Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 15, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/127/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7912219486
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7912219486.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov

JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava,
Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843,
proti žalovaným 1) Ž. G.J., E.. XX.XX.XXXX, K. G., S. XXX W. X) O. G., E.. X.XX.XXXX, K. G., S. XXX,
o zaplatenie 10 810,17 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 14C/120/2014-196 z 19.9.2017
Okresného súdu Trebišov

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok v jeho I. a II. výroku.
M e n í výrok III tak, že združeniu náhradu trov nepriznáva.

Žiadnej zo strán sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že I. žalobu zamieta, II. žalovaným náhradu
trov konania nepriznáva a III. Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie Legionárov,
Prešov priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobca žalobou, podanou uňho 30.11.2012 domáhal
a ako ju skutkovo a právne odôvodnil, že žalovaní sa k žalobe písomne nevyjadrili. Ďalej uviedol, že
podaním doručeným mu 21.12.2012 oznámil svoj vstup do konania na podporu žalovaných Združenie
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, že vykonal dokazovanie Zmluvou o poskytnutí spotrebného

úveru, Všeobecnými obchodnými podmienkami, Zmluvou o postúpení pohľadávok a prílohou č. 1 k tejto
zmluve, Oznámením o postúpení pohľadávky z 13.1.2012, pokusom o zmier z 12.11.2012, Dohodou o
uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo 16.5.2012, výsluchom žalovaných a zistil skutkový
stav, že pôvodný veriteľ Všeobecná úverová banka, a.s. a žalovaní ako dlžníci uzavreli 18.1.2008 v
súlades§497anasl. Obchodnéhozákonníka Zmluvuoposkytnutíspotrebnéhoúveruč.506173632,že
podľa článku. I. zmluvy, predmetom zmluvy bolo poskytnutie spotrebného bezúčelového úveru bankou
dlžníkovi v sume, mene a za podmienok dohodnutých v tejto zmluve, že výška úveru bola 7 236

eur (218 000,-Sk), úroková sadzba bola ku dňu podpisu zmluvy dohodnutá vo výške 10,90% ročne,
splatnosť úveru bola dohodnutá formou mesačných splátok vo výške 123,44 eur (3 718 Sk) splatných
k 15. dňu v mesiaci, splatnosť prvej splátky bola 15.2.2008 a konečná splatnosť úveru 17.1.2015.
Citoval znenie bodu 2. článku II. zmluvy, článku II. bod 1, čl. III, bod 2, článku IX., bod 4 Všeobecných
obchodných podmienok (ďalej len ,,VOP“), že zo Zmluvy o postúpení pohľadávok z 8.12.2011 spolu s
jej prílohou, je uvedené meno a priezvisko, rodné číslo žalovanej v 1/ rade, spolu s číslom úverového
účtu a dátumom uzavretia zmluvy, došlo k postúpeniu pohľadávky z postupcu - Všeobecná úverová

banka, a.s. na postupníka - žalobcu, čím mal preukázaná aktívna legitimácia žalobcu v tomto konaní,
že z prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok z 8.12.2011 vyplýva, že žalovaná v 1/ rade bola
ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní 1248 dní, že 16.5.2012 bola uzatvorená Dohoda o uznaní
záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach ( ďalej len ,,Dohoda“) medzi žalobcom a žalovanou v 1/rade, že v Článku 2. Dohody - Uznanie záväzku, žalovaná ako osoba uvedená v bode 1.2 uznala čo
do právneho dôvodu a výšky záväzok voči veriteľovi, ktorý vznikol na základe zmluvy uzatvorenej s
pôvodným veriteľom s tým, že dlžná suma pozostáva z istiny v sume 6 998,23 eur a nákladov na

inkasné konanie v sume 150,- eur a zároveň vyhlásila, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho
následkoch, že žalovaná v 1/ rade pred súdom uviedla že je pravdou, že s manželom uzatvorili zmluvu
o úvere, spočiatku ho splácali, pokiaľ pracovali v Dunajskej Strede, neskôr sa vrátili do miesta trvalého
bydliska z dôvodu, že ochorela svokra. Peniaze použili na zaplatenie nájmu bytu za štyri mesiace, kúpili
zariadenie bytu. Na okolnosti podpísania uznania dlhu si nepamätá, aby podpisovala nejaký dokument

a žalovaný v 2/ rade potvrdil skutočnosti uvedené žalovanou v 1/ rade, o uznanie dlhu o tom nič nevie,
aby manželka podpísala uznanie nejakého dlhu, on nepodpísal žiaden doklad. Citujúc znenie § 2 písm.
a), § 3 ods.1,2 zákona NR SR č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy, § 524 ods.1,2, § 525 ods.2, § 52 ods.1,2, § 53 ods.1,2,3, § 53 ods.5 Občianskeho
zákonníka, § 25 ods.1,2 zák. NR SR č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov, § 261 ods.3 písm. d), § 497, § 502 ods.1, § 503 ods.2, § 504, § 506 zák. č.

513/1991 Zb. Obchodného zákonníka platného a účinného v rozhodnom období (ďalej len ,,Obchodný
zákonník“), § 100, § 101, § 111 Občianskeho zákonníka a uzavrel, že na základe vykonaného
dokazovania zistil, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými bola uzavretá zmluva o
úvere, ktorá bola na žalobcu postúpená zmluvou o postúpení, ktoré postúpenie bolo preukázané v
súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka ako aj zákona o spotrebiteľských úveroch

a preto má za to, že je daná aktívna legitimácia žalobcu v tomto konaní, ďalej mal za preukázané,
že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom
úvere, teda spotrebiteľská zmluva v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v
súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Oznámením doručeným súdu 21.12.2012 vstúpilo

do konania Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS na strane žalovaného, ktoré vo svojom
vyjadrení k žalobe doručenom 20.2.2013 vznieslo námietku premlčania celého uplatneného nároku
a navrhlo žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Právny zástupca OZ si zároveň uplatnil trovy konania.
Z prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva, že k 8.12.2011 bola žalovaná v 1/ rade už
1248 dní v omeškaní s úhradou predmetnej pohľadávky. Na základe uvedeného je zrejmé, že ku dňu

postúpenia už uplynula trojročná premlčacia doba podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorý je
potrebné na daný právny vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy aplikovať, teda pohľadávka bola v tom čase už
premlčaná a citoval z R 1/1998 a vychádzal z informácie o počte dní omeškania uvedenej v prílohe č. 1 k
Zmluve o postúpení pohľadávok z 8.12.2011. Premlčacia doba začala plynúť najneskôr 1248 dní spätne
ku dňu postúpenia ( t.j. 3 roky a 153 dní), preto 8.12.2011 už bola trojročná premlčacia doba uplynutá

a celá pohľadávka žalobcu voči žalovaným bola premlčaná. Citoval znenie § 5b zák. č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 1.5.2014 a vzhľadom na uvedené bol povinný z úradnej moci
prihliadať na oslabenie nároku žalobcu voči spotrebiteľovi z dôvodu jeho premlčania. Ide o procesné
ustanovenie, ktoré je súd povinný aplikovať v čase rozhodovania o predmetnom nároku. Keďže žaloba
bola žalobcom podaná až po uplynutí premlčacej doby 30.11.2012, žalobu žalobcu v celom rozsahu

zamietol. Pokiaľ ide o aplikáciu všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka
a nie štvorročnej podľa Obchodného zákonníka na daný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, súd považuje
za potrebné poukázať na to, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú
súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení §52 až §54
Občianskeho zákonníka. Dualistický systém záväzkového práva (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava

premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.) v našom právnom poriadku síce dlhodobo
funguje, avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na premlčanie v spotrebiteľsko-právnej,
a teda typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi
podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má
a je pre nepodnikateľov výhodnejšia. Žalobca si svoj nárok v konaní uplatňuje proti žalovaným aj z

titulu toho, že so žalovanou v 1/ rade uzatvoril Dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v
splátkach a z toho, že žalovaná v 1/ rade v tomto dokumente prehlásila, že má vedomosť o premlčaní
dlhu a o jeho následkoch. Citoval znenie § 558, § 110 ods.1 druhá veta Občianskeho zákonníka,
a uviedol, že premlčanie je kvalifikované plynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť
možno odvrátiť námietkou premlčania. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch.

Uplynutím premlčacej doby právo nezaniká, iba sa oslabuje. Základným účelom inštitútu premlčania
je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje nároky
a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si
svoje povinnosti. Dohodu o splátkovom kalendári a uznaní dlhu je potrebné považovať za dodatok kpredbežne formulovanej štandardnej zmluve, teda k spotrebiteľskej zmluve, z ktorej žalobca odvodzuje
svoj právny nárok. Právny režim predbežne formulovanej štandardnej zmluvy definovaný v čl. 3 ods.
2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, teda

nevyhnutne musí dopadať aj na predmetnú dohodu. Dohoda o uznaní dlhu musí zodpovedať všetkým
náležitostiam platného právneho úkonu, najmä musí byť určitá a zrozumiteľná. V prípade ak takouto
dohodou dlžník uznáva premlčaný dlh, takéto uznanie zakladá právnu domnienku existencie dlhu v
čase jeho uznania iba vtedy, ak dlžník, ktorý dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Ak dlžník nevedel o
premlčaní, či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny, nemá jeho uznanie uvedené právne účinky.

Dlžník sa i tu môže brániť námietkou, že dlh nevznikol, alebo že v čase uznania neexistoval. Z dohody o
uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach nepochybne vyplýva, že záväzok žalovaná uznala
16.5.2012, pričom pohľadávka žalobcu bola premlčaná už ku dňu postúpenia 8.12.2011. Žalovaná tak
podpísala dohodu o uznaní už po uplynutí premlčacej doby, teda uznala už premlčaný dlh. V zmysle
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka je uznanie premlčaného dlhu podmienené vedomosťou
dlžníkaojehopremlčaníatátovedomosťjenevyhnutnápreprávneúčinnéuznaniedlhuavznikprávnych

následkov uznania. Poukázal na to, že v danom prípade ide o predformulovaný obsah dohody o uznaní
záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, pričom je možné mať pochybnosti o tom, že dlžník si bol
vedomý dôsledkov uznania dlhu, najmä predĺženia premlčacej doby v zmysle § 110 ods.1 Občianskeho
zákonníka. V zmysle § 558 možno uznať aj premlčaný dlh za predpokladu, že ten, kto dlh uznal, o tomto
premlčaní vedel. Také uznanie zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania len vtedy,

keď dlžník, ktorý dlh uznal, vedel o premlčaní. Ak dlžník nevedel o premlčaní, či pre skutkový alebo pre
právny omyl, napr. preto, že nepoznal ustanovenia zákona o premlčaní, nemá jeho uznania spomenuté
právne následky. Vzhľadom na vyššie uvedené, ako aj na výpoveď žalovaných o tom, že neboli poučení
o tom, že pohľadávka, ktorú majú uznať, bola v čase podpisu dohody premlčaná, súd dospel k záveru, že
prehlásenie žalovanej v 1/ rade o vedomosti premlčania dlhu a jeho následkoch tak, ako bolo vykonané

v dohode o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo 16.5.2012 nezakladá právny následok
uznania premlčaného dlhu tak, ako to vyžaduje citovaný § 558 Občianskeho zákonníka. Postup žalobcu
je v rozpore s dobrými mravmi, pretože podpisom takejto formulárovej dohody žalovaní ako spotrebitelia
zhoršili svoje zmluvné postavenie dohodnuté v pôvodnej zmluve v rozpore s § 54 ods.1 Občianskeho
zákonníka. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo

si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Je nelogické, aby spotrebiteľ, ak by mal vedomosť o stave
veci, mal záujem na uznaní záväzku a predĺžení premlčacej doby. Ide o znevýhodnenie spotrebiteľa
výlučne v prospech dodávateľa, predložením vopred pripraveného tlačiva na podpis spotrebiteľovi.
Uznanie záväzku žalovanou bolo vykonané na predtlači žalobcu, pričom listina bola označená ako
Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, ktoré označenie môže u bežného občana

- spotrebiteľa s minimálnym právnym vedomím za určitých okolností, keď je zo strany veriteľa, resp.
jeho právneho nástupcu či už písomne alebo ústne, telefonicky či iným spôsobom, upozorňovaný, keď
nie až zastrašovaný, možným súdnym konaním a následnou exekúciou, priviesť k rozhodnutiu uzavrieť
takúto dohodu o splátkovom kalendári v snahe zabrániť jeho postihu a urovnať svoje záväzky voči druhej
strane. V ďalšom si však možno často ani neuvedomuje, aké ďalšie prehlásenia podpísal, prípadne k

akým ďalším povinnostiam alebo sankciám sa zaviazal, navyše keď samotná dohoda je vypísaná vo
všetkých bodoch zástupcom druhej strany, preto predmetnú spotrebiteľskú vec podrobil aj z pohľadu
súdnej kontroly nekalých obchodných praktík. Inštitút nekalej obchodnej praktiky je zákonným termínom,
ktorý nie je možné prehliadať ani v rovine súkromného práva. V prípade, že žalobca uplatňuje právo po
použití nekalej obchodnej praktiky, súd môže odmietnuť poskytnúť ochranu takto uplatnenému právu. Ak

sa právo uplatňuje po použití nekalej obchodnej praktiky, ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi
(§ 3 ods.1 Občianskeho zákonníka). Konaním v rozpore s dobrými mravmi na účely zákona o ochrane
spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z. (účinný v čase podpisu dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní
záväzku) sa rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné
znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní

služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a
praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej
dohody (§ 4 ods. 8 zák. o ochrane spotrebiteľa). U iných praktík ako sú taxatívne uvedené v prílohe č.
1 zákona o ochrane spotrebiteľa je pre záver o nekalosti dôležitá existencia nižšie uvedených aspektov.
Obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b)

podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo
vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného
člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov (§ 7 ods. 2 zákona
o ochrane spotrebiteľa). Zámer žalobcu dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody ouznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo 16.5.2012, ktorú podpísala žalovaná, súd hodnotí
ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky tohto zákonného inštitútu a to
nedostatok odbornej starostlivostí na strane dodávateľa, ako aj potenciálne riziko, že takéto konanie

naruší správanie spotrebiteľa. Uznanie dlhu žalovanou súd považuje za právne neúčinné, pretože
žalovaná nemala vedomosť o následkoch uznania dlhu, ktoré je zakomponované do dohody, pričom
je možné mať pochybnosti o tom, že ide o skutočný prejav vôle žalovanej uznať dlh a nejde iba o
vôľu uzavrieť dohodu o splátkach so žalobcom. Z uvedeného je zrejmé, že pri dostatku informácii by
žalovaná uvedenú dohodu spojenú s uznaním dlhu nepodpísala. Žalobca v rozpore s požiadavkami

odbornej starostlivosti žalovanú nepoučil o následkoch podpisu dohody a uznania. Zo samotného znenia
dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach je zrejmé, že sa jedná o formulárový
dokument, ktorý má zdanlivo pôsobiť ako ústupok žalovanej strane vo forme povolenia splátok dlhu, no
jeho skrytým cieľom je dosiahnutie uznania záväzku a tým predĺženie premlčacej lehoty na uplatnenie
žalobného nároku. Zo samotného textu predmetnej dohody vyplýva, že ide o formulár, ktorý žalobca
používa vo vzťahu k neurčitému počtu dlžníkov . Ak dlžník podpisuje takúto dohodu, nerobí to z dôvodu,

aby uznal svoj záväzok, ale aby dosiahol možnosť uhrádzať svoj dlh v splátkach. Uznanie záväzku je
cieľ sledovaný žalobcom, nie však žalovaným ako spotrebiteľom, ktorý obsah formulára nemôže nijako
ovplyvniť. Zámer žalobcu dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody o uznaní záväzku
a o úhrade pohľadávky v splátkach zo 16.5.2012 vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, lebo pri
uzavretí predmetnej dohody neboli dodržané princípy dobromyseľnosti a čestnosti, tak ako sa nimi súd

zaoberal a uviedol vyššie a ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, teda absolútne neplatný,
súd neposkytol ochranu takto uplatnenému právu. Citoval znenie § 255 ods.1, § 262 ods.1 CSP a
uviedol, že v danom prípade žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, preto boli v tomto konaní plne
úspešní žalovaní, ktorí si trovy konania neuplatnili, ani im zo spisu žiadne preukázateľné trovy konania
nevyplynuli, preto o trovách konania rozhodol tak, že žalovaným náhradu trov konania nepriznal. Do

konania na podporu žalovaných vstúpil 21.12.2012 podľa § 93 ods.2 OSP (účinného do 30.6.2016) ako
vedľajší účastník Združenie na ochranu spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, Prešov. Vedľajší
účastník ako osoba konajúca sama za seba a vystupujúci na podporu žalovaných bol z procesného
hľadiska plne úspešný a preto mu náhrada trov konania patrí v celom rozsahu, preto o trovách konania
vo vzťahu žalobca a vedľajší účastník rozhodol tak, že vedľajšiemu účastníkovi priznal náhradu trov

konania v rozsahu 100% voči žalobcovi za úkony do 30.6.2016. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.
3.Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca (č. l. 224 - 233) z dôvodu, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré odôvodnil nasledovne:
Pri posudzovaní premlčania súd vychádzal z počtu dní omeškania, ako údaju uvedeného v prílohe
č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok, ktorý vyjadruje počet dní, ktoré uplynuli od splatnosti splátky,
s ktorou sa žalovaní dostali prvý krát do omeškania. Zdôraznil, že uvedený počet dní omeškania
nemožno spájať s vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru resp., iným právnym úkonom, na základe

ktorého by došlo k splatnosti všetkých splátok úveru do budúcna. Má za to, že právne posúdenie
súdu, kedy posudzoval premlčanie od splatnosti splátky, s ktorou sa žalovaní dostali prvý krát do
omeškania a uzavrel, že pohľadávka sa premlčala už v čase pred postúpením pohľadávky nemá
žiadnu oporu v zákone. Postupca a žalovaní si v Zmluve o poskytnutí spotrebného úvere (ďalej len
„Zmluva") dojednali plnenie v splátkach s presným stanovením termínov splatnosti jednotlivých splátok.

Žalovaní sa dostali do omeškania, uvedené termíny neplnili a jemu (resp. už postupcovi) tým vzniklo
právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Postupca toto právo nevyužil (toto v konaní nebolo
tvrdené ani jedným zo strán konania), pričom mimoriadna splatnosť nebola vyhlásená ani z jeho strany.
Premlčacia doba teda plynula pre každú splátku samostatne, odo dňa splatnosti tej - ktorej splátky,
pričom konečná splatnosť úveru nastala v zmysle Zmluvy 17.1.2015. Pre úplnosť v tejto súvislosti

poukazuje na § 565 O. z., z ktorého nesporne vyplýva, že pri plnení v splátkach vzniká veriteľovi
právo na zosplatnenie celého dlhu len do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky. Ak veriteľ svoje
oprávnenie nevyužije, plynie premlčacia doba pre každú splátku samostatne. Ak však dlžník nesplní
v určenom termíne ani ďalšiu splátku, veriteľovi opätovne vzniká právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť,
pričom ak toto právo využije, tak premlčacia doba všetkých splátok do budúcna začne plynúť od

splatnosti tejto ďalšej nesplnenej splátky. Postupca, ako ani žalobca svoje právo zosplatniť pohľadávku
nevyužili, pričom konečná splatnosť úveru nastala 17.1.2015, a teda pre všetky splátky splatné pred
konečnou splatnosťou plynula samostatná trojročná premlčacia doba odo dňa ich splatnosti (pre každú
samostatne). Považuje odôvodnenie súdneho rozhodnutia za nepreskúmateľné. Nie je zrejmé, nazákladeakýchzákonnýchskutočnostísúdustálil,ževeriteľmoholuplatniťnasúdesvojeprávonajneskôr
1248 dní spätne ku dňu postúpenia (t.j. 3 roky a 153 dní) a z akého dôvodu podľa názoru súdu bola
8.12.2011 trojročná premlčacia doba už uplynutá a celá pohľadávka žalobcu voči žalovaným premlčaná.

V nadväznosti na uvedené zastáva názor, že vyššie citované odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
je svojvoľné a absolútne nerešpektujúce skutkový stav veci, čím súd odňal žalobcovi možnosť konať
pred súdom a porušil žalobcove právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy SR
v spojení s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. V tejto súvislosti poukázal na Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.

zn. 10bdoV/10/2012 z 30.5.2013, Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo 90/2013 z 22.8.2013
z ktorých citoval. V súdenom prípade bolo medzi zmluvnými stranami (postupcom a žalovanými)
dohodnuté plnenie v splátkach. Pri takejto dohode o plnení dlhu môže veriteľ od dlžníka žiadať vždy
len splnenie príslušnej splátky, ktorá sa stane splatnou (zročnou). Každá zo splátok tak predstavuje
samostatné plnenie a preto pre každú z nich plynie trojročná premlčacia doba podľa § 103 O. z.
samostatne. O. z. ďalej v § 565 umožňuje, aby sa veriteľ s dlžníkom dohodli, že ak sa nesplní niektorá

splátka, stane sa zročným celý dlh (tzv. strata výhody splátok). Veriteľ v takom prípade môže žiadať
o zaplatenie celého dlhu. Trojročná premlčacia doba, pokiaľ ide o celý zostávajúci dlh, začína plynúť
odo dňa splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej došlo k vyhláseniu splatnosti celého dlhu. To však
platí len v prípade, keď veriteľ využil svoje právo žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie
niektorých zo splátok. Ak sa tak nestalo, premlčacia doba plynie naďalej pre jednotlivé splátky odo dňa

ich splatnosti. Na základe uvedeného sa žalobca nestotožňuje s názorom súdu, v zmysle ktorého ak
by začiatok plynutia premlčacej doby bol viazaný na deň, kedy sa dlžník dostal prvýkrát do omeškania,
potom by došlo k neprípustnému posunutiu začiatku plynutia premlčacej doby v zrejmom rozpore s
účelom inštitútu premlčania a zásadou všeobecnej ochrany spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch. V
tejto súvislosti poukázal na znenie § 103 O. z. Ďalej citoval znenie § 101, § 103 O. z. a zastáva názor,

že právne posúdenie súdu, v zmysle ktorého si veriteľ prvý krát na súde mohol svoje sporné právo
uplatniť najneskôr 1248 dní spätne ku dňu postúpenia, nemá žiadnu oporu v zákone. V súvislosti so
skutočnosťou, že ani jeden z veriteľov (postupca ani žalobca) nevyhlásil mimoriadnu splatnosť, resp.
nevykonal právny úkon smerujúci k splatnosti všetkých splátok, žalobca poukazuje na § 217 ods.1
CSP, v zmysle ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Napadnuté rozhodnutie

bolo vyhlásené 19.9.2017 teda v čase, kedy boli už všetky splátky úveru splatné. 16.5.2012 zároveň
žalovaný 1/ podpísal Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku (ďalej len „Dohoda"),
prostredníctvom ktorej žalovaný 1/ uznal svoj záväzok voči žalobcovi vzniknutý zo Zmluvy uzavretej s
postupcom čo do dôvodu a výšky a zaviazal sa splatiť svoj záväzok v splátkach uvedených v Dohode.
Predmetná Dohoda spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania dlhu zo strany

dlžníka, teda má písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub
dlžníka tento dlh zaplatiť. Obsahom Dohody je uznanie dlhu zo strany žalovaného 1/ ako právny inštitút
zakotvený v Občianskom zákonníku, pričom právnym následkom uznania práva, ktorý nastáva priamo
zo zákona, je prerušenie plynutia premlčacej doby. To znamená, že doba, ktorá dovtedy uplynula, sa
stáva právne bezvýznamnou a začne plynúť nová 10 ročná premlčacia doba, a to priamo zo zákona.

Citoval znenie § 110 ods.1 O. z. a považoval za potrebné zdôrazniť, že podpisom Dohody, došlo k
naplneniu § 110 ods.1 druhá veta O. z., tzn. k prerušeniu plynutia premlčacej doby a k plynutiu novej
10 ročnej premlčacej, pričom k tomu, aby nastali uvedené účinky zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v
čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Teda aj uznaním premlčaného záväzku bez toho, aby bol
dlžník poučený o premlčaní, nastávajú vyššie uvedené účinky. Na predmetnú skutočnosť nemá vplyv

ani vyplnenie alebo nevyplnenie výšky splátok, nakoľko tie nie sú nevyhnutné k otázke uznania záväzku.
Poukázal na rozdielnosť účinkov a rovnako aj rozdielnosť náležitostí potrebných k tomu, aby nastali
účinky § 110 ods.1 druhá veta a § 558 O. z.. Uznanie premlčaného práva nie je z hľadiska účinkov
spojených s § 110 ods.1 O. z. viazané na vedomosť dlžníka, že uznal premlčané právo. K prerušeniu
plynutia pôvodnej premlčacej doby a začatiu plynutia novej 10 ročnej premlčacej doby dochádza bez

ohľadu na to, či dlžník v čase uznania o premlčaní vedel alebo nie. Úprava obsiahnutá v § 558 O. z.
spája vedomosť toho, kto uznal premlčaný dlh, o jeho premlčaní, so vznikom vyvrátiteľnej domnienky,
že dlh v čase uznania trval. To znamená § 110 ods.1 O. z. nepodmieňuje samotné uznanie dlhu a
jeho účinky (hoci aj vo vzťahu k premlčanému dlhu) s nutnosťou vedomosti toho, kto dlh uznal, o jeho
premlčaní a jeho následkoch. Podpísaním Dohody došlo k začatiu plynutia novej 10-ročnej premlčacej

doby, teda právny účinok spojený s uznaním práva, ktorý predpokladá § 110 ods.1 druhá veta O. z.,
t.j. prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začiatok plynutia novej 10 - ročnej premlčacej doby
v tomto prípade nastal. Zároveň poukázal na účinky § 558 O. z. v súvislosti s čl. 3 bod 3.1 Dohody
posledná veta, v ktorej je jednoznačne, zrozumiteľne a jasne uvedené: „Osoby uvedené v bode 1.2a, alebo 1.3 tejto Dohody vyhlasujú, že majú vedomosť o premlčaní dlhu či jeho následkoch." Citoval
znenie § 558 O. z. a tým, že žalovaný 1/ podpísal Dohodu, prejavil svoju vôľu záväzok splniť, čo je
zároveň v jeho záujme, pretože po jeho splatení nebude figurovať v databázach neplatičov, čím sa môže

v budúcnosti zlepšiť jeho postavenie pri žiadosti o úver. Predmetná Dohoda neobsahuje žiadne zložité
ani zavádzajúce právne formulácie. Obsah Dohody nie je tak rozsiahly, aby sa s ním žalovaný nemal
možnosť oboznámiť a okrem toho žalovaný Dohodu podpisoval vo svojom bydlisku, teda mal možnosť
si Dohodu v pokoji prečítať a v prípade, ak mal záujem uzatvoriť Dohodu s takýmto obsahom, vysloviť s
ňou svoj súhlas svojím podpisom, resp. odmietnuť ju a nepodpísať, ak s jej obsahom nesúhlasil. Ide o

prejav slobodnej vôle žalovaného, ktorý si je vedomý svojho záväzku, uzavrieť s nim predmetnú Dohodu
a svoj záväzok postupne splatiť v dohodnutých splátkach. Zároveň si dovolil poukázať na skutočnosť,
že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno chápať ako ochranu
ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa (viď. Rozsudok Nejvyššího soudu České republiky,
sp.zn. 23 Cdo 1201/2009 a tiež komentár Občanský zákoník I Komentár. I. vydanie, Praha: C.H.Beck,
2008). Účelom ochrany spotrebiteľa je zabezpečiť rovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán tak, že súd má povinnosť ex offo prihliadať na neprijateľnosť a neplatnosť zmluvných podmienok.
Účelom ochrany spotrebiteľa však v žiadnom prípade nemôže byť zbavenie spotrebiteľa akejkoľvek
zodpovednosti za záväzkové vzťahy, do ktorých vstupuje. Zastáva názor, že súd vybočil z medzí a
účelu ochrany spotrebiteľa upravenej v OZ, keď úplne negoval hmotnoprávne inštitúty upravené v
OZ, a to uznanie práva v zmysle § 110 ods.1 O. z., ako aj uznanie záväzku v zmysle § 558 O. z.,

vychádzajúc pritom iba z domnienok, ktoré riadne neodôvodnil. Daným prístupom súdu dochádza k
popretiu procesnej zásady rovnosti strán a k neprimeranej ochrane spotrebiteľa vedúcej k úplnému
zbaveniu zodpovednosti spotrebiteľa za plnenie svojich povinností, ktoré mu zo záväzkového vzťahu
vyplývajú. Žiadne zákonné ustanovenie nebráni súdnemu uplatneniu aj premlčaného práva a zároveň
premlčaním dlh nezaniká, teda nemožno ani pri najmenšom hovoriť o použití nekalých obchodných

praktík. V danom prípade došlo navyše k uznaniu dlhu a teda k plynutiu novej premlčacej doby. Zároveň
je namieste poukázať na skutočnosť, že žalovaní sú v mnohých prípadoch v omeškaní s úhradou dlžnej
sumy niekoľko rokov, pričom v snahe zabrániť súdnemu riešeniu veci sú vyzývaní písomne, telefonicky,
v snahe zabezpečiť úhradu dlžnej sumy ešte pred podaním žalobného návrhu za účelom mimosúdneho
vyriešenia veci a zabrániť tak zbytočnému navyšovaniu dlžnej sumy. Žalovaný 1/ si bol vedomý svojho

záväzku, avšak ten uhradený nebol. Konanie žalovaného 1/ nemožno považovať za morálne a čestné,
a preto nemožno súhlasiť s tým, resp, je absurdné, aby takému konaniu bola zo strany okresného súdu
poskytnutá ochrana. Príkladmo poukázal na nasledovné rozhodnutia: Krajského súdu v Bratislave z
30.4.2015, sp. zn. 2Co/862/2014, Krajského súdu v Nitre z 31.3.2014, sp. zn. 6Co/252/2013, Krajského
súdu v Prešove z 11.3.2014, sp. zn. 9Co/35/2013, Krajského súdu v Prešove z 10.6.2014, sp. zn.

9Co/41/2013, Krajského súdu v Žiline z 29.5.2014, sp. zn. 11 Co/187/2014, Krajského súdu v Trnave z
28.7.2014, sp. zn. 25Co/84/2013, Krajského súdu v Nitre z 31.3.2014, sp. zn. 7Co/82/2014, z ktorých
odôvodnení citoval. V poslednom rade nestotožňuje s rozhodnutím o trovách konania, kedy súd bez
bližšieho odôvodnenia v rozpore s § 255 ods. 1 CSP priznal združeniu nárok na náhradu trov konania
v celom rozsahu. Citoval znenie § 255 ods.1, § 60, § 470 ods.1,2, § 474 CSP a uviedol, že súd

rozhodoval za účinnosti CSP (rozsudok bol vydaný 17.10.2017), a preto bol v zmysle prechodných a
záverečných ustanovení povinný rozhodovať podľa CSP, hoci konanie začalo predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti. § 255 ods.1 CSP jednoznačne vymedzuje, že súd prizná nárok na náhradu trov konania
podľa pomeru úspechu vo veci len stranám sporu. § 60 CSP zároveň vymedzuje, že stranami sporu
sú žalobca a žalovaný. Združenie je podľa jeho názoru v zmysle § 95 ods.1 CSP osobitným subjektom

(nie stranou sporu). Na základe uvedeného nesúhlasí s priznaním nároku na náhradu trov konania
združeniu. Ustanovenia CSP nedovoľujú súdu, aby pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v
konaniach, ktoré boli začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP aplikoval iný režim než ten, ktorý
je upravený v § 251 - § 264 CSP. Združenie nebolo v súdenom prípade stranou sporu a preto v zmysle
§ 255 ods.1 CSP nemá nárok na náhradu trov konania, nakoľko tento súd prizná len strane sporu (t. j.

žalovaným a žalobcovi). Poukázal na skutočnosť, že má za to, že združenie, ktoré za účinnosti zák. č.
99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok vystupovalo v postavení vedľajšieho účastníka, má v súdenom
prípade postavenie osobitného subjektu podľa § 95 ods.1 CSP (jeho znenie citoval), nakoľko sa jedná o
právnickú osobu, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. V tejto súvislosti
namietol neprípustnosť vstupu združenia do konania z dôvodu nepreukázania súhlasu žalovaných. V

zmysle § 95 ods.1 CSP je nevyhnutnou súčasťou oznámenia združenia o vstupe do konania súhlas
strany, na ochranu práv ktorej má vystupovať. Vzhľadom na to, že združenie takýto súhlas do dnešného
dňa nepredložilo, zastáva názor, že nesplnilo podmienky na pribratie do konania a súd na jeho podania
nemal prihliadať. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu z17.10.2017, č. k. 14C/120/2014-196 preskúmal a v zmysle § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe
žalobcu, resp. v zmysle § 389 ods.1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. Zároveň vyčíslil trovy odvolacieho konania do výšky 983,76 €, ktoré špecifikoval.

4.K odvolaniu žalobcu sa vyjadrilo Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (č. l. 250 - 254)
ale s prihliadnutím na skutočnosť, že združenie nepredložilo plnú moc na zastupovanie žalovaných v
spore odvolací súd na neho neprihliadal.
5.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje

dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok
vo výrokoch I. a II. potvrdil podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny, na čom nič nemení ani podané
odvolanie a vo výroku III. zistil, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie (§ 387 ods.1 CSP) rozsudku,
ani na jeho zrušenie (§ 389 ods.1 CSP), preto ho, podľa § 388 CSP, zmenil tak, že združeniu náhradu
trov nepriznal.
6.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou

nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §
191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to

vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
7.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd dostatočne zistil skutkový stav, ale tento
nesprávne právne posúdil.

8.Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej
inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo
skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové

zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené

posúdenímvecipoprávnejstránketrebarozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávneho
predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
9.Súd síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil a na daný skutkový stav ho

nesprávne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu nevyvodil správne závery
o právach a povinnostiach stranách sporu a to vo vzťahu k všetkým výrokom napadnutého rozsudku.
10.Odvolací súd sa stotožňuje s námietkami žalobcu uvedenými v jeho odvolaní, týkajúcich sa
premlčania žalovaného nároku. Správne žalobca poukázal na to, že jeho nárok nie je premlčaný a nebol
ani v čase jeho postúpenia. Odvolací súd konštatuje, že nárok žalobcu by bol dôvodný, ak by bola platne

uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávky, teda, ak by existovala jeho aktívna legitimácia.
11.V prvom rade je nutné uviesť, že žalobca nemá postavenie banky, ani nebankového subjektu s
oprávnením poskytovať úvery alebo iné peňažné služby (§ 2 ods.1 zák. č. zák. č. 483/2001 Z. z. obankách) a rovnako je potrebné zdôrazniť (tak ako na to poukázal aj žalobca), že postúpená pohľadávka
nebola zosplatnená.
12.Podľa § 2 ods.1 ZoB banka je právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky založená

ako akciová spoločnosť, ktorá je úverovou inštitúciou podľa osobitného predpisu a ktorá má bankové
povolenie. Iná právna forma banky sa zakazuje.
13.Podľa 3 ods.2 ZoB bez bankového povolenia nemôže nikto poskytovať úvery a pôžičky v rámci
predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti, z návratných peňažných prostriedkov
získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

14.Podľa § 525 ods.2 O. z. nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo
dohode s dlžníkom.
15.Tým, že právny predchodca žalobcu (VÚB banka a. s.) postúpil na žalobcu pohľadávku zo zmluvy o
úvere, ktorá nebola v čase postúpenia zosplatnená, práva a povinnosti sa spravovali zák. č. 483/2001
Z. z. o bankách.
16.Podľa § 92 ods.8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov ak

je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre

postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá
pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo
banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky
uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho

istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu

ustanovených týmto zákonom.
17.V kontexte s § 3 ods.2 zák. o bankách spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky na iný
subjekt môže byť len pohľadávka splatná a taká, s ktorou bol klient v omeškaní viac ako 90 dní po
predchádzajúcej výzve veriteľa.
18.Odvolací súd je toho názoru, že na inú osobu ako banku možno postúpiť len splatnú pohľadávku,

ktorému výkladu podporne svedčí aj vývoj § 17 ods.1,2 zák. č. 129/2010 Z. z. v platnom znení. Je
nutné zdôrazniť, že predmetom postúpenia môže byť len určitá pohľadávka, t. j. právo na plnenie, lebo
postúpenímpohľadávkynedochádzakpostúpeniuvzťahunazáklade,ktoréhopohľadávkavznikla,preto
nemá postupca oprávnenia z tohto vzťahu, ale má len práva, ktoré prináležia postúpenej pohľadávke,
teda nemá ani možnosť túto pohľadávku zosplatniť. V opačnom prípade by došlo k zmene zmluvy, a teda

zmenu vzájomných práv a povinností tvoriacich obsah záväzku, ktorá predpokladá v zmysle § 493 Obč.
zák., na čo je potrebná dohodu zmluvných strán. (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 14.10.2010,
sp. zn. 3 Obdo 7/2009).
19.Z gramatického a logického výkladu § 92 ods.8 jasne vyplýva, že banka je oprávnená písomnou
zmluvou postúpiť zodpovedajúcu časť pohľadávky jej klienta, ktorý je s platením v omeškaní nepretržite

viac ako 90 kalendárnych dní alebo ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke presiahol dobu jeden rok. Zámer zákonodarcu umožniť postúpiť
len pohľadávku, ktorej splatnosť už nastala, teda banka nemôže postúpiť nebanke „živý úver", len
pohľadávky z „ukončeného úveru" a zo „živého úveru" môže postúpiť len splatné splátky.
20.Zásadný problém vo vedenom konaní vznikol pri posudzovaní právnych následkov plynúcich z

právnej normy (§ 92 ods.8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách) v súvislosti s postúpením pohľadávky na iný
subjekt, ktorý nie je bankou. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca nie je subjektom oprávneným poskytovať
spotrebiteľský úver, preto odvolací súd posudzoval, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky z
právneho predchodcu žalobcu na žalobcu.
21.Odvolací súd uvádza, že spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods.8 zák. o bankách

môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými, a to za predpokladu predchádzajúcej
písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní.
Ide o zákonné predpoklady pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase
postúpenia pohľadávky, a to kumulatívne.22.V konaní bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu
(VÚB, a.s.) a žalovanými bola 17.1.2008 uzatvorená Zmluva o poskytnutí spotrebného úvere, na
základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 7 236,- € a na ktorú bolo potrebné hľadieť

ako na spotrebiteľskú zmluvu a aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva podľa zákona o ochrane
spotrebiteľa č. 634/1992 Zb. § 23a (viď uznesenie ÚS SR z 5.6.2013, sp. zn. II. ÚS 329/2013) a zák.
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Rovnako je nesporné, že žalovaná si neplnila povinnosti
vyplývajúce zo zmluvy, preto právny predchodca žalobcu oznámil žalovanej listom z 13.1.2012 (č.l. 12),
že postúpil pohľadávku na žalobcu. 8.12.2011 bola podpísaná Zmluva o postúpení pohľadávok, medzi

VÚB a. s., a EOS KSI Slovensko, s. r. o. (žalobca v tomto konaní). Z obsahu spisu nesporne vyplýva,
že žalobca v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nepreukázal, doručenie výzvy právnym
predchodcom žalobcu v zmysle § 92 ods.8 ako aj Oznámenie o postúpení pohľadávky podľa § 526 O.
z. (č. l. 9) či boli žalovaným aj reálne doručované.
23.Odvolací súd má za to, že v danom prípade neboli splnené zákonom stanovené podmienky na platné
postúpenie pohľadávky. So zreteľom na uvedené je odvolací súd toho názoru, že táto podmienka pre

platné postúpenie bankovej pohľadávky v zmysle § 92 ods.8 zák. o bankách splnená nebola, v dôsledku
čoho je potrebné postúpenie predmetnej pohľadávky posúdiť ako neplatné. Nakoľko pohľadávka
právneho predchodcu žalobcu nebola na žalobcu platne postúpená, žalobca nie je v konaní, v ktorom
si uplatňuje pohľadávku z neplatného postúpenia, aktívne vecne legitimovaný.
24.Z uvedeného dôvodu je nutné zmluvu o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa pohľadávky

žalovanej považovať za neplatnú podľa § 39 O. z., lebo sa ňou obchádza zák. č. 483/2001 o bankách.
25.Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len NS SR) z 24.4.2018, sp. zn. 1 Cdo 147/2017, podľa ktorého postúpenie pohľadávky banky v rozpore
s § 92 ods.8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách je neplatný právny úkon. Podľa názoru NS SR kardinálnym
právnym problémom je otázka platnosti, či neplatnosti právneho úkonu postúpenia pohľadávky podľa §

39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), teda či podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez
súhlasu žalovaného na tretiu osobu, ktorá nie je bankou (žalobca) podľa § 92 ods.8 prvá veta zák. o
bankách musia byť splnené, aby došlo k platnému postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému na
žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok, alebo v prípade ich nedodržania prichádza sankcia v podobe
absolútnej neplatnosti právneho úkonu postúpenia. V odôvodnení rozhodnutia NS SR sa uvádza, že

rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom spore je vo všeobecnosti fakt, ktorý nemožno opomínať,
že sa jedná o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru). Zároveň ďalšími zo
zákona o bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej
výzvy banky dlžníkovi a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné
špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na

tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu
zákonníku. NS SR konštatoval, že v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods.8 prvá veta
zák. o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v
rozpore so zákonom (v tomto prípade so zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle
§ 525 ods.2 OZ vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ.

26.V prejednávanom spore Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie Legionárov,
Prešov vystupovalo ako vedľajší účastník (ďalej len VÚ) len v časti prvoinštančného konania a to do
30.6.2016, kedy nadobudol platnosť a účinnosť CSP (zák. č. 160/2015 Z. z.). Združenie na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS, nepredložilo súhlas žalovaných ani plnú moc na ich zastupovanie v konaní
podľa § 95 a 85 CSP.

27.ZrozhodovacejčinnostisúdovtýkajúcejsapriznávaniatrovprávnehozastúpeniaVÚjezrejmýprávny
názor, že trovy vynaložené VÚ, pozostávajúce z trov právneho zast., nie sú v príčinnej súvislosti s
jeho procesným postojom k predmetu konania, preto ich nemožno považovať za účelne vynaložené.
Je potrebné poukázať i na skutočnosť, že VÚ - vzhľadom na svoj cieľ - bol vytvorený na ochranu
spotrebiteľa, sú jeho výdavkami výdavky na financovanie jeho účelu a výdavky na jeho správu, teda z

uvedeného vyplýva, že samotný VÚ je spôsobilý a schopný chrániť záujmy spotrebiteľa. VÚ má právo
zvoliť si pri účasti v konaní zástupcu, avšak takto vynaložené trovy nemožno považovať za účelné
bránenie práva samotného účastníka v konaní. Právo na právnu pomoc sa priznáva každému, tak
fyzickej, ako aj právnickej osobe, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana a hlavný význam práva
na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v Čl.47 ods.2 Ústavy SR majú zodpovedajúcu

povinnosťnebrániťúčastníkom,abyvkonaníprednimivyužívaliprávnupomoc,žesúčasťouzákladného
práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania a v tejto súvislosti
má VÚ rovnaké možnosti ako ktorýkoľvek iný účastník v konaní v súvislosti so svojim zastúpením v
rámci zák. upravených možností, t. j. nie je vopred vylúčený z možnosti zvoliť si na svoje zastupovanieadvokáta, avšak tým, že sa mu neprizná náhrada trov konania - trov právneho zast., pretože sa
nepovažujú za účelne vynaložené, lebo neboli v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k
predmetu konania (nález II.ÚS 78/03 z 9.9.2004 Ústavného súdu SR), nie je porušené jeho základné

právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa Čl.47 ods.2 a 3 Ústavy SR. Znenie § 137
O. s. p. (účinné od 1.1.2012) síce medzi trovy konania zahŕňa i náhradu výdavkov právnickej osoby,
ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, avšak ide o náhradu výdavkov
právnickej osoby, nie o odmenu za zast., ak je zástupcom advokát tejto právnickej osoby. Napokon
treba dodať, že paušálny vstup VÚ do všetkých konaní, v ktorých žalobca vystupuje, bez zreteľa na stav

konkrétneho súdneho konania, vôľu spotrebiteľa a účelnosť jeho úkonov, nemožno považovať za dôkaz
o jeho vôli naplniť cieľ svojej činnosti. S prihliadnutím na cieľ VÚ, ktorým je ochrana a presadzovanie
oprávnenýchzáujmovspotrebiteľa,anakonkrétneokolnostiprípaduatonajmäskutočnosť,ževstúpildo
konania ako profesijná organizácia na ochranu spotrebiteľa z vlastného podnetu, a splnomocnil na svoje
zastupovanie advokáta, hoci zo samotnej jeho podstaty vyplýva, že musí byť schopný pomáhať tomu
účastníkovikonania,nastranektoréhovstupujedokonania,nemožno-akoužbolouvedené-považovať

jeho trovy za účelne vynaložené a tiež nemožno opomenúť skutočnosť známu odvolaciemu súdu z iných
vecí, v ktorých je ten istý žalobca, ako v prejednávanej veci, že aj iné subjekty s rovnakým predmetom
činnosti (cieľom) ako vedľajší účastník, vstupujú do toho istého konania na strane žalovaného ako VÚ
a na svoje zastupovanie splnomocňujú advokáta, čo nutne vedie k úvahe, že primárnou pohnútkou pre
vstup do konania nie je ochrana práv konkrétneho spotrebiteľa.

28.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
29.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
30.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

31.Žalovaní boli v odvolacom konaní úspešní, ale žiadne trovy im v súvislosti s týmto konaním nevznikli,
preto im nebola priznaná náhrada jeho trov a žalobca nemal v odvolacom konaní úspech.
32.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.