Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, November 21, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/12/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114205551
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8114205551.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobkyne: J.. Q. W., nar.
XX.XX.XXXX, bytom W., D. 4, zastúpenej: Q.. Martina Kožárová Jenčová, advokátka so sídlom Prešov,
Slovenská 69, proti žalovaného: J.. C. W., nar. XX.XX.XXXX , bytom W., D. 4, zastúpenému: JUDr.
Lenka Csikyová, advokátka so sídlom Prešov, Hlavná 137, o určenie, že povinnosť vypratať byt nie je
viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č.k. 10C/79/2014-147 zo dňa 13.10.2016 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu 1.inštancie.

Odvolacie konanie v napadnutej časti, t.j. vo výroku o trovách konania vo vzťahu k žalovanému z a s
t a v u j e .

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol. II. Vyslovil, že žiadny z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ust.§ 3 ods.1, § 705ods.1, § 705a, § 712c
ods.1,2 a 3 Občianskeho zákonníka.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že je potrebné žalobu zamietnuť, pričom sa riadil nasledovnými
úvahami. Je nepochybné, pričom z obsahu spisu to vyplýva, že vzťahy medzi stranami sporu v tomto
konaní sú mimoriadne rozvrátené. Žalovaný má vo vzťahu k predmetnému bytu tzv. právo bývania,
pričom žalobkyňa sa podanou žalobou domáha určenia, že povinnosť vypratať byt nie je viazaná

na zabezpečenie bytovej náhrady. Na tomto mieste je nutné konštatovať, že práve rozsudkom č.k.
16C/110/2000 - 60 bol žalovaný povinný vypratať predmetný byt v lehote 15 dní od zabezpečenia
náhradného bytu žalobkyňou, pričom žalobkyňa v tomto konaní sa ani len nepokúsila žalovanému
náhradný byt zabezpečiť, napriek tomu, že jej to bolo uložené právoplatným rozsudkom súdu.

4. Súd, ktorého právoplatné rozhodnutie nie je rešpektované a vykonané akoby vlastne ani súdom nebol,
čím je nepochybne porušené aj právo občana na súd, resp. spravodlivé súdne konanie. Žalobkyňa

uvádza, že žalovaný platí v súčasnosti len 50,- Eur za náklady spojené s užívaním bytu, pričom v
roku 2014 platil iba 30,- Eur. Právna zástupkyňa žalovaného konštatovala, že žalovaný uhrádza v
súčasnosti 130,- Eur mesačne, pričom 80 Eur je splátka z bezdôvodného obohatenia v zmysle rozsudku
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/278/2014, pričom žalobkyňa poukazuje na zjavný nepomerplatby žalovaného k celkovej výške týchto úhrad. Poukázala na to, že v obdobnom vzťahu prenajímateľ
a nájomca, ak nájomca neplatí nájomné alebo úhrady za plnenie spojené s užívaním bytu po dobu
viac ako 3 mesiace, je to dôvod na podanie výpovede z nájmu, a to bez bytovej náhrady. Na tomto

mieste musí súd prvej inštancie konštatovať, že žalovaný reálne užíva z celkovej podlahovej plochy
bytu len 18,4 m2, t.j. 27,46 % plochy bytu, pričom v byte sa zdržiava len nevyhnutnú dobu, nakoľko
najviac času trávi na záhradnej chatke v obci W., pričom túto skutočnosť, že žalovaný sa zdržiava v
byte len 2-3 dni v týždni, potvrdila aj samotná žalobkyňa. Žalobkyňa poukázala na to, že v konaní
vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 7Co/120/2000 bolo preukázané, že žalovaný jej

mal dňa 20.4.1998 vo večerných hodinách spôsobiť zranenie kvôli fyzickému napadnutiu. Súd prvej
inštancie poukázal aj na rozsudok sp. zn. 3T 25/1999 zo dňa 12.10.1999, ktorý nadobudol právoplatnosť
27.07.2000 s tým, že obžalovaný Q. A., v tom čase priateľ žalobkyne, fyzicky napadol žalovaného a
spôsobil mu zranenia na temene hlavy, ktoré si vyžiadali liečenie spojené s práceneschopnosťou od
21.04.1998 do 08.05.1998. Je preto nepochybné, že útoky medzi žalobkyňou ako aj žalovaným boli
počas obdobia, keď sa spoločne nachádzali v byte, vzájomné. Následne súd prvej inštancie poukázal

aj na skutočnosť, že manželstvo strán sporu bolo rozvedené rozsudkom sp.zn. 15C/5/1997 zo dňa
26.06.1997, teda výrazne zhoršené medziľudské vzťahy medzi stranami sporu sa blížia k hranici 20
rokov.Zároveňsúdprvejinštanciekonštatoval,žesazaoberalnajmäotázkouniektosasprávavrozpore
s dobrými mravmi, ale kto porušuje dobré mravy, v akej intenzite, teda kto väčšmi, nakoľko obe strany
sporu sa v určitých fázach konania, resp. ich spoločného spolunažívania v predmetnom byte zachovávali

v rozpore s dobrými mravmi. Na jednej strane to bol žalovaný, ktorý v zmysle uvedeného rozhodnutia
Krajského súdu v Prešove 7Co/120/2000 mal fyzicky napadnúť žalovanú, avšak na druhej strane je
potrebné prihliadnuť aj na už spomínaný rozsudok súdu sp. zn. 3T 25/1999 zo dňa 12.10.1999, pričom v
tento deň bol žalovaný fyzicky napadnutý zo strany priateľa žalobkyne s následkom ublíženia na zdraví.
Len marginálne súd poukázal na odpočtový list spoločnosti SpravbytKomfort na č.l. 93 spisu, kde je

uvedené pri izbe, ktorú užíva žalovaný, slovo „debil!!!“, pričom takéto hanlivé označenie žalovaného
považuje súd taktiež za správanie v rozpore s dobrými mravmi zo strany žalobkyne. Žalovaný sa nie
často zdržiava v byte, teda v rozsahu 2 - 3 dní v týždni, nakoľko nemá zabezpečený náhradný byt.
Týmto svojím nečastým pobytom v byte sa snaží eliminovať prípadne konflikty so žalobkyňou. Preto
súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť. Zároveň poukázal na rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 26Cdo/2213/2002, z ktorého vyplýva, že pri aplikácií ust.§ 3
ods.1 Občianskeho zákonníka je potrebné prihliadnuť tak k okolnostiam na strane žalobkyne, ako i na
strane žalovaného. Zároveň poukázal na skutočnosť, že právo na obydlie má prednosť pred názorom
žalobkyne o neadekvátnych platbách spojených s užívaním obydlia - bytu.

5. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust.§ 257 C.s.p. Dôvody hodné osobitného
zreteľa videl v tom, že žalobkyňa bola právoplatne dňa 02.12.2014 oslobodená od platenia súdnych
poplatkov z dôvodu jej nepriaznivej finančnej situácie, teda napriek úspechu žalovaného, ktorý by mal
na náhradu trov konania právo súd prvej inštancie vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá právo na
náhradu trov konania pre dôvody hodné osobitného zreteľa.

6. Proti tomuto rozsudku včas podala odvolanie žalobkyňa. Namietala, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.1 písm.f/ a h/ C.s.p.). Žalobkyňa má za
to, že súd žalobkyňou preukázanú zmenu pomerov na strane žalovaného v dôsledku ktorej je trvanie na

povinnosti zabezpečiť mu náhradný byt v rozpore s dobrými mravmi neposúdil správne. Je nepochybné,
že žalovaný má vo vzťahu k bytu žalobkyne právo bývania založené rozsudkom Okresného súdu Prešov
sp.zn. 16C/110/2000. Právo bývania je zvláštnym a nepomenovaným občiansko-právnym vzťahom
trvajúcim od zrušenia práva spoločného nájmu k bytu manželov právoplatným súdnym rozhodnutím
až do zániku práva byt užívať. Žalovaný má teda právo v byte bývať a žalobkyňa je povinná výkon

tohto práva strpieť. V danom prípade to právo ale nie je právom nájmu bytu, ale ako bolo uvedené,
ide iba o tzv. právo bývania, ktoré je časovo obmedzené. Pre výkon tohto práva platí, že nie je právom
absolútnym a rovnako musí byť v súlade s všeobecným ustanovením § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka.
Súdna prax už pripustila, že je možné zmeniť skôr uloženú povinnosť zabezpečiť náhradný byt pokiaľ
dôjde k zmene pomerov. Žalobkyňa za zmenu pomerov na strane žalovaného považuje neplatenie za

užívanie bytu zodpovedajúcu časť platieb a opakované obohacovanie sa na jej úkor. Z vykonaného
dokazovania je nepochybné, že žalovaný za užívanie bytu žalobkyni neuhrádzal viac ako 27 mesiacov
nič. Žalobkyňa sa opakovane domáhala vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovanému vzniklo.
Po podaní žaloby v konaní kde sa žalobkyňa domáha zrušenia povinnosti zabezpečiť náhradný bytzačal žalovaný uhrádzať najprv 30,- Eur a od roku 2015 uhrádza 50,- Eur mesačne. Pokiaľ žalovaný
tvrdil, že žalobkyni hradí 130,- Eur mesačne, je potrebné uviesť, že suma 80,- Eur predstavuje splátku
dlhu z bezdôvodného obohatenia v zmysle rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 2Co/278/2014.

Reálne tak žalovaný mesačne prispieva za užívanie bytu sumou 50,- Eur mesačne a to len v dôsledku
toho, že žalobkyňa iniciovala toto konanie. Dovtedy neuhrádzal žiadne platby. Je všeobecne zrejmé,
že žalovaným uhrádzaná suma 50,- Eur nepostačuje ani na úhradu ním spotrebovaných energií.
Právu bývania žalovaného nezodpovedá povinnosť žalobkyne doplácať za žalovaného nespotrebované
plnenia spojené s užívaním bytu. Takýto postoj nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako súladný

s dobrými mravmi, naviac, keď žalovaný má dostatočný pravidelný mesačný príjem a to starobný
dôchodok vo výške 540,- Eur. Nemožno prijať argumentáciu súdu, že z celkovej plochy bytu žalovaný
užívalen18,4m2,t.j.27,46%.Obesporovéstranypotvrdili,žežalovanýmákdispozíciíjednuizbu,ktorú
má uzamknutú a príslušenstvo, t.j. chodbu, kúpeľňu, WC, ako aj kuchyňu, ktorú má možnosť užívať.
Opakovane žalobkyňa zdôraznila, že pri uzatváraní nájomnej zmluvy na užívanie jednej izby v byte a
jeho príslušenstva je nájomca v súčasnosti povinný uhrádzať minimálne 3-násobne viac ako 50,- Eur.

Aj v prípade akceptácie argumentu súdu, keďže mesačný predpis žalobkyne za užívanie bytu je 230,-
Eur, žalovaným uhradená suma nezodpovedá percentu výmery bytu, ktorú žalovaný užíva. Nemožno
sa stotožniť ani s argumentom súdu, že žalovaný sa v byte zdržiava len nevyhnutnú dobu. To kedy
a ako dlho sa v byte žalovaný zdržiava nemá vplyv na to čo je v súlade s dobrými mravmi uhrádzať
za bývanie reálnu sumu. Akýkoľvek nájomca, aj keď byt neužíva musí hradiť nájomné v plnej výške.

Užívanie bytu je jeho právom, nie povinnosťou. Žalovaný má v byte možnosť bývať kedy chce. Jeho izba
je uzamknutá, tak žalobkyňa nemá možnosť v čase jeho neprítomnosti túto izbu užívať. Je pravdou, že
žalovaný má právo na obydlie, avšak pokiaľ súd žalobu žalobkyne zamietol, v podstate tým poskytol
ochranu zneužívaniu tohto práva. Žalobkyňa je tak nútená napriek omnoho nižšiemu príjmu ako je príjem
žalobcu uhrádzať aj ním spotrebované energie, nehovoriac o tom, že žalovaný sa vôbec nepodieľa na

údržbe spoločne užívaného príslušenstva alebo spoločných priestorov. Medzi sporovými stranami sú
vzájomné nedorozumenia, na ktoré poukázal aj súd. Ide však o vzájomné spory, ktoré nič nemenia na
tom, že bývanie a užívanie bytu za 50,- Eur mesačne nie je v súčasnej dobe akceptovateľné a nemožno
ho hodnotiť inač ako zneužívanie práva. Zneužívanie práva pritom nemôže požívať súdnu ochranu.
Preto navrhla, aby odvolací súd v súlade s ust.§ 388 C.s.p. napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe

žalobkyne v celom rozsahu vyhovie. Zároveň si žalobkyňa uplatnila trovy konania.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalovaný a to proti výroku o trovách konania
s tým, že žalobkyňa si je dobre vedomá zásady zodpovednosti za výsledok konania a s tým spojenou
povinnosťou náhrady trov konania v prípade neúspechu. Aplikáciou ust.§ 257 C.s.p. je daný priestor

žalobkyni bez následkov opakovane sa bezdôvodne domáhať neoprávnených nárokov voči žalovanému
súdnou cestou. Preto navrhol, aby odvolací súd rozhodol podľa ust.§ 388 C.s.p. v napadnutej časti,
teda vo výroku o trovách konania tak, že priznáva žalovanému právo na náhradu trov konania v celom
rozsahu s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
rozsudku.

8. Následne zobral žalovaný čo do výroku o trovách konania odvolanie späť podaním doručeným
Okresnému súdu Prešov dňa 15.12.2016.

9. Žalovaný sa zároveň vyjadril k odvolaniu žalobkyne. Považuje ho v celom rozsahu za nedôvodné.

Má za to, že konajúci súd zistil skutkový stav správne a úplne a ten správne právne posúdil. Žalobkyňa
sa vo svojom odvolaní obmedzuje len na opakovanie tých istých skutočností, ktoré uvádzala v
konaní pred súdom prvej inštancie, pričom ako vyplývajú zo samotného odôvodnenia napadnutého
rozsudku, tieto skutočnosti vzal súd prvej inštancie do úvahy a správne posúdil a náležite svoje
závery odôvodnil. Žalobkyňa v odvolaní opätovne poukazuje na konanie žalovaného, ktoré podľa

jej tvrdenia vykazuje znaky konania v rozpore s dobrými mravmi, avšak opomína tú skutočnosť, že
na základe vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa sa opakovane a
dlhodobo voči žalovanému správa v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa sa verbálne, ako aj fyzicky
voči žalovanému dopustila konania v príkrom rozpore s dobrými mravmi a túto skutočnosť aj súd v
rozsudku riadne odôvodnil. Právne posúdenie charakteru správania žalobkyne voči žalovanému má

podstatný význam pre posúdenie dôvodnosti nároku s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR
sp.zn. 26Cdo/213/2002. Zároveň dôvodnosť nároku nemožno opierať ani o matematicky výpočet výšky
nájomného s prihliadnutím na plochu bytu užívanú žalovaným. Medzi stranami sporu neexistuje žiadna
dohoda o výške platieb za užívanie bytu žalovaným. Pokiaľ finančná situácia žalobkyne neumožňujeuhrádzať mesačné náklady spojené s bývaním vo výške 230,- Eur, nič žalobkyni nebráni v tom, aby si
zabezpečila iné, menšie a menej nákladné bývanie a zároveň si splnila povinnosť uloženú jej rozsudkom
Okresného súdu Prešov sp.zn. 16C/110/2000. Táto obrana žalobkyne nemôže byť vnímaná inak ako

obrana účelová. Žalovaný nie je len akýmsi nájomcom ako ho označuje žalobkyňa, ale je osobou,
ktorá sa ako bývalý manžel žalobkyne v minulosti zaslúžila o nadobudnutie predmetného bytu a bez
jeho úsilia by nikdy žalobkyňa nenadobudla akékoľvek právo užívania tohto bytu. Žalovaný dlhodobo
žije v záhradnej chatke a v byte sa zdržiava len výnimočne, aby sa vyhol kontaktu so žalobkyňou.
Žalobkyňa tvrdí, že zo žalovaného strany dochádza k zneužívaniu práva, avšak opomína, že ona

sama 16 rokov absolútne ignoruje povinnosť uloženú jej právoplatným rozhodnutím súdu. Riadne sa
nepokúsila a ani nezabezpečila pre žalovaného bytovú náhradu, hoci jej táto povinnosť bola uložená
autoritatívnym rozhodnutím. Žalovaný sa pri aplikácií zásady proporcionality stotožnil s názorom súdu
prvej inštancie, že právo na obydlie má prednosť pred neadekvátnymi platbami za užívanie časti bytu
zo strany žalovaného. Preto navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si trovy odvolacieho
konania v celom rozsahu.

10. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.§ 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust.§ 385 C.s.p. a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku
oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 09.11.2017 a zistil, že

odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a odvolacie konanie vo výroku o trovách konania vo vzťahu k
žalovanému je potrebné zastaviť.

11. Odvolací súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale aj zákonnosť
konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie zišlo. Pri svojom rozhodnutí proti napadnutému rozsudku bol

však viazaný tak rozsahom odvolania, ako aj dôvodmi, ktoré uviedla žalobkyňa vo svojom odvolaní a
ktoré fakticky svojim dispozičným úkonom vymedzila, teda nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej
činnosti odvolacieho súdu.

12. Podľa ust. § 387 ods.1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

13. Podľa ust.§ 387 ods.2 C.s.p., ak sa súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Odvolací súd poukazuje na súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku. Súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy správne jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach vyhodnotil a zároveň dospel k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd v

celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie. Preto s poukazom na ust.§ 387 ods.2 C.s.p.
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie.

15. Odvolacie námietky žalobkyne neboli spôsobilé privodiť záver odvolacieho súdu o tom, že by jej
žalobe mohlo byť vyhovené. Žalobkyňa v odvolaní zopakovala argumentáciu uvedenú v žalobe, pričom

namietala, že trvanie povinnosti zabezpečiť žalovanému náhradný byt v rozpore s dobrými mravmi
neposúdil súd prvej inštancie správne. K tomu odvolací súd uvádza, že pojem dobré mravy Občiansky
zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému vývoju, ale tiež
preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však možno hovoriť o
pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje

a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn
určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti
uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom. Namietala, že právo bývania
žalovaného nezodpovedá povinnosť žalobkyni doplácať za žalovaného ním spotrebované plnenia
spojené s užívaním bytu vzhľadom na dostatočný príjem žalovaného. Ďalej namietala, že žalovaný

neuhrádzal viac ako 27 mesiacov za služby spojené s užívaním bytu, pričom žalobkyňa sa opakovane
domáhala bezdôvodného obohatenia. Zároveň polemizovala s výškou sumy, ktorú uložil súd uhradiť
žalovanému žalobkyni za užívanie bytu. Argumentovala, že žalovaný mal v byte možnosť bývať kedy
chce, jeho izba je uzamknutá a tak žalobkyňa nemá možnosť v čase jeho neprítomnosti izbu užívať.Žalovaný má právo na obydlie, avšak pokiaľ súd žalobu žalobkyne zamietol, v podstate tým poskytol
ochranu zneužívaniu tohto práva.

16. Odvolací súd s argumentáciou žalobkyne uvedenou v jej odvolaní nesúhlasí. Žalobkyňa má možnosť
domáhať sa úhrady nákladov od žalovaného. Túto možnosť žalobkyňa i využila a zároveň aj môže
využiť, pokiaľ má za to, že v súčasnosti uhrádzaných 50,- Eur za náklady spojené s užívaním bytu
žalovaným sú nepostačujúce. I odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
sp.zn. 26Cdo/2213/2002, z ktorého podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vyvodil správny

právny názor, keď konštatuje, že je potrebné prihliadnuť tak k okolnostiam na strane žalobkyne, ako aj
na strane žalovaného, teda aplikovať zásadu proporcionality. Právo na obydlie má skutočne prednosť
i pred žalobkyňou konštatovanými neadekvátnymi platbami spojenými s užívaním bytu. Žalobkyni nič
nebráni, aby splnila povinnosť danú jej v rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 16C/110/2000-60 zo
dňa 10.05.2001.

17. Preto odvolací súd rozsudok podľa ust.§ 387 ods.1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

18. Z dôvodu, že zobral žalovaný svoje odvolanie v napadnutej časti, t.j. vo výroku o trovách konania
späť, odvolací súd odvolacie konanie v napadnutej časti, t.j. vo výroku o trovách konania vo vzťahu k
žalovanému podľa ust.§ 369ods.3 a 4 C.s.p. zastavil.

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust.§ 396 ods.1 C.s.p. v spojení s ust.§
257 C.s.p. I odvolací súd poukazuje na dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré sa týkajú sociálnej
situácie žalobkyne. Úspešný žalovaný v odvolacom konaní by mal právo na náhradu trov odvolacieho
konania. Na strane žalobkyne sú však dôvody hodné osobitného zreteľa, keď táto bola právoplatne

oslobodená od platenia súdnych poplatkov z dôvodov jej nepriaznivej finančnej situácie. Preto odvolací
súd rozhodol, že stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.