Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, April 27, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžo/175/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201148
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslava Fúrová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1013201148.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Mgr. Z. S., bytom G. X, E., zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Olej Sedlák Dudášová Garančovský, so sídlom Kukučínova 19, Košice, proti
žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SLV-PS-PK-30/2013 zo dňa 11. apríla 2013, na odvolanie žalobcu
a žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S 158/2013-124 zo dňa 24. marca 2015,

jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S 158/2013-124 zo dňa
24. marca 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom č. k. 5S 158/2013-124 zo dňa 24. marca 2015 Krajský súd v Bratislave v
zmysle § 250j ods. 2 písm. d/, e/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil napadnuté

rozhodnutie žalovaného č. SLV-PS-PK-30/2013 zo dňa 11. apríla 2013 a vec vrátil žalovanému na ďalšie
konanie. Napadnutým rozhodnutím žalovaný zamietol rozklad žalobcu a potvrdil personálny rozkaz
ministra vnútra Slovenskej republiky č. 8 zo dňa 09. januára 2013, ktorým bol žalobca prepustený zo
služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.
z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a
justičnejstrážeSlovenskejrepublikyaŽelezničnejpolície(ďalejlen„zákonč.73/1998Z.z.“)zdôvodu,že

žalobca bol dňa 20. novembra 2012 v čase o 10,52 h. a následne o 11,52 h. podrobený dychovej skúške
na zistenie požitia alkoholických nápojov pracovníkmi Odboru sťažností a kontroly výkonu štátnej služby,
sekcie a kontroly inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky s pozitívnym výsledkom.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynul záver, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a postup správneho orgánu predchádzajúci vydaniu

rozhodnutia je zaťažený takou vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Konštatoval, že je potrebné prihliadnuť na námietku žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia, ktorú
žalobca vzniesol už v podanom rozklade proti personálnemu rozkazu, nakoľko žalovaný sa dostatočne
nevysporiadal s námietkou, aká bola správna úvaha a čo viedlo konajúci správny orgán k začatiu
personálneho konania vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného
zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. potom ako skôr voči nemu začaté

disciplinárne konanie za porušenie nulovej tolerancie alkoholu počas výkonu služby dňa 20. novembra
2012 bolo zastavené. Ďalej uviedol, že žalovaný sa nijako nevysporiadal s námietkou žalobcu ohľadne
nerovnakého postupu voči všetkým jedenástim príslušníkom, u ktorých boli vykázané opakované
pozitívne výsledky na skúšku alkoholu dňa 20. novembra 2012, keď v prípade štyroch príslušníkov
pristúpil k aplikácii § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z., avšak v ostatných siedmych
prípadoch postačovalo disciplinárne opatrenie. Dodal, že pokiaľ i žalovaný tvrdil, že počas personálneho

konania žalobca nekonkretizoval osoby, o ktoré sa jedná a uvedené bolo odstránené až v priebehu
súdneho prieskumu, napriek tomu mal za to, že vzhľadom na námietku vznesenú v rozklade, hocinie celkom konkrétnu, nič nebránilo žalovanému, aby v rámci svojich právomocí si uvedené overil vo
vlastných k veci súvisiacich písomných dokumentáciách. Za dôvodnú pokladal aj námietku žalobcu,
že rozhodnutie žalovaného vo vzťahu k dôvodom rozkladu nie je dostatočne konkrétne, a tým ani nie

súladné s požiadavkami preskúmateľnosti, keď z uvedeného nie je zrejmé, v čom spočívala správna
úvaha konajúceho orgánu, prečo správny orgán vo veci pristúpil k personálnemu rozhodnutiu a prepustil
žalobcu zo služobného pomeru, pričom skôr začaté disciplinárne konanie neformálne listom zastavil.

Nestotožnil sa však s námietkou žalobcu, že skutkový stav vo veci nebol dostatočne a spoľahlivo

zistený a tento ani nebol postačujúci pre vydanie rozhodnutia vo veci. Ďalej uviedol, že z obsahu
administratívneho spisu žalovaného nevyplýva ani pravdivosť tvrdenia žalobcu ohľadne správnosti
priradenia výstupov z tlačiarne prístroja k jednotlivým skúmaným osobám a časom skúšky, pričom
uvedené súd prvého stupňa vyhodnotil ako účelovú obranu žalobcu, nakoľko administratívnym spisom
mal za preukázané, že žalobca zásadu nulovej tolerancie alkoholu počas výkonu služby porušil a tým
konal v rozpore s § 136 písm. d/ zákona č. 73/1998 Z. z.. Doplnil, že za vadu postupu mohol súd

prvého stupňa uznať len pochybenie v časovom údaji vo vzťahu k nezrealizovanému prechodu z letného
na zimný čas, čo ale vzhľadom na ostatné okolnosti nepovažoval za vadu privodzujúcu nezákonnosť
rozhodnutia.

O trovách konania rozhodol krajský súd v zmysle § 250k ods. 1 OSP tak, že s ohľadom na úspech

žalobcu v konaní žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia vo výške
1.265,75 € k rukám právneho zástupcu žalobcu v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca aj žalovaný.

Žalobca podaným odvolaním napadol výrok o trovách konania. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok
Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S 158/2013-124 zo dňa 24. marca 2015 zmenil v časti trov konania
tak, že žalobcovi prizná náhradu za namietaný ďalší úkon právnej služby, t.j. trovy právneho zastúpenia
v celkovej výške 1443,54 €. Alternatívne navrhol rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiadal žalobcovi priznať náhradu trov odvolacieho konania

vo výške 93,97 €. Uviedol, že žalobca v zmysle § 151 ods. 1 OSP zaslal súdu prvého stupňa podanie
označené ako „Vyčíslenie trov konania“ zo dňa 27. marca 2015, ktorým vyčíslil trovy konania, ktoré
žalobcovivkonanívznikli,aktorýchnáhradusiuplatnil.Ďalejuviedol,žetietopozostávaliztrovprávneho
zastúpenia, ktoré žalobca podrobne popísal na sumu 1443,54 € vrátane DPH. Súdu prvého stupňa
vyčítal nesprávnosť jeho postupu, keď napadnutým rozsudkom žalobcovi priznal náhradu trov právneho

zastúpenia len vo výške 1265,75 € vrátane DPH, pričom podľa žalobcu z rozhodnutia nie je zrejmé, z
akého titulu došlo ku kráteniu trov konania. Pochybenie súdu prvého stupňa videl v tom, že v odôvodnení
rozhodnutia je uvedený len výpočet trov právneho zastúpenia bez bližšej špecifikácie. Mal za to, že
súd prvého stupňa žalobcovi nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za úkon „ďalšia porada s
klientom dňa 19. marca 2015“ vo výške 139,83 € spolu s paušálnou náhradou a daňou z pridanej

hodnotypridanomúkone.Namietal,žesasúdprvéhostupňavodôvodneníuvedenýmnijakonezaoberal
a neuviedol, z akého titulu rozhodol tak, že nepriznal žalobcovi za uvedený úkon trovy právneho
zastúpenia. Preto pokladal napadnuté rozhodnutie krajského súdu v tejto časti za nepreskúmateľné.
Súčasne dal do pozornosti, že zo záznamu (potvrdenie o porade s klientom) je zrejmé, že klientovi boli
podané právne rady a poučenia k jeho prípadu, resp. ku konkrétnemu štádiu konania. Doplnil, že podpis

klienta na potvrdení o porade s klientom potvrdzuje opodstatnenosť a záujem o daný prípad na jednej
strane a poskytnutie právnej pomoci na druhej strane, ako aj samotný fakt, že k tejto porade došlo. Mal
za to, že účelnosť porady je odôvodnená aj tým, že v uvedenej veci sa jedná o komplikovaný prípad,
ktorý bolo nutné konzultovať s klientom.

Žalovaný podal odvolanie v plnom rozsahu a navrhol, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v
Bratislave zmenil tak, že žalobu zamietne. V podanom odvolaní namietal nesprávnosť záverov súdu
prvého stupňa o pochybeniach vyčítaných žalovanému v napadnutom rozsudku. Uviedol, že v danom
konaní vždy ide o vyhodnotenie konania, ktorého sa dopustí konkrétny príslušník policajného zboru.
K záveru krajského súdu, týkajúceho sa zastavenia disciplinárneho konania, uviedol, že disciplinárne

potrestaniežalobcunemázanásledokzánikprávažalovanéhoprepustiťžalobcuzoslužobnéhopomeru,
keďže prepustenie policajta po predchádzajúcom disciplinárnom postihu nemožno hodnotiť ako dvojitý
postih za ten istý skutok. Poukázal na rozdielnosť disciplinárneho konania, v rámci ktorého je možné
uložiť disciplinárne opatrenie, a personálneho konania, výsledkom ktorého bolo prepustenie žalobcu zoslužobného pomeru. Mal za to, že konanie ktorého sa žalobca dopustil, nemožno vyhodnotiť v rámci
disciplinárneho konania. Zdôraznil, že vo svojom rozhodnutí uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom
pre jeho vydanie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, a ktoré právne predpisy v danom

prípade aplikoval.

Ďalej namietal, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Uviedol, že v prejednávanej veci sa v plnom rozsahu pridržiava vyjadrenia k podanej žalobe č. KM-
OPS1-S-339/2013 zo dňa 21. novembra 2013. Dal do pozornosti, že nadriadený žalobcu v konaní

zabezpečil odborné vyjadrenie Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru č. PPZ-
KEU-BA-EXP-2012/17702, ktorý v ňom okrem iného uviedol, že za predpokladu, že sa žalobca
nachádzal dňa 20. novembra 2012 o 09.00 h v štádiu eliminácie etanolu, bola spätným prepočtom
stanovená koncentrácia etanolu v krvi na hodnotu 0,74 g/kg (promile), ktorá zodpovedá tomuto času.
Následne poukázal na stanovisko Slovenskej lekárskej spoločnosti, podľa ktorého elektronické a infrarot
merače alkoholu sú na vysokej technickej úrovni a predstavujú neinvazívnu metódu merania alkoholu

v krvi pomocou analýzy vydychovaného vzduchu, pričom ich presnosť sa blíži presnosti plynovej
chromatografie, hoci nejde o vyšetrenie vzorky krvi, ale analýzy vzorky vydychovaného vzduchu
a následný prepočet na krv. Taktiež uviedol, že návrh na prepustenie bol prerokovaný príslušným
odborovým orgánom, ktorý návrh na personálne opatrenie zobral na vedomie a po preskúmaní všetkých
skutočností odporučil žalobcu riešiť disciplinárnym opatrením v zmysle § 53 zákona č. 73/1998 Z. z..

Dodal, že zastavenie disciplinárneho konania je vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu logické, keďže šetrením
nadriadeného bolo zistené, že žalovaný svojím konaním naplnil znaky prepustenia zo služobného
pomeru a nie znaky disciplinárneho previnenia.

Zároveň uviedol, že nadriadený žalobcu v súlade so zákonom zadovážil dôkazy, ktoré zhodnotil podľa

vlastnej úvahy v zmysle § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z., a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti. V dôsledku toho dospel k záveru, že žalobca svojím konaním uvedeným
v dôvodoch rozhodnutia o prepustení zo služobného pomeru porušil služobnú prísahu a služobnú
povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, a že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu
dôležitých záujmov štátnej služby. Minister vnútra Slovenskej republiky v medziach zákona, v rámci

povolenej správnej úvahy, v ktorej je nezastupiteľný, posúdil komplexne všetky zabezpečené dôkazy,
ako aj intenzitu porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti žalobcom a v súlade so zákonom
rozhodol o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru.

Zdôraznil, že zodpovednosť príslušníkov Policajného zboru je širšieho rozsahu a posudzuje sa

prísnejšie, čo zodpovedá aj ich spoločenskému postaveniu. Je na zhodnotení a následnom rozhodnutí
ministra vnútra Slovenskej republiky, ktorý je oprávnený prijať personálne opatrenie v súlade s § 192
ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z., či protiprávne konanie ktorého sa policajt dopustí, napĺňa všetky
znaky zvlášť hrubého porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti s tým, že jeho ďalšie
ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. V danom prípade

minister vnútra Slovenskej republiky protiprávne konanie žalobcu vyhodnotil ako konanie, ktoré napĺňa
všetky pojmové znaky skutkovej podstaty prepustenia podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.
z. a rozhodol sa voči nemu prijať personálne opatrenie v súlade s uvedeným ustanovením zákona.

Vyslovil názor, že napadnuté rozhodnutie, ako aj personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky

spĺňajú všetky formálne náležitosti rozhodnutia, ktoré vyžaduje zákon, pričom nevykazujú žiadne vady,
ktoré by zakladali ich neplatnosť. Mal za to, že tvrdenia žalobcu v žalobe, ktorými sa snaží spochybniť
opodstatnenosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, nie sú na mieste.

V závere odvolania konštatoval, že v prejednávanej veci zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy

spočíva v tom, že žalobca nebol čestným, statočným a disciplinovaným príslušníkom Policajného zboru,
keď napriek oboznámeniu sa so sprísnenými opatreniami v súvislosti s požívaním alkoholu bolo dňa
20. novembra 2012 zistené, že vykonával štátnu službu pod vplyvom alkoholických nápojov. Doplnil, že
žalobca nedodržal ani služobnú disciplínu a svojím konaním porušil § 136 písm. d/ zákona č. 73/1998
Z. z., čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj základné povinnosti policajta uvedené v § 48 ods. 3 písm.

a/, b/, g/ a h/ zákona č. 73/1998 Z. z., a to aj napriek tomu, že v zmysle časti I. bod 3 rozkazu ministra
vnútra Slovenskej republiky č. 2/2002 v znení rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 63/2003
bol oboznámený s tým, že sa za porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým
spôsobom považuje, ak sa u príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky pri nástupe do výkonuslužby alebo počas výkonu služby zistí, že je pod vplyvom alkoholu alebo iných návykových látok, a
tiež aj napriek tomu, že podľa čl. 1 ods. 1 písm. a/ nariadenia ministra vnútra č. 18/2008 o niektorých
konaniach, ktoré zakladajú dôvod prepustenia príslušníka Policajného zboru, bol oboznámený s tým, že

policajt okrem iného poruší služobnú prísahu zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom
pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, keď vykonáva štátnu službu pod vplyvom
alkoholu alebo iných návykových látok. Dodal, že súčasne bola splnená podmienka, že ponechanie
žalobcu v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, ktorými sú zodpovedné
dodržiavanie služobnej disciplíny všetkými príslušníkmi Policajného zboru, ich povinnosť byť čestnými,

ochraňovať práva občanov a tým upevňovať ich dôveru v Policajný zbor.

Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského
súdu v Bratislave ako správny potvrdil a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania. Vo vzťahu
k odvolacej námietke žalovaného o nesprávnosti záveru súdu prvého stupňa, že tento mohol uznať
pri vykonaní kontroly v postupe žalovaného námietku len čo do pochybenia v časovom údaji

ohľadom nezrealizovaného prechodu z letného na zimný čas, čo podľa iných okolností nemôže podľa
názoru žalovaného vyvodiť nezákonnosť rozhodnutia, uviedol, že skutočnosť, že prvostupňový súd
vyhodnocoval ustálený skutkový stav tak, že nevidel inú pochybnosť v postupe žalovaného pri vykonaní
dychovej skúšky u žalobcu ešte neznamená, že k vážnym pochybeniam v postupe žalovaného nedošlo.
Ďalej uviedol, že z dôkazov, ktoré sú súčasťou spisu je zrejmé pochybenie žalovaného v jeho postupe

a to napr. v prípade výstupov z dragera, u ktorých vzniká pochybnosť o tom, kedy a kto ich osvedčil,
ako aj skutočnosť, že nie je z úradného záznamu zo dňa 20. novembra 2012 zrejmé, či skutočne došlo
k použitiu prístroja, z ktorého sú výstupy.

Následne poukázal na skutočnosť, že žalobca nemá vedomosť, čo presne je obsahom v poradí ďalšieho

záznamu č. SKIS-KO-SKVSS-K-272-30/2012 zo dňa 17. decembra 2012, ktorý bol podľa tvrdenia
žalovaného vypracovaný za účelom presného zistenia a objasnenia skutočného stavu, hoci žalobcovi
nie je zrejmé, z akého dôvodu skutkový stav nebol ustálený na prvýkrát, pričom práve uvedený postup
v ňom vyvoláva pochybnosti. Vyjadril sa, že práve nedôsledným postupom žalovaného nebolo ním
jednoznačne preukázané ani to, že došlo k skutočnosti, pre ktorú bol so žalobcom skončený služobný

pomer a ani priznanie žalobcu o požití alkoholu v skorší deň, ani podrobné dodatočné popísanie
niektorých skutočností o priebehu kontroly žalovaným preto podľa žalobcu nemôžu nijakým spôsobom
potvrdiť správnosť postupov žalovaného aj len čo do ustálenia skutkového stavu.

Ohľadom záveru krajského súdu, ktorý vyslovil, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre

nezrozumiteľnosť, či nedostatok dôvodov uviedol, že žalovaný v podanom odvolaní nijak bližšie
nekonkretizoval dôvody, ktoré by mali svedčiť v jeho prospech, keď nijako nezdôvodnil, prečo, či
podľa čoho vlastne postupoval u niektorých dotknutých príslušníkov, u ktorých boli namerané pozitívne
výsledky alkoholtestu tak, že prepustení neboli a u iných inak.

Napokon ku odvolacej námietke žalovaného, že bolo logickým postupom začať konanie o prepustenie
žalobcu zo služobného pomeru, hoci disciplinárne konanie bolo ukončené ako nedôvodné, odkázal na
svoje skoršie vyjadrenia. Zároveň opätovne zdôraznil, že ak žalovaný tvrdí, že dôvod na disciplinárny
postih odpadol, tak ten istý skutok potom nemohol byť dôvodom na začatie konania o prepustení zo
služobného pomeru.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 v spojení s § 250ja OSP preskúmal
napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods.
1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyakosúdodvolací(§10ods.2OSPvspojenís§250jaOSP)preskúmal
napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné
zrušiť.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).Podstatousprávnehosúdnictvajeochranaprávobčanovaprávnickýchosôb,oktorýchsarozhodovalov
správnomkonaní;ideoprávnyinštitút,ktorýumožňuje,abysakaždáosoba,ktorásacítibyťrozhodnutím
či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak

konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania
s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide.

Úlohou súdu v správnom súdnictve je preskúmať zákonnosť postupov a rozhodnutí orgánov verejnej
správy, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou

rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.

Súd v správnom súdnictve preskúma rozhodnutie a postup orgánu verejnej správy predovšetkým v
rozsahuazdôvodovuvedenýchvžalobe(t.j.vmedziachžaloby).Rozsahomtvrdeníuvedenýchvžalobe
je súd viazaný.

Žalobca žiadal preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného č. SLV-PS-PK-30/2013 zo dňa
11. apríla 2013, ktorým žalovaný zamietol rozklad žalobcu a potvrdil personálny rozkaz ministra vnútra
Slovenskejrepublikyč.8zodňa09.januára2013,ktorýmbolžalobcaprepustenýzoslužobnéhopomeru
príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. z dôvodu, že žalobca
bol dňa 20. novembra 2012 v čase o 10,52 h. a následne o 11,52 h. podrobený dychovej skúške na

zistenie požitia alkoholických nápojov pracovníkmi Odboru sťažností a kontroly výkonu štátnej služby,
sekcie a kontroly inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky s pozitívnym výsledkom.

Úlohou súdu v predmetnej veci, vzhľadom na obsah žaloby, bolo vyriešenie právnej otázky, či boli v
danej veci splnené zákonné podmienky zo strany správnych orgánov na postup a rozhodnutie v zmysle

citovaného zákonného ustanovenia.

Súd prvého stupňa sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia obmedzil na konštatovanie, že je
potrebné prihliadnuť na námietku žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia, ktorú žalobca vzniesol
už v podanom rozklade proti personálnemu rozkazu, nakoľko žalovaný sa dostatočne nevysporiadal s

námietkou, aká bola správna úvaha a čo viedlo konajúci správny orgán k začatiu personálneho konania
vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1
písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. potom ako skôr voči nemu začaté disciplinárne konanie za porušenie
nulovej tolerancie alkoholu počas výkonu služby dňa 20. novembra 2012 bolo zastavené. Ďalej uviedol,
že žalovaný sa nijako nevysporiadal s námietkou žalobcu ohľadne nerovnakého postupu voči všetkým

jedenástim príslušníkom, u ktorých boli vykázané opakované pozitívne výsledky na skúšku alkoholu dňa
20. novembra 2012, keď v prípade štyroch príslušníkov pristúpil k aplikácii § 192 ods. 1 písm. e/ zákona
č. 73/1998 Z. z., avšak v ostatných siedmych prípadoch postačovalo disciplinárne opatrenie. Taktiež
uviedol, že pokiaľ i žalovaný tvrdil, že počas personálneho konania žalobca nekonkretizoval osoby, o
ktoré sa jedná a uvedené bolo odstránené až v priebehu súdneho prieskumu, napriek tomu mal za to, že

vzhľadom na námietku vznesenú v rozklade, hoci nie celkom konkrétnu, nič nebránilo žalovanému, aby
v rámci svojich právomocí si uvedené overil vo vlastných k veci súvisiacich písomných dokumentáciách.
Napokon za dôvodnú pokladal aj námietku žalobcu, že rozhodnutie žalovaného vo vzťahu k dôvodom
rozkladu nie je dostatočne konkrétne, a tým ani nie súladné s požiadavkami preskúmateľnosti, keď z
uvedeného nie je zrejmé, v čom spočívala správna úvaha konajúceho orgánu, prečo správny orgán

vo veci pristúpil k personálnemu rozhodnutiu a prepustil žalobcu zo služobného pomeru, pričom skôr
začaté disciplinárne konanie neformálne listom zastavil.

Vôbec však nedal odpoveď na otázku, prečo považoval za neodôvodnený záver žalovaného o
tom, že konanie žalobcu naplnilo zákonné predpoklady prepustenia príslušníka Policajného zboru

zo služobného pomeru. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo v odôvodnení napadnutého rozsudku
potrebné uviesť, v čom videl krajský súd podklad pre zrušenie napadnutého rozhodnutia ako
nepreskúmateľného pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. V zmysle § 250j ods. 2 písm.
d/ OSP bol povinný v prípade zrušenia administratívneho rozhodnutia z uvedeného dôvodu zaoberať
sa tým, či je preskúmavané rozhodnutie nezrozumiteľné z hľadiska jazykového alebo logického, teda

či je z neho zrejmé, či a aké dôkazy správny orgán vykonal. S uvedeným súvisí aj potreba vysporiadať
sa s otázkou, či ide o absolútny nedostatok odôvodnenia, alebo či rozhodnutie neobsahuje skutočnosti,
ktoré viedli správny orgán k rozhodnutiu.Významné pochybenie súdu prvého stupňa spočíva aj v tom, že hoci vo výroku napadnutého rozsudku
vyslovil, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť v zmysle § 250j ods. 2 písm.
e/ OSP, teda aj z dôvodu, že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať

vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, v jeho odôvodnení však v plnej miere absentuje uvedenie
dôvodov, pre ktoré dospel k záveru, že v konaní došlo k porušeniu práv žalobcu ako účastníka konania.

Súdjegarantomdodržiavaniazákonnostisprávnymorgánom.Rešpektovanieprincípovzákonnostimusí
vyjadriť v rozhodnutí, ktoré je výsledkom preskúmania rozhodnutia správneho orgánu tak, aby jeho

rozhodnutie bolo preskúmateľné v konaní pred odvolacím súdom. Základným predpokladom takejto
preskúmateľnosti je dostatok dôvodov, ich jasná formulácia a priradenie týchto dôvodov ku konkrétnym
okolnostiam posudzovanej veci.

Vkonaníožalobeprotirozhodnutiuapostupusprávnehoorgánusasúdriadidispozičnouzásadou,ktorej
vykonaním je ustanovenie § 249 ods. 2 OSP ukladajúce žalobcovi povinnosť uviesť okrem všeobecných

náležitostí podania aj označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napáda, vyjadrenie, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napáda, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť
rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí, a správny súd je potom viazaný
rozsahom a dôvodmi uvedenými v žalobe. Činnosť správneho súdu je ohraničená takto vymedzeným
rámcom a súd sa musí obmedziť na skúmanie napadnutého rozhodnutia len v tomto smere, ak však

nejde o vadu, na ktorú musí prihliadnuť z úradnej povinnosti (§ 250i ods. 3 OSP).

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nezávislosť rozhodovania súdov sa
uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny
rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu; jedným z týchto princípov,

predstavujúcim súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj
povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodniť (§ 157 ods. 1 OSP), spôsobom zakotveným v § 157 ods.
2 OSP.

Procesným právom účastníka je právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Z odôvodnenia musí

vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a
právnymi závermi na strane druhej. Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z
ustanovenia§157ods.2OSPspoužitím§246cods.1vetyprvejOSPtotižznamenáprávoúčastníkana
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, a jeho porušením sa účastníkovi odníma možnosť
náležite skutkovo a aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce využiť možnosť

opravného prostriedku. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je
preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu
ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,
III. ÚS 260/06, III. ÚS 153/07).

Potreba riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v ktorom súd preskúmava rozhodnutie správneho

orgánu vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Aj keď s ohľadom
na judikatúru ESĽP nie je potrebné zdôvodňovať každý argument účastníkov konania (pozri Van Hurk
v. Holandsko, 1994), súdne rozhodnutia musia byť odôvodnené a musia obsahovať odpovede súdu na
všetky argumenty prednesené stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu. Dôvody musia byť špecifikované s
ohľadom na skutkové okolnosti prípadu a nie len odkazovať na určité časti zákonov (napr. rozsudok

ESĽP Ruiz Torija proti Španielsku z 09.12.1994).

Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že krajský súd z uvedených
zásad súdneho prieskumu dôsledne nevychádzal, čím sa stalo jeho rozhodnutie nepreskúmateľným
pre nedostatok dôvodov. Vôbec sa totiž nevysporiadal s otázkou v čom videl podklad pre zrušenie

napadnutého rozhodnutia ako nepreskúmateľného pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov
v zmysle § 250j ods. 2 písm. d/ OSP. Zároveň v rozsudku opomenul odôvodniť postup podľa § 250j
ods. 2 písm. e/ OSP, teda v čom spočívala vada konania, ktorá mala podľa súdu prvého stupňa nastať
v správnom konaní a mala za následok nezákonnosť rozhodnutia žalovaného.Nakoľko v prejednávanom prípade nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa
zrejmé, akými úvahami sa súd riadil pri utváraní záveru o skutkovom stave, prečo nepovažoval za

potrebnévysporiadaťsasaplikáciouustanovenia§250jods.2písm.d/ae/OSPvprejednávanejveci,je
nutné považovať takýto rozsudok za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, nedávajúci dostatočné
záruky pre to, že nebol vydaný spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý proces.
Takéto odôvodnenie rozhodnutia nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej dostatočnosti konajúceho
všeobecného súdu, nedáva zrozumiteľným spôsobom odpoveď na námietky žalovaného uvedené v jeho

vyjadrení.

Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a zásad, súd v správnom súdnictve je
oprávnený a povinný vysporiadať sa nielen s námietkami žalobcu uvedenými v žalobe, ale aj námietkami
žalovaného uvedenými v jeho vyjadrení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto musel napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP v
spojení s § 250ja ods. 3 vetou druhou OSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP).

V ďalšom konaní krajský súd prejedná vec znova v medziach podanej žaloby s prihliadnutím aj na
dôvody odvolania, dôsledne sa vysporiada so všetkými námietkami žalobcu i žalovaného, znova o nej

rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní tak, aby ústavnému právu na spravodlivé súdne konania
bolo urobené zadosť.

V kontexte uvedeného odvolací súd považuje za potrebné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžo/87/2015 zo dňa 05. apríla 2016, ktorým bol potvrdený rozsudok

Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S 137/2013-55 zo dňa 03. marca 2015 o zamietnutí žaloby, ktorou
sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného o prepustení žalobcu zo služobného pomeru
policajtapodľa§192ods.1písm.e/zákonač.73/1998Z.z.zdôvodu,žežalobcasavdeňvýkonuslužby
dňa 20. novembra 2012 dopustil konania odporujúceho ustanoveniu § 136 písm. d/ zákona č. 73/1998
Z. z. tým, že do výkonu služby nastúpil pod vplyvom alkoholu, čo bolo preukázané vykonaním dychovej

skúšky. Týmto rozhodnutím Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň vyslovil, že pokiaľ žalobca
namietal, že žalovaný iným spôsobom pristupoval k potrestaniu žalobcu oproti ďalším príslušníkom
Policajného zboru, ktorí sa mali v uvedený deň dopustiť podobného protiprávneho konania, resp.
pochybenia, ktorých však žalobca v žalobe nijako nekonkretizoval, i v súvislosti s touto námietkou
súhlasil s argumentáciou žalovaného, že ďalšie zotrvanie žalobcu ako príslušníka Policajného zboru v

polícii, nie je v záujme štátnej služby. Každý prípad je povinný správny orgán posudzovať individuálne
a hodnotiť podľa všetkých jednotlivých skutkových okolností.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3
OSP v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou OSP).

Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý
bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť 01.
júla 2016.

Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z., Správny súdny poriadok, ktorý v § 491
ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov.

V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.
mája 2011).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.