Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, May 7, 2012

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 11C/102/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107220075
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2012:1107220075.5

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred samosudcom JUDr. Branislavom Králom, v právnej
veci navrhovateľa: V.. V. M., Z. N.T. XXX, XXX XX N., T. M., zastúpený: JUDr. Juraj Kus, advokát, Nám.
Osloboditeľov 10, Michalovce, proti odporcovi: Slovenská republika -Ministerstvo spravodlivosti, Župné
nám. 13, 813 11 Bratislava, o určenie, že odmeňovanie navrhovateľa je v rozpore so zásadou rovnakého
zaobchádzania a náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobný návrh zamieta.

Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ (pôvodne ako navrhovateľ v 13 rade) sa pôvodným žalobným návrhom (spolu s ostatnými
navrhovateľmi v 1 až 19 rade) doručeným tunajšiemu súdu dňa 18.6.2007 domáhal určenia, že právo na

odmeňovanie navrhovateľov uskutočňované podľa zákona č. 385/2000 Z.z. v platnom znení v porovnaní
s odmeňovaním sudcov špeciálneho súdu podľa §69 ods. 2 cit. Zákona v znení zákona č. 122/2005 Z.z.
v období od 15.4.2005 bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania.

Návrhodôvodniltým,žezákonomč.122/2005Z.z.konkrétnečlánkomII.tohtozákonadošloknovelizácii
zákona č. 385/2000 Z.z.. Medzi inými ustanoveniami bolo novelizované aj ustanovenie §69 ods. 2, ktoré

sa týka funkčného príplatku za výkon funkcie sudcu špeciálneho súdu a sudcovi NS SR, ktorý rozhoduje
o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný špeciálny súd. V zmysle tohto
novelizovaného ustanovenia od 15.4.2005 sa výška tohto príplatku rovná šesť - násobku priemernej
nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci rok. Ak vychádzame z
takéhoto zárobku v sume 17.300,-Sk ide o funkčný príplatok, ktorý u špeciálneho sudcu činí 103.800,-Sk
(17.300,-Sk x 6). K tejto sume treba pripočítať jeho nižší základný plat, takže mesačný plat špeciálneho

sudcu činí 171.270,-Sk.

V zmysle (vtedy) platnej právnej úpravy je teda suma 103.800,-Sk príplatkom k základnému platu a
predstavuje šesť - násobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR. V
porovnaní so základným platom sudcu (cca 51.900,-Sk), ktorého výška vyplýva z ustanovenia §67 ods. 1
zákona č. 385/2000 Z.z. a predstavuje trojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca

v hospodárstve SR (§2 ods. 1 v spojení s §23 zákona č. 120/1993 Z.z.) treba konštatovať, že ide o sumu
podstatne vyššiu než je samotný základný plat, od ktorého by sa príplatok mal len odvodzovať. Vo svojej
podstate nemá teda uvedený funkčný príplatok povahu príplatku.

Platové pomery sudcu upravuje zákon č. 385/2000 Z.z. v ustanoveniach §65-92. Základom
odmeňovania sudcu je nárokový funkčný plat (§71 cit. Zákona), ktorý pozostáva zo základného platu a

funkčného príplatku za funkciu alebo za riadiacu činnosť.Základný plat sudcu je rozdielny u sudcov okresných, krajských súdov, špeciálneho súdu a najvyššieho
súdu, keďže sudcovia okresných a krajských súdov sú zaradení podľa doby praxe a výkonu funkcie
sudcu na príslušnom súde do jednotlivých platových stupňov a platových skupín. Základný plat sudcov

sa odvíja od priemerného platu sudcu, ktorým je podľa osobitného predpisu (zákon č. 120/1993 Z.z.)
plat aký sa tvorí u poslancov Národnej rady SR. U sudcov najvyššieho súdu a špeciálneho súdu sa
základný plat rovná 1,3 násobku platu poslanca NR SR. Funkčné príplatky sú stanovené nominálne v
sume od 1.000 - 6.200,-Sk, pričom funkčný príplatok u sudcu špeciálneho súdu za výkon tejto funkcie
sa rovná šesť - násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva SR za

predchádzajúci kalendárny rok mesačne (§69 ods. 2 cit. Zákona). Táto suma predstavuje nominálne
sumu nad 100.000,-Sk mesačne, čo je takmer 20 - násobok funkčného príplatku ostatných sudcov
okresných, krajských súdov a najvyššieho súdu za výkon vyššej sudcovskej funkcie alebo riadiacu
činnosť.

Členením výšky platu sudcu zákonodarca akceptoval odporúčanie Európskej charty o zákone pre

sudcov prijatej na rokovaní orgánu Rady Európy v Štrasburgu v dňoch 8-10.7.1998 (bod 6.1), podľa
ktorého sú sudcovia oprávnení poberať taký plat, ktorého výška je stanovená tak, aby sudcovia neboli
vystavení tlakom s cieľom ovplyvniť ich rozhodovanie a všeobecnejšie ich správanie v rámci ich
právomocí, čím by bola ohrozená ich nezávislosť a nestrannosť.

Všetci sudcovia všeobecných súdov SR, nielen sudcovia špeciálneho súdu, majú upravené, ako
predstavitelia súdnej moci, zhodné predpoklady na výkon funkcie, rovnaké práva a povinnosti v zmysle
zákona č. 385/2000 Z.z.. Špeciálny súd je postavený na úroveň krajského súdu, ako to vyplýva z
ustanovenia §26 zákona č. 757/2004 Z.z. sudcovia krajských a okresných súdov obsahove nerozhodujú
menej závažné veci, rozhodujú prioritne v odvolacej agende (špeciálny súd v prvostupňovej agende),

pri rozhodovacej činnosti aplikujú neporovnateľne väčšie množstvo právnych predpisov než sudcovia
špeciálnehosúdu,ktorípracujúsmalýmokruhomtrestnýchčinovupravenýchvtrestnomzákone,pričom
pri rozsahu preštudovaných materiálov (vzhľadom na enormný počet vecí) nie je možné mať za to,
že by časová obtiažnosť rozhodovania bola rozdielna. Uvedené povinnosti sudcov špeciálneho súdu
a ostatných sudcov všeobecných súdov, ako aj dôležitosť ich úloh sú obsahovo veľmi podobné, takže

výrazne rozdielna výška platu u sudcov špeciálneho súdu a ostatných sudcov je nerešpektovaním vyššie
uvedených pravidiel (kritérií) Európskej charty, podľa ktorých sa má určovať rozdielna výška platu medzi
sudcami.

Je možné konštatovať, že úlohy, ktoré plní sudca okresného súdu a sudca špeciálneho súdu z hľadiska

ich dôležitosti, rešpektovania obtiažnosti vecí, plnenia všetkých uložených povinností pri rozhodovaní
sú v súhrne obsahovo rovnocenné, takže neodôvodňujú, pri určení výšky platu sudcu, rozdiely v značne
neprimeranom rozsahu, ktorým je jednoznačne zvýšenie platu nominálne o viac ako 200% platu (nad
100.000,-Sk mesačne).

Takáto platová úprava je aspoň nepriamou diskrimináciou v zmysle §2 ods. 4 zákona č. 365/5004
Z.z., keďže znevýhodňuje ostatných sudcov všeobecných súdov oproti sudcom špeciálneho súdu,
pričom objektívne nie je daný dôvod oprávneného záujmu a primeranosti na takéto platové rozdiely.
Je porušená zásada rovnakého zaobchádzania v zmysle §6 ods. 2 písm. b) cit. Zákona (zásada
rovnakého zaobchádzania v pracovných vzťahoch a obdobných právnych vzťahoch, ktorá sa uplatňuje

v spojení s právami fyzických osôb v oblastiach výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce
vrátane odmeňovania). Nie sú pritom splnené žiadne zákonné skutočnosti, ktoré pripúšťajú rozdielne
zaobchádzanie v zmysle §8 citovaného zákona.

V tomto konaní pri rešpektovaní koncepcie zákona o rozdielnej výške platov sudcov jednotlivých stupňov

nie je možné v súčasnosti podávať žalobu na plnenie špecifikáciou konkrétnej výšky plnenia. Plnenie
totiž spočíva v náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch, výška ktorého závisí od rozhodnutia súdu, ktorý
sumu takejto ujmy určí s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti,
za ktorých došlo k jej vzniku (§9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z.z.).

Nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania pri odmeňovaní sudcov (znevýhodnenie ostatných
sudcov všeobecných súdov oproti sudcom špeciálneho súdu) bola znížená značným spôsobom
dôstojnosť navrhovateľa a ich spoločenská vážnosť, keďže vo všeobecnosti vo verejnosti vznikáneopodstatnený dojem, že sudcovia špeciálneho súdu sú odborne i všeobecne kvalitnejší a riešia spory
spoľahlivejšie a preto im prislúcha výrazne vyššia odmena za výkon povolania.

Vzhľadom na uvedené je podľa navrhovateľa zrejmé, že od účinnosti zákona č. 122/2005 Z.z. (od
15.4.2005) dochádza neopodstatnene k zjavnej diskriminácii v odmeňovaní ostatných sudcov SR v
porovnaní so sudcami špeciálneho súdu, čím dochádza aj k diskriminácii navrhovateľa.

Tunajší súd uznesením zo dňa 24.5.2010 konanie týkajúce sa pôvodného navrhovateľa V.. M. M. pre

späťvzatie žalobného návrhu zastavil. Rovnako tak uznesením zo dňa 29.3.2011 súd pre späťvzatie
žalobných návrhov zastavil konanie aj voči zvyšným pôvodným navrhovateľom. V konaní tak na strane
navrhovateľa zostal len V.. V. M..

Dňa 9.5.2011 navrhovateľ žiadal o pripustenie zmeny žalobného petitu tak, že žiadal, aby súd uložil
odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 124.725,86,-EUR.

Zároveň opravil orgán, ktorý je oprávnený zastupovať Slovenskú republiku ako účastníka konania na
straneodporcu,atozpôvodnéhooznačeniaNárodnáradaSRaVládaSRna Ministerstvospravodlivosti
SR.

Zmenu návrhu navrhovateľ odôvodňoval tým, že Ústavný súd SR nálezom z 20.5.2009 sp. zn. PL.ÚS

17/08 rozhodol aj o tom, že ustanovenie §69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich
nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12
ods. 1 Ústavy SR, čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 11 ods. 1 Dohovoru organizácie spojených národov
proti korupcii. Ústavný súd v tejto časti výroku rozhodol o námietke zásady rovnakého zaobchádzania
a nesúladu právnej úpravy odmeňovania sudcov špeciálneho súdu.

V odôvodnení v tejto námietke uviedol, že legislatívna úprava obsiahnutá v §69 ods. 2 zákona č.
385/2000 Z.z. narúša systémové a koncepčné riešenie statusových otázok sudcov. Mzdová či platová
diferenciácia v rámci výkonu určitého povolania je síce prirodzenou súčasťou života spoločnosti, preto
nemožno rozumne a napokon ani legitímne očakávať jej elimináciu práve pri výkone sudcovského

povolania. Rozdiely v odmeňovaní sudcov však musia, rovnako ako aj v iných oblastiach výkonu
verejných funkcií a zabezpečovania štátnych záležitostí, vychádzať z kritérií, ktoré majú objektivizovaný
základ a vo vzťahu k celkovému systému odmeňovania platnému pre danú sféru rešpektujú kritériá
racionálnosti a primeranosti. Ústavný princíp nezávislosti sudcov zaručený prostredníctvom čl. 144
ods. 1 Ústavy SR totiž limituje zásahy zákonodarcu do ich materiálneho zabezpečenia princípom

proporcionality, ktorého zmyslom je garantovať úpravu materiálnych (najmä platových) pomerov sudcov
eliminujúcim potenciálne tlaky smerujúce k ovplyvneniu ich rozhodnutí a všeobecne k ovplyvňovaniu
ich chovania pri hľadaní práva. Zákonodarcom zvolený rozsah platobného zvýhodnenia špeciálneho
súdu v porovnaní s odmeňovaním sudcov "ostatných sudcov" by bolo možné považovať za zlučiteľný s
princípom proporcionality iba vtedy, ak by ho bolo možné odôvodniť okolnosťami mimoriadnej povahy.

Ústavný súd konštatoval v odôvodnení, že žiadne konkrétne dôvody mimoriadneho charakteru
ústavnému súdu neboli predložené a nevyplývajú ani z relevantných dokumentov týkajúcich sa
legislatívneho procesu. Uzavrel, že všetky okolnosti, ktoré posudzoval ústavný súd viedli k záveru o
nesúlade §69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. s článkom 12 ods. 1 Ústavy SR spojený s článkom

144 ods. 1 Ústavy SR, pričom z hľadiska dodržiavania kautel vyplývajúcich z ústavného princípu
rovnosti zahŕňajúceho požiadavku vylúčenia svojvôle pri odlišovaní právneho statusu subjektov práv, je
posudzovaná právna úprava vo vzťahu k ostatným sudcom diskriminačná.

Za takejto situácie netrvá dôvod domáhať sa určenia diskriminácie (určovacia žaloba) ale sú dané

podmienky na domáhanie sa plnenia vyplývajúceho z diskriminačnej platovej úpravy.

Zákon č. 485/2003 Z.z. zaviedol funkčný príplatok za výkon funkcie sudcovi špeciálneho súdu v sume
rovnajúcej sa dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za
predchádzajúci kalendárny rok. Zákon nadobudol účinnosť 1.9.2004.

Zákon č. 122/2005 novelizoval ustanovenie §69 ods. 2 zákona č. 385/2000 z.z. tak, že pojem
dvojnásobku sa nahradil pojmom šesťnásobku. Tento zákon nadobudol účinnosť 15.4.2005. Od tohtoobdobia bolo teda priznané diskriminačne sudcom špeciálneho súdu príplatok vo výške šesťnásobku
priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR.

Na základe citovaného nálezu ÚS SR zákonodarca prijal zákon č. 291/2009 Z.z. o špecializovanom
trestnom súde (nahradil protiústavný špeciálny súd), ktorý nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia nálezu
Ústavného súdu SR, sp. zn. PL.ÚS z 20.5.2009.

V článku IV. Zákonom č. 291/2009 sa menilo ustanovenie §69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. v platnom

znení, ktorým sa upravil funkčný príplatok za výkon funkcie sudcu špecializovaného trestného súdu v
sume rovnajúcej sa dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
SR za predchádzajúci kalendárny rok. Z uvedených ustanovení vyplýva odstránenie diskriminácie
konštatovanej Ústavným súdom SR zmenou funkčného príplatku zo šesťnásobku na dvojnásobok
priemernej nominálnej mesačnej mzdy. Vzhľadom na túto skutočnosť je zrejmé, že diskriminácia
vyjadrená nominálne by nemala prekračovať rozdiel medzi šesťnásobkom a dvojnásobkom priemernej

mzdy, t.j. štvornásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR.
Rozhodným obdobím na priznanie nemajetkovej ujmy, t.j. peňažného plnenia je obdobie od 15.4.2005
do 31.6.2009.

Za obdobie od 15.4.2005 do 31.12.2005 (kde je rozhodujúci priemerný zárobok v národnom

hospodárstve za rok 2004) prislúcha celková suma 17.859,86,-EUR (538.050,-Sk).

Pri štvornásobku priemerného zárobku 63.300,-Sk za 8 a pol mesiaca vychádza uvedená suma
538.050,-Sk(63.300,-Skx8,5),čojeprikoeficiente30,1260,-Skza1Europredstavujesumu17.859,86,-
EUR.

V roku 2006 ide o nárok od 1.1.2006 do 31.12.2006 (12 mesiacov). Pri štvornásobku priemerného
zárobku 69.096,-Sk ide o celkovú sumu 829.152,-Sk/27.522,72,-EUR.

V roku 2007 ide o nárok od 1.1.2007 do 31.12.2007 (12 mesiacov). Pri štvornásobku priemerného

zárobku 75.044,-Sk ide o celkovú sumu 900.528,-Sk/29.892,-EUR.

V roku 2008 ide o nárok od 1.1.2008 do 31.12.2008 (12 mesiacov). Pri štvornásobku priemerného
zárobku 80.584,-Sk ide o celkovú sumu 967.008,-Sk/32.098,56,-EUR.

V roku 2009 ide o nárok od 1.1.2009 do 31.6.2009 (6 mesiacov). Pri štvornásobku priemerného zárobku
87.128,-Sk ide o celkovú sumu 522.768,-Sk/17.352,72,-EUR.

Za obdobie od 15.4.2005 do 30.6.2009 úhrnom ide o celkovú sumu 125.725,86,-EUR.

Pri diskriminácii sa môže subjekt dotknutý diskriminačným opatrením domáhať, aby sa mu poskytlo
primerané zadosťučinenie, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľ bol predsedom
senátu a neskôr predsedom Okresného súdu v Michalovciach. Navrhovateľ považuje za primerané
zadosťučinenie úhradu mesačne vo výške štvornásobku priemerného mesačného zárobku pracovníka
národného hospodárstva za predchádzajúci kalendárny rok.

Súd navrhovanú zmenu žalobného petitu pripustil uznesením zo dňa 25.5.2011.

Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe žiadal túto ako nedôvodnú zamietnuť. Dôvodil tým,
že Ústavný súd SR nepoprel ústavnosť funkčných príplatkov sudcov špeciálneho/špecializovaného

trestného súdu, t.j. nespochybnil samotný charakter funkčných príplatkov pre sudcov špeciálneho (dnes
špecializovaného trestného) súdu. Ústavný súd spochybnil len ústavnosť výšky príplatku. Z uvedeného
vyplýva, že Ústavný súd SR nepoprel, že sudcovia špeciálneho súdu/dnes špecializovaného súdu
neboli v rovnakej situácii ako ostatní sudcovia všeobecného súdnictva. Ak by aj v niečom bola náplň
rozhodovacej činnosti podobná/totožná, rozdielne zaobchádzanie malo/má legitímny dôvod. Tým je

vyššia náročnosť prejednávaných prípadov a predovšetkým väčšie riziko hrozby ujmy na živote a
zdraví sudcov špecializovaného súdu, ako i ich rodinných príslušníkov. Zároveň je osobitne dôležité,
že "určenie" konkrétnych sudcov, ktorým bude príplatok poskytovaný, nebolo výsledkom postupu
zákonodarcu a už vôbec nie ministerstva spravodlivosti, ale jedná sa o výsledok výberového konania,ktorý proces zavŕšila rozhodnutím o preložení súdna rada. Pritom každý zo sudcov všeobecného
súdnictva, teda aj navrhovateľ, mali rovnakú príležitosť uchádzať sa získať o funkciu špeciálneho sudcu
a tým získať súvisiace výhody. Odporca ďalej dôvodil tým, že základné platy sudcov nie sú napádané

ako neprimerané k platom ostatných predstaviteľov štátnej moci, že nástroje sanácie diskriminácie sú v
antidiskriminačnom zákone formulované a hierarchicky zoraditeľné takto:

1. Upustenie od diskriminačného konania
2. Napravenie protiprávneho stavu (len ak je to možné), alebo

3. Poskytnutie primeraného zadosťučinenia a prípadne
4. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (len ak primerané zadosťučinenie nebolo
dostačujúce na zhojenie následkov diskriminácie a došlo k značnému zníženiu dôstojnosti, spoločenskej
vážnosti alebo spoločenského uplatnenia diskriminovanej osoby).

Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na možnosti ochrany poskytované antidiskriminačným zákonom

namietaná existencia diskriminačného konania nezakladá navrhovateľom bez ďalšieho nárok na
domáhanie sa určenia, že odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania.

Odporca je ďalej názoru, že navrhovateľ nepožaduje nemajetkovú ujmu, ale ujmu majetkovú, na ktorú
však podľa antidiskriminačného zákona nemá nárok. Skutočnosť, že špeciálni sudcovia mali 6-násobok

priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve sr ako príplatok k základnému
platu, nezakladá sama o sebe nárok ostatným sudcom na doplatenie rozdielu, ani navrhovateľovi.
Pretože, ak by aj daný príplatok znamenal neústavnosť, mal by sa odstrániť a nie zaviesť ostatným
sudcom. Opak by znamenal, že neústavnosť zakladá ústavnosť. Navrhovateľ ničím nepreukázal a
vlastne ani konkrétne skutkovo nevymedzil príčinnú súvislosť, že jeho dôstojnosť či vážnosť ako

sudcu bola v spoločnosti dotknutá rozdielnosťou príplatkov sudcov špeciálneho súdu. Pri braní na
zreteľ mienky odbornej i širokej verejnosti, k zníženiu integrity osobnosti sudcov nedošlo nijakým
spôsobom existenciou zákonnej úpravy spočívajúcej v danom 6-násobku mzdy ako základu funkčného
príplatku pre sudcov špeciálneho súdu, ale naopak až podaním predmetnej žaloby. Ukazovateľom
toho, že slovenská spoločnosť nepovažovala a nepovažuje existenciu príplatku sudcov špeciálneho

súdu za arbitrárnu, je úplná absencia kritiky tohto faktu verejnosťou (médiami, odbornou verejnosťou,
zástupcami tretieho sektora). Naviac verejnosť tvrdenú diskrimináciu sudcov ani nepociťuje. Práve
naopak, verejnosť sa vyjadruje kriticky k domáhaniu sa nárokov zo strany tých sudcov na základe nimi
tvrdenej diskriminácie, ktorí nemajú nárok na funkčný príplatok vo výške funkčného príplatku sudcov
špeciálneho súdu z titulu ich rozdielnej agendy a rizík vyplývajúcich z výkonu ich funkcie. Odporca mal

za to, že je potrebné vykonať test diskriminácie, ktorý možno formulovať nasledovne: "každé rozdielne
zaobchádzanie s osobami v analogickom alebo relevantne podobnom postavení je súladné s princípom
rovnosti a nediskriminácie vtedy, ak má objektívne a rozumné odôvodnenie, sleduje legitímny cieľ a
zároveň existuje vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a zámerom, ktorý sa má
uskutočniť. Výsledkom uplatnenia testu diskriminácie bude záver, že v prejednávanom prípade nedošlo

k zrejmému neproporcionálnemu odmeňovaniu iného sudcu (sudcu všeobecného súdu) v porovnaní so
sudcom špeciálneho súdu a nedošlo ani k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Ak by funkcia
sudcu špeciálneho súdu a jej výkon nevykazoval žiadne špecifiká oproti sudcovi všeobecného súdu a
sudca špeciálneho súdu by mal príplatky, ktoré by sudca všeobecného súdu nemal, išlo by bez ďalšieho
o neodôvodnený rozdiel v odmeňovaní medzi sudcom všeobecného súdu a sudcom špeciálneho súdu.

Je však nepochybné, že agenda a postavenie sudcu špeciálneho súdu (náročnosť a špecifiká agendy,
nebezpečenstvo, ktoré práca prináša, zásah do súkromného a rodinného života z dôvodu výkonu
funkcie v meste Pezinok, ochrana sudcov a ich rodinných príslušníkov, nutnosť podstúpiť bezpečnostné
previerky) bola a je nepochybne odlišná od agendy a postavenie iného sudcu, preto nedošlo k zrejmému
neproporcionálnemu odmeňovaniu iného sudcu v porovnaní so sudcom špeciálneho súdu a nedošlo

teda ani k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Pri interpretácii zákonných výpočtov, ktoré
zahŕňajú otvorený status ako "iný", "ostatný" sa používa interpretačná maxima ejusdem generis (toho
istého druhu, tej istej povahy). Ak zisťujeme, čo spája statusy vymenované v čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a
§2 ods. 2 antidiskriminačného zákona, zistíme, že je to výrazná miera nezmeniteľnosti statusu a stabilita
statusu - ide o typicky osobné charakteristiky, ktoré nie sú v dispozícii jednotlivca (napr. pohlavie, rasa,

farbapleti,zdravotnépostihnutie,vek,sexuálnaorientácia,národnýalebosociálnypôvodatď)respektíve
priichzmenejednotlivecstrácaistúčasťosobnejidentity.Status"byťsudcomšpeciálnehosúdu"rovnako
aj status "byť sudcom všeobecného súdu, ktorý nevykonáva funkciu sudcu na špeciálnom súde" tieto
charakteristiky jednoducho nespĺňa, preto na základe toho, že niekto bol/nebol sudcom špeciálnehosúdu nemohlo dôjsť k jeho diskriminácii podľa článku 12 Ústavy SR a §2 ods. 2 antidiskriminačného
zákona.

Zároveň mal odporca za to, že aj prípadná nemajetková ujma nemôže byť v žiadnom prípade vypočítaná
ako ujma majetková. Súd síce môže teoreticky priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale
len za predpokladu, že primerané zadostiučinenie (napr. ústne alebo písomné ospravedlnenie, za
ktoré možno považovať aj samotnú konštatáciu existencie diskriminácie navrhovateľa a ostatných
sudcov všeobecných súdov v rozhodnutí ústavného nálezu) nebolo dostačujúce na zhojenie

následkov diskriminácie a došlo najmä k značnému zníženiu dôstojnosti, spoločenskej vážnosti
alebo spoločenského uplatnenia diskriminovanej osoby. Vzhľadom na reakcie verejnosti na tzv.
antidiskriminačné žaloby všeobecných sudcov, by sa pravdepodobne práve priznaním náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch znížila vážnosť sudcov v spoločnosti.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, svedkov V.. J. T., W.. W. Š., W. M., oboznámením

sa s listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise, z ktorého ustálil nasledovný skutkový a právny
stav veci:

Podľa §2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon) dodržiavanie zásady rovnakého

zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo
viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej
orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania,
národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Podľa §2a ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon), diskriminácia je priama
diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih;
diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.

Podľa §2 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon), nepriama diskriminácia je navonok

neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou
osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne
odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého
záujmu.

Podľa §3 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon), každý je povinný dodržiavať zásadu
rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho
zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.

Podľa §9 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon), každý má podľa tohto zákona právo

na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.

Podľa§9ods.2zákonač.365/2004Z.z.(antidiskriminačnýzákon),každýsamôžedomáhaťsvojichpráv
na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch
alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten,

kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil
protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie.

Podľa §9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon), ak by primerané zadosťučinenie
nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom

znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá
domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo
k jej vzniku.

Podľa §11 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon), konanie vo veciach súvisiacich
s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo
bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalobca"). Žalobca je povinný v
návrhuoznačiťosobu,oktorejtvrdí,žeporušilazásadurovnakéhozaobchádzania(ďalejlen"žalovaný").Podľa §11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon), žalovaný je povinný preukázať,
že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno

dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

Podľa §11 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon), na konanie vo veciach súvisiacich
s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje Občiansky súdny poriadok, ak tento zákon
neustanovuje inak.

V posudzovanom prípade bolo potrebné vyriešiť otázky, či v danom prípade došlo k diskriminačnému
konaniu, ktoré zvýhodňovalo sudcov špeciálneho súdu oproti sudcom všeobecných súdov, ak áno, či
navrhovateľovi v tomto smere vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a v akej výške.

V prvom rade sa súd zameral na posúdenie pasívnej vecnej legitimácie odporcu v spore. Navrhovateľ za

odporcu označil Slovenskú republiku konajúcu prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR (pôvodne
NR SR, Vláda SR). K namietanej diskriminácii malo dôjsť v dôsledku prijatia a aplikácie zákona č.
122/2005 Z.z., ktorým došlo k novelizácii zákona č. 385/2000 Z.z.. Medzi inými ustanoveniami bolo
novelizované aj ustanovenie §69 ods. 2, ktoré sa týka funkčného príplatku za výkon funkcie sudcu
špeciálneho súdu a sudcovi NS SR, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré

je v prvom stupni príslušný špeciálny súd. V zmysle tohto novelizovaného ustanovenia od 15.4.2005
sa výška tohto príplatku rovná šesť - násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v
hospodárstve SR za predchádzajúci rok. Keďže zákon č. 365/2004 Z.z. výslovne neupravuje kto nesie
zodpovednosť za diskriminačné konanie (zákon hovorí iba o tom, že každý je povinný dodržiavať zásadu
rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho

zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní), najmä pokiaľ
ide o prípad nepriamej diskriminácie (navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré
znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou), súd analogicky na danú situáciu aplikoval obsahom
a účelom najbližšie právne normy a to normy zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich. Podľa
§2 ods. 1 citovaného zákona, sudca je predstaviteľ súdnej moci. Právomoc súdu sudca vykonáva na

nezávislom a nestrannom súde oddelene od iných štátnych orgánov. Podľa §25 ods. 1 citovaného
zákona, vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z
ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom. Za štát v týchto vzťahoch
koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis. Podľa §65 ods.
4 zákona, za uspokojenie platových nárokov sudcu zodpovedá štát. z citovaných ustanovení je zrejmé,

že vymenovaním za sudcu vzniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti
sudcu a štátu upravené týmto zákonom. Medzi tieto povinnosti patrí aj povinnosť štátu uspokojovať
platové nároky sudcu (viď §65 ods. 4), pričom za splnenie tejto povinnosti nesie zodpovednosť samotný
štát. Keďže k namietanej diskriminácii došlo práve v súvislosti s platovými nárokmi sudcov resp.
vo zvýhodňovaní platových nárokov jednej skupiny sudcov (špeciálnych sudcov) pred inou skupinou

(všeobecných sudcov), pričom predmetná diskriminácia mala charakter diskriminácie nepriamej (prijatie
a aplikácia predpisu, ktorý znevýhodňoval jednu skupinu sudcov v porovnaní s inou skupinou sudcov)
je nesporné, že diskriminácie v odmeňovaní sa dopustil práve štát, preto nositeľom povinnosti odstrániť
takýto stav bol samotný štát (Slovenská republika). Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ správne
označil ako žalovaného Slovenskú republiku, nakoľko táto porušila zásadu rovnakého zaobchádzania,

a preto táto je nositeľom povinnosti takýto "závadný" stav odstrániť. Pokiaľ ide o označenie orgánu
štátu, ktorý mal v mene Slovenskej republiky konať za štát, súd poukazuje na ustanovenie §25 ods. 1
zákona č. 385/2000 Z.z. podľa ktorého, vymenovaním za sudcu vzniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z
ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom, pričom za štát v týchto
vzťahoch koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje osobitný predpis.

Týmto (osobitným) predpisom je zákon č. 757/2004 Z.z. o súdoch, ktorý v §34 vymedzuje, že takýmto
orgánom je Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré vykonáva správu súdov ako ústredný orgán štátnej
správy pre súdy. Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii
ústrednej štátnej správy, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej
správy pre súdy a väzenstvo. Je teda zrejmé, že ústredným orgánom štátnej správy do oblasti

pôsobnosti ktorého patrí oblasť súdnictva (vrátane jeho odmeňovania), je Ministerstvo spravodlivosti
SR a preto v mene štátu v tomto konaní je oprávnené vystupovať práve toto ministerstvo. Ako už bolo
uvedené, podľa §11 ods. 3 antidiskriminačného zákona, na konanie vo veciach súvisiacich s porušením
zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje Občiansky súdny poriadok, ak tento zákon neustanovujeinak. Podľa §21 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, za štát pred súdom koná štátny orgán v
rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa
osobitného predpisu. Na konanie štátneho orgánu a toho, koho zákon splnomocňuje na zastupovanie

pred súdom sa vzťahujú ustanovenia odseku 1 písm. a) a b), odsekov 2 a 3. Súd mal teda za to, že
navrhovateľ správne označil za orgán konajúci v mene štátu príslušné Ministerstvo spravodlivosti SR
(a nie NR SR, Vládu SR), nakoľko práve ministerstvu osobitný predpis (či už zákon 757/2004 Z.z. v §34,
alebo zákon č. 575/2001 Z.z. v § 13) ukladá povinnosť konať v oblasti justície, pričom k diskriminácii
pri odmeňovaní došlo práve v tejto oblasti. Napriek vyššie uvedenému súd poukazuje na to, že otázka

pasívnej vecnej legitimácie resp. správnosti označenia orgánu oprávneného konať v mene štátu nebola
medzi účastníkmi sporná. Súd však považoval za potrebné vyjadriť sa aj k tejto otázke.

Pokiaľ ide o samotnú diskrimináciu, v tomto smere sa názory na jej existenciu medzi účastníkmi
rozchádzali. Kým navrhovateľ tvrdil, že k diskriminácii došlo (aj s poukazom na nález ústavného súdu
PL.ÚS 17/08), odporca naopak mal za to, že k diskriminácii nedošlo, nakoľko výsledkom vykonaného

testu diskriminácie bolo, že nedošlo k zrejmému neproporcionálnemu odmeňovaniu iného sudcu (sudcu
všeobecného súdu) v porovnaní so sudcom špeciálneho súdu, a nedošlo ani k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania.

Vyriešenie tejto otázky (existencie diskriminácie) malo teda zásadný vplyv na existenciu nároku

navrhovateľa na náhradu ním požadovanej nemajetkovej ujmy.

Podľa §135 ods. 1 OSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v
rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná
[ § 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre

ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.

Ústavný súd SR v náleze PL.ÚS 17/08 okrem iného súčasne konštatoval, že: "zákaz diskriminácie
ustanovený čl. 12 ústavy je ústavnou zásadou, ktorá vzhľadom na svoju podstatu a účel presahuje
medze základných práv a slobôd a má relevanciu aj pre výklad a uplatnenie tých noriem ústavy, ktoré sa

nevzťahujú na základné práva a slobody. V materiálnom právnom štáte zákaz diskriminácie predstavuje
príkaz, ktorý ústavodarca adresoval štátu ako jeho pozitívny záväzok. Mzdová či platová diferenciácia
v rámci výkonu určitého povolania je síce prirodzenou súčasťou života spoločnosti, preto nemožno
rozumne a napokon ani legitímne očakávať jej elimináciu práve pri výkone sudcovského povolania.
Rozdiely v odmeňovaní sudcov však musia, rovnako ako aj v iných oblastiach výkonu verejných funkcií

a zabezpečovania štátnych záležitostí, vychádzať z kritérií, ktoré majú objektivizovaný základ a vo
vzťahu k celkovému systému odmeňovania platnému pre danú sféru rešpektujú kritériá racionálnosti a
primeranosti"

Ústavný súd ďalej priamo vo výrokovej časti svojho nálezu jasne deklaroval, že (okrem iných)

ustanovenie §69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. (t.j. ustanovenie pojednávajúce o funkčnom príplatku
za výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu a sudcu najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných
prostriedkochvoveciach,naktoréjevprvomstupnipríslušnýŠpeciálnysúd,mesačnevsumerovnajúcej
sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej
republiky za predchádzajúci kalendárny rok) nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4

písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a s čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov proti korupcii.

Ústavný súd v odôvodnení nálezu jasne vymedzil, že zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ústavy
je ústavnou zásadou, ktorá vzhľadom na svoju podstatu a účel presahuje medze základných práv a

slobôd a má relevanciu aj pre výklad a uplatnenie tých noriem ústavy, ktoré sa nevzťahujú na základné
právaaslobody.Vmateriálnomprávnomštátezákazdiskrimináciepredstavujepríkaz,ktorýústavodarca
adresoval štátu ako jeho pozitívny záväzok. Právne postavenie sudcov, ich práva a povinnosti týkajúce
sa výkonu sudcovskej funkcie nemožno zaradiť do systému základných práv a slobôd. Základné práva
a slobody sa zaručujú každému, teda aj sudcom, ale v príčinnej súvislosti k výkonu funkcie sudcov

majú pasívnu podobu - sudca pri výkone funkcie má ústavnú povinnosť dodržiavať základné práva a
slobody priznané účastníkom súdnych konaní a ďalším osobám dotknutým uplatňovaním rozhodovacej
právomoci súdov. A predsa, aj právne postavenie sudcov podlieha zásade zákazu diskriminácie, a to
preto, lebo štát je povinný rešpektovať ústavnú zásadu rovnakého zaobchádzania aj mimo vzťahov,ktorých predmetom sú základné práva a slobody (čl. 12 ods. 1 prvá veta ústavy). Národná rada uplatnila
svoju všeobecnú zákonodarnú právomoc [čl. 86 písm. a) ústavy] spôsobom konformným s čl. 145 ods.
2 ústavy, keď sudcom na Špeciálnom súde ustanovila práva a povinnosti. Túto právomoc však bola

povinná uplatniť v súlade so všetkými normami ústavy a relevantných medzinárodných dohovorov.
Národná rada priznala sudcom na Špeciálnom súde funkčný príplatok v sume dvojnásobku priemernej
nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci
kalendárny rok [ďalej len "priemerná nominálna mesačná mzda" (čl. VI bodom 12 zákona č. 458/2003
Z. z., ktorým sa doplnilo znenie § 69 zákona č. 385/2000 Z. z.)], ktorý neskôr zvýšila na šesťnásobok

priemernej nominálnej mesačnej mzdy [zákonom č. 122/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.
141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov; ďalej len "zákon č.
122/2005 Z. z."].

Európsky súd pre ľudské práva k problematike diskriminácie uviedol:

"Rozdielne zaobchádzanie s osobami v analogickom alebo relevantne podobnom postavení je
diskriminačné, ak nemá objektívne a rozumné odôvodnenie, t. j. ak nesleduje legitímny cieľ alebo
ak neexistuje vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a zámerom, ktorý sa má
uskutočniť." (Case of Evans v. the United Kingdom, sťažnosť č. 6339/05, § 73).

Priznanie funkčného príplatku sudcom na Špeciálnom súde bolo odôvodnené úvahou o inej (podstatne
vyššej) miere ich ohrozenia v porovnaní so sudcami všeobecných súdov bez ohľadu na skutočnosť,
že agendu zverenú do pôsobnosti Špeciálneho súdu pôvodne vykonávali práve sudcovia všeobecných
súdov, a to bez priznania takéhoto finančného ohodnotenia, pričom zákonodarca na eliminovanie

vyššej miery ohrozenia sudcov Špeciálneho súdu prijal aj ďalšie opatrenia v podobe obligatórneho
zabezpečovania ochrany ich osôb, ich rodinných príslušníkov, ako aj ich obydlí. Vyššiu mieru náročnosti
výkonu sudcovskej funkcie na mieste sudcu na Špeciálnom súde navyše zohľadňuje už úprava
základného platu sudcov na tomto súde (§ 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z.) v sume zodpovedajúcej
1,3 násobku platu poslanca národnej rady bez ohľadu na dĺžku praxe, t. j. v sume identickej so

základným platom sudcu najvyššieho súdu, ako na to vo svojom stanovisku poukázal aj generálny
prokurátor. Napokon, do času rozhodovania ústavného súdu sa predpoklad národnej rady o podstatne
vyššej miere ohrozenia sudcov na Špeciálnom súde nepotvrdil praktickou skúsenosťou. Sudcovia na
Špeciálnom súde neboli vystavení násiliu alebo hrozbe násilia zo strany subjektov podliehajúcich ich
rozhodovacej právomoci s väčšou intenzitou ani častejšie, ako sudcovia uplatňujúci súdnu moc na

ostatných súdoch Slovenskej republiky. Napriek skutočnému stavu ich ohrozenia národná rada priznala
sudcom na Špeciálnom súde funkčný príplatok v sume podstatne vyššej v porovnaní so sumami
funkčných príplatkov priznávaných v iných prípadoch a následne ho v krátkom čase (v rozpätí 18
mesiacov) prudko zvýšila z dvojnásobku sumy zodpovedajúcej priemernej nominálnej mesačnej mzde
na šesťnásobok tejto sumy. Takýto prístup zákonodarcu s prihliadnutím na všetky okolnosti späté so

zriadenímŠpeciálnehosúduajehopostavením-predovšetkýmsohľadomnajehoosobitnéčrtytýkajúce
sa osobnej pôsobnosti tohto súdneho orgánu voči držiteľom verejnej moci a bezpečnostných previerok
jeho sudcov, indikuje nebezpečenstvo ohrozenia nestrannosti sudcov na Špeciálnom súde "skrytou
(systémovou) korupciou" realizovanou štátom.

Priznanie funkčného príplatku vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy sudcom
na Špeciálnom súde a nepriznanie porovnateľného funkčného príplatku ostatným sudcom na
všeobecných súdoch môže mať totiž racionálny základ a väzbu na legitímny cieľ v podobe úsilia o
zohľadnenie zvýšených nárokov na výkon funkcie (napr. v dôsledku vyššej miery rizika spojeného
s rozhodovaním trestných vecí týkajúcich sa závažnej organizovanej trestnej činnosti), no zjavne

mu chýba vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným zámerom.
Taká zásadná disbalancia v odmeňovaní sudcov Špeciálneho súdu, ako aj sudcov najvyššieho
súdu rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutia Špeciálneho súdu v porovnaní s
odmeňovaním sudcov "ostatných súdov" porušuje princíp proporcionality limitujúci zásahy zákonodarcu
do materiálneho zabezpečenia sudcov, a to tak z hľadiska rešpektovania zásady rovnakého

zaobchádzania aplikovateľnej na sudcov v súvislosti s výkonom ich funkcie (čl. 12 ods. 1 ústavy), na
čo zhodne poukázali stanoviská generálneho prokurátora, súdnej rady a najvyššieho súdu, ako aj z
hľadiska rešpektovania požiadavky zachovania jednotnej sústavyvšeobecného súdnictva v štáte v zmysle čl. 143 ods. 1 ústavy, ktorý umožňuje zriaďovanie
špecializovaných súdov, no vylučuje kreovanie alternatívnych prvkov súdnej sústavy, ktoré svojím
postavením a väzbami na iné zložky štátnej moci vybočujú z rámcov ústavne vymedzujúcich postavenie,

štruktúru, vlastnosti a funkčné pôsobenie súdnej moci (predovšetkým prostredníctvom princípov
nezávislosti súdov, nezávislosti sudcov a oddeleného výkonu súdnictva od iných orgánov verejnej moci).

Legislatívna úprava obsiahnutá v § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. narúša systémové a koncepčné
riešenie statusových otázok sudcov. Mzdová či platová diferenciácia v rámci výkonu určitého povolania

je síce prirodzenou súčasťou života spoločnosti, preto nemožno rozumne a napokon ani legitímne
očakávať jej elimináciu práve pri výkone sudcovského povolania. Rozdiely v odmeňovaní sudcov
však musia, rovnako ako aj v iných oblastiach výkonu verejných funkcií a zabezpečovania štátnych
záležitostí, vychádzať z kritérií, ktoré majú objektivizovaný základ a vo vzťahu k celkovému systému
odmeňovania platnému pre danú sféru rešpektujú kritériá racionálnosti a primeranosti. Ústavný princíp
nezávislosti sudcov zaručený prostredníctvom čl. 144 ods. 1 ústavy totiž limituje zásahy zákonodarcu

do ich materiálneho zabezpečenia princípom proporcionality, ktorého zmyslom je garantovať úpravu
materiálnych (najmä platových) pomerov sudcov spôsobom eliminujúcim potenciálne tlaky smerujúce
k ovplyvneniu ich rozhodnutí a všeobecne k ovplyvňovaniu ich chovania pri hľadaní práva (m. m. PL.
ÚS 12/05). Zákonodarcom zvolený rozsah platového zvýhodnenia sudcov Špeciálneho súdu, ako aj
sudcov najvyššieho súdu rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho

súdu v porovnaní s odmeňovaním sudcov "ostatných súdov" by bolo možné považovať za zlučiteľný
s uvedeným princípom proporcionality iba v prípade, ak by ho bolo možné odôvodniť okolnosťami
mimoriadnej povahy. Žiadne konkrétne dôvody mimoriadneho charakteru však ústavnému súdu v
priebehukonaniazostranynárodnejradyvtomtosmereuvedenénebolianevyplývajúanizrelevantných
dokumentov týkajúcich sa legislatívneho procesu (dôvodová správa a záznam z rozpravy národnej rady

v súvislosti s prerokúvaním a schválením zákona č. 122/2005 Z. z.).

Zo záznamu z rozpravy národnej rady zo 17. marca 2005 v súvislosti s prerokúvaním a schválením
zákona č. 122/2005 Z. z. (parlamentná tlač č. 999) vyplýva, že súčasná suma funkčného príplatku

napokon priznaná sudcom Špeciálneho súdu bola odôvodnená takto: "Navrhuje sa v § 69 ods. 2 zvýšiť
funkčný príplatok sudcom pôsobiacim na Špeciálnom súde a sudcom Najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú
o opravných prostriedkoch voči rozhodnutiam Špeciálneho súdu, a to z dvojnásobku na šesťnásobok
priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR. Uvedené je odôvodnené
veľkým rizikom vykonávania úkonov a rozhodovania vo veciach v právomoci Špeciálneho súdu. Ide o

najťažšie a najväčšie trestné kauzy. V súčasnosti upravené platové zvýhodnenie oproti iným sudcom
(dvojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy...) sa ukázalo ako nedostatočným a o pôsobenie
na Špeciálnom súde je minimálny záujem." Citovaný výrok spolu s absenciou konkretizácie dôvodov
týkajúcich sa vyššieho ohrozenia sudcov Špeciálneho súdu naznačujú, že zvýšenie príplatku malo skôr
charakter "hmotného stimulu" v súvislosti s ťažkosťami týkajúcimi sa personálneho obsadenia tohto

súdu, ako charakter skutočnej kompenzácie zvýšeného rizika jeho sudcov. Naopak, ani pri zriadení
Špeciálneho súdu, ani neskôr pri následných novelizáciách právnej úpravy, ktorá sa ho týka (spravidla
z dôvodu odďaľovania začatia jeho činnosti z dôvodu problémov s jeho organizačno-technickým
zabezpečením a personálnym obsadením) nebolo nikdy preukázané alebo konštatované "nezvládnutie"
súdnej agendy zverenej do pôsobnosti Špeciálneho súdu všeobecnými súdmi, ktoré ju do zriadenia

Špeciálneho súdu zabezpečovali a aj v súčasnom období rozhodujú niektoré najzávažnejšie kauzy.
S prihliadnutím na všetky dosiaľ uvedené okolnosti dospel ústavný súd k záveru o nesúlade § 69
ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 12 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy. Z hľadiska
dodržiavania kautel vyplývajúcich z ústavného princípu rovnosti zahŕňajúceho požiadavku vylúčenia
svojvôle pri odlišovaní právneho statusu subjektov práv je posudzovaná právna úprava vo vzťahu k

ostatným sudcom diskriminačná.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že Ústavný súd priamo vo svojom výroku konštatoval nielen
protiústavnosť ustanovenia §69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. a teda jeho rozpor s článkom 12 ods. 1
ústavy v spojení s článkom 144 ods. 1 ústavy, ale zároveň jasne vyslovil, že posudzovaná právna úprava

je vo vzťahu k ostatným sudcom diskriminačná. Zároveň je zrejmé, že sám Ústavný súd SR podrobil
posudzovanú úpravu testu diskriminácie, pričom dospel k záveru, že tu neboli žiadne konkrétne dôvody
mimoriadneho charakteru , ktoré by odôvodňovali prijatie takejto právnej úpravy.Vzhľadom na uvedené, nebolo možné sa stotožniť s argumentáciou odporcu v tom, že posudzovaná
právna úprava (§69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z.) nebola vo vzťahu k sudcom všeobecných súdov
diskriminačná, nakoľko 1. sám ústavný súd označil citované ustanovenie za protiústavné (uvedené

uviedol priamo vo výrokovej časti nálezu), 2. sám ústavný súd označil citované ustanovenie resp.
posudzovanú právnu úpravu súčasne za diskriminačnú (pričom uvedené rovnako možno vyvodiť
zo samotného výroku nálezu ústavného súdu, nakoľko práve článok 12 Ústavy SR pojednáva o
zákaze diskriminácie a teda ak je vo výroku nálezu ústavného súdu uvedený rozpor posudzovanej
právnej úpravy práve s článkom 12 Ústavy SR, nepochybne tým Ústavný súd konštatoval existenciu

diskriminácie a to priamo vo výroku svojho nálezu). Neobstojí teda tvrdenie odporcu, že existencia
diskriminácie bola konštatovaná len v odôvodnení nálezu ústavného súdu, ktorým súd pri rozhodovaní
nie je viazaný, nakoľko táto skutočnosť podľa súdu vyplýva priamo z výrokovej časti nálezu. Ak by sme
aj prijali záver, že Ústavný súd SR konštatoval existenciu diskriminácie len v odôvodnení svojho nálezu,
nič by to nemenilo na skutočnosti, že diskriminácia bola ústavným súdom konštatovaná, a teda súd z
takéhoto rozhodnutia ústavného súdu vychádza (inak povedané, pre súd prvého stupňa je záväzné aj

odôvodnenie nálezu Ústavného súdu, nakoľko ním tento racionálne zdôvodňuje prečo resp. v čom videl
porušenie základného ľudského práva alebo slobody). Rovnako pokiaľ ide o test diskriminácie vykonaný
odporcom, na tento súd pri rozhodovaní neprihliadal, nakoľko test diskriminácie pri posudzovaní právnej
úpravy vykonal aj samotný ústavný súd (viď vyššie popísané odôvodnenie nálezu), pričom dospel k
záveru, že posudzovanému ustanoveniu §69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. zjavne chýbal vzťah

rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným zámerom, pričom neexistovali
žiadne konkrétne dôvody mimoriadneho charakteru, pre ktoré by bolo možné posudzovanú právnu
úpravu považovať za zlučiteľnú s princípom proporcionality.

Z vyššie uvedeného mal teda súd za to, že tu k diskriminácii v odmeňovaní sudcov došlo.

V ďalšom sa teda súd zaoberal otázkami, či z uvedeného dôvodu vznikol navrhovateľovi nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tomto smere súd v prvom rade poukazuje na to, že
navrhovateľ si požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy vypočítal ako ujmu majetkovú, nakoľko žiadal,
aby mu súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške zodpovedajúcej štvornásobku priemernej

nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za obdobie od 15.4.2005 do 31.6.2009 (viď
odôvodnenienávrhunapripusteniezmenyžalobnéhopetitu).Spôsob,akýnavrhovateľzvolilprevýpočet
výšky nemajetkovej ujmy, teda zodpovedá výpočtu, ktorý sa používa pre vyčíslenie ujmy majetkovej.

Ak by súd prijal túto argumentáciu (resp. výpočet) navrhovateľa o výške nemajetkovej ujmy, dospelo by

to k tomu, že navrhovateľ v podstate požaduje doplatenie rozdielu platu tak, aby jeho plat zodpovedal
platom, ktorý v predmetnom období dostávali sudcovia špeciálneho súdu. Inak povedané, navrhovateľ
žiadal doplatiť to, čo bolo podľa ústavného súdu diskriminačne vyplácané sudcom špeciálneho súdu.
V tomto smere bolo potrebné si uvedomiť, že ústavný súd nevyslovil len diskriminačnosť zavedenia
príplatku vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve

SR u sudcov špeciálneho súdu, ale zároveň vyslovil aj protiústavnosť (neústavnosť) takejto právnej
úpravy (pričom ústavný súd nespochybnil samotný nárok resp. samotnú podstatu funkčného príplatku
ako takého, ale len jeho výšku). Za daného stavu, ak navrhovateľ teda požaduje doplatenie práve tohto
rozdielu vo funkčnom príplatku, ktorý ústavný súd sám označil za protiústavný a diskriminačný, je
potom jedno ako účastník nazve tento nárok (či už ako primerané zadostiučinenie alebo rozdielom

v plate, prípadne aj nemajetkovou ujmou), stále vo svojej podstate by išlo o plnenie opätovne
zakladajúce jeho protiústavnosť a ďalšiu diskrimináciu oproti iným sudcom. Inak povedané, ak ústavný
súd konštatoval, že príplatok v rozdiele šesťnásobku a dvojnásobku (t.j. v štvornásobku) je príplatkom
protiústavnýmazároveňdiskriminačným,niejepodľasúdumožnéhopriznaťbeztoho,abysanezaložila
opätovne ďalšia diskriminácia voči ostatným sudcom. Pretože, ak daný príplatok (pričom je jedno ako

ho navrhovateľ nazve, stále v podstate ide o doplatenie rozdielu v platoch) znamená protiústavnosť, tak
by sa mal tento odstrániť a nie zaviesť ostatným sudcom (pod odstránením nemožno v danom prípade
považovať stav, kedy sa tento zavedie aj ostatným sudcom), nakoľko opak by znamenal, že neústavnosť
zakladá ústavnosť. Inak povedané, antidiskriminačný zákon je koncipovaný na tom, aby sa diskriminácia
odstraňovala (nie zavádzala), avšak podľa súdu v danom prípade pod odstránením diskriminácie nebolo

možné považovať situáciu, kedy sa ústavným súdom vyslovený protiústavný príplatok, mal priznať
ďalším sudcom.Do úvahy by tu prichádzala len možnosť jeho vrátenia sudcami špeciálneho súdu, avšak v tomto smere
ústavný súd konštatoval nasledovné:

"V prípade vyslovenia nesúladu ustanovenia napadnutého právneho predpisu s ústavou alebo s
medzinárodnou zmluvou ústavným súdom v konaní podľa čl. 125 ústavy nemôže protiústavné
ustanovenie (v danom prípade § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.) od momentu vyvrátenia
prezumpcie jeho ústavnosti pro futuro zakladať legitimitu nároku, ktorý v ňom bol inkorporovaný. Na
rozdiel od rešpektovania nárokov, ktoré vznikli na základe takého ustanovenia právneho predpisu

do okamihu vyslovenia jeho nesúladu s ústavou, uplatnením zásady ochrany práv nadobudnutých
v dobrej viere, pripustenie vzniku legitímneho očakávania alebo legitímnej nádeje adresáta právnej
normy po kvalifikovanom vyslovení jej rozporu s ústavným poriadkom by bolo v priamom rozpore s
podstatou princípu právneho štátu, pretože by vo svojich dôsledkoch umožňovalo obchádzanie práva
a znemožňovalo by účinnú ochranu ústavnosti. Rešpektovanie zásady proporcionality pri uplatňovaní
ústavných princípov v rámci aplikácie práva vyžaduje, aby bol princíp právnej istoty (zahŕňajúci koncept

ochrany legitímnej nádeje) uplatňovaný spôsobom zodpovedajúcim jeho účelu a obsahu, teda tak, aby
nespochybňoval, ale posilňoval stabilitu a rešpektovanie právneho poriadku".

Ústavný súd mal teda za to, že nie je možné od sudcov špeciálneho súdu požadovať spätne vrátenie
vyplatených funkčných príplatkov vo výške odporujúcej ústave SR, nakoľko v ich prípade bolo potrebné

uplatňovať zásadu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, pripustiť vzniku legitímneho očakávania
alebo legitímnej nádeje adresáta právnej normy, a teda je potrebné rešpektovať nároky, ktoré vznikli na
základe takého ustanovenia právneho predpisu do okamihu vyslovenia jeho nesúladu s ústavou.

Vzhľadom na uvedené podľa súdu nebolo možné vzniknutú diskrimináciu odstraňovať 1. ani zavedením

protiústavného a diskriminačného príplatku ostatným sudcom (tak ako to v podstate navrhoval
navrhovateľ aj keď tento nárok nazval nemajetkovou ujmou), 2. ani vrátením už vyplatených
("neústavných") príplatkov sudcami špeciálneho/dnes špecializovaného súdu, nakoľko títo príplatky v
tom čase poberali v dobrej viere a preto bolo potrebné rešpektovať tieto nároky do okamihu vyslovenia
ich nesúladu s ústavou.

Súd zároveň poukazuje na to, že uvedený funkčný príplatok v sume dvojnásobku priemernej nominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny,
ktorý sa neskôr zvýšil na šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy (zavedený protiústavnou
normou) od počiatku bol priznaný iba sudcom špeciálneho súdu (§69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z.).

Inak povedané, na uvedený príplatok nemali od počiatku nárok sudcovia všeobecných súdov. Za danej
situácie potom možno konštatovať, že tu neexistovala legitímna nádej na predmetný príplatok u sudcov
všeobecných súdov resp. nie je daná ochrana legitímnej nádeje resp. legitímneho očakávania, že by
na takýto príplatok mali nárok aj sudcovia všeobecných súdov. Práve preto nie je možné odstraňovať
v posudzovanom prípade vzniknutú diskrimináciu zavedením niečoho, na čo nebol od počiatku daný

nárok. Iná by bola situácia, ak by funkčný príplatok od počiatku bol v zákone upravený tak, že naň
majú nárok všetci sudcovia, avšak (vzhľadom na náročnosť prejednávaných vecí, na potrebu zvýšenej
ochrany sudcov, na následky zásahov do rodinného života sudcov a pod.) tento by bol vyplácaný iba
jednej skupine sudcov, a to sudcom špeciálneho súdu. Zákonná úprava takto koncipovaná však nebola
a nárok na predmetný (protiústavný) funkčný príplatok mali od počiatku iba sudcovia špeciálneho súdu.

Keďže tento funkčný príplatok bol neskôr vyhlásený za protiústavný nie je možné, aby sa zavádzal
ostatným sudcom s odôvodnením, že sa tým odstraňuje vzniknutá diskriminácia. Keďže teda nárok na
funkčný príplatok vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mzdy nebol zákonom zavedený aj u
sudcovvšeobecnýchsúdov(narozdielodsudcovšpeciálnehosúdu),títonemohlimaťlegitímnunádejna
získanie takéhoto príplatku. Takáto legitímna nádej by tu bola len v prípade, ak by bol funkčný príplatok

zavedený paušálne všetkým sudcom, avšak by sa vyplácal len sudcom špeciálneho súdu (resp. ak by
priznanie takéhoto príplatku bolo od počiatku fakultatívne u všetkých sudcov, avšak vyplácal by sa len
sudcom špeciálneho súdu).

Zo samotného výrazu legitímne očakávanie vyplýva, že účelom tohto princípu je ochrana súkromných

osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do
určitého výsledku sa spoliehali. Legitímne očakávanie je užšou kategóriou ako právna istota. Štát
môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou pravidiel, na ktoré sa súkromné
osoby spoliehali a ktoré spravidla súvisia s ľudským právom, porušiť legitímne očakávanie ako princípprávneho štátu. Ide o jeden z množstva konkrétnych výrazov princípu materiálneho právneho štátu, v
ktorom všetci nositelia verejnej moci vrátane parlamentu sú podriadení ústave a jej princípom. Ťažiskom
ústavného systému je jednotlivec a jeho sloboda, do ktorej nemožno arbitrárne zasahovať. Zákonodarca

nevykonáva voči občanom neobmedzenú moc a občan nie je len pasívnym adresátom vrchnostenských
predpisov.

Ak by teda mali legitímne očakávanie na uvedený funkčný príplatok aj sudcovia všeobecných súdov
(avšak im nebol diskriminačne vyplácaný a bol vyplácaný len sudcom špeciálneho súdu), tak by bolo

na mieste vzniknutú diskrimináciu v platových pomeroch odstraňovať práve doplatením tohto funkčného
príplatku aj sudcom všeobecných súdov. Keďže u sudcov všeobecných súdov takáto legitímna nádej
(očakávania, spoliehanie sa na vyplatenie funkčného príplatku) od počiatku nebola, nie je možné
podľa súdu túto založiť tým, že sa doplatia (ústavným súdom vyhlásené za protiústavné) funkčné
príplatky všetkým sudcom všeobecných súdov s odôvodnením, že sa týmto spôsobom odstraňuje
platová diskriminácia.

Podľa antidiskriminačného zákona sa každý môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že
je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním
zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého
zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol

primerané zadosťučinenie. Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním
zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť
alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku (§9 ods. 2,3 zákona).

V tomto smere súd poukazuje na to, že prostriedky ochrany proti diskriminácii zákon upravuje
subsidiárne.Vprvomradezákonpreferuje,abysaupustiloodkonaniavykazujúcehoznakydiskriminácie
anapravilsaprotiprávnystavalebosaposkytloprimeranézadosťučinenie.Ažvprípade,akbyprimerané
zadosťučinenie nebolo dostačujúce (t.j. najprv sa má teda poskytnúť primerané zadosťučinenie), najmä

v prípadoch ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená
dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže súd priznať
aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Kým prvé tri možnosti nápravy (upustenie od konania,
náprava protiprávneho stavu, primerané zadosťučinenie) majú teda charakter nepeňažného plnenia
(tzv. morálnej satisfakcie), posledná možnosť (priznanie nemajetkovej ujmy) má charakter peňažného

plnenia. Je to zdôraznené tým, že zákonodarca pojem "náhrada v peniazoch" používa výlučne len (až)
pri nemajetkovej ujme, ako krajnom prostriedku nápravy protiprávneho stavu. Ak by mal zákonodarca
na mysli možnosť priznania peňažného plnenia už aj v prvých troch prípadoch nápravy, tak by to
nepochybne vyjadril takouto formou priamo v zákone, napr. by uzákonil, že možno priznať primerané
zadosťučinenie, a to aj v peňažnej forme...a pod.

Pod primeraným zadosťučinením treba teda rozumieť predovšetkým morálnu satisfakciu, ide teda o
prípady napr. ospravedlnenia sa, odvolania difamujúceho výroku a pod.. Táto forma zadosťučinenia
sleduje cieľ primerane, t.j. s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu v čo najúčinnejšej miere
vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, t.j. nemajetkovú ujmu vzniknutú na

osobnosti fyzickej osoby.

Možnosť priznania peňažnej satisfakcie predpokladá, že sa primerané morálne zadosťučinenie, ako
primárna forma zadosťučinenia (§9 ods. 2 antidiskriminačného zákona), ukazuje v konkrétnom prípade
preukázateľne ako nepostačujúca, takže stráca svoju účinnosť a funkčnosť. Táto nedostatočnosť

morálnej satisfakcie musí byť z hľadiska intenzity, trvania, rozsahu a ohlasu nepriaznivých dôsledkov na
postavenie dotknutej fyzickej osobe v rodine, v pracovnej oblasti vždy bezpečne zistená, najmä ak došlo
neoprávneným zásahom k zníženiu ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti
v značnej miere.

Musí ísť vždy o takú nemajetkovú ujmu zasahujúcu niektorú hodnotu osobnosti fyzickej osoby, ktorú
táto osoba vzhľadom k intenzite, k trvaniu, najmä k širokému verejnému ohlasu nepriaznivého následku
v spoločnosti pociťuje a prežíva - objektívne posudzované - ako ujmu v značnej miere. Nie sú preto v
tomto smere rozhodujúce iba subjektívne pocity dotknutej fyzickej osoby. Ujmu v značnej miere závažnúby preto musela pociťovať i každá iná fyzická osoba nachádzajúca sa v postavení a na mieste priamo
postihnutej fyzickej osoby. Zadosťučinenie v peniazoch tak predstavuje inštitút, ktorý nemožno používať
k vyvažovaniu a zmierňovaniu iba bežnej, alebo len krátkodobo pôsobiacej nemajetkovej ujmy na

osobnosti fyzickej osoby.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že v prvom rade sa má ujma vzniknutá diskriminačným konaním
odstraňovať prostredníctvom morálnej satisfakcie (v danom prípade zákon používa pojem primerané
zadosťučinenie) a až v prípadoch, keď táto sa javí ako nepostačujúca, vzhľadom na zníženie ľudskej

dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere, je potrebné priznať satisfakciu
aj v peňažnej forme ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Čiže v prvom rade má nemajetkovú ujmu vzniknutú na osobnosti fyzickej osoby zmierňovať a
odstraňovať poskytnutie tzv. primeraného zadosťučinenia, ako forma morálnej satisfakcie, avšak ide
o formu nepeňažného plnenia a len výnimočne, ak nemajetková ujma spočíva v značnom znížení

dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti je namieste poskytnúť odškodnenie takto vzniknutej nemajetkovej
ujmy v peniazoch.

Ako už bolo uvedené vyššie, navrhovateľ výšku nemajetkovej ujmy vyčíslil sumou, ktorá predstavuje
výšku diskriminačného príplatku vyplatenú sudcom špeciálneho súdu a túto žiadal zaplatiť. Inak

povedané, navrhovateľ pri určovaní výšky žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, vychádzal
z kritérií, ktoré sa používajú na odškodnenie majetkovej ujmy (nie nemajetkovej). Na takýto nárok by
mal však navrhovateľ nárok len v prípade (ako už bolo uvedené vyššie), ak by tu bola u sudcov
všeobecného súdu legitímna nádej na takýto príplatok od počiatku. Inými slovami, navrhovateľ týmto
vyčíslením "nemajetkovej ujmy" v podstate zastiera požadovanú náhradu škody (nie však ušlý zisk), aj

keď mu na ňu nevznikol nárok. Nárok na náhradu škody by navrhovateľovi vznikol iba v prípade, ak by na
príplatok mal od počiatku nárok, avšak tento mu nebol (nie je dôležité z akého dôvodu) riadne vyplácaný.
V takomto prípade by mohol navrhovateľ požadovať skutočnú škodu (t.j. to o čo sa jeho majetok reálne
znížil,t.j.sumy,ktorélegitímneprávomočakával,žemubudúvyplatené)akoajušlýzisk(t.j.zhodnotenie,
ktoré mohol reálne dosiahnuť pri nakladaní s uvedenými peňažnými prostriedkami). Nemajetkovú ujmu

však nemožno vypočítavať takýmto spôsobom, nakoľko táto neodzrkadľuje konkrétny (reálny) pokles,
ktorý nastal v majetkovej sfére dotknutej osoby (ako je to pri škode), ale odzrkadľuje ujmu, ktorá vznikla
v tzv. nemajetkovej (nehmotnej) sfére osobnostných práv fyzickej osoby. Túto však nie je možné
stotožňovať s peňažným vyjadrením súm vyplatených sudcom špeciálneho súdu a nevyplatených
sudcom všeobecných súdov (resp. ju nie je možné vypočítať podľa matematického vzorca, ako to použil

navrhovateľ).

Keďže navrhovateľ v konaní tvrdil, že diskriminačným konaním došlo u neho k zníženiu vážnosti a
dôstojnosti v spoločnosti v značnom rozsahu a teda, že mu vznikol nárok na priznanie nemajetkovej
ujmy v peniazoch, súd v tomto smere vykonal dokazovanie výsluchom navrhnutých svedkov.

V tomto smere súd poukazuje na to, že dôkaznú povinnosť o tom, aké negatívne dôsledky mal
neoprávnený (diskriminačný) zásah na osobnostných právach navrhovateľa mal samotný navrhovateľ,
a teda bolo výlučne na ňom, aké dôkazy na preukázanie svojich tvrdení predloží v konaní pred súdom
(sám navrhovateľ si niesol zodpovednosť za unesenie dôkazného bremena). V tomto smere nebolo

povinnosťou súdu vykonávať ďalšie dokazovanie (t.j. dokazovanie nad rámec dôkazov navrhnutých
samotným navrhovateľom), nakoľko vykonanie iných dôkazov ako navrhovali účastníci konania nebolo
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§120 ods. 1 OSP) a nešlo o prípad, kedy sa konanie mohlo začať
aj bez návrhu (§120 ods. 2 OSP) .

Podľa súdu neobstojí tvrdenie navrhovateľa o tom, že nemajetkovú ujmu nie je potrebné dokazovať,
nakoľko sa zásahy týkali práva na súkromie (viď navrhovateľom predložené rozhodnutie NS SR sp. zn.
3 Cdo 137/2008). V zmysle citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR: " právo na súkromie spočíva v
práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť
skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené. O porušenie práva na ochranu

súkromia ide nielen v prípade neoprávneného získavania vedomostí a poznatkov o súkromí fyzickej
osoby, ale aj v prípade neoprávneného rozširovania týchto poznatkov a vedomostí. Porušenie práva
na súkromie sa odlišuje od prípadov neoprávnených zásahov do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť
v spoločnosti. Neoprávnený zásah do práva na česť a dôstojnosť má závažné následky vtedy, keď nímbolavznačnejmierezníženádôstojnosťalebovážnosťfyzickejosobyvspoločnosti.Neoprávnenýzásah
do práva na súkromie môže mať ten istý dôsledok (zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti
v značnej miere), tento negatívny - difamačný následok však nie je jediným právne akceptovateľným

prejavom (jedinou právne relevantnou formou prejavu) závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na
týchto chránených právach. V prípade neoprávneného zásahu do práva na súkromie navrhovateľovi
nevzniká procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok
zníženie jeho vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti".

Súd mal za to, že predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nie je možné aplikovať v posudzovanom
prípade, nakoľko predmetné rozhodnutie vychádza z neporovnateľných skutkových okolností prípadu
(jeho predmetom bol zásah do súkromia spočívajúci v tom, že vydavateľ týždenníka zverejnil fotografie
navrhovateľky a muža s iniciálkami P.W. s textom: "ani nie rok po tom, čo sa P.W. stal vdovcom, už začal
žiť so svojou priateľkou" Zároveň bez súhlasu navrhovateľky boli aj na ďalších stranách uverejnené
informácie z jej súkromného života, obsahujúce aj údaje o súkromnej časti jej bežného dňa, ako aj

fotografie zachytávajúce ju v spoločnosti P.W., fotografie domu a motorového vozidla navrhovateľky, jej
maloletej dcéry ako aj informácie o maloletej dcére navrhovateľky). Bolo teda nepochybné, že fotografie
aj text sa týkali výlučne súkromného života navrhovateľky.

V tomto spore však navrhovateľ svoj nárok opieral o to, že nedodržaním zásady rovnakého

zaobchádzania vznikol vo všeobecnosti dojem, ako keby sudcovia špeciálneho súdu boli odborne
kvalitnejší, ako keby mali iné výnimočnejšie vzdelanie a prax ako má navrhovateľ. Rozdielnou právnou
úpravou sa teda pre navrhovateľa vytvorilo zahanbujúce a ponižujúce prostredie, či už v spoločnosti, v
rodine alebo na pracovisku.

Z vyššie uvedeného, podľa súdu vyplýva, že v prípade navrhovateľa nemožno hovoriť o zásahu do
jeho súkromia, ale nanajvýš o zásahu do jeho cti, dôstojnosti a najmä vážnosti v profesijnej oblasti
(nakoľko zásah sa týka práve jeho pracovného postavenia, teda postavenia sudcu). Súd mal za to,
že si nemožno zamieňať pojmy súkromie s pojmami ako je česť, dôstojnosť a vážnosť v profesijnej
oblasti. Ako je uvedené vo vyššie citovanom judikáte, na ktorý sa odvoláva aj samotný navrhovateľ,

právo na súkromie spočíva v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia,
či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené.
O porušenie práva na ochranu súkromia ide nielen v prípade neoprávneného získavania vedomostí a
poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale aj v prípade neoprávneného rozširovania týchto poznatkov a
vedomostí. Priprávenasúkromiejetedananavrhovateľoviakofyzickejosobe,abysasámrozhodol,čia

v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jeho súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené. To
znamená, že ide predovšetkým o súkromný život tej ktorej osoby, jeho intímna sféra, spôsob akým trávi
bežný deň, kde býva, na akom motorovom vozidle jazdí a pod. V danom prípade sa však diskriminačné
konanie prejavovalo verejne, nešlo o sféru, ktorú nechcel navrhovateľ zverejňovať resp. sprístupňovať.
To, že bol zriadený špeciálny súd, ako aj to, že boli rozdiely v platoch týchto sudcov bola verejne známa

skutočnosť a nepochybne vyplývala aj z právneho predpisu zverejneného v príslušnej zbierke zákonov
(táto skutočnosť nebola predmetom navrhovateľovho súkromia). Nemožno tu teda hovoriť o súkromí
navrhovateľa, ktoré sa tento snažil chrániť pred ostatnými resp. sa sám rozhodol, či ho sprístupní a
zverejní. Platové rozdiely sudcov resp. samotné zriadenie špeciálneho súdu nemožno zaradiť do práva
na súkromie fyzickej osoby.

Sám Najvyšší súd v citovanom judikáte odlišuje resp. kladie dôraz na rozlišovanie zásahov do práva na
súkromie od prípadov neoprávnených zásahov do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti.
V danom prípade mal teda súd za to, že nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania nedošlo k
zásahom do práva na súkromie navrhovateľa (nešlo tu o zverejnenie informácii z jeho súkromného

života, o ktorých sa nerozhodol, že ich sprístupní iným), ale mohlo ňou dôjsť k zásahom do jeho práva
na česť, dôstojnosť a najmä vážnosť v pracovnom prostredí.

Sám navrhovateľ nespomína (neargumentuje) žiadnou skutočnosťou, ktorá by sa týkala jeho súkromia
(jeho bežného života, rodiny, voľného času, záľub a pod.), ktoré si chránil, ale sám argumentoval len

tým, že vo všeobecnosti vznikol dojem, ako keby sudcovia špeciálneho súdu boli odborne kvalitnejší,
ako keby mali iné výnimočnejšie vzdelanie a prax ako má navrhovateľ. Je teda zrejmé, že navrhovateľ
ujmu pociťoval najmä v jeho pracovnej (profesijnej) sfére. Navrhovateľ súčasne tvrdil, že sa rozdielnou
právnou úpravou pre neho vytvorilo zahanbujúce a ponižujúce prostredie, či už v spoločnosti, vrodine alebo na pracovisku. Pokiaľ ide o pracovisko (resp. navrhovateľom tvrdené zahanbujúce a
ponižujúce pracovné prostredie) súd poukazuje na to, že navrhovateľ bol sudcom na Okresnom súde v
Michalovciach (na tomto súde vykonával aj funkciu predsedu). Na tomto súde teda všetci tam pracujúci

sudcovia boli sudcami všeobecného súdu, nakoľko v Michalovciach nemal sídlo, ani svoje pracovisko,
špeciálny súd. Je potom otázne, keďže na jednom pracovisku (na Okresnom súde v Michalovciach)
vykonávali funkciu sudcov len "všeobecní" sudcovia medzi ktorých patril aj navrhovateľ, ako sa na
takomto pracovisku mohlo pre navrhovateľa vytvoriť
zahanbujúce a ponižujúce pracovné prostredie, keď tam vykonávali funkciu iba "všeobecní sudcovia".

Iná by mohla byť situácia, kedy by na jednom pracovisku vykonávali funkciu tak všeobecní ako aj
špeciálni sudcovia (ako je to napr. v Banskej Bystrici). V takomto prípade by bolo možné hovoriť
o ponižujúcom pracovnom prostredí, kedy by jedna skupina sudcov za rovnakú prácu poberala iný
plat, ako druhá skupina sudcov pôsobiacich v tej istej budove resp. na tom istom pracovisku. V
prípade navrhovateľ však o takúto situáciu nešlo. Okrem uvedeného navrhovateľ nepreukázal existenciu
zahanbujúceho a ponižujúceho pracovného prostredia, keďže v tomto smere nenavrhol vypočuť

žiadneho svedka z jeho pracovného prostredia, ktorý by túto skutočnosť potvrdil.

Z vyššie uvedeného mal teda súd za to, že u navrhovateľa rozdielnou právnou úpravou v odmeňovaní
(diskrimináciou) nedošlo k zásahu do jeho súkromia (do práva na súkromie) ale k zásahu do jeho cti,
dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, kde však preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy resp. zníženie

jeho dôstojnosti a vážnosti v značnej miere bol navrhovateľ povinný dokazovať. Nebolo možné teda
na posudzovaný prípad aplikovať závery vyslovené Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo
137/2008.

Navrhovateľ na preukázanie vzniku nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch navrhol vypočuť ako

svedkov a to V.. J. T., W.. W. Š.S. F. W. M..

Svedok V.. J. T. vo svojej výpovedi uviedol, že navrhovateľ pozná už dlhší čas, najprv z úradného
styku, nakoľko svedok istý čas pôsobil ako sudca, neskôr sa aj osobne navštevovali. Koncom roku
2004 sa pri jednej príležitosti rozprával s navrhovateľom na tému špeciálneho súdu a postavenia

sudcov špeciálneho a všeobecných súdov, vyslovovali jednotlivé názory tak navrhovateľ ako aj svedok
na zriadenie špeciálneho súdu a jeho postavenie. Ich názory sa na túto vec rozchádzali. Svedok
je tohto názoru, že na tie najzávažnejšie trestné činy by bolo potrebné zriadiť špeciálny tím resp.
špeciálnych sudcov, ktorí by nestrannejšie resp. boli by menej ovplyvniteľní v rozhodovaní. Navrhovateľ
bol rozčúlený, profesijne ako sudca, nakoľko sa považoval za menejcenného, rozprával o tom, že sa

týmto vytvorili dve skupiny v rámci sudcovského stavu, že boli všeobecní sudcovia, doslovne povedal,
ako keby bol korumpovaný a tí na špeciálnom súde boli nekorumpovateľní. Navrhovateľ sa cítil z tohto
dôvodu urazený a svedkovi zazlieval to, že on bol názoru, že špeciálny súd má svoje miesto, odvtedy
boli ich vzťahy na bode mrazu. Prestali sa navštevovať. Podľa svedka všeobecne sa rozprávalo o tom,
že sudcovia všeobecných súdov sú menej dôveryhodní ako tí na špeciálnom súde. Svedok vo výpovedi

(na otázku PZN) uviedol aj to, že sa prestal s navrhovateľom stýkať aj kvôli rozdielnym platom. Na
otázku zástupcu odporcu svedok uviedol, že jediným dôvodom kvôli ktorému považoval navrhovateľa
za skorumpovaného bolo práve zriadenie špeciálneho súdu.

Svedok W.. W. Š. vo svojej výpovedi uviedol, že sa s navrhovateľom pozná od roku 1988. Nie je sudca

a pôsobí v súkromnom sektore, nemá ani právnické vzdelanie. S navrhovateľom má priateľský vzťah,
stretávajú sa aj na spoločenských akciách. V roku 2005, keď vyšla na známosť z médií informácia, že
vznikol špeciálny súd a bola zverejnená aj výška platov špeciálnych sudcov, dostali sa s navrhovateľom
do debaty, prečo vznikol špeciálny súd, a či sudcovia okresných a krajských súdov sú menej školení a
zdatní. Počas tejto debaty sa slovne pochytil s navrhovateľom a odvtedy sa prestali stýkať, nakoľko sa

navrhovateľ urazil. Navrhovateľ sa urazil kvôli tomu, že justícia ako taká je vnímaná ako skorumpovaná,
či on má nižšiu kvalifikáciu a prax oproti sudcom špeciálneho súdu. Svedok tvrdil, že tým pádom,
že to bolo takto zriadené (zriadený špeciálny súd), navrhovateľ u neho stratil dôveru. Tým, že sa
špeciálne súdy zriaďujú vo výnimočných situáciách, svedok vnímal tú výnimočnosť v tom, že k zriadeniu
špeciálneho súdu došlo, pretože sudcovia všeobecných súdov sú považovaní za skorumpovaných.

Svedok má za to, že tá súvislosť so špeciálnym súdom nesúvisí s tým, že by špeciálny súd mal korupciu
stíhať, ale s tým, že práve jeho vytvorením sa mali odčleniť nekorupční sudcovia od korupčných. O
rozdieloch v platoch sudcov sa svedok s navrhovateľom rozprával len raz a odvtedy sa spolu nestýkali.
Na otázku zástupcu odporcu svedok uviedol, že keď vznikol špeciálny súd tak sa navrhovateľa pýtal, čiuž nebude rozhodovať také kauzy ako doposiaľ, či sa stal menej dôveryhodným a na to sa navrhovateľ
urazil. Prakticky to bol záver ich debaty, ktorá sa skončila s tým, že sa navrhovateľ urazil. Svedok potvrdil,
že stratil dôveru k navrhovateľovi v dôsledku tohto, že štát rozdelil sudcov na dve skupiny.

Svedok W. M. vo svojej výpovedi uviedol, že je brat navrhovateľa, pričom s ním vždy vychádzal dobre.
Potom ako sa zriadil špeciálny súd sa ich vzťahy narušili. Raz sa prišiel za navrhovateľom spýtať, že čo
sa deje (čo sa týka zriadenia špeciálneho súdu), či ich budú rušiť, či sú menejcenní, menej vzdelaní ako
tí na špeciálnom súde, pričom sa pri tejto téme pohádali a navrhovateľ ho doslova vyhodil a nechcel sa

s ním o tom rozprávať. Podľa svedka vznikol dojem, že tí sudcovia na všeobecných súdov sú hlúpejší:
Svedok nesúhlasí so zriadením špeciálneho súdu ani s platovými rozdielmi. Kvôli tomuto sa s bratom
stýkava už len príležitostne. Navrhovateľa považuje za poctivého človeka, ktorý celé roky tvrdo pracoval,
preto nevidí dôvod rozdielu v platoch. Ako dôvod zriadenia špeciálneho súdu vidí v tom, že zrejme
niekto chcel rozdeliť sudcov na zlých, dobrých, špinavých, čistých. Podľa svedka navrhovateľ toto ťažko
prežíval aj po zdravotnej aj po psychickej stránke, stále sa snažil rozhodovať a konať spravodlivo, a

teraz to vyzerá tak, ako keby nespravodlivo rozhodoval, keďže je nižšie finančne ohodnotený.

Navrhovateľ v žalobnom návrhu (po pripustení zmeny žalobného petitu súdom) tvrdil, že došlo k zásahu
do jeho cti a dôstojnosti (t.j. k zásahu do jeho osobnostných práv) práve prijatím úpravy, ktorá zaviedla
rozdielnosť platov sudcov špeciálneho a všeobecných súdov (o tom bol samotný predmet sporu). Súd

mal za to, že táto skutočnosť však z výpovedí jednotlivých svedkov preukázaná nebola. Svedkovia vo
svojich výpovediach totiž predovšetkým potvrdili to, že ak aj došlo k nejakému zásahu do osobnostných
práv navrhovateľa, tak to bolo predovšetkým z dôvodu zriadenia samotného špeciálneho súdu resp.
z dôvodu vytvorenia dvoch skupín sudcov a to špeciálnych (tí mali byť vzdelanejší, hodnovernejší,
nekorumpovateľní) a všeobecných (menejcenných, nevzdelaných, korumpovateľných). Navrhovateľ

však svoj nárok opieral o protiústavnosť a diskriminačný charakter ustanovenia §69 ods. 2 zákona
č. 385/2000 Z.z., ktorý hovorí o výške príplatku pre sudcov špeciálneho súdu, a nie o protiústavnosť
zákona, ktorým bol zriadený samotný špeciálny súd. To, že zásah do osobnostných práv navrhovateľa
nespočíval v zavedení právnej úpravy rozdielneho odmeňovania sudcov, ale v zriadení samotného
špeciálneho súdu a rozdelenia sudcov na špeciálnych a všeobecných nasvedčujú samotné vyjadrenia

svedkov ako napr. svedok T. uviedol: ".... Koncom roku 2004 sa pri jednej príležitosti rozprával s
navrhovateľom na tému špeciálneho súdu a postavenia sudcov špeciálneho a všeobecných súdov,
vyslovovali jednotlivé názory tak navrhovateľ ako aj svedok na zriadenie špeciálneho súdu a jeho
postavenie...., navrhovateľ bol rozčúlený, nakoľko sa považoval za menejcenného, rozprával o tom,
že sa týmto vytvorili dve skupiny v rámci sudcovského stavu, že boli všeobecní sudcovia, doslovne

povedal, ako keby bol korumpovaný a tí na špeciálnom súde boli nekorumpovateľní, ....... navrhovateľ
svedkovi zazlieval to, že on bol názoru, že špeciálny súd má svoje miesto, odvtedy boli ich vzťahy
na bode mrazu......, .........všeobecne sa rozprávalo o tom, že sudcovia všeobecných súdov sú menej
dôveryhodní ako tí na špeciálnom súde.........atď. Z uvedeného je zrejmé, že menovaný svedok vo
svojej výpovedi nespomínal rozdielnu platovú úpravu ako dôvod, pre ktorý sa prestal s navrhovateľom

stýkať, ale vo všeobecnosti konštatoval, že to bol práve jeho postoj k zriadeniu špeciálneho súdu a jeho
mieste v justičnom systéme SR, ktorý naštrbil jeho vzťahy s navrhovateľom. Menovaný svedok len v
jednej odpovedi, aj to na otázku PZN, uviedol, že sa prestal s navrhovateľom stýkať aj kvôli rozdielnym
platom, avšak týmto tvrdením samo o sebe nebol preukázaný neoprávnený zásah do osobnostných
práv navrhovateľa.

Rovnako tak svedok W.. W. Š. sám od seba vo svojej výpovedi nehovoril o tom, že práve z dôvodu
platovej diskriminácie prestal komunikovať s navrhovateľom resp. vo svojej výpovedi nepotvrdil aké
následky mala táto platová diskriminácia na osobnostné práva navrhovateľa. Aj tento svedok vo
svojej výpovedi tvrdil, že sa dostal do debaty s navrhovateľom ohľadne cit: "...prečo vznikol špeciálny

súd, a či sudcovia okresných a krajských súdov sú menej školení a zdatní", sám svedok potvrdil, že
navrhovateľ sa pri tejto téme urazil z dôvodu, že: "..., že justícia ako taká je vnímaná ako skorumpovaná,
a či on (navrhovateľ) má nižšiu kvalifikáciu a prax oproti sudcom špeciálneho súdu....., Sám svedok
potvrdil fakt, že navrhovateľ u neho stratil dôveru tým, že ".....to bolo takto zriadené (zriadený špeciálny
súd)...." Z výpovede svedka teda rovnako vyplýva, že hlavným dôvodom zásahu do osobnostných práv

navrhovateľa bolo zriadenie samotného špeciálneho súdu (čo však nebolo predmetom sporu) a nie
platová diferenciácia v odmeňovaní sudcov. Uvedené potvrdzuje aj vyjadrenie svedka v tom smere, že
"........tým, že sa špeciálne súdy zriaďujú vo výnimočných situáciách, svedok vnímal tú výnimočnosť
v tom, že k zriadeniu špeciálneho súdu došlo, pretože sudcovia všeobecných súdov sú považovaníza skorumpovaných, svedok mal za to, že tá súvislosť so špeciálnym súdom nesúvisí s tým, že by
špeciálny súd mal korupciu stíhať, ale s tým, že práve jeho vytvorením sa mali odčleniť nekorupční
sudcovia od korupčných........". Aj z tohto tvrdenia je zrejmé, že hlavným dôvodom pre ktorý sa naštrbili

vzťahy medzi navrhovateľom a svedkom bolo samotné zriadenie špeciálneho súdu a delenie sudcov
na korumpovaných a nekorumpovaných, a nie samotná platová diskriminácia. Rovnako tak tvrdenie
svedka o tom, že ".....keď vznikol špeciálny súd, tak sa navrhovateľa pýtal, či už nebude rozhodovať
také kauzy ako doposiaľ, či sa stal menej dôveryhodným a na to sa navrhovateľ urazil. Prakticky to bol
záver ich debaty, ktorá sa skončila s tým, že sa navrhovateľ urazil. Svedok potvrdil, že stratil dôveru k

navrhovateľovi v dôsledku tohto, že štát rozdelil sudcov na dve skupiny........ Aj toto tvrdenie potvrdzuje
záver o tom, že hlavným problémom bolo samotné zriadenie špeciálneho súdu a tým rozdeľovanie
sudcov na dve skupiny, avšak táto právna úprava bola rovnako vyhlásená za protiústavnú, avšak nie
za diskriminačnú, pričom navrhovateľ sa nedomáhal ochrany osobnostných práv z dôvodu zriadenia
špeciálneho súdu ale z dôvodu diskriminačného odmeňovania sudcov.

K výpovedi uvedeného svedka súd ešte poznamenáva, že počet sudcov špeciálneho súdu predstavoval
cca 13 sudcov, pri celovom počte sudcov cca 1.300, to predstavuje zanedbateľnú skupinu sudcov. Ak
teda zriadenie špeciálneho súdu malo podľa svedkov predstavovať oddelenie korupčných sudcov od
nekorupčných, z uvedeného vyplýva, že približne 1.287 sudcov by malo byť sudcami korupčnými a iba
13 by malo byť nekorupčných.

Zároveň treba podotknúť, že špeciálny súd mal charakter trestného súdu, t.j. pôsobili v ňom len trestní
sudcovia.Aktedasudcoviavšeobecnýchsúdovmalibyťtýmtooddelenímpovažovanízamenejcenných,
hlúpejších a pod., tak v postate sa sem (svedkovia) zaradili aj sudcov civilných, obchodných a správnych
oddelení,ktorínikdytrestnéprávonevykonávali.Inakbytobolomožnévnímaťvoblastitrestnýchsudcov,
tu by sa dalo hovoriť o tom, že trestní sudcovia na špeciálnom súde sú lepší ako trestní sudcovia na

všeobecných súdov, avšak takéto delenie je absurdné vzťahovať aj na sudcov civilných, obchodných
a správnych úsekov.

Súd poukazuje aj na výpoveď svedka W. M., ktorý na jednej strane tvrdil (na rozdiel od predchádzajúcich
svedkov), že nikdy nesúhlasil so zriadením špeciálneho súdu ani s platovými rozdielmi a na druhej

strane tvrdil, že sa kvôli tomuto s navrhovateľom pohádal až tak, že ho tento doslova vyhodil a od
vtedy sú ich vzťahy narušené. Inak povedané, je nelogické, aby na jednej strane tak svedok ako aj
navrhovateľ boli odporcami zriadenia špeciálneho súdu a platových rozdielov a na druhej strane sa
kvôli týmto otázkam rozhnevali, keďže mali na danú vec rovnaký názor. Na druhej strane však tento
svedok bol jediným svedkom, ktorý uznal, že nie je dôvod, u človeka (navrhovateľa), ktorý celý život tvrdo

pracoval, na rozdielny prístup v platoch. Avšak okrem tohto všeobecného tvrdenia nepotvrdil žiadnu
konkrétnu skutočnosť resp. následok, ktorý z tohto dôvodu nastal v osobnostnej sfére navrhovateľa
(okrem žiadnym listinným dôkazom (napr. lekárskou správou a pod.) nepreukázaného tvrdenia o tom,
že navrhovateľ túto situáciu ťažko prežíval aj po zdravotnej aj po psychickej stránke).

Z vyššie uvedených výpovedí svedkov nemal teda súd za preukázané, že práve platová diskriminácia
v odmeňovaní sudcov vyvolala v osobnostnej (nemajetkovej) sfére navrhovateľa nepriaznivé následky
takého charakteru, že by bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločenskom,
rodinnom a pracovnom prostredí (navrhovateľ nemajetkovú ujmu odvíjal z rozdielnych platov sudcov
všeobecných súdov oproti platom sudcov špeciálneho súdu, avšak nepreukázal, že práve tento rozdiel

platov sa prejavil v znížení jeho cti a dôstojnosti v značnej miere v spoločnosti). Svedkovia vo
svojich výpovediach potvrdili skôr skutočnosť, že to bolo práve zriadenie samotného špeciálneho
súdu, ktorý rozdelil sudcov na dve skupiny a to neskorumpovaných, vzdelanejších sudcov špeciálneho
súdu a skorumpovateľných, menej vzdelanejších sudcov všeobecných súdov. Svedkovia vo svojich
výpovediach nepotvrdili žiadny konkrétny negatívny dopad na česť a dôstojnosť navrhovateľa,

vypovedali len vo všeobecnosti ako verejnosť vnímala tieto skutočnosti, avšak bez preukázania
konkrétnych následkoch na osobu navrhovateľa. Nepreukázali teda, že práve (konkrétne) osoba
navrhovateľa bola považovaná za menejcenného a nedôveryhodného v očiach verejnosti, teda nebolo
preukázané zníženie cti a dôstojnosti navrhovateľa v spoločnosti v značnej miere. Navrhovateľ teda
žiadnym dôkazom nepreukázal, že práve jeho osobu verejnosť vnímala ako menejcenného, menej

vzdelaného oproti sudcom špeciálneho súdu.V tomto smere (vzhľadom na výpovede svedkov) súd poukazuje aj na dôvodovú správu v ktorom je
vyjadrený zámer zákonodarcu k prijatiu právneho predpisu o zriadení špeciálneho súdu ako aj k prijatiu
zámeru o vyššom platovom ohodnotení sudcov špeciálneho súdu.

V dôvodovej správe k zriadeniu špeciálneho súdu sa uvádza, že hlavným dôvodom pre zriadenie
Špeciálneho súdu bola ochrana pred korupciou a organizovaným zločinom. Proti narastajúcej trestnej
činnosti v oblasti korupcie a organizovaného zločinu treba podľa dôvodovej správy prijímať ďalšie účinné
opatrenia. Jedným z týchto opatrení by malo byť prijatie navrhovanej právnej úpravy, ktorá umožní

špecializáciu a koordinovaný postup orgánov činných v trestnom konaní proti korupcii a organizovanému
zločinu.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že cieľom zriadenia špeciálneho súdu bolo posilniť boj proti
korupcii a organizovanému zločinu. Z uvedeného nemožno (tak ako to robili svedkovia) vyvodiť, že
cieľom zriadenia špeciálneho súdu bolo oddeliť skorumpovaných sudcov od neskorumpovaných, ani

nevzdelaných od vzdelaných a pod. Každý kto chcel zistiť prečo došlo k zriadeniu špeciálneho súdu
si mohol túto (verejne) prístupnú dôvodovú správu prečítať a až na základe uvedeného si vytvoriť
vlastný názor na vec. Ak tak svedkovia neurobili (hoci na túto tému diskutovali s inými osobami vrátane
navrhovateľa,jedenzosvedkovmádokoncaprávnickévzdelanie)abezďalšiehozaujalinázor,žetobolo
z dôvodu potreby oddelenia "lepších" sudcov od "horších" sudcov, nemôže táto skutočnosť odzrkadľovať

postoj celej verejnosti, tak ako sa to snažili svedkovia prezentovať. Ak mali svedkovia takýto názor, tak
to bol výlučne ich subjektívny názor na vec, a teda nemožno tu hovoriť, že takýto názor prevládal v celej
verejnosti. Každý mal totiž možnosť sa s obsahom dôvodovej správy oboznámiť, a tak zaujať vlastný
názor na vec.

Rovnako tak dôvodová správa k zavedeniu ustanovenia §69 ods. 2 do zákona č.385/2000 Z.z. nič
nehovorí o tom, že vyššie platy pre sudcov špeciálneho súdu boli zavedené preto, lebo by títo sudcovia
mali vyššie vzdelanie, lepšiu prax, boli dôveryhodnejšími prípadne neboli skorumpovaní. Nič v tomto
smere sa v dôvodovej správe nevyskytuje. Preto rovnako, ako bolo uvedené vyššie, ak mali svedkovia
takýto názor, bol to ich subjektívny názor a tento nemôže odzrkadľovať názor celej verejnosti. Zvýšenie

príplatku pre sudcov špeciálneho súdu bolo v dôvodovej správe zdôvodnené nasledovne:

"Uvedené (t.j. zvýšenie príplatku z dvojnásobku na šesťnásobok priemernej mzdy) je odôvodnené
veľkým rizikom vykonávania úkonov a rozhodovania vo veciach v právomoci Špeciálneho súdu. Ide o
najťažšie a najväčšie trestné kauzy. V súčasnosti upravené platové zvýhodnenie oproti iným sudcom

(dvojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy...) sa ukázalo ako nedostatočným a o pôsobenie
na Špeciálnom súde je minimálny záujem."

Je síce pravdou, tak ako to konštatoval Ústavný súd SR vo svojom náleze, že citovaný výrok spolu s
absencioukonkretizáciedôvodovtýkajúcichsavyššiehoohrozeniasudcovšpeciálnehosúdunaznačujú,

že zvýšenie príplatku malo skôr charakter "hmotného stimulu" v súvislosti s ťažkosťami týkajúcimi
sa personálneho obsadenia tohto súdu, ako charakter skutočnej kompenzácie zvýšeného rizika jeho
sudcov, avšak neznamenal, že príplatok sudcom špeciálneho súdu mal byť priznaný pre ich lepšie
vzdelanie, dlhšiu prax, prípadne preto, že nie sú korumpovateľný, ale mal plniť funkciu hmotného
stimulu, aby bol väčší záujem o tieto funkcie (aj keď dôvodová správa hovorí o prejednávaní najťažších

a najväčších trestných káuz sudcami špeciálneho súdu). Rovnako sa v tomto smere natíska otázka,
vzhľadom na stimulačný charakter príplatku pre nezáujem sudcov vykonávať funkciu sudcu špeciálneho
súdu, prečo sa navrhovateľ ako trestný sudca neuchádzal o tento post, keď bol nedostatok záujemcov?

Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy musí mať súd preukázané, že sú tu okolnosti
potvrdzujúce, že v konkrétnom prípade nestačí len primerané zadosťučinenie, a to najmä z
hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých navrhovateľovi vzhľadom na
postavenie navrhovateľa v rodine a spoločnosti.

Súd pri priznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch musí v každom jednotlivom prípade vychádzať z
dostatočne zisteného skutkového stavu a v tomto rámci sa opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné
hľadiska vzťahujúce sa k zisteniu miery zásahu do osobnostných práv dotknutej osoby.O zníženie dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere ide, pokiaľ ujmu
vzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba vzhľadom k povahe, intenzite, opakovaniu, trvaniu a šírke
okruhu pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako závažnú. Aj keď sa určenie výšky

tohto zadosťučinenia stáva predmetom voľného uváženia súdu, musí súd v každom jednotlivom prípade
vychádzať z úplného skutkového stavu a v tomto rámci sa opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné
hľadiska.

V posudzovanom prípade však súd nemal možnosť (neboli predložené dôkazy, hoci dôkazné bremeno

zaťažovalonavrhovateľa)saoprieťocelkomkonkrétneapreskúmateľnéhľadiská,ktorébynasvedčovali
existenciu nemajetkovej ujmy u navrhovateľa (dostatočne sa teda nepreukázala reakcia svedčiaca o
znížení dôstojnosti navrhovateľa v značnej miere). Vo všeobecnosti možno konštatovať, že nižší plat
(v porovnaní so sudcom špeciálneho súdu) sa musí odzrkadliť na kvalite životnej úrovne sudcu oproti
sudcovi špeciálneho súdu, avšak táto skutočnosť sama o sebe (bez ďalšieho) nemá automaticky za
následok zníženie dôstojnosti a cti v spoločenských kruhoch v značnej miere. V podstate v každom

odvetví sa vyskytujú platové rozdiely za rovnakú prácu, avšak táto skutočnosť sama o sebe nevyvoláva
zníženie dôstojnosti u fyzickej osoby.

Pokiaľ ide o ohlas verejnosti na otázku rozdielu v odmeňovaní sudcov špeciálneho súdu a všeobecných
súdov (t.j. prípadnú kritiku tejto skutočnosti zo strany laickej ale i odbornej verejnosti a pod.), v

tomto smere navrhovateľ nepredložil žiaden dôkaz (napr. novinový článok) preukazujúci negatívne
vnímanie tejto skutočnosti verejnosťou. Práve naopak, negatívne reakcie verejnosti vyvolávajú práve
antidiskriminačné žaloby sudcov všeobecných súdov, pričom práve priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch by mohlo spôsobiť zníženie vážnosti sudcov v spoločnosti.

Ako už bolo uvedené vyššie, ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, je povinný upustiť od
svojho konania, a ak je to možné, napraviť protiprávny stav alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie,
prípadne až náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ak táto vznikla a primerané zadosťučinenie sa javí
ako nepostačujúce.

Súd mal (ako vyššie uviedol) za to, že tu nepochybne v odmeňovaní sudcov k diskriminácii došlo,
táto však bola odstránená prijatím zákona č. 291/2009 Z.z. o špecializovanom trestnom súde (nahradil
protiústavný špeciálny súd), ktorý nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu
SR, sp. zn. PL.ÚS z 20.5.2009. Týmto okamihom došlo k upusteniu od diskriminačného konania
ako i k napraveniu protiprávneho stavu, keďže od tohto momentu nebol sudcom špeciálneho resp.

špecializovaného súdu vyplácaný funkčný príplatok vo výške 6 násobku priemernej nominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR, ale len dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej
mzdy zamestnanca v hospodárstve SR, tak ako to bolo upravené v pôvodnom znení pred prijatím
novely č. č. 122/2005 Z.z.. Túto formu nápravy diskriminačného stavu súd považoval za dostačujúcu, a
teda konštatovanie porušenia ústavných práv ako aj samotnej diskriminácie nálezom Ústavného súdu

SR, súd považoval za primerané zadosťučinenie - morálnu satisfakciu. Nebolo v konaní preukázané,
že by mal súd pristúpiť aj k priznaniu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže navrhovateľ dostatočne
nepreukázal zníženie jeho dôstojnosti a cti v spoločnosti v značnej miere. Vzhľadom na výpovede
navrhnutých svedkov možno konštatovať, že aj keby sa platy sudcov špeciálneho súdu nelíšili od platov
sudcov všeobecných súdov, tak by sa navrhovateľ cítil ako menejcenný oproti sudcom špeciálneho

súdu, nakoľko hlavným dôvodom zásahov do osobnostných práv navrhovateľa bolo samotné zriadenie
špeciálnehosúdu(viďvýpovedesvedkov)atedanebolapreukázanápriamapríčinnásúvislosťporušenia
osobnostných práv navrhovateľa z dôvodu rozdielneho odmeňovania sudcov, a pokiaľ ide o nápravu v
tomto smere (t.j. z dôvodu, že bol zriadený špeciálny súd), túto dostatočným spôsobom poskytol Ústavný
súd SR svojim nálezom a následnou úpravou, t.j. prijatím zákona č. 291/2009 Z.z..

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto
rozsudku a žalobný návrh ako nedôvodný zamietol.

Odporca mal vo veci plný úspech, preto mu podľa § 142 ods. 1 patrí náhrada trov konania voči

navrhovateľovi. Nakoľko si však odporca náhradu trov konania neuplatnil, pričom mu trovy konania ani
nevznikli, súd mu náhradu trov nepriznal.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia na Okresnom súde Bratislava
I v Bratislave. Z odvolania má byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo

sleduje, a musí byť podpísané a datované.
Zároveň v ňom treba uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa
toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis