Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 20, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/17/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215216677
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2215216677.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Terézie Mecelovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej vo veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advocate s.r.o., Pribinova 25,
811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti žalovanému: J. Q., nar. XX. W. XXXX, trvalo bytom R. V., I.
ul. XXX/XX, o zaplatenie 410,94 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda z 26. januára 2017 č. k. 12C/468/2015-41, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol a II. žalovanému nárok na náhradu
trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 261 ods. 3 písm. d/,
§ 497 Obch.z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 52
a nasl., § 52 ods. 1, § 54 ods. 1 a 2 O.z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení); § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 ZoSÚ (zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou zo 16.9.2015 domáhala rozhodnutia súdu, ktorým by zaviazal

žalovaného k zaplateniu zostatku trov mediačného konania 42,39 eur a trov rozhodcovského konania
368,55 eur, pozostávajúcich z troch úkonov právnej služby po 85,64 eur s paušálnym výdavkom 9,65
eur vrátane DPH a poplatku za rozhodcovské konanie 82,68 eur. Ďalej si uplatnila náhradu trov konania.
Nárok odôvodnila tým, že na základe zmluvy o úvere č. 207800244 zo 17.2.2012 uzavretej podľa §
497 a nasl. Obch.z. v platnom znení žalobkyňa ako veriteľ poskytla žalovanému ako dlžníkovi úver vo
výške 900 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s poplatkom vo výške 864 eur v 12 mesačných
splátkach po 147 eur od 23.3.2012, v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (VPPÚ),

ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že tretina poplatku predstavuje
dohodnutý úrok a 2 tretiny poplatku predstavujú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere.
Žalovaný neplnil svoj záväzok riadne a včas, čím porušil dojednania predmetnej zmluvy a stratil výhodu
splátok. Výzva na úhradu celého dlhu mu bola odoslaná dňa 7.5.2013. Ku dňu vyhotovenia návrhu
na začatie rozhodcovského konania uhradil žalobkyni sumu 1.026,60 eur. Žalobkyňa a žalovaný sa
zaviazali pred podaním návrhu na začatie rozhodcovského konania využiť na odstránenie ich sporu
vzniknutého zo vzájomného právneho vzťahu mediáciu. V zmluve o úvere sa žalovaný zaviazal uhradiť

žalobkyniakoveriteľovivšetkynáklady,ktorévzniklivsúvislostisuplatnenímprávavmediačnomkonaní.
Žalovaný mediáciu zmaril (v zmysle predpisov mediačného konania), k urovnaniu sporu vzniknutého
medzi žalobkyňou a žalovaným mediačným konaním nedošlo. Žalobkyňa podala dňa 13.11.2014 návrh
na začatie rozhodcovského konania, tým jej vznikli trovy rozhodcovského konania. Žalovaný ku dňuvyhotovenia žaloby uhradil žalobkyni sumu vo výške 497,06 eur. Žalovaný sa k žalobe vyjadril tak,
že s výškou pohľadávky nesúhlasí, nakoľko ju naďalej mesačne spláca, k čomu pripojil aj tabuľkovú
špecifikáciu o úhradách žalovaného.

Súd prvej inštancie vychádzal z vykonaným dokazovaním zisteného skutkového stavu veci, podľa
ktorého dňa 17.2.2012 uzavreli žalobkyňa ako veriteľ so žalovaným ako dlžníkom zmluvu o úvere č.
207800244, na základe ktorej poskytla žalobkyňa žalovanému úver 900 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal
vrátiť spolu s poplatkom 864 eur v 12 mesačných splátkach po 147 eur (spolu 1.764 eur), počnúc dňom
23.3.2012, ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) bola uvedená údajom 300,29%. Zmluvu posúdil

ako typickú formulárovú zmluvu, v ktorej je určený veriteľ, dopĺňajú sa údaje o dlžníkovi, príp. ručiteľovi,
výške úveru, poplatku a splátkach, atď., na rube formulára sa nachádzajú VPPÚ, celkom 19 bodov. V
zmysle bodu 7 VPPÚ sa dlžník zaviazal uhradiť veriteľovi všetky náklady za uplatnené nároky z titulu
jeho dlhu na základe zmluvy, a to uplatnené mimosúdnou cestou alebo v súdnom konaní. V zmysle bodu
13 VPPÚ zmluvné strany „prejavili“ vôľu využiť mimosúdne inštitúty riešenia sporov a „dohodli“ sa, že
pred rozhodnutím sporu pred rozhodcovským súdom môže ktorákoľvek zmluvná strana využiť mediáciu

a v prípade, ak druhá zmluvná strana neposkytne súčinnosť v mediačnom konaní, bude sa mať za to,
že nemá záujem o riešenie sporu mediáciou a mediačné konanie tak zmarila.
Dňa 31.3.2013 vydal mediátor Mgr. Slavomír Slávik „Písomné vyhlásenie o skončení mediácie“ medzi
stranami s poukazom na to, že žalovaný neposkytol súčinnosť potrebnú k uskutočneniu mediačného
konania, nepotvrdil svoju účasť, nedostavil sa na výkon mediačnej činnosti v určenom čase, svoju

neprítomnosť neospravedlnil dôležitými dôvodmi a nepožiadal o výkon mediačnej činnosti na iný termín.
Listom zo 7.5.2013 advokát žalobkyne vyzval žalovaného na zaplatenie dlhu 2.247,85 eur do 10
dní od doručenia listu. Dňa 17.6.2015 vydalo Združenie arbitráže a mediácie, záujmové združenie
právnických osôb „Oznámenie o zastavení rozhodcovského konania“ dňom 16.6.2015 s poukazom na
§ 73 ods. 6 zákona č. 355/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Dôvodom zastavenia

rozhodcovského konania bolo podľa oznámenia to, že Združenie arbitráže a mediácie nezískalo v lehote
do 15.6.2015 povolenie na rozhodovanie spotrebiteľských sporov.
Žalovaný sa vyjadril, že s nárokom žalobkyne nesúhlasí, úver už preplatil, pričom o sporných konaniach
nemal žiadne vedomosti. Podľa špecifikácie úhrad žalovaného v prospech žalobkyne (vystavenej
učtárňou jeho zamestnávateľa) žalovaný zrážkami zo mzdy v období od mája do decembra 2013 zaplatil

sumu celkom 387,68 eur, v roku 2014 sumu celkom 613,98 eur, v roku 2015 sumu celkom 600 eur a
v roku 2016 sumu celkom 600 eur.
Súd prvej inštancie posúdil úverovú zmluvu uzavretú medzi stranami ako zmluvu o spotrebiteľskom
úvere. Dôvodil, že v danom prípade strany uzavreli zmluvu o úvere, na preukázanie tohto tvrdenia
žalobkyňa predložila súdu vyplnený a potvrdený zmluvný formulár, v zmysle ktorého bol žalovanému

poskytnutý úver v uvedenej výške, ktorú skutočnosť žalovaný nesporoval. Žalovaný preukázateľne
nedodržal svoje (platobné) povinnosti určené mu zmluvou. Zmluva však neobsahuje všetky náležitosti
určené ust. § 9 ods. 2 ZoSÚ - konečnú splatnosť úveru, termíny jednotlivých splátok, priemernú RPMN,
ročnú úrokovú sadzbu. Nepostačuje odkaz na čas, v ktorom je úver splatný, je potrebné v zmluve uviesť
konkrétny časový údaj o konečnej splatnosti úveru („termín“). Zákon výslovne vyžaduje špecifikáciu

splátky (jednoznačnú a zrozumiteľnú pre spotrebiteľa), aká časť z nej náleží istine, aká časť úroku
a koľko z nej predstavujú prípadné poplatky, aby spotrebiteľ mohol sledovať amortizáciu istiny. Pre
absenciu týchto (povinných) náležitosti zmluvy je potrebné považovať tento spotrebiteľský úver za úver
bezpoplatkovabezúrokov,akotovyplývazcit.ust.§11ods.1ZoSÚvzneníúčinnomkudňupodpísania
zmluvy. Aj absencia čo len jednej z náležitostí určených zákonom má tieto dôsledky. Vychádzajúc z

uvedeného bol potom žalovaný povinný vrátiť žalobkyni len hodnotu toho, čo mu dodávateľ - veriteľ
poskytol, bez akéhokoľvek navýšenia, teda bez úrokov z úveru, bez akýchkoľvek poplatkov (teda aj
nákladov mediačného a rozhodcovského konania), poistenia. Žalobkyňa si uplatnila nárok s poukazom
na dojednania vo VPPÚ, ktoré podmienky si určila výlučne žalobkyňa. Všeobecné podmienky však
majú slúžiť len k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a

vysvetľujúceho charakteru, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej zložite formulovanej
a malým písmom písanej forme dodávateľ skryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a
o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa skôr uniknú. Navyše záväzok spotrebiteľa nahradiť
nejaké náklady si vyžaduje konkrétnosť, minimálne určenie nejakej hranice, alebo všeobecné určenie
úkonov a výpočet ich hodnoty. Žalobkyňa pritom nijako nepreukázala, že jej tieto náklady aj fakticky

vznikli. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne a preto ju zamietol.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1
CSP (Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z.z. v znení neskoršieho predpisu), vecne úspechom
žalovaného v konaní, ktorý si však náhradu trov konania neuplatnil.2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho
zrušenieavrátenievecisúduprvejinštancienaďalšiekonanie.Dôvodila,žeodvolaniepodávazdôvodov

uvedených v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalobkyňa postavenie povinného ako spotrebiteľa razantne odmietla, poukázala na skutočnosť, že
dňa 17.2.2012 uzavrela so žalobcom Zmluvu o úvere č. 207800244, na základe ktorej bol povinnému
poskytnutý úver v zmysle § 262 ods. 1 Obch.z., že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať

Obch.z. Táto zmluva sa uzatvára podľa § 269 ods. 2 Obch.z. ako nepomenovaná zmluva. Zákonom
požadované náležitosti v predmetnom prípade sú dostatočne označenie subjektov a predmet zmluvy,
t. j. poskytnutie úveru, iné náležitosti sa považujú za fakultatívne a preto v dôsledku ich absencie
nie je možné zmluvu označiť za bezúročnú a bez poplatkov. Súdna prax zhodne určila použitie
Obch.z. nezávisle na dohode strán v prípade sporov zo zabezpečenia záväzkov zo zmluvy o úvere
(R 11/2001), ako aj v prípade vydania bezdôvodného obohatenia na základe neplatnej zmluvy o úvere

(SJ 10/2003, R ČR 16/2005). Je teda a maiori ad minus nepochybné, že zmluva o úvere sa bez
ohľadu na dohodu zmluvných strán riadi Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 3 písm. d/). Vylúčiť
aplikáciu O. z. ako všeobecnej občianskoprávnej úpravy možno v obchodnoprávnom vzťahu pokiaľ
dohoda zmluvných strán vylúči aplikáciu dispozitívneho ustanovenia O.z.. Zmluvu o úvere nemožno
považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle ZoSÚ a preto nie je namieste vzťahovať na

ňu výlučne ustanovenia O.z.. V zmluve o úvere a VPPÚ povinný zároveň vyhlásil, že sa oboznámil
a súhlasí s obsahom zmluvy (vrátane VPPÚ) a že nemá k nej žiadne výhrady a zaväzuje sa ju
dodržiavať. Keďže Obch.z. aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje ani
komplexne neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenie O.z., je nevyhnutné ju v
skutkovorelevantnýchprávnychvzťahochaplikovať,pričomniejerelevantné,čiideorelatívnyobchodný

záväzkový vzťah, alebo fakultatívny obchodný záväzkový vzťah. Zákon v čase uzatvorenia zmluvy o
úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1.6.2014,
odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do
31.5.2014. Znamená to, že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy
uzavretej do 31.5.2014, obmedzenie výšky odplaty sa tu nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa riadi

§ 53 ods. 6 O. z., v zmysle ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných
prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu
za spotrebiteľské úvery v obchodných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada
najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutia
peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Vzhľadom na uvedené nie je možné zmluvu o úvere

posudzovať ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle ZoSÚ a aj preto je žalovaný toho názoru,
že predmetná zmluva o úvere nemusí obsahovať údaj RPMN a ďalšie náležitosti požadované ZoSÚ.
Na peňažnom trhu boli v čase poskytovania úveru stovky iných subjektov, ktorí vystupovali ako veritelia
pri poskytnutí úveru. Klient uzatvoril zmluvu o úvere so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. slobodne,
vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, čo potvrdil svojím podpisom.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril tak, že s jej nárokom nesúhlasí, nakoľko úver už preplatil,
ako to už odznelo na súde s tým, že pošle aj výpis vystavený učtárňou jeho zamestnávateľa, že koľko už
zaplatil formou zrážok zo mzdy. Žiadal, aby nemusel zaplatiť sumu 410,94 eur, predložil rozpis platieb.

4. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadrila.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“),
keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané

odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné
vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazanýskutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219

ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie treba navzdory námietkam
žalobkyne považovať za vo výroku vecne správny.

6. Súd prvej inštancie svoje zamietajúce rozhodnutie vo veci samej odôvodnil tým, že medzi stranami
uzavretá zmluva (ktorú posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere) neobsahuje všetky náležitosti

uvedené v § 9 ods. 2 ZoSÚ - konečnú splatnosť úveru, termíny jednotlivých splátok, priemernú RPMN,
ročnú úrokovú sadzbu, pre absenciu ktorých náležitostí je potrebné považovať spotrebiteľský úver za
bezúročný a bez poplatkov, žalovaný je povinný vrátiť žalobkyni len hodnotu toho, čo mu dodávateľ -
veriteľ poskytol, bez akéhokoľvek navýšenia, teda bez úrokov z úveru, bez akýchkoľvek poplatkov (teda
aj nákladov mediačného a rozhodcovského konania), ďalej dôvodil, že VVPÚ majú slúžiť len k tomu, aby
nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru,

nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej zložite formulovanej a malým písmom písanej
forme dodávateľ skryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že
pozornosti spotrebiteľa skôr uniknú, navyše záväzok spotrebiteľa nahradiť nejaké náklady si vyžaduje
konkrétnosť,minimálneurčenienejakejhranice,alebovšeobecnéurčenieúkonovavýpočetichhodnoty;
ako ostatný dôvod zamietnutia žaloby uviedol, že žalobkyňa nijako nepreukázala, že jej tieto náklady

(mediačného a rozhodcovského konania) aj fakticky vznikli.
Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán,
pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný
návrh.
Citovanéustanoveniezakotvujedôkaznúpovinnosťúčastníkovvsporovomkonanít.j.povinnosťoznačiť

dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách konania.
Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením
v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi
povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ
strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy.

Neunesením dôkazného bremena sa rozumie procesná zodpovednosť strany za to, že v konaní neboli
preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech.
Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
strán. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť

preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť
dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa
vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali, pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť. Teória v tejto
súvislostihovoríotzv.presúvanídôkaznéhobremena.Idetuorozdeleniebremenatvrdeniaadôkazného
bremena medzi strany v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma

vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu (por. rozsudok Najvyššieho súdu
SR z 22.9.2010, sp. zn. 3MCdo 6/2010). Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na
preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej
veci.
Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové

tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom
protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
Podľa § 151 ods. 1 a 2 CSP: (1) Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa

považujúzanesporné.(2)Akstranapoprieskutkovétvrdenia,ktorésatýkajújejkonaniaalebovnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
Skutkové tvrdenia žalujúcej strany sú prostriedkami procesného útoku a skutkové tvrdenia žalovanej
strany sú prostriedkami procesnej obrany (§ 149 CSP). Procesnej povinnosti strany sporu uviesť
skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti, pričom z

ustanovenia § 151 CSP vyplýva procesná sankcia za nesplnenie procesnej povinnosti (§ 151 CSP).
Súd prvej inštancie na základe vyhodnotenia splnenia procesnej povinnosti strán konania, podľa § 150
a § 151 CSP, posúdi spornosť skutkových tvrdení strán, s vyvodením dôsledkov nesplnenia procesnej
povinnosti.Žalobkyňa si žalobou uplatnila proti žalovanému nárok na zaplatenie sumy 410,94 eur, ktorá suma
pozostáva zo zostatku trov mediačného konania vo výške 42,39 eur a trov rozhodcovského konania

vo výške 368,55 eur. V žalobe uviedla, že strany uzavreli Zmluvu o úvere 17.2.2012, na základe ktorej
bola veriteľka oprávnená poskytnúť dlžníkovi úver 900 eur, dlžník sa zaviazal zaplatiť veriteľovi túto
sumu zvýšenú o príslušný poplatok 864 eur t.j. celkovo zaplatiť čiastku 1764 eur v 12 mesačných
splátkach po 147 eur počnúc dňom 23.3.2012, ďalej dôvodila, že žalovaný neplnil riadne a včas svoj
záväzok v zmysle dohodnutých podmienok, čím porušil dojednania uvedenej zmluvy a stratil výhodu

splátok, žalobkyňa ho vyzvala na úhradu jeho záväzku, výzva na úhradu dlhu bola odoslaná 7.5.2013;
strany sa v zmluve o úvere dohodli, že žalovaný ako dlžník je povinný uhradiť žalobkyni ako veriteľovi
všetky náklady, ktoré vznikli v súvislosti s uplatnením práva v mediačnom konaní, v zmysle predpisov
mediačného konania žalovaný mediáciu zmaril, o čom rozhodol mediátor, mediačné konanie bolo
vedené pred Mediačným centrom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., k urovnaniu
sporu vzniknutého medzi stranami mediačným konaním nedošlo; žalobkyňa podala 13.11.2014 návrh

na začatie rozhodcovského konania, vznikli jej trovy rozhodcovského konania. Ku dňu vyhotovenia
návrhu na začatie rozhodcovského konania žalovaný uhradil žalobkyni podľa žaloby sumu 1026,60 eur
a ku dňu vyhotovenia žaloby uhradil žalobkyni sumu 497,06 eur. Prílohami žaloby bolo Oznámenie
o zastavení rozhodcovského konania a Písomné vyhlásenie mediátora. Z Písomného vyhlásenia
mediátora o skončení mediácie z 31.3.2013, vystaveného Mgr. Slavomírom Slávikom vyplýva, že v

mediačnom konaní vedenom na Mediačnom centre spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. pod sp.
zn. MK 00424/13 medzi žalobkyňou a žalovaným výkon mediačnej činnosti uskutočňoval ustanovený
mediátor Mgr. Slavomír Slávik, ktorý v súlade s č. XXII ods. Rokovacieho poriadku Mediačného
centra zriadeného a vedeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., skončil mediačné konania
pre neposkytnutie súčinnosti žalovaným. Oznámením o zastavení rozhodcovského konania vydaným

Združením arbitráže a mediácie, zriaďovateľom stáleho rozhodcovského súdu Stály rozhodcovský
súd, Bratislava, informovalo účastníka rozhodcovského konania, že rozhodcovské konanie vedené pod
sp. zn. SR 19115/14 vo veci žalobkyne proti žalovanému o zaplatenie peňažného plnenia s prísl.
bolo 16.6.2015 zastavené na základe ust. § 73 ods. 6 zákona č. 355/2014 Z.z. o spotrebiteľskom
rozhodcovskomkonaní.Žiadneinédôkazynapreukázanievznikupohľadávky(trovmediačnéhokonania

vo výške 42,39 eur a trov rozhodcovského konania vo výške 368,55 eur) žalobkyňa nepredložila.
Žalovaný po doručení mu žaloby s prílohami a príslušných procesných poučení uviedol, že nesúhlasí s
výškou pohľadávky, ktorú žiada žalobkyňa, nakoľko stále mesačne spláca, predložil listinu o mesačných
splátkach, podľa ktorej v roku 2015 uhradil celkom sumu 600 eur, v rokoch 2013-2015 spolu 1601,66
eur a zostáva uhradiť 809,01 eur. Na pojednávaní dňa 26.1.2017 žalovaný uviedol, že dostal od

žalobkyne úver, žalobkyňa doručila žiadosť o zrážky zo mzdy jeho zamestnávateľovi, predložil tabuľkovú
špecifikáciu vystavenú učtárňou jeho zamestnávateľa, podľa ktorej za rok 2016 uhradil sumu 600 eur,
za roky 2013-2016 sumu 2201,66, zostáva uhradiť 209,01 eur. Žalovaný tiež uviedol, že s nárokom
žalobkyne nesúhlasí, o tom že by sa viedli nejaké konania voči nemu nemá vedomosť, úver už preplatil
o 400 eur.

Zo spisu sa nepodáva žiaden dôkaz preukazujúci vznik pohľadávky uplatnenej a kvantifikovanej
žalobkyňou v predmetnom konaní (trov mediačného konania vo výške 42,39 eur a trov rozhodcovského
konania vo výške 368,55 eur), z vyššie uvedeného Oznámenia o zastavení rozhodcovského konania
ani Písomného vyhlásenie mediátora vznik pohľadávky nevyplýva (vyplýva z nich iba vedenie konaní),
žalovaný žalobou uplatnenú pohľadávku popiera, a to čo do dôvodu aj výšky. Žalobkyňa na preukázanie

vzniku pohľadávky nepredložila ani neoznačila žiaden dôkaz, preto pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že
žalobkyňa nepreukázala, že by jej náklady mediačného a rozhodcovského konania vznikli, jeho záver je
správny a odvolací súd sa s ním stotožňuje. Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva a rozumie
sa ním procesná zodpovednosť strany konania za preukázanie svojich tvrdení. Súd prvej inštancie
dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno preukázania vzniku žalovanej

pohľadávky. Vzhľadom na konštatovanie správnosti zamietnutia žaloby z uvedeného dôvodu, nebol už
daný dôvod zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami žalobkyne.
Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom jeho
rozsahu (vrátane odvolacími dôvodmi nespochybnenej časti o náhrade trov prvoinštančného konania)
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

7. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Z dôvodu, že žalovaný bol plne úspešný v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1, § 255
ods. 1 CSP mu síce vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak vzhľadom k tomu, že mu v
odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli, náhrada trov odvolacieho
konania žalovanému nebola priznaná (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.

februára 2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018).

8. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1

CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)