Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, March 16, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3To/6/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313010442
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Halkociová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8313010442.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Moniky Halkociovej a sudcov

JUDr. Mariána Sninského a JUDr. Petra Tobiaša na verejnom zasadnutí konanom dňa 16.3.2017, v
trestnej veci obžalovaného B. E. pre prečin kupliarstva podľa § 367 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., o odvolaní
obžalovaného a poškodenej R. R. proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 30.11.2015, sp. zn.
2 T 110/2013, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. f), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o náhrade škody.

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie poškodenej R. R. z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa bol obž. B. E. uznaný vinným z prečinu kupliarstva podľa

§ 367 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

- v presne nezistenom čase v mesiacoch júl až august roku XXXX, v presne nezistenom pohostinstve v
E. zjednal R. R., nar. XX.XX.XXXX, na vykonávanie prostitúcie vo H. R., s čím R. R. dobrovoľne súhlasila
a následne o tri dni na to s ním odcestovala autobusom do mesta R., na adresu D. street XX, kde v
rodinnom dome na tejto adrese po dobu minimálne jedného roka dobrovoľne vykonávala prostitúciu tým
spôsobom, že každý deň mala pohlavný styk s rôznymi mužmi za finančnú odmenu XX libier, pričom

mu odovzdávala všetky peniaze, ktoré vykonávaním prostitúcie zarobila.

Za to mu podľa § 367 ods. 2 Tr. zák., za použitia § 36 písm. j/, § 38 ods. 2,3 Tr. zák. uložil trest odňatia
slobody vo výmere 1 roka, ktorého výkon podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. podmienečne odložil a
podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. určil skúšobnú dobu vo výmere 16 mesiacov.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. odkázal poškodenú R. R., nar. XX.XX.XXXX s jej nárokom na náhradu škody

na konanie o veciach občiansko-právnych.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolania tak obžalovaný, ako aj poškodená.
Obžalovaný tak urobil prostredníctvom svojho obhajcu priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní a
poškodená prostredníctvom splnomocnenca v zákonom stanovenej lehote.

V dôvodoch odvolaniach obžalovaný namietal rozsudok v celom rozsahu, uviedol, podľa neho súdom

prvého stupňa vykonané dôkazy svedčia v prospech obžalovaného. Ďalej vyjadril názor, že za rovnakej
dôkaznej situácie, ako bolo v predchádzajúcom rozhodnutí, resp. ešte výhodnejšie pre obžalovaného,
súd prvého stupňa v druhom kole uznal obž. B. E. za vinného zo žalovaného skutku. Vinu obžalovaného
opiera prvostupňový súd o dva dôkazy, a to o výsluch poškodenej R. R. a výsluch znalkyne z odborupsychológie G.. O. N. a jej znalecký posudok, v závere ktorého je uvedené, že výpoveď poškodenej
R. R. je vierohodná. Namietal, že v prospech obžalovaného svedčia dôkazy, a to výsluchy svedkov G.
A., N. O. a G. I., ktoré tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom jednoznačne uviedli, že

na uvedenej adrese v K. sa žiadna prostitúcia nevykonávala. Namietal, že znalecký posudok znalkyne
G.. N. je rozporuplný a nie je možné, podľa jeho názoru, o neho oprieť odsudzujúci rozsudok. Na str. 4
tohto posudku sa uvádza, že poškodená R. R. nie je schopná dostatočne popísať niektoré skutočnosti
a je v reprodukovaní udalostí zjavne obmedzená, no v závere posudku už znalkyňa tvrdí, že poškodená
je schopná správne reprodukovať prežité udalosti. Na základe uvedeného konštatuje, že závery tohto

posudku sú rozporuplné a nepresvedčivé. G. uviedol, že samotná znalkyňa G.. N. pred súdom potvrdila,
že poškodená od narodenia trpí psychickou poruchou, ktorá je umocnená mentálnou retardáciou, čo je
podľa jeho názoru jasným dôkazom toho, že takáto osoba nie je schopná reprodukovať udalosti tak, ako
sa udiali. Podľa jeho názoru poškodená sa dostala do vlastných rozporov, keď v prípravnom konaní dňa
7.12.2012 pred vyšetrovateľom vypovedala, že počas jej pobytu v K. otehotnela a bolo to s A., ktorého
priezvisko nepozná, ale bol zo E., na hlavnom pojednávaní pred súdom už poškodená vypovedala,

že v K. na uvedenej adrese mala sex len so zahraničnými klientmi a používala pri tom kondóm a
zarobené peniaze odovzdávala obžalovanému. Tento rozpor pred súdom poškodená nevysvetlila, čo
dokazuje, podľa názoru obhajoby, tú skutočnosť, že jej výpoveď nie je vierohodná. Ďalej namietal, že
od 1.1.2006 sa na Slovensku zaviedol kontradiktórny proces v trestnom konaní a súd musí dôsledne
dodržiavať zásadu rovnosti strán v konaní pred súdom, z čoho vyplýva, že ak má súd pochybnosti, tak

musí obžalovaného spod obžaloby oslobodiť. Súd nie je pomocníkom prokurátora, ktorý mu má sám
dotvoriť, alebo doplniť dokazovanie, aby mu mohol vyhovieť, ale je arbitrom, ktorý má rozhodnúť o vine,
alebo má obžalovaného oslobodiť. Tomuto názoru zodpovedá aj ust. § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorého
majú povinnosť zisťovať skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, len orgány činné v
trestnom konaní, ale nie aj súd. Úlohou súdu už nie je zisťovať pravdu, ale len rozhodnúť spor. Poukázal

pritom na výzvu zo strany súdu, tzv. vyjadrenie k výzve. Tieto právne názory sú uvedené v Justičnej
revue č. 10/2009 v článku s názvom V zásade v pochybnostiach v prospech poškodeného, uplatňovanie
v prípravnom konaní, ak je dôsledkom pre súdne konanie, pričom každý článok zverejnený v Justičnej
revue prešiel schvaľovacím procesom redakčnej rady, ktorú tvoria najvyššie autority, medzi ktoré patria
aj sudcovia Najvyššieho súdu a Ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu právne názory tam uvedené

by mali sudcovia pri svojom rozhodovaní akceptovať. Neobstojí, podľa jeho názoru, tvrdenie a postup
odvolacieho súdu, keď v zrušujúcom uznesení navrhol doplniť dokazovanie, ktoré žiadna z procesných
strán nenavrhla. Z poslednej zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom na okresnom súde je zrejmé
a preukázané, že procesné strany nemali žiadne návrhy na dokazovanie. Žalovaný skutok patrí medzi
úmyselné trestné činy, v konaní nebolo preukázané s akými osobami mala poškodená sexovať, neboli

zaistené žiadne platidlá na mieste činu a navyše na uvedenej adrese v K. bola aj polícia a takáto činnosť,
t.j. prostitúcia tam preukázaná nebola. V spise sú aj záznamy polície z K.. Navyše bol toho názoru,
že nie je možné založiť jurisdikciu nášho Trestného zákona na skutky spáchané v K.. Konaním nebola
preukázaná subjektívna ani objektívna stránka trestného činu. Poukázal na zásadu „in dubio pro reo“ a
poukázal na to, že v tomto prípade ostalo množstvo pochybností. Obžalovaný má čistý register trestov,

patrí medzi bezúhonné osoby a nikdy nemal problém so zákonom, žije riadnym usporiadaným životom,
je ženatý a s manželkou vychováva dve deti. Je toho názoru, že za takejto dôkaznej situácie mal súd
prvého stupňa opakovane oslobodiť obžalovaného spod obžaloby. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby
odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a oslobodil obžalovaného spod obžaloby, alternatívne aby
zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Poškodená prostredníctvom svojho splnomocnenca napadla svojim odvolaním rozsudok pre
nesprávnosť výroku o náhrade škody, t.j. v tej časti, kde jej nebola priznaná náhrada škody priamo v
trestnom konaní a so svojim nárokom bola odkázaná na občianske súdne konanie. Vyjadrila názor,
že síce prvostupňový súd skonštatoval, že jej nárok na náhradu škody bol uplatnený včas, napriek

tomu bola odkázaná na občianske súdne konanie. V tomto konaní bolo preukázané, že obžalovaný
zneužil zraniteľné postavenie poškodenej a túto vykorisťoval vo forme prostitúcie, poškodená v dôsledku
vykonávania prostitúcie trpí schizofréniou, pričom touto pred vykorisťovaním zo strany obžalovaného
netrpela. Poškodená v konaní uplatnila nárok na náhradu časti nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý jej
vznikol v dôsledku zásahu do jej osobnosti zo strany obžalovaného. O náhrade škody pre poškodeného

má byť spravidla rozhodnuté v trestnom konaní aj preto, že pre poškodeného je procesne náročné a
tiež zdĺhavé domáhať sa nároku na náhradu škody v dvoch konaniach, pričom obeť sa musí stretávať
s páchateľom, ktorý jej ublížil. V tomto prípade je opakované vykonanie úkonov a strety poškodenej
s obvineným nevhodné vzhľadom na charakter trestnej činnosti a v konečnom dôsledku by mohloviesť až do zásahu do ľudskej dôstojnosti v rozpore s čl. 19 ods. 1 Ústavy SR. V tejto súvislosti
splnomocnenec poškodenej poukazuje aj na smernicu Európskeho parlamentu a rady 2011/36/EÚ z
5.4.2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a ochrane obetí obchodovania, ktorou sa

nahrádza rámcové rozhodnutie rady 2002/629/SVV, z ktorej okrem iného vyplýva, že bez toho, aby bolo
dotknuté právo na obhajobu a v súlade s individuálnym posúdením osobnej situácie obete príslušnými
orgánmi členské štáty zabezpečia osobitné zaobchádzanie s obeťami obchodovania s ľuďmi, aby sa
predišlo ich sekundárnej viktimizácii, a to tak, že sa v najširšom možnom rozsahu a v súlade s kritériami
stanovenými vo vnútroštátnom práve, ako aj s pravidlami týkajúcimi sa diskrečného práva justičných

orgánov praxou a usmerneniami zabráni zbytočnému opakovaniu výsluchov v priebehu vyšetrovania
trestného stíhania a súdneho konania. Toto odvolanie je tiež urobené so zámerom, aby trestné súdy
v Slovenskej republike priznávali náhradu škody poškodeným vo väčšom rozsahu a uľahčili im tak
situáciu, ktorá je aj bez potreby vedenia ďalšieho občianskeho konania náročná a ťaživá. Priznaním
náhrady škody už priamo v trestnom konaní dochádza k menšiemu zásahu do základných práv a
slobôd poškodeného vrátane práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené

poškodená navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti tak, že poškodenej prizná
náhradu škody v uplatnenej výške 3.000,- €.

Na základe podaných odvolaní postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por.,
podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok

podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby,
ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371
ods. 1 Tr. por., pričom dospel k nasledovným záverom.

V prvom rade krajský súd konštatuje, že v súlade s ust. § 3 ods. 1 Tr. zák. (zák. č. 300/2005 Z.z.) sa
posudzuje trestnosť činu, ktorý bol spáchaný na území Slovenskej republiky. Podľa § 3 ods. 2 písm. a/ Tr.
zák.(Slovenskejrepubliky)satrestnýčinpovažujezaspáchanýnaúzemíSlovenskejrepubliky,ajkeďsa
páchateľ dopustil konania aspoň sčasti na jej území, ak porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného
týmto zákonom nastalo, alebo malo nastať celkom alebo sčasti mimo jej územia. Z uvedeného plynie,

že obžalovanému sa kladie za vinu, že v presne nezistených dňoch mesiacov júl až august v roku XXXX
v pohostinstve v E., teda na území SR, zjednal poškodenú R. R. na vykonávanie prostitúcie vo H. R..
Obžalovaný následne koristil z prostitúcie na území H. R.. Trestnosť stíhaného trestného činu sa teda
jednoznačne posudzuje podľa Trestného zákona Slovenskej republiky.

Vydaniu odvolaním napadnutého rozsudku predchádzal rozsudok prvostupňového súdu sp. zn. 2T
110/2013 zo dňa 23.4.2016, ktorým prvostupňový súd oslobodil obž. B. E. spod obžaloby okresného
prokurátora, a to podľa § 285 písm. a/ Tr. por. Prvostupňový súd uviedol, že rozhodol vychádzajúc zo
záverov psychologického posudku, podľa ktorého vierohodnosť poškodenej je špecifická. Konštatoval,
že nie je vylúčená schopnosť, že poškodená by vypovedala zo zaujatosti voči obžalovanému a poukázal

aj na jej mentálnu zaostalosť, preto uveril tvrdeniu obžalovaného, ktorý poprel spáchanie skutku.
Následne krajský súd uznesením sp. zn. 3To 32/14 zo dňa 28.10.2014 zrušil tento rozsudok, pričom
tomuto vytkol predovšetkým tú skutočnosť, že neodstraňoval rozpory medzi výpoveďou obžalovaného v
prípravnom konaní a v konaní pred súdom, ako aj rozpory medzi obžalovaným a poškodenou a taktiež
nariadil, aby zisťoval príjmy obžalovaného v čase skutku, keďže prvostupňový súd uveril obžalovanému,

že tento minimálne jeden rok živil a zadarmo ubytovával poškodenú v dome v K., kde táto mala
samostatnú izbu. V prvom rade vykonanie aj iných dôkazov, než tých, ktoré navrhli vykonať na hlavnom
pojednávaní strany, teda či už prokurátor alebo obhajoba, či poškodený, umožňuje súdu ust. § 2 ods.
11 Tr. por., a to preto, aby súd mohol objektívne vyhodnotiť dôkazy. Je nemysliteľné, aby súd či už na
odstránenie rozporv alebo na vyhodnotenie vykonaných dôkazov, ich preverenia, nemohol vykonať sám

ďalšie dôkazy. To by potom znamenalo, že ak má súd napr. pochybnosti o dôkazoch vykonaných v
neprospech obžalovaného, nevykoná sám dôkazy navyše (ktoré nenavrhol vykonať ani obžalovaný, ani
jeho obhajca) a obžalovaného odsúdi.

Podľa § 1 Tr. por. trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak,

aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba
rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb. Z uvedeného vyplýva, že
zásada kontradiktórnosti nie je jedinou zásadou, ktorú súdy v trestnom konaní aplikujú.Aj podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci nepochybne
preukázané, že skutok tak, ako ho prvostupňový súd ustálil, sa stal a že ho spáchal práve obžalovaný B.
E., ktorý síce poprel, aby sa skutku, kladeného mu za vinu dopustil, priznal však, že to bol on, ktorý prišiel

za poškodenou R. R., ktorá sa mu ponúkla, že nemá kde bývať, on mal ísť vtedy do K., preto ju zobral, v
K. zistil, že poškodená nie je naučená pracovať. Mala u neho ubytovanie, stravu, všetko zadarmo. Chcel
ju poslať domov, avšak táto ho vždy uprosila, aby ju neposielal domov. Poškodená bola asi polhodinu
v práci, kde mala baliť darčeky, avšak vyhodili ju, potom bola roznášať letáky, avšak sa stratila, žiadnu
prácu neodviedla do konca, mal s ňou problémy. Obžalovaný uviedol, že v K. pracoval, nevedel však

uviesť názov ani sídlo zamestnávateľa, nepredložil žiaden doklad o tom, že tam legálne pracoval.

Zo spáchania skutku tak, ako je obžalovanému kladený za vinu bol tento opakovane zhodne v
prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní usvedčovaný poškodenou R. R., ktorá jednoznačne
uviedla, že ona spolu s N. O. a Y. W. bývali v K. v dome, ktorý mal prenajatý obžalovaný a v
tomto dome vykonávali prostitúciu pre obžalovaného, ktorému odovzdávali všetky peniaze. Za jedného

zákazníka brali 20 libier. S obžalovaným ju zoznámila V., u ktorej bývala po odchode z detského domova.
Obžalovaný jej povedal, že v K. bude robiť prostitúciu, ona s tým už na Slovensku súhlasila, lebo
nemala kam ísť, inak by bola bezdomovcom, do K. potom cestovala autobusom s obžalovaným a Y. W..
Svedkyňa nikdy nepoprela, že v K. mala pohlavný styk okrem „zákazníkov“, teda Pakistancov, Kurdov, či
iných cudzincov, aj so E. A., s ktorým otehotnela. Skutočnosť, že o styku s A. nevypovedala spontánne,

ale až na položenú otázku po prečítaní jej výpovede z prípravného konania, sama o sebe neznamená,
že poškodená klamala. Navyše E. A., s ktorým otehotnela a následne išla na potrat, podľa výpovede
poškodenej nebol jej klientom a teda vzťahy s ním nesúviseli s trestným činom.

E. G. I. potvrdila, že žila tri mesiace v K. u A. A. a do domu, kde býval obžalovaný a poškodená, chodila

na návštevy. Na jednej strane svedkyňa tvrdila, že nevidela, aby poškodená vykonávala prostitúciu, na
druhej strane uviedla, že poškodená sedela, nerobila tam nič, v čase jej návštev poškodená s nimi pila
kávu. Poškodenú živil obžalovaný, ale svedkyňa nevedela z čoho obžalovaný poškodenú živil, teda táto
svedkyňa ani nepotvrdila, žeby snáď obžalovaný v K. mal príjem z legálnej práce, z ktorej by bol schopný
uživiť seba a ďalšie tri osoby s ním v dome žijúce.

Svedkyňa G. A. uviedla, že ona išla tehotná do K. spolu s kamarátkou G. I., u obžalovaného bývali s
kamarátkou v jednej izbe týždeň. Obžalovaného ona dlho pozná. D. išli bývať k A. A. a k obžalovanému
chodili na návštevy. Poškodená mala v dome obžalovaného samostatnú izbu. Poškodená robila
problémy, podľa svedkyne poškodená nie je normálna, pozná ju už zo E..

Svedkyňa N. O. uviedla, že išla do K., lebo nemala peniaze, obžalovaný jej pomohol, svedkyňa tam
pracovala a domov posielala peniaze. Poškodená robila problémy, nepracovala, vymýšľa si veci na
obžalovaného. Poprela, aby ona a W. vykonávali prostitúciu, ona prispievala obžalovanému na bývanie.

Znalkyňa z odboru psychológia, klinická psychológia detí a dospelých uviedla, že u poškodenej R.
R. neboli zistené známky skresľovania udalostí vo svoj prospech, jej špecifická vierohodnosť bola
dostatočná. Vo výpovediach poškodenej môžu byť určité nepresnosti, ktoré súvisia s jej zníženými
intelektovými i pamäťovými schopnosťami, ovplyvnenie inou osobou je nepravdepodobné.

Vo veci boli zabezpečené dve skupiny navzájom protichodných dôkazov. Na jednej strane to bola
usvedčujúcavýpoveďpoškodenej,ktorábolapodporenáznaleckýmdokazovanímzodborupsychológie.
Na strane druhej to bola výpoveď obžalovaného a svedkýň I., O. a A.. L. súd vo výpovedi poškodenej
nezistil žiadne rozpory a nebol zistený ani dôvod, prečo by jej neuveril. Na druhej strane je nevierohodná
výpoveď obžalovaného, ktorý neznámu ženu (poškodenú R.) vzal do K., keď poškodená nemala ani

peniaze na cestu, následne táto uňho rok bývala, nikde nepracovala a robila mu problémy, túto navyše
živil a táto mala v dome samostatnú izbu. Na druhej strane ani svedkyňa I., ani A., ani O. nepotvrdili,
žeby mal obžalovaný v K. legálny príjem. Svedkyňa A., ktorá obžalovaného už predtým poznala,
bývala u obžalovaného s kamarátkou len týždeň, a to v spoločnej izbe s kamarátkou, poškodená, ktorú
obžalovaný predtým nepoznal, mala v jeho dome bez akéhokoľvek príspevku k dispozícii sama izbu

počas jedného roka. Výpoveď obžalovaného považuje krajský súd za nevierohodnú, urobenú v snahe
zbaviť sa trestnej zodpovednosti.Správne zistenému skutkovému stavu potom zodpovedá aj právna kvalifikácia skutku tak, ako ho
vyhodnotil prvostupňový súd.

Posúdiť konanie ako zločin obchodovania s ľuďmi podľa § 179 Tr. zák. krajský súd nemohol, keďže
vo veci podal odvolanie len obžalovaný a podľa § 322 ods. 4 Tr. por. odvolací súd nemôže sám uznať
obžalovaného za vinného z ťažšieho trestného činu, než z akého ho mohol v napadnutom rozsudku
uznaťzavinnéhosúdprvéhostupňa.Podľa§322ods.3,vetadruhá,Tr.por.vneprospechobžalovaného
môže súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v

neprospech obžalovaného.

Pri ukladaní trestu vychádzal prvostupňový súd zo zásad ukladania trestov uvedených v § 34 ods. 4 Tr.
zák., ktorými sú najmä spôsob spáchania činu, ich následok, zavinenie, pohnútka. Ako aj správne zistil,
že obžalovaný viedol pred spáchaním skutku riadny život, keďže vychádzajúc z odpisu registra trestov,
v tomto nemá v posledných desiatich rokoch žiaden záznam. Priťažujúce okolnosti neboli zistené. Na

základe uvedeného uložil obžalovanému trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby vo
výmere 1 roka, ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu 16 mesiacov.

Vo vzťahu k náhrade škody prvostupňový súd odkázal poškodenú s nárokom na náhradu škody na
konanie vo veciach občianskoprávnych. Toto rozhodnutie však bolo v rozpore s ust. § 46 ods. 3 Tr. por.,

podľa ktorého poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu
bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil
obžalovanémupovinnosťnahradiťtútoškodu;návrhmusípoškodenýuplatniťnajneskoršiedoskončenia
vyšetrovania, alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé z akých dôvodov a v akej výške
sa nárok na náhradu škody uplatňuje. Keďže poškodená, vychádzajúc z obsahu vyšetrovacieho spisu

si do skončenia vyšetrovania nárok na náhradu škody vôbec neuplatnila, toto urobila až na súde po
podaní obžaloby, nebolo možné jej náhradu škody priznať, ani ju s nárokom na náhradu škody odkázať
na občianske súdne konanie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.