Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 30, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/275/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717208835
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5717208835.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a členiek senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka
Slovensko, a. s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: N. F., nar. XX. XX.
XXXX, bytom Z. S. N. XXX, zastúpenému splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Gabrielou Kľačanovou,
advokátkou so sídlom X., L. Z. XX, o zaplatenie 5.152,72 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 10Csp/114/2017-198 zo dňa 26. apríla 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku I., ktorým súd žalobe v časti vyhovel a výrokoch III. a IV. o trovách
konania potvrdzuje.

Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin rozsudkom č. k. 10Csp/114/2017-198 zo dňa 26. 04. 2018 uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 4.567,72 eur, zmluvný úrok 192,03 eur, úroky z omeškania 2,40 eur,
spolu s 13,90 % úrokom ročne z istiny 5.152,72 eur od 23. 05. 2017 do 16. 06. 2017, z istiny 4.852,72 eur
od 17. 06. 2017 do 14. 07. 2017, z istiny 4.755,22 eur od 15. 07. 2017 do 23. 11. 2017, z istiny 4.657,72

od 24. 11. 2017 do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 5% ročne z istiny 5.152,72 eur od 23. 05.
2017 do 16. 06. 2017, z istiny 4.852,72 eur od 17. 06. 2017 do 14. 07. 2017, z istiny 4.755,22 eur od
15. 07. 2017 do 23. 11. 2017, z istiny 4.657,72 eur od 24. 11. 2017 do zaplatenia a úroky z omeškania
vo výške 5 % ročne z nezaplatených zmluvných úrokov 192,03 eur od 23. 05. 2017 do zaplatenia,
všetkovpravidelnýchmesačnýchsplátkachpo400,-eurzročnýchvždykposlednémudňukalendárneho
mesiaca, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku s tým, že nezaplatením zročnej
splátky stáva sa zročný celý dlh (výrok I.). Vo zvyšku uplatneného nároku konanie zastavil (výrok II.).

Žalobcovi proti žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III.), o ktorej
výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (výrok IV.).
V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 12. 06. 2017 sa žalobca domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 5.152,72 eur titulom nezaplatenej úverovej istiny, úroku vo výške 192,03
eur, úrokov z omeškania vyčíslených v sume 2,40 eur, 13,90 % úroku ročne z nezaplatenej istiny
5.152,72 eur od 23. 05. 2017 do zaplatenia, úroku z omeškania 5 % ročne z tejto istiny od 23. 05. 2017

do zaplatenia a 5 % úroku z omeškania ročne z nezaplatených úrokov 192,03 eur od 23. 05. 2017 do
zaplatenia.
Listom zo dňa 31. 01. 2018 žalobca upravil žalobný petit tak, že žiadal zaplatiť nezaplatenú istinu vo
výške 4.657,72 eur, zmluvný úrok 192,03 eur, úroky z omeškania 2,40 eur a zmluvné úroky v sadzbe13,90 % ročne a úroky z omeškania 5 % ročne spôsobom ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku,
teda čiastočne zobral žalobu späť.
Súd na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník dňa 01. 08.

2014 uzavreli zmluvu o úvere č. 0000000000144214 v zmysle ustanovení § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka, Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.
129/2010 Z. z.“). Žalovanému bol poskytnutý úver typu pôžička vo výške 6.000,- eur ako bezúčelový úver
pri fixnej úrokovej sadzbe 13,9 % so súborom poistenia A, za poplatok 300,- eur, za poplatok na poistenie

schopnosti splácať úver 2,28 eur mesačne, pri výške anuitnej splátky 92,98 eur, splatnosti prvej splátky
15. 08. 2014, s počtom splátok 120 a splatnosťou splátok k 15. dňu kalendárneho mesiaca. Splatnosť
úveru bola stanovená na 15. 07. 2024. Úver bol splácaný inkasom z osobného účtu žalovaného v banke.
RMPN úveru bola 16,61 % a priemerná RMPN ku dňu podpísania úverovej zmluvy 17,94 %. Celková
čiastka, ktorú musel žalovaný zaplatiť, bola 11.457,60 eur, úrok z omeškania bol dohodnutý na 5 %
ročne. Súčasťou úverovej zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky banky a obchodné podmienky

pre poskytovanie úveru občanom banky, ako aj sadzobník poplatkov.
Žalovaný v čase, keď banka úver zosplatnila listom zo dňa 22. 05. 2017, bol v omeškaní s časťou splátky
za mesiac február 2017 a v omeškaní s úhradou splátky za marec, apríl a máj 2017, a to celých splátok.
Právo veriteľa v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka bolo dohodnuté vo všeobecných úverových
podmienkach banky a pri vyhlásení predčasnej splatnosti banky banka postupovala v súlade s ust. § 53

ods. 9 Občianskeho zákonníka. Banka zosplatnila úver ku dňu 22. 05. 2017.
V súvislosti s obranou žalovaného o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pre absenciu rozpisu splátky
na úroky, istinu a poplatky, súd poukázal na argumentáciu žalobcu v súvislosti s rozsudkom Súdneho
dvora Európskej únie C-42/15, na ktoré reagoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp.
zn. 3Cdo 146/2017 22. 02. 2018 a v uznesení sp. zn. 4Cdo 211/2007 zo dňa 23. 04. 2018.

Súd, vychádzajúc z účelu smernice, právnych záverov vyjadrených v rozsudku C-42/15 Súdneho dvora
Európskej únie a citovaných uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konštatoval, že ust. § 9
ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzavretia zmluvy je potrebné interpretovať
tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká
je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky a je potrebné eurokomformne ho vykladať tak,

že sa ním ukladá len povinnosť uviesť ich v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky, prípadne
aj ďalšie poplatky.
Pri posúdení nárok žalobcu na istinu, zmluvné úroky súd vychádzal z ust. § 497 a nasl., § 502
Obchodného zákonníka. Podľa názoru súdu aj po zosplatnení úveru, až do úplného vrátenia úverovej
istiny,ježalovanýpovinnýplatiťzmluvnéúrokyakeďžejesplatenímistinyúveruvomeškaní,mážalobca

právo na úroky z omeškania. V čase omeškania žalovaného bola výška úrokov z omeškania podľa
občianskoprávnych predpisov limitovaná v ust. § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z.
Súd po poslednej úprave žaloby žalobcom považoval žalobu za v celom rozsahu dôvodnú, preto jej
vyhovel. V časti, v ktorej žalobca zobral žalobu späť, konanie so súhlasom žalovaného v súlade s ust.
§ 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) zastavil.

Vzhľadom na výšku dlhu súd poskytol žalovanému v súlade s ustanovením § 232 ods. 3 C. s. p. dlhšiu
lehotu na plnenie, a to tým, že žalovanému povolil dlh splácať splátkami.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p. a v konaní plne úspešnému žalobcovi
priznal voči žalovanému náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania, o výške ktorej rozhodne
po právoplatnosti rozsudku.

2. Proti tomuto rozsudku čo do výroku, ktorým súd žalobe v časti vyhovel a výrokom o trovách konania,
podal žalovaný odvolanie, ktorým sa domáhal zrušenia napadnutého rozsudku v tejto časti a vrátenia
veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Podanie odvolania odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f/, h/ C. s. p., t. j. nesprávnymi

skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci.
Namietal, že rozsudok vo veci Home Credit Slovakia c/a Klára Bíroová nie je spôsobilý zmeniť
rozhodovaciu prax všeobecných súdov Slovenskej republiky. Pri konflikte smernica - vnútroštátny zákon
členského štátu musí vnútroštátny súd skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok, ktorý je v
sporoch medzi jednotlivcami vylúčený. Takže vnútroštátny súd musí skúmať, či môže smernici priznať

aspoň nepriamy účinok (teda, či môže byť zákon vykladaný eurokonformne). Nepriamy účinok smernice
(a teda eurokonformný výklad) nie je absolútny, nakoľko takýto výklad nesmie nahradiť výslovné znenie
zákona z dôvodu, že by sa jednalo o výklad contra legem.Slovenský zákon expressis verbis vyžaduje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia + dobu trvania zmluvy

o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Slovenský zákon ide
nad rámec smernice a jednoznačne požaduje vyjadrenie splátok istiny, ako aj splátok úrokov a iných
poplatkov. Ak by zákonodarca chcel vyjadriť presne to isté, čo vyžaduje smernica, použil by tú istú
terminológiu ako používa smernica. K výkladu predmetného ustanovenia zákona existuje konštantná
judikatúra slovenských súdov, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí

obsahovať vyjadrenie splátok, istiny, splátok úrokov a splátok iných poplatkov, v opačnom prípade sa
zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona za bezúročnú a bez
poplatkov. S prihliadnutím na vnútroštátnu právnu úpravu ust. § 9 ods. 2 písm. k/, resp. l/ zákona č.
129/2010 Z. z. a výklad tohto zákonného ustanovenia ustálený súdnou praxou nie je podľa neho možné,
ani po rozsudku Súdneho dvora EU vo veci C-42/15, uskutočniť iný výklad vnútroštátne práva, t. j. ust.
§ 9 ods. 2 písm. k/, resp. l/ zákona č. 129/2010 Z. z.

Podľa žalovaného zároveň v prípadoch, keď v zmluvách o spotrebiteľských úveroch nie sú uvedené
informácie o splátkach v členení na splátky, istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné aplikovať ust.
§ 566 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie dlžníka
započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak.

3.Žalobcavovyjadreníkodvolaniužalovanéhonavrholnapadnutýrozsudokakovecnesprávnypotvrdiť.
Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22. 02.
2018, v ktorej veci súd posudzoval obdobnú úverovú zmluvu ako je zmluva, z ktorej vyplýva nárok
uplatnený v tomto konaní. Vychádzajúc z účelu smernice č. 2008/48/ES, účelu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona
č. 129/2010 Z. z. a čiastkových právnych záverov vyjadrených v uznesení, je potrebné predmetné

ustanovenie interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala
číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej - ktorej anuitnej splátky.
Odkázal tiež na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 211/2017 zo dňa 23. 04.
2018, v ktorom súd dospel k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. nie
je možné od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda

rozpis splátok po častiach. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu, zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý
je vyjadrený v dôvodovej správe, ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z neupravuje
požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje čl. 10 ods. 2 písm. h/ smernice.
Ohľadne započítavania úhrad žalobca uviedol, že ust. § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka má
dispozitívny charakter, pričom v obchodných podmienkach si zmluvné strany dohodli anuitné splácanie,

podľa ktorého sa úver spláca mesačnými splátkami, ktoré sa skladajú zo splátok istiny aj úrokov.

4. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu (v tzv. replike) sa nestotožnil s právnym názorom žalobcu.
Uviedol, že žalobca poukazuje na jediné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré je
odchylné od doterajšej rozhodovacej praxe, a ktoré podľa jeho presvedčenia vnáša do právnych vzťahov

mimoriadnu právnu neistotu, keď rôzne pojmy vykladá totožne (§ 9 ods. 2 písm. l/ pred novelou a po
noveleúčinnejod01.05.2018,§4ods.1písm.h/,§5ods.2písm.a/zákonač.129/2010Z.z.).Poukázal
na to, že slovné spojenie „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nebolo použité prvýkrát v zákone č.
129/2010 Z. z., ale v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov.

V ďalšom žalovaný rozvádzal výklad, ktorý je podľa neho potrebné v danom prípade v súvislosti s ust. §
9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy aplikovať. Poukázal
tiež na to, že aj po dátume 22. 02. 2018 existuje množstvo rozhodnutí krajských súdov, ktoré odmietli
prevziať nepresvedčivý právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v uznesení sp.
zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22. 02. 2018. Žalovaný tak zotrval na podanom odvolaní v celom rozsahu.

Osobitne žalovaný poukázal aj na to, že ho súd prvej inštancie zaviazal na zaplatenie zmluvných úrokov
a súčasne úrokov z omeškania, čo je v rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Obo 143/1998 a aj s ďalšími rozhodnutiami súdov.

5. Žalobca v reakcii na repliku žalovaného (v tzv. duplike) poukázal na to, že ohľadne náležitostí podľa

§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. rozhodoval medzičasom Najvyšší súd Slovenskej republiky
už opakovane, a to vždy so záverom, že zákon nevyžaduje rozpis splátky na jednotlivé zložky. Poukázal
na rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/211/2017 zo dňa 23. 04. 2018, 3Cdo /56/2018 zo dňa 17. 04. 2018, 4Cdo
187/2017zodňa23.04.2018a4Cdo65/2018zodňa26.09.2018.Vzhľadomnauvedenéideoustálenúrozhodovaciu prax dovolacieho súdu, teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho
súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 379 C. s. p.) a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 C. s. p.

ako vecne správny potvrdil.

7.Vnadväznostinaodvolacienámietkyžalovanéhoodvolacísúdvprvomradepoukazujenaprincipiálnu
zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie odvolania, a to v súvislosti s viazanosťou
odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi odvolania. Vychádzajúc z ust. § 380 ods. 2 C. s. p. odvolací
súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa

a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných než
stranou konania v odvolaní vznesených konkrétnych námietok. Odvolací súd sa preto pri posudzovaní
danej veci zaoberal len podstatnými námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní, ex offo prihliadajúc
len na prípadné vady, ktoré by sa týkali procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C. s. p.), ktoré však v
konaní neboli zistené.

8. V preskúmavanej veci okresný súd po čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodol (v zmysle podanej žaloby
žalobcu) o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 4.657,72 eur so zmluvnými úrokmi
a úrokmi z omeškania vo výške uvedenej vo výroku I. napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie tak
urobil potom čo dospel k záveru, že Zmluva o úvere č. 0000000000144214 uzavretá medzi žalobcom

a žalovaným dňa 01. 08. 2014, na základe ktorej si žalobca uplatnil nárok v tomto konaní, spĺňa všetky
náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, vrátane
požiadavky v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ cit. zákona, t. j. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov.

9. Odvolanie žalovaného je postavené na odvolacom dôvode nesprávnych skutkových zistení a
nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k aplikovanému ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č.
129/2010 Z. z.

10. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil
iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

11. Odvolací súd námietky žalovaného vytýkajúce súdu prvej inštancie nesprávne vyhodnotenie
existencie obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to náležitosti podľa ustanovenia
§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z., t. j. uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, prípadného poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, vyhodnotil

ako nedôvodné.

12. Pokiaľ ide o námietku žalovaného poukazujúcu na doterajšiu rozhodovaciu prax všeobecných súdov,
odvolací súd uvádza, že otázkou splnenia povinnosti uviesť údaje v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č.
129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy sa už v minulosti vo svojich predchádzajúcich

rozhodnutiach rovnako zaoberal, keď ustálil záver, že zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí vyplývať
splatnosť jednotlivých častí istiny, úroku a poplatkov, ktorý výklad bol v súlade s dovtedajšou súdnou
praxou. Po vydaní rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home
Credit Slovakia, a. s. proti Kláre Biróovej nebola/nie je súdna prax v tejto otázke jednotná. Uvedená
právnaotázkavšakbolanásledneriešenáajNajvyššímsúdomSlovenskejrepubliky,ktorývuznesenísp.

zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára 2018 konštatoval, že „eurokonformným výkladom predmetného
ustanovenia (§ 9 ods. 2 písm. k/) zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale
aj potrebný, dospel k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno od
dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátokpo častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm.
k/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu možné dospieť k záveru, že toto ustanovenie

len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. v žiadnom
prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ tohto zákona
sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, teda to, aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a
termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Podľa presvedčenia dovolacieho
súdu, zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe, teda ustanovenie § 9

ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje
článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice. Ďalej Najvyšší súd v citovanom uznesení uviedol: „Vychádzajúc
z účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v Rozsudku, účelu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č.
129/2010 Z. z. a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie dovolací súd uzatvára, že predmetné
ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ

predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť
uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným poplatkom)
osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.“ Od
1. mája 2018 sa zároveň legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstránila možnosť rôzneho výkladu

predmetného ustanovenia, ktorú bolo možné (a potrebné) preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy
jeho eurokonformným výkladom. V danom prípade nejde zároveň o „ojedinelé“ rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky ako to namieta žalovaný v odvolaní, keď na uvedené rozhodnutie nadviazal
najvyšší súd i vo svojich ďalších rozhodnutiach, viď napr. uznesenie sp. zn. 3Cdo 56/2018 zo dňa 17.
04. 2018 či 4Cdo 211/2017 zo dňa 23. 04. 2018.

13. Vychádzajúc z uvedeného, krajský súd s poukazom na čl. 2 ods. 2 základných princípov Civilného
sporového poriadku, v zmysle ktorého je súd povinný rozhodovať v súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít, ktorou autoritou je nepochybne Najvyšší súd Slovenskej republiky,
preto konštatuje, že ak okresný súd pri posudzovaní splnenia náležitostí § 9 ods. 2 písm. k/ zákona

č. 129/2010 Z. z. rozhodol v súlade s aktuálnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
rozhodol správne a odvolací súd sa s týmto záverom stotožňuje.

14. Odvolací súd dodáva, že znenie ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy o úvere nesporne pripúšťalo rôzny výklad, pričom súdy sa v rámci svojej

rozhodovacej činnosti rozhodli pre výklad, v zmysle ktorého sa každý z atribútov vyjadrených v zákone
slovami „výšku“, „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského
úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a poplatkom,
ktorý výklad považovali za výklad v prospech spotrebiteľa. Práve rozhodnutie Súdneho dvora EU a
naň nadväzujúce rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú však legálnym podnetom,

impulzom pre odklon od doterajšieho výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z., najmä ak
znenie uvedeného ustanovenia pripúšťa rôzny výklad, a to bez ohľadu na to, či zákonodarca následne
pristúpil k úprave zákona za účelom odstránenia možnosti rôzneho výkladu predmetného ustanovenia.
V prípade ak zákon pripúšťa rôzny výklad je totiž povinnosťou prijať práve eurokonformný výklad, t. j.
taký výklad, ktorý zodpovedá účelu smernice, ktorá mala byť daným právnym predpisom aproximovaná,

v tomto prípade Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, a teda i účelu daného zákona.

15. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukázal na obdobnú úpravu v zákone č. 258/2001 Z. z., odvolací
súd dáva do pozornosti, že zákonom č. 258/2001 Z. z. sa prebrala Smernica Rady 87/102/EHS z 22.

decembra1986oaproximáciizákonov,inýchprávnychpredpisovasprávnychopatreníčlenskýchštátov,
ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (Ú. v. ES L 42, 12.2.1987) v znení smernice Rady 90/88/EHS z
22. februára 1990 (Ú. v. ES L 61, 10.3.1990) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16.
februára 1998 (Ú. v. ES L 101, 1.4.1998) a tento zákon bolo potrebné v prípade pochybností vykladať
vo svetle tejto smernice. Zákon č. 129/2010 Z. z. však prebral Smernicu Európskeho parlamentu a Rady

2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/
EHS a vo svetle tejto smernice je potrebné jeho ustanovenia, pokiaľ tieto pripúšťajú rôzny výklad, i
vykladať.16. Pokiaľ žalovaný v replike poukázal i na to, že ho súd prvej inštancie zaviazal na zaplatenie zmluvných
úrokov a súčasne úrokov z omeškania, čo je v rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo veci 4Obo 143/1998, odvolací súd sa s uvedeným tvrdením žalovaného nezaoberal, keď

v zmysle ust. § 365 ods. 3 C. s. p. možno odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie meniť a
dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania, pričom k vzneseniu tohto dôvodu nesúhlasu s
napadnutým rozhodnutím došlo zo strany žalovaného až v rámci podanej repliky. Odvolací súd v tejto
súvislosti uvádza, že v odvolaní nestačí formálne citovať v zákone uvedený odvolací dôvod, ale je
potrebné ho i identifikovať, t. j. uviesť v akom konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí

naplnenie odvolacieho dôvodu. Uvedenie konkrétnosti, v čom odvolateľ vidí nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia, je len v jeho dispozícii. Žalovaný pritom v odvolaní, ako už bolo skôr uvedené, namietal len
nesprávne skutkové a právne závery vo vzťahu k ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. I keď v
danom prípade ide o konanie s ochranou slabšej strany, ust. § 290 až § 323 C. s. p. neobsahuje výnimku
z ust. § 365 ods. 3 C. s. p. Žalovaný ako spotrebiteľ bol navyše v konaní riadne zastúpený advokátom.

17. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku
o trovách konania, pri rozhodovaní o ktorých súd správne aplikoval zásadu úspechu v konaní podľa §
255 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

18.Vozvyšnejčasti(čodovýroku,ktorýmsúdžalobuvčastizastavil),ktoránebolanapadnutáodvolaním

žiadnej zo strán konania ponechal odvolací súd rozsudok okresného súdu nedotknutý.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalobca a to v celom rozsahu,
preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keď z obsahu spisu

nevyplývajú skutočnosti, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ust. § 257 C. s. p. a žalovaný sa aplikácie
predmetného ustanovenia ani nedomáhal. O výške náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 2 (za) : 1 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.

1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)