Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, June 19, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoPr/5/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6811203747
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6811203747.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr.

Dušana Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v
spore žalobcu H.. X. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v D., č. XXX, zastúpeného JUDr. Zuzanou
Kollárovou, advokátkou so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Zimná č. 59, proti žalovanému Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, IČO: 001510866, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, o neplatnosť
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a vyplatenie náhrady mzdy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 16Cpr/2/2011-650 zo dňa 08.11.2017, ako súdu prvej
inštancie, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd p r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie náhrady mzdy v sume 19,- € mesačne
od 01.07.2011 do času, kým žalovaný umožní žalobcovi pokračovať v práci alebo do rozhodnutia súdu
o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e
a konanie z a s t a v u j e.

Rozsudok súdu prvej inštancie v zostávajúcej časti m e n í tak, že určuje, že skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu výpoveďou č. 2001/00362-21-02 zo dňa 26.01.2011 je n e

p l a t n é.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 32.359,50 €, do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu z a m i e t a.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu, do troch dní od

právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok) a žalovanému
priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (druhý výrok).

1.2 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná; pri rozhodovaní vychádzal z
názoru, že skončenie štátnozamestnaneckého žalobcu u žalovaného výpoveďou zo dňa 26.01.2011 je
platné, pretože boli dodržané všetky zákonné podmienky a predpoklady platnosti výpovede.1.3 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 46 ods. 1 písm. b), § 47 písm. b), § 48
ods. 1 a 2, § 12 ods. 2 a § 120 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov
a na ustanovenia § 38 ods. 1 a 4, § 61 ods. 1, 2 a 4, § 74 Zákonníka práce; o trovách konania rozhodol

podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a plne úspešnému žalovanému priznal proti žalobcovi právo na náhradu trov
konania v plnom rozsahu.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne
včas odvolanie zo dňa 22.01.2018 (č.l. 672-683 spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v
celom rozsahu. Súdu prvej inštancie vyčítal, že nesprávnym procesným postupom porušil jeho právo
na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), na základe vykonaných dôkazov

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnuté rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Zdôraznil, že súd
prvej inštancie sa pri opätovnom rozhodovaní neriadil právnym názorom odvolacieho súdu uvedenom
v zrušujúcom uznesení jeho predchádzajúceho rozsudku, keď v tomto smere nevykonal dokazovanie
listinnými dôkazmi v súlade so zákonom, nevysporiadal sa s podstatnou časťou jeho tvrdení a jeho

listinnými dôkazmi, ktoré nepodporujú ním prijatý záver, že (1) ponúkané štátnozamestnanecké miesto
na OÚ Banská Bystrica nebolo v čase doručovania výpovede voľné, pretože bolo obsadené iným
zamestnancom (ponúkané miesto musí byť voľné v čase doručovania výpovede, nie v deň vykonania
pohovoru); (2) nikdy neodmietol voľné štátnozamestnanecké miesto na OÚ Brezno a mal o toto miesto
eminentný záujem, keď Q.. G. ho až po prijatí z jeho strany vyškrtol zo zoznamu voľných miest s

odôvodnením, že ho tesne predtým prijala H.. S. U.; vyjadril názor, že na toto miesto mal byť evidovaný
ako druhý v poradí a nakoľko H.. S. XXXX na toto miesto nebola v skutočnosti nikdy preradená, malo
byť toto miesto v O. obsadené práve ním a nemal byť sním skončený štátnozamestnanecký pomer; (3)
žalovaný nepredložil žiaden dôveryhodný dôkaz o odmietnutí voľného štátnozamestnaneckého miesta
naOÚBanskáBystrica;(4)súdprvejinštanciesanezaoberaljehonámietkou,žežalovanýmuneponúkol

voľné štátnozamestnanecké miesto na OÚ Banská Bystrica, kde si počas celého rozhodného obdobia
na úseku štátnej vodnej správy držala voľné miesto prednostka H.. S., aby sa naň po voľbách mohla
vrátiť; (4) nikdy neodmietol podpísať prevzatie skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, ale odmietol
podpísať zápisnicu o prešetrení sťažnosti na znak nesúhlasu s nezákonným postupom pri šetrení
sťažnosti a z dôvodu, že k zápisnici neboli priložené prílohy, ktoré v nej boli uvedené. Namietal, že

súd prvej inštancie opätovne v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu vylúčil USB nahrávky
ako hodnoverný dôkaz z dôvodu kvality nahrávok a možnej technickej úprave nahrávok, keď s týmto
dôkazom žalovaný výslovne súhlasil tým, že na pojednávaní vyhlásil, že netrvá na jeho vykonaní;
zdôraznil, že zlú kvalitu nahrávok alebo ich možnú úpravu žalovaný v konaní nikdy nenamietal; už v
priebehu konania preukazoval, že svedok H.. B. sa mu už v roku 2009 vyhrážal prepustením z práce,

ak bude pokračovať v šetrení ich nezákonnej činnosti pri oprave vozidiel; vo zvukových nahrávkach
videl svoju jedinú obranu v krajnej núdzi, nakoľko Ing. B. na jeho niekoľkoročné psychické týranie
na pracovisku využíval chvíle bez akýchkoľvek svedkov; ďalej argumentoval, že súd prvej inštancie
svoje právne posúdenie o doručení výpovede založil na rozporuplných výpovediach svedkov, ktoré
neodstránil ani ich opätovným výsluchom; výpovede svedkov boli rozporuplné medzi jednotlivými

svedkami ako aj pokiaľ ide o výpoveď toho istého svedka v roku 2012 a v roku 2016 a v úplnom
rozpore s predloženým zvukovým záznamom; súd prvej inštancie považoval výpoveď za doručenú dňa
01.03.2011, čo mali potvrdiť svedkovia O., B. a B., hoci ich výpovede boli v rozpore s predloženou
nahrávkou; zdôraznil, že nemôže akceptovať odôvodnenie súdu, že závery vyplývajúce z nahrávky
nezohľadnil pre jej nízku kvalitu a pre teoretickú možnosť, že mohla byť upravovaná, pretože nemal

inú možnosť preukázania opaku ako práve nahrávkou; je evidentné, že svedkovia sa snažili tvrdiť
okolnosti o doručení výpovede zhodne, avšak v priamom rozpore s nahrávkou, v čom videl nesprávne
skutkové zistenie súdu prvej inštancie; zdôraznil, že nikdy neodmietol podpísať prevzatie skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru, ale odmietol podpísať zápisnicu o prešetrení sťažnosti; nesúhlasil so
záverom súdu prvej inštancie, ktorý po doplnení dokazovania skonštatoval správnosť záverov svojho

predchádzajúceho rozsudku; ďalej argumentoval, že poukaz súdu prvej inštancie na rozsudok OS
BB sp. zn. 10Cpr/3/2011 zo dňa 05.02.2011 v spojení s rozsudkom KS BB sp. zn. 15CoPr/2/2013
zo dňa 07.05.2014 nepodporuje jeho závery, pretože z uvedených rozhodnutí vyplýva, že ponúkané
štátnozamestnanecké miesto na OÚ Banská Bystrica nebolo voľné v čase domnelého doručeniavýpovede; nesúhlasil ani s konštatovaním súdu prvej inštancie, že výsluchom svedkov bolo preukázané,
že svedkyňa H.. O. mu položila obálku s výpoveďou na stôl s tým, že ho upozornila na túto skutočnosť,
pretože takáto výpoveď svedkov sa v zápisnici zo súdnych pojednávaní ani na zvukovom zázname

nenachádza; nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, že v čase pohovoru pred výpoveďou
existovalo u žalovaného päť voľných štátnozamestnaneckých miest na úseku štátnej vodnej správy,
z ktorých mu neboli niektoré ponúknuté; ďalej argumentoval, že súd prvej inštancie vec nesprávne
právne posúdil platnosť spornej výpovede, pretože sú v nej uvedené nepravdivé dôvody (t.j. že bolo
rozhodnutím prednostu KÚ ŽP Banská Bystrica zrušené práve jeho miesto a že mu boli ponúknuté

voľné štátnozamestnanecké miesta na OÚ Banská Bystrica a OÚ Brezno, ktoré neprijal); nesprávne
právne posúdenie spočíva aj v tom, že súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 12 ods. 2 zákona
č. 400/2009 Z. z., ktoré nebolo účinné v čase doručovania výpovede, preto vedúci služobného úradu
nemohol H.. O. poveriť konaním vo veciach štátnozamestnaneckých vzťahov. Na základe uvedeného sa
žalobca domáhal zmeny napadnutého rozsudku v zmysle vyhovenia žalobe v plnom rozsahu, t.j. určenia
neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou s tým, že tento stále trvá a uloženia

povinnosti žalovanému zaplatiť mu náhradu mzdy v sume 799,- € mesačne počnúc dňom 01.07.2011
do vyhlásenia rozsudku. Pre prípad neúspechu žiadal žalovanému nepriznať náhradu trov konania.

2.2 Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 14.03.2018 (č.l. 695-696 spisu) k odvolaniu žalobcu uviedol, že
v danej veci nie je preukázaná existencia odvolacích dôvodov, na ktoré poukazuje žalobca a súd

prvej inštancie rozhodol v súlade s ustanoveniami príslušných právnych predpisov po náležitom zistení
skutkového stavu a riadnom doplnení dokazovania, čo vyplýva z odôvodnenia rozsudku; vyjadril
názor, že súd výsluchom svedkov preukázal skutočnosť, že žalobca vedel, že mu bola doručená
výpoveď,ktorúodmietolpodpísať;výpoveďousvedkovbolapreukázanáajskutočnosť,žežalobcovibolo
ponúkané voľné miesto na Obvodnom úrade životného prostredia v Banskej Bystrici a bola ozrejmená

skutočnosť, prečo mu nebolo ponúknuté miesto v Brezne (to prijala zamestnankyňa, s ktorou bol
vykonaný pohovor ešte pred žalobcom); vyjadril názor, že si splnil riadne svoju ponukovú povinnosť,
nakoľko aj z predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu v danej veci vyplýva, že
zamestnávateľ si splní svoju ponukovú povinnosť, ak zamestnancovi ponúkne len jedno pre neho
vhodné štátnozamestnanecké miesto, čo splnil; k tvrdeniam žalobcu v odvolaní týkajúcich sa času,

kedy má byť ponúkané miesto voľné uviedol, že ponuka vhodného štátnozamestnaneckého miesta
sa musí uskutočniť ešte pred výpoveďou, z toho logicky vyplýva záver, že ponúkané miesto musí byť
voľné hlavne v deň pohovoru, nakoľko nemožno zo strany zamestnávateľa, resp. služobného úradu
očakávať, že bude ponúkať miesta, ktoré budú možno voľné v budúcnosti, resp. toto nie je reálne
možné a preto tvrdenie žalobcu o nutnosti existencie voľného miesta v čase podania výpovede je

scestné; argumentoval, že riadne preukázal odmietnutie ponúkaného miesta žalobcom a to zaslaním
e-mailovej komunikácie; k nevykonaniu dôkazu prehratím zvukového záznamu z USB kľúča, ktorý
žalobca považuje za uznanie právnej sily nahrávok z jeho strany uviedol, že súd pristúpil k vykonaniu
dôkazu, teda k prehratiu zvukového záznamu, ktorý ako dôkazný prostriedok navrhol žalobca a na
obsah ktorého sa opakovane odvolával a prepis ktorého sa nachádza v súdnom spise; potom čo súd

pristúpil k jeho prehratiu, právny zástupca žalobcu uviedol, že na danou USB kľúči sú všetky záznamy,
ktoré si žalobca vyhotovoval a či je nutné ich prehrávať; vzhľadom na zlú kvalitu zvukového záznamu
ako aj na skutočnosť, že nešlo o dôkaz navrhnutý žalovaným uviedol, že netrvá na prehratí celého
zvukového záznamu, pričom žalobca túto skutočnosť nenamietol napriek tomu, že išlo o dôkaz ktorý
navrholonanaktorýsaneustáleodvolával;zuvedenéhotedažiadnymspôsobomnevyplývadomnienka

žalobcu,žetýmtodošlokuznaniujehoprávnejsily;skutočnosť,žežalobcanetrvalnaprehratízvukového
záznamu, ale uspokojil sa s tým, že súd nepokračoval vo vykonaní tohto dôkazu, nakoľko sám žalobca
na pojednávaní inicioval zvážiť nutnosť prehrávania celého obsahu USB kľúča, svedčí o rozporných
tvrdeniach žalobcu; poukázal na to, že v priebehu konania namietol zvukový záznam a jeho použitie
ako dôkazného prostriedku a to vzhľadom na skutočnosť, že tento dôkaz nemôže byť použitý v konaní

vzhľadom na neoprávnený zásah do osobnostných opráv osôb zachytených na nahrávke, nakoľko táto
bola vyhotovená bez ich súhlasu; na záver sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi, ktoré viedli k
zamietnutiu žaloby a považoval napadnutý rozsudok za odôvodnený v dostatočnom rozsahu, súd sa v
ňom vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami, dôkazmi a tvrdeniami strán sporu, predmetný
rozsudok vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, pričom súd predmetnú vec správne

právne posúdil a aplikoval príslušné právne normy, preto navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie.2.3 Žalobca v replike zo dňa 25.04.2018 (č.l. 709-713 spisu) prostredníctvom svojej právnej zástupkyne
v plnom rozsahu zotrval na svojej odvolacej argumentácii.

2.4 Repliku žalobcu doručil súd prvej inštancie žalovanému do vlastných rúk dňa 15.05.2018
prostredníctvom elektronickej pošty s výzvou na vyjadrenie v určenej lehote (č.l. 722 spisu); žalovaný
sa k replike žiadnym spôsobom nevyjadril.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1Vprejednávanomsporeodvolacísúdnapojednávanídňa19.06.2019vykonaldokazovanielistinnými
dôkazmi a zvukovou nahrávkou (§ 384 ods. 1 C.s.p.), nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; v dôsledku vykonaného dokazovania v
odvolacom konaní nebol odvolací súd viazaný skutkovým stavom vyplývajúcim z dokazovania tak, ako
ho podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

3.2 Podľa § 370 ods. 1 C.s.p., ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia.

3.3 Podľa § 370 ods. 2 C.s.p., súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov

nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie
zastaví.

3.4 Podľa § 370 ods. 3 C.s.p., ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich
odsekov primerane.

3.5 Žalobca sa podanou žalobou okrem iného domáhal aj náhrady mzdy v sume 818,- € mesačne
s účinnosťou od 01.07.2011 do času, kým žalovaný umožní žalobcovi pokračovať v práci alebo do
rozhodnutia súdu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru; tento nárok súd prvej inštancie tiež
zamietol napadnutým rozsudkom; v podanom odvolaní žalobca uviedol, že sa domáha náhrady mzdy

len v sume 799,- € mesačne s účinnosťou od 01.07.2011 do vyhlásenia rozsudku; z hľadiska obsahu
(§ 124 ods. 1 C.s.p.) tak ide o čiastočné späťvzatie žaloby, ktoré žalobca prostredníctvom svojho
právneho zástupcu potvrdil ústne aj na pojednávaní dňa 19.06.2019, pričom žalovaný s čiastočným
späťvzatím žaloby súhlasil. Vzhľadom na to, že v prejednávanom spore vzal žalobca svoju žalobu
čiastočne späť v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 19,- € mesačne s účinnosťou od

01.07.2011 (t.j. 818,- € mínus 799,- €) po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ktoré do okamihu späťvzatia
žaloby nenadobudlo právoplatnosť a žalovaný so späťvzatím žaloby v tejto časti súhlasil, odvolací súd
späťvzatie žaloby pripustil, predmetný rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a konanie v tejto
častizastavil.Odvolacísúdmalpreukázané,žekčiastočnémuspäťvzatiužalobyzostranyžalobcudošlo
skôr ako predmetný rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť, pretože proti rozsudku

súdu prvej inštancie podal žalobca včas odvolanie, čím došlo k suspenzívnemu účinku odvolania (§
367 ods. 1 C.s.p.), t.j. v dôsledku včas podaného odvolania nenadobudne rozhodnutie právoplatnosť
dokiaľ o odvolaní nerozhodne odvolací súd a späťvzatie žaloby bolo odvolaciemu súdu doručené pred
rozhodnutím o podanom odvolaní.

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť
zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak,

platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2
C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec
v rozsahu odvolania podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p.
a po vykonaní odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie (včasti, v ktorej nedošlo k zrušeniu rozsudku a zastaveniu konania) podľa § 388 C.s.p. zmenil, pretože
neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

4.3 Podľa § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

4.4.1 Podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31.03.2011 (ďalej aj „zákon č.

400/2009 Z. z.“), štátnozamestnanecký pomer možno skončiť výpoveďou.

4.4.2 Podľa § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z., služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi
výpoveď, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto, služobný úrad nemá pre štátneho
zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto alebo štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým
preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak.

4.4.3 Podľa § 55 zákona č. 400/2009 Z. z., ak štátny zamestnanec vykonával štátnu službu podľa
tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu, vykonával prácu vo verejnom záujme alebo vykonával
inú závislú prácu pre zamestnávateľa, ktorý je služobným úradom podľa tohto zákona, počas doby,
za ktorú je služobný úrad povinný poskytnúť mu funkčný plat z dôvodu neplatného skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru, povinnosť služobného úradu poskytnúť štátnemu zamestnancovi
tento funkčný plat sa znižuje o funkčný plat alebo mzdu za uvedenú činnosť.

4.4.4 Podľa § 114 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z., ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na služobné
úrady alebo na štátnych zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje tento zákon, obsahujú ustanovenia o

mzde, rozumie sa ňou plat podľa tohto zákona.

4.4.5 Podľa § 114 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z., ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na služobné
úrady alebo na štátnych zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje tento zákon, obsahujú ustanovenia o
priemernom zárobku, priemernej mzde alebo o náhrade mzdy, rozumie sa tým funkčný plat priznaný

štátnemu zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie.

4.4.6 Podľa § 114 ods. 3 prvá veta zákona č. 400/2009 Z. z., ak sa na účely výpočtu peňažných
plnení postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov z priemerného čistého zárobku
zamestnanca, rozumie sa tým čistý funkčný plat.

4.4.7 Podľa § 120 zákona č. 400/2009 Z. z., na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú
ustanovenia § 10, § 11a ods. 1, § 15, § 16, § 17 ods. 1 a 3, § 19, § 20, § 32 až 41, § 49 ods. 1, 2, 3, 5
a 8, § 52, § 55 ods. 2 písm. c) až f), § 60, § 61 ods. 1, 2 a 4, § 63 ods. 3 až 5, § 64 ods. 1 a 2, § 67,
§ 69, § 70, § 72, § 74, § 75 ods. 3 a 4, § 76 ods. 3 a 5, § 77 až 80, § 84 ods. 3 a 4, § 85 ods. 2 až 6,

8 a 9, § 85a, § 86 až 95, § 96 ods. 1, 2, 4, 6 a 7, § 97 až 102, § 103 ods. 4 až 7, § 104 až 114, § 116
ods. 2 a 3, § 117, § 129 až 132, § 136 až 139, § 141, § 142 až 148, § 150, § 151, § 152 ods. 1, 2, 4 až
7, § 156 až 160, § 161 ods. 1, § 164 až 170, § 177 až 185, § 187 až 189, § 191 ods. 2 až 4, § 192 až
198, § 217 až 222, § 230 až 236 a § 240 Zákonníka práce.

4.4.8 Podľa § 121 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z., na právne úkony podľa tohto zákona sa použijú
ustanovenia § 34 až § 40, § 41, § 41a, § 42a, § 42b, § 43, § 43a, § 43b, § 43c, § 44, § 45, § 46 ods.
2 a § 49 Občianskeho zákonníka.

4.4.9 Podľa § 38 ods. 1 prvá, tretia a štvrtá veta zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v

znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31.03.2011 (ďalej aj „Zákonník práce“), písomnosti
zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a
zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy musia byť doručené zamestnancovi
do vlastných rúk. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte alebo
kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštou ako doporučenú

zásielku.

4.4.10 Podľa § 38 ods. 4 Zákonníka práce, povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť
písomnosťsasplní,lenčozamestnanecalebozamestnávateľpísomnosťprevezmealebolenčojupoštavrátila zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo
zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú
aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne.

4.4.11 Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce, výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj
zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.

4.4.12 Podľa § 61 ods. 2 druhá a tretia veta Zákonníka práce, dôvod výpovede sa musí vo výpovedi

skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod
výpovede nemožno dodatočne meniť.

4.4.13Podľa§79ods.1Zákonníkapráce,akzamestnávateľdalzamestnancovineplatnúvýpoveďalebo
ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s

výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

4.4.14 Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec
nepriznať.

4.4.15 Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

4.5 Na prejednanie veci samej nariadil odvolací súd pojednávanie na deň 19.06.2019, na ktorom

vec prejednal v prítomnosti žalobcu, právneho zástupcu žalobcu (substitučného zástupcu právnej
zástupkyne žalobcu) a žalovaného.

4.6 Na odvolacom pojednávaní vykonal (zopakoval) odvolací súd dokazovanie listinnými dôkazmi
(podľa zápisnice o pojednávaní zo dňa 19.06.2019) a zvukovým záznamom zachytávajúcim priebeh

doručovania spornej výpovede žalobcovi, z ktorých ustálil skutkový stav, podľa ktorého žalobca
vykonával u právneho predchodcu žalovaného stálu štátnu službu od 01.01.2004 vo funkcii odborný
radca v odbore 2.20 životné prostredie v služobnom úrade bývalom Krajskom úrade životného
prostredia Banská Bystrica s miestom vykonávania štátnej služby na bývalom Obvodnom úrade
životného prostredia v Rimavskej Sobote, stále pracovisko Revúca; rozhodnutím prednostu služobného

úradu č. 2/2011 zo dňa 19.01.2011 o zmene jeho vnútornej organizácie a organizácie úradov v
jeho pôsobnosti (rozhodnutie o organizačnej zmene) v spojení s rozhodnutím č. 3/2011 zo dňa
24.01.2011 došlo s účinnosťou ku dňu 31.03.2011 k zrušeniu jedného zo štátnozamestnaneckých
miest, na ktorom vykonával štátnu službu žalobca; dňa 25.01.2011 bol vykonaný pohovor so žalobcom
v súvislosti so zrušením jeho štátnozamestnaneckého miesta, na ktorom mu bolo ponúknuté voľné

štátnozamestnanecké miesto na bývalom OÚ Banská Bystrica, ktoré žalobca odmietol; žalobca mal
záujem o voľné štátnozamestnanecké miesto na OÚ Brezno, ktoré však pred ním prijala H.. S. U.;
písomnou výpoveďou č. 2001/00362-21-02 zo dňa 26.01.2011 bol skončený štátnozamestnanecký
pomer so žalobcom s dôvodu zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta; výpoveď bola dňa
26.01.2011 prerokovaná s odborovou organizáciou (Základná organizácia Slovenského odborového

zväzu verejnej správy pri bývalom KÚ ŽP v Banskej Bystrici); predmetná výpoveď mala byť žalobcovi
doručovanádňa01.03.2011napracoviskuzostranyH..U.O.zaúčastiH..B.B.aH..X.B.;počaspokusu
odoručenieneboložalobcovioznámené,žeideovýpoveďzoštátnozamestnaneckéhopomeru,pričomv
priebehu pokusu o doručenie výpovede bola medzi prítomnými aj za použitia kriku a vulgárnych výrazov
preberaná iná služobná záležitosť (výsledok prešetrenia sťažnosti na žalobcu); ku dňu tvrdeného

doručenia výpovede žalobcovi bolo ponúkané štátnozamestnanecké miesto na bývalom OÚ Banská
Bystrica obsadené H.. K. Q. na základe služobnej zmluvy zo dňa 01.03.2011; Ing. S. U. nikdy nenastúpila
na štátnozamestnanecké miesto na bývalom OÚ Brezno, ktoré pôvodne prijala pred žalobcom na
pohovore zo dňa 25.01.2011 a zostala pôsobiť na OÚ Rimavská Sobota; rozhodnutím prednostuslužobnéhoúraduč.5/2011zodňa30.03.2011došlosúčinnosťoukudňu31.03.2011kopätovnejzmene
rozhodnutia o organizačnej zmene (č. 2/2011 zo dňa 19.01.2011 v znení neskorších zmien), pričom bolo
zrušené jedno štátnozamestnanecké miesto na OÚ Brezno a vytvorené jedno štátnozamestnanecké

miesto na OÚ Rimavská Sobota; štátnozamestnanecký pomer žalobcu mal podľa spornej výpovede
skončiť dňa 30.06.2011 a žalobu doručil žalobca súdu dňa 29.07.2011; v čase tvrdeného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru dosahoval žalobca čistý funkčný plat v sume 799,- € mesačne.

4.7.1 Odvolanie žalobcu je dôvodné. Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že pokiaľ ide

o uplatnený nárok žalobcu na určenie neplatnosti spornej výpovede dospel súd prvej inštancie pri
rozhodovaní na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože nevykonal
hodnotenie dôkazov v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 C.s.p. a následne aj k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci, keď z týchto dôvodov na pojednávaní (§ 385 ods. 1 C.s.p.) odvolací súd v potrebnom
rozsahu zopakoval a doplnil dokazovanie sám (§ 384 ods. 1 a 2 C.s.p.), v dôsledku čoho nebol v
rozsahu doplneného a zopakovaného dokazovania viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd

prvej inštancie (383 C.s.p.).

4.7.2 V prejednávanom spore sa žalobca domáhal určenia neplatnosti výpovede zo dňa 26.01.2011
zo štátnozamestnaneckého pomeru. Na prejednávaný spor bolo nevyhnutné aplikovať príslušné
ustanovenia zákona č. 400/2009 Z. z. v znení účinnom ku dňu tvrdeného doručenia spornej výpovede

(t.j. do 31.03.2011) a súvisiace ustanovenia Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka; nič na tom
nemení skutočnosť, že predmetný zákon č. 400/2009 Z. z. bol s účinnosťou ku dňu 01.06.2017 zrušený
zákonom č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov, pretože tento neobsahuje
na spor dopadajúce prechodné ustanovenia a zákon č. 400/2009 Z. z. v príslušnom znení spolu so
Zákonníkom práce predstavuje aplikovateľné hmotné právo na prejednávaný spor.

4.7.3 Medzi stranami nebolo sporné, že žalobu podal žalobca na súd v dvojmesačnej prekluzívnej lehote
(§ 77 ods. 1 Zákonníka práce). V konaní bolo preukázané aj riadne prerokovanie spornej výpovede zo
strany odborového orgánu (§ 74 Zákonníka práce). Z ustanovenia § 47 písm. b) zákona č. 400/2009
Z. z. o štátnej službe vyplýva, že zákonnými predpokladmi platného skončenia služobného pomeru

štátneho zamestnanca výpoveďou sú: (1) zrušenie štátnozamestnaneckého miesta, (2) služobný úrad
nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto a (3) štátny zamestnanec
nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom inak; ide o
hmotnoprávne podmienky platného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo strany
služobného úradu, ktorých splnenie má spolu s ďalšími zákonnými podmienkami vplyv na platnosť

výpovede; ďalšie zákonné podmienky platnej výpovede vyplývajú zo Zákonníka práce a sú nimi (1)
písomná forma výpovede, (2) doručenie výpovede a (3) uvedenie výpovedného dôvodu, ktorý nemožno
dodatočne meniť (§ 120 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe v spojení s § 61 ods. 1 a 2 Zákonníka
práce); splnenie týchto hmotnoprávnych podmienok musí v konaní preukázať služobný úrad (žalovaný).

4.7.4 Jedným z hmotnoprávnych predpokladov platnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru
výpoveďou zo strany služobného úradu je doručenie výpovede dotknutému štátnemu zamestnancovi
(§ 120 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe v spojení s § 61 ods. 1 druhá veta Zákonníka
práce). Žalobca v konaní spochybnil doručenie výpovede zo strany služobného úradu; žalovaný v
konaní tvrdil a preukazoval, že žalobca odmietol dňa 01.03.2011 výpoveď prevziať, čím mali nastať

účinky doručenia výpovede (§ 120 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe v spojení s § 38 ods.
4 posledná veta Zákonníka práce). Súd prvej inštancie oprel svoje skutkové zistenie o doručení
výpovede žalobcovi o výpovede svedkov H.. U. O., H.. B. B. a H.. X. B.; žalobca do spisu predložil
zvukový záznam zachytávajúci priebeh doručovania výpovede dňa 01.03.2011; súd prvej inštancie
uvedený zvukový záznam predložený žalobcom označil za „nehodnoverný dôkaz vzhľadom na kvalitu

nahrávky, kedy niektoré časti sú nezrozumiteľné pre nedostatočnú hlasitosť a šum, keď navyše
nemožno vylúčiť technické úpravy nahrávky“; vo vzťahu k nemožnosti vylúčenia technických úprav
zvukového záznamu považuje odvolací za potrebné uviesť, že tieto podľa spisu žiadna zo strán
(osobitne žalovaný) netvrdil, preto nie je vôbec zrejmé, z akého dôvodu na túto možnosť súd prvej
inštancie poukazuje (ak konkrétna manipulácia zvukového záznamu nebola tvrdená a preukázaná,

nemôže touto skutočnosťou argumentovať ani súd prvej inštancie); ďalej je zrejmé, že samotný súd
prvej inštancie vyhotovil prepis predloženého zvukového záznamu (č.l. 199-209 spisu), ktorý doručil
právnym zástupcom strán a dôkaz týmto záznamom vykonal aj na pojednávaní dňa 04.09.2013, keď z
týchto skutočností nevyplýva záver o úplnej nezrozumiteľnosti tohto zvukového záznamu a nenamietalaju ani žiadna zo strán; nezrozumiteľnosť predmetného zvukového záznamu nezistil ani odvolací súd,
ktorý doplnil dokazovanie jeho prehratím na pojednávaní dňa 19.06.2019; vykonaním dokazovania
zvukovým záznamom na pojednávaní dňa 19.09.2019 odvolací súd zistil, že v čase tvrdeného pokusu

o doručenie spornej výpovede sa v kancelárii žalobcu riešila iná služobná vec žalobcu (svedok Ing.
B. B. oboznamoval žalobcu s výsledkami šetrenia sťažnosti na jeho osobu),v priebehu riešenia do
kancelárie vstúpila svedkyňa H.. U. O. spolu so svedkom Ing. X. B., ktorá v priamom rozpore so svojou
svedeckou výpoveďou výslovne neuviedla aký druh písomnosti sa má žalobcovi doručiť; v okamihu
tvrdenéhodoručovaniaspornejvýpovedesažalobcazaoberalštúdiompredloženejzápisniceovybavení

sťažnosti a svedkyni H.. U. O. nevenoval pozornosť; na písomnom vyhotovení spornej výpovede
následne svedkovia spísali záznam, že „dňa 01.03.2011 sa dostavili na stále pracovisko Revúca, aby
odovzdali skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcovi, ktorý to odmietol podpísať“; odvolací
súd dospel k záveru, že ohľadne preukázania doručenia spornej výpovede je potrebné vychádzať zo
zvukového záznamu predloženého žalobcom, ktorý verne dokumentuje priebeh doručovania výpovede
a atmosféru v kancelárii žalobcu v priebehu doručovania výpovede, ktorý je v priamom rozpore s

výpoveďami uvedených svedkov, ktorí zhodne uviedli, že svedkyňa H.. U. O. upozornila žalobcu, že
mu doručuje výpoveď (zo zvukového záznamu vyplýva opak); z uvedených dôvodov dospel odvolací
súd súčasne k záveru, že na svedecké výpovede uvedených osôb nie je možné prihliadať z dôvodu
ich nedôveryhodnosti (súčasne odvolací súd dospel k záveru, že pre toto hodnotenie nie je potrebné
zopakovať dokazovanie výpoveďami svedkov, pretože z ich výpovedí nečerpal odvolací súd rozdielne

skutkové zistenia ako súd prvej inštancie, len ich výpovede nebral pri rozhodovaní do úvahy, pričom
svoje skutkové zistenia získal z dôkazov, ktoré vykonal na pojednávaní dňa 19.06.2019); odvolací
súd vychádza z názoru, že na účinky odmietnutia prevzatia výpovede podľa § 38 ods. 4 posledná
veta Zákonníka práce musí byť splnená aj podmienka (okrem iných), že žalobcovi bol jednoznačne
oboznámený, že je mu doručovaná písomnosť (výpoveď); v zmysle § 38 ods. 4 posledná veta Zákonníka

práce, účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti
odmietne; z uvedeného vyplýva, že zamestnanec musí mať vedomosť, že je mu doručovaná písomnosť
(nemusí dopredu poznať jej obsah); zo zvukového záznamu nevyplýva skutkový záver, že si bol žalobca
vedomý, že je mu doručovaná písomnosť, pretože svoju pozornosť plne venoval zápisnici o prešetrení
sťažnosti a výlučne k nej sa podľa zvukového záznamu vyjadroval; povinnosť preukázania doručenia

výpovede pritom v konaní zaťažuje práve žalovaného; nedoručenie spornej výpovede žalobcovi pritom
predstavuje samostatný dôvod na vyhovenie žalobe žalobcu o určenie neplatnosti spornej výpovede zo
štátnozamestnaneckého pomeru.

4.7.5 Žalovaný v priebehu konania namietal predložený zvukový záznam ako nezákonný dôkaz.

Odvolací súd dospel k záveru, že na vykonanie dokazovania predloženým zvukovým záznamom
sú splnené výnimočné podmienky (článok 16 ods. 2 základných princípov C.s.p.). Je zrejmé, že
na vykonanie zvukového záznamu priebehu doručovania spornej výpovede nemal žalobca súhlas
dotknutých osôb (svedkov). V prejednávanom spore ide o spor s ochranou slabšej strany (tretia časť
druhá hlava C.s.p.), pretože ide o individuálny pracovnoprávny spor (§ 316 ods. 1 C.s.p.). Vykonanie

dokazovania zvukovým záznamom je dôležité pre zachovanie práva žalobcu na spravodlivý proces z
dôvodu nevyhnutnosti zistenia skutkového stavu veci, ktoré v tomto výnimočnom prípade prevažuje
nad právom svedkov na ochranu osobnosti nezaznamenávaním ich prejavov bez ich súhlasu; k tomuto
záveru dospel odvolací súd na základe uváženia, že na jednej strane žalobca nemá inú možnosť
preukázania priebehu doručovania spornej výpovede než predmetným zvukovým záznamom (nie je

k dispozícii iný zákonný spôsob preukázania tejto skutočnosti) a na druhej strane zvukový záznam
nezachytáva prejavy osobnej povahy svedkov, ale ich postup v rámci plnenia služobných povinností;
záujem žalobcu na riadnom zistení skutkového stavu je preto podľa odvolacieho súdu pomerne
významnejší a odvolací súd mu poskytol ochranu. Súdna prax slovenských súdov sa k predmetnej
problematike explicitne nevyjadrila, len v zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.

zn. I.ÚS/548/2016 zo dňa 14.09.2016 samotné nevykonanie dôkazu zvukovým záznamom v pracovnej
veci nepredstavuje zásah sťažovateľa do jeho práva na spravodlivý proces (rozhodovanie, ktoré z
navrhnutých dôkazov vykoná je výlučne v kompetencii súdu); súdna prax českých súdov vykonanie
takéhoto dôkazu v pracovnej veci výnimočne pripustila ako súčasť obrany výrazne slabšej procesnej
strany (porovnaj napríklad nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II.ÚS/1774/2014 zo dňa

09.12.2014).

4.7.6 Odvolací súd po zopakovaní a doplnení dokazovania dospel navyše k záveru, že sporná výpoveď
zo štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu je neplatná aj pre rozpor s dobrými mravmi (§ 121 ods.1 zákona č. 400/2009 Z. z. v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka); v čase spornej výpovede
mohol štátnozamestnanecký pomer skončiť len z dôvodov uvedených v ustanovení § 46 ods. 1
zákona č. 400/2009 Z. z.; služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď len z dôvodov,

ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 47 zákona č. 40/2009 Z. z.; výpoveď v zmysle tohto
ustanovenia je jednostranný právny úkon obsahujúci prejav vôle skončiť štátnozamestnanecký pomer;
na právne úkony vo sfére upravenej zákonom č. 400/2009 Z. z. sa použijú (okrem iného) ustanovenia
§ 34 až § 40 Občianskeho zákonníka (§ 121 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z.); aj výpoveď daná
služobným úradom štátnemu zamestnancovi je preto neplatná, ak svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka);
dobrými mravmi sú pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a
tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku; v praxi všeobecných súdov sa pojmom dobré
mravy (boni mores) označuje súhrn základných spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré
preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické
tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti; dobré mravy sú považované za kritérium,

podľa ktorého sa v najrozmanitejších oblastiach práva posudzuje správanie subjektov práva s tým, že
konanie proti dobrým mravom býva adekvátne sankcionované; o prípad konania v rozpore s dobrými
mravmi ide vo všeobecnosti tiež vtedy, keď konajúci síce navonok postupuje v medziach svojho práva,
ale realizáciou tohto práva sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu; zo strany takto
konajúceho subjektu ide len formálne o výkon práva, pričom jeho skutočným zámerom a tiež účelom

jeho konania totiž nie je vykonať (svoje) právo, ale poškodiť právo niekoho iného (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/107/2017 zo dňa 11.10.2017).

4.7.7 Hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru je aj
splnenie ponukovej povinnosti; z ustanovenia § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z. jednoznačne

vyplýva zákonodarcom sledovaný cieľ, že služobný úrad musí so štátnym zamestnancom, s ktorým
chce skončiť štátnozamestnanecký pomer, viesť aktívny dialóg o jeho ďalšom možnom zotrvaní
v štátnozamestnaneckom pomere; v prvom rade musí štátneho zamestnanca vyzvať, či súhlasí s
trvalým preložením v služobnom úrade (ak sú na to splnené predpoklady), resp. či je alebo nie je
ochotný prejsť na iné pre neho vhodné štátnozamestnanecké miesto výkonu štátnej služby; služobný

úrad musí ponúknuť štátnemu zamestnancovi akékoľvek voľné vhodné štátnozamestnanecké miesto
výkonu štátnej služby, ktoré má k dispozícii v dobe skončenia štátnozamestnaneckého pomeru,
ktoré zodpovedá kvalifikácii štátneho zamestnanca, nielen miesto zodpovedajúce jeho pôvodnému
funkčnému zaradeniu v príslušnom odbore štátnej služby; záleží len na štátnom zamestnancovi, či
ponuku prijme alebo ju odmietne; touto povinnosťou sledoval zákonodarca legitímny cieľ, a to v prvom

rade zaručiť ochranu štátnych zamestnancov pred stratou zamestnania a tým jeho právnu istotu,
ak je štátny zamestnanec ochotný pracovať aj na inom mieste v štátnej službe a taktiež následnú
hospodárnosť nakladania so štátnymi prostriedkami, ktorú sú služobné úrady majúce oprávnenie
konať vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru povinné rešpektovať; zákon č. 400/2009
Z. z. nedefinuje pojem „iné vhodné štátnozamestnanecké miesto“, nepochybne však pôjde o miesto,

ktoré zodpovedá zdravotnej spôsobilosti štátneho zamestnanca, jeho schopnostiam a kvalifikácii;
vhodnosť iného štátnozamestnaneckého miesta sa z hľadiska schopností štátneho zamestnanca
posudzuje aj podľa toho, či je primeraná úrovni jeho duševných schopností, jeho telesnej zdatnosti,
pracovnej zručnosti, ako aj ostatným osobným vlastnostiam, ktoré majú priamy vplyv a vzťah k
nárokom a požiadavkám kladeným na výkon funkcie v určitom odbore štátnej služby; ponuka vhodného

štátnozamestnaneckého miesta sa musí pod sankciou neplatnosti uskutočniť ešte pred výpoveďou;
ak služobný úrad neponúkne štátnemu zamestnancovi pred výpoveďou (t.j. v čase od rozhodnutia
o organizačnej zmene po doručenie výpovede) iné pre neho vhodné štátnozamestnanecké miesto,
hoci tak urobiť môže, nemožno konštatovať splnenie ponukovej povinnosti služobného úradu; pre
splnenie ponukovej povinnosti služobného úradu nie je potrebné, aby ponúkol štátnemu zamestnancovi

všetky voľné štátnozamestnanecké miesta, ktoré sú pre neho vhodné; stačí, ak mu ponúkne len jedno
pre neho vhodné štátnozamestnanecké miesto z viacerých voľných štátnozamestnaneckých miest
služobného úradu, ktoré by boli pre dotknutého štátneho zamestnanca vhodné; na platnosť skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou zo strany služobného úradu sa vyžaduje nielen realizácia
ponuky aspoň jedného pre štátneho zamestnanca vhodného štátnozamestnaneckého miesta, ale aj

preukázanie jeho odmietnutia štátnym zamestnancom (bremeno preukázania tejto skutočnosti zaťažuje
v konaní služobný úrad); v takejto situácii služobný úrad už nemá žiadnu ďalšiu povinnosť ponúknuť
štátnemu zamestnancovi iné voľné vhodné štátnozamestnanecké miesto; tento záver je významný aj
pre prejednávaný spor, pretože žalobca argumentoval, že v dobe skončenia štátnozamestnaneckéhopomeru, mal služobný úrad viaceré voľné štátnozamestnanecké miesta, ktoré mu neponúkol; do
právomoci súdu v spore o platnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou patrí posúdiť,
či iné štátnozamestnanecké miesto ponúknuté služobným úradom je pre štátneho zamestnanca

skutočne vhodné (podľa kritérií uvedených vyššie, medzi ktoré môže patriť aj prípadná vzdialenosť
ponúkaného miesta od miesta pôvodného výkonu štátnej služby); splnenie ponukovej povinnosti
musí zásadne tvrdiť a preukázať služobný úrad (vrátane preukázania, že štátny zamestnanec iné
vhodné štátnozamestnanecké miesto odmietol); podľa súdnej praxe splnenie podmienok pre existenciu
ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa je potrebné posudzovať podľa stavu, ktorý je tu v

čase dania výpovede, t.j. rozhodujúce je, či zamestnávateľ má v čase dania výpovede voľné pracovné
miesto, ktoré je pre zamestnanca vhodné (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8Cdo/194/2017 zo dňa 27.03.2019); rozhodujúcou pri ponukovej povinnosti je skutočnosť,
či sa daná pracovná pozícia nachádza v organizačnej štruktúre zamestnávateľa, pričom musí byť
vedená ako neobsadená; za obsadenú sa považuje pracovná pozícia, na ktorú zamestnanec podpísal
pracovnú (služobnú) zmluvu (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

4Cdo/161/2017 zo dňa 23.04.2018); ponuková povinnosť zamestnávateľa platí rovnako aj v prípade,
ak v rámci organizačnej zmeny sa súčasne stali nadbytoční viacerí zamestnanci; zamestnávateľ má
voči každému z nich osobitne ponukovú povinnosť, pričom aj v tomto prípade jediným rozhodujúcim
kritériom je skutočnosť, či v čase dania výpovede zamestnávateľ má z dispozície voľné pracovné
miesto, ktoré je pre zamestnanca vhodné; aj v prípade, že zamestnávateľ má len jedno voľné pre

zamestnancov vhodné pracovné miesto, je povinný toto pracovné miesto ponúknuť všetkým do úvahy
prichádzajúcim zamestnancom (neplatí oprávnenie zamestnávateľa vybrať si zamestnanca, ktorému
voľné miesto ponúkne); je potom na každom z nich, ako sa rozhodne, pričom ku zmene dojednaných
pracovných podmienok týkajúcich sa dohodnutého druhu práce v zmysle § 54 Zákonníka práce dôjde
u toho zamestnanca, ktorý prijal ponuku voľného pracovného miesta ako prvý; u tohto zamestnanca

odpadá potreba rozviazania pracovného pomeru; u ostatných zamestnancov, či už tých, ktorú ponuku
odmietli alebo tých, ktorí síce ponuku prijali, ale neskôr, je potom dovŕšená podmienka uvedená v
ustanovení § 63 ods. 2 Zákonníka práce (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4MCdo/5/2010 zo dňa 20.04.2011; k uvedenému rozhodnutiu je však potrebné z hľadiska
prejednávaného sporu uviesť, že v zmysle § 120 zákona č. 400/2009 Z. z. sa v rámci štátnej služby

neaplikuje ustanovenie § 54 Zákonníka práce, do úvahy však prichádza aplikácia obsahovo obdobných
ustanovení § 32 až § 35 zákona č. 400/2009 Z. z. podľa obsahu do úvahy prichádzajúcej zmeny
štátnozamestnaneckého pomeru).

4.7.8 Odvolací súd po zopakovaní a doplnení dokazovania dospel k záveru, že postup právneho

predchodcu žalovaného (služobného úradu) pri plnení ponukovej povinnosti nebol v súlade s dobrými
mravmi, sporná výpoveď je preto neplatná pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka).
Podľasúdnejpraxe„Zákonníkprácesíceumožňujezamestnávateľovi,abyregulovalpočetakvalifikačné
zloženie svojich zamestnancov tak, aby to zodpovedalo jeho potrebám, na druhej strane ale aj
realizácia tejto možnosti zamestnávateľa nesmie mať znaky diskriminácie; i keď o nadbytočnosti

konkrétneho zamestnanca rozhoduje výlučne zamestnávateľ, je povinný dbať o to, aby všetkým
dotknutým zamestnancom nachádzajúcim sa v rovnakej situácii vytvoril rovnaké podmienky pre prijatie
ich osobného rozhodnutia a aby im dal rovnakú možnosť ponúkané miesto buď prijať alebo neprijať,
prípadne sa rozhodnúť inak; zamestnávateľ teda aj v čase pred výberom konkrétneho nadbytočného
zamestnanca musí konať v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania a žiadneho zamestnanca

nesmie v porovnaní s inými zamestnancami diskriminovať; tým, samozrejme, nie je v ničom popreté ani
obmedzené jeho finálne oprávnenie rozhodnúť o výbere toho zamestnanca, ktorý je preň nadbytočný
(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/234/2018 zo dňa 25.04.2019).
Z hľadiska prejednávaného sporu preto odvolací súd dospel k záveru, že ak žalovaný (resp. jeho právny
predchodca) mal už 01.04.2011 voľné štátnozamestnanecké miesto v Rimavskej Sobote, na ktoré

preložil X/XXXX, hoci nebolo preukázané žiadne ďalšie rozhodnutie o zodpovedajúcej organizačnej
zmene (stále platilo rozhodnutie č. 2/2011 účinné ku dňu 01.04.2011 len ich právny predchodca
žalovaného opakovane obsahovo menil naposledy rozhodnutím č. 5/2011 zo dňa 30.03.2011), musel
mať toto voľné miesto aj ku dňu 01.03.2011, kedy dal žalobcovi výpoveď; právny predchodca
žalovaného tak vo svojej podstate retroaktívne menil rozhodnutie o organizačnej zmene, ktoré bolo

podkladom aj pre spornú výpoveď žalobcu, keď podľa pôvodného znenia organizačnej zmeny nemal
pre žalobcu vhodné voľné štátnozamestnanecké miesto, kým podľa posledného znenia organizačnej
zmeny sa počet voľných štátnozamestnaneckých miest zmenil (stále však išlo o totožné rozhodnutie o
organizačnej zmene účinné ku dňu 01.04.2011); ku dňu účinnosti organizačnej zmeny tak mal právnypredchodca žalovaného voľné štátnozamestnanecké miesto na OÚ Rimavská Sobota, napriek tomu
pred výpoveďou nebolo toto miesto ponúkané; žalovaný tvrdil, že mal v čase dania výpovede žalobcovi
voľnéštátnozamestnaneckémiestolenvBrezneavBanskejBystrici,pričombolopreukázané,žemiesto

vBanskejBystricižalobcaodmietolprijaťasúčasnekudňu01.03.2011nebolovoľné(boloobsadenéIng.
K. O.) a o miesto v Brezne prejavila záujem práve Ing. S. U., čo spôsobilo, že podľa tvrdenia žalovaného
nemal pre žalobcu iné vhodné voľné štátnozamestnanecké miesto; uvedené je však v rozpore so
skutočnosťou, že na miesto v Brezne H.. S. U. nikdy nenastúpila a namiesto toho bola už dňa 01.04.2011
preložená do Rimavskej Soboty, ktoré miesto tak mohol predtým žalovaný ponúknuť žalobcovi (nebolo

žiadnym spôsobom ozrejmené, preto tak žalovaný neurobil); ponúkané miesto v Banskej Bystrici,
ktoré žalobca neprijal, tak vzhľadom na kvalifikáciu a miesto doterajšieho pravidelného výkonu štátnej
služby nepredstavuje ponuku vhodného štátnozamestnaneckého miesta (naopak vhodným bolo miesto
v Brezne ponúknuté H.. S. U. alebo miesto v Rimavskej Sobote, ktoré žalovaný vôbec neponúkol);
pochybnosti v postupe právneho predchodcu žalovaného vyvoláva práve skutočnosť, že pokiaľ H.. S.
U. prijala pracovné miesto v Brezne, znemožnila v podstate žalobcovi (ktorý prejavil záujem o to miesto

a dalo sa predpokladať vzhľadom na jeho rodinné pomery a štyri maloleté deti, že asi v Banskej Bystrici
miestoneprijme)predmetnévoľnéštátnozamestnaneckémiestoprijať;zdokazovaniavšakjednoznačne
vyplynulo, že H.. S. U. na toto miesto nikdy nenastúpila, pretože práve ďalšou zmenou rozhodnutia o
organizačnej zmene došlo ku dňu 30.03.2011 k presunu štátnozamestnaneckých miest z Brezna do
Rimavskej Soboty, ktoré obsadila práve H.. S. U. (konkrétne išlo o zrušenie jedného miesta v Brezne

a vytvorenie jedného miesta v Rimavskej Sobote); odvolací súd vyhodnocoval tento postup právneho
predchodcu žalovaného vo vzťahu k žalobcovi aj cez prizmu dobrých mravov a dospel k záveru, že
právny predchodca žalovaného využil rozhodnutie o organizačnej zmene (zmena nastala na podmet
ministerstva) aj na to, aby sa týmto spôsobom zbavil žalobcu ako z istého hľadiska „nepohodlného“
štátneho zamestnanca; tento záver vyplýva zo skutočnosti, že ako bolo zrejmé z dokazovania zvukovým

záznamom ako aj z ďalšieho obsahu spisu (list žalobcovi z č.l. 153 spisu), žalobca bol zamestnancom,
na ktorého boli podávané sťažnosti pre jeho postup pri plnení služobných povinností, s ktorými sa museli
nadriadení zaoberať, pričom samotný žalobca sa dožadoval ich riešenia; predmet konania presahoval
posudzovanie, či bol postup žalobcu oprávnený alebo nie, pre rozhodnutie bol postačujúci záver, že pre
právneho predchodcu žalovaného bol žalobca ako štátny zamestnanec istým spôsobom nepohodlný,

keď v tejto súvislosti opakovaná (a navyše retroaktívna) zmena rozhodnutia o organizačnej zmene a
popísanýpostuppriobsadzovanívoľnéhoštátnozamestnaneckéhomiestaH..S.U.vyvolávasilnýdojem
a podklad pre záver, že konanie právneho predchodcu žalovaného bolo účelovo urobené tak, aby boli
splnené všetky podmienky na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom; odvolací súd
zohľadnil aj skutočnosť, že pri posudzovaní predmetného postupu nemožno očakávať priamy dôkaz o

tomto zámere právneho predchodcu žalovaného, preto pre rozhodnutie postačujú aj nepriame dôkazy,
ktoré žalovaný žiadnym spôsobom v konaní nespochybňoval a ani nevysvetlil, hoci na tieto skutočnosti
žalobca v priebehu konania opakovane poukazoval; vyššie popísaný postup predstavuje konanie v
rozpore s dobrými mravmi, pretože konaním žalovaného, ktorý akceptoval prijatie miesta v Brezne
zo strany H.. S. U., ktorá naň však z neznámych dôvodov nikdy nenastúpila a na miesto v Banskej

Bystriciprijalvčasedaniavýpovedežalobcovinovúštátnuzamestnankyňu,zamedzilžalobcovimožnosť
akceptovať pre neho vhodné voľné štátnozamestnanecké miesto čo predstavuje samostatný dôvod
neplatnosti spornej výpovede.

4.8 Odvolací súd rozhodoval v režime ustanovenia § 390 C.s.p., preto bolo nevyhnutné po zmene

napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie rozhodnúť aj o uplatnenom nároku na náhradu mzdy. V
dôsledku určenia neplatnosti sporného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu u právneho
predchodcu žalovaného výpoveďou vznikol žalobcovi nárok na náhradu mzdy; poskytnutie náhrady
mzdy je osobitným nárokom (štátneho) zamestnanca proti zamestnávateľovi, ktorý s ním neplatne
skončil pracovný (štátnozamestnanecký) pomer. Z dokazovania vyplynulo a medzi stranami nebolo

ani sporné, že žalobca so skončením štátnozamestnaneckého pomeru spornou výpoveďou nesúhlasil
a požiadal o ďalšie zamestnávanie listom zo dňa 24.05.2011, t.j. ešte pred tvrdeným skončením
štátnozamestnaneckého pomeru uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby dňa 31.05.2011; žalobca
uplatnil náhradu mzdy s účinnosťou od 01.07.2011, keď v tomto smere bol súd viazaný jeho žalobou
(§ 216 ods. 1 C.s.p.); žalobca (po čiastočnom späťvzatí žaloby) uplatnil náhradu mzdy v sume 799,- €,

čo podľa výsledkov vykonaného dokazovania predstavuje jeho čistý funkčný plat v rozhodnom období
(§ 114 ods. 2 a 3 zákona č. 400/2009 Z. z.); je zrejmé, že celkový čas, za ktorý by sa mala žalobcovi
poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov; žalovaný navrhol žalobcovi náhradu mzdy nad 12
mesiacov nepriznať; podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce patrí žalobcovi náhrada mzdy za čas 12mesiacov (tento nárok nemožno obmedziť); podľa súdnej praxe „náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1
Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku
toho, že mu zamestnávateľ znemožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy

a ktorú bol aj schopný a ochotný vykonávať, ale má povahu satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne
aj sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne pristúpil k skončeniu pracovného pomeru so
zamestnancom; kým však táto náhrada mzdy má za čas 12 mesiacov odo dňa oznámenia zamestnanca
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, satisfakčný a sankčný charakter, uplynutím tohto
obdobia táto satisfakčná a sankčná povaha náhrady mzdy ustupuje a zvýrazňuje sa jej sociálna

funkcia; sociálna funkcia náhrady mzdy spočíva v zabezpečení peňažných prostriedkov na základné
životné potreby zamestnanca; pri rozhodovaní o náhrade mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov súd
spravidla zisťuje okolnosti (subjektívne a objektívne), ktoré súvisia so zaisťovaním týchto základných
životných potrieb zamestnanca; okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa pre rozhodnutie nie sú
významné; súd je však oprávnený prihliadať len k okolnostiam, ktoré existovali po uplynutí 12 mesiacov
z celkovej doby, za ktorú zamestnancovi mala byť poskytnutá náhrada; priznanie náhrady mzdy za

ďalšie obdobie má preto nadväznosť na správanie sa zamestnanca pri zaisťovaní si zabezpečenia
svojich základných životných potrieb; súdna prax pri tomto posudzovaní zohľadňuje, či bol zamestnanec
medzitým zamestnaný inde, pokiaľ áno, za akých podmienok a zárobkových možností takúto prácu
konal, či vykonával prácu zodpovedajúcu svojej kvalifikácii, zdravotnému stavu a schopnostiam, či
pracoval nadčas alebo s mimoriadnym vypätím, či dosahoval iný príjem ako príjem z pracovnoprávneho

vzťahu, prípadne z akého dôvodu nebol úspešný pri hľadaní zodpovedajúceho zamestnania alebo pre
aké okolnosti sa do práce vôbec nezapojil; krátenie alebo nepriznanie prichádza do úvahy v prípade, ak
zamestnanec vlastnou vinou zanedbal možnosť zarobiť si a tak si aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem
alebo naopak, ak niekde zarábal toľko, že žiadnu ujmu neutrpel“ (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/125/2018 zo dňa 26.03.2019); u žalobcu neprichádzalo do úvahy

zníženie náhrady mzdy v zmysle § 55 zákona č. 400/2009 Z. z.; z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že žalobca bol po (neplatnom) skončení sporného štátnozamestnaneckého pomeru nezamestnaný v
evidenciiúradupráce,pričomdávkuvnezamestnanostipoberal6mesiacov,staralsaoštyrimaloletédeti
a do práce chodila manželka, ktorá zabezpečovala príjem do rodiny; následne bol žalobca zamestnaný v
období od 01.01.2014 do 30.06.2015 u zamestnávateľa SLOVMAG, a.s., ktorý pracovný pomer skončil

v dôsledku prepúšťania, išlo o zamestnanie v prašnom a hlučnom prostredí, v súčasnosti je žalobca
od 16.05.2016 zamestnaný u zamestnávateľa Brantner Gemer s.r.o. ako vedúci prevádzky; žalovaný
napriek návrhu na nepriznanie náhrady mzdy za čas nad 12 mesiacov nenavrhol na preskúmanie
pomerov žalobcu vykonať žiadne dokazovanie, preto odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade mzdy
vychádzal z výpovede žalobcu a z prehľadu jeho zamestnaní podľa lustrácie v Sociálnej poisťovni

(č.l. 732-733 spisu). Odvolací súd preto dospel k záveru, že s prihliadnutím na jej sociálnu funkciu
patrí žalobcovi náhrada mzdy okrem prvých 12 mesiacov aj za ďalšie obdobie, v ktorom žalobca
nedosahoval žiadny príjem, t.j. spolu za obdobie od 01.07.2011 do 31.12.2013 (30 mesiacov) a za
obdobie od 01.07.2015 do 15.05.2016 (10 a 1 mesiaca), preto odvolací súd priznal žalobcovi náhradu
mzdy spolu v sume 32.359,50 € (30 mesiacov x 799,- € predstavuje 23.970,- €; 10 mesiacov x 799,- €

predstavuje 7.990,- € a 399,50 € ako polovica zo sumy 799,- € za 1 mesiaca máj 2016, t.j. 23.970,- € plus
7.990,- € plus 399,50 € predstavuje spolu 32.359,50 €). V prevyšujúcej časti uplatnenej náhrady mzdy
odvolací súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol a to aj pokiaľ sa žalobca žalobou domáhal náhrady
mzdy „do času, kým mu žalovaný umožní pokračovať v práci alebo do rozhodnutia súdu o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru“, pretože nárok na náhradu mzdy nemožno priznať ako opakujúce sa

plnenie do budúcna (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/36/2019
zo dňa 23.05.2019).

4.9 Odvolací súd zamietol žalobu žalobcu aj v časti, ktorou sa domáhal určenia, že jeho
štátnozamestnanecký pomer u žalovaného trvá, pretože takýto výrok je nadbytočný vzhľadom na

skutočnosť, že zákonným dôsledkom určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru
žalobcu spornou výpoveďou je skutočnosť, že tento pomer žalobcu u žalovaného nekončí (§ 79 ods. 1
Zákonníka práce); výrok o trvaní štátnozamestnaneckého pomeru je preto nadbytočný a na tomto určení
nemohol mať žalobca naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku v znení
účinnom do 30.06.2016 v spojení s § 470 ods. 2 C.s.p.).

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).5.1 V prejednávanom spore sa odvolací súd po zopakovaní a doplnení dokazovania v dôsledku zmeny
napadnutého rozsudku vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami sporových strán, preto nebolo

potrebné sa osobitne zaoberať pochybeniami súdu prvej inštancie v tejto oblasti.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalobca podané odvolanie ťažiskovo odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.), na základe vykonaných dôkazov
dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnuté
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Odvolací
súd sa stotožnil s názorom žalobcu o nesprávnych skutkových zisteniach ako aj o nesprávnom právnom
posúdeníveci(body4.3až4.9odôvodnenia).Zopakovanímadoplnenímdokazovaniaodstránilodvolací

súd aj porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces nesprávnym procesným postupom súdu prvej
inštancie.

7. Na základe uvedeného odvolací súd po čiastočnom zrušení napadnutého rozhodnutia a zastavení
konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zostávajúcej časti zmenil tak, že určil neplatnosť

skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu u právneho predchodcu žalovaného spornou
výpoveďou, rozhodol o náhrade mzdy žalobcu a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu ako nedôvodnú
zamietol.

8. Odvolací súd v dôsledku zmeny rozsudku súdu prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa §

396 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého
o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí;
nakoľkoodvolacísúdzmenilnapadnutýrozsudoksúduprvejinštanciebolpovinnýrozhodnúťajotrovách

konania(otrováchkonaniapredsúdomprvejinštancieakoajotrováchodvolaciehokonania);vdôsledku
vyhovenia žalobe žalobcu bol tento v spore v plnom rozsahu úspešný a vznikol mu proti žalovanému
nárok na plnú náhradu trov konania; čiastočné späťvzatie žaloby v odvolacom konaní nemalo vplyv na
plný úspech žalobcu v spore, pretože išlo len o späťvzatie v nepatrnej časti uplatnenej náhrady mzdy,
pričom v časti žaloby o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou

bol žalobca v plnom rozsahu úspešný a rozhodnutie o výške priznanej náhrady mzdy (pokiaľ ide o
obdobie, za ktoré sa priznáva) v konečnom dôsledku záviselo od úvahy súdu; podľa výsledku konania
tak odvolací súd o trovách konania tak, že žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania
v plnom rozsahu; z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok
o nároku na náhradu trov konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa
30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017).
O samotnej výške náhrady trov konania žalovaného 2/ rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 C.s.p.).

9. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že v záhlaví písomného vyhotovenia rozsudku uviedol právnu
zástupkyňu žalobcu JUDr. Zuzanu Kollárovú, advokátku, hoci po vyhlásení rozsudku doručil žalobca
odvolaciemu súdu podanie, ktorým oznámil zmenu právneho zástupcu (§ 92 ods. 3 C.s.p.); pre písomné
vyhotovenie rozsudku je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku, preto neskoršie zmeny nemôžu

mať na rozsudok v tomto smere žiadny vplyv.

10. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).