Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, November 21, 2017

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/102/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113211349
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2017:8113211349.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov v právnej veci žalobcu: I. C., L..: XX.XX.XXXX, G. XX, D., zastúpeného JUDr.

Jánom Klimekom, advokátom, Sládkovičova 8, Prešov, proti žalovaným: 1. Pozemkové spoločenstvo
Orkucany, Jarkova 52, Sabinov, X. W.. E. C., L.. XX.X.XXXX, I. XX, G. S. X. I. G., L..: X.X.XXXX, C. D.
X, D., žalovaní v 2. a 3. rade zastúpený spoločnosťou Vojčík & Partners, s.r.o., Rázusova 28, Košice, o
určenie neplatnosti uznesenia členskej schôdze, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalovaný v 2. a v 3. rade m a j ú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o

ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesení, ktoré vydá súdny
úradník.

Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 17.4.2013 sa žalobca domáhal, aby súd určil, že opakovaná členská
schôdza Pozemkového spoločenstva Orkucany so sídlom Sabinov, ul. Jarková č. 52 (žalovaného v 1.
rade), konaná dňa 12.12.2012, nebola uznášaniaschopná a uznesenie na nej prijaté je vo všetkých
bodoch neplatné, a zaviazal žalovaných v 2. a 3. rade zaplatiť mu náhradu trov konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný v 1. rade je registrovaný na Obvodnom lesnom úrade v Prešove v
registri spoločenstiev ako pozemkové spoločenstvo s právnou subjektivitou. Členmi tohto spoločenstva
sú osoby, a to podieloví spoluvlastníci k nehnuteľnostiam pôvodne vedeným na LV č. XXX, kat. úz. M., a
teraz na LV č. XXX. Pozemkové spoločenstvo Orkucany má prijaté stanovy, podľa ktorých sa riadi jeho
činnosť. Žalobca tvrdil, že v zmysle stanov a zákona č. 181/1995 Z.z. o pozemkových spoločenstvách
predseda spoločenstva zvolal valné zhromaždenie na deň 12.12.2012. Valné zhromaždenie sa začalo,

ale pri prvých bodoch programu došlo zo strany žalovaného v 2. rade k fyzickému útoku a napadnutiu
člena výboru pozemkového spoločenstva I. C. (žalobcu), a preto predsedajúci (pozn. súdu: bez toho,
aby žalobca konkrétnejšie označil túto osobu a spôsob jej ustanovenia do funkcie predsedajúceho) túto
schôdzu prerušil, keďže E. C. (žalovaný v 2. rade) roztrhal písomné materiály v súvislosti s vedením
schôdze. Dodal, že predsedajúci odročil valné zhromaždenie na deň 14.12.2012 (pozn. súdu: pojem,
možnosť, oprávnenie a jeho podmienky, predpoklady a spôsob - odročenia VZ predsedajúcim, resp.
prerušenia VZ predsedajúcim - keďže žalobca používa oba tieto pojmy, a stanovenia nového resp. iného

než v písomnej pozvánke uvedeného termínu, či už na základe rozhodnutia členskej schôdze alebo
vlastného oprávnenia - v listinách predložených súdu upravená nie je). Prezenčná listina (č.l. 17), ako
bolo doplnené na pojednávaní (č.l. 138), pritom potrhaná nebola. Mali byť potrhané resp. pokrkvané iné
nešpecifikované listiny. Ďalej žalobca tvrdil, že po tomto incidente členovia spoločenstva a účastníci VZI. M., I.O. C., G. K. S. C. K. odišli z valného zhromaždenia, a že žalovaní v 2. a 3. rade preto organizovali
pokračovanie valného zhromaždenia, ktoré nazvali ako opakovaná členská schôdza z toho istého dňa,
o čom zriadili prezenčnú listinu, z ktorej vyplýva, že na ňom sa zúčastnili tí členovia, ktorí majú spolu 66

podielov, a teda aj tento počet hlasov. Žalobca uviedol, že v zmysle stanov (článku 10. ods. 3) a § 19 ods.
2 zák. č. 181/1995 Z.z. členská schôdza je uznášania schopná, ak je prítomných viac ako 50 % všetkých
členov pozemkového spoločenstva, t.j. 82 hlasov (pozn. súdu: uvedené, so spojkou rovnosti „t.j.“, je ako
celok nezrozumiteľné, keďže počet členov a počet hlasov sú dve rozdielne veci, členovia môžu mať
rôzny počet hlasov, a určovanie prítomnosti väčšiny členov pri posudzovaní uznášaniaschopnosti teda

ekvivalentne nesúvisí s určitým počtom prítomných hlasov), a že počet podielov a tým aj hlasov vyplýva
z LV č. XXX. Mal za to, že na konanie VZ a na prijatie uznesení je potrebné, aby bolo prítomných a
hlasovalo toľko členov pozemkového spoločenstva, ktorí majú spolu 82 hlasov, a že tzv. opakovaná
členská schôdza mala iba 66 hlasov. Napriek tomu žalovaní v 2. a 3. rade predložili na Obvodný lesný
úrad Prešov návrh na zápis zmeny zapísaných údajov do registra pozemkových spoločenstiev.

4. Žalobca ďalej dodal, že ohľadne konania valných zhromaždení pozemkového spoločenstva obdobná
situácia už vznikla pri konaní VZ dňa 14.11.2012, a žalovaní v 2. a 3. rade rovnako podali návrh
na vykonanie zmien v registri spoločenstiev, a preto ohľadne VZ zo dňa 14.11.2012 podal žalobu na
súd o neplatnosť uznesenia členskej schôdze z uvedeného dňa (s tým, že konanie bolo vedené na
tunajšom súde pod sp. zn. 21Cb/322/2012 - kde žalovaní v 2. a 3. rade uznali, že VZ v tento deň

nebolo uznášaniaschopné, a so žalobou súhlasili). Uviedol, že vzhľadom na takýto stav Obvodný lesný
úrad v Prešove rozhodnutím zo dňa 22.3.2013 prerušil konanie vo veci návrhov na vykonanie zmien
v registri pozemkových spoločenstiev, a to ako návrhu zo dňa 26.11.2012 a z 1.2.2013. Žalobca tvrdil,
že vzhľadom na to, že v rámci správneho konania správny orgán nepreskúmava listiny pripojené k
návrhu na vykonanie zmien (pozn. súdu: nie je zrejmé z čoho by mal takýto záver vyplývať), ako

člen spoločenstva a člen výboru spoločenstva má naliehavý právny záujem na tom, aby zápis zmien
podaný žalovanými v 2. a 3. rade nebol vykonaný, keďže tzv. opakovaná členská schôdza nebola
uznášaniaschopná a nemohla prijať platné uznesenia, a tým má daný naliehavý právny záujem na
vyslovení neplatnosti uznesenia z valného zhromaždenia zo dňa 12.12.2012

5. Žalovaní v 1. rade zastúpený Jozefom Okošom ako predsedom výboru pozemkového spoločenstva
so žalobou súhlasil. Uviedol, že v zmysle stanov pozemkového spoločenstva VZ dňa 12.12.2012 nebolo
uznášania schopné pre nedostatočný počet členov, ktorých počet by bol prevyšoval 82 hlasov. Tvrdil, že
žalovaní v 2. a 3. rade svojvoľne zvolávajú VZ, podávajú návrhy na registráciu na Obvodný lesný úrad
a blokujú riadny chod pozemkového spoločenstva.

6. Žalovaní v 2. a 3. rade so žalobou nesúhlasili. Poukázali na nesúlad stanov so zmluvou o založení
pozemkového spoločenstva. Uviedli, že pozemkové spoločenstvo Orkucany (žalovaný v 1. rade) bolo
založené zmluvou o založení pozemkové spoločenstva podľa zák. č. 181/1995 Z.z. o pozemkových
spoločenstvách ďalej len „ZoPS“), ktorá bola podpísaná všetkými členmi tohto spoločenstva a ktorých

zoznam tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Článok 4 tejto zmluvy s názvom „Členská schôdza“
vymedzuje členskú schôdzu ako najvyšší orgán spoločenstva a rozoznáva medzi riadnou členskou
schôdzou a opakovanou členskou schôdzou. Poukázali na to, že v zmysle uvedeného článku (okrem
iného) platí, že: „ Ak nie je členská schôdza uznášaniaschopná, výbor zvolá do 30 dní opakovanú
členskú schôdzu. Opakovaná členská schôdza je uznášaniaschopná, ak je prítomná nadpolovičná

väčšina členov pozemkového spoločenstva. Materiály a uznesenia predkladané na členskú schôdzu
na schválenie sú schválené, ak ich schváli nadpolovičná väčšina všetkých hlasov členov pozemkového
spoločenstva na členskej schôdzi.“ Zo zmluvy podľa nich nepochybne vyplýva, že úmyslom členov
spoločenstva bolo upraviť dva druhy členských schôdzí a dva druhy pravidiel hlasovania na nich,
pričom povinnosť výboru zvolať opakovanú členskú schôdzu je podmienená neuznášaniaschopnos-

ťou riadnej členskej schôdze. Žalovaní v 2. a 3. rade ďalej uviedli, že inštitút opakovanej členskej
schôdze slúži na zabezpečenie efektívnejšieho hospodárenia, nakoľko dáva, po neúspešnej riadnej
členskej schôdzi, možnosť nadpolovičnej väčšine všetkých hlasov na členskej schôdzi, ktoré patria
prítomným členom spoločenstva, možnosť schváliť materiály a uznesenia predkladané na tejto schôdzi.
Poukázali na to, že v stanovách Pozemkového spoločenstva Orkucany je ohľadom opakovanej členskej

schôdze v článku 10 s názvom „Členská schôdza“ v rozpore so zmluvou na konci poslednej vety
vynechaná jej podstatná časť v znení „na členskej schôdzi“. Tvrdili, že nakoľko sa v spoločenstve za
vyše 5 a pol roka odo dňa jeho vzniku od 14.11.2007 platne nekonala žiadna členská schôdza, v
spoločenstve neexistuje žiaden zaužívaný spôsob aplikácie a výkladu sporného bodu stanov. Poukázalivšak na to, že ustanovenie § 12 ods. 2 ZoPS zakotvuje, že stanovy len podrobnejšie upravujú práva a
povinnosti členov spoločenstva, vnútornú organizačnú štruktúru spoločenstva, pôsobnosť jeho orgánov,
zásady hospodárenia spoločenstva, prípadne ďalšie otázky, na ktorých sa členovia dohodli. Základným

právnym dokumentom spoločenstva je tak podľa nich zmluva o založení, a stanovy predstavujú len akýsi
vykonávací predpis k nej, ktorý je vydaný na jej základe, v jej medziach a musí s ňou byť v súlade.
Na rozhodovanie počas opakovanej členskej schôdze je tak podľa nich potrebné aplikovať ustanovenia
zmluvy, v súlade s ktorými je na schválenie materiálov a uznesení predkladaných na členskej schôdzi
postačujúca nadpolovičná väčšina všetkých hlasov členov pozemkového spoločenstva na členskej

schôdzi.

7. Vo vzťahu k opakovanej členskej schôdzi zo dňa 12.12.2012 (ktorá je predmetom tohto konania)
žalovaný v 2. a 3. rade uviedli, že dňa 14.11.2012 sa na základe pozvánky predsedu spoločenstva
uskutočnila členská schôdza členov spoločenstva, avšak z dôvodu jej neuznášaniaschopnosti na nej
nebolo platne schválené členmi spoločenstva žiadne uznesenie. Do 30 dní odo dňa konania riadnej

členskej schôdze bola pozvánkou predsedu spoločenstva zvolaná opakovaná členská schôdza (valné
zhromaždenie), ktorá sa uskutočnila dňa 12.12.2012. Uviedli, že z pozvánky na opakované valné
zhromaždenie tak jasne vyplýva, že tvrdenie, že túto členskú schôdzu nazvali opakovanou žalovaní, je
nepravdivé. Podľa žalovaných v 2. a 3. rade je nesporné, ako to podľa nich vyplýva z prezenčnej listiny
opakovanej členskej schôdze členov spoločenstva, podpísanej 12.12.2012, že na ňom bola prítomná

nadpolovičná väčšina členov pozemkového spoločenstva pozostávajúca z podielových spoluvlastníkov
dokopy vlastniacich 92 platných spoluvlastníckych podielov, a že na tejto členskej schôdzi bolo 66
platnými hlasmi, čo predstavuje 72% všetkých hlasov členov pozemkového spoločenstva na členskej
schôdzi, prijaté uznesenie. Uviedli, že mandát orgánov spoločenstva sa v súlade s článkom 10 zmluvy
skončil dňa 21.9.2012, a že vzhľadom na túto skutočnosť považovali členovia spoločenstva prítomní

na opakovanej členskej schôdzi za nevyhnutné prijať uznesenie, ktorým by boli zvolené nové orgány
spoločenstva. Žalobu navrhli zamietnuť.

8. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktorom žalobca trval na žalobe a právny záujem
na žiadanom určení odôvodnil (doplnil) tak, že konanie na správnom orgáne je prerušené v súvislosti

s tým, že rozhodnutia prijaté na valnom zhromaždení boli napadnuté na súde tak, ako to dokladovali
vo svojom písomnom podaní a predložených prílohách. Uviedol, že obidve konania boli prerušené a s
poukazom na to lesný úrad nemôže ďalej vo veci pokračovať. Vyplýva to z toho, že napáda uznesenie
valného zhromaždenia označené v žalobe vo vzťahu ku ktorému bol na Pozemkovom úrade podaný
návrh na vykonanie zmeny. Význam tohto konania vidí v tom, že rozhodnutie súdu sa následne doručí

Obvodnému lesnému úradu, ktorý bude môcť vo svojom konaní ďalej pokračovať. Ďalej žalobca vo
vzťahu k predmetu konania (žalobe) a skutkovým dôvodom, ktoré ju vymedzujú, v rámci záverečného
zhrnutia na pojednávaní (č.l. 139) uviedol, že skutkovo nie je potrebné dopĺňať nič nové. Všetko vyplýva
z listín tak, ako ich predložil v rámci priebehu tohto konania.

9. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci pritom súd v tejto súvislosti osobitne zdôrazňuje, že žiadne
iné než vyššie uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami uvedené a ani zákonom stanoveným
procesným postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli. V tejto súvislosti s eventuálnymi
úvahami o ďalšom zisťovaní skutkového stavu nad rámec stranami dodaných skutkových tvrdení na
vyšetrovacom princípe (v rozpore so zásadou prejednacou), pre zlé skúsenosti s právnym povedomím

strán sporu, súd už len pre úplnosť pripomína, že v konaní je viazaný žalobným návrhom, vrátane tvrdení
rozhodujúcich skutočností, ktoré ho vymedzujú, a dôkazov označených na ich preukázanie, a preto iný
skutkový stav resp. okolnosti, než tie ktoré strany konania vymedzili včas (§ 153 a 154 CSP) uplatnenými
prostriedkami procesného útoku a obrany, teda také ktoré žiadna zo strán určite a nezrozumiteľne
netvrdila, predmetom konania a posudzovania (a teda ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť

nemohli (§ 216 ods. 1 CSP a § 185 ods. 2 CSP). To samozrejme platí aj na prípadné ďalšie neprípustne
oneskorené dodatočné dopĺňanie ďalších podstatných skutočností (§ 153 ods. 1 CSP), ktoré by v zmysle
ust. § 140 ods. 2 CSP bolo zmenou žaloby, možnou len so súhlasom súdu a spravidla len vtedy, ak
by sa tým doterajšie výsledky konania (§ 143 ods. 2 CSP) podstatne nezmenili (a v odvolacom konaní
dokonca absolútne neprípustnou, § 371 CSP).

10. Uvedené závery vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú procesnú
povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a rozhodujúce
skutkovéokolnosti,zktorýchvyvodzujúsvojuprocesnútaktiku(útokaleboobranu).Vsociálnejkoncepciicivilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky
rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu bremena
tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho

procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v
rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť
ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda
in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce
skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,

Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné
preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu
súdvkonanílegitímneopomenieanevykonávavovzťahukichpravdivostižiadnedokazovanie....Pokiaľ
samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle § 129 ods. 3 CSP, nie je osobitne
procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval svoje skutkové tvrdenia, resp. že

sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti sa však prejavia v ďalšom procesnom
postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom
rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania), za čo nesie plnú zodpovednosť procesne
neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu
adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by

všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a
rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri §
167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú
povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a
mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore je zistenie všetkých podstatných skutočností

povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a
rozhodnutievovecisamejmožnovydaťažvtedy,keďbudúvšetkyrelevantnéskutočnostizistené(princíp
materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste odhliadneme od odlišností sporov s ochranou
slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou
sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až

vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových
strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide
o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia v sporovom procese táto literatúra ďalej tiež
uvádza, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v
pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali

sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie
„objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite
sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces
skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

11. V súvislosti s posúdením podmienok tohto konania sa v inom konaní vedenom na tunajšom súde
pod sp. zn. 29C/191/2010 rieši otázka neplatnosti založenia žalovaného v 1. rade, ktorá by, vzhľadom
na s tým súvisiacu otázku jeho právnej subjektivity, stanov a oprávnenia konať v jeho mene, mohla mať
význam pre posúdenie podmienok tohto konania a v tejto súvislosti aj brániť (bez jej posúdenia) o žalobe
meritórne rozhodnúť, keďže však tento subjekt aktuálne v registri pozemkových spoločenstiev zapísaný

je (podľa verejného registra existuje), vystupuje na strane žalovaného, všetky osoby zastupujúce strany
na pojednávaní súhlasili s tým, aby súd konal, a voči splneniu procesných podmienok ani na základe
osobitnej výzvy súdu nenamietali (č.l. 138), po zohľadnení všetkých skutočností i s poukazom na to,
že odvolanie môže podať len strana v neprospech ktorej bolo rozhodnuté a to, že súd žalobu voči
žalovanému v 1. rade procesne zamietal, komplexné posúdenie tejto otázky v tomto konaní napokon

ani nebolo nevyhnutné a súd sa ňou preto osobitne ďalej ani nezaoberal.

12. Podľa § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci,
ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

13. Podľa § 156 CSP konanie sa začína doručením žaloby alebo doručením návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia súdu.14. Podľa § 131 CSP žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného
alebo porušeného práva.

15. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán,
pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností (povinnosť tvrdenia), označenie dôkazov na ich
preukázanie (dôkazná povinnosť) a žalobný návrh.

16. Podľa § 216 ods. 1 CSP súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu.

17. Podľa § 137 CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie
je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

18. Podľa § 228 ods. 1 CSP výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa
stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak.

19. Podľa § 78 ods. 1 CSP, nútené spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný predpis
vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu.

Podľa § 78 ods. 2 CSP, súd žalobu zamietne, ak nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov
podľa odseku 1.

20. V dôvodovej správe k ust. § 137 CSP bolo uvedené, že záujmom bolo vylúčiť všetky nepotrebné a
nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti, resp. platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností,

ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej.

21. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti (princíp okamžitej aplikability).

22. V návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe
akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca
v žalobe pravdivo a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť
tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom je súd

viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu procesných
prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu prispôsobil po
stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP.

23. V danom prípade sa žalobca domáha určenia, že opakovaná členská schôdza Pozemkového

spoločenstva Orkucany, konaná dňa 12.12.2012, nebola uznášaniaschopná a uznesenie na nej prijaté
je vo všetkých bodoch neplatné. Je nepochybné, že ide o určenie právnej skutočnosti (t.j. skutočnosti,
s ktorou zákon spája právne následky - najmä absenciu rozhodnutím členskej schôdze deklarovaných
práv a povinností) podľa § 137 písm. d) CSP. Možnosť žalobou požadovať takéto určenie v civilnom
sporovom konaní (tak ako je to napr. pri možnosti domáhať sa určenia neplatnosti uznesenia valného

zhromaždeniaspoločnostisručenímobmedzenýmpodľa§131Obchodnéhozákonníka)všaknevyplýva
zo žiadneho (osobitného) predpisu, táto žaloba je teda v zmysle ust. § 137 písm. d) CSP a contrario
neprípustná, a preto ju súd zamietol.

24. Ustanovenie § 137 písm. d) CSP je z gramatického hľadiska je úplne jednoznačné, a v spojení

s § 3 CSP (s poukazom na oprávnenie správneho orgánu posudzovať právne skutočnosti v rámci
predbežných otázok samostatne) a článkom 2 ods. 2 Ústavy SR absolútne vylučuje požadované
rozhodnutie súdu (bez možnosti jeho uváženia). Pre vysvetlenie pritom, aj z hľadiska výkladu právnej
normy podľa jej účelu, možno uviesť, že pri prejednávaní a rozhodovaní súkromnoprávnych sporov
a iných súkromnoprávnych vecí orgánmi štátu uvedené nepochybne súvisí s otázkou vhodnosti a

správnosti zvoleného procesného postupu dotknutých subjektov tak, aby tento zodpovedal povahe a
obsahu príslušného právneho vzťahu, a tak aby ich štátne orgány (súkromnoprávne spory resp. iné
súkromnoprávne veci) riešili adekvátnym spôsobom v rámci im zverených právomocí v príslušnom
konaní. Účelom tohto ustanovenia, okrem zrejmých ústavných obmedzení výkonu štátnej moci a jejtrojdelenia (v snahe zamedziť neprípustnej konkurencii jednotlivých druhov moci, v tomto prípade
najmä moci výkonnej, reprezentovanej správnymi orgánmi - pozemkovými úradmi, a moci súdnej) je
nepochybne (tak ako to vyplýva aj z dôvodovej správy, viď bod 19. tohto odôvodnenia) tiež zabrániť

rozmnožovaniu zbytočných súdnych sporov (ak ich prejednanie nie je z nejakých výnimočných -
osobitným predpisom uznaných - dôvodov zverené súdom), ktorých spornosť možno napraviť inak
(inými vhodnejšími spôsobmi), alebo v inom (správnom) konaní, či sporov bez praktického (konečného)
významu, a to či už z pohľadu ich účastníkov (čiastkové spory - ktoré neriešia všetky sporné otázky),
alebo z pohľadu (všetkých) dotknutých osôb (keďže rozhodnutie súdu nie je záväzné pre všetkých - §

228 ods. 1 CSP). Je pochopiteľne neprípustné, aby súdy bez zákonom uznaného dôvodu a zvláštnej
potreby samostatne osobitne posudzovali v podstate akékoľvek právne skutočnosti súvisiace hoci aj so
správnym konaním, ktoré má a môže riešiť správny orgán sám (v danom prípade viď najmä ust. § 26
ods. 2 zák. č. 97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách). Pri opačnom výklade by sme totiž dospeli
k absurdnému záveru, že prakticky všetky správne orgány by pri výkone svojej pôsobnosti nemuseli
rozhodovať, a mohli a mali by čakať na (prioritné) „záväzné“ posúdenie pre nich významných (právnych)

skutočností súdom, a následne vo svojich „rozhodnutiach“ sa už len naňho odvolať.

25. Nad rámec uvedeného samostatného prioritného dôvodu zamietnutia žaloby, pre ktorý sú už ďalšie
dôvody nepodstatné, už len pre úplnosť, aj pre vylúčenie eventuálnych úvah o prípustnosti podanej
žaloby podľa zrušeného OSP (účinného v čase jej podania - aj keď v prípade zmeny procesných

predpisov, ktoré súd musí aplikovať aj na už začaté súdne konania, ide celkom nepochybne o prípustnú
len tzv. nepravú retroaktivitu) súd sekundárne dopĺňa, že ak by sme aj žalobu v rozpore s ust. § 470
ods.1 CSP posudzovali podľa doterajších predpisov, keď podľa § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie
konania bolo možné uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je,
len ak bol na tom naliehavý právny záujem, ani ten v tomto prípade nebol daný.

26. Predpokladom úspešnosti určovacieho návrhu, vychádzajúc z ust. § 80 písm. c) O.s.p. a
konštantnej judikatúry, boli z hľadiska procesného dve podmienky. Prvou bolo samozrejme preukázanie
existencie, resp. neexistencie konkrétneho právneho vzťahu alebo práva účastníkov, ktorého posúdenie
je predmetom konania (t.j. že účastníci sú, resp. nie sú subjektom hmotnoprávneho oprávnenia a

povinnosti, o ktoré v konaní ide), a druhou (podobne ako aj dnes pri určení práva podľa § 137 písm.
c) CSP), že navrhovateľ má na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Obidve podmienky
je potrebné rozlišovať, aj keď spolu úzko súvisia a naliehavý právny záujem treba posudzovať podľa
požadovaného petitu. Ak je však žaloba pre nedostatok naliehavého právneho záujmu procesne
neprípustná, je vylúčené ďalej sa zaoberať žalobou vo veci samej (mutatis mutandis porovnaj

rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo 26/07, 2 Cdo 231/07, 1 Cdo 91/2006).

27. „Všeobecným predpokladom, aby súd žalobe (akéhokoľvek druhu) vyhovel, je právny záujem
žalobcu, teda záujem na tom, aby bol vyhovujúci rozsudok pre neho po právnej stránke významný, čiže
užitočný (aby mal zmysel). Pri niektorých druhoch žalôb je právny záujem žalobcu inherentný. Napríklad

pri žalobe na plnenie platí, že ak žalobca tvrdí, že žalovaný mu niečo dlží (že porušuje právnu povinnosť),
potom je samozrejmé, že žalobca má právny záujem na získaní rozsudku (exekučného titulu). Skutkové
a právne zistenie súdu, že žaloba je dôvodná (že žalovaný porušuje právnu povinnosť) už ipso facto
znamená, že právny záujem žalobcu je daný. ... Pri určovacích žalobách však samotná dôvodnosť
skutkovýchaprávnychtvrdenížalobcuešteneznamená,žeprípadnývyhovujúciurčovacírozsudokbude

mať pre žalobcu právny význam, teda či bude sporové konanie užitočné alebo naopak zbytočné.“ (in:
Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 500). Právny záujem žalobcu na žiadanom
určení pri určovacích žalobách pritom musí byť podľa požiadavky zákona dokonca kvalifikovaný, t.j.
naliehavý. Je pritom zrejmé, že naliehavý právny záujem môže byť iba na takom určení, ktoré je právne

významné, určité, vykonateľné, a vytvárajúce tak pevný základ právneho vzťahu, resp. spôsobilé riešiť
právne spory medzi účastníkmi v čase vyhlásenia rozsudku, a zároveň odstránenie stavu ohrozenia,
resp. neistoty nie je možné dosiahnuť iným vhodným spôsobom. Inými slovami, podmienkou procesnej
prípustnosti určovacej žaloby podľa 80 písm. c) O.s.p. (teraz § 137 písm. c) CSP) je existencia
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ktorý sa viaže na konkrétny určovací petit

a súvisí s otázkou, či tento petit zodpovedá povahe a obsahu príslušného právneho vzťahu, a či
sa rozhodnutím podľa daného určovacieho petitu dosiahne odstránenie spornosti práv a neistoty v
právnych vzťahoch. Naliehavý právny záujem teda vyplýva spravidla z toho, že právne postavenie
žalobcu je bez tohto určenia ohrozené alebo neisté, odstránenie stavu objektívnej právnej neistoty medzižalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia, nemožno dosiahnuť iným
vhodným spôsobom, a potreba tohto určenia je zároveň naliehavá, čo okrem časového akcentu súvisí
aj s otázkou vhodnosti a správnosti žalobcom zvoleného petitu, t.j. či tento petit zodpovedá povahe a

obsahu príslušného právneho vzťahu, a či sa rozhodnutím podľa daného určovacieho petitu dosiahne
odstránenie spornosti práv a neistoty v právnych vzťahoch, resp. či požadované určenie je spôsobilé
riešiť právne spory medzi stranami v čase vyhlásenia rozsudku. Účelom tejto podmienky je totiž zabrániť
rozmnožovaniu zbytočných sporov (ktorých spornosť možno odstrániť či napraviť inak), alebo sporov
bez praktického (konečného) významu pre ich účastníkov.

28. V danom prípade sa žalobca domáha určenia, že opakovaná členská schôdza pozemkového
spoločenstva (žalovaného v 1. rade), konaná dňa 12.12.2012, nebola uznášaniaschopná a uznesenie
na nej prijaté je vo všetkých bodoch neplatné. Poukazuje pritom na konanie na Obvodnom lesnom úrade
v Prešove vo veci návrhu na zápis zmeny zapísaných údajov do registra pozemkových spoločenstiev.
Opomína však pritom skutočnosť, že zápis zmien v registri pozemkových spoločenstiev (okrem vzniku

pozemkové spoločenstva registráciou) má len evidenčnú povahu, a teda že skutočnosti eventuálne
vyplývajúce z tam predkladaných listín, ak sú platné, už nastali a týkajú sa všetkých v nich uvedených či
dotknutých osôb. Z uznesenia, ktoré je predmetom tohto konania (podľa jeho písomného vyhotovenia
predloženého žalobcom na č.l. 26 spisu), pritom vyplýva, že sa týka, okrem strán sporu, aj viacerých
ďalších v ňom uvedených fyzických osôb - označených za členov výboru, dozornej rady, komisií, a

cez prerokované body vlastne všetkých členov pozemkového spoločenstva. Toto konanie, ktoré sa týka
určenia neplatnosti uznesenia členskej schôdze pozemkového spoločenstva, sa tak vo svojej podstate
dotýka práv a povinností všetkých týchto osôb (najmä toho kto je z pohľadu ich vzťahov oprávnený
zvolávať členskú schôdzu, riadiť a zastupovať pozemkové spoločenstvo), a preto, podobne ako pri
akomkoľvek inom záväznom posudzovaní viacstranného právneho vzťahu, musia byť účastníkom

(zúčastnenou stranou) tohto konania všetky tieto dotknuté osoby (tzv. nútené procesné spoločenstvo
podľa § 78 ods. 1 CSP). Je tomu tak preto, aby jednak neboli ukrátení na svojich právach, a mohli sa k
veci vyjadriť, a najmä preto, aby rozsudok mohol byť pre nich záväzný a mal vôbec význam (rozsudok
totiž v zmysle § 228 ods. 1 CSP - okrem osobitne ustanovených výnimiek, práve tak ako je to napr.
pri osobitným predpisom ustanovenej možnosti domáhať sa určenia neplatnosti valného zhromaždenia

spoločnosti s ručením obmedzeným podľa § 131 ods. 5 Obchodného zákonníka - zaväzuje len strany
konania). Z povahy veci je teda z hľadiska vecnej legitimácie nevyhnutné, aby v konaní vystupovalo
spoločenstvo, inak musí byť žaloba zamietnutá. „V prípade žaloby o neplatnosť právneho úkonu sa
vyžaduje, aby na strane žalovaných ako nútené procesné spoločenstvo vystupovali všetci účastníci
dotknutého právneho úkonu. Ak by žalobca namiesto núteného procesného spoločenstva žaloval len

jeden subjekt, prípadne nie všetkých nútených spoločníkov, žaloba by musela byť pre nedostatok
pasívnej vecnej legitimácie zamietnutá.“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s.
266).

29. V danom prípade sa otázka uznášaniaschopnosti členskej schôdze a neplatnosti jej uznesenia,
tak ako je uvedené vyššie, dotýka aj ďalších osôb (subjektov týchto právnych vzťahov), ktoré nie sú
stranou v tomto konaní. Pri posudzovaní právnych úkonov, tak ako bolo uvedené vyššie, však musia
byť účastníkom takého konania všetky subjekty týchto právnych vzťahov, a preto pokiaľ nevystupujú na
strane žalobcu, mali by vystupovať na strane druhej. V tomto prípade však tomu tak nebolo, na konaní

sa,čiužakožalobcoviaaleboakožalovanínezúčastňujúvšetkyosobydotknuténapadnutýmuznesením
a všetci členovia pozemkového spoločenstva, a aj preto by bolo potrebné žalobu s poukazom na ust.
§ 78 ods. 2 CSP zamietnuť (rozsudok by totiž v zmysle subjektívnej záväznosti podľa ust. § 228 ods.
1 CSP nebol záväzný pre všetkých, tak ako je to napr. pri rozhodnutí podľa § 131 ods. 5 Obchodného
zákonníka).

30. A napokon, vo vzťahu k neprípustnosti tejto žaloby, aj keby bola podaná s účasťou všetkých
dotknutých osôb (či už na strane žalobcov alebo žalovaných), súd má za to, že nastolené otázky má s
poukazom na ust. § 26 ods. 2 zák. č. 97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách prejednávať obvodný
lesný úrad, ktorých ich v zmysle ust. § 40 zák. č. 71/1967 Zb. môže posudzovať ako otázky predbežné, a

preto ani z tohto pohľadu právny záujem na požadovanom určení súdom by nemohol byť naliehavý. Už
len na margo toho, v súvislosti so žalobcom deklarovanou potrebou súdneho rozhodnutia poukazom na
rozhodnutie Obvodného lesného úradu v Prešove o prerušení konania zo dňa 22.3.2013, súd poukazuje
na to, že podľa tohto rozhodnutia (č.l. 34) bolo konanie tohto úradu prerušené do vydania právoplatnéhoa vykonateľného rozhodnutia o zápise zmien do registra PS príslušného správneho orgánu vo veciach
podaných návrhov na zápis zmeny do registra PS zo dňa 26.11.2012 a 1.2.2013, a nie do rozhodnutia
tohto súdu. I podľa odôvodnenia toto rozhodnutie v súvislosti s konaním sa súde poukazovalo len na

súdne konanie vo veci neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia konaného dňa 14.11.2012, pričom
v tomto konaní sa žaloba týka opakovanej členskej schôdze zo dňa 12.12.2012.

31. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na
náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255

ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

32. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne
súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

33. Žalovaní v 2. a 3. rade boli v konaní úspešní v plnom rozsahu, a preto im súd voči žalobcovi v zmysle
ust. § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne
súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

34. Aj žalovaný v 1. rade bol z procesného hľadiska v konaní úspešný v celom rozsahu, a preto by

mal súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať mu podľa § 255 ods. 1 CSP plnú náhradu trov konania,
o ktorej výške by následne v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny úradník). Keďže však tomuto žalovanému v doterajšom
konaní podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadne konkrétne preukázané, odôvodnené a účelne

vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (trovy konania) nevznikli, a
neúspešný žalobca na náhradu trov konania nemá právo, vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1.
rade súd náhradu trov konania stranám nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva

na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.