Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, May 2, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/2/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113232183
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8113232183.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Moniky Juskovej a členov senátu
JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska
5, Bratislava proti žalovaným: 1. Q. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. M., ul. W. H. XXX, 2. D. N., nar.
XX.XX.XXXX, bytom W., M. X., za účasti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom

Námestie legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného advokátom JUDr. Igor Šafranko, so
sídlom ul. Sovietskych hrdinov 163/66, Svidník, o zaplatenie 8 855,90 eura a prísl., takto o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11C/45/2014-163 zo dňa 25.09.2015

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a

o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi uložil povinnosť nahradiť Združeniu na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS trovy konania vo výške 1.106,82 eura na účet jeho právneho zástupcu v lehote 3 dní
od právoplatnosti rozsudku a čo sa týka ostatných účastníkov, rozhodol, že nemajú nárok na náhradu
trov konania.
V dôvodoch, pre ktoré súd prvej inštancie žalobu zamietol, uviedol, že žalobca sa žalobou z 05.11.2013
domáhal zaplatenia sumy 8 855,90 eura s úrokmi z omeškania, ktoré kapitalizoval na sumu 235,09 eura,

a to za obdobie od 21.11.2010 do 03.11.2012 vychádzajúc zo sadzby 8,75 % ročne z každej omeškanej
splátky a ďalej do budúcna žiadal priznať úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo žalovanej sumy
až do zaplatenia. Žalobca uplatnil nárok z úverovej zmluvy zo dňa 24.05.2007 uzavretej medzi jeho
právnympredchodcomSlovenskousporiteľňou,a.s.ažalovanými,pričomžalovanásumapredstavovala
neuhradené splátky za obdobie od 20.11.2010 do 20.05.2017, teda 79 splátok po 112,10 eura.
Súd konštatoval, že žalovaní so žalobou síce súhlasili, ale konkrétne k výške svojho dlhu sa vyjadriť

nevedeli. Žalovaný v 1/ rade poukázal na to, že písomnosti týkajúce sa zosplatnenia úveru mu nemohli
byť doručené, pretože na pôvodnej adrese v W. na ul. M. XX sa nezdržiava už dávno. Konštatoval
taktiež, že Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktoré vstúpilo do konania ako vedľajší
účastníka na strane žalovaných, vznieslo námietku premlčania a vyslovilo tiež názor, že Slovenská
sporiteľňa, a.s. mohla žalobcovi postúpiť pohľadávku ako celok, nielen jej časť (Združenie na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS tvrdilo opak, t.j. že postúpená mohla byť len pohľadávka zodpovedajúca

nesplácanému dlhu - pozn. odv. súdu).
Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že dňa 24.05.2007 bola uzavretá zmluva o
splátkovom úvere medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako veriteľom a žalovanými ako dlžníkmi. Úver
bol poskytnutý vo výške 220.000 Sk (7.302,66 eura) s priemernou úrokovou sadzbou 13,5 % ročne.
Dohodnutý bol aj poplatok za poskytnutie úveru vo výške 4.400 Sk z prostriedkov úveru a poplatok za
správu úveru 60 Sk mesačne. Dlžníci sa zaviazali úver splatiť od 20.06.2007 do 20.05.2017 mesačne

po 3.377 Sk (112,09 eura), celkovo 120 splátkami. V zmluve je uvedená RPMN 15,30 %. Žalovaní
celkovo z úveru zaplatili sumu 2.764,57 eura. Keďže úver nebol riadne splácaný, Slovenská sporiteľňa,a.s. vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru dňa 24.09.2012. Vyplýva to z jej správy zo dňa 13.06.2014.
Dňa 27.09.2012 bola uzavretá medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalobcom zmluva o postúpení
pohľadávok, podľa prílohy č. 1, ktorej predmetom bola aj pohľadávka z úverovej zmluvy uzatvorenej so

žalovanými. Žalobca ani jeho právny predchodca nevedeli preukázať výzvu Slovenskej sporiteľne, a.s.
na úhradu dlhu v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách.
Súd prvej inštancie uviedol, že sa nestotožnil s názorom Združenia na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS o premlčaní, ktoré združenie ani bližšie nevysvetlilo, vzhľadom na to, že žaloba bola podaná
05.11.2013 a predmetom žaloby boli splátky splatné 3 roky spätne, teda od 20.11.2010. Stotožnil sa

však s jeho námietkou o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu vyplývajúcej z § 92 ods. 8 Zákona č.
483/2001 Z.z. o bankách. Podľa súdu ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách poskytuje dlžníkom zákonnú
ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovom právnom vzťahu z bankového úveru, lebo vyžaduje
písomnú výzvu banky klientovi, ktorý je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní s plnením
čo i len časti svojho peňažného záväzku. Podľa súdu neboli splnené zákonné podmienky pre platné
postúpenie pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a.s. na žalobcu, keďže nebolo preukázané, že Slovenská

sporiteľňa, a.s. zaslala a doručila písomné výzvy žalovaným na úhradu dlhu. Preto zmluvu o postúpení
pohľadávky vyhodnotil ako absolútne neplatnú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so
zákonom. Žalobcovi chýbala aktívna legitimácia a preto jeho žalobu zamietol.
Pri právnom posúdení vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení Zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy - § 2 písm. a), b), § 3 ods. 2, §

4 ods. 2, 4, 5, z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách s poukazom na na § 39
Občianskeho zákonníka.
Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci

a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Poukázal na to, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách
nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného
ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva, toto ustanovenie nehovorí o podmienkach
platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu
bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bolo hlavným účelom predmetného ustanovenia

prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona
nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho
úkonu postúpenia pohľadávky. Poukázal taktiež na to, že oznámenie postupcu dlžníkom o postúpení
pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazuje odoslanie tejto písomnosti, ktoré bez ďalšieho zakladá
aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd má povinnosť z tohto

oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o
postúpení. Poukázal na niektoré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, ktoré majú potvrdzovať jeho
názor. Namietal taktiež neúčelnosť trov, zaplatenie ktorých súd prvej inštancie uložil jemu v prospech
Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Žiadal preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil tak, že jeho návrhu vyhovie, alebo aby ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Uplatnil si trovy odvolacieho konania.

3. Žalovaní ani Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona

č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, (ďalej len „CSP“), vychádzajúc
z ust. § 470 ods. 1 a ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon
aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.

§ 378 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru o
existencii dôvodov, pre ktoré bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť.

5. Súd prvej inštancie svoje zamietavé rozhodnutie založil na argumentácii vychádzajúcej z názoru, že
žalobca nebol v konaní aktívne legitimovaný, keďže nebolo preukázané, že právny predchodca žalobcu

doručil žalovaným písomné výzvy na úhradu dlhu v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách, pričom toto
ustanovenie poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovom právnom
vzťahu z bankového úveru.6. Podľa § 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej aj len
„Zákon o bankách“), tento zákon upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, organizáciou, riadením,
podnikaním a so zánikom bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace

s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky na účely regulácie a kontroly bánk,
pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému.
Podľa § 89 ods. 1 tretej vety pred bodkočiarkou Zákona o bankách, banka alebo pobočka zahraničnej
banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona
alebo osobitného predpisu, ak to zákon alebo osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z povahy

ich ustanovení vyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť.
Podľa § 91 ods. 1 veta prvá Zákona o bankách, predmetom bankového tajomstva sú všetky informácie
a doklady o záležitostiach týkajúcich sa klienta banky alebo klienta pobočky zahraničnej banky, ktoré
nie sú verejne prístupné, najmä informácie o obchodoch, stavoch na účtoch a stavoch vkladov.
Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti

svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom

rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len
časti z toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol 1 rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na základe ktorého vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových

vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka
postúpiť písomnou zmluvou inému.
Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr

smrťou veriteľa, alebo obsah ktorej by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku
pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.
Podľa 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo
dohode s dlžníkom.

7. Postúpenie pohľadávky je inštitútom, prostredníctvom ktorého dochádza v rozsahu predmetu
postúpenia k zmene v subjekte záväzkového vzťahu, konkrétne k zmene v osobe veriteľa; zmena
sa nedotýka práv ani povinností dlžníka. Postúpením sa však v zmysle citovaného ust. § 525 ods. 1
Občianskeho zákonníka nemôže postavenie dlžníka zhoršiť, nakoľko postúpenie pohľadávky, pokiaľ
neodporuje dohode medzi ním a veriteľom, ovplyvniť nemôže.

8. Súd prvej inštancie mal za to, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách poskytuje dlžníkom
zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovom právnom vzťahu z bankového úveru
bez konkretizácie dôvodov v zmysle vysvetlenia toho, ako môže dôjsť k zhoršeniu situácie dlžníkov
zo záväzkového vzťahu, ktorí vo vzťahu k veriteľovi porušujú povinnosti z tohto vzťahu postúpením

pohľadávky veriteľa inému subjektu.
Žalovaní uzavreli so Slovenskou sporiteľnou, a.s. zmluvu, na základe ktorej im bol poskytnutý úver,
ktorý mali dohodnutým spôsobom v dohodnutom čase splácať, čo však porušili a s úhradou boli v čase
postúpenia v omeškaní 1225 dní. Žalovaní, ako z listín zo spisu vyplýva, výslovne súhlasili s tým, že
bankajeoprávnenákedykoľvekpostúpiťakékoľveksvojepohľadávky,atobezohľadunato,čisúbudúce

alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah z ktorého vyplývajú,
ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku
alebo nie voči klientovi na tretiu osobu alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient
je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu
osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky (bod 19.16. Všeobecných obchodných

podmienok, ktoré sú podľa čl. II. bod 2. zmluvy o splátkovom úvere jej súčasťou). Takáto dohoda je podľa
§ 89 ods. 1 Zákona o bankách prípustná. Dohoda nevykazuje znaky nevyváženosti, ak veriteľ môže aj
bez súhlasu dlžníka postúpiť svoju pohľadávku a dlžník môže postúpiť svoj záväzok voči veriteľovi na
iného len so súhlasom veriteľa, má to základ vo funkcii súhlasu, ktorým je ochrana veriteľa. Dlh by totižmohol prevziať taký dlžník, majetkové pomery, ktorého by mohli zhoršiť alebo znemožniť uspokojenie
pohľadávky veriteľa.
Tak ako Občiansky zákonník, ani Zákon o bankách nevyžaduje súhlas dlžníka s postúpením pohľadávky.

9. Nie je zrejmé ani to, ako dospel súd prvej inštancie k záveru o tom, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o
bankáchsamápovažovaťzazákonnépodmienkypreplatnépostúpeniepohľadávkybanky.Zdôvodovej
správy k pôvodnému textu Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktorá je interpretačným pravidlom, pritom
vyplýva (súčasný text ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách bol v čase prijatia zákona v ods. 7), že

ustanovením § 92 ods. 1 až 7 sa upravujú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva.

Zákonom č. 483/2001 Z.z. bol zrušený Zákon o bankách č. 21/1992 Zb., ust. § 38 ods. 9, ktorého bolo
v podstate totožné so znením súčasného ust. § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z., keďže znelo:
Ak je napriek písomnej výzve banky jej klient nepretržite dlhšie ako 120 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke, môže banka svoju pohľadávku

zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá
nie je bankou (ďalej len „postupník“). Toto právo banka nemôže uplatniť ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to
neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len časti toho istého peňažného záväzku
voči banke presiahol 1 rok. Pri postúpení pohľadávky je banka povinná odovzdať postupníkovi aj

dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na základe ktorého vznikla postúpená pohľadávka; banka môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou a klientom
len za podmienok a v rozsahu uvedenom v ods. 8. Ustanovenie tohto odseku sa rovnako vzťahuje aj
na pobočku zahraničnej banky a jej klientov.

Dôsledkami porušenia ust. § 38 ods. 9 zákona č. 21/1992 Zb. sa zaoberal Najvyšší súd Českej
republiky v rozsudku sp. zn. 29Odo/1613/2005 z 29.04.2008. Uviedol, že účelom inštitútu bankového
tajomstva je ochrana klienta pred zverejnením, či podávaním informácií o jeho majetkových pomeroch.
Úprava zmluvného postúpenia pohľadávky v Občianskom zákonníku, ani príslušné ustanovenia
Obchodného zákonníka vo všeobecnosti nezakazujú (pod sankciou prípadnej neplatnosti takéhoto

úkonu) postúpenie pohľadávky len preto, že dôsledkom postúpenia je prelomenie bankového tajomstva.
Ochranu poskytovanú klientovi banky prostredníctvom inštitútu bankového tajomstva je nutné vždy
zvažovať (z hľadiska možných úvah, ktoré takúto ochranu absolutizujú) aj s prihliadnutím k tomu, či a
akýmspôsobomosoba,ktorámábyťtýmtoinštitútomchránená,samaporušujesvojepovinnostiplynúce
z príslušného bankového obchodu (zmluvy o úvere). Zákon o bankách totiž banke tiež ukladá obozretne

hospodáriť a chrániť majetkové záujmy všetkých svojich klientov. Pri plnení tejto povinnosti nemôže byť
bankapripravenáomožnosťzbaviťsavzáujmeostatnýchsvojichklientovrizikovejpohľadávkyvsituácii,
keď dlžník porušuje povinnosť pohľadávku splácať len preto, aby prostredníctvom inštitútu bankového
tajomstva chránila individuálny záujem takéhoto dlžníka. Z hľadiska možných úvah o následkoch
neoprávneného porušenia bankového tajomstva zmluvným postúpením pohľadávky je zjavné, že k

náprave uvedeného stavu nevedie sankcia spočívajúca v neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky.
Plne opodstatnené je preto tam, kde takáto situácia nastane, zvažovať otázky zodpovednosti za škodu,
nie prelamovať platnosť zmlúv o postúpení, osobitne za situácie, keď bolo vecou zmluvných strán, či si v
medziach bankového obchodu dojednajú výhradu zákazu postúpenia podľa § 525 ods. 2 Občianskeho
zákonníka.

10. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať okrem názoru Najvyššieho súdu Českej republiky
na dôsledky porušenia bankového tajomstva uvedeného v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto
rozhodnutia, aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 242/2007 z 03.07.2008,
v ktorom je zdôraznené, že základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá

neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady.
Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s
ním spojená spoločenská, hospodárska funkcia zmluvy. neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, nie
zásadou. Nie je ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ak je taká prax, že všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu

výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.
Rovnaký názor prezentoval aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. I.ÚS 625/03 zo 14.04.2005.K reštriktívnemu výkladu dôvodu neplatnosti právneho úkonu dospel Ústavný súd Českej republiky aj
v náleze sp. zn. II.ÚS 87/04 zo 06.04.2005. Uviedol, že záver, že určitý právny úkon je neplatný pre
rozpor so zákonom alebo preto, že zákon obchádza musí sa opierať o rozumný výklad dotknutého

zákonného ustanovenia. Nie je možné vystačiť iba s gramatickým výkladom. Významnú úlohu tu
hrá predovšetkým výklad teleologický. Je preto nutné vždy sa pýtať na účel zákonného príkazu, či
zákazu. V súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor so zákonom má za následok absolútnu neplatnosť
právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnej sfére nie je len ochrana záujmov štátu,
ale predovšetkým ochrana súkromnoprávnych vzťahov, teda predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov

podľa zásady „pacta sunt servanda“ (zmluvy sa musia dodržiavať). V súkromnoprávnej sfére platí
zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené, preto každý zákonný zásah do tejto sféry je potrebné vnímať
ako obmedzenie ľudskej slobody, a preto je nutné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov
pre rozpor so zákonom reštriktívne a nie extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s čl. 4 ods. 4 Listiny,
podľa ktorého pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd (v tomto prípade zmluvnej
voľnosti strán) musí byť zohľadnená ich podstata a zmysel a takéto obmedzenia nesmú byť zneužívané

k iným účelom, než pre ktoré boli stanovené).

Účel Zákona o bankách je definovaný v § 1 tohto zákona, vychádzajúc z citovaných názorov súdnych
autorít je preto potrebné podľa názoru odvolacieho súdu posudzovať aj relevantnosť úkonov veriteľa z
úverového vzťahu, ktorým je banka, pri postupovaní pohľadávok z týchto vzťahov.

11. So zreteľom na dôvody, ktoré uviedol, považoval odvolací súd námietku žalobcu týkajúcu sa
posúdenia platnosti zmluvy súdom prvej inštancie za dôvodnú, rozsudok súdu prvej inštancie za taký,
ktorým sa z vykonaných dôkazov nedospelo k správnym skutkovým zisteniam a správnemu právnemu
názoru, súd prvej inštancie rozhodol v rozpore so zásadami spravodlivého súdneho procesu (čl. 46

Ústavy Slovenskej republiky), zaťažil svoje rozhodnutie vadou, pre ktorú bolo potrebné napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie podľa § 389 ods. 1
písm. b) CSP.

12. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu, pričom pri rozhodovaní

sa vysporiada so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a prezentovanými aj v priebehu
celého konania, s akcentom na právny názor odvolacieho súdu vyplývajúci z dôvodov, pre ktoré bol
rozsudok zrušený. Súd prvej inštancie nárok uplatnený žalobou opätovne posúdi, zohľadní ustanovenia
právnych predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa, v konkrétnom prípade žalovaných majúcich v
záväzkovom vzťahu status slabšej zmluvnej strany, a vo veci rozhodne.

13. V novom rozhodnutí rozhodne o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 CSP).

14. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2:1 (§ 3 ods. 1 zákona

č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.