Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, October 17, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/231/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116224287
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6116224287.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.

Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., so
sídlom Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovanej: A. C., nar. XX. XX. XXXX, trvalý
pobyt W. XXXX/XX, XXX XX O. O., o zaplatenie 3 260,03 EUR s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 30. 05. 2017, č. k.: 12Csp/172/2016-53, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku I. v časti, ktorou súd uložil žalovanej priznanú istinu zaplatiť v
mesačných splátkach vo výške 20 EUR m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 3.260,03
EUR a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.287,97 EUR od 27. 11. 2015 do zaplatenia v

lehote do tridsiatich dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

II. Rozsudok okresného súdu vo výroku II. v časti, ktorou žalobu v časti o zaplatenie úroku vo výške 7,49
% ročne zo sumy 2.287,97 EUR od 27. 11. 2015 do zaplatenia zamietol, p o t v r d z u j e.
III. Rozsudok okresného súdu vo výroku II. v časti, ktorou žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 972,06 EUR od 27. 11. 2015 do zaplatenia zamietol ako aj vo výroku III.
o trovách konania z r u š u j e a vec v tomto rozsahu vracia okresnému súdu na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že:
„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 3 260,03 EUR a úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo
sumy 2 287,97 EUR od 27. 11. 2015 do zaplatenia a to všetko v pravidelných mesačných splátkach vo
výške 20,00 Eur mesačne splatných do 25. dňa toho ktorého mesiaca počnúc mesiacom august 2017
s tým, že omeškanie splnením čo i len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.

II. Žalobu v časti o zaplatenie úroku vo výške 7,49 % ročne zo sumy 2 287,97 EUR od 27. 11. 2015

do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 972,06 EUR od 27. 11. 2015 do
zaplatenia zamieta.

III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania od žalovanej v celom rozsahu.“

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 20. 12. 2016 domáhal voči
žalovanej zaplatenia sumy 3 260,03 EUR, ktorú odôvodnil tým, že na základe zmluvy o stavebnom

sporení č. 2992418 3 01 bola s J. A., nar. XX. XX. XXXX a žalovanou uzatvorená Zmluva o mimoriadnom
medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 06. 07. 2006, v súlade s ktorou poskytol žalobca dlžníkovi
mimoriadny medziúver č. 2992418 0 02 vo výške 3 319,39 EUR. Úroková sadzba úrokov za úver bola
dohodnutá 7,49 % ročne. Nakoľko sa úroky za medziúver vypočítavali z výšky vyplateného úveru, bolidlžníkovi účtované od 19. 07. 2006 zo sumy 2 788,29 EUR a od 25. 07. 2007 zo sumy 3 319,39 EUR.
Dlžník sa zaviazal do pridelenia cieľovej sumy poukazovať na konto stavebného sporenia mesačné
vklady vo výške minimálne 16,60 EUR a na konto medziúveru splácať úroky za poskytnutý medziúver

mesačnými splátkami vo výške 20,75 EUR, ktoré boli splatné do 15. dňa v mesiaci. Žalovaná sa
ručiteľským vyhlásením zaviazala splniť dlh žalobcovi za dlžníka v prípade, ak dlžník neplní sám.
Žalovaný porušil zmluvne dohodnuté podmienky a dostal sa do omeškania so splácaním splátok úveru,
nakoľko dlžné splátky nedoplatil, žalobca dňa 26. 11. 2015 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Ku dňu
vyhláseniamimoriadnejsplatnostibolanakontesporenianasporenásuma1.031,42EUR,poodúčtovaní

sumy určenej exekučným príkazom súdnej exekútorky JUDr. Stanislavy Kolesárovej sp. zn. EX 111/2013
zo dňa 05. 09. 2014, ktorá bola zúčtovaná s kontom medziúveru, pričom toto zúčtovanie bolo započítané
na istinu úveru. Žalovaná suma 3 260,03 EUR predstavuje výšku dlhu ku dňu vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti a pozostáva z istiny vo výške 2.287,97 EUR, nezaplatených úrokov zo sumy 3.319,39 EUR
do 26. 11. 2015 vo výške 334,32 EUR, nezaplatených poplatkov vo výške 637,74 EUR. Na základe
uvedeného sa žalobca podanou žalobou domáhal zaviazania žalovanej zaplatiť mu sumu 3 260,03 EUR,

úrok vo výške 7,49 % ročne zo sumy 2 287,97 EUR od 27. 11. 2015 do zaplatenia, úroky z omeškania
vo výške 5,00 % ročne zo sumy 3 260,03 EUR od 27. 11. 2015 do zaplatenia a nahradiť trovy konania.
3. Žalovaná sa k podanej žalobe nevyjadrila, hoci žaloba jej bola doručená do vlastných rúk dňa 3.
apríla 2017.
4. Okresný súd po vykonanom dokazovaní mal preukázané, že tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe sú

pravdivé. Pretože dlžník sa dostal do omeškania s pravidelnými mesačnými úhradami, ktoré neuhradil
aj napriek výzve zo dňa 15. 7. 2015, žalobca vyhlásil ku dňu 26. 11. 2015 mimoriadnu splatnosť celého
úveru. Po započítaní prijatých platieb výška dlhov ku dňu 26. 11. 2015 predstavovala 3.260,03 EUR, z
ktorej sumy dlh na istine predstavoval 2.287,97 EUR, dlh na úrokoch predstavoval 334,32 EUR a na
poplatkoch 637,74 EUR.

5. Na zistený skutkový stav aplikoval § 7 ods. 1 písm. a), § 8 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1 zákona č.
310/1992 Zb. o stavebnom sporení, § 497, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 546, § 548 ods. 1
Občianskeho zákonníka a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP).
6. Poukázal na skutočnosť, že žalovaná vystupovala ako ručiteľ, ktorý v prípade, ak dlh neuhradí dlžník,
je povinná podľa § 548 ods. 1 OZ dlžnú čiastku uhradiť. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal

preukázanú výšku dlžnej sumy, ktorú žalovaná nerozporovala, preto súd žalobe v tejto časti vyhovel a
uložil jej zaplatiť dlžnú sumu vo výške 3.260,03 EUR.
7. Pretože žalovaná sa dostala do omeškania, v súlade s § 369 ObZ priznal žalobcovi úrok z omeškania
5% ročne zo sumy 2.287,97 EUR (istina poskytnutého úveru) od 27. 11. 2015, teda nasledujúci deň po
zosplatnení úveru, a to až do zaplatenia, pretože omeškanie s plnením trvá.

8. Žalobu nepovažoval za dôvodnú v časti, ktorou si žalobca uplatňoval zaplatenie úroku vo výške 7,49
% ročne zo sumy 2.287,97 EUR od 27. 11. 2015 do zaplatenia. Istina je suma poskytnutých finančných
prostriedkov veriteľom vo forme úveru podľa § 503 ods. 1, veta prvá Obchodného zákonníka. Zmluvné
úroky sú vždy splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky, t.j. spolu s istinou. Doba
splatnostiúrokov,zaposkytnutiepeňazí,satakzhodujesdobousplatnostiúveru.Obchodnýzákonníkpri

úverových vzťahoch rozlišuje splatnosť úrokov v závislosti od splatnosti istiny úveru, ako jeho spôsobu
splateniaistinyúveru,t.j.jednorázovoaleboposplátkach.Celkovásumaúrokovmusíbyťvšakzaplatená
najneskôr do splatnosti dlžného zostatku úveru. Žalobca ako veriteľ preto nebol oprávnený žiadať od
dlžníka a teda aj od žalovanej ako ručiteľa zmluvné úroky po splatnosti úverovej istiny. Po vyhlásení
celého úveru za splatný sa istina ďalej zmluvne neúročí, veriteľovi patria len úroky z omeškania, keďže

do vrátenia peňažných prostriedkov patria úroky len v prípade vrátenia peňažných prostriedkov pred
dobou splatnosti podľa § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Tento záver vyplýva z podstaty zmluvného
úroku, ktorý je odplatou za užívanie finančných prostriedkov, ktoré sa poskytujú dlžníkovi do doby
splatnosti. Veriteľ neposkytuje finančné prostriedky po lehote splatnosti. Zmluvný úrok je vždy odplata za
užívanie poskytnutej istiny do lehoty splatnosti. Zmluvný úrok po vyhlásení celého úveru za splatný (tzv.

zosplatnení) preto nemohol byť žalobcovi priznaný. Na tom nič nemení ani dohoda účastníkov, nakoľko
takáto je pre obchádzanie zákona podľa § 39 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 265 Obchodného
zákonníka absolútne neplatná.
9. Žalobu považoval za nedôvodnú aj v časti, ktorou si žalobca uplatňoval zaplatenie úroku z omeškania
vo výške 5,00 % ročne zo sumy 972,06 EUR, ktorá predstavuje nezaplatené poplatky a vyčíslený úrok

od 27. 11. 2015 do zaplatenia. Poukázal na § 121 ods. 3 OZ, podľa ktorého úroky aj úroky z omeškania
sú príslušenstvom pohľadávky. Právo požadovať od žalovanej príslušenstvo z príslušenstva (úroky z
omeškania z poplatkov) Občiansky ani Obchodný zákonník nepripúšťa. Na uvedenom nič nemení ani
dohoda strán sporu, nakoľko táto je pre obchádzanie zákona absolútne neplatná.10. Podotkol, že pojem „istina“ používa Občiansky zákonník (151b ods. 3; § 566 ods. 2 v znení
účinnom od 01. 01. 2008), Obchodný zákonník (§ 330 ods. 2), ale napríklad aj zákon o spotrebiteľských
úveroch (§ 4 ods. 2 písm. i)), ale legálnu definíciu neobsahuje ani jeden z nich. Vo všeobecnosti

sa pojem istina prijíma vo význame sumy poskytnutých finančných prostriedkov veriteľom dlžníkovi. V
prípade zmlúv o úvere je istina ponímaná ako peňažné prostriedky do určitej sumy (§ 497 Obchodného
zákonníka), či použité peňažné prostriedky (§ 503 ods. 1 Obchodného zákonníka). Oproti pojmu istina,
pojem „príslušenstvo pohľadávky“ definuje ustanovenie § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktoré za
príslušenstvo výslovne považuje úroky, aj úroky z omeškania. Definícia príslušenstva pohľadávky platí

aj pre vzťahy upravené Obchodným zákonníkom (§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka), keďže Obchodný
zákonník nemá osobitné ustanovenie o príslušenstve pohľadávky. Právo požadovať príslušenstvo
z príslušenstva Občiansky ani Obchodný zákonník nepripúšťa. Občiansky ani Obchodný zákonník
nezakotvuje majetkové sankcie pre prípad omeškania s plnením príslušenstva pohľadávky.
11. V tejto súvislosti poukázal na súdnu prax (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6
Obdo4/94zodňa29.03.1995,publikovanývZbierkerozhodnutíastanovísksúdovSlovenskejrepubliky

pod číslom R 70/1995), rozsudok NS ČR sp. zn. 35 Odo 101/2002 zo dňa 24. 03. 2004, publikovaný v
Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek pod číslom 5/2006, rozsudok NS ČR sp. zn. 29 Odo 689/2006
zo dňa 30. 08. 2006).
12. Konštatoval, že sa stotožnil v plnom rozsahu s citovanými rozhodnutiami a ich odôvodneniami.
Vyslovil názor, že zákon, ani dohoda účastníkov neumožňujú upraviť majetkové sankcie pre prípad

omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. Zdôraznil, že citované rozhodnutia sú rozhodnutiami
obchodno-právnych senátov a netýkajú sa ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, ale
obchodno-právnych vzťahoch vzniknutými medzi dvoma rovnoprávnymi subjektmi po faktickej aj
právnej stránke. Ak uvedené závery platia pre obchodnoprávne vzťahy, o to viac platia pre vzťahy zo
spotrebiteľských zmlúv. Na zdôraznenie správnosti súd uviedol, že odklon od dispozitívnej normy v

neprospech spotrebiteľa môže znamenať dôvod neprijateľnosti klauzuly, napríklad rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-415/11, cit.: „Článok 3 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať
v tom zmysle, že: - pojem „značná nerovnováha“ k škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe
analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými
stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo

zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve. Zároveň sa
zdá, že na tieto účely je relevantné preskúmať právne postavenie uvedeného spotrebiteľa z hľadiska
prostriedkov, ktoré má podľa vnútroštátnej právnej úpravy k dispozícii na zabránenie uplatňovaniu
nekalýchpodmienok,-naúčelyurčenia,čidôjdeknerovnováhe„napriekpožiadavkedôvery[dobrejviery
- neoficiálny preklad]“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom

čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou
po individuálnom dojednaní.“ (publikovaný dňa 18.5.2013, Úradný vestník Európskej únie C 141/5). V
danom prípade súd pod pojem príslušenstvo zaradil aj pojem „poplatok“. Poplatok je totiž bezpochyby
nárokom vyplývajúcim z vedľajšieho záväzkového vzťahu, ktorý by bez hlavného záväzkového vzťahu
(v danom prípade úverového) stratil svoje opodstatnenie. Je absurdné sa domnievať, že by bolo

možné dohodnúť záväzkový vzťah, ktorého predmetom bude výlučne „poplatok“. Poplatok je preto tiež
príslušenstvom, keď ide o vedľajší nárok veriteľa vyplývajúci z hlavného nároku a v danom prípade
vystupuje len ako vedľajší, závislý nárok vyplývajúci z hlavného, úverového vzťahu.
13. Žalobu v časti, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia úroku po dni účinnosti odstúpenia od úverovej
zmluvy a úroku z omeškania z vyčíslených úrokov a poplatkov, teda príslušenstva z príslušenstva, (v

časti o zaplatenie úroku vo výške 7,49 % ročne zo sumy 2 287,97 eura od 27. 11. 2015 do zaplatenia a
úroku z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 972,06 eura od 27. 11. 2015 do zaplatenia) zamietol
(II. výrok rozsudku).
14. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď v konaní žalobca
mal nepatrný neúspech, preto mu priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške. Zároveň podľa

§ 232 ods. 3 CSP určil dlhšiu lehotu na plnenie vzhľadom na žalovanou tvrdené majetkové pomery.
15. Proti rozsudku sa odvolal žalobca, a to proti výroku, ktorým súd žalobu zamietol, ako aj proti časti
výroku, ktorým umožnil žalovanej plniť uloženú povinnosť mesačnými splátkami. Ako odvolací dôvod
uviedol § 365 ods. 1 písm. b), písm. d) a písm. h) CSP .
16. Zamietnutie žaloby v časti nároku na zaplatenie 7,49 % p. a. úroku za úver zo sumy 2.287,97

EUR od 27. 11. 2015 do zaplatenia považoval za nesprávne. Poukázal na ustanovenie § 497 a § 502
Obchodnéhozákonníka,vzmyslektoréhojedlžníkoddobyposkytnutiapeňažnýchprostriedkovpovinný
platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na
základe zákona. Dlžník je teda povinný s vrátením poskytnutého úveru zaplatiť aj dojednané úroky, a todo dňa úplného vrátenia poskytnutých prostriedkov, pričom odkázal na názor obsiahnutý v Beckovom
komentári k Obchodnému zákonníku.
17. Nárok na požadovanie úrokov za poskytnutý úver možno odvodiť aj za analogického výkladu §

503 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, ak dlžník vráti peňažné prostriedky skôr, než bolo
dohodnuté, je povinný platiť úroky len do momentu vrátenia peňažných prostriedkov. Podľa žalobcu je
tedanepochybné,žepovinnosťdlžníkaplatiťdohodnutýúrokzaúverzanikáažúplnýmvrátenímtoho,čo
dlžník od veriteľa dostal, a teda zánik povinnosti platiť dohodnutý úrok je viazaný na okamih skutočného
vrátenia finančných prostriedkov veriteľovi. V opačnom prípade by nastala situácia, že dlžník poruší

svoju povinnosť, na základe čoho veriteľ využije svoje zákonné právo požadovať vrátenie poskytnutého
úveru pred dohodnutou dobou splatnosti, pričom následkom by bolo zhoršenie pozície veriteľa, nakoľko
obranouprotidlžníkomvyvolanémuprotiprávnemustavuprídeveriteľonároknazaplateniecenypeňazí,
ktoré dlžníkovi prenechal.
18. V prípade, ak by porušením povinnosti dlžníka, v dôsledku ktorého veriteľ využije zákonom daný
mechanizmus, zanikol veriteľov nárok na zaplatenie úrokov za úver, dlžník by prakticky porušením

povinnosti získal pre neho výhodnejšie postavenie, nakoľko by sa zbavil povinnosti plniť zmluvne
dohodnuté plnenie. Je prakticky výhodnejšie okamžite zmluvu porušiť, nakoľko tak nebude musieť
platiť úroky podľa splatnosti zmluvy, ale iba do momentu, kým sa veriteľ nebude voči porušovaniu
zmluvnej povinnosti brániť. Dlžník by prakticky porušením povinnosti získal pre neho výhodnejšie
postavenie, nakoľko by sa zbavil povinnosti plniť zmluvne dohodnuté plnenie, pričom tento názor

podporil judikatúrou, rozhodnutím 32 Cdo/2782/99 NS ČR.
19. Oprávnenie veriteľa domáhať sa splnenia dlhu pred dohodnutou dobou splatnosti bolo podmienené
porušením povinnosti zo strany dlžníkov a navodením protiprávneho stavu ich konaním. Ak by bola
úvaha súdu prvého stupňa správna, potom by počas obdobia od momentu, kedy sa veriteľ začne brániť
voči porušeniu povinnosti dlžníkom, až do momentu skutočného vrátenia finančných prostriedkov užíval

dlžník poskytnuté finančné prostriedky bezodplatne. Toto by bolo v rozpore s účelom a ekonomickou
funkciou úroku ako odplaty za prenechanie finančných prostriedkov. Súd priznal žalobcovi nárok na
uhradenie istiny úveru, teda finančné prostriedky doteraz neboli žalobcovi vrátené. Ak je úrok cena za
užívaniefinančnýchprostriedkov,žalobcanevidídôvod,prečobyžalobcanemalmaťnároknazaplatenie
úroku z finančných prostriedkov, ktoré žalobcovi stále neboli vrátené.

20. Nárok veriteľa požadovať úrok za úver až do doby skutočného vrátenia poskytnutých finančných
prostriedkov (teda aj po požadovaní jeho predčasného splatenia) vyplýva aj z ostatnej rozhodovacej
praxe súdov, napr. uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. 3. 2016, sp. zn. 4 Cob/5/2016,
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16. 12. 2015, sp. zn. 41Cob/403/2015).
21. Poukázal na znenie ustanovenia § 517 ods. 2 OZ, z ktorého vyplýva, že úrok z omeškania

predstavuje sankciu za porušenie povinnosti, veriteľ je oprávnený požadovať ho popri plnení, na ktoré
má nárok, teda úrok z omeškania nie je náhradou za nárok veriteľa. Právnym predpisom stanovená
povinnosť dlžníka v prípade omeškania platiť úroky z omeškania nemôže byť chápaná ako náhrada za
hlavný záväzok. Sankcia za porušenie záväzku v podobe povinnosti dlžníka platiť úroky z omeškania
nie je a nemôže byť náhradou za plnenie hlavného záväzku.

22. Žalobca taktiež vyslovil nesúhlas so zamietnutím žaloby v časti 5 % p. a. úroku z omeškania
zo sumy 972,06 EUR od 27. 11. 2015 do zaplatenia. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie §
497 Obchodného zákonníka. Úroky účtované do momentu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti sa stali
splatnými spolu s poskytnutými finančnými prostriedkami. Potom podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o
omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z

omeškania. Z toho vyplýva, že úrok z omeškania prestavuje sankciu za porušenie povinnosti, veriteľ
je oprávnený požadovať ho popri plnení, na ktoré má nárok. Môže teda požadovať úroky z omeškania
z celej časti záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní. Z uvedeného ustanovenia § 497 Obchodného
zákonníka vyplýva, že dlžník je povinný plniť aj úroky. Ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru
nezaplatené úroky prestavujú zákonom stanovené plnenie zo zmluvy, ktoré má veriteľ právo požadovať

a podľa Občianskeho zákonníka má právo z tohto plnenia požadovať aj úroky z omeškania.
23. Nesúhlasil so záverom súdu, že žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie poplatkov prestavuje
rovnako príslušenstvo pohľadávky. Takýto názor považoval za scestný odporujúci právnej úprave.
Žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie poplatkov nespadá ani pod jeden zo zákonom vypočítavaných
pojmov. Podľa § 121 ods. 3 OZ obsahom príslušenstva pohľadávky nie je možné nad rámec zákona

rozšíriť svojvoľným rozhodnutím súdu. Nárok na zaplatenie poplatkov dohodnutých v úverovej zmluve
je samostatnou pohľadávkou. Nakoľko súd veriteľovi priznal nárok na zaplatenie týchto poplatkov, je
zrejmé, že žalovaná je s ich plnením v omeškaní a veriteľovi prináležia úroky z omeškania aj zo sumy
priznaných poplatkov.24. Zároveň žalobca považoval za nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým umožnil
žalovanej plniť uloženú povinnosť mesačnými splátkami vo výške 20 EUR. Toto rozhodnutie odôvodnil
poukázaním na § 232 ods. 3 CSP a poukazom na tvrdené majetkové pomery. Poukázal na Nález

Ústavného súdu SR v III. ÚS 36/2010, keď procesným právom účastníka je právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia. Podľa názoru žalobcu, ak má súd za to, že je namieste v prejednávanom prípade určiť
na plnenie lehotu dlhšiu ako určenú právnym predpisom alebo stanoviť, že sa má plnenie vykonať v
splátkach, musí byť táto časť výroku súdu podložená zistením všetkých potrebných skutočností. Súd
prvej inštancie iba poukázal, že žalovaná tvrdila niečo o svojich majetkových pomeroch. Z odôvodnenia

napádaného rozsudku však nevyplýva, ani okrajovo, skutočnosť, ktorá by niečo vypovedala o
majetkových pomeroch žalovanej. Súd vychádzal iba z tvrdení žalovanej, žiadne z tvrdení žalovanej do
odôvodnenia neuviedol. Z napádaného rozsudku nemožno zistiť, z akých skutočností súd prvej inštancie
pri rozhodnutí o splátkach vychádzal. Súd prvej inštancie uviedol, že splátku vo výške 20 EUR považuje
za dostatočnú vzhľadom na osobu žalovanej a výšku pohľadávky.
25. Žalobca predovšetkým namietal, že doba, po ktorú sa má dlh splatiť, nesmie byť neprimerane dlhá.

V prípade povolenia splátok vo výške 20 EUR by bola iba priznaná istina splácaná žalovanou viac ako
13 rokov. Následne by žalovaná mesačnými splátkami začala splácať priznané príslušenstvo, čo by
o ďalšie roky predĺžilo splatenie dlhu. Takýmto postupom bolo zásadne zasiahnuté do práva žalobcu
na uspokojenie svojej pohľadávky v primeranej dobe. Keďže v tomto rozsahu absentuje odôvodnenie
rozhodnutia, rozhodnutie súdu je svojvoľné a odporuje princípom spravodlivého procesu. Na záver

uviedol, že v zmysle rozsudku bude musieť žalobca trpieť stav, kedy po dobu viac ako 13 rokov
nebude môcť disponovať so svojím majetkom, pričom za to, že žalobca nemôže užívať svoje finančné
prostriedky, nedostane žiadnu odplatu, teda prakticky poskytol bezodplatnú pôžičku.
26. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2

CSP potvrdil vo výroku II. v časti, ktorou žalobu v časti o zaplatenie úroku vo výške 7,49 % ročne zo
sumy 2.287,97 EUR od 27. 11. 2015 do zaplatenia zamietol, rozsudok okresného súdu vo výroku I. v
časti, ktorou súd uložil žalovanej priznanú istinu zaplatiť v mesačných splátkach vo výške 20 EUR zmenil
podľa ust. § 388 CSP a rozsudok okresného súdu vo výroku II. v časti, ktorou žalobu v časti o zaplatenie
úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 972,06 EUR od 27. 11. 2015 do zaplatenia zamietol

ako aj vo výroku III. o trovách konania zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP a vec v tomto rozsahu
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie .
27. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
28. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
29. Podľa § 389 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak b) súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v
konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci
nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.
30. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že podstatná časť úvah súdu prvej inštancie
je správna a vychádza z rozhodovacej praxi súdov, pokiaľ ide o rozhodnutie vo výrokoch, ktoré boli

potvrdené. Vo výroku II. je rozsudok čiastočne správny, avšak odvolací súd sa nie v celom rozsahu
stotožňuje s časťou výroku, ktorým súd zamietol žalobu ohľadom úroku z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 972,06 EUR. Rozhodnutie taktiež nie je správne, pokiaľ súd rozhodol o mesačných splátkach
vo výške 20 EUR, keďže rozhodnutie v tejto časti je nepreskúmateľné a nie je dostatočne odôvodnené.
31. Žalobca napadol výrok I. v časti, ktorým súd rozhodol o splátkach. V tomto rozsahu je odvolanie

dôvodné, pretože v odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol len, že vychádzal z tvrdení žalovanej,
ktoré však z odôvodnenia nie sú poznateľné, svoje závery v tomto smere žiadnym spôsobom
neodôvodnil.Vzhľadomnadlžnúsumuavýškuurčenýchsplátokodvolacísúdkonštatuje,žerozhodnutie
nie je správne, pretože umožnil žalovanej dlžnú sumu splácať v podstate viac ako 13 rokov, pričom
tento záver možno charakterizovať ako taký, ktorý je v rozpore čl. 2 ods. 1 CSP, podľa ktorého ochrana

ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak,
aby bol naplnený princíp právnej istoty.
32. Podľa § 232 ods. 3 CSP lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.33. Lehota na plnenie je tri dni, pričom plynie od právoplatnosti rozsudku. Lehota na plnenie (tzv. paričná
lehota) môže byť tiež rozhodnutím súdu predĺžená, ak to odôvodňujú konkrétne okolnosti prípadu,
spravidla v prípadoch, keď je splnenie uloženej povinnosti v lehote troch dní objektívne nemožné.

Predĺženie paričnej lehoty musí súd odôvodniť v odôvodnení rozsudku.
34. Súd môže (napr. s poukazom na zlú finančnú situáciu strany sporu) tiež uložiť povinnosť plniť
opakujúce sa v budúcnosti splatné dávky a splátky. Súd musí určiť výšku každej dávky alebo splátky.
Poradím splatnosti sa rozumie plynutie paričnej lehoty pre každú jednotlivú dávku či splátku osobitne,
ak súd neurčí iné pravidlo. Súd teda môže určiť konkrétny deň každého mesiaca, ktorým je tá konkrétna

dávka alebo splátka splatná - vykonateľná. Môže tiež určiť, že omeškaním s plnením čo i len jednej
dávky alebo splátky sa stáva splatným celé plnenie.
35. Odvolací súd sám posúdil predpoklady na povolenie plnenia v splátkach. Súd vychádzal pri
hodnotení zo štandardných hľadísk, ktoré už v minulosti judikovala prax súdov, ktorá našla odraz v
zborníku R V/1968. Súd pri priznaní výhody splátok povinnej strane musí zohľadniť výšku priznaného
plnenia, platobnú schopnosť žalovaného i v konaní prejavenú snahu o plnení záväzku. Z vykonaného

dokazovania súdom prvej inštancie, zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 30. mája 2017 vyplynulo, že
podľa tvrdenia žalovanej jej príjem prestavuje 200 EUR mesačne. Žalovaná žiadnym spôsobom svoje
tvrdenie nepreukázala. Pokiaľ by aj bolo pravdivé, povinnosťou súdu je zohľadniť výšku priznaného
plnenia a platobnú schopnosť žalovanej, ktorá je veľmi nízka. Od žalobcu nemožno tak spravodlivo
požadovať, aby mu priznaný nárok bol plnený po dobu viacej ako 13 rokov, čo by znamenalo, že v

skutočnosti vymožiteľnosť svojho práva ako aj právo vlastniť majetok v zmysle Ústavy SR čl. 20 ods. 1
by bolo porušené. Treba prihliadnuť aj na to, že veriteľ by sa ocitol v podstatne horšom postavení, ako
keby mu dlh bol riadne v splátkach splácaný v prípade nezosplatnenia úveru. Tento záver je potrebné
vykladať aj v súvislosti s tým, čo bude nižšie uvedené vo vzťahu k úrokom. Ak totiž súd priznal po
zosplatnení úroky z omeškania len z dospelej pohľadávky, je o to viacej dôvodné v prípade nepriznania

úrokov z omeškania za dobu po zosplatnení zaviazať na plnenie bez výhody splátok, prípadne splátky
rozpočítať tak, aby suma bola splatená v primeranej lehote, napr. jedného roka. Zároveň treba zdôrazniť,
že žalobca legitímne očakával, že o jeho nároku bude rozhodnuté predvídateľne, spravodlivo tak, aby
bol naplnený princíp právnej istoty. Podľa názoru odvolacieho súdu výhoda splátok v prípade, ak je
možnosť splatenia dlhu žalovanou v primeranom čase len iluzórna, tak s prihliadnutím na výšku dlhu

ako aj príjem žalovanej, nie je dôvodná a je v rozpore s vyššie citovanými ústavnými právami žalobcu.
Odvolací súd preto v tejto časti zmenil rozsudok okresného súdu a určil lehotu na plnenie.
36. Podľa ustanovenia § 232 ods. 3 CSP lehota na plnenie je 3 dni a plynie od právoplatnosti rozsudku.
Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
37. Vzhľadomnavyššieuvedenévbode35tohtoodôvodneniasúdprihliadolnaokolnostiprípadu,výšku

priznanej sumy ako aj sociálnu situáciu žalovanej a určil lehotu dlhšiu ako 3 dni. Priznanie dlhšej lehoty
je odôvodnené potrebou vyriešenia vzniknutej situácie pre žalovanú, hľadania možnosti vyplatenia dlhu
a zaobstarania finančných prostriedkov.
38. Odvolanie ďalej smeruje proti výroku II., ktorým okresný súd zamietol žalobu v časti o zaplatenie
úroku vo výške 7,49 % ročne zo sumy 2.287,97 EUR od 27. 11. 2015. Odvolací súd len dodáva, že

následná argumentácia sa čiastočne bude vzťahovať aj k druhej časti tohto výroku. Odvolací súd sa s
prvou časťou výroku rozsudku okresného súdu v celom rozsahu stotožňuje a na zdôraznenie správnosti
uvádza nasledovné.
39. Podľa § 497 Obchodného zákonníka Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Zmyslom poskytnutia úveru na strane veriteľa jej zisk z požičaných
peňazí, ktorými voľne disponuje, teda záujmom veriteľa je dosiahnuť čo najvyšší zisk z požičaných
peňazí za ešte udržateľných podmienok pre dlžníka tak, aby tieto finančné prostriedky mohol v určitej
dobe aj reálne vrátiť aj s navýšením tejto sumy o úrok, ktorý prestavuje jednoducho cenu peňazí v zmysle
cenyobetovanejpríležitostiveriteľa,ktorýtým,ženemáistinuúverukdispozícii,nemôžestoutonakladať

a produkovať zisk. Treba však povedať aj to, že pokiaľ by veriteľ mal k dispozícii túto istinu, mohol by ju
poskytnúť opätovne ako úver, preto vyššie uvedená definícia nie je úplne presná, samozrejme, s voľnými
finančnými prostriedkami môže napr. banka nakladať aj iným spôsobom, ako poskytnúť úver. Vždy
vystupuje do popredia miera rizika investovania a nakladania s týmito finančnými prostriedkami. Splátky
dlžníka justifikujú nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície

sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé
obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok.
40. Vyššie uvedený dej prestavuje ideálny priebeh vzťahu, avšak pre daný vzťah je typické aj to, že
dlžníknedodržiavadohodnutépodmienky,zrôznychdôvodovprestanesplácaťpožičanúsumu.Zadanejsituácie veriteľ má viacero možností, ktoré uplatní. Nie je úplne pravdou to, čo je uvedené v odvolaní,
keď žalobca sa stavia iba do pozície poškodeného a ukráteného veriteľa, pretože nemusí pristúpiť k
zosplatneniu úveru. Podľa § 565 OZ ak ide o plnenie v splátkach, môže ale veriteľ žiadať o zaplatenie

celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
41. Zo Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, z ktorej žalobca odvodzuje právo,
nepochybne vyplýva z bodu VI. bod 3, že účastníci zmluvy dohodli možnosť veriteľa žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky. Na základe tejto dohody vznikol stav príznačný pre predčasné a mimoriadne

zosplatnenie úveru, keď žalobcovi vznikol nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane
úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru.
42. Žalobca v takomto prípade jednostranným právnym úkonom navodzuje stav, v ktorom má právo
získať okamžite späť celú sumu požičaných finančných prostriedkov, v dôsledku čoho na strane
žalobcu odpadá obmedzenie jeho práva disponovať s istinou úveru a tým obmedzenie obchodovania
s peniazmi, ktoré dlžník už nemôže vracať v režime výhody splátok. Z tohto dôvodu veriteľ stráca

nárok na úroky za požičanie peňažných prostriedkov a zákonite nastupuje stav, v ktorom by mal
veriteľ vyvinúť úsilie, ktoré smeruje ku skorému vráteniu peňažných prostriedkov, pričom právna úprava
po mimoriadnom zosplatnení úveru mu poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorázovo
zosplatnenej pohľadávky. Ak teda nastane stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, nie je dôvod na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili

výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený
krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným
mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy,
ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. V podstate by nastal právny stav, keď by veriteľ v dôsledku
zosplatnenia úveru i naďalej inkasoval úroky, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované

žiadne práva, ktoré pre neho vyplývali zo zmluvy pred zosplatnením úveru. Súd takýto stav nemôže
tolerovať z dôvodu založenia hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi za stavu, keď veriteľ
si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku
spotrebiteľa a nemusí trpieť žiadne obmedzenia užívania svojho majetku v zmysle uzavretej zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Inak povedané, veriteľ má právo domôcť sa okamžite svojich finančných

prostriedkovajzmajetkuspotrebiteľa,ktorýrozhodnetrebapovažovaťzaširšípojem,zároveňmávyššiu
garanciu navrátenia poskytnutých finančných prostriedkov. Pokiaľ by spotrebiteľovi takáto ochrana
nebola priznaná, podporila by sa hrubá nadvláda veriteľa a stav, v ktorom by veriteľ nebol nútený
vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky by mu mali nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti,
resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. V zmysle právneho poriadku

neexistuje právna ochrana a titul na inkasovanie odplatných úrokov.
43. Z tohto dôvodu jednorázovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorázovo vrátiť
sumu požičaného úveru, avšak navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým
dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným
zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa spájajú sankcie, pretože spotrebiteľ je v omeškaní

s vrátením uvedenej sumy. S protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré
sa spájajú so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa
podmienok dohodnutých v spotrebiteľskej zmluve. Pokiaľ existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym
stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladom stave, je táto právna úprava na
škodu spotrebiteľa neprijateľne odchýlna od zákona, čo zmluvnú podmienku v zmysle § 52 ods. 2 OZ,

poťažne § 53 ods. 1 a 5 OZ robí absolútne neplatnou. V protiprávnom stave patria zmluvným stranám
len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 nariadenia
vlády 87/1990 Z. z. Ak sa teda žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti
dojednania dovoláva aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, tento nárok nemôže
prejsť testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka, poťažne ani testom v zmysle § 53 ods. 4

písm. k) OZ. Odvolací súd zároveň s poukazom na ustanovenie čl. 2 CSP konštatuje, že sa stotožňuje
s názorom vysloveným Krajským súdom v Prešove zo dňa 30. júna 2015, sp. zn. 6 Co/190/2014.
44. Na podporu svojich argumentov odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 18. septembra 2012, IV. ÚS 476/2012 - 14, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa
odmietnutá, pričom Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 23. 11. 2011, č. k. 29C/131/2011 - 127 priznal

úrok z omeškania od zosplatnenia, pričom poukázal aj na záver odôvodnenia rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky R 59/1998, z ktorého vyplýva, že veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky
z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je
povinný platiť iba úroky z omeškania. Aj v tomto prípade sťažovateľ podal odvolanie, pričom poukazovalna ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka, pričom zastával názor, že pri poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o úvere má veriteľ nárok na úroky až do doby zaplatenia poskytnutých
peňažných prostriedkov (ako odplatu za poskytnutie úveru). Následne tento rozsudok okresného súdu

bol potvrdený Krajským súdom v Prešove zo dňa 30. mája 2012, č. k. 1Co/30/2012 - 145. Poukázal
na ustálenú súdnu prax, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo/143/98, z
ktorej vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých peňažných prostriedkov patria len
do splatnosti dlhu. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania podľa § 369
Obchodného zákonníka. Rozhodnutie konštatuje, že v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa

dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru ako aj úrokov z
omeškania, čo by spôsobilo značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi účastníkmi.
45. Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že žalobcovi priznal právo na zaplatenie dohodnutého úroku
z úveru do dňa, kedy prehlásil úver za predčasne splatný s tým, že po tomto termíne žalobcovi nevzniká
právo na zaplatenie dohodnutého úroku z úveru, ale iba úrok z omeškania. Na základe toho priznal
žalobcovi nárok na zaplatenie nesplatenej časti istiny úveru, kapitalizované dohodnuté zmluvné úroky

ku dňu zosplatnenia úveru vrátane nezaplatených splatných bankových poplatkov ku dňu zosplatnenia a
kapitalizované dohodnuté úroky z omeškania, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Ústavný súd nezistil
existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu
bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne nedôvodné, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel
práva na súdnu ochranu. Krajský súd jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah

medzi úrokmi z dohodnutého úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo patrí sťažovateľke
zmluvný úrok iba do splatnosti dlhu. V danom prípade bola posudzovaná obdobná otázka, ako je
posudzovaná v tejto rozhodovanej veci, ústavný súd v tomto rozhodnutí nevidel protiústavnosť a
považoval ho za ústavne konformné. Ani odvolací súd rozhodujúci v tejto veci nemá dôvod odchýliť sa
od ustálenej súdnej praxe.

46. Odvolací súd ďalej uvádza, že žalobca dostatočným spôsobom nezohľadňuje skutočnosť, že ide v
danom prípade o spotrebiteľský úver, kedy daný vzťah je limitovaný právnymi normami spotrebiteľského
práva, predovšetkým ustanovením § 52 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého spotrebiteľskou zmluvou je každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V čase uzatvárania
zmluvy (dňa 6.7.2006) platil zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení

zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov. Podľa § 2 písm. a) tohto zákona spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky
alebo v inej právnej forme. Podľa písm. b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Na tomto mieste treba
zdôrazniť, že normy Občianskeho zákonníka majú vždy výkladovú prednosť pred normami Obchodného
zákonníka, a to práve podľa ustanovenia § 52 ods. 2. Pretože zmluvy o spotrebiteľských úveroch sú
zmluvami spotrebiteľskými v zmysle § 52 ods. 1 OZ, pri vyhlásení predčasnej splatnosti môže veriteľ
postupovať iba v súlade a za podmienok uvedených 53 ods. 9 OZ v spojení s ustanovením § 565 OZ.

Aplikácia ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka je vylúčená.
47.Nazákladevyššiecitovanýchustanoveníjezrejmé,žespotrebiteľsazaväzujevrátiťveriteľoviistinua
platiť úroky (resp. celkové náklady) na základe zmluvy s veriteľom. Obsahom tejto zmluvy je tiež dohoda
strán o výške úrokovej sadzby. Povinnosť platiť úroky ako aj ich výška vyplýva priamo zo zmluvy, z
dohody strán a nie z právneho predpisu. Odvolací súd zdôrazňuje, že dohoda o úrokoch má v zmluvách

o spotrebiteľských úveroch výlučne zmluvný charakter, a to je v prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere
voformeúveru.Dohodnutézmluvnéúrokypredstavujúodmenuzapožičaniepeňazí,naprotitomu,úroky
z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti - nedodržanie dohodnutej doby splatnosti. Zatiaľ čo
povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku uvedeného priamo v zmluve,
povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona ako dôsledok omeškania dlžníka so splnením

dlhu.
48. Odvolací súd sa nestotožňuje s niektorými právnymi názormi, v zmysle ktorých podľa § 565
Občianskeho zákonníka vyhlásenie predčasnej splatnosti zo strany veriteľa zmluva o spotrebiteľskom
úvere zaniká z dôvodu systematického zariadenia v ôsmej časti. Nestotožňuje sa ani so závermi, že
zanikajú všetky práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zosplatnenie

úveru je síce systematicky zaradené v časti o zániku záväzkov, avšak samotné ustanovenie neupravuje
zánik záväzku ako takého, pretože citované ustanovenie obsahuje špeciálnu sankciu za porušenie
povinnosti dlžníka splniť dlh včas. Záväzok ako občianskoprávny vzťah zaniká na základe určitých
právnych skutočností, s ktorými objektívne právo spája zánik záväzku. Dôvody, pri ktorých záväzokzaniká uspokojením veriteľa, sú splnenie dlhu, uloženie do úschovy, započítanie a novácia, v prípade
zániku bez uspokojenia veriteľa ide o odpustenie dlhu, vzdanie sa práva, splynutie, nemožnosť plnenia,
uplynutie času a pod.. Medzi skutočnosťami spôsobujúcimi zánik záväzkov možno rozoznať podľa

druhu právnych skutočností zánik záväzkov na základe právnych úkonov jednostranných, kam patrí
splnenie dlhu, započítanie jednostranným úkonom, uloženie do úradnej úschovy, odstúpenie od zmluvy
a výpoveď. Na základe dvojstranných je to dohoda o novácii, dohoda o odpustení dlhu, dohoda o vzdaní
sa práva, dohoda o započítaní a dohoda o urovnaní. Na základe udalosti je to smrť dlžníka alebo
veriteľa, uplynutie času, nemožnosť plnenia a splynutie. Na základe úkonu a udalosti je to neuplatnenie

práva. Ustanovenie § 565 teda neupravuje dôvod zániku záväzku, ale prestavuje špeciálnu sankciu za
porušenie povinnosti dlžníka, ktorý môže v takomto prípade požadovať zaplatenie celej pohľadávky. V
takomto prípade nedochádza k zániku pohľadávky ani zmene záväzku, v dôsledku sankcie dlžník stráca
výhodu splátok.
49. Tzn., že podľa § 565 OZ spotrebiteľovi vzniká voči veriteľovi povinnosť zaplatiť celú pohľadávku, teda
nesplatenú istinu a splatné úroky, výška ktorých sa ku dňu účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti zo

strany veriteľa zafixuje. Zákon otázku splatnosti zvyšku pohľadávky po strate výhody splátok osobitne
nerieši, preto je nevyhnutné aplikovať § 563 OZ a túto požiadavku považoval za jednorazovú splatnú
ako celok odo dňa nasledujúceho po žiadosti veriteľa. Tu treba zdôrazniť, ako bolo vyššie uvedené,
že zmluva nezaniká, ako je to uvádzané v niektorých odborných článkoch, pretože pokiaľ by tomu
tak bolo, žalobca by nemal nárok na plnenie zo zmluvy, ale iba titulom bezdôvodného obohatenia,

pričom skutočnosť, že vznikla povinnosť spotrebiteľovi naraz splatiť celý dlh, tzn., že stratil výhodu
splátok, neznamená, že dochádza k zmene záväzku, teda nejde o novú povinnosť spotrebiteľa ale iba o
uplatnenie sankčného mechanizmu v dôsledku porušenia povinností vyplývajúcich z uzavretej zmluvy.
Pokiaľ však spotrebiteľ svoju peňažnú povinnosť vrátiť veriteľovi nesplatenú istinu a splatné úroky, výška
ktorej bola ku dňu účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti zafixovaná, nesplní riadne a včas, dostáva

sa do omeškania s plnením voči veriteľovi, pričom nastupuje ustanovenie § 517 ods. 1 OZ.
50. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu v odvolaní ohľadom aplikácie ustanovenia § 503 Obchodného
zákonníka odvolací súd uvádza, že v zmysle § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka záväzok platiť úroky
je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Obchodný zákonník upravuje, že
„záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť“ použité peňažné prostriedky a nie „záväzok

platiť úroky je splatný v momente vrátenia“ použitých peňažných prostriedkov. Expressis verbis úpravu
obsahuje tiež tretia veta § 503 citovaného prvého odseku, keď splatnosť úrokov nastáva „v čase, keď
sa má vrátiť“ zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, a nie „v čase, keď dlžník vráti“ zvyšok
poskytnutých prostriedkov. Citované ustanovenie § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka je koncipované
jednoznačne a nepripúšťa iný výklad. Naviac, upravuje otázku splácania úrokov výlučne pre prípad

predčasného splatenia úveru zo strany dlžníka. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu,
pretože citované ustanovenie upravuje iba splatnosť úrokov v prípade predčasného splatenia úveru zo
strany dlžníka a Obchodný zákonník splatnosť úrokov upravuje v ustanoveniach § 503 ods. 1, 2, ktoré
veliteľa oprávňujú na riadne úroky len do momentu vzniku záväzku vrátiť peňažné prostriedky veriteľovi,
nie do momentu ich skutočného vrátenia.

51. K argumentácii žalovaného ohľadom výhodnosti neplatiť úver a rôznorodé postavenie dlžníkov, ktorý
si plnia dlh riadne a včas odvolací súd uvádza, že veriteľ poskytuje dlžníkovi v podstate dve výhody,
keď prvou je možnosť dlžníka použiť cudzí kapitál často väčšieho objemu v porovnaní s jeho aktuálnymi
vlastnými finančnými možnosťami a druhou je možnosť vrátiť požičaný kapitál až po uplynutí určitej
doby, počas ktorej veriteľ nie je oprávnený kapitál požadovať späť. Pokiaľ ide o zosplatnenie, ako už

bolo uvedené, ide o dôsledok protiprávneho správania sa dlžníka, teda reakciu veliteľa na neplatenie
splátok istiny spolu s úrokmi. Formálne zosplatnením dochádza k posunu splatnosti pohľadávky. Týmto
spôsobom dlžník stráca vyššie uvedené výhody, predovšetkým vrátiť kapitál v splátkach.
52. Z hľadiska výhodnosti alebo nevýhodnosti postavenia jednotlivých spotrebiteľov ako aj postavenia
veritelia sa žiada doplniť, že veriteľ poskytuje finančné prostriedky s určitým obchodným zámerom a

obchodnoupolitikou,kedynazákladeajponukyadopytuposkytujepeňažnéprostriedkyzpredpokladom
čo najvyššieho zisku, z tohto dôvodu poskytuje úver s dobou návratnosti v určitej lehote, pričom
ako odplatu dojednáva úroky v určitej výške. Výška týchto úrokov súvisí s tým, za akých okolností
podmienok je veriteľ ochotný peňažné prostriedky požičať, resp. stratiť dispozíciu s nimi aj za rizika, či
ich predpokladaná ziskovosť bude v zmysle obchodnej politiky veriteľa. Veliteľ v takomto prípade získava

väčší obnos peňazí, ktoré aktuálne môže použiť s tým, že predpokladá, že v určitom časovom horizonte
tietobudeschopnývrátiť.Pokiaľnastanesituácia,žefinančnéprostriedkyniejeschopnývrátiť,tedaplniť
v súlade so svojím záväzkom, veriteľ nemusí pristúpiť k uplatneniu nároku na súde, pričom nezanikneani nárok veriteľa počas tohto obdobia na úrok ako odplatu. Samozrejme, v takomto prípade nevzniká
nárok na úroky z omeškania z celej sumy.
53. V prípade, že žalobca zosplatnení úver, postavenie spotrebiteľa sa oslabuje, keď je povinný naraz

vrátiť poskytnuté finančné prostriedky vrátane úrokov ako odplaty ku dňu zosplatnenia. Na tomto mieste
odvolací súd pripomína, že nie je spravodlivé a vhodné umožňovať dlžnú sumu splácať neprimerane v
malých splátkach, ktoré zasahujú do ústavných práv veriteľov, teda aj žalobcu. V tejto súvislosti žalobca
ako veriteľ však získava právo okamžite domáhať sa svojich finančných prostriedkov a tieto následne
použiť. Veriteľovi vzniká tak právo na okamžité získanie finančných prostriedkov, pričom vymožiteľnosť v

zásade závisí od predvídateľnosti veriteľa, či si záväzok dostatočne zabezpečil alebo nie, preveril bonitu
spotrebiteľa. Pokiaľ spotrebiteľ vlastní aj iný majetok (nehnuteľnosti, hnuteľné veci, iné úspory, príjem),
v prípade, že dobrovoľne nebude plniť, môže sa domôcť svojho práva prostredníctvom exekúcie. Na
druhej strane treba zdôrazniť, že spotrebiteľ v prípade takéhoto postupu pociťuje účinky sankčného
mechanizmu, ktoré nastupujú v prípade porušenia jeho povinnosti, čo si však musí byť vedomý. Z
hľadiska vymožiteľnosti práva je potom otázne, aké riziko podstupuje veriteľ ohľadom návratnosti

požičaných peňazí, pričom je nepochybné, že do záväzkového vzťahu vstupuje s určitým rizikom,
ktoré vyplýva aj z celkovej obchodnej politiky poskytovateľa finančných prostriedkov. Toho si musí byť
vedomý. Z týchto dôvodov spotrebiteľ, ktorého stíha povinnosť vrátiť požičané finančné prostriedky
s úrokom, prípadne aj s úrokom z omeškania nie je v podstatne lepšej situácii, ako spotrebiteľ,
ktorý má splátky rozložené na dlhé obdobie, pretože mu zostáva zachovaná výhoda, že mu nie je

siahané na ďalší majetok, dohodnuté splátky mu umožňujú zabezpečovať svoje základné potreby,
pričom v prípade zosplatnenia úveru sa dlžník dostáva do podstatne ťažšej situácie, kedy môže prísť
o majetok. Pokiaľ nastáva situácia, že dlžník nemá žiaden majetok a nemá z čoho úver zaplatiť, treba
uvažovať o ekonomickom riziku poskytovateľa úveru, ktorý zrejme bonitu spotrebiteľa podcenil. Túto
skutočnosť nemožno prekrývať tým, že spotrebiteľ by bol povinný platiť úrok ako odplatu a zároveň

aj úrok z omeškania až do skutočného zaplatenia dlžnej sumy, čo je v rozpore s vyššie uvedenou
argumentáciou odvolacieho súdu. V takomto prípade by dochádzalo nerovnovážnemu postaveniu
veriteľa a spotrebiteľa.
54. Odvolací súd sa nestotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, pokiaľ zamietol nárok žalobcov v
celom rozsahu na sumu 972,06 EUR od 27. 11. 2015 do zaplatenia. Táto suma pozostáva z dlhu na

úrokoch vo výške 334,32 EUR a na poplatkoch vo výške 637,74 EUR. V zmysle argumentácie uvedenej
vyššie súd prvej inštancie bezdôvodne nepriznal úrok z omeškania, ktoré patria za vyčíslené úroky z
dlžnej sumy istiny úveru do vyhlásenia úveru za predčasne splatný vo výške 334,32 EUR. V zmysle
rozhodovacej praxi nepochybne patrí úrok z omeškania z kapitalizovaného úroku ku dňu zosplatnenia,
pretože zosplatením sa kapitalizované úroky stali súčasťou istiny a nemožno ich považovať za

príslušenstvo.
55. Okrem tohto bezdôvodne nepriznaného nároku súd zamietol nárok aj na sumu 637,74 EUR, ktorá
má predstavovať dlh na poplatkoch, ktoré súd prvej inštancie posúdil ako príslušenstvo. V tomto rozsahu
argumentácia žalobcu je dôvodná, pretože ustanovenie § 121 ods. 3 OZ je kogentné, z jeho úpravy
vyplýva, že príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady

spojené s jej uplatnením. Žiadnym spôsobom, snáď extenzívnym, ako to urobil okresný súd, by bolo
možné vyvodiť, že poplatky možno považovať za príslušenstvo, čím sa odvolací súd nestotožňuje a
argumentácia súdu prvej inštancie vzhľadom na jednoznačnú právnu úpravu nie je správna.
56. V tejto súvislosti sa v ďalšom konaní bude zaoberať toto uplatnenou časťou nároku s tým, že ju
nemožno považovať za úrok ako príslušenstvo pohľadávky v zmysle ust. § 121 ods. 3 OZ, posúdi

ju v zmysle uvedeného názoru odvolacieho súdu v bodoch vyššie uvedených a opätovne o tomto
nároku rozhodne, vrátane sumy 334,32 EUR. Zároveň rozhodne aj o trovách prvoinštančného a
druhoinštančného konania.
57. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).