Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 4, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/199/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8216204280
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8216204280.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION
a.s., Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava - Ružinov, IČO:47967692, zast. Advokátska kancelária JUDr.
Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., Martinčekova 13, 821 01 Bratislava - Ružinov, proti žalovanému: C.
D., L.. XX.XX.XXXX, G. XX, XXX XX N., o zaplatenie 1 952,42 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Bardejov, č. k. 1Csp/35/2016-143 zo dňa 08. 06. 2018 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o
trovách konania.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:

„Žalovaný je p o v i n n ý žalobcovi zaplatiť 1.813,13 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,15% ročne
od 27.7.2014 do zaplatenia v splátkach vo výške 38,- eur mesačne splatných vždy do 20. dňa v mesiaci
počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku pod následkom straty výhody splátok v prípade neuhradenia
ktorejkoľvek splátky riadne a včas, čím nastane splatnosť celého plnenia.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

Stranám nepriznáva nárok na náhradu trov konania“.

2.Svoje rozhodnutieprávneodôvodnilust.§261ods.3písm.d),§497,§499,§502ods.1Obchodného
zákonníka, § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase vzniku právneho

vzťahu, čl. 3 ods. 1 - 3, čl. 5, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993, § 1 ods.
1, 2, 8, § 2, § 9 ods. 1, 2, 6, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného
v čase vzniku zmluvného vzťahu, § 52, § 53 ods. 1 - 6, § 54 ods. 1, 2, § 565, § 563, § 517 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.

3. Vychádzal zo zistenia, že medzi predchodcom žalobcu a žalovaným bol založený záväzkový vzťah
úverovouzmluvuzodňa10.07.2013,nazákladektorejposkytolpredchodcažalobcužalovanémuúver2

000 eur za podmienok uvedených v zmluve, vo VOP, obchodných podmienkach za použitia Obchodného
zákonníka. Na účet žalovaného boli poskytnuté finančné prostriedky vo výške 2 000 eur, žalovaný plnil
na účet žalobcu sumu 186,87 eura so započítaním na poplatky, úroky a istinu. Výzvou zo dňa 11. 07.2014 bol žalovaný vyzvaný na zaplatenie sumy 2 362,88 eura v lehote 10 dní od doručenia výzvy z
dôvodu predčasného zosplatnenia úveru pre jeho neplnenie ku dňu 11. 07. 2014.

4. Súd vyhodnotil, že uzavretá zmluva je zmluva spotrebiteľská, lebo právny predchodca žalobcu pri
uzatváraní úverovej zmluvy vystupoval ako dodávateľ, žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, pretože pri
uzatváraní zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Vzťahy
medzi účastníkmi na základe zmluvy vznikli v dobe, kedy Slovenská republika už transformovala do
právneho poriadku Smernice EÚ v oblasti ochrany spotrebiteľa. Východiskom spotrebiteľskej ochrany

je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym
dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácií, s ohľadom na väčšiu
profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a
konečne so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových
zmlúv. K základným princípom spotrebiteľských zmlúv patrí, že nesmú obsahovať neprijateľnú zmluvnú
podmienku, teda také dojednanie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky.
Z hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Smernica Rady 93/13/EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách si stanovila práve za cieľ vyvážiť faktickú
nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu.

5. Vo vzťahu k uplatnenej istine, úrokom, poplatkom a úrokom z omeškania žiadaným žalobcom
z úverovej zmluvy, súd skonštatoval, že v zmluve absentuje riadne uvedenie údajov o adrese
predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť žiadanej v zmysle § 9
ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. Ďalej absentujú náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č.
129/2010 Z. z. (celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť), nesprávne je určená RPMN, zároveň sú

v zmluve nesprávne vyčíslené celkové náklady spotrebiteľa, ktoré má na úver zaplatiť. Neobstojí dôkaz
predložený žalobcom, a to predpis splátok k zmluve, nakoľko uvedená listina nie je súčasťou zmluvy,
lebo zo znenia predloženej zmluvy o úvere to nevyplýva a zmluva ani neobsahuje dohodu o amortizácií
istiny, úrokov, či ďalších nákladov, či právo spotrebiteľa podľa § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.
z. Absencia týchto uvedených náležitostí zmluvy má za následok, že úver sa v tomto prípade považuje

za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. Z toho vyplýva,
že žalobca má právo na vrátenie len skutočne poskytnutého plnenia, teda poskytnutého úveru sumy 2
000 eur, prípadne právo na úhradu úrokov z omeškania z tejto sumy.

6. V danom prípade bol úver poskytnutý vo výške 2 000 eur, žalovaný uhradil na účet žalobcu sumu

186,87 eura, teda žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na istine sumu 1 813,13 eura (2 000 eur -
186,87 eura).

7. Vzhľadom k tomu, že úverová zmluva neobsahuje zákonom žiadané náležitosti, súd skonštatoval,
že žalovaný môže byť v omeškaní len so zaplatením sumy 1 813,13 eura. Výzvou zo dňa 11. 07. 2014

bol žalovaný vyzvaný na zaplatenie dlhu vo výške 10 dní (§ 563 Občianskeho zákonníka). Žalovaný je
preto v omeškaní so splatením dlhu už dňom nasledujúcim po splatnosti uvedenej vo výzve, teda odo
dňa 27. 07. 2014. Preto súd rozhodol, že žalobcovi okrem istiny 1 813,13 eura patrí v zmysle § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka aj úrok z omeškania vo výške 5,15 % ročne od 27. 07. 2014 do zaplatenia,
keďže žalovaný je naďalej v omeškaní s jej zaplatením.

8. Súd lehotu na splnenie povinnosti uloženej žalovanému rozsudkom určil v súlade s ust. § 232 ods. 3,
4 CSP s prihliadnutím na návrh žalobcu v splátkach vo výške 38 eur mesačne, zároveň určil podmienky
splatnosti a zosplatnenia dlhu v prípade jeho nesplácania s tým, že dlžná suma by mala byť zaplatená
v primeranej lehote.

9. V prevyšujúcej časti súd žalobu vzhľadom na vyššie uvedené zamietol (vo vzťahu k istine, úrokom a
prislúchajúcim úrokom z omeškania uplatnených z týchto súm) a neprihliadal na argumentáciu žalobcu,
keďže je v rozpore s citovanými ustanoveniami na ochranu spotrebiteľa. Zároveň súd v tejto súvislosti
poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. 03. 2016, sp. zn. 20Co/50/2015, kde

sa súd vysporiadal s otázkou nepriameho účinku Smernice.

10. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP tak, že nepriznal stranám sporu náhradu
trov konania, nakoľko žalovaný si náhradu trov konania neuplatňoval, ani mu žiadne preukázateľne trovynevznikli a žalobca bol v konaní úspešný len čiastočne (neúspešný v časti istiny, vyčíslených úrokov a
ďalších úrokov).

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, len proti výroku, ktorým
súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Namietal, že neboli splnené procesné podmienky, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkal súdu prvej inštancie,
že nemal možnosť sa procesne v konaní brániť, keď súd svojim postupom znemožnil mu účasť v konaní

a bez toho, aby žalobcu oboznámil o výsledku posúdenia prejudiciálnej otázky o možnej bezúročnosti
a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, žalobu o zaplatenie peňažnej sumy zamietol. Ďalej odvolateľ
uvádza, že súd prvej inštancie nevyzval žalobcu na vyjadrenie sa k otázke určenia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti a nepostupoval podľa § 129 CSP, a teda súd prvej inštancie mal žalobcu vyzvať aj
na odstránenie vady podania vo veci samej, ktorá nebráni pokračovaniu v konaní, ak je to účelné pre
ďalší priebeh konania. Odvolateľ namieta, že súd prvej inštancie nevyzval žalobcu ani podľa § 157 CSP,

aby sa vyjadril k predbežnému právnemu posúdeniu veci o vyhlásení bezúročnosti a bezpoplatkovosti
zmluvy o úvere za účelom rýchleho a hospodárneho konania. Súd prvej inštancie mal podľa odvolateľa
vytýčiť termín predbežného prejednania sporu podľa § 168 CSP, ktorého účelom je zabráneniu tzv.
prekvapivých rozhodnutí, akým napadnuté rozhodnutie nesporne je. Ďalej uviedol, že údaj o výške
poskytnutého úveru, ako aj celkovej výške nákladov zmluva o úvere obsahuje, pričom takýto výklad

súdu prvej inštancie je podľa názoru žalobcu šikanóznym uplatňovaním práva a prílišným formalizmom.
S poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-42/15 samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou zmluvy
o úvere, nakoľko je celková čiastka úveru jednoznačne identifikovateľná jednoduchým matematickým
výpočtom. Rovnako odvolateľ nesúhlasí s tvrdením súdu týkajúcim sa skutočnosti, že v zmluve o

úvere je uvedený nesprávny údaj o celkovej výške nákladov a výška RPMN je vypočítaná nesprávne.
Nie je vôbec jasné, na základe akých skutočností súd tvrdí, že údaj o celkovej výške nákladov a
RPMN je nesprávny. Žalobca súdu zaslal listinu s výpočtom RPMN, ktorý je vypočítaný podľa vzorca
uvedeného v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzorec výpočtu RPMN žalobcovi, resp. jeho
právnemu predchodcovi, do kalkulačky implementoval externý dodávateľ, ktorý garantuje správnosť

výpočtu RPMN. V predmetnom výpočte je vidieť, že 59.splátka úveru bola len vo výške 43,13 eura
a 60.splátka úveru bola len vo výške 0 eur. Žalobca (banka) pred poslednou celou splátkou zasiela
žalovanému (dlžníkovi) informáciu o výške poslednej splátky, čiže ak posledná splátka je vo výške 45,57
eura, tak žalobca zašle pred jej splatnosťou žalovanému list, ktorým mu oznámi túto poníženú splátku a
zároveň mu oznámi, že sa jedná o poslednú splátku. Uvedené je práve z dôvodu, že bankový systém je

nastavenýnadobusplácaniavrokoch,pričomsamotnýžalovanýsivžiadosti(okreminého)mámožnosť
zvoliť výšku úveru, ako aj dobu splácania úveru v rokoch a z dôvodu, že výška mesačnej splátky (bez
poistenia) je zaokrúhľovaná na celé eurá. S poukazom na ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z.
uviedol,žepoplatkyzanepovinnépoistenieúverusanezapočítavajúdocelkovýchnákladovúveru.Preto
na základe uvedených skutočností uviedol, že celková výška RPMN bola vypočítaná správne a súd prvej

inštancie nesprávne rozhodol, keď z tohto dôvodu považoval zmluvu za bezúročnú a bezpoplatkovú.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne
žiadal, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania.

12. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania

(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

14. Odvolací súd sa vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu zaoberal najprv tým, či postupom
súdu prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám

uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP).15. Odvolateľ vzhliadal dôvod naplnenia odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm.
b) CSP v tom, že súd prvej inštancie ho nevyzval na vyjadrenie sa k otázke určenia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru, teda nepostupoval podľa § 129 CSP. K tomu odvolací súd uvádza, že postup

podľa § 129 CSP prichádza do úvahy vtedy, ak ide o podanie vo veci samej, z ktorého nie je zrejmé,
čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo ide o podanie neúplné, či nezrozumiteľné, takýto postup je
odôvodnený iba za splnenia podmienky, že pre daný nedostatok žaloby nemožno v konaní pokračovať.
V posudzovanej veci však žaloba netrpela takými nedostatkami, ktoré by bránili súdu prvej inštancie
v konaní pokračovať, preto nebol daný dôvod na postup podľa § 129 CSP. Pokiaľ žalobca neuviedol

dostatočnéskutkovétvrdenia,činepredložildostatočnédôkazy,odôvodňujúcejehožalobnýnárok,môže
sa to premietnuť jedine v neunesení dôkazného bremena a následnom zamietnutí žaloby, nie je však
v dôvodnosti postupu podľa § 129 CSP. Možnosť vyjadriť sa k predbežnému právnemu posúdeniu veci
rozhodne neodôvodňuje postup podľa § 129 CSP, ide o postup spadajúci pod ust. § 181 ods. 2 CSP.

16. Odvolací súd poukazuje na to, že inštitút predbežného prejednania sporu upravený v ust. § 168 ods.

1 CSP je fakultatívnym inštitútom.

17.Súdprvejinštanciesvojerozhodnutieriadneavúplnostiodôvodnil,jepotrebnéuviesť,žepožiadavka
na riadne, úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý

argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia
odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim
(Ruiz Torija c./ Španielsko
z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).

18. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov žalobe v časti nevyhovel, odôvodnenie jeho
rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné
konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k
porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie
práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje

rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

19. Vo vzťahu k odvolacej námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd uvádza.

20. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená zmluva o úvere

medzi právnym predchodcom žalobcu (Poštová banka a. s.) a žalovaným zo dňa 10. 07. 2013 (ďalej
len „Zmluva“), je zmluvou o spotrebiteľskom úvere vychádzajúc z postavenia žalobcu ako veriteľa a
žalovaného ako dlžníka zo zmluvy a že je namieste aplikovať zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch účinného v čase vzniku zmluvného vzťahu.

21. Súd prvej inštancie ustálil, že v predmetnej zmluve nie je dostatočne jasne uvedená celková čiastka,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Zároveň poukázal na skutočnosť, že v predmetnej zmluve nie je uvedený
správny údaj o celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť.

22. Z obsahu zmluvy uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu - Poštová banka a. s. a

žalovaným (č. l. 20 - 21 spisu) má odvolací súd za preukázané, že výška úveru je 2 000 eur, výška
mesačnej splátky 62,29 eura, počet splátok v mesiaci 60, úroková sadzba 24,50 % p. a., RPMN banky
27,44 % p. a., priemerná RPMN na trhu 20,44 % p. a., celková výška nákladov 1 465,08 eura a poistenie
v podobe základného súboru poistenia.

23. Za situácie, že spotrebiteľ uhradí veriteľovi požadovaných 60 splátok vo výške 62,29 eura, zaplatí
celkom 3 737,40 eura. Celkové náklady žalovaného tak predstavujú sumu 1 737,40 eura a nie sumu
1 465,08 eura ako vyplýva zo zmluvy. Z obsahu vyššie špecifikovanej zmluvy, ktorá je súčasťou spisu,
nijako nevyplývajú skutočnosti, na ktoré v odvolaní poukazuje žalobca, a to, že výška 59.splátky bola
vo výške 43,13 eura a 60.splátka úveru bola nulová. Takéto tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom

dokazovaní (t. j. zmluva zo dňa 10. 07. 2013), a preto ich odvolací súd posúdil ako nedôvodné.24. Konštrukcia, podsúvaná odvolateľom, o výške predposlednej a poslednej splátky, či neuvedenie
dojednaného poistného následne do RPMN, je tak bez právneho významu, pretože tieto skutočnosti z
hlavných parametrov úveru, uvedených v zmluve, jednoznačne nevyplývajú.

25. Žalobca v predmetnej Zmluve drobným písmom uviedol klauzulu s nasledovným textom: „Celkovú
čiastku Úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom.“, no ani
uvedeným neodstránil neurčitosť a nejednoznačnosť uvedeného údaju v zmluve týkajúceho sa
celkových nákladov dlžníka.

26. Z čl. 2 Zmluvy tiež vyplýva, že žalovaný žiadal o poistenie schopnosti splácať úver výberom medzi
základným súborom poistenia a komplexným súborom poistenia, a to vyznačením krížiku - základný
súbor poistenia a spĺňa podmienky na vznik poistenia schopnosti splácať úver vo zvolenom súbore
poistenia. V spodnej časti čl. 2 žiadosti o poskytnutie úveru je malým písmom naformulované, okrem
iného, vyhlásenie klienta, že sa s týmito informáciami oboznámil, zvolené Poistenie si vybral slobodne,

bez nátlaku a vyhovuje jeho potrebám a jeho finančnej situácii. Formuláciou textu žiadosti o poistenie
a zakomponovaním naformulovaného vyhlásenia dlžníka malým písmom do ostatného textu, banka
takouto formou skryla pre spotrebiteľa text, o ktorom je dôvodné sa domnievať, že ujde pozornosti
spotrebiteľa a ktorým si banka v konečnom dôsledku ošetrila samotné uzatvorenie zmluvy o poistení.
Žalovaný súčasne jedným podpisom na Zmluve o úvere podpísal aj tú časť zmluvy, ktorá sa týkala

iného právneho úkonu (poistnej zmluvy) a ktorej podmienky sú ďalej uvedené v úverových podmienkach
(čl. 11 Zmluvy). Takému konaniu nemožno priznať právnu ochranu poistenia schopnosti splácať úver
vo formulári, ktorý banka použila a následné „vyhlásenie spotrebiteľa o slobodnom výbere poistenia,
bez nátlaku,“ je nanúteným poistením žalovanému. Pokiaľ za takýchto okolností právny predchodca
žalobcu so žalovaným uzavreli poistenie, mali byť náklady na poistenie zahrnuté do celkových nákladov

spotrebiteľa, čo preukázateľne neboli, preto údaj o RPMN v poistnej zmluve nie je uvedený správne
a je uvedený v neprospech žalovaného, pretože nezohľadňuje všetky náklady žalovaného. Výška
mesačného poistného, ktoré bolo dohodnuté v Zmluve ako základný súbor poistenia, napriek tomu, že
nebolo zahrnuté medzi celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom podľa § 2 písm.
g)ZoSÚ,taknepochybnenavyšujehodnotucelkovýchnákladovspotrebiteľskéhoúveruavýpočetročnej

percentuálnej miery nákladov (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co/259/2018 zo
dňa 18.10.2018).

27. Uvedené konanie nemožno posúdiť inač ako nekalé, nakoľko žalobca ako veriteľ poskytol
spotrebiteľovi nesprávne informácie o tom, aká bude hodnota jeho úveru.

28. „Za splnenie povinnosti uviesť údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je možné
považovať len prípad, kedy má spotrebiteľ jednoznačnú vedomosť o údajoch uvedených v ust. § 9 ods. 2
zák. č. 129/2010 Z.z. v čase, kedy zmluvu na znak súhlasu podpisuje a vyjadruje vôľu byť ňou viazaný,
ktorý údaj musí byť zrozumiteľný a bez pochybností poznateľný. Úverová zmluva je konsenzuálnym

kontraktom a už pri uzavretí zmluvy v deň jej uzavretia, bez ohľadu na deň poskytnutia spotrebiteľského
úveru, alebo akékoľvek ďalšie oznámenia (tiež o inej výške predposlednej, či poslednej splátke),
musia byť dohodnuté určito a jednoznačne jej podstatné obsahové náležitosti. Bolo preto povinnosťou
právneho predchodcu žalobcu v uzatvorenej zmluve jednoznačne a zrozumiteľne aj tento údaj uviesť a
to v rámci hlavných parametrov úveru a tiež tak, aby nebol vo vnútornom rozpore s ďalšími parametrami

úveru. Účelu úpravy spotrebiteľského práva, ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana
ako slabšieho účastníka právneho vzťahu zodpovedá len taký výklad uvedeného ustanovenia, ktorý
jasneazrozumiteľnestanovuje(bezmožnostivariabilných,čišpekulatívnychinterpretácií)akájecelková
čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, pričom netreba ďalej zdôrazňovať, že táto musí byť vzájomne
súladná s ostatnými hlavnými parametrami úveru zavedenými do zmluvy.

29. Pri posudzovaní spornej otázky je potrebné vziať na zreteľ, že v spotrebiteľskom vzťahu je dodávateľ
vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby
poskytuje. Preto treba od dodávateľa očakávať aj vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude
správať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak takto nepostupuje, spreneverí dôveru druhého účastníka

zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania, a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť
právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje aj tým, že text spotrebiteľskej zmluvy, zvlášť ak
sa jedná o zmluvu formulárovú, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný
a logicky usporiadaný. Napr. zmluvné dojednanie musí mať dostatočnú veľkosť písma, nesmie byť vovýrazne menšej veľkosti, ako ďalší text, nesmie byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem
nepodstatného charakteru. Pri konštrukcii zmluvy a súvisiacich dokumentov je potrebné sa zaoberať
tiež otázkou, či úmyslom dodávateľa skutočne bolo postupovať v zmysle zákona tak, aby priemerný

spotrebiteľvčaseuzatváraniazmluvymalvedomosťovšetkýchpodstatnýchparametrochúveruamohol
tak posúdiť svoju úverovú zaťaženosť, v súvislosti s čím je potrebné dodať, že nekalé obchodné praktiky
sú zakázané /§ 7 zák. o ochrane spotrebiteľa.“/ (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
27Co/13/2018 zo dňa 27.09.2018).

30. Podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že
spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27. júna
2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25, ako aj z
26. októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25).

31.Vzhľadomnatútosituáciuznevýhodnenéhopostaveniačlánok6ods.1smernice93/13stanovuje,že
nekalépodmienkyniesúprespotrebiteľazáväzné.Akovyplývazjudikatúry,ideokogentnéustanovenie,
ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudky

Mostaza Claro, už citovaný, bod 36, a zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C-243/08, Zb. s. I-4713, bod 25).

32. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica 93/13 dosiahnuť, Súdny dvor
viackrát zdôraznil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže
byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy

(rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27; Mostaza Claro, už citovaný,
bod 26, ako aj zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones, C-40/08, Zb. s. I-9579, bod 31).

33. Možnosť súdu skúmať aj bez návrhu nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný na
dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý

spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku
7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu
používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo
dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza
Claro, už citovaný, bod 27).

34. Táto možnosť priznaná súdu sa považuje za nevyhnutnú na zabezpečenie účinnej ochrany
spotrebiteľa, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tento spotrebiteľ o svojich
právachnevie,alebomáťažkostisichuplatnením(rozsudkyCofidis,užcitovaný,bod33,akoajMostaza
Claro, už citovaný, bod 28).

35. Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ,
ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania
nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený
od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis,

už citovaný, bod 34)

36. V tejto súvislosti je vhodné spresniť, že článok 6 ods. 1 smernice má kogentnú povahu. Okrem
toho treba zdôrazniť, že podľa judikatúry Súdneho dvora predmetná smernica ako celok predstavuje
opatrenie nevyhnutné na splnenie poslania zvereného Európskej únii a, najmä, na zvýšenie životnej

úrovne a kvality života v celej Únii (pozri rozsudky Mostaza Claro, už citovaný, bod 37, ako aj Asturcom
Telecomunicaciones, už citovaný, bod 51).

37. Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov,
ktorú smernica zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné

s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem
verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 52).38. Princíp ochrany spotrebiteľa vyžaduje transparentnosť zmluvných dojednaní, ktoré sú spotrebiteľovi
dodávateľom predkladané k podpisu. Z nich musí byť zrejmé, aké bude finálne finančné zaťaženie
príjemcu úveru, lebo len takto informovaný spotrebiteľ môže urobiť spoľahlivú komparáciu na trhu

dostupných a ponúkaných úverov bez toho, aby neskôr zistil, že vychádzal zo zámerne skreslených
informácií. Problém ochrany spotrebiteľa nespočíva v zákaze obchodných podmienok, ale v možnosti sa
s nimi riadne oboznámiť v ich zreteľnom označení, formulácii a možnosti ich po zrelej úvahe akceptovať
alebo odmietnuť.

39.Podľaodvolaciehosúdu,niejeničímvýnimočnýmvysledovať,žesúdnekonaniavrôznychpodobách
sa stávajú priestorom na sofistikované právne konštrukcie, ktorými sa sleduje obohatenie sa na úkor
iného a kým osoba konajúca s takýmto zlým úmyslom vyzerá ako odborne zdatný subjekt, tak obeť
takéhotokonaniaodborneslabýaneskúsenýspotrebiteľjevovýsledkuosobounezodpovednou.Zmysel
a cieľ súdneho konania a výkonu spravodlivosti ekvity sa pri nadmerne formalistickom prístupe úplne
vytráca. Za všetko hovorí výsledok takéhoto procesu, podľa ktorého je evidentne spotrebiteľ zaviazaný

na plnenia z nečestných zmluvných podmienok v násobkoch k výške úveru.

40. Súd by mal mať na zreteli základný účel konania - poskytnutie spravodlivej ochrany subjektívnym
právam účastníkov (porov. spravodlivosť nad formálne znenie zákona, správa prezidenta SR o stave
republiky z 18. 06. 2015). Ústavné články o súdnej ochrane čl. 46 a nasl., čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd spolu s občianskym súdnym poriadkom predstavujú všeobecné
požiadavky spravodlivého procesu. Vzťah práva a spravodlivosti načrtol Český Ústavný, súd keď v
jednom zo svojich nálezov uviedol: „súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí
smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen
súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a

účel toho, ktorého záujmu chráneného príslušnou normou” (porovnaj nález Ústavního soudu ČR sp. zn.
II.ÚS 222/07).

41. Z dôvodu existujúceho nebezpečenstva, že priemerne obozretný spotrebiteľ to nedokáže, je práve
zo strany súdneho dvora judikovaná nevyhnutnosť ex offo súdnej kontroly. Je síce pravdou, že SD EÚ

zvýšil nároky na spotrebiteľov a na ich aktivitu (porov. rozsudok C-34/13 Kušionová), ale vo vzťahu k
tomu , aby sa snažili a urobili viac pre to, aby sa vec dostala pred súd.

42. Pokiaľ však už má vec sudca tzv. ,,na stole“ a preskúmava vec, tak podľa názoru odvolacieho súdu
je povinný ex offo reagovať na nečestné konanie veriteľa a nečestné zmluvné podmienky a naplniť tak

článok 6 Smernice.

43. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

44. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu
absencie predpokladov potrebných na výpočet RPMN. Pri výpočte RPMN sa vychádza aj z údajov §
9 odsek 2 písm. k/ ZoSÚ. K údaju o RPMN odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z najdôležitejších
údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a
preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa musia

uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky.

45.Odvolacísúdmázato,ževúverovejzmluveniesúuvedenévšetkypredpokladypotrebnénavýpočet
RPMN. Odvolací súd zastáva názor, že týmito predpokladmi je uvedenie výšky úveru, výšky splátky,
jej intervalu, počtu splátok, uvedenie výšky úrokov, nákladov na poistenie a prípadných poplatkov. Je

nepochybné, že v predmetnej úverovej zmluve tento údaj chýba, nie je uvedené aké predpoklady boli
použité pre výpočet RPMN, a preto už len z tohto dôvodu je potrebné považovať úver za bezúročný a
bez poplatkov.

46. Tento údaj v iných dokladoch by súd akceptoval len v prípade, ak by dlžník na túto skutočnosť bol

upozornený priamo v zmluve odkazom na príslušnú listinu. V zmluve však žiadny takýto odkaz nie je, a
teda v tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno.47. Z týchto dôvodov je podľa odvolacieho súdu plne legitímny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru poskytnutého žalovanému, a to v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ v zmysle ktorého
poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom

úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Odvolací súd podotýka, že pre
záver o bezúročnosti úveru, postačuje aj absencia čo i len jednej z obligatórnych náležitostí zmluvy o
spotrebiteľskom úvere.

48. Čo sa týka námietky žalobcu o neprimeranosti a nevyváženosti poskytnutia ochrany spotrebiteľovi,

odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013,
sp. zn. 6MCdo/9/2012, podľa ktorého kým rešpektovanie princípu „neznalosť zákona neospravedlňuje“
v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) je potrebné
vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do
úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu
totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým

je „princíp ochrany spotrebiteľa“. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite
praktického života odporuje požiadavka na podrobnú (až detailnú) znalosť právnych predpisov zo strany
spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti,
mu nemôže byť na ujmu.

49. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti,
ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil
prihliadajúc aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

50. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP.
Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaný bol úspešný, no v priebehu
odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej
stranenároknanáhradutrovodvolaciehokonanianevznikol.Odvolacísúdvychádzalzčl.17Základných

princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP
v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom
prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní
nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho
konania.

51. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov
3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).