Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/48/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4414219458
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4414219458.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej
a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci
navrhovateliek: 1. C. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. T., Z. XXXX/X, 2. H. E., nar. XX. XX. XXXX,
bytom H. T., Z. XXXX/X, obe zastúpené JUDr. Vlastou Suchanovou, advokátkou, so sídlom Nové Zámky,
Podzámska 32, proti povinnej osobe: Q. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. T., P. C. XXXX/XX, t. č. bytom

H. T., G. C. XX, zastúpený Mgr. Martinom Šutkom, advokátom, so sídlom Nové Zámky, Ernestova bašta
7, o zvýšenie výživného na plnoleté deti a o vzájomnom návrhu povinnej osoby na zníženie výživného,
o odvolaní navrhovateliek a odvolaní povinnej osoby proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo
dňa 4. decembra 2018 č. k. 16C/149/2014-333 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov
nemá nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 470 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej CSP), § 396 ods. 1, § 52, § 55, § 57 zákona
č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej CMP) a uviedol, že navrhovateľky v 1. a 2. rade

sa návrhom doručeným súdu dňa 02. 10. 2014 domáhali, každá zvýšenia výživného zo sumy 70 eur
na sumu 250 eur, pretože od posledného rozhodovania súdu o výživnom sa zmenili pomery na ich
strane, jednak z toho dôvodu, že uplynula doba troch rokov a obe začali študovať na vysokej škole.
Návrh bol zapísaný pod sp. zn. 13C/248/2014. Uznesením zo dňa 16. 01. 2015 sp. zn. 16C/149/2014
súd spojil konania vedené pod sp. zn. 16C/149/2014 a pod sp. zn. 13C/248/2014 na spoločné konanie
podľa § 112 ods. 1 OSP. Súd rozsudkom zo dňa 13. 10. 2015 č. k. 16C/149/2014-288 uložil odporcovi

povinnosť prispievať na výživu navrhovateľky v 1. rade sumou 150 eur mesačne, od 02. 10. 2014, vždy
do 15 dňa v mesiaci, čím zmenil rozsudok Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 21. 02. 2012 č. k.
7P/296/2011-53, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20. 03. 2012 a v časti o výživnom na navrhovateľku
v 1. rade tak, že výživné sa zvyšuje. Zročné výživné za obdobie od 02. 10. 2014 do 31. 10. 2015 vo
výške 1.034,82 eura uložil odporcovi splácať v splátkach po 20 eur mesačne spolu s bežným výživným
až do úplného vyrovnania s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť

celého plnenia, počnúc právoplatnosťou rozsudku. Odporcovi tiež bola uložená povinnosť prispievať na
výživu navrhovateľky v 2. rade sumou 150 eur mesačne, od 02. 10. 2014, vždy do 15. dňa v mesiaci,
čím zmenil rozsudok Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 21. 02. 2012 č. k. 7P/296/2011-53, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 20. 03. 2012 v časti o výživnom na navrhovateľku v 2. rade tak, že
výživné sa zvyšuje. Zročné výživné za obdobie od 02. 10. 2014 do 31. 10. 2015 vo výške 1.034,82
eura uložil odporcovi splácať v splátkach po 20 eur mesačne spolu s bežným výživným až do úplného

vyrovnania s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia,
počnúc právoplatnosťou rozsudku. V zostávajúcej časti súd návrh na zvýšenie výživného zamietol. Súdprotinávrh odporcu na zníženie výživného zamietol. Rozsudok súdu prvej inštancie, v časti splatnosti
zročného výživného napadli v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľky v 1. a 2. rade. Krajský súd v
Nitre uznesením zo dňa 24. 03. 2016 č. k. 9Co/176/2016-310 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej

časti týkajúcej sa určenia splatnosti zročného výživného na navrhovateľku v 1. rade a v napadnutej
časti týkajúcej sa určenia splatnosti zročného výživného na navrhovateľku v 2. rade zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súd rozsudkom zo dňa 25. 05. 2016 č. k. 16C/149/2014-326,
právoplatným dňa 20. 06. 2016, uložil odporcovi povinnosť splácať zročné výživné navrhovateľke v
1. rade v splátkach po 35 eur mesačne spolu s bežným výživným až do úplného vyrovnania s tým,

že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia od 01. 06. 2016 a
navrhovateľke v 2. rade splácať zročné výživné v splátkach po 35 eur spolu s bežným výživným až
do úplného vyrovnania s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého
plneniaod01.06.2016.Otrováchkonaniasivymienilrozhodnúťdo30dníodprávoplatnostirozhodnutia
vo veci samej. Uviedol, že právna zástupkyňa podaním zo dňa 16. 10. 2015 si uplatnila vyčíslené trovy
právneho zastúpenia spolu vo výške 1.544,16 eura, ktoré podanie doplnila podaním zo dňa 17. 06. 2016,

v ktorom si uplatnila trovy právneho zastúpenia spolu vo výške 1.920,06 eura. Právny zástupca povinnej
osoby si v podaní zo dňa 16. 10. 2015 vyčíslil trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 179,82 eura
a doplneným podaním zo dňa 16. 06. 2016 si uplatnil trovy konania spolu vo výške 2.034,27 eura. Mal
za to, že konanie vo veciach výživného plnoletých osôb je konaním mimosporovým, resp. nesporovým,
pričom rozhodovanie o trovách konania je rozdielne ako pri sporových konaniach upravených Civilným

sporovým poriadkom. O nároku na náhradu trov konania preto rozhodol podľa § 52 CMP z dôvodu, že
v konaniach upravených Civilným mimosporovým poriadkom si každý z účastníkov platí trovy konania
sám a žiadny nemá nárok na ich náhradu od iného účastníka. Mal za to, že v danej veci nejde o konanie
v zmysle ustanovenia § 53 CMP, pričom nezistil žiadne okolnosti, ktoré by dovoľovali uplatniť použitie
ustanovenia § 55 CMP. Uviedol, že nezistil okolnosti prípadu, pre ktoré by bolo spravodlivé priznať trovy

konania navrhovateľkám, ktoré mali vo veci úspech, pretože súd vyhovel ich návrhu a čiastočne zvýšil
výživné s tým, že v zostávajúcej časti návrh na zvýšenie výživného zamietol. Rovnako nezistil dôvod
na priznanie trov konania povinnej osobe, voči ktorej bol protinávrh na zníženie výživného zamietnutý.
Záverom poukázal, že v prejednávanej veci medzi účastníkmi konania nebol spor ohľadne práva ako
takého, avšak spor sa týkal výšky uplatňovaného výživného. Uzavrel, že priznaním trov konania by

sa nejednalo o spravodlivé riešenie vzťahov medzi účastníkmi konania. V tomto smere poukázal na
rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 147/2008.

2. Proti tomuto uzneseniu podali navrhovateľky v 1. a 2. rade v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom
žiadali napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť a priznať im náhradu trov konania podľa § 55

CMP. Namietali, že súd v základe veci rozhodol rozsudkom zo dňa 13. 10. 2015 č. k. 16C/149/2014 v
časti zvýšenia výživného na každú z nich sumou 150 eur s tým, že následne v časti úhrady ročného
výživného v zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 24. 03. 2016 sp. zn. 9Co/176/2016 rozhodol
rozsudkom zo dňa 25. 05. 2016 a povolil povinnej osobe splácať zročné výživné mesačne v sume 35
eur na každú z navrhovateliek. S poukazom na ust. § 52, § 53 až § 55 CMP dôvodili, že aplikácia

ustanovenia § 55 CMP by mala byť konkrétna na okolnosti daného prípadu, pričom by malo byť
akceptovateľné z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti. Podľa ich názoru, nepriznanie im
náhrady trov konania je práve okolnosťou, ktorá z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti nie je
spravodlivou. Mali za to, že povinná osoba v priebehu celého konania nepravdivo uvádzala skutkové
okolnosti ohľadne svojho príjmu a svojim konaním zapríčinila odročovanie pojednávaní. V tomto smere

poukázali na stranu 8 rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 13. 10. 2015, kde súd uviedol, že nebolo sa
možné stotožniť s tvrdením odporcu, že príjmy boli minimálne, keďže preukázateľné výdavky, na ktoré
upozorňoval odporca, boli podstatne vyššie. Tvrdenia povinnej osoby tak neprispeli k hospodárnosti
konania, z ktorého dôvodu, takéto konanie povinnej osoby vo vzťahu k nim, ako i k súdu nemohlo byť
akceptovateľné v tom, že náhrada trov konania im nebola priznaná. Keďže odporca zavinil zdĺhavé

a nehospodárne konanie, s ohľadom na dané okolnosti prípadu, z hľadiska všeobecne ponímanej
spravodlivosti, im mala byť priznaná náhrada trov konania.

3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie i povinný, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Porovnávaním miery úspechu

a neúspechu strán v prípade oboch návrhov spojených do jedného konania uviedol, že navrhovateľky
mali pomer úspechu k neúspechu v pomere priznaných 80 eur z požadovaných 180 eur a on ako
povinný mal úplný neúspech vo vzájomnej žalobe o zníženie o 20 eur. Mal za to, že v konaní mal väčší
úspech ako mali navrhovateľky, z ktorého dôvodu považoval napadnuté uznesenie súdu prvej inštancieza nesprávne. Podľa jeho názoru mal súd prvej inštancie bližšie vysvetliť svoje úvahy o nepriznaní trov,
a nielen striktne oprieť rozhodnutie o zákonné ustanovenie CMP a tiež vysvetliť, prečo nepostupoval
podľa § 55 CMP, keď je zrejmé, že by to bolo spravodlivejšie. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie

označil za nesprávne (pre nesprávne zhodnotenie pomeru úspechu a neúspechu strán v spojenom
konaní) a nepreskúmateľné.

4. Navrhovateľky v 1. a 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu povinného uviedli, že nesúhlasia s odvolaním
povinného v časti namietaného zhodnotenia pomeru úspechu a neúspechu súdom prvej inštancie.

Uviedli, že otázka úspechu a neúspechu nemá podľa ustanovenia § 52 CMP opodstatnenie s tým, že §
53 CMP, ktorý hovorí o úspechu a neúspechu sa na danú vec nevzťahuje. Výnimka z hľadiska priznania
náhrady trov je vymedzená pre daný prípad v § 55 CMP, kedy sa neaplikuje princíp z hľadiska úspechu
v konaní, ale rozhodnutie o náhrade trov konania podľa tohto ustanovenia musí byť s ohľadom na
konkrétne okolnosti prípadu akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti. Mali za
to, že povinný neuvádza, z akého dôvodu by bolo spravodlivejšie, aby vo vzťahu k nemu bola priznaná

náhrada trov konania, ale len uvádza a poukazuje na úspech a neúspech vo veci, ktorý sa na daný
prípad neaplikuje.

5. Povinný vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateliek uviedol, že súdu jednoznačne preukázal všetkými
relevantnými listinnými dôkazmi, že jeho príjmy nepostačujú na to, aby dokázal platiť výživné v

požadovanejvýške.Popreltvrdenienavrhovateliek,žebysvojepríjmyzamlčalaleboinakskresľoval.Mal
zato,žesúdprvejinštancievtomtosmerejehoargumentáciuakceptoval,keďnavrhovateľkámnepriznal
z požadovanej výšky plnú čiastku, ale len jej časť, a teda v zásade práve naopak, navrhovateľky mali
menší úspech v konaní ako on. Za nedôvodné označil tvrdenie navrhovateliek ohľadom hospodárnosti
konania, keďže v prípade predlžovania konania (ktoré odmieta, že spôsobil) ide o jeho ťarchu, nakoľko

je to on, kto musí doplácať výživné aj za obdobie, ktoré trvalo od podania návrhu do rozhodnutia súdu.
V tomto smere preto považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za spravodlivé a vyvážené.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len CSP) v spojení s ust. § 2 ods. 1 zák. č. 161/2015 Civilný mimosporový poriadok (ďalej len CMP),

preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania, podľa § 385 ods. 1 CSP, pričom nie je viazaný rozsahom (§ 65
CMP), ani dôvodmi odvolania (§ 66 CMP) a po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru,
že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

7. V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľky sa pôvodne samostatnými návrhmi,
doručenými súdu prvej inštancie dňa 02. 10. 2014, ktoré boli uznesením zo dňa 16. 01. 2015 č. k.
16C/149/2014-66 spojené na spoločné konanie, domáhali zvýšenia výživného od povinného zo sumy
70 eur mesačne na sumu 250 eur mesačne odo dňa podania návrhu. Súd prvej inštancie rozsudkom

zo dňa 13. 10. 2015 č. k. 16C/149/2014-288 uložil povinnému prispievať na výživu navrhovateľky v 1.
rade sumou 150 eur mesačne od 02. 10. 2014, vždy do 15-teho dňa v mesiaci, čím zmenil rozsudok
Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 21. 02. 2012 č. k. 7P/296/2011-53, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 20. 03. 2012, v časti o výživnom na navrhovateľku v 1. rade tak, že výživné sa zvyšuje. Zročné
výživné za obdobie od 02. 10. 2014 do 31. 10. 2015 vo výške 1.034,82 eura uložil odporcovi splácať v

splátkach po 20 eur mesačne, spolu s bežným výživným až do úplného vyrovnania s tým, že omeškanie
s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia, počnúc právoplatnosťou rozsudku
a na výživu navrhovateľky v 2. rade sumou 150 eur mesačne od 02. 10. 2014, vždy do 15-teho dňa v
mesiaci, čím zmenil rozsudok Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 21. 02. 2012 č. k. 7P/296/2011-53,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20. 03. 2012, v časti o výživnom na navrhovateľku v 2. rade

tak, že výživné sa zvyšuje. Zročné výživné za obdobie od 02. 10. 2014 do 31. 10. 2015 vo výške
1.034,82 eura uložil odporcovi splácať v splátkach po 20 eur mesačne, spolu s bežným výživným až
do úplného vyrovnania s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého
plnenia, počnúc právoplatnosťou rozsudku. V zostávajúcej časti návrh na zvýšenie výživného zamietol.
Protinávrh odporcu na zníženie výživného zamietol. O trovách konania si vymienil rozhodnúť do 30 dní

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie
navrhovateľky v 1. a 2. rade, v časti splatnosti zročného výživného. Krajský súd v Nitre uznesením zo
dňa 24. 03. 2016 č. k. 9Co/176/2016-310 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej
sa určenia splatnosti zročného výživného na navrhovateľku v 1. rade a v napadnutej časti týkajúcej saurčenia splatnosti zročného výživného na navrhovateľku v 2. rade zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 25. 05. 2016 č. k. 16C/149/2014-326 uložil
odporcovi povinnosť splácať zročné výživné navrhovateľke v 1. rade v splátkach po 35 eur mesačne

spolu s bežným výživným až do úplného vyrovnania s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za
následok zročnosť celého plnenia, od 01. 06. 2016 a navrhovateľke v 2. rade splácať zročné výživné v
splátkach po 35 eur mesačne spolu s bežným výživným až do úplného vyrovnania s tým, že omeškanie
s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia, od 01. 06. 2016. O trovách konania
si vymienil rozhodnúť do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Písomným podaním,

doručeným súdu prvej inštancie dňa 16. 06. 2016 si právny zástupca povinného vyčíslil trovy právneho
zastúpenia v celkovej výške 2.034,27 eura. Písomným podaním, doručeným súdu prvej inštancie dňa
17. 06. 2016 si právna zástupkyňa navrhovateliek v 1. a 2. rade vyčíslila trovy právneho zastúpenia v
celkovej výške 1.920,06 eura. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením.

8. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Podľa § 395 ods. 1 CMP, ak § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté pre
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Podľa § 52 CMP žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon
neustanovuje inak.

11. Podľa § 53 CMP v konaní vo veciach určenia rodičovstva a v konaniach vo veciach notárskych
úschov môže súd priznať náhradu trov konania účastníkom, ktorí mali vo veci úspech, proti účastníkom,

ktorí úspech nemali, ak to možno spravodlivo požadovať.

12. Podľa § 55 CMP súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti
prípadu spravodlivé.

13. Úvodom je potrebné poznamenať, že druhá časť, prvá hlava zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný
mimosporový poriadok upravuje konania vo veciach rodinnoprávnych, kde ako posledné konanie z
uvedenej kategórie je začlenené konanie vo veciach výživného plnoletých osôb (§ 154 až § 157
CMP). V konaniach podľa CMP, v dôsledku verejného záujmu, ktorý je prítomný v prevažnom okruhu
týchto vecí, nie je možné uplatňovať sankčnú povahu trov konania, ktorá by sa mala pomeriavať v

súlade so zásadou úspechu. V prípade výživného a iných nárokov je nesporne takýto verejný záujem
prítomný, keď sa vychádza predovšetkým z úlohy, ktorú pri regulácii spoločenských vzťahov výživné
plní, t. j. snaha zabezpečovať pre členov rodiny uspokojovanie materiálnych potrieb a to podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov. Pri tomto druhu konaní nemá žiaden z účastníkov nárok
na náhradu trov konania. Ide o generálne pravidlo, uplatniteľné v mimosporových konaniach. Uvedené

predstavuje opozitum zásady, ktorá platí v sporovom konaní v intenciách ustanovenia § 255 CSP. Civilný
mimosporový poriadok však pripúšťa výnimky, a to v § 53 až 55 CMP, kedy zákon generálne vylučuje
nárok na náhradu trov konania v mimosporových konaniach.

14. Aplikácia § 55 CMP prichádza do úvahy za predpokladu, že je to s ohľadom na okolnosti prípadu

spravodlivé. Predmetné ustanovenie predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla, a preto musí byť
takáto výnimka náležite odôvodnená. Zákon nekonkretizuje, komu môže súd podľa tohto ustanovenia
náhradu trov konania priznať, preto nie je namieste zužujúci výklad, že tak môže urobiť len v prospech
účastníka. Zákonodarca konštatoval, že materiálny korektív spravodlivého požadovania náhrady trov
konania môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní. Treba zároveň zdôrazniť, že pre

aplikáciu ustanovenia § 55 CMP nie je nevyhnutným predpokladom úspech v konaní.

15. Odvolací súd, posudzujúc prejednávanú vec v zmysle vyššie uvedených záverov a citovanej právnej
úpravy,dospelkzáveru,žesúdprvejinštanciesprávnerozhodol,keďvdanomkonanírozhodolotrovách
konania podľa ustanovenia § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

Ako už bolo vyššie uvedené, ide o generálne pravidlo uplatňujúce sa i v tomto druhu mimosporového
konania, v ktorom nemá žiaden z účastníkov nárok na náhradu trov konania, s výnimkou, že sú splnené
predpoklady podľa § 55 CMP. Odvolací súd, reagujúc tak na námietky povinnej osoby v jej odvolaní
uvádza, že porovnávanie miery úspechu a neúspechu strán v prípade oboch návrhov strán spojených dospoločného konania, nie je vo vzťahu k danej veci relevantné. Identifikácia miery úspechu sa uplatňuje v
ustanovení § 53 CMP, ktoré predstavuje jednu z výnimiek ustanovenia § 52 CMP, ktoré však na danú vec
nedopadá, keďže nejde o konanie vo veciach určenia rodičovstva, ani o konanie vo veciach notárskych

úschov. Rovnako pre aplikáciu ustanovenia § 55 CMP nie je nevyhnutným predpokladom úspech v
konaní. Pokiaľ ide o námietky navrhovateliek v odvolaní ohľadne potreby aplikácie ustanovenia § 55
CMP, odvolací súd poukazuje, že pojem „ak to možno spravodlivo požadovať“ je potrebné vykladať širšie
a zahrňuje nielen konkrétne skutkové okolnosti prípadu, ale aj prípadné sociálne pomery niektorého z
účastníkov konania. Tvrdenia navrhovateliek, že povinný v rámci konania nepravdivo uvádzal skutkové

okolnosti, zapríčinil odročovanie pojednávaní, nie je možné v kontexte okolností prejednávanej veci
hodnotiť ako kritérium pre uplatnenie moderačného práva súdu v intenciách ustanovenia § 55 CMP.
V danom prípade totiž návrhu navrhovateliek nebolo vyhovené v plnom rozsahu, ale v zostávajúcej
časti bol ich návrh na zvýšenie výživného ako nedôvodný zamietnutý. Rovnako namietané predlžovanie
konania zo strany povinného v konečnom dôsledku nevyznieva v jeho neprospech v súvislosti s jeho
povinnosťou splácať zročné výživné za obdobie, ktoré mu vzniklo od podania návrhu na súd do

rozhodnutia vo veci samej. Prihliadajúc tak na okolnosti danej veci, ako i rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 31. 07. 2008 sp. zn. IV. ÚS 147/08, v ktorom ústavný súd zaujal stanovisko,
podľaktoréhoprirozhodovaníonáhradetrovkonaniatrebaprihliadnuťsohľadomnakonkrétneokolnosti
prípadu aj na spravodlivé riešenie vzťahov medzi účastníkmi konania, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou
materiálneho prístupu k výkonu súdnictva, odvolací súd, v zhode so záverom súdu prvej inštancie má

za to, že v danom konaní nebolo preukázané splnenie predpokladov uvedených v ustanoveniach § 53
až § 55 CMP, teda predpokladov odôvodňujúcich uloženie povinnosti náhrady trovy konania niektorému
z účastníkov konania.

16. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako

vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, keď dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne
postupoval, keď o trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok
na náhradu trov konania.

17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 52 CMP tak, že žiaden

z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).