Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, March 12, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/174/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117224714
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117224714.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudkýň JUDr.

Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.,
Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr.
Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 35 792 752, proti žalovanému: O. K., G..
X.XX.XXXX,K.O.G.Z.,P.XX,ozaplatenie515,38€spríslušenstvom,oodvolanížalobcuprotirozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 8Csp/314/2017-24 zo dňa 28.08.2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol:
„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 258,22 € spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5,05 % ročne zo sumy 258,22 € od 10.5.2015 do zaplatenia a to všetko do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
III. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov konania.“
Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a) a d), § 9

ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až 4,
§ 565 Občianskeho zákonníka.
Vodôvodneníuviedol,žeuzavretáúverovázmluvamedzižalobcomažalovanýmdňa29.9.2014nespĺňa
podstatnénáležitostivzmyslezákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch.Vuzatvorenejzmluve
nie je uvedený údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Žalovanému bol schválený úver v
zmysle jej žiadosti s výnimkou výšky RPMN. Vzhľadom na nesprávnosť uvedenia RPMN v žiadosti,
nemôže byť tento údaj považovaný za riadne vyplnený. Uzatvorená zmluva neobsahuje zákonnú

náležitosť podľa ust. § 9 ods. 2 písm. i) citovaného zákona, a to výšku, počet a termíny splátok,
istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splácania.
Žalobca mal podľa zmluvy poskytnúť žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 600,- €, avšak
žalovanému bola na jeho účet poskytnutá suma vo výške 540,- € po odpočítaní poplatku vo výške 60,-
€. Žalovaný uhradil sumu 281,78 €. Keďže predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez
poplatkov, žalobcovi vzniklo iba právo na zaplatenie nevrátených finančných prostriedkov, a to vo výške

258,22 € (540 - 281,78). Súd žalobu v časti prevyšujúcej uvedenú sumu istiny zamietol.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 Civilného sporového
poriadku.2. Proti rozsudku, a to proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku o trovách konania
podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že uvádzanie jednotlivých náležitostí v
zmluve o spotrebiteľskom úvere a vyvodzovanie následku v podobe bezúročnosti je potrebné vykladať

nie iba na základe zákona č. 129/2010 Z.z., ale aj únijného práva. Súd prvej inštancie nerešpektoval
povinnosť vykladať vnútroštátne právo v zhode s právom EÚ. Náležitosť „konečná splatnosť úveru“
nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene zákona č. 129/2010 Z.z. a táto
náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného práva bola vylúčená. Ak uvádzanie konečnej splatnosti
úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené, potom pri aplikácii znenia zákona do spomenutej novely je

potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona. Súd ani len nezdôvodnil, na základe
akých skutočností a z akých dôvodov mal za to, že údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN)
by si účastníci zmluvy vôbec legálne mohli dohodnúť. Súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia
uvádza, že nedošlo k dohode o výške RPMN. Pokiaľ ide o členenie splátok, záver súdu je v rozpore so
zákonom a aj súdnou praxou. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok v odvolaním
napadnutej časti zmenil tak, že žalobe vyhovie a žalovaného zaviaže k povinnosti náhrady trov konania

žalobcu v celom rozsahu.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona

č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods.
1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania.
Je nepochybné, že zmluva o revolvingovom úvere č. 8500082315 zo dňa 29.09.2014, uzatvorená
medzi žalobcom a žalovaným je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobca

vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv konal v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľských zmlúv nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Predmetná zmluva je zároveň

zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej
len ZoSÚ).
V súvislosti s údajom podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. a rozsudkom Súdneho dvora
vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. a Klára Biróová odvolací súd poukazuje na priamy účinok
smerníc. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok,

za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na
prípad, ktorý riešia.
Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore
medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz
horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce

jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
proti sebe výhradne jednotlivci.
Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom,
kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice.. priamo voči štátu ako subjektu
zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.

Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu 29.09.2014 presne definoval, aké
náležitosti, okrem všeobecných (§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať.
Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods.2 písm. f) ZoSÚ v znení účinnom ku
dňu uzatvorenia zmluvy cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu
termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o absencii údaja o termíne konečnej
splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ). Termín konečnej splatnosti v zmluve uvedený nie je a tento
nemožno určiť ani na základe ostatných údajov uvedených v zmluve, keďže v zmluve je uvedený len
počet splátok, periodicita splácania, absentuje však uvedenie dátumu prvej splátky. Keďže nie je zrejmý
dátum počiatku povinnosti splácania úveru, nemožno určiť ani jeho konečnú splatnosť.

Uvedenie údaja o termíne o konečnej splatnosti úveru, termíne prvej a poslednej splátky v listine
označenej ako „Oznámenie veriteľa o schválení úveru“ zo dňa 29.09.2014 nie je postačujúce, nakoľko
predmetnú listinu nie je možné považovať za súčasť zmluvy o úvere, keďže predstavuje jednostrannéoznámenie veriteľa, ktoré žalovaný písomne neodsúhlasil a o jeho obsahu v čase podpisovania zmluvy
(25.09.2014) nemal vedomosť.
Termín konečnej splatnosti úveru musí byť spotrebiteľovi známy najneskôr v čase, kedy vstupuje do

zmluvného vzťahu (v predmetnom prípade teda dňa 25.09.2014). V opačnom prípade by sa minulo
účinku ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v rozhodnom čase,
ktorého cieľom bolo zabezpečiť, aby bol spotrebiteľ v potrebnom rozsahu informovaný o základných
skutočnostiach týkajúcich sa zmluvného vzťahu už v čase jeho vzniku.
Vzhľadom na absenciu obligatórnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ sa úver považuje v zmysle

§ 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ za bezúročný a bez poplatkov. Už len absencia tejto náležitosti spôsobuje,
že veriteľ nemôže účtovať žiadne iné nároky, než istinu. Preto skúmanie ostatných náležitostí zmluvy a
zistenia prvoinštančného súdu o bezpoplatkovosti a bezúročnosti sú bez významu k správne zisteným
záverom uvedeným v § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ.
Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že je zrejmé, že žalovaný v čase podpisu žiadosti o poskytnutie
úveru (25.09.2014) nemal vedomosť o výške RPMN, resp. bola mu známa len „predpokladaná RPMN“,

pričom konkrétnu výšku RPMN vzťahujúcu sa na daný úver až následne uviedol žalobca v čl. 6 zmluvy,
a to dňa 29.09.2014, pričom táto sa nezhoduje s hodnotou predpokladanej RPMN. Neobstojí argument
žalobcu, že RPMN nemôže byť predmetom dohody a že jej výpočet je konkrétne určený, jej výška totiž
musí byť riadne určená a predostretá spotrebiteľovi najneskôr v čase, kedy vstupuje do zmluvného
vzťahu. Nepostačuje, ak je výška RPMN oznámená žalovanému jednostranným úkonom veriteľa až po

podpise zmluvy žalovaným. Takýto stav má za následok to, že na údaj o RPMN sa hľadí, ako keby v
zmluve uvedený nebol. Aj s absenciou údaja o RPMN zákon č. 129/2010 Z.z. spája sankciu bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. j) v spojení s § 11 ods. 1 písm. b)).
Správnemu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zodpovedá aj správny výrok o trovách
konania.

5. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešný bol žalovaný, ktorému
vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu
sa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil, a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy

v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim
procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP
o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady
trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

6. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.