Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 25, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/7/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117221481
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117221481.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a

sudcov JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Jany Burešovej, v spore žalobkyne D. N., nar. X.X.XXXX, bytom
K. XXX, XXX XX K., právne zastúpená JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom Sov. hrdinov
163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava,
IČO: 35 807 598, o vydanie bezdôvodného obohatenia 170,- eur a určenie neprijateľnosti zmluvnej
podmienky, o odvolaniach strán proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 15Csp 244/2017-67 zo dňa
9.10.2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia
zamietol. Určil, že zmluvná podmienka uvedená v zmluve o úvere č. XXXXXXX z XX.X.XXXX uvedená
vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru - bod 13 o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú 2/3,
zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s
tým spojenou, je neprijateľná. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči
žalovanému vo vzťahu k výroku II. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni

v rozsahu 100 % vo vzťahu k výroku I.
V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, stanovisko žalovaného, výsledky vykonaného dokazovania,
najmä obsah pripojených listinných dôkazov, ktoré špecifikoval, a uviedol, že strany sporu uzavreli
zmluvu o úvere dňa 12.1.2009, číslo zmluvy XXXXXXX, na základe ktorej poskytol veriteľ dlžníkovi úver
v sume 200 eur, ktorý sa dlžník zaviazal uhradiť spolu s poplatkom 170 eur v mesačných splátkach
vo výške 37 eur počnúc dňom 20.2.2009 v počte splátok 10. V zmluve je predtlačený text, v zmysle
ktorého dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania z možného výberu

zamestnania, povolenia, podnikania, resp. iný účel. V zmluve sa zároveň neuvádza zamestnávateľ ani
povolanie spotrebiteľa. Z výpisu z klientskej zóny žalovaného v zmluve č. XXXXXXX zo dňa XX.X.XXXX
vyplýva, že úver bol uhradený. Úver vo výške 200 eur, jeho celková dlžná suma 370 eur, splatené 370
eur. Súd poukázal na prehlásenie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, podľa ktorého
žalobkyňa predložila združeniu dňa 28.8.2017 zmluvu o úvere a bola informovaná, že podľa názoru
združenia je zmluva bezúročná a bez poplatkov a tiež obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky.
Žalovaný vzniesol námietku premlčania s odôvodnením, že nárok sa stal premlčaný v subjektívnej

premlčacej lehote v celom rozsahu dňa 16.2.2011, teda po uplynutí subjektívnej lehoty, ktorá začala
plynúť 16.2.2009, kedy žalobkyňa poukázala na účet žalovaného splátku nad rámec sumy istiny.
Následne súd prvej inštancie citoval ust. § 2 písm. a/, b/, § 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch (ďalej len zákona č. 258/2001 Z.z.), § 52, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54, § 451 ods. 1, 2, §107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku a uviedol, že v
danom prípade naliehavý právny záujem vyplýva priamo zo zákona § 53a Občianskeho zákonníka, ktoré
ustanovenie je určením naplnenia cieľa smernice Rady 93/13 EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách a to zabrániť neustálemu používaniu neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Je daný aj z dôvodu právnej istoty v otázke skutočnej výšky dlhu, a preto žalobkyňa ako spotrebiteľka
naliehavý právny záujem nemusí preukazovať.
Súd prvej inštancie právny vzťah medzi stranami sporu posúdil ako vzťah spotrebiteľský s tým, že
uviedol, že zmluva uzatvorená medzi stranami sporu neobsahuje obligatórne náležitosti v zmysle § 4

zákona č. 258/2001 Z.z. a to adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo
sťažnosť (§ 4 ods. 2 písm. d/), konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru (§ 4 ods. 2 písm. g/), ročnú
úrokovú sadzbu (§ 4 ods. 2 písm. h/), ročnú percentuálnu mieru nákladov (ďalej len RPMN) a celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vypočítané na základe údajov platných v čase
uzatvorenia zmluvy (§ 4 ods. 2 písm. j/), priemernú hodnotu RPMN na príslušný spotrebiteľský úver
platnú k podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere za príslušný kalendárny štvrťrok (§ 4 ods. 2 písm. k/).

Poukázal na ust. § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z., podľa ktorého, ak zmluva neobsahuje náležitosti
podľa § 4 ods. 2 písm. a/, b/, d/ až j/, k/, l/ považuje sa poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že tretina poplatku, ktorý bol v zmluve dohodnutý, bola vo výške
170 eur a predstavuje 2/3 administratívneho poplatku (bod 13 Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru), jeho výška z predmetného úveru predstavuje 85 % navýšenie. Cena plnenia nie je vyňatá zo

súdneho kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti, ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Súd poukázal na neprimeranosť dojednanej výšky poplatku s tým, že uviedol,
že uvedená zmluvná podmienka v zmluve o úvere č. XXXXXXX z XX.X.XXXX nepochybne spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech
spotrebiteľa, oprávňuje dodávateľa na neprimerane vysoké plnenie, a preto je v zmysle § 53 ods. 1

Občianskehozákonníkatátopodmienkaporušenímprincípudobrýchmravov,atedaneprijateľná.Ztohto
dôvodu súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti ohľadne určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky
týkajúcej sa poplatku. Za nedôvodnú považoval súd prvej inštancie námietku žalovaného týkajúcu sa
tvrdenia, že zmluvný vzťah strán sporu nie je vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, nakoľko žalobkyňa
čerpala úver pre potreby zamestnania. Túto námietku považoval za absolútne neodôvodnenú. Z obsahu

zmluvy nevyplýva zamestnanie, povolanie, podnikanie, ani iný účel, na ktorý bol úver poskytnutý.
Vo vzťahu k uplatnenému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 170 eur, ktorý
predstavuje sumu administratívneho poplatku súd prvej inštancie skúmal vzhľadom na vznesenú
námietku premlčania, včasnosť uplatnenia nároku. Vychádzal z právnej úpravy vyplývajúcej z ust. §
107 ods. 1 Občianskeho zákonníka a skúmal, kedy sa žalobkyňa dozvedela o vzniku bezdôvodného

obohatenia. Poukázal na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu iného členského štátu s tým, že
uviedol, že pre vydanie bezdôvodného obohatenia platí kombinovaná premlčacia subjektívna dvojročná
a objektívna trojročná lehota. V prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia platí objektívna
desaťročná premlčacia lehota, ktorá je určená nezávisle na subjektívnych dôvodoch dotknutých
osôb a vždy začína plynúť odo dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo. V danom prípade

subjektívna premlčacia lehota by uplynula najneskôr 16.2.2011 a objektívna premlčacia doba 16.2.2012,
počítajúc od úhrady poslednej splátky zaplatenej istiny tak, ako to vyplýva z tvrdenia žalovaného
nerozporovaného žalobkyňou. Premlčacia lehota by bola zachovaná len za predpokladu, že zo strany
žalovaného išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie sa. Pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení
zas musí byť nespochybniteľným spôsobom preukázaný úmysel, a to či už priamy alebo nepriamy

smerovanýkbezdôvodnémuobohateniusaamusíexistovaťvčasezískaniabezdôvodnéhoobohatenia.
Nepostačuje, ak bolo bezdôvodné obohatenie získané neúmyselne a následne by si ho príjemca
úmyselne ponechal. Súd prvej inštancie poukázal na definíciu úmyslu vyplývajúcu z ust. § 15
Trestného zákona s tým, že úmyselné konanie musí byť posudzované na každom jednotlivom prípade
s poukázaním na okolnosti uzavretia konkrétnej úverovej zmluvy. Súd prvej inštancie neakceptoval

tvrdenie, že sa o bezdôvodnom obohatení žalovaného žalobkyňa dozvedela až v auguste 2017, pretože
toto tvrdenie nemá žiadny vplyv na plynutie premlčacej lehoty. Začatie plynutia subjektívnej lehoty
nezávisí od správania sa žalobcu ako dotknutej osoby, ani od udelenia plnej moci advokáta. Pre
plynutie premlčacej lehoty sú rozhodujúce skutočnosti nezávislé do vôle subjektov. V čase uzavretia
zmluvy žalovaný nemohol predpokladať vývoj rozhodovacej činnosti súdov vychádzajúcej z bohatej

legislatívnej činnosti v záujme ochrany práv spotrebiteľov. Ďalej rozhodovacia činnosť je rozmanitá
s tým, že súd prvej inštancie poukázal na to, že rozhodnutia súdov si vzájomne odporujú. Stotožnil
sa s názorom žalovaného, že uplatnený nárok je premlčaný uplynutím subjektívnej, aj objektívnej
premlčacej lehoty končiacej vo vzťahu k poslednej uhradenej splátke dňa 16.2.2011 (subjektívnalehota) a 16.2.2012 (objektívna lehota) aplikujúc premlčanie podľa Občianskeho zákonníka. Žalobu
zamietol pre nepreukázanie úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť. Poukázal na stanovisko
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 167/2017 v súvislosti s posudzovaním

premlčacej lehoty vyplývajúcej z ust. § 107 Občianskeho zákonníka, ako aj poukázal na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo 67/2011 v súvislosti s posúdením, kedy sa oprávnený dozvedel o
skutkových okolnostiach, ktoré možno právne kvalifikovať, ako rozhodné pre posúdenie okamihu začatia
plynutia subjektívnej premlčacej lehoty. Taktiež poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo
121/2009, týkajúce sa začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej lehoty, pre ktorú je rozhodný deň,

kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu
bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre takýto záver je vždy rozhodujúce zistenie skutkového
stavu a nie posúdenie právnej kvalifikácie. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že všetky platby
realizované žalobkyňou boli uskutočňované viac ako dva roky a dokonca viac ako tri roky pred podaním
žaloby, a preto je nepochybné, že jej nárok je premlčaný. K úmyslu o bezdôvodnom obohatení uviedol,
že bol žalobkyňou len tvrdený, avšak nie preukázaný. Poukázal na rozhodnutia iných všeobecných

súdov v obdobných veciach, z ktorých vyplynul záver, že na preukázanie úmyslu získať bezdôvodné
obohatenie nestačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného, resp. vedomosť o tom, že
viaceré nároky uplatnené voči spotrebiteľom boli v dôsledku súdnej kontroly vyhlásené za neplatné,
prípadne úvery poskytnuté žalovaným pre spotrebiteľov sú považované za bezúročné a bez poplatkov
z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí zmluvy. Pre možnosť súdu konštatovať vedomostnú zložku

úmyslu žalovaného je nutné v každom konkrétnom prípade s poukázaním na okolnosti uzatvorenej
úverovej zmluvy preukázať, že žalovaný skutočne vedel a aspoň bol uzrozumený s tým, že sa na úkor
dlžníka bezdôvodne obohacuje.
Následne súd prvej inštancie citoval čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku s tým, že poukázal
na uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo 1/2018 z 21.3.2018, čl. 2 ods. 8,

na ktorý obsah poukázal, ako aj čl. 2.10, na ktorý obsah poukázal, týkajúci sa výkladu základného
princípu právnej istoty. Na základe týchto dôvodov dospel k záveru, že žaloba o vydanie bezdôvodného
obohatenia je nedôvodná pre premlčanie.

O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle ust. § 255 v spojení s § 251 a § 262 Civilného

sporového poriadku tak, že priznal nárok na náhradu trov konania úspešným stranám vo vzťahu k
jednotlivým výrokom.

2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie právny zástupca žalobkyne. Namietal
zamietavý výrok o vydanie bezdôvodného obohatenia a závislý výrok o náhrade trov konania z dôvodu

nesprávnych skutkových zistení, ako aj nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd
prvej inštancie sa stotožnil s vedomosťou žalobkyne o výške súm, ktorá platila, s vedomosťou o tom,
že súčasne vedela, že platí viac, ako mala platiť, avšak nepochopiteľným postupom stotožnil začiatok
plynutia objektívnej premlčacej lehoty so začiatkom plynutia subjektívnej premlčacej lehoty. Poukázal
na výklad ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka a to s rozlíšením počiatku plynutia subjektívnej a

objektívnej premlčacej lehoty vo vzťahu k vedomosti oprávneného subjektu o bezdôvodnom obohatení
a osobe, ktorá sa bezdôvodne obohatila. Podľa názoru právneho nástupcu žalobkyne, k subjektívnej
vedomosti môže dôjsť kedykoľvek v rámci plynutia objektívnej premlčacej lehoty. Začatie plynutia
subjektívnej premlčacej lehoty je viazané na preukázateľnú vedomosť oprávneného o tom, že ide o
konkrétnu majetkovú ujmu určitého druhu a rozsahu, a vedomosť o osobe, ktorá sa na úkor oprávneného

obohatila. Vyžaduje sa skutočná preukázaná vedomosť, nielen predpokladaná vedomosť oprávneného.
Uviedol, že žalobkyňa nevedela, že platby, ktoré od nej žalovaný prijal nad výšku istiny prijíma
protizákonne. Žila v omyle, že žalovaný tieto platby prijíma v súlade so zákonom a tento omyl spôsobil
žalovaný porušením spotrebiteľského práva, pričom verila tomu, že pri poskytnutí úveru postupuje s
náležitou odbornou starostlivosťou podľa zákona. Subjektívne v pojme subjektívna premlčacia lehota

znamená subjektívna vedomosť, nie objektívna vedomosť. Poukázal na rozhodnutie iného všeobecného
súdu v obdobnej veci, ako aj na rozhodnutie najvyššieho súdu iného členského štátu, Najvyššieho súdu
Slovenskej repbliky, ako aj na rozsudok sp. zn. 2Cz 35/77 zo dňa 17.2.1978, publikovaný v Zborníku
stanovísk, správ a rozhodnutí súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR,
zv. IV str. 649, z ktorého citoval, výklad ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj zdôraznil,

že vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bol získaný majetkový prospech a o tom, kto ho
získal, musí byť skutočná, pretože len ak oprávnený vie o tom, že na jeho úkor sa niekto neoprávnene
obohatil, môže uplatniť svoje právo, požadovať vydanie takto neoprávnene získaného majetkového
prospechu. Nie je ani rozhodujúce to, či sa oprávnený o svojom práve nedozvedel vlastným zavinením,teda či sa mohol o svojom práve dozvedieť, alebo mal dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti.
Ďalej poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu iného členského štátu, ktorých obsah citoval, ako aj
poukázal na stanovisko bývalého Najvyššieho súdu ČSR z 21.12.1978 sp. zn. Cpj 37/78, publikované

v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod R 1/1979, ktoré sa týka žalôb o vydanie neoprávneného
majetkového prospechu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka v časti V. plnenia za iného a v časti
II. plnenie z neplatného právneho úkonu, ktorých obsah citoval s tým, že zdôraznil, že pokiaľ ide o
počítanie subjektívnej premlčacej doby, správne súdy postupujú vtedy, ak za začiatok jej behu považujú
deň, keď účastník zistil neplatnosť zmluvy (keď revízne orgány vytkli organizácii neplatnosť uzatvorenej

zmluvy). Ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 2Cz 35/77, z ktorého citoval právny
záver týkajúci sa posúdenia začiatku subjektívnej premlčacej lehoty, z ktorého vyplýva, že je rozhodujúci
subjektívny moment, keď sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie jeho
práva. Musí sa jednať o vedomosť o skutočnú, nie iba predpokladanú, pretože len ak oprávnený vie o
tom, že na jeho úkor sa niekto neoprávnene obohatil, môže uplatniť svoje právo, t.j. požadovať vydanie
takto neoprávnene získaného majetkového prospechu. Ďalej poukázal na právne závery vyplývajúce z

rozhodnutí najvyššieho súdu iného členského štátu, ktoré špecifikoval s tým, že uviedol, že súd prvej
inštancie z nepochopiteľných dôvodov v odôvodnení bodu 28 rozhodnutia poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 121/2009 z 23.2.2011 i napriek tomu, že z neho vyplývajú opačné
právne závery, ako urobil konajúci súd pri posúdení začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty.
Najvyšší súd jednoznačne v zhode s odvolacím súdom dospeli k záveru, že premlčacia lehota začala

plynúť až od právoplatnosti rozsudku o neplatnosti kúpnej zmluvy, teda nie od kedy sa mohol oprávnený
v priebehu súdneho konania alebo dokonca od uzatvorenia neplatnej zmluvy dozvedieť o skutkových
okolnostiach, od ktorých začala plynúť objektívna premlčacia lehota, reálnym získaním bezdôvodného
obohatenia na úkor oprávneného, ale až od kedy sa oprávnený skutočne o bezdôvodnom obohatení
dozvedel. Súdy to posúdili až od právoplatnosti rozsudku o určenie neplatnosti zmluvy. Vo vzťahu k

posúdeniu začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty poukázal na iné rozhodnutia v obdobných
veciach všeobecného súdu, z ktorých vyplýva, že začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty
sa posudzoval od porady s právnym zástupcom, od oboznámenia sa spotrebiteľa s rozhodnutiami
uverejnenými na webovej stránke Ministerstva spravodlivosti, od oboznámenia sa spotrebiteľa s
informáciami od združenia na ochranu spotrebiteľov, od porady spotrebiteľov, od porady spotrebiteľa

so združením. Ďalej poukázal na neakceptovanie desaťročnej objektívnej premlčacej lehoty, ktoré
posúdenie, resp. úvahu súdu považoval za nesprávnu, vychádzajúc z mylných skutkových východísk,
ako aj riadiac sa a mylným právnym názorom. Uviedol, že podstata aplikácie desaťročnej premlčacej
lehoty spočíva v prvom rade v tom, že v dobe prijatia nezákonnej platby dodávateľ prijal platbu, o
ktorej vedel, že ju získava na úkor spotrebiteľa ako bezdôvodné obohatenie, a to aj v prípade, ak by sa

pripustilo,ževdobeuzavretiazmluvytentoúmyseleštenemuselmať,čojealenajmenejpravdepodobná
možnosť. V každom prípade však prijatím platby tvoriacej bezdôvodné obohatenie sa úmysel dodávateľ
získať bezdôvodné obohatenie prejavil a naplnil jeho konaním, keď prijal a ponechal si platbu, ktorá
mu bola vyplatená bez právneho dôvodu. Znalosť dodávateľa o tom, že prijal platby v rozpore so
zákonom, teda úmyselne, nemožno vyvrátiť nie neexistujúcou znalosťou spotrebiteľa. Vadné a neúplné

zmluvy nechávali obchodníci spotrebiteľom podpisovať preto, aby ich od uzatvárania zmluvy neodradili
nepravdivými informáciami o percentuálnom vyjadrení RPMN, o skutočných úrokoch, poplatkoch,
sankciách. Obchodníci dosahovali, že zmluvy vyzerali pred spotrebiteľmi veľmi naoko výhodnejšími, ako
vskutočnostiboli.Kaplikáciiobjektívnejdesaťročnejpremlčacejlehotytaktiežpoukázalnarozhodovaciu
prax všeobecného súdu v obdobných veciach s tým, že zdôraznil, že ak sa podľa súdu prvej inštancie

spotrebiteľ dozvedel už samotným zaplatením splátky nad istinu, že sa na jeho úkor obchodník o túto
splátku obohatil, čo je z hľadiska začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty úvaha rozporná so
znením ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, lebo ak by to spotrebiteľ vedel, že platiť nemá, je
predsalogické,žebyneplatil,takurčitesaobezdôvodnomobohateníprijatímtakejtobezdôvodnejplatby
musel dozvedieť obchodník, čo je zase úvaha v súlade s ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka z

hľadiska začatia plynutia desaťročnej objektívnej premlčacej doby. U obchodníka platí nevyvrátiteľná
domnienka, že pozná zákon a ako profesionál zákon poznať musí, lebo je to jeden z jeho pracovných
nástrojov a na rozdiel od spotrebiteľa aj vie, ako má s právom naložiť a teda či sa vedome a úmyselne
rozhodne, že sa bude na úkor spotrebiteľov nezákonne prijímaním nedôvodných platieb obohacovať
alebo nie. Ďalej poukázal na posudzovanie úmyslu pri nároku na náhradu škody, ktoré podľa názoru

právneho nástupcu žalobkyne možno analogicky použiť aj pri posudzovaní úmyslu pri bezdôvodnom
obohatení. Namietal nesprávny názor súdu prvej inštancie v súvislosti so zásadou neznalosť zákona
neospravedlňuje v spotrebiteľských veciach, pričom poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6MCdo 9/2012 zo dňa 16.1.2013, ktorý právny záver citoval s tým, že ďalej poukázal na to, žesúd prvej inštancie nesprávne poukázal aj na uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1VCdo 1/2018 z 21.3.2018 v súvislosti s posúdením začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty,
objektívnej premlčacej lehoty. Ďalej poukázal na iné rozhodnutie všeobecného súdu - odvolacieho súdu

vo vzťahu k rozhodnutiam súdu prvej inštancie senátu 15C, resp. 15Csp v súvislosti s posudzovaním
nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia, s tým, že uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie nesúhlasí
s judikatúrou nadriadeného súdu, má povinnosť v odôvodnení rozhodnutia presvedčivo vysvetliť dôvody
tohto nesúhlasu. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Súčasťou podaného odvolania sú pripojené rozhodnutia iných všeobecných súdov

v obdobných veciach, na ktorých obsah právny zástupca žalobkyne v podanom odvolaní poukázal (čl.
97-217).

3. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný. Namietal výrok týkajúci sa
určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ako aj výrok o trovách konania z dôvodu nesprávnych
skutkových zistení, ako aj nesprávneho právneho posúdenia. Namietal, že žalobkyňa podala žalobu

v zmysle ust. § 137 písm. d/ Civilného sporového poriadku na určenie právnej skutočnosti, ak to
vyplýva z osobitného predpisu. Jediným predpokladom takejto žaloby je, že to vyplýva z osobitného
predpisu. Nepreukázala z akého osobitného predpisu vyplýva právo domáhať sa určenia neprijateľnosti
zmluvnej podmienky. Civilný sporový poriadok v zásade nepripúšťa určovacie žaloby o určenie právnej
skutočnosti s výnimkou žalôb za podmienky, že to vyplýva z osobitného predpisu, ktorým môže byť

napr. Zákonník práce, Občiansky zákonník, Zákon o dobrovoľných dražbách. Za právny predpis -
osobitný nemožno považovať zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý v žiadnom svojom
ustanovení, ani v § 3 ods. 5 nepripúšťa žalobu o určenie právnej skutočnosti. Poukázal na rozhodnutia
v obdobných veciach iných všeobecných súdov. Ďalej uviedol, že žalobkyňa na základe uzatvorenej
zmluvy zo dňa 13.1.2009 uhradila svoj záväzok 16.2.2009 v celom rozsahu. V takom prípade určenie

neprijateľnosti zmluvnej podmienky by takýto rozsudok nezakladal žiadne nové práva alebo povinnosti,
nebol by ani vykonateľným, ani aplikovateľný. Okrem toho nárok žalobkyne je premlčaný. Poukázal
na rozhodnutie iného všeobecného súdu v obdobnej veci s tým, že uviedol demonštratívny výpočet
určujúcich žalôb, ktoré môže podať žalobca bez opory zákona, pričom právna úprava neumožňuje
podávanie nezmyselných žalôb, ktoré nič neriešia. Spochybnil význam určenia neprijateľnej podmienky

pre žalobkyňu, keď vzájomný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným zanikol splnením. Poukázal aj
na čl. 5 Civilného sporového poriadku s tým, že sa jedná o zjavné zneužitie práva, ktoré nepožíva
právnu ochranu. Ďalej nesúhlasil s priznanou náhradou trov právneho zastúpenia. Poukázal na ust.
§ 251 v spojení s § 257 Civilného sporového poriadku, a uviedol, že právny zástupca žalobkyne
opakovane iniciuje civilné sporové konania týkajúce sa veci s totožným, ako aj právnym základom.

Žalovanému sa javí ako neúčelné priznanie trov právneho zastúpenia za úkony v sporovom konaní o
určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky s ohľadom na právnu aj skutkovú jednoduchosť predmetu
sporu. Skúmanie neprijateľnosti zmluvných podmienok spadá do právomoci súdu ex offo. Poukázal na
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo 21/2009 zo dňa 25.2.2010, z ktorého záveru vyplýva, že je
povinnosťou súdu vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom

v spore. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania.

4. Právny zástupca žalobkyne a žalovaný sa písomne k doručeným odvolaniam v zmysle ust. § 373 ods.
3 Civilného sporového poriadku nevyjadrili.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, účinného od 1.7.2016 v znení neskorších predpisov,
ďalej len CSP) vzhľadom na včas podané odvolania osobami oprávnenými (§ 359 v spojení s § 362
ods. 1 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad

vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania s nariadením termínu verejného
vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako aj internetovej stránke dňa
2.4.2019 (§ 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1, 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolania strán sporu
nie sú dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym
posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácií práva. O omyl v aplikácií práva ide vtedy, ak súd
použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis ale honesprávne vyložil. Predmetom posúdenia odvolacím súdom bol napadnutý rozsudok v celom rozsahu.
Obe strany sporu uplatnili námietku nesprávneho právneho posúdenia.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne
vec posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej
inštancie.

6. K odvolaniu žalovaného proti vyhovujúcemu výroku o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky

uvedenej v zmluve o úvere č. XXXXXXX z XX.XX.XXXX, uvedenej vo všeobecných podmienkach
poskytnutiaúveru-bod13vtejčastitýkajúcejsapoplatku,ktorejzodpovedajú2/3zahrňujúcenákladyna
vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkom administratívou s tým spojenou, odvolací
súd uvádza, že uplatnenú námietku nesprávneho právneho posúdenia nepovažoval za opodstatnenú.
Je nesporné, že právny vzťah medzi stranami sporu je vzťahom spotrebiteľským a pri výklade obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší § 54 ods. 2 Občianskeho

zákonníka. Žalobkyňa ako spotrebiteľka má právo domáhať sa ochrany svojich práv v dôsledku
porušenia povinnosti dodávateľa pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy. Súd prvej inštancie poukázal
na ust. § 53a Občianskeho zákonníka týkajúce sa určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok v
spotrebiteľských zmluvách. V danom prípade žaloba o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok
je osobitným druhom žaloby patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany

svojho práva pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami na súde, ktorá má podklad v osobitných
predpisoch (§ 53 ods. 1, 4 a 5, § 53a Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z.z.). V takom prípade nie je potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem, ktorými sa
predpokladá a vyplýva z osobitného právneho predpisu. Vychádza sa totiž z predpokladu, že dodávateľ
porušuje svoju povinnosť nepoužívať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. Je založená

na protiprávnom konaní dodávateľa voči spotrebiteľovi. Kladným rozhodnutím o takejto žalobe sa
priamo nedeklaruje (ne) existencia práva, ale sa deklaruje existencia nečestnej podmienky, ktorá
je v spotrebiteľskej zmluve od jej vzniku. Možno ju uplatniť len v prípade spotrebiteľskej zmluvy a
odlišným je aj účel, ktorému má slúžiť, lebo jej cieľom je zabrániť používaniu neprijateľnej zmluvnej
podmienky. K povahe takejto žaloby ako osobitného právneho prostriedku ochrany spotrebiteľa vyslovil

právny názor najvyšší súd v rozhodnutí najvyššieho súdu sp.zn. 6Cdo 389/2015 z 14.09.2016, ako
aj v rozhodnutí sp.zn. 6Cdo 27/2018 z 28.03.2019, najvyšší súd konštatoval, že pod úspešným
uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia §3 ods.5 zákona č. 250/2007
Z.z. treba rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práva alebo povinnosti, napr.
nároku na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia, alebo aj na určenie neprijateľnosti

konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve. Uplatnenú námietku
nepreukázania naliehavého právneho záujmu žalobkyňou odvolací súd preto nepovažoval za dôvodnú.
Odvolaní žalovaného proti vyhovujúcemu výroku vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania preto
nebolo dôvodné.

7. Vo vzťahu k odvolaniu žalobkyne a to k uplatnenej námietke nesprávneho právneho posúdenia
vznesenej námietky premlčania odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa náležite vysporiadal
s posúdením začiatku plynutia subjektívnej premlčacej, ako aj objektívnej premlčacej lehoty. Správne
poukázal na to, že pre vydanie bezdôvodného obohatenia v danom prípade uplatneného nároku vo
výške170,-eur,ktorýžalobkyňazaplatilaztituluadministratívnehopoplatkuzozmluvyospotrebiteľskom

úvere č. XXXXXXX uzatvorenej dňa XX.XX.XXXX (čl. 5 spisu) vyplýva, že žalobkyňa i napriek tomu,
že sa na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere zaviazala splácať poskytnutý úver vrátane poplatku
celkom vo výške 370,- eur, 10x po 37,- eur počnúc dňom 20.02.2009, sumu 370,- eur zaplatila
16.02.2009. Uvedené tvrdenie žalovaného nebolo rozporované žalobkyňou, a preto sa v zmysle ust.
§ 151 ods. 1CSP považuje za nesporné. Súd prvej inštancie správne poukázal na právny záver

vyplývajúci z rozhodnutí najvyššieho súdu sp.zn. 3Cdo 167/2017, 1Cdo 67/2011, z ktorých záverou
vyplýva, že v prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia zákon stanovuje dvojročnú
subjektívnu a trojročnú resp. desaťročnú objektívnu premlčaciu lehotu. Ich vzájomný vzťah je taký,
že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčané právo
nemožno oprávnenému priznať (§ 100 ods. 1 veta posledná Občianskeho zákonníka). Súd prvej

inštancie poukázal aj na právny záver vyplývajúci z rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 5Cdo 121/2009,
týkajúci sa stanovenia okamihu začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty pre ktorý
je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho
úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo kbezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal je vždy rozhodujúce zistenie skutkového stavu teda nie
posúdenieprávnejkvalifikácie.Zoskutkovýchokolnostídanejvecijenepochybné,žežalobkyňauhradila
sumu 370,- eur vrátane účtovaného poplatku vo výške 170,- eur dňa 16.02.2009 t.j. viac ako 3 roky pred

podaním žaloby. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade je nárok
premlčaný vzhľadom na uplynutie zákonnej premlčacej lehoty pre uplatnenie nároku na bezdôvodné
obohatenie. Nebolo možné vychádzať z preukázania okamihu začiatku plynutia subjektívnej premlčacej
lehoty odo dňa podľa tvrdenia žalobkyne keď sa o tom dozvedela t.j. až v auguste roku 2017 (čl. 6 spisu).
Prijatímúhradydňom16.02.2009ktoréskutkovétvrdenievsporenebolospornézačalaplynúťobjektívna

premlčacia lehota ktorá uplynula 16.02.2011. Začiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty sa určuje
odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo a v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka
sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky, a ak ide o úmyselné
bezdôvodné obohatenie za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Uplynutím objektívnej premlčacej doby
sa právo premlčí bez zreteľa na to, že subjektívne premlčacia lehota ani nezačala plynúť. Odvolací súd
preto nepovažoval za dôvodnú uplatnenú námietku nesprávneho právneho posúdenia začiatku plynutia

subjektívnej premlčacej lehoty namietanú žalobkyňou.

8. Vo vzťahu k posúdeniu objektívnej premlčacej lehoty v prípade úmyselného bezdôvodného
obohatenia súd prvej inštancie správne sa s nepreukázaným úmyslom v zmysle právnej úpravy
vyplývajúcej z Trestného zákona vysporiadal. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že

na preukázanie úmyslu získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi
žalovaného v súvislosti s porušením spotrebiteľského práva, na ktoré tvrdenie poukázal právny zástupca
žalobkyne v podanej žalobe. Uvedené skutkové tvrdenia nezakladajú dôvodnosť pre aplikáciu 10 ročnej
objektívnej premlčacej lehoty pre vydanie úmyselného bezdôvodného obohatenia ktoré preukázané
neboli. V otázke posúdenia vydania úmyselného bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k 10 ročnej

všeobecnej premlčacej lehote zaujal stanovisko najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn. 1Cdo 238/2017 z
18.10.2018, z ktorého záveru vyplýva, že len samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o profesionálnom
podnikateľskompostavenínebankovýchsubjektovvoblastiposkytovaniaúverovadoterajšiasúdnaprax
týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných veciach samé o sebe nemôžu bez ďalšieho zakladať
nepriamy úmysel nebankového subjektu. Z dôvodu nepreukázania úmyslu žalovaného bezdôvodne sa

obohatiť na úkor žalobkyne súd prvej inštancie správne žalobu pre premlčanie uplatneného nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol. Z tohto dôvodu odvolací súd nepovažoval odvolanie
žalobkyne za dôvodné.

Napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP vrátane súvisiacich

výrokov o trovách konania.

9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu strany v spore vyplývajúcou z ust. § 255 CSP. V
odvolacom konaní strany sporu neboli úspešné, a preto v súlade s ust. § 255 ods. 2 CSP odvolací súd

vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo. Žalobca nebol úspešný
v rozsahu ním podaného odvolania proti zamietavému výroku o vydanie bezdôvodného obohatenia v
sume170,-euražalovanýnebolúspešnývrozsahunímpodanéhoodvolaniaprotivyhovujúcemuvýroku
o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Vzájomný úspech a neúspech strán sporu mal za následok,
že odvolací súd postupoval v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP t.j. vychádzajúc zo zásady pomerného

úspechu strany v odvolacom konaní.

10. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý' rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.