Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, April 30, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/281/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6416203556
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6416203556.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a

členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu Intrum
Slovakia s.r.o. (do 16. 02. 2018 - Intrum Justitia Slovakia s.r.o.), so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava
- mestská časť Staré mesto (do 26. 05. 2017 - Karadžičova 8, 821 08 Bratislava), IČO: 35 831 154,
právne zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Mýtna 48,
811 07 Bratislava - mestská časť Staré mesto, P.O.Box 205, proti žalovanému H. E., nar. XX. XX. XXXX,
s trvalým pobytom D. A. XXX, XXX XX D. A., o zaplatenie 4.272,24 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 20C/86/2016-58 zo dňa 10. 01. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol (II.
výrok) a v závislom výroku o trovách konania (III. výrok) p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Žiar nad Hronom, ako súd prvej inštancie, (ďalej len „okresný súd“, alebo „súd prvej
inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 10. 01. 2017 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.164,72 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 %
ročne z tejto sumy od 26. 10. 2013 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku

(I. výrok). Vo zvyšku žalobu zamietol (II. výrok). O trovách prvoinštančného konania rozhodol tak, že
žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 48 % (III. výrok).
1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 4.272,24 Eur s úrokom z omeškania 8,5
% ročne od 26. 10. 2013 do zaplatenia, z titulu nesplateného úveru poskytnutého Q. T., a. s., na základe
zmluvy o poskytnutí úveru vo výške 5.100,- Eur, ktorý žalovaný nesplácal a v dôsledku uvedeného banka
pristúpila k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 19. 10. 2013, pričom svoju pohľadávku z

úverovej zmluvy banka postúpila žalobcovi zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 06. 10. 2015 s tým,
že žalovaná suma predstavuje iba neuhradenú istinu. Žalovaný uhradil Q. T., a. s., istinu 827,76 Eur, a
preto žalovaná suma predstavuje rozdiel do poskytnutej sumy 5.100 Eur.
1. 3. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd uviedol, že medzi Q. T., a. s.,
ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 05. 03. 2012 uzavretá zmluva o poskytnutí
spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby, predmetom ktorej bolo poskytnutie bezúčelového
spotrebiteľského úveru vo výške 5.100,- Eur s úrokovou sadzbou 16,9 % ročne, RPMN 20,33 %, s

priemernou hodnotou RPMN 18,77 %, s konečnou splatnosťou úveru do 6 rokov od splatnosti prvej
mesačnej anuitnej splátky, s tým že termín splatnosti mesačných anuitných splátok bol dohodnutý na
20. deň príslušného mesiaca s počtom splátok 72 po 113,84 Eur. Zároveň bolo dohodnuté poistenie s
poplatkom 1,25 Eur mesačne. Celková čiastka, ktorú bol žalovaný povinný uhradiť predstavovala sumu8.442,48 Eur. Žalovaný uhradil s omeškaním celkovo 17 splátok za obdobie od 20. 03. 2012 do 15.
08. 2013, spolu sumu 1.935,28 Eur, ktorá bola čiastočne započítaná na úrok a čiastočne na istinu, v
dôsledku čoho na istinu bola započítaná len suma 827,76 Eur a zvyšok bol započítaný na úhradu úrokov.

Žalovaný poskytnutý úver neuhrádzal riadne a preto oznámením zo dňa 21. 10. 2013 banka vyhlásila
mimoriadnu splatnosť úveru v zmysle článku VI. bod 1 písm. b) zmluvy.
1. 4. Prvoinštančný súd poukázal na ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k), f), § 11 ods. 1 písm. a) zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a konštatoval,
že ,,z hľadiska právneho posúdenia predmetnej úverovej zmluvy je nepochybné, že ide o spotrebiteľský

úver podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ... (...) Okrem iných náležitostí zákon
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy
vyžadoval v ustanovení § 9 ods. 2 písm. k), aby v zmluve bola uvedená výška, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
pričom absenciu tejto náležitosti v zmluve § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona v znení účinnom

ku dňu uzavretia zmluvy sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou spotrebiteľského úveru.
Zmluva obsahuje iba uvedenie mesačnej splátky bez bližšej špecifikácie, a teda vôbec nerozčleňuje
mesačné splátky z hľadiska úhrady istiny a úrokov (či iných poplatkov). (...) Zmluva takisto neobsahuje
ani uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, keďže v zmluve sa uvádza len to, že konečná splatnosť je do šiestich rokov

od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky, pričom zo zmluvy samotnej nemožno ani vyvodiť, kedy
je splatná prvá mesačná anuitná splátka. Je len uvedené, že splatnosť splátok je 20. dňa príslušného
mesiaca, pričom nič nebránilo právnemu predchodcovi žalobcu ako banke uviesť aj termín prvej splátky
do zmluvy a od toho by bolo možné vyvodiť aj termín konečnej splatnosti úveru. Banka teda preniesla
svoju povinnosť rešpektovať jasné zákonné znenie na spotrebiteľa v tom smere, aby si tento sám

vypočítaval, kedy nastane časový okamih splatnosti poslednej splátky. Preto žalovanému poskytnutý
úver je podľa § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona bezúročný a bez poplatkov. Podľa tabuľky (č. l.
45 spisu) žalovaný zaplatil zo sumy 5.100 Eur len sumu 1.935,28 Eur (17 splátok x 113,84 Eur), a tak
jeho dlh predstavuje ešte rozdiel, t. j. sumu 3.164,72 Eur. Preto vo zvyšku žalovanej istiny súd žalobu
ako nedôvodnú zamietol. Súdu je pritom známe rozhodnutie, na ktoré poukazoval žalobca - rozhodnutie

súdneho dvora EÚ vo veci Home Credit proti P. T. zo dňa 09. 11. 2016, no toto rozhodnutie bez toho, že
by došlo zo strany zákonodarcu k zmene právnej úpravy § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch nie je spôsobilé zmeniť doterajšiu súdnu prax v otázke jeho výkladu, alebo
Smernica EP a Rady ESČ 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere nemá v tomto smere medzi
jednotlivcami priamy účinok a nepriamy účinok je nemožno priznať z dôvodu, že by tým došlo k úplnému

popretiu účelu vnútroštátnej zákonnej úpravy. (...) Pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania sa súd
vzhľadom na spotrebiteľský charakter úverovej zmluvy (§ 52 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy) riadil právnou úpravou úrokov z omeškania obsiahnutou v §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. (ďalej len „nariadenie“)
v znení účinnom do 31. 01. 2013 vzhľadom na prechodné ustanovenie § 10c uvedeného nariadenia,

ktoré určuje, že ak záväzkový vzťah vznikol pre 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi
podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013. Podľa § 3
ods. 1 nariadenia účinného v čase od 01. 01. 2009 do 31. 01. 2013, výška úrokov z omeškania je o 8
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným totiž vznikol dňa

05. 03. 2012 Žalovaný sa so zaplatením zvyšku úveru dostal do omeškania podľa § 563 Občianskeho
zákonníka uplynutím dňa 25. 10. 2013, t. j. dňom 26. 10. 2013, kedy základná úroková sadzba ECB
predstavovala 0,50 % ročne. Žalobca má tak právo na úrok z omeškania 8,50 % ročne zo sumy 3.164,72
Eur od 26. 10. 2013 do zaplatenia.“
1. 5. Na rozhodnutie o trovách konania prvoinštančný súd aplikoval ustanovenie § 255 ods. 2 zák. č.

160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu
v žalobcu v spore priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 48%
(žalobca bol v spore úspešný v rozsahu 74 %, neúspešný v rozsahu 26 %, a teda čistý úspech žalobcu
predstavuje 48 %).

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) v zákonnej
lehote odvolanie, ktorým napadol výrok, ktorým bola jeho žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá (II. výrok)
a závislý výrok o nároku na náhradu trovách konania (III. výrok). Žiadal, aby odvolací súd rozsudokprvoinštančného súdu v odvolaním napadnutej časti zmenil a jeho žalobe aj vo zvyšnej časti vyhovel a
priznal mu plnú náhradu trov konania.
2. 2. V odôvodnení odvolania namietal nesprávny právny názor súdu prvej inštancie o konštatovaní

bezúročnosti úveru z dôvodu neuvedenia presného termínu konečnej splatnosti úveru a nerozloženia
úverových splátok na jej jednotlivé zložky, ktorý je podľa jeho názoru v rozpore s článkom 10 Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ako právne záväzným aktom Európskeho spoločenstva,
ktorý má v zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť pred zákonom a je aj v rozpore s právnym
názorom vyjadrený v rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09. 11. 2016 v právnej veci C-42/15, Home

Credit Slovakia, a. s., proti P. T., ktorým sú slovenské súdy viazané. Ďalej konštatoval, že rozloženie
splátok v členení na istinu, úrok a poplatky priamo v základných náležitostiach úverovej zmluvy, je v
rozpore s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti a určitosti základných náležitostí zmluvy. Poukázal na
dostatočneurčitéazrozumiteľnévymedzeniekonečnejsplatnostiúveru,uvedenímdĺžkyobdobiatrvania
úverového vzťahu v súlade s právnymi predpismi, pričom odkázal na vyhlášku Ministerstva financií
SR č. 620/2007 Z. z., v ktorej je vzor formulára o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom

úvere a z jej prílohy vyplýva, že ak z predchádzajúcich údajov o počte a termínoch splátok ponúkaného
spotrebiteľského úveru nie je zrejmá konečná splatnosť ponúkaného úveru, uvádza sa do akého
obdobia musí byť ponúkaný spotrebiteľský úver splatný, pričom sa uvádza buď konkrétny dátum, alebo
dĺžka obdobia v dňoch, týždňoch, mesiacoch alebo rokoch, na ktoré je ponúkaný spotrebiteľský úver
poskytovaný. Uviedol, že termín splatnosti splátok bol dojednaný do 15. dňa príslušného mesiaca s

tým, že splatnosť prvej mesačnej splátky podľa ustanovenia článku III. bod 4 úverovej zmluvy nastal
20. 03. 2012, t. j. najbližší deň v mesiaci uvedený ako termín splatnosti pravidelných splátok (20. deň v
mesiaci) nasledujúci po poskytnutí úveru, ktorý bol žalovanému poskytnutý dňa 05. 03. 2012 a konečná
splatnosť pri počte 72 mesačných splátok za riadneho plnenia nastala dňa 20. 02. 2018, t. j. do 6 rokov
od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky. Ďalej konštatoval, že právny názor súdu prvej inštancie

je nesprávny a v rozpore s článkom 10 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, pretože
Súdny dvor rozhodol s poukazom na uvedenú smernicu, že zmluva musí uvádzať iba výšku, počet a
frekvenciu splátok spotrebiteľa a vyplýva z nej, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne
a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Predmetná
smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky.

Poukázal na článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice 2008/48/ES, ktorý sa má vykladať tak, že nie
je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na
konkrétny dátum, pokiaľ podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať
dátumy týchto splátok, pričom termín konečnej splatnosti úveru je v zmluve pre priemerného spotrebiteľa
dostatočne jasne a zrozumiteľne uvedený. Ďalej konštatoval, že v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora

Európskej únie ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
(§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z.) je v rozpore so Smernicou 2008/48/ES. Tiež vylúčil
oprávnenosť straty sankcie nároku na úroky a poplatky v prípade, že úverová zmluva neobsahuje
rozdelenie úverovej splátky na jej jednotlivé zložky, keďže nejde o obligatórnu náležitosť úverovej zmluvy
v zmysle predmetnej smernice.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom
ustanoveniami § 379, § 380 a §381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a

contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, t.j.
vo výroku, ktorým žalobu žalobcu vo zvyšku zamietol (II. výrok) a v závislom výroku o trovách konania
(III. výrok) podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

6. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu
odvolací súd konštatuje, že jeho rozhodnutie je v odvolaním napadnutej časti vecne správne, a že
prvoinštančný súd predmetnú vec skutkovo ustálil správne a aj právne ju posúdil správne.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu (Q. T., a. s.) a žalovaný uzavreli dňa 05.
03. 2012 zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby, predmetom ktorej
bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru vo výške 5.100,- Eur s úrokovou sadzbou 16,9% ročne, RPMN 20,33 %, s priemernou hodnotou RPMN 18,77 %. V zmluve je uvedená konečná
splatnosť spotrebiteľského úveru do 6 rokov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky, s tým, že
termín splatnosti mesačných splátok bol dohodnutý na 20. deň príslušného mesiaca s počtom splátok

72 po 113,84 Eur. Z odôvodnenia súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd založil svoje rozhodnutie o
čiastočnom zamietnutí žaloby nad sumu 3.164,72 Eur s 8,5 % úrokom z omeškania od 26. 10. 2013 do
zaplatenia na konštatovaní, že pre nesplnenie obligatórnych náležitostí v zmysle § 9 ods. 2 písm. k), f),
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, je predmetný úver bezúročný a bez poplatkov.

8. V danom prípade bola uzavretá štandardná formulárová spotrebiteľská zmluva. Text zmluvy bol
vopred pripravený, dlžník ako spotrebiteľ nemal možnosť žiadnym podstatným spôsobom zasahovať
do jej obsahu a takisto nemal faktickú možnosť zasahovať ani do obsahu príslušných obchodných
podmienok tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy.

9. Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s právnym posúdením sporu zo strany súdu prvej inštancie,

že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov vzhľadom na absenciu zákonných náležitostí v zmysle
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov v znení ku dňu 05. 03. 2012. S argumentom žalobcu o nesprávnom právnom
názore súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pre nerozloženie úverových splátok
na jej jednotlivé zložky s poukazom na článok 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/

ES, ako aj s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ v právnej veci C-42/15, odvolací súd
súhlasí. Napriek tomu odvolací súd považuje predmetný úver za bezúročný a bezpoplatkov, pretože
nesúhlasí s tvrdením žalobcu o dostatočne vymedzenej konečnej splatnosti úveru z hľadiska určitosti
a zrozumiteľnosti v súlade s právnymi predpismi, ktoré vymedzenie súd prvej inštancie považoval
za nedostatočné z dôvodu absentovania náležitosti z hľadiska určenia termínu konečnej splatnosti

úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/20140 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom
na uvedené sa odvolací súd plne stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, nakoľko
termín konečnej splatnosti vymedzením do 6 rokov od splatnosti prvej mesačnej splátky, ktorá bola
splatná 20. dňa príslušného mesiaca, nie je dostatočne určitý, pre priemerného spotrebiteľa, ktorý
nie je na takéto zmluvné dojednanie pripravený, je objektívne nejasný. Pri kontraktácii je využívaný

moment prekvapenia, neskúsenosť spotrebiteľa, ktorý sa tak ocitá vo faktickom nerovnom postavení
s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii,
vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť
právnych služieb a v konečnom dôsledku na možnosť dodávateľa stanovovať zmluvné podmienky
jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Právnemu predchodcovi žalobcu nič nebránilo

v tom, aby termín konečnej splatnosti úveru v zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru stanovil
jednoznačne, keď mu bol známy počet splátok a podľa jeho tvrdení aj termín splatnosti prvej mesačnej
splátky,ktorýjevšakuvedenýibavzmyslečlánkuIII.zmluvy,atoakonajbližšídeňvmesiaci,nasledujúci
po poskytnutí úveru, pričom ani s odkazom na uvedený článok III. zmluvy nemožno vyvodiť záver o
dostatočne určitom spôsobe vymedzenia termínu konečnej splatnosti úveru pre spotrebiteľa.

10. Odvolací súd zdôrazňuje, že nesplnenie čo len jednej z náležitostí zmluvy o úvere v zmysle Zákona
o spotrebiteľských úveroch, má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru, a
preto ani vzhľadom na vyššie uvedené konštatovanie nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu,
že predmetná zmluva spĺňala obligatórne náležitosti v súlade so zákonnými ustanoveniami Zákona o

spotrebiteľských úveroch.

11. Žalobca v odvolaní poukazuje na závery Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, podľa ktorého: „článok
10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú
stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky

spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení
s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave.“

12. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok,

za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva únie aplikovať priamo, bezprostredne, na
prípad ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho
účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v
zásade platí zákaz horizontálneho právneho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernicezaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôžu použiť v rámci sporu,
v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade
možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho

zo Smernice priamo voči štátu, ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.

13. Uvedený právny záver Súdny dvor EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach. Napr. konkrétne
konštatoval: „Smernica nemôže sama osebe zakladať jednotlivcovi povinnosť a ustanovení smernice
nie je možné sa voči takejto osobe dovolávať“ (bod 13 vo veci Marshall C-152/84). „Ako súdny dvor

zdôraznil v ustálenej judikatúre od rozsudku z 26. februára 1986, Marshall (152/84, Zb. s. 723, bod 48)
samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti
nemu odvolávať“ (bod 14 vo veci Faccini Dori, C-91/92)“.

14. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutej
časti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

15. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 3.164,72 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 26. 10. 2013 do
zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (I. výrok) zostal nedotknutý (§ 367
ods. 2 CSP).

16. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný a preto podľa § 396 ods. 1 s použitím § 255
ods. 1 CSP by mal (potenciálny) nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný si však žiadne
trovy odvolacieho konania neuplatnil a keďže existenciu účelne vynaložených trov odvolacieho konania
žalovaného nemal odvolací súd preukázanú ani zo spisu (k odvolaniu žalobcu sa nevyjadril), odvolací

súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).