkladový horizont priemerného adresáta prejavu vôle, súd prvej inštancie správne uvažoval nad tým,
ako by tento prejav vnímala tretia osoba. Aj podľa odvolacieho súdu by pritom priemerný podnikateľ
nemohol prejav žalovaného v jeho nedatovanom liste vnímať inak než tak, že sa ním reaguje na list z 19.
októbra 2012, nespochybňuje suma dlhu v ňom uvedená, ale informuje sa o tom, že sa hľadajú cesty,
ako získať úver práve na to, aby tento dlh voči žalobcovi mohol byť zaplatený. Na týchto účinkoch pritom

nič nemení to, že žalovaný za konania začal tento list spochybňovať alebo popierať jeho určitosť, keďže
§ 266 ods. 2 Obch. zák. neodkazuje na chápanie prejavu vôle osobou, ktorá ho robila, ale priemerným
adresátom, ktorý by takýto prejav vôle počul alebo čítal.

20. Nemiestne sú aj námietky žalovaného, že súd prvej inštancie si tento záväzok „vyfabuloval“. Suma
188.714,12 € uvedená v liste žalobcu z 19. októbra 2012 totiž nepredstavuje len holú sumu určenú

žalobcom akýmsi voľným odhadom, do ktorej by sa len následne snažil dopasovať žalované sumy.
Naopak, táto suma logicky vyplýva a je súčtom súm, ktoré žalobca v konaní uplatňoval a ktoré boli
vyčíslené ešte pred 19. októbrom 2012 a dávno predtým, než žalobca začal svoj nárok uplatňovať.
Predovšetkým, suma 188.714,12 € je zjavným súčtom súm 166.255,56 € dohodnutej ako zádržné 5 % z
ceny diela v zmysle ods. 7.2 zmluvy o dielo zo 6. marca 2009, sumy 9.310,16 € ako zvyšnej nezaplatenej

časti faktúry č. 104017 a sumy 13.148,40 € vyúčtovanej faktúrou č. 134001. Ani sumu zádržného,
ani sumu, ktorá zostala neuhradená z faktúry č. 104017, žalovaný za konania nijako nespochybňoval,
vznášal len iné námietky (že neboli odstránené vady, resp. že neboli vykonané práce zodpovedajúce
zvyšku uvedenej faktúry). Suma vyúčtovaná faktúrou č. 134001 z 1. februára 2013 (10.957 € bez DPH,
13.148,40 € s DPH) zasa celkom zreteľne vychádza z listu žalobcu z 22. novembra 2011 (č. l. 451,

úradný preklad č. l. 454), v ktorom žalobca žalovanému vyúčtováva nájmy a práce vykonané na náklady
žalovaného v celkovej sume 10.957 € bez DPH. Preto hoci list žalobcu z 19. októbra 2012 na tieto
listiny neodkazuje, uvádza sumu dlhu žalovaného, ktorý je práve výsledkom (súčtom) týchto záväzkov,
za konania riadne vyčíslených. Žalovaný pritom za konania len všeobecne tvrdil, že strany mali medzi
sebou viac záväzkov, no bližšie sa k tomu vyjadriť nevedel (zápisnica o pojednávaní z 1. decembra

2017, č. l. 508, s. 3). Napriek tomu, že pojednávanie bolo ešte raz odročené na 19. januára 2018, však
žalovaný ani neskôr žiadne iné záväzky, ktoré by mohli byť rozumne obsiahnuté v sume 188.714,12 €
uvedenej v liste z 19. októbra 2012, nebol schopný preukázať. Žalovaný má samozrejme pravdu, že
nie je jeho povinnosťou vyvracať nárok žalobcu. Dôsledkom toho, že takéto dôkazy neoznačil, však
je logický a presvedčivý záver súdu prvej inštancie vychádzajúci z ostatných dôkazov o určitosti sumy

188.714,12 € uvedenej v danom liste.

21. Zo všetkých uvedených dôvodov je teda správny záver súdu prvej inštancie, že žalovaný vo svojom
nedatovanom liste uznal svoj záväzok v sume 188.714,12 € zo zmluvy o dielo zo 6. marca 2009, čoho
dôsledkom je založenie domnienky, že tento záväzok v danom čase trval (§ 323 ods. 1 Obch. zák.).

Žalovaný tak podľa už cit. § 192 C. s. p. mal v konaní dokázať také skutočnosti, ktoré by existenciu tohto
záväzku vyvracali. Odvolací súd však súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že sa mu vyvrátiť tento
záväzok nepodarilo. Žalobca si pritom za konania uplatňoval menej než bola táto uznaná suma, keďže
sám uznal, že časť zádržného (66.502,19 €) v čase podania žaloby ešte nebola splatná. Uplatňoval
preto sumu 99.753,37 € ako časť zádržného. Pokiaľ ide o túto časť, žalovaný ju za konania čo do

dôvody ani výšky ani nespochybňoval. Žalovaný netvrdil, že by žalobca túto sumu vypočítal nesprávne,
že by zádržné malo byť nižšie, že by z neho časť vyplatil alebo že by práce zodpovedajúce tejto sume
neboli vykonané alebo odovzdané. Žalovaný totiž za konania namietal len to, že nenastali podmienky
splatnosti, čo je však odlišná námietka od námietky neexistencie alebo nesprávnej výšky tohto záväzku.
Súd prvej inštancie však správne uzavrel, že tak z ods. 7.1 zmluvy o dielo, ako aj zo znenia preberacieho

protokolu z 29. októbra 2010 vyplýva, že táto suma mala byť splatná do 60 dní od úplného odstránenia
zistených nedostatkov uvedených v preberacom protokole. Týmto ustanovením zmluvy, zopakovaným
ešte aj v preberacom protokole, ktorý takisto spĺňa požiadavku písomnej formy, sa strany dohodli
odchylne od všeobecného ustanovenia § 548 ods. 1 Obch. zák. a takáto odchylná dohoda je s ohľadom
na § 263 Obch. zák. prípustná. Zároveň ale z citovaného ustanovenia zmluvy vyplývalo, že táto časť

ceny diela je splatná práve a len vtedy, ak budú splnené tieto podmienky.

22. Súd prvej inštancie pritom zistil, že v preberacom protokole boli vady vymedzené len v prílohe č. 1
a tieto vady boli odstránené. Námietky žalovaného proti hodnoteniu dôkazov v tomto smere už odvolacísúd odmietol ako nedôvodné. Potom je ale správny záver súdu prvej inštancie, že v prerokúvanej veci
došlo k splneniu podmienok uvedených tak v ods. 7.1 zmluvy o dielo, ako aj v preberacom protokole,
teda k odstráneniu tam uvedených nedostatkov. Potom ale nie je zrejmé, aký súvis s tým má prípadné

vyskytnutie sa ďalších vád na diele v roku 2013, o ktorých sa rokovalo na stretnutí 5. decembra 2013
(záznam č. l. 185). Ani z ods. 7.1 zmluvy, ani z preberacieho protokolu totiž nevyplýva, že by objavenie
sa ďalších vád neuvedených v preberacom protokole malo mať vplyv na splatnosť časti zádržného 3
% ceny z diela. Táto časť bola naviazaná len na odstránenie nedostatkov uvedených v preberacom
protokole, nie na odstránenie iných nedostatkov. Rovnako potom nie je zrejmé, aký vecný súvis s týmto

nárokom má okolnosť, či žalobca vedel alebo nevedel o určitých vadách diela. Takáto vedomosť by
totiž podľa ods. 7.1 zmluvy nemala žiaden vplyv na splatnosť tejto časti zádržného. Takisto odvolací
súd neprehliadol, že táto námietka je zo strany žalovaného v podstate zlomyseľná v tom, že ju môže
uplatňovať len preto, že nesplnil svoju povinnosť a nezaplatil zádržné v dohodnutej lehote splatnosti. Ak
by totiž žalovaný zaplatil tento nárok v určenej lehote, teda do 60 dní od 15. novembra 2010, bol by tento
záväzokvroku2013užsplnenýažalovanýbyhotedanemoholodmietaťsplniťsodkazomnavady,ktoré

sa na diele objavili práve v danom roku. Túto možnosť mu otvorila jedine skutočnosť, že svoj záväzok
nesplnil načas a odkladal ho až do roku 2013, kedy svoje správanie mohol začať ospravedlňovať aj novo
sa objavivšími nedostatkami stavby.

23. Druhú časť nároku - sumu 9.310,16 € ako neuhradený zvyšok faktúry č. 104017 žalovaný za konania

nevyvrátil vôbec, keď k nemu v podstate uvádzal len toľko, že práve túto časť žalovaný neuznával.
Súd prvej inštancie však správne uzavrel, že v tomto smere nenavrhol žiadne dokazovanie, hoci ho v
dôsledku zákonnej domnienky existencie dlhu zaťažovalo dôkazné bremeno (čl. 8 základných princípov
C. s. p.). Samo popretie tohto záväzku na pojednávaní žalovaným (jeho konateľom) nepostačuje na
to, aby „za konania vyšiel najavo opak“ v zmysle § 192 C. s. p., teda aby sa vyvrátila domnienka

existencie dlhu založená v zmysle § 323 ods. 1 Obch. zák. uznaním záväzku. Z obsahu faktúry č.
104017 pritom vyplýva, že ide o práce vykonané práve na základe zmluvy o dielo zo 6. marca 2009, a
to približne do novembra 2010, teda celkom zjavne vo vecnej a časovej nadväznosti na ukončenie prác
a preberanie diela. Už v dôsledku toho teda nemožno nárok na zaplatenie ceny týchto práce považovať
za zjavne vylúčený alebo neopodstatnený. To isté platí aj pre nárok z faktúry č. 134001 týkajúci sa

nájmu lešení. Hoci odvolací súd čiastočne zdieľa námietky žalovaného, že nie je dostatočne ozrejmený
vecný súvis týchto plnení s faktúrami č. 104013 a 104014, ktoré sa týkali iných plnení a boli predmetom
inej komunikácie medzi stranami, predsa však z celého zisteného skutkového stavu nemožno dospieť
k záveru, že faktúra č. 134001 je neopodstatnená. Z jej obsahu je zrejmé, že sa ňou účtujú rôzne
plnenia (nájmy, poradenstvo, poistné) podrobne vymedzené v liste žalobcu z 22. novembra 2011 (č. l.

451, úradný preklad č. l. 454). Časová súvislosti tohto listu s ukončením prác na diele a kolaudáciou
(rozhodnutie zo 16. novembra 2011) takisto potvrdzujú, že tieto výkony žalobca žalovanému skutočne
poskytol tak, ako sú v uvedenom liste vymedzené. Pritom z posledného odseku čl. 15 zmluvy o dielo
zo 6. marca 2009 pritom vyplývalo aj právo žalovaného požadovať práve takýto typ výkonov od žalobcu
(predĺženie poskytovania lešenia, žeriavu) a záväzok žalovaného zaplatiť za to žalobcovi dohodnutú

odmenu. Preto podľa odvolacieho súdu nie je na prvý pohľad nelogická alebo neopodstatnená úvaha, že
žalovaný si od žalobcu objednal aj ďalšie služby uvedené v označenom liste z 22. novembra 2011. Pokiaľ
sa tak nestalo, domnienka existencie záväzku vyžadovala od žalovaného, aby dokázal, že tieto výkony
neboli zo strany žalovaného objednané alebo žiadané. V opačnom prípade táto domnienka nebola v
konaní vyvrátená.

24. Na základe uvedeného tak odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne posúdil
existenciu záväzku žalovaného voči žalobcovi v celkovej sume 122.211,93 €, a žalovanému sa
nepodarilo vyvrátiť jeho existenciu. Žalovaný však subsidiárne namietal proti tomuto nároku nárok na
zmluvnú pokutu, ktorá mu mala vzniknúť oneskoreným odovzdaním diela, v sume 200 € za každý deň

omeškania v zmysle ods. 12.4 zmluvy o dielo. Odvolací súd sa čiastočne stotožňuje s jeho námietkou,
že tento jeho nárok nemožno označiť za výkon práva v rozpore s poctivým obchodným stykom v
zmysle § 265 Obch. zák. Za taký je možné označiť len prípad, kedy sa právo vykonáva v podstate s
účelom poškodiť druhú stranu, získať ľstivým alebo úskočným konaním na jej úkor prospech. Ide teda o
výkon práva spôsobom, ktorý je v obchodnom styku považovaný za neprípustný a ktorý je za hranicou

toho, čo podnikatelia (hoci aj navzájom konkurenti) považujú za akceptovateľné. Za také konanie podľa
odvolacieho súdu nemožno považovať samo uplatnenie majetkových sankcií, ak tieto sankcie boli v
zmluve dohodnuté alebo vyplývajú zo zákona a nie sú tu napríklad také osobitné okolnosti, že by
uplatňovanie týchto sankcií bolo dôsledkom úskočného či ľstivého konania alebo vedené len snahoupoškodiť druhú stranu. Za rozpor s poctivým obchodným stykom však nemožno výkon práva považovať
len preto, lebo je to pre druhú stranu nevýhodné, alebo len preto, že sa tak robí ako obrana proti nárokom
tejto druhej strany. Podľa odvolacieho súdu však v prerokúvanej veci nie sú vôbec splnené podmienky

vzniku nároku na uvedenú zmluvnú pokutu.

25. Podľa ods. 12.1 zmluvy mal žalobca ako zhotoviteľ odovzdať objednávateľovi ukončené dielo
vyhotovené s perfektnou odbornosťou do 30. apríla 2010. Sám žalovaný ale na pojednávaní 6.
septembra 2017 (zápisnica č. l. 408) uznal, že k zmluve o dielo bol uzavretý dodatok o predĺžení

termínu odovzdania diela, čo zodpovedalo obsahu preberacieho protokolu, kde sa odkazovalo na
dodatok č. 1 z 31. mája 2010. Ak 31. mája 2010 bol uzatváraný dodatok k zmluve, je zrejmé, že
dielo ešte nebolo odovzdané, ale zároveň je zrejmé, že termín jeho dokončenia musel byť posunutý
aspoň do 31. mája 2010 (uzatvárať dodatok, v ktorom sa posunie dátum dokončenia diela na dátum,
ktorý už v čase podpisu uplynul, celkom odporuje elementárnej logike). Z ods. 12.1 zmluvy však
zároveň vyplývalo, že nedodržanie tohto termínu je spôsobené vyššou mocou alebo nedostatkom

súčinnostizostranyžalovaného.Podobnevods.12.4zmluvysaustanovovalo,ževprípadevyššejmoci,
napr. poveternostných podmienok, môže stavebný dozor predĺžiť termín dokončenia prác. Z obsahu
preberacieho protokolu pritom vyplýva, že sa v ňom síce konštatuje začatie preberacieho konania k
31. mája 2010, ale jeho ukončenie až k 29. októbru 2010. Zároveň však z obsahu tohto protokolu
vyplýva aj to, že dôvodom nedodržania lehôt boli práve nepriaznivé klimatické podmienky a pozastavené

stavebné práce z dôvodu nízkych teplôt v zimných mesiacoch, náväznosť prác, ktoré bolo možné
dokončiť až po dokončení prác iného dodávateľa (klampiarske práce). S obsahom tohto protokolu
vyslovili súhlas zástupcovi oboch strán, teda aj žalovaný, ako aj stavebný dozor žalovaného - svedkyňa
Melegová. Podľa odvolacieho súdu tak práve z tohto protokolu vyplýva, že žalobca nemohol dokončiť
práce v dohodnutej (ani predĺženej) lehote jedna z dôvodu vyššej moci (nízke teploty), jednak z dôvodu

nedostatku súčinnosti objednávateľa (v podobe meškania prác, ktoré boli podmienkou pokračovania
prác žalobcu). O tom, že strany akceptovali tieto dôvody ako opodstatnené dôvody predĺženia termínu
dokončenia prác, svedčí aj to, že pole protokolu „Úroky z omeškania a zmluvné pokuty podľa zmluvy“
je prečiarknuté, teda ani jedna zo strán nepovažovala oneskorenie žalobcu za porušenie čl. 12 zmluvy,
na ktoré by boli naviazané dohodnuté zmluvné pokuty. Preto boli podľa odvolacieho súdu splnené

podmienky ods. 12.1 a 12.4 zmluvy, pri ktorých sa oneskorenie žalobcu s termínom odovzdania diela
nepovažovalo za porušenie povinností a na ktoré teda ani nebola naviazaná zmluvná pokuta.

26. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s názorom žalovaného, že zmluvná pokuta mu patrí v podstate
stále, lebo dielo vykazuje vady. Ustanovenie ods. 12.4 zmluvy totiž viazalo zmluvnú pokutu výslovne

na „omeškanie s dátumom odovzdania zmluvne dohodnutých prác, kompletne dohotovených“. Aj v ods.
12.1 sa uvádzal termín odovzdania diela, vyhotoveného s perfektnou odbornosťou. Následne posledný
pododsek ods. 12.1 výslovne uvádzal, že odovzdanie diela je len jednou z podmienok splnenia záväzku
žalobcu. Pojem odovzdanie diela výslovne upravoval aj čl. 22, z ktorého možno vyvodiť, že dielo sa
má považovať za odovzdané práve podpísaním zápisnice o záverečnom odovzdaní diela. Z obsahu

tejto zmluvy teda podľa odvolacieho súdu vyplýva, že zmluvná pokuta podľa ods. 12.4 zmluvy patrila
žalovaného výlučne v prípade omeškania s odovzdaním diela. Ak však dielo bolo odovzdané (a žalovaný
ho prebral, čo jasne dosvedčuje protokol z 29. októbra 2010), žalobca splnil svoju povinnosť v zmysle
cit. ustanovenia. To, že sa na diele prípadne vyskytnú vady, môže byť zodpovednosťou žalobcu, avšak
nemôže to mať za následok, že sa dielo spätne bude považovať za „neodovzdané“ v zmysle čl. 12 a 22

zmluvy o dielo. Taký výklad by totiž odporoval obsahu oboch týchto článkov. Preto ani sama okolnosť,
že by sa na diele aj vyskytli vady v roku 2013, ako to žalovaný tvrdí, a že by za tieto vady aj zodpovedal
žalobcu, nemôže mať za následok jeho povinnosť platiť zmluvnú pokutu v zmysle ods. 12.4 zmluvy,
pretože sa tým nedostal do omeškania s odovzdaním diela - podpísaním preberacieho protokolu.

27. Konečne žalovaný namietal proti nároku žalobcu aj svoj nárok na zľavu z ceny diela s odkazom na to,
že podľa protokolu z 5. decembra 2013 žalobca zodpovedá za určité vady na diele. Súd prvej inštancie
považoval tento výkon práva tiež za rozporný s poctivým obchodným stykom a spôsob vyčíslenia zľavy
za špekulatívny. Hoci je tento záver súdu prvej inštancie mierne zjednodušujúci, nemožno mu podľa
odvolacieho súdu vo výsledku uprieť racionalitu. Súd prvej inštancie sám citoval ustanovenie § 564

Obch. zák., podľa ktorého pri vadách diela primerane platia § 436 až 441, teda medzi nimi aj § 439 ods.
1 Obch. zák., podľa ktorého nárok na zľavu zodpovedá rozdielu medzi hodnotou, ktorú by dielo malo
bez vád, a hodnotou, ktorú má dielo dodané s vadami, pričom pre určenie hodnoty je rozhodujúci čas,
kedy sa malo uskutočniť riadne plnenie. Žalovaný, ktorý žiadal zľavu z ceny diela, bol teda v súlade sovšeobecnými pravidlami rozdelenia dôkazného bremena (pozri vyššie) povinný tvrdiť a v prípade sporu
dokázať, akú hodnotu by dielo (stavba zhotovovaná podľa zmluvy o dielo zo 6. marca 2009) malo bez
vád a akú reálne malo s vadami. Výška zľavy sa totiž nerovná ani sume nákladov na opravu diela, ale

ani sume ušlého zisku (ten je prípadne možné uplatňovať samostatne s obmedzeniami z § 440 Obch.
zák.). Žalovaný však počas celého konania neuviedol ani jedno rozhodné tvrdenie a nenavrhol vôbec
žiaden dôkaz na ustálenie týchto dvoch veličín a na výpočet zľavy z ceny diela.

28. Žalovaný si svoj nárok na zľavu za konania prvýkrát uplatnil podaním došlým 12. marca 2015 (č.

l. 284), a to vo výške, „ktorá tvorí rozdiel medzi sumou zmluvnej pokuty priznanej odporcovi súdom a
sumou žalovanou odporcom (správne zrejme: navrhovateľom, t. j. žalobcom) vrátane príslušenstva“.
Takéto vyčíslenie zopakoval aj v podaní došlom 24. júla 2017 (č. l. 386) a aj vo svojej záverečnej
reči. Pretože súd v prerokúvanej veci dospel k záveru, že žalovanému nepatrí zmluvná pokuta, treba
zrejme v zmysle cit. podaní považovať zľavu za vyčíslenú na hodnotu žalovanej sumy, t. j. 122.211,93
€. Ako však už bolo uvedené, pre takéto vyčíslenie zľavy žalovaný neuvádzal žiadne tvrdenia, ani

nenavrhoval žiadne dôkazy, takže nedokázal, že táto suma zodpovedá vyčísleniu zľavy v zmysle § 439
ods. 1 Obch. zák. V dôsledku toho súd prvej inštancie v podstate správne uzavrel, že žalovaným udaná
suma zľavy je len špekulatívna a nezdôvodnená žiadnymi rozhodnými skutočnosťami (rozsah vadnosti
diela, závažnosť vád apod.). Vzhľadom na to, že neboli prednesené zmysluplné skutkové tvrdenia na
odôvodnenie výšky zľavy, netreba sa ďalej zaoberať tým, či príslušné vady na diele skutočne existujú,

či boli vady riadne oznámené a či za ne má zodpovedať žalobca, pretože ani keby všetky tieto okolnosti
boli preukázané, nič by to nezmenilo na tom, že neboli preukázané rozhodné skutočnosti pre určenie jej
výšky v zmysle § 439 ods. 1 Obch. zák. Nárok žalovaného uplatnený na započítanie tak neexistuje.

29. Zo všetkých uvedených dôvodov tak odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne

rozhodol, keď žalobe žalobcu v podstate v celom rozsahu vyhovel, a v nadväznosti na to v súlade s
§ 255, § 258 a § 262 C. s. p. rozhodol o trovách konania. Preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil podľa § 387 C. s. p. (výrok I).

30. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s §

396 ods. 1 C. s. p. priznal aj nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania proti neúspešnému
žalovanému (výrok II).

31. Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s.
p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.