Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 9, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/85/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716204741
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6716204741.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a
sudkýň JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v spore žalobcu: H. T. J., a. s., so sídlom
U. XX, XXX XX W., O.: XX XXX XXX, právne zastúpený SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom
Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanému: S. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom
Z. XXXX/XX, XXX XX W. - E., právne zastúpený advokátom Mgr. Slavomírom Jančiarom, so sídlom J.

Kozáčeka 13, 960 01 Zvolen, IČO: 36 859 842, o zaplatenie 2.859,48 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 9C/93/2016 - 185 zo dňa 26. 03. 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 9C/93/2016 - 185 zo dňa 26. 03. 2018 p o t v r d z u j e .

II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %
v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen, ako súd prvej inštancie, zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči

žalovanému zaplatenia sumy 2.170,88 Eur s príslušenstvom, a to z titulu nárokov zo Zmluvy o
spotrebnom úvere č. XXXXXX a tiež nároku zo Zmluvy o bežnom účte k programu služieb č.
XXXXXXXXXX/XXXX., na základe ktorej žalobca viedol pre žalovaného bežný účet s programom
služieb I., a to z titulu prečerpania peňažných prostriedkov na identifikovanom bežnom účte nad
rozsah dohodnutej výšky úveru. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil, že sporové
strany (za žalobcu jeho právny predchodca R. J., a. s.) uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na

základe ktorej veriteľ poskytol žalovanému ako spotrebiteľovi úver vo výške 2.500,- Eur za dohodnutých
podmienok. Pre porušenie povinnosti splácať včas a riadne žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru
ku dňu 25. 02. 2013. Ďalej súd zistil, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili zmluvu,
ktorej predmetom bolo otvorenie a vedenie bežného účtu k programu služieb A. L., súčasťou zmluvy
boli obchodné podmienky programov služieb k bežným účtom (išlo o zmluvu k programu služieb č.
XXXXXXXXXXX/XXXX zo dňa 01. 03. 2007). Dňa 17. 05. 2013 právny predchodca žalobcu J. J.,
a. s., písomným oznámením adresovaným žalovanému vypovedal zmluvu o kontokorentnom úvere/

povolenomprečerpaníažiadalaozaplateniepohľadávkyzkontokorentnéhoúveruspolusnepovoleným
debetným zostatkom v celkovej výške 583,05 Eur najneskôr do 04. 06. 2013. Súd prvej inštancie právny
vzťah medzi žalobcom a žalovaným považoval za vzťah spotrebiteľský, keď považoval za preukázané,
že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili dňa 10. 10. 2011 Zmluvu o spotrebnom úvere
č. XXXXXX, pričom právny predchodca žalobcu vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 25. 02.
2013. Tieto skutočnosti súd považoval za nesporné, pretože neboli popreté. Pretože nárok žalobcu

uplatnený z uvedenej zmluvy o spotrebnom úvere je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, má
teda spotrebiteľský charakter a žalovaný vzniesol námietku premlčania, posudzoval súd premlčanie
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka s poukazom na § 52 ods. 2. Pretože právny predchodcažalobcu vyhlásil splatnosť úveru z tejto zmluvy ku dňu 25. 02. 2013, 3-ročná premlčacia doba, počas
ktorej mal žalobca možnosť právo na zaplatenie dlžnej sumy vykonať, uplynula dňom 26. 02. 2016 a
žaloba bola podaná okresnému súdu dňa 19. 04. 2016, súd nárok z tejto zmluvy zamietol z dôvodu

premlčania s tým, že nárok na úroky z omeškania ako akcesorický podlieha rovnakému premlčaniu
ako záväzok hlavný, a preto premlčanie istiny ku dňu 26. 02. 2016 malo za následok aj premlčanie
nároku na úroky z omeškania. Rovnako žalobu zamietol aj v časti uplatneného nároku na zaplatenie
pohľadávky vo výške 1.097,33 Eur vzniknutú zo zmluvy o kontokorentnom úvere, a to z dôvodu, že
žalobca napriek výzve zo strany súdu zo dňa 05. 01. 2018 neozrejmil súdu nárok uplatnený zo zmluvy

č. XXXXXXXXXX/XXXX zo dňa 01. 03. 2007, žalobca nedostatočne uviedol rozhodujúce skutočnosti,
slúžiacenavymedzeniepredmetukonaniaposkutkovejstránkeajednoznačneakonkrétnenepreukázal
oprávnenosť uplatneného nároku.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
Tvrdil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365

ods. 1 písm. h/ CSP), konkrétne nesúhlasil s použitím ustanovení Občianskeho zákonníka podľa ust. §
52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v znení účinnom po 31. 03. 2015, pretože posledná
veta tohto zákonného ustanovenia - „na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodnéhopráva“,nebolaeštesúčasťoutejtoprávnejúpravy.Neskoršiaprávnaúpravanemôžezmeniť

so spätnými účinkami režim plynutia premlčacej doby v spotrebiteľských zmluvách uzavretých pred
jej účinnosťou. Úpravu premlčania práva podľa Občianskeho zákonníka a priori nemožno považovať
za výhodnejšiu, resp. priaznivejšiu pre spotrebiteľa, premlčanie pôsobí voči obom stranám rovnako.
Zmluva o úvere je absolútnym obchodnoprávnym vzťahom, pričom Obchodný zákonník má charakter
špeciálneho predpisu k Občianskemu zákonníku a úprava inštitútu premlčania v ňom je komplexná.

Aplikáciou 4-ročnej premlčacej doby podľa § 397 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) by k
premlčaniu nároku zo zmluvy o úvere došlo až po podaní tejto žaloby. Zdôraznil, že podľa konštantnej
judikatúry v právnom poriadku SR platí všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov
alebo ich ustanovení ako jeden z definičných znakov právneho štátu. Prípustným je, ak nová právna
úprava zavádza do budúcna nový režim uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za

skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom
dôsledku však nepravá aktivita nepôsobí do minulosti, akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a
účinnej právnej úpravy (uznesenie NS SR sp. zn. 10Cžr/144/2011, nález ÚS SR sp. zn. PL.ÚS 16/95,
tiež PL.ÚS 36/95, PL.ÚS 9/95). V súlade s tým musí byť zachovaná aplikácia úpravy premlčania podľa
Obchodného zákonníka. Rovnaký záver k aplikácii ust. § 52 ods. 2 OZ na spotrebiteľské zmluvy uzavreté

pred účinnosťou tohto ustanovenia konštatoval aj Útvar dohľadu nad finančným trhom národnej banky
v stanovisku zo dňa 21. 04. 2015 č. 1/2015. Výhodnosť zmeny premlčania z Obchodného zákonníka na
Občiansky zákonník v sporoch s ochranou slabšej strany je iba zdanlivá. Výklad, podľa ktorého by pri
aplikácii úpravy premlčania došlo k rozlišovaniu, či je spotrebiteľ v pozícii nositeľa práva alebo nositeľa
povinností, je neprijateľný a samoúčelný.

3. Ďalej namieta, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP). Vytýka súdu nepochopenie a účel fungovania
kontokorentnéhoúveru,ktorýbolposkytnutýžalovanémunazákladezmluvyobežnomúčte.Zdôrazňuje,
že na bežný účet žalovaného nebol nikdy pripísaný kredit (resp. úver), žalovaný svojím vlastným

konaním - hotovostnými výbermi alebo platobnými príkazmi určil výšku debetného zostatku na účte.
Žalobca sa pritom domáhal nároku, vyplývajúceho z prečerpania poskytnutých peňažných prostriedkov
na bežnom účte žalovaného, ktoré sa žalovaný zaviazal vrátiť. Zodpovednosť za stav účtu nesie
žalovaný. Žalobca v konaní predložil výpis z účtu žalovaného, ide teda o skutkové tvrdenia a listinné
dôkazné prostriedky, ktoré boli plne spôsobilé privodiť žalobcovi procesný úspech. Žalobca riadne

odôvodnil a preukázal výšku uplatneného nároku, vypovedanie zmluvy, ako aj jej zaslanie žalovanému.
Žalovaný vyčerpal poskytnutý úver v celom rozsahu, avšak doposiaľ z neho nič nevrátil. Svojím
rozhodnutím súd pre žalovaného vytvoril ideálnu pozíciu, v ktorej mu umožnil zmariť vymoženie
pohľadávky a nezohľadnil zjavne nespravodlivé dôsledky svojho rozhodnutia vo vzťahu k žalobcovi.
Poukázal pritom na stanovisko podpredsedu Ústavného súdu SR D.. E.I. k neadekvátnej ochrane

spotrebiteľov zo strany všeobecných súdov k nálezu ÚS SR zo dňa 24. 10. 2013 sp. zn. I. ÚS 547/2012
a tiež stanovisko D.. S. Q. k uzneseniu zo dňa 20. 09. 2017 sp. zn. III. ÚS 572/2017. Právne závery
súdu prvej inštancie označil žalobca za zjavne arbitrárne, neudržateľne zasahujúce do jeho základného
práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces a práva vlastniť majetok. Domáha sa zmenynapadnutého rozsudku tak, že súd žalobe vyhovie v celom rozsahu a podľa toho rozhodne aj o trovách
konania.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom splnomocneného právneho
zástupcu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť, odvolanie žalobcu považuje za nedôvodné.
Poukazuje na svoje doterajšie tvrdenia a vyjadrenia, konkrétne zdôrazňuje rozsudok Najvyššieho súdu
SR zo dňa 21. 04. 2015 sp. zn. 3M Cdo 14/2014, k ustanoveniu § 52 ods. 2 tretej vety OZ, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia

Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere predurčuje
aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka nielen na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými
zmluvnými podmienkami, ale aj na posúdenie premlčania práv z právneho vzťahu založeného touto
zmluvou, aj keď podľa Obchodného zákonníka ide o absolútny obchod. Podľa žalovaného režim
premlčania nárokov v tomto prípade sa posudzuje podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Pokiaľ

ide o nároky žalobcu zo zmluvy o kontokorentnom úvere, žalovaný zotrváva na tom, že žalobca tento
nárok dostatočne nešpecifikoval, bol neurčitý a nejasný, žalobca teda neuniesol vecné bremeno, ani
bremeno tvrdenia, nedokázal vysvetliť, akým spôsobom dospel k výške v žalobe uplatneného nároku,
keďže ku dňu vypovedania sumy bola výška dlžnej sumy 583,05 Eur. Žalobca žiadnym spôsobom
nevysvetlil spôsob vyčíslenia uplatňovaného úroku, ako aj úroku z omeškania. Žalovaný niekoľkokrát

namietal, že časť dlžnej sumy uhrádzal v mesačných splátkach, z vyjadrení a predložených listín zo
strany žalovaného mu nebolo jasné, akým spôsobom žalobca započítaval žalovaným uhradené splátky
na istinu, úroky a úroky z omeškania a či o tieto splátky znížil svoj nárok. Prikláňa sa preto k názoru súdu
prvej inštancie, že žalobca nedostatočne uviedol rozhodujúce skutočnosti pre vymedzenie predmetu
konania po skutkovej stránke a nepreukázal oprávnenosť uplatneného nároku. Opísanie rozhodujúcich

skutočností pritom nemožno nahradiť odkazom na označené listinné dôkazy.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia
pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP a contrario, rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne

správny s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 1, 2 CSP.

6. Žalobca si uplatnil voči žalovanému žalobou (dodatočne upravenou po výzve súdu písomným
podaním zo dňa 19. 07. 2016) zaplatenie sumy 2.170,88 Eur, úroku vo výške 16,02 % p. a. zo sumy
2.170,88 Eur od 04. 03. 2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,75 % p. a. zo sumy 2.170,88

Eur od 04. 03. 2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 573,49 Eur, úrok vo výške 20,20 Eur,
peňažnú sumu vo výške 688,60 Eur, úrok vo výške 22,95 % p. a. zo sumy 688,60 Eur od 04. 03.
2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 165,57 Eur a úrok vo výške 46,75 Eur. Prvých päť
uplatnených položiek odôvodnil nárokom zo Zmluvy o spotrebnom úvere č. XXXXXX uzavretej medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, zostávajúce položky zo Zmluvy o bežnom účte uzavretej

medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 01. 03. 2007 uzavretej podľa § 708 a nasl.
ObZ, na základe ktorej bolo umožnené žalovanému čerpanie peňažných prostriedkov do maximálnej
výšky úverového rámca v sume 497,91 Eur (vtedy 15.000,- Sk). Súd prvej inštancie nároky zo zmluvy o
spotrebnom úvere zamietol z dôvodu premlčania tak, ako to odôvodnil v ods. 25 napadnutého rozsudku,
nároky zo zmluvy o bežnom účte zamietol z dôvodu nepreukázania oprávnenosti uplatneného nároku

po skutkovej stránke a z dôvodu nepreukázania oprávnenosti nároku.

7. Odvolací súd, vychádzajúc z konkrétnych odvolacích dôvodov žalobcu, viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379 a § 380 CSP) preskúmal vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie a dospel k
záveru, že tento je vecne správny.

8. Ako je zrejmé z odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie aplikoval na danú vec predovšetkým
ustanovenia Občianskeho zákonníka, uplatnený nárok žalobcu posúdil ako spotrebiteľský právny
vzťah, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Právne
posúdenie spotrebiteľského charakteru zmluvy o spotrebnom úvere spochybnené nebolo. Žalobca

však namietal posudzovanie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, tvrdiac, že
vzhľadom na dátum uzatvorenia predmetnej Zmluvy o spotrebnom úvere č. XXXXXX dňa 10. 10.
2011 malo byť premlčanie posudzované podľa ustanovení Obchodného zákonníka, keďže zmluvy o
úvere sú absolútnym obchodom a ustanovenie § 52 ods. 2 tretia veta OZ nadobudlo účinnosť aždňa 01. 04. 2015. K tejto námietke odvolací súd uvádza, že podľa § 52 ods. 2 OZ sa ustanovenia
o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, v ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom.

Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto
ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy
prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného
práva. Hoci zmluva o úvere uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je absolútnym obchodom, podľa
§ 263 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka a § 497 Obchodného zákonníka vzhľadom na ust.

§ 52 ods. 2 OZ sa na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to aj za predpokladu, že by sa inak riadili normami
obchodného práva. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že spotrebiteľský charakter zmluvy
o úvere predurčuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka nielen na ochranu spotrebiteľa pred
neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ale tiež na posúdenie všetkých práv založených touto zmluvou,
aj keď ide o absolútny obchod v zmysle Obchodného zákonníka. Odvolací súd v súvislosti s aplikáciou

predmetného zákonného ustanovenia na súdenú vec poukazuje na rozhodovaciu prax Najvyššieho
súdu SR, konkrétne na závery obsiahnuté v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 14/2014
zo dňa 21. 04. 2015, tiež sp. zn. 8Cdo 13/2014 zo dňa 28. 05. 2015, v ktorých Najvyšší súd SR
vyslovil, že ustanovenia § 52 ods. 2 tretej vety OZ, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, v ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia občianskeho práva, aj keby sa inak

mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na všetky právne vzťahy založené pred účinnosťou
tohto zákonného ustanovenia. Najvyšší súd SR v predmetných rozhodnutiach vyslovil, že aj keď toto
zákonné ustanovenie nadobudlo účinnosť dňom 01. 04. 2015, právny predpis, ktorého je súčasťou,
nemá prechodné ustanovenia týkajúce sa tejto novely, a preto sa ich účinnosťou vzťahuje aj na právne
vzťahy založené predo dňom účinnosti tohto zákonného ustanovenia. Hoci vo všeobecnosti možno dať

odvolateľovi za pravdu v tom, že právny predpis, ktorý nemá prechodné ustanovenie o jeho účinkoch
na právne vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou, sa na tieto právne vzťahy nevzťahuje, pretože by išlo
o prípad retroaktívnej účinnosti právneho predpisu, ktorá je v rozpore s princípom právnej istoty a od
toho sa odvíjajúcim princípom legitímnych očakávaní účastníkov právneho úkonu; v tomto konkrétnom
prípade je však potrebné vnímať okolnosti, za ktorých bolo predmetné ustanovenie § 52 ods. 2 tretia

veta OZ prijaté. Dovtedy existovala rozdielna rozhodovacia prax súdov ohľadne posúdenia, či sa na
spotrebiteľské zmluvy má vždy aplikovať právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku (najmä
v dôsledku nejednotnosti posudzovania dĺžky premlčacej doby pri nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv,
ktorá je odlišná v Občianskom zákonníku a Obchodnom zákonníku), alebo v prípade tzv. absolútnych
obchodov sa má aplikovať Obchodný zákonník. V rámci týchto úvah teda nebolo spochybňované, že aj

zmluvné typy, ktoré pozná len Obchodný zákonník (napr. zmluva o úvere), môžu byť spotrebiteľskými
zmluvami, ak je ich stranou na jednej strane dodávateľ a na druhej spotrebiteľ v zmysle § 52 OZ.
Zákonodarca za účelom zjednotenia vyššie uvedenej nejednotnosti v rozhodovacej činnosti súdov prijal
predmetné ustanovenie § 52 ods. 2 tretia veta OZ, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, v ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa

inak mali použiť normy obchodného práva (dôvodová správa k čl. 2 zákona č. 102/2014 Z. z. pritom
uvádza, že ide o zdokonalenie úpravy s prihliadnutím na skutočnosť, že úpravu ochrany spotrebiteľa
obsahujú aj iné právne predpisy ako Občiansky zákonník; je preto žiaduce rozšíriť ochranu aj na
práva spotrebiteľa podľa osobitných predpisov). V takomto ponímaní je potrebné vnímať aj súdnu prax
najvyššej súdnej autority v uvedených rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR. Odvolací súd ešte dodáva,

že ústavné sťažnosti sporovej strany v daných právnych veciach proti uvedeným rozhodnutiam boli
uznesením Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 194/2016 - 10 zo dňa 12. 04. 2016 odmietnuté ako zjavne
neopodstatnené.

9. Vzhľadom na uvedenú prax najvyššej súdnej autority odvolací súd konštatuje správnosť záverov súdu

prvej inštancie, ktorý pri rozhodnutí o posudzovaní námietky premlčania v danej veci postupoval podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka.

10. Pokiaľ v odseku 2 odvolania žalobca namieta nesprávne skutkové zistenia pri nároku vyplývajúceho
zo zmluvy o bežnom účte, konkrétne nepochopenie účelu a fungovania kontokorentného úveru,

ktorý bol na základe tejto zmluvy poskytnutý žalovanému, odvolací súd túto odvolaciu námietku
žalobcu neakceptuje. Osvojuje si v tomto smere odôvodnenie rozsudku pod bodom 26 tak, ako to
uviedol v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie a zdôrazňuje, že podľa ust. § 132 ods. 1 CSP
v žalobe (okrem všeobecných náležitostí podania) musí byť uvedené pravdivé a úplné opísanierozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Podľa ods. 2
opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. To znamená,
že opísanie rozhodujúcich skutočností musí byť zrozumiteľné, pravdivé a úplné, musí byť z týchto

skutočností zrejmé, aké právo žalobca žalobou uplatňuje a na základe akých skutočností. Žalobca
teda opíše skutkový dej, na základe ktorého uplatňuje svoj nárok v takom rozsahu, ktorý umožní jeho
jednoznačnú individualizáciu, vymedzí teda predmet konania po skutkovej stránke. V tomto prípade
žalobca v žalobe uviedol, že žalovaný porušil povinnosť splácať poskytnuté peňažné prostriedky riadne
a včas, preto žalobca vypovedal zmluvu písomnou výpoveďou zo dňa 17. 05. 2013 a určil mu lehotu na

splnenie všetkých peňažných záväzkov na deň 04. 06. 2013. Uviedol tiež, že pohľadávka žalobcu zo
zmluvy o bežnom účte predstavovala ku dňu 03. 03. 2016 sumu vo výške 1.097,33 Eur, pozostávajúcu z
istinyvovýške688,60Eur,úrokuvovýške46,75Euraúrokuzomeškaniavovýške361,98Eur.Poukázal
na úrokové sadzby zverejnené v obchodných priestoroch banky a na internetovej stránke a označil
priložené dôkazné prostriedky (zmluva o bežnom účte, obchodné podmienky programov služieb k bežný
účtom, rozhodnutie o kontokorentnom úvere zo dňa 04. 06. 2007, výpoveď zmluvy o kontokorentnom

úvere zo dňa 17. 05. 2013, potvrdenie o výške pohľadávky žalobcu a prehľad úrokových sadzieb pre
povolené prečerpanie a prekročenie). Následne vzhľadom na obranu žalovaného doložil žalobca do
spisu ako listinné dôkazy výpisy o bankových transakciách z účtu žalovaného č. XXXXXXXXXX tak,
ako to uvádza v napadnutom rozsudku v odseku 26 súd prvej inštancie (teda listiny na č. l. 102 až
172 súdneho spisu). Tieto dôkazy však žiadnym spôsobom nevysvetlil, nešpecifikoval a neidentifikoval

dôvodnosť a výšku uplatneného nároku z predmetnej zmluvy. Odvolací súd len pre ilustráciu poukazuje
na žalobu, v ktorej žalobca uvádza, že pohľadávka žalobcu zo zmluvy o bežnom účte ku dňu 03. 03.
2016 predstavovala sumu vo výške 1.097,33 Eur (istina 688,60 Eur, úrok 46,75 Eur, úrok z omeškania
361,98 Eur), z predloženého výpisu z tohto účtu k dátumu 29. 02. 2016 sa uvádza predchádzajúci stav
účtu mínus 701,48 Eur, v prospech účtu položky: 1 v celkovej sume 12,88 Eur, na ťarchu účtu položky: 2

v celkovej sume mínus 18,87 Eur, nový stav účtu mínus 707,47 Eur. K ďalšiemu dátumu 31. 03. 2016 sa
uvádza predchádzajúci stav účtu mínus 707,47 Eur, v prospech účtu položky: 1 v celkovej sume 13,88
Eur, na ťarchu účtu položky: 2 v celkovej sume mínus 18,51 Eur, nový stav účtu mínus 712,10 Eur.
Popritom odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca s poukazom na zmluvu o kontokorentnom
úvere ku dňu 17. 05. 2013 túto zmluvu vypovedal, pričom uviedol, že ku dňu 14. 05. 2013 eviduje na

tomto účte povolené prečerpanie spolu s nepovoleným debetným zostatkom v celkovej výške 583,05
Eur. Žalovaný počas celého konania tvrdil nezrozumiteľnosť tohto uplatneného nároku, tiež súd vyzýval
žalobcu na ozrejmenie nároku vyplývajúceho z tejto zmluvy. Toto však žalobca nesplnil, preto okresný
súd správne rozhodol, keď tento nárok ako nepreukázaný zamietol.

11. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne a
správne odôvodnené s poukazom na ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

12. Zároveň odvolací súd preskúmal aj výrok rozhodnutia napadnutého rozsudku o trovách konania a
dospel k záveru, že tento je súladný s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, ako uviedol súd prvej inštancie.

13. V odvolacom konaní bol úspešnou sporovou stranou žalovaný, preto o trovách odvolacieho konania
rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že uložil
žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania trovy v rozsahu 100 % s
tým, že o výške týchto trov bude rozhodnuté podľa § 262 ods. 2 CSP súdom prvej inštancie.

14. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).