Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, February 28, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/5/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8318010733
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8318010733.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr.

Petra Tobiaša a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.2.2019, v trestnej veci
obžalovaného V. V. pre zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. d/ Tr. zák.,
o odvolaní obžalovaného a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa
10.12.2018, sp. zn. 3 T 123/18, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/, Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

Obžalovaného
V. V., nar. XX.XX.XXXX v I., J., bytom
I. XXX, Praha 9, Česká republika,
štátna príslušnosť J., toho času
v ÚVV Košice

u z n á v a v i n n ý m, ž e

dňa 08.07.2018 v ranných hodinách za sľúbenú finančnú odmenu najmenej 200,- eur prevážal na
osobnom motorovom vozidle zn. Škoda Superb EČ: X AD XXXX "CZ" z presne nezisteného miesta
od štátnej hranice medzi Ukrajinou a Slovenskou republikou po ceste smerom do vnútrozemia štyroch
nelegálnych migrantov vietnamskej štátnej príslušnosti, pričom v čase o 07.35 hod. 50 m od obce O.,
okres X., bol zastavený a kontrolovaný policajnou hliadkou z RHCP, MZJ Sobrance,

t e d a

v úmysle získať pre seba priamo finančnú výhodu, osobe, ktorá nie je štátnym občanom Slovenskej
republiky alebo osobou s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, pomáhal pri jej prechode cez
územie Slovenskej republiky, a uvedený čin spáchal závažnejším spôsobom konania - na viacerých
osobách.

č í m s p á c h a l

zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. d/ Tr. zák. v spojení s ust. § 138 písm.
j/ Tr. zák.

Z a t o m u u k l a d á:Podľa § 355 ods. 3 Tr. zák., za použitia § 36 písm. l/, § 38 ods. 3 Tr. zák. trest odňatia slobody vo
výmere 7 (sedem) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. ho pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného V. V..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal súd prvého stupňa obž. V. V. vinným zo zločinu prevádzačstva podľa §

355 ods. 2 písm. a/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že

- dňa 08.07.2018 v ranných hodinách za sľúbenú finančnú odmenu najmenej 200,- eur prevážal na
osobnom motorovom vozidle zn. Škoda Superb EČ: 4 AD XXXX "CZ" z presne nezisteného miesta od
štátnej hranice medzi J. a Slovenskou republikou po ceste smerom do vnútrozemia štyroch nelegálnych

migrantov vietnamskej štátnej príslušnosti, pričom v čase o 07.35 hod. 50 m od obce O., okres X., bol
zastavený a kontrolovaný policajnou hliadkou z RHCP, MZJ Sobrance.

Za to mu uložil podľa § 355 ods. 2 Tr. zák. za použitia § 36 písm. l/, § 37 písm. m/, § 38 ods. 2 Tr. zák.
trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyroch) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. ho pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. obžalovanému tiež uložil trest prepadnutia vecí, a to:

- mobilný telefón zn. Prestigio MUZE B7 so SIM kartou a mobilný telefón zn. iPhone 6 S so SIM kartou,
a súčasne podľa § 60 ods. 5 Tr. zák. rozhodol, že vlastníkom prepadnutých vecí sa stáva štát.

Proti uvedenému rozsudku, po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku, podal obžalovaný
priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie proti výroku o treste, ktoré následne písomným

podaním (21.12.2018) prostredníctvom ustanovenej obhajkyne rozšíril aj proti výroku o vine, pričom
súčasne na hlavnom pojednávaní v rovnakom rozsahu, proti výroku o vine a treste odvolanie podal aj
prokurátor, ktoré taktiež písomne odôvodnil.

Obžalovaný v písomných dôvodoch odvolania po rekapitulácii výroku napadnutého rozsudku uviedol,

že súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní si síce osvojil záver, že svojim konaním naplnil
znaky skutkovej podstaty zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a) Tr. zák., a to po stránke
subjektívnej i objektívnej a uznal ho vinným z inak kvalifikovaného skutku ako obžaloba prokurátora,
no aj napriek tomu má za to, že jeho konanie malo byť správne právne kvalifikované iba ako prečin
prevádzačstva podľa § 355 ods. 1 Tr. zák. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie totiž nemal za

preukázané, aby mu bola odovzdaná finančná výhoda alebo iná materiálna výhoda. Suma 200 Eur mala
predstavovať iba príspevok na cestovné náklady (pohonné hmoty Praha - Ukrajina; diaľničné známky;
prenájom použitého motorového vozidla; náklady na občerstvenie pre migrantov, ako to upresnil na
verejnom zasadnutí konanom o jeho odvolaní a odvolaní okresného prokurátora). Suma 200 Eur mu
napokon ani odovzdaná nebola a všetky vyššie uvedené cestovné náklady hradil z vlastných finančných

prostriedkov. Nebol k dispozícii žiaden dôkaz svedčiaci o tom, že došlo k vyplateniu finančnej odmeny za
vykonanie prevozu. Z výpovedi svedkov nevyplýva, že mu vyplatili nejakú sumu a nebolo preukázané,
aby prevzal akúkoľvek finančnú alebo inú materiálnu odmenu od migrantov, pričom absentujú aj
dôkazy, ktoré by preukazovali vyplatenie finančnej odmeny skôr a inými osobami. V prejednávanej
veci z vykonaného dokazovania taktiež nevyplynulo, že by svojím konaním pomáhal pri nedovolenom

prekročení štátnej hranice Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal predovšetkým na výpovede
migrantov a svoju výpoveď z prípravného konania, ktoré boli v súdnom konaní v rámci dokazovania
prečítané, a ktoré boli podrobne rozobraté v napadnutom rozsudku. Štyroch nelegálnych migrantov
vietnamskej štátnej príslušnosti cez štátnu hranicu medzi Ukrajinou a SR prevádzali traja maskovaní
prevádzači a jeho osobou bol zabezpečený iba prevoz po vnútrozemí SR. Rozsudok pokladal za

nezákonný aj vo výroku o treste. Nezákonnosť videl v tom, že súd prvého stupňa pri ukladaní trestunezohľadnil dôsledne všetky zásady pre ukladanie trestu uvedené v § 34 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 Tr.
zák. Prvostupňový súd vyššie uvedené zákonné ustanovenia podľa jeho názoru zohľadnil nesprávne
a neprihliadol na jeho osobné pomery, hodnotenia jeho osoby, dĺžku doby strávenej v ústave na výkon

väzby a možnosť jeho nápravy. V prípravnom konaní aj na hlavnom pojednávaní sa ku skutku priznal a
vyjadril ľútosť. Plne si uvedomil protiprávnosť svojho konania, pretože konal neuvážene, čím si zapríčinil
trestné stíhanie a odsúdenie. Doterajší výkon väzby bol preňho dostatočným ponaučením do jeho
ďalšieho života a uvedomil si, že takýto život ďalej viesť nechce. Prvostupňový súd pri oboznamovaní sa
s hodnoteniami jeho osoby na hlavnom pojednávaní konštatoval, že hodnotenia sú kladné, vo výkone

väzby je jeho správanie slušné a disciplinované, úlohy a nariadenia si plní, režim dodržiava, doposiaľ
nebol súdne trestaný, v registri nemá nijaký záznam. V Európskom informačnom systéme - ECRIS
má síce záznamy o dvoch odsúdeniach v Českej republike, zastáva ale názor, že slovenský súd nie je
oprávnený prihliadať na odsúdenie iného-členského štátu a túto skutočnosť považovať za priťažujúcu
okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zákona. Do pozornosti súdu dal aj tú skutočnosť, že v Českej republike
bol uznaný vinným za iný trestný čin. Vyčítal prvostupňovému súdu, že na žiaden z ním tvrdených

argumentov neprihliadol. Uviedol, že si uvedomuje protiprávnosť svojho konania, avšak vzhľadom na
všetky uvedené okolnosti s dôrazom na prevahu dvoch poľahčujúcich okolností uvedených v § 36 písm.
I), n) Tr. zák. a neexistenciu žiadnej priťažujúcej okolnosti mu súd, podľa jeho názoru uložil neprimerane
prísny nepodmienečný trest odňatia slobody. Súd prvej inštancie pochybil aj pri uvedení paragrafového
znenia vo výrokovej časti rozsudku: „ ... podľa § 355 ods. 2 Tr. zák. za použitia § 36 písm. I), § 37

písm. m), § 38 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody v trvaní 4 /štyroch/ rokov nepodmienečne ...
„, ktorý je v rozpore s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 38 ods. 3 Tr. zák.), v dôsledku čoho
prvostupňový súd nepristúpil k úprave trestnej sadzby. Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák. mu súd
prvého stupňa uložil aj trest prepadnutia veci, a to: mobilný telefón zn. Prestigio MÚZE B7 so SIM kartou
a mobilný telefón zn. iPhone 6 S so SIM kartou. Vykonaním dokazovaním však nebolo preukázané,

aby mobilné telefóny boli použité na spáchanie súdeného trestného činu a nebol vykonaný žiaden
dôkaz, ktorý by nasvedčoval použitiu spomínaných mobilných telefónov pri páchaní trestnej činností.
Žiaden z vykonaných dôkazov nesmeruje ani k záverom o použití mobilných telefónov na páchanie
trestnej činnosti a nebola preukázaná žiadna komunikácia o dohováraní sa v súvislosti so spáchaním
prejednávaného skutku. Znalecký posudok č. 32/2018 vypracovaný znalcom G.. X. Q. po preskúmaní

predložených mobilných telefónov taktiež nepreukázal žiadne okolností, ktoré by mohli mať súvis s
vyšetrovanou vecou, preto súd prvej inštancie, podľa jeho názoru, nepostupoval správne, ak vyslovil
trest prepadnutia veci - mobilných telefónov. Na základe uvedeného požiadal krajský súd, aby starostlivo
zvážil všetky ním uvádzané skutočnosti, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti uloženia trestu a
prihliadal na jednotlivé hľadiska ukladania trestu a jeho účel vyplývajúce z ust. § 34 Tr. zák. A. ešte, aby

Krajský súd v Prešove napadnutý rozsudok zrušil, posúdil právnu kvalifikáciu skutku a následne sám vo
veci rozhodol tak, že mu uloží trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby, ktorého výkon mu
podmienečne odloží na primeranú skúšobnú dobu.

V písomných dôvodoch odvolania prokurátor po rekapitulácii výroku napadnutého rozsudku uviedol, že

s rozsudkom Okresného súdu Humenné pokiaľ u obžalovaného uznal vinu oproti podanej obžalobe
len podľa § 355 ods. 2 písm. a/ Tr. zák., a teda nie aj podľa ods. 3 písm. d/ citovaného ustanovenia
zločinu prevádzačstva, sa nestotožnil, považoval ho za nezákonný. Vyjadril názor, že obžalovaný sa
k spáchaniu skutku tak, ako je uvedený v obžalobe okresného prokurátora priznal v celom rozsahu,
keď uvádzal, že kritického dňa prevážal od štátnej hranice s Ukrajinou štyroch migrantov - občanov

Vietnamskej štátnej príslušnosti, a to za sľúbenú finančná odmenu, z čoho ho usvedčujúcu aj uvádzaní
svedkovia - migranti, včítane službukonajúcich policajtov. Z uvedeného, podľa jeho názoru, vyplýva, že
obžalovaný Juriy Yurchak spáchal uvedený čin závažnejším spôsobom konania v zmysle ust. § 138
písm. j/ Tr. zák., teda na viacerých osobách. Viacerými osobami sa na účely trestného zákona rozumejú
najmenej 3 osoby (§ 127 ods. 12 Tr. zák.) V danom prípade mal preto okresný súd pri uznaní viny u

obžalovaného aplikovať ustanovenie § 138 písm. j/ Tr. zák. a skutok kvalifikovať aj podľa odseku 3 písm.
d/ § 355 Tr. zák. a nie len podľa odseku 2 písm. a/ citovaného ustanovenia a teda podľa § 355 ods.
2 písm. a/, ods. 3 písm. d/ Tr. zák. a obžalovanému uložiť trest odňatia slobody zodpovedajúci tejto
právnej kvalifikácií, pri ktorej dolná hranica prípustnej trestnej sadzby je 7 (sedem) rokov. Vzhľadom na
vyššie uvedené navrhol preto, aby Krajský súd v Prešove zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu

Humenné v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Na základe takto podaných odvolaní postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.
por., podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudokpodľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby,
ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa §

371 ods. 1 Tr. por. a dospel k nasledovným záverom.

V posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru krajského súdu, na súde prvého stupňa vykonané
dokazovanie v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. pre správne zistenie
skutkového stavu nevyhnutné.

Napriek tomu krajský súd na verejnom zasadnutí, konanom o odvolaní obžalovaného a okresného
prokurátora, dokazovanie doplnil, a to na podnet obžalovaného, ktorý namietal, že doposiaľ nebol
produkovaný žiaden dôkaz - riadny úradný doklad totožnosti, ktorý by preukazoval štátnu príslušnosť
osôb spolu s ním zadržaných, ktoré prevážal v motorovom vozidle, a teda, že ide osoby, ktoré nie sú
štátnymiobčanmiSlovenskejrepublikyaleboosobamistrvalýmpobytomnaúzemíSlovenskejrepubliky,

ale občanmi Vietnamskej republiky, čím nemala byť dokázaná jedna zo skutkových okolností stíhaného
trestného činu.

Za tým účelom boli na spomínanom verejnom zasadnutí prečítané listinné dôkazy, a to záznamy o
zabezpečení výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení štátneho príslušníka tretej krajiny na čl.

85-88 spisu, z obsahu ktorých plynie, že štyri osoby, ktoré obžalovaný prevážal v motorovom vozidle boli
vyhostené z územia republiky dňom 9.7.2018, pričom sami uvádzali, ako štátnu príslušnosť a posledné
bydlisko štátneho príslušníka tretej krajiny - Vietnam.

Súčasne z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa napr. z úradných záznamov na čl. 81-84 spisu

o predvedení osoby vyplýva, že všetky označené osoby zhodne uviedli ako trvalé bydlisko a štátnu
príslušnosť - Vietnam, rovnako, počas realizácie úkonov trestného konania, ich výsluchu v procesnom
postavení svedka, tieto skutočnosti o osobnom stave uviedli totožne, a napokon do konania bol za
účelom tlmočenia pribratý tlmočník z jazyka vietnamského do jazyka slovenského a naopak, ktorý bol
pri ich výsluchu reálne prítomný a v spomínaných jazykoch aj tlmočil.

Krajský súd nevzhliadol žiaden dôvod, a opak nevyplýva ani z obsahu spisu, pre ktorý by štyria
svedkovia - migranti uvádzali nepravdu o svojej štátnej príslušnosti.

Ustálený záver o tom, že niet pochýb o tom, že označené osoby nie sú občanmi Slovenskej

republiky, no ani osobami s trvalým pobytom na území republiky, ale vietnamskými štátnymi občanmi
napokon podporuje aj samotné vyjadrenie obžalovaného v odvolaní, v ktorom sám argumentuje, že
on sa nepodieľal na prevedení cez štátnu hranicu štyroch nelegálnych migrantov vietnamskej štátnej
príslušnosti, a k časti skutku, kde sa uvádzajú nelegálni migranti vietnamskej štátnej príslušnosti sa
priznal, vrátane ich prevozu cez územie republiky.

A nakoniec tejto časti je potrebné ešte uviesť, že až do konania verejného zasadnutia pred krajským
súdom nikto, vrátane obžalovaného, nespochybňoval štátnu príslušnosť označených osôb, preto aj z
tohto pohľadu sa javia námietky obžalovaného v tomto smere ako neopodstatnené.

Podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci nepochybne
preukázané, že skutok, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu, tak ako bol prvostupňovým súdom
ustálený, sa stal, a že ho spáchal práve obžalovaný.

Samotný obžalovaný sa k spáchaniu stíhaného skutku v podstatnej časti priznal, keď aj na hlavnom

pojednávaní dňa 10.12.2018 potvrdil, že prijal ponuku od známeho odviezť štyroch migrantov, pričom
na náklady s tým spojené mu mal prispieť sumou 200,- eur s tým, že štyroch Vietnamcov, ktorí vyšli z
krovia, aj skutočne 20-30 minút viezol, pričom v zhode s jeho výpoveďou vypovedali aj vietnamskí štátni
príslušníci, ktorí každý zo svojho pohľadu a skúsenosti opísali ako sa dostali do skupiny štyroch osôb,
ktoré boli na územie Slovenskej republiky cez noc prevedení im neznámymi troma osobami v kuklách,

kde na ich pokyn sa skryli v kríkoch s tým, že majú počkať na vozidlo, ktoré ich prevezie ďalej územím
republiky, a ktoré riadil obžalovaný.V nadväznosti na tieto tvrdenia potom v ich zhode vypovedali aj službu konajúci príslušníci RHCP MZJ
Sobrance P. M. a P. L., ktorí v rámci výkonu služby obžalovaného a Vietnamských štátnych občanov
zastavili, pričom pred nimi obžalovaný potvrdil, že migrantov mal odviesť do mesta Snina za odmenu

200 eur.

Napokon svedkyňa S.a vysvetlila rovnako ako obžalovaný, že vozidlo, ktoré použil na prevoz migrantov
a bol s ním zastavený, mu požičal za dohodnutú cenu (odmenu) jej manžel Q. X., nemali ale žiadnu
vedomosť za akým účelom si auto požičiava, dopĺňajúc, kto bol pôvodným majiteľom vozidla, a že auto

kúpila dňa 23.2.2018 a nestihla ho na seba prepísať.

Obžalovaný dožadujúc sa posúdenia jeho konania len podľa ods. 1 §-u 355 Tr. zák. sa v podstate
bránil len tým, že suma 200,- eur, sľúbenie poskytnutia ktorej priznal aj na vyššie spomínanom hlavnom
pojednávaní,bolaurčenálennapokrytiejehonákladov(najmäbenzínu,diaľničnýchpoplatkov,požičanie
auta a pod., ako to zdôraznil na verejnom zasadnutí konanom o jeho odvolaní a odvolaní okresného

prokurátora) a kúpu bagety pre migrantov, pričom na ich celkovú úhradu by určite nepostačovala a
napokon mu ani vyplatená nebola.
K tomu krajský súd uvádza, že ust. § 355 ods. 2 Tr. zák. pre naplnenie znakov tam uvedeného trestného
činu nepožaduje, aby k vyplateniu finančnej, či materiálnej výhody aj došlo, ale postačí, ak páchateľ
uvedeného trestného činu koná v úmysle takúto výhodu získať, a že v takomto úmysle obžalovaný konal,

preukazuje najmä jeho výpoveď na spomínanom hlavnom pojednávaní, kedy potvrdil, že suma 200,-
eur za prevoz migrantov mu sľúbená bola.

Pokiaľ sa obžalovaný bránil tým, že išlo len o príspevok na jeho náklady, a to ani nie v plnej výške, k
tomu krajský súd uvádza, že obžalovaný sám na hlavnom pojednávaní dňa 10.12.2018 okrem iného

uviedol, že na Ukrajinu cestovať mal, teda ním vymenované náklady by musel pre seba vynaložiť tak,
či tak a pokiaľ mu na ich úhradu mal prispieť objednávateľ za prevoz migrantov, sľúbil mu tým finančnú
výhodu (úhradu časti nákladov), ktorú by bez prevozu migrantov sľúbenú nemal. Hodnota 4 bagiet pre
migrantov, ktorá s jeho cestou na Ukrajinu nesúvisela, nepochybne sumu 200 eur nedosahuje.

Obsah sumarizovaných dôkazov vo svojom súhrne potom dáva spoľahlivý podklad pre ustálenie
skutkového stavu veci tak, ako sa premietol do skutkovej vety výroku odvolaním napadnutého rozsudku,
ktorý si osvojil aj krajský súd.

Súd prvého stupňa však pochybil pri právnom posúdení takto ustáleného skutkového stavu tak, ako to

správne namietal prokurátor.

V obžalobnom návrhu totožný skutkový stav bol totižto súdom prvého stupňa vo výroku rozsudku právne
kvalifikovaný rozdielne, keď konanie obžalovaného posúdil len ako zločin prevádzačstva podľa § 355
ods. 2 písm. a/ a nie aj podľa ods. 3 písm. d/ Tr. zákona, teda ako zločin spáchaný závažnejším

spôsobom konania podľa § 138 písm. j/ Tr. zákona - na viacerých osobách.

V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné uviesť, že zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 Tr. zák.
(v základnej skutkovej
podstate) sa dopustí ten, kto v úmysle získať pre seba alebo iného priamo či nepriamo finančnú výhodu

aleboinúmateriálnuvýhodupreosobu,ktoránieještátnymobčanomSlovenskejrepublikyaleboosobou
s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, a) organizuje nedovolené prekročenie štátnej hranice
Slovenskej republiky alebo prechod cez jej územie, alebo také konanie umožní, alebo v ňom pomáha,
alebo b) na účel podľa písmena a) vyrobí, zaobstará, poskytne alebo drží falošný cestovný doklad alebo
falošný doklad totožnosti a potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov.

Objektom žalovaného trestného činu je záujem štátu na tom, aby sa štátne hranice prekračovali v súlade
so zákonom a medzinárodnými dohovormi, a teda (konkrétne) záujem na kontrole osôb, ktoré prekračujú
štátnu hranicu, a to v oboch smeroch.

Objektívna stránka tohto trestného činu, ako to plynie z ust. § 355 ods. 2 Tr. zákona teda spočíva v
konaní páchateľa, ktorý v úmysle získať pre seba alebo iného priamo či nepriamo finančnú výhodu
alebo inú materiálnu výhodu pre osobu, ktorá nie je štátnym občanom Slovenskej republiky alebo osobu
s trvalým pobytom na jej území, buď organizuje nedovolené prekročenie štátnej hranice Slovenskejrepubliky alebo prechod cez jej územie, alebo jej také konanie umožní alebo v ňom pomáha [písm. a)],
alebo na takýto účel vyrobí, zaobstará, prípadne poskytne alebo drží falošný cestovný doklad alebo
falošný doklad totožnosti [písm. b)].

Podľa tejto základnej skutkovej podstaty sa teda objekt tohto trestného činu napĺňa hore opísaným
konaním páchateľa pre jedinú (konkrétnu) osobu, ktorá nedovolene prekračuje hranicu, resp. po jej
nedovolenom prekročení prechádza územím republiky.

V prejednávanej veci však reálnym výsledkom (následkom) konania páchateľa (obžalovaného) v danom
prípade bolo poskytnutie pomoci štyrom osobám, pri prechode cez územie Slovenskej republiky, ktoré
predtým nedovolene prekročili štátne hranice republiky, a o ktorých vedel, že nie sú občanmi Slovenskej
republiky, alebo osobami s trvalým pobytom na jej území, inak povedané následkom jeho konania bolo
porušenie právneho záujmu štátu na kontrole hneď štyroch osôb pri (po) prekročení štátnej hranice, čo
predstavuje porušenie objektu tohto trestného činu.

Vo vzťahu k uvedenému potom platí, že rozsah spôsobeného následku určuje počet osôb, pre
ktoré páchateľ konal, čo zase logicky vymedzuje rozsah skutku a súčasne podmieňuje (spoluurčuje)
závažnosť konania páchateľa.

Poskytnutím pomoci pri prechode cez územie republiky každému nelegálnemu migrantovi teda
obžalovaný nedovolene zasiahol do Trestným zákonom chráneného záujmu na ochrane štátnej hranice
Slovenskej republiky pred nelegálnou migráciou, keďže objektom tohto trestného činu, ako už bolo
ustálené je záujem štátu na kontrole osôb, ktoré prekračujú štátnu hranicu.

V tomto prípade potom ustálené zistenie znamená, že uvedený záujem na ochrane štátnej hranice
Slovenskej republiky bol porušený ohľadom prevozu štyroch osôb, čím bol naplnený aj obžalovaným
namietaný (pred súdom prvého stupňa) kvalifikačný znak upravený v ust. § 138 písm. j/ Tr. zákona,
lebo trestný čin bol spáchaný na viacerých osobách, ktorými sa podľa § 127 ods. 12 Tr. zák. na účely
Trestného zákona rozumejú najmenej tri osoby - t. j. závažnejším spôsobom konania, a preto konanie

obžalovaného malo byť správne právne posúdené ako zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm.
a/, ale aj podľa ods. 3 písm. d/ Tr. zákona.

V reakcii na argumentáciu obhajoby v konaní pred prvostupňovým súdom, o ktorú súd prvého stupňa
oprel aj svoj záver pri právnom posúdení konania obžalovaného, krajský súd uvádza, že v tomto ohľade

je nepodstatnou skutočnosť, že nelegálne prevážaní migranti nie sú poškodenými osobami, resp. že
trestný čin nebol spáchaný na ich ujmu, keďže ako už bolo skôr naznačené, zo znenia skutkovej podstaty
zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 Tr. zák. (rovnako ako aj základnej skutkovej podstaty podľa §
355 ods. 1 Tr. zák.) vyplýva, že pri tomto trestnom čine je postihované konanie uskutočňované vo vzťahu
k osobám nedovolene prekračujúcim štátnu hranicu, teda trestnosť konania páchateľa sa viaže k určitej

osobe, resp. osobám - ľuďom, ktoré nie sú - štátnymi občanmi Slovenskej republiky alebo osobami s
trvalým pobytom na jej území, ktoré nedovolene prekročia štátnu hranicu (bez požiadavky, aby išlo o
poškodeného osoby).

Vychádzajúc zo znenia ust. § 355 ods. 2, resp. ods. 3 písm. d/ Tr. zák. zákonodarca mal na mysli

prísnejšie postihnutie konania páchateľa vo vzťahu k viacerým osobám, než vo vzťahu k jednej jedinej
osobe, čo vyjadril v ods. 2 doslovne (kto pre osobu....) a v ods. 3 písm. d/ tohto ustanovenia odkazom na
osobitný kvalifikačný pojem - závažnejší spôsob konania - na viacerých osobách (primerane uznesenie
NS SR sp. zn. 2Tdo 52/2018 z 11.12.2018).

V tejto súvislosti pokiaľ obžalovaný svoju argumentáciu, v konaní pred súdom prvého stupňa, opieral aj
o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Tdo/75/2012 ohľadom kvalifikačného momentu spáchania
trestného činu na viacerých osobách, ktorú si prvostupňový súd osvojil, krajský súd uvádza, že uvedené
rozhodnutie bolo prekonané stanoviskom Najvyššieho súdu SR publikovaným v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. R 13/2015.

Navyše rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR ohľadom skutočnosti, či trestný čin môže byť
spáchaný na viacerých osobách aj pri trestnom čine, v prípade ktorého dotknuté osoby nie sú
poškodenými v zmysle § 46 ods. 1 Tr. por., už bola výslovne ustálená uznesením Najvyššieho súdu SRsp. zn. 2Tdo/35/2014 zo dňa 8.7.2014, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov SR ako R 15/2015, podľa ktorého pri trestnom čine nedovolenej výroby omamných a
psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 Tr. zák.

je možné spáchať trestný čin na osobe, hoci táto osoba nie je poškodeným vrátane spáchania takého
trestného činu na viacerých osobách podľa § 138 písm. j) Tr. zák.

Ustálené skutkové zistenia a na ne nadväzujúca argumentácia potom vyvolali, na podklade odvolania
prokurátora v neprospech obžalovaného, potrebu zrušenia napadnutého rozsudku v celom rozsahu a

úpravy výroku o vine v podobe zmeny právnej kvalifikácie konania obžalovaného v spojení so zmenou
znenia právnej vety, čo bolo spôsobené pristúpením k základnej skutkovej podstate žalovaného zločinu
prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a/, aj odseku 3 písm. d/ Tr. zákona a osobitného kvalifikačného
znaku - závažnejšieho spôsobu konania podľa § 138 písm. j/ Tr. zák.- na viacerých osobách.

Zrušenie výroku o vine si nevyhnutne vyžiadalo aj zrušenie výroku o treste, o čom krajský súd na

podklade už vykonaného dokazovania taktiež sám rozhodol.

Pri ukladaní trestu prihliadal krajský súd najmä na jednotlivé hľadiská ukladania trestov vyplývajúce z
ust. § 34 Tr. zák., ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce
okolnosti,poľahčujúceokolnosti,osobapáchateľa,jehopomeryamožnostijehonápravymajúcnazreteli

ajúčeltrestuvyplývajúcizust.§34ods.1Tr.zák.,atoochranuspoločnostipredobžalovanýmtým,žemu
zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny
život, ako aj odradenie iných od páchania trestných činov a morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Z cestovného dokladu je zrejmé, že obž. V. V. je občanom Ukrajinskej republiky, Ukrajinskej národnosti.
K svojej osobe uviedol, že je rozvedený, má deti v Petrohrade v Rusku a stará sa o ne finančne. Vo

výkone väzby je hodnotený kladne. Na území SR podľa odpisu registra trestov nemá záznam a záznam
nemá ani v registri priestupkov.

Zo záznamov Európskeho informačného systému registrov trestov vyplýva, že obžalovaný v období
rokov 2015-2018 bol v dvoch prípadoch - v jednom na území Česka, a v druhom na území Rakúska -

uznaný vinným zo spáchania úmyselnej majetkovej trestnej činnosti, za ktorú mu bol aj ukladaný trest
odňatia slobody, ktorý nebol spojený s jeho výkonom.

Krajský súd pri hodnotení uvedených súdne trestaných činov obžalovaného z hľadiska priťažujúcej
okolnosti podľa § 37 písm. m/ Tr. zák., teda, že už bol obžalovaný za trestný čin odsúdený zistil, že pre

takýto záver v danom prípade nemá dostatočný podklad.

Podľa § 7b ods. 2 Tr. zákona sa totižto právoplatné odsúdenie súdom iného členského štátu Európskej
únie v trestnom konaní na účely trestného konania zohľadní rovnako, ako keby bolo vydané súdom
Slovenskej republiky, ak bolo vydané pre čin trestný aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.

Zo znenia citovaného ustanovenia plynie, že pre zohľadnenie cudzozemského rozhodnutia štátu EÚ na
účely trestného konania je podmienkou obojstranná trestnosť, t.j. musí ísť o čin, ktorý je trestný aj podľa
právneho poriadku Slovenskej republiky.

Pre bezchybné ustálenie záveru o obojstrannej trestnosti činov spáchaných obžalovaným, pre ktoré bol
uznaný vinným a sankcionovaný súdmi v krajinách patriacich do EÚ, podľa hore uvedeného registra,
je nevyhnutné riadne posúdenie skutkových okolností (skutku), za akých sa mal dopustiť činov, pre
ktoré bol odsúdený, na účely čoho je, podľa názoru krajského súdu, potrebné, aby sa súd oboznámil s
rozsudkami týkajúcimi sa uvedených trestných činov.

Podľa § 488a ods. 2 Tr. por. pre účely zohľadnenia právoplatného odsúdenia súdom iného členského
štátu Európskej únie v trestnom konaní môže orgán činný v trestnom konaní alebo súd požiadať
generálnu prokuratúru o zabezpečenie kópie právoplatného rozsudku a ďalších súvisiacich informácií
vydaných súdom tohto členského štátu Európskej únie; kópie právoplatných rozsudkov a ďalšie

súvisiace informácie sa vyžiadajú vždy, ak sa postupuje podľa § 47 ods. 2 Tr. zákona.

Vzhľadom na to, že kópie spomínaných rozsudkov v zmysle citovaného ustanovenia zabezpečuje
GP, bolo potrebné, aby ich ešte v prípravnom konaní zabezpečili a do spisu založili orgány činné vtrestnom konaní. Krajský súd, keďže ide o dôkaz v neprospech obžalovaného, nevzhliadol dôvod, pre
ktorý by mali súdy nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní v tomto smere v súdnom konaní
nahrádzať, navyše, keďže išlo o vec väzobnú, by zabezpečovanie takýchto podkladov až v súdnom

konanímohlototokonanieneprimeranepredĺžiť.Nemajúctedadostatočnýpodkladprezáveroexistencii
priťažujúcej okolnosti vyplývajúcej z ust. § 37 písm. m/ Tr. zák., krajský súd vyhodnotil túto skutočnosť
„v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ a existenciu tejto priťažujúcej okolnosti u obžalovaného
nekonštatoval, no súčasne nepriznal ani poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. a spočívajúcu
v tom, že pred spáchaním činu by mal obžalovaný viesť riadny život, práve s prihliadnutím na už

spomínané odsúdenia obžalovaného mimo územia republiky podľa citovaného registra, pretože aj keď
v prejednávanej veci podkladu pre konštatovanie, že obžalovaný sa v minulosti dopustil trestných
činov, ako najzávažnejších protiprávnych konaní, niet, záznamy v spomínanom registri nepochybne
svedčia o opakovanom protiprávnom konaní obžalovaného, aj keď bez spoľahlivej identifikácie stupňa
ich závažnosti, zistenie čoho záveru, že obžalovaný pred spáchaní stíhaného trestného činu viedol
riadny život, bráni.

Krajskýsúdvkonaníobžalovanéhonezistilanipoľahčujúcuokolnosťpodľa§36písm.n/Tr.zák.,pretože
z obsahu spisu nevyplýva, že by obžalovaný napomáhal príslušným orgánom pri objasňovaní trestnej
činnosti (na účel tejto poľahčujúcej okolnosti priznanie nie je možné použiť, keďže sa zohľadňuje ako
poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l/ Tr. zák.)

Na druhej strane priznanie sa obžalovaného k podstatným základným skutkovým okolnostiam, a jeho
následné oľutovanie svojho konania, aj krajský súd považoval za dôvod pre naplnenie poľahčujúcej
okolnosti podľa § 36 písm. l/ Tr. zákona.

Za danej situácie, keď podľa ust. § 34 ods. 6 Tr. zák. ani iný druh trestu, ako trest odňatia slobody,
krajský súd ukladať nemohol, pri prevahe poľahčujúcich okolností následným postupom podľa pravidla
upraveného v ust. § 38 ods. 3 Tr. zákona, podľa ktorého sa znižuje horná hranica zákonom ustanovenej
trestnej sadzby, v tomto prípade podľa § 355 ods. 3 Tr. zákona od sedem do desať rokov o jednu tretinu
z rozdielu medzi jej hornou a dolnou hranicou (§ 38 ods. 8 Tr. zák.), v prejednávanej veci na úroveň

deviatich rokov, potom krajský súd obžalovanému ukladal trest odňatia slobody vo výmere sedem rokov.

S ohľadom na vyššie uvedené zásady a hľadiská ukladania trestov najmä, že u obžalovaného ide o
prvotrestanú osobu na území Slovenskej republiky a s ohľadom na skutočnosť, že uňho neboli zistené
žiadne priťažujúce okolnosti, svojím konaním nespôsobil závažný, ťažko napraviteľný, či nenapraviteľný

následok, zohľadňujúc aj okolnosti, za akých ku skutku došlo, spočívajúce v tom, že obžalovaný sa
zjavne na prekročení štátnych hraníc nelegálnymi migrantmi skutočne nepodieľal, dospel krajský súd
k záveru, že na nápravu obžalovaného tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie, bude
určená výmera trestu postačujúca.

Krajský súd potom podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. vzhľadom na to, že obžalovaný doposiaľ nebol vo
výkone trestu odňatia slobody, ho pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu s minimálnym stupňom
stráženia.

Napokon, ako to aj správne namietal obžalovaný, vzhľadom na to, že v posudzovanej veci nebol

produkovaný žiadny dôkaz, ktorý by sa aj preniesol do dokazovania na hlavnom pojednávaní, svedčiaci
o tom, že obžalovaný sa prostredníctvom zaistených mobilných telefónov dohováral s kýmkoľvek
v súvislosti so spáchaním prejednávaného skutku, resp. tieto telefóny, či telefónne karty akokoľvek
použil, krajský súd neuložil obžalovanému, na rozdiel od prvostupňového súdu, trest prepadnutia vecí
popísaných v rozsudku podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.

Na záver v reakcii na doposiaľ nezodpovedané právne relevantné odvolacie námietky obžalovaného
krajský súd ešte dodáva, že obžalovanému sa v posudzovanej veci nikdy nekládlo za vinu, že mal
prevádzať nelegálnych migrantov cez štátnu hranicu, či im inak pri prechode hranice pomáhať; ako je
zrejmé,kčomusaajpriznal,kládlosamuzavinu,žeimpoichprechodehranicepomáhalsaprepravovať

(prechádzať) cez územie republiky.

Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.