Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 11, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/240/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117208334
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3117208334.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov

Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom
Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanej V. Q., trvale bytom F., E. J., o zaplatenie 1.489,81
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 06. júla 2018,
č.k. 20Csp/75/2017-78, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. a v závislom výroku III.
p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému n e p r i z n á v anárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 1.489,81 eur, úrok vo výške 93,34 eur, úrok z omeškania vo výške 0,78 eur a úrok z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 1.489,81 eur od 24.02.2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi priznal proti žalovanej nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Z odôvodnenia vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu istiny 1.489,81 eur, úroky v sume
93,34 eur, úroky z omeškania v sume 0,78 eur, úroky vo výške 17,90 % ročne zo sumy 1.489,81 eur

od 24.2.2017 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy istiny 1.489,81 eur a zo
sumy úrokov 93,34 eur od 24.2.2017 do zaplatenia, a náhradu trov konania. Preskúmaním zmluvy o
spotrebiteľskom úvere súd zistil, že obsahuje všetky údaje v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z.. Žalobca sa zaviazal žalovanej poskytnúť úver v sume 1.600 eur a žalovaná sa zaviazala vrátiť mu
úver spolu s úrokom pri dohodnutej úrokovej sadzbe 17,90% ročne v splátkach po 29,96 eur mesačne,
splatných vždy do 20. dňa v mesiaci. Žalovaná sa k žalobe nevyjadrila a nespochybňovala tvrdenia
žalobcu o tom, že jej úver v sume 1.600 eur vyplatil, ako ani tvrdenia žalobcu o omeškaní žalovanej

so splácaním splátok úveru, o rozsahu splatenia úveru, ako to vyplývalo zo žalobcom predloženého
prehľadu splácania. Z predloženého prehľadu splácania, prepočtu zmluvných úrokov a prepočtu úrokov
z omeškania vyplývalo, že po zohľadnení úhrad žalovanej a ich započítaní na istinu a zmluvné úroky
z úveru ku dňu zosplatnenia úveru dlh na istine úveru predstavoval 1.489,81 eur, dlh na zmluvnom
úroku predstavoval 93,34 eur, dlh na úroku z omeškania predstavoval 0,78 eur. Z predložených listín
bolo preukázané, že zmluvný úrok v sadzbe 17,90 % ročne účtoval žalobca zo splátok istiny úveru
splatných od 20.10.2016 do 23.2.2017 a úrok z omeškania žalobca účtoval v sadzbe 5 % ročne z

omeškaných splátok úveru od 21.11.2016 do 23.2.2017. Žalobca má nárok na úrok z omeškania podľa §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd uviedol, že celá istina úveru sa stala splatnou dňa 23.2.2017 na
základe listu žalobcu zo dňa 23.2.2017, ktorým žalovanú vyzval na úhradu celého zostatku úveru a od
nasledujúceho dňa, t.j. od 24.2.2017 je žalovaná v omeškaní s úhradou celej zosplatnenej istiny úveru.Úrok z omeškania patrí žalobcovi v zmysle § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení nariadenia
vlády SR č. 20/2013 Z.z. V prvý deň omeškania žalovanej (24.2.2017) bola základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky 0,00 %, a preto žalobcovi patrí úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo

sumy istiny úveru 1.489,91 eur od 24.2.2017 do zaplatenia. Súd bol toho názoru, že žalobca nemá nárok
na úrok z omeškania zo zmluvných úrokov vyčíslených ku dňu zosplatnenia úveru v sume 93,94 eur. V
zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania,
poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Občiansky zákonník a ani Obchodný zákonník
neumožňujú veriteľovi požadovať od dlžníka príslušenstvo (úroky z omeškania) pre prípad omeškania

s platením iného príslušenstva pohľadávky, t.j. zmluvných úrokov (Rc 5/2006). Zmluvný úrok vo výške
17,90 % ročne zo sumy istiny úveru 1.489,81 eur od 24.2.2017 do zaplatenia uplatnený na základe
zmluvy o úvere súd žalobcovi nemohol priznať. Súd sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu v žalobe, že
tento nárok patrí žalobcovi až do zaplatenia celej istiny úveru. Súd poukázal na to, že riadny úrok z
úveru predstavuje odplatu pre veriteľa za užívanie istiny úveru dlžníkom po dojednanú dobu. Využitím
práva predčasného zosplatnenia úveru zo strany veriteľa dochádza k zmene obsahu záväzku, dlžník/

spotrebiteľ stráca výhodu splátok a poskytnuté prostriedky už nemá právo užívať po dobu pôvodne
dohodnutú, ale musí ich okamžite vrátiť veriteľovi, čím sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný
platiť veriteľovi namiesto úrokov z úveru, úroky z omeškania z dlžnej sumy úveru. Právo na riadny úrok z
úveru má žalobca do zosplatnenia istiny úveru a následne má žalobca ako veriteľ právo už iba na úrok z
omeškania.Vzhľadomnauvedenéskutočnostisúdpovyhodnotenívykonanéhodokazovaniazapoužitia

tam citovaných ustanovení právnych predpisov výrokom I. zaviazal žalovanú, aby zaplatila žalobcovi
peňažný dlh v sume 1.489,81 eur, úrok vo výške 93,34 eur, úrok z omeškania vo výške 0,78 eur a úrok
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.489,81 eur od 24.2.2017 do zaplatenia, výrokom II. žalobu
vo zvyšku ako nedôvodnú zamietol. Lehotu na plnenie súd určil podľa § 232 ods. 3 CSP. Žalobe bolo
vyhovené, pričom súd žalobu zamietol len čo do časti príslušenstva pohľadávky, čo sa nezohľadňuje pri

rozhodovaní a nároku na náhradu trov konania. Žalobca bol teda úspešný v plnom rozsahu a žalobca
má potom podľa § 255 ods. 1 CSP právo proti žalovanej na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca proti jeho zamietavej
časti (výroku II.). K tvrdeniu súdu. že veriteľ má nárok na zaplatenie úrokov z úveru iba do doby

predčasného splatenia úveru, uviedol, že má za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia
peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na § 502
ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka s tým, že podľa komentára IURA EDITION plynie, že „z
podstaty úroku ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka
platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. V tom zmysle upravuje trvanie povinnosti platiť úrok aj § 503

ods. 3. Vzhľadom na dispozitívnosť ustanovenia, strany si môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky,
t.j. dobu, počas ktorej má dlžník platiť úroky, v zmluve o úvere dojednať odchylne.,“ a „pri úverovej
zmluve ide nepochybne o plnenie peňažného záväzku a hneď v dvoch rovinách: vrátiť poskytnuté
peňažné prostriedky (úver) v dohodnutej lehote, ako aj zaplatiť požadované úroky. Ak dlžník v oboch
prípadoch nesplní svoju povinnosť včas, dostane sa do omeškania. Vzhľadom na to, že ide o dva

rozdielne inštitúty, ktoré sa odlišujú tak svojou podstatou, ako aj funkciami, všeobecne treba vychádzať
z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru
a jednak na úrok z omeškania (§ 369 ods. 1). Úprava úroku z omeškania, ako aj úroku z úveru je
podporná (má dispozitívny charakter), a preto je, samozrejme, rozhodujúce, ako sa strany dohodli v
zmluve. Svojou dohodou môžu rôzne kombinovať uplatnenie oboch inštitútov v konkrétnom prípade.“

Z § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím
skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Uvedené potvrdzuje aj ustanovenie § 16 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že
tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné
prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Následne, na podporu svojich tvrdení, poukázal na

viacero súdnych rozhodnutí. Ďalej tvrdil, že ak by sme pripustili, že v prípade mimoriadneho zosplatnenia
úveru z dôvodu jeho nesplácania dlžník už nie je povinný platiť veriteľovi úroky, nastala by absurdná
situácia, v ktorej by bolo popreté, že (a o tom niet pochýb) úroky z úveru sú vo svojej podstate cena
peňažných prostriedkov v zmysle obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k
dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk, ktorý pokrýva veriteľovi práve úrok z úveru, avšak

zároveň by sa dlžník v prípade nesplácania úveru, teda neplnenia základnej povinnosti zo zmluvy o
úvere, ocitol vo výhodnejšom postavení, než by bol v prípade riadneho splácania úveru. Takýto výklad a
aplikáciu platných právnych noriem je však potrebné odmietnuť ako absurdné a narúšajúce ekonomické
základy fungovania právnych vzťahov súvisiacich s poskytovaním úverov. Následne k nároku na úrok zomeškania zo zmluvných úrokov s poukazom na ústavný princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je aj
predvídateľná a konzistentná judikatúra, uviedol, že má popri nároku na úrok z omeškania z istiny dlhu
aj nárok na úrok z omeškania zo zmluvných úrokov i s odkazom na viaceré súdne rozhodnutia krajských

súdov. Uviedol, že pri zmluve o úvere sú úroky súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom
omeškania s ich platením je zo zákona vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania. Podstatné je
tiež rozlišovanie medzi úrokmi z úrokov (tzv. anatocizmus) a úrokmi z omeškania z úrokov. Na rozdiel od
(zmluvných) úrokov, úroky z omeškania predstavujú sankčný mechanizmus, ktorý nastupuje zo zákona
(§ 517 Občianskeho zákonníka, § 369 Obchodného zákonníka). Dôvodil, že má nárok nielen na vrátenie

istiny a na zmluvný úrok, ale v prípade omeškania dlžníka má tiež právo požadovať úrok z omeškania
nielen z nezaplatenej časti istiny, ale aj z nezaplateného zmluvného úroku. Vzhľadom na uvedené
žalobca žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie v napadnutom rozsahu tak, aby vyhovel
žalobe v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
a zároveň mu priznal náhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených
súdnych poplatkov.

3. K podanému odvolaniu sa písomne žalovaný nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie

je potrebné v napadnutom výroku II., ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol, a výroku III. ako závislom
výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 1.489,81 eur, úrok vo výške 93,94 eur, úrok z omeškania vo výške 0,78 eur a úrok z omeškania

vo výške 5 % ročne zo sumy 1.489,81 eur od 24.02.2014 do zaplatenia, odvolaním napadnutý nebol,
preto je rozsudok súdu prvej inštancie v tomto výroku právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho
súdu nedotknutý.

6. Podaným odvolaním žalobca napadol výrok II., ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol. Žiadal teda

podaným odvolaním priznať mu i uplatnený nárok na zmluvný úrok vo výške 17,90 % ročne zo sumy
istiny úveru 1.489,81 eur od 24.02.2017 do zaplatenia, a rovnako i nárok na úrok z omeškania zo
zmluvného úroku vyčíslených ku dňu zosplatnenia v sume 93,94 eur.

7. V danej veci bola medzi žalobcom a žalovaným dňa 05.08.2015 uzatvorená úverová zmluva, na

základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 1.600 eur. Úver sa žalovaný zaviazal zaplatiť v
mesačnýchsplátkachvpočte108po29,96eur.Výzvounapredčasnésplatenieúveruzodňa23.02.2017
vyzval žalobca žalovaného na úhradu celého zostatku úveru vo výške 1.643,93 eur najneskôr do
05.03.2017. Pokiaľ ide o otázku nároku veriteľa na úrok z poskytnutého úveru za čas po jeho zosplatnení
(teda zmluvný úrok vo výške 17,90 % ročne zo sumy istiny úveru 1.489,81 eur od 24.02.2017 do

zaplatenia), k tomu odvolací súd uvádza, že o tejto otázke rozhodol Najvyšší súd SR vo svojej doterajšej
praxi tak, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok).
Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (uznesenie NS SR vo veci 4 Obo
143/98). Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto odvolací súd v tejto časti potvrdil.
8. Ďalej odvolací súd posúdil odvolacie námietky žalobcu poukazujúce na to, že má nárok na úrok z

omeškania zo zmluvných úrokov ako nedôvodné vzhľadom na súdnu prax zakazujúcu anatocizmus
(t.j. požadovanie úrokov z omeškania z riadnych úrokov) z dôvodu, že riadne úroky sú podľa § 121
ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
priznáva nárok na úroky z omeškania iba z plnenia z hlavného peňažného záväzku. Ak by sme veriteľovi
priznali možnosť poberať úroky aj zo splatných úrokov, znamenalo by to, že aj príslušenstvo pohľadávky

by malo svoje vlastné príslušenstvo. Z ust. § 121 OZ, ako aj zo samotnej povahy veci vyplýva, že
požadovať príslušenstvo z príslušenstva nemožno a úročenie úrokov je teda neprípustné. Požadovať
od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva je neprípustné nielen pri dohodnutých úrokoch, ale aj pri
úrokoch z omeškania. Tým, že dlžník včas nesplatí úroky z istiny, dostáva sa do omeškania s plnením
príslušenstva, ale nie do omeškania s plnením vlastného dlhu. Ak sa dlžník dostane do omeškania s

platením dohodnutých úrokov, nemožno od neho požadovať úroky z omeškania z dohodnutých úrokov
(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Obdo 4/1994). Dôvodom je predovšetkým skutočnosť, že
zákon (Občiansky zákonník a ani Obchodný zákonník) veriteľovi takúto možnosť nepriznáva.9. Vzhľadom na to, že odvolacie námietky žalobcu neboli dôvodné, odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti vo výroku II. a vo výroku III. o trovách konania (ako závislom výroku) podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

10. V odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V konaní mu však žiadne trovy nevznikli, preto
odvolací súd vyslovil, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).