Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 25, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/378/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7816201374
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7816201374.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov

JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobcov 1) Q.. U. J., K.. XX.X.XXXX, I. - W.,
B. XXX/XX, X) Q.. K. J.Á., K.. XX.X.XXXX, I. - W., B. XXX/XX U. X) Š. J., K.. XX.XX.XXXX, I. - W., B.
XXX/XX, zast. JUDr. Jánom Dorkinom, advokátom Advokátskej kancelárie, Rožňava, Nám. baníkov 33,
proti žalovanej X. S., K.. X.X.XXXX, Č. XXX, zast. JUDr. Pavlom Gombosom, advokátom Advokátskej
kancelárie Košice, Letná 45, o odporovateľnosť právneho úkonu, o odvolaní žalobcov proti rozsudku
5C/31/2016-189 z 26.7.2018 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

Žalovanej priznáva náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že I. žalobu žalobcov zamieta, II. zaväzuje
žalobcov nahradiť žalovanej trovy tohto konania vo výške 100 % s tým, že o výške trov bude rozhodnuté
osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobcovia podanou žalobou domáhali a ako ju skutkovo
a právne odôvodnili, že žalovaná nesúhlasila so žalobou žalobcov, žiadala ju zamietnuť z dôvodu
nesplnenia zákonných predpokladov odporovateľnosti právnych úkonov, predovšetkým vymáhateľnosti
pohľadávky a úmyslom dlžníka ukrátiť veriteľa. Na základe vykonaného dokazovania rozhodol v zmysle

§ 42a ods.1,2 Občianskeho zákonníka, ktorého znenie citoval a uzavrel, že dlžníkov právny úkon musí
ukracovať uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, že vymáhateľnou je pohľadávka, ktorá má už
kvalitu judikovaného práva v zmysle Civilného sporového poriadku, alebo je vykonateľná podľa iných
procesných predpisov. Ukrátenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky predpokladá tiež také skrátenie /
zmenšenie/ majetku, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu alebo aspoň sčasti. Z toho
vyplýva, že ten, kto odporuje, musí dokazovať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka a dospel k
záveru, že nie sú splnené predpoklady odporovateľnosti právneho úkonu dlžníka - darovacej zmluvy,

pretože úmysel dlžníka nebol známy druhej strane - žalovanej. Je pravdou, že nehnuteľnosti nadobudla
blízka osoba na základe darovacej zmluvy, teda bez odplaty. Nebolo však preukázané, že obdarovaná -
žalovaná mala vedomosti o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa. Žalovaná študovala a pracovala v zahraničí
a v čase uzavretia darovacej zmluvy sa tiež zdržiavala v zahraničí a k rodičom dochádzala len
sporadicky. Žalovaná zo začiatku nemala vedomosti ani o tom, že jej otec má nejaké spory, pretože
ona sa nezaujímala o podnikateľskú činnosť svojho otca. Ukrátenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky
predpokladá také skrátenie /zmenšenie/ majetku, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu

alebo aspoň sčasti. Nestačí, že sa majetok dlžníka zmenšil, ale že sa zmenšil do takej miery, že to
ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku. Je pravdou, že majetok dlžníka sa zmenšil s
tým, že predmetné nehnuteľnosti previedol na žalovanú darovacou zmluvou a teda bezodplatne. Dlžník
však preukázal, že on naďalej podniká ako živnostník, pričom jeho príjem ročne je okolo 300 000,- eur.Okrem toho preukázal, že je vlastníkom pracovných strojov, ktorých zostatková hodnota je 48 198,-
eur. Teda v prípade, že by žalobcovia mali v konaní na Okresnom súde Revúca úspech, dlžník by mal
možnosť uspokojiť veriteľove pohľadávky z tohto majetku a príjmu. Výrok o trovách konania sa oprel o

§ 255 ods.1 CSP a žalobcov zaviazal nahradiť žalovanej trovy tohto konania vo výške 100 %, pretože
žalobcovia v konaní nemali úspech.
3.Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobcovia (205-208) vo všetkých jeho výrokoch, z
odvolacích dôvodov podľa § 365 ods.1 CSP písm. f) [t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam] a písm. h) [ t.j., že rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci]. Poukázali na bod 27. odôvodnenia
odvolaním napadnutého rozsudku, kde súd uviedol, že „dospel k záveru, že nie sú splnené predpoklady
odporovateľnosti právneho úkonu dlžníka - darovacej zmluvy, pretože úmysel dlžníka nebol známy
druhej strane - žalovanej." Ďalej súd v tej istej časti odôvodnenia uviedol, že „nebolo preukázané, že
obdarovaná-žalovanámalavedomostioúmysledlžníkaukrátiťveriteľa".Vsúvislostisvyššieuvedeným
žalobcovia poukazujú na to, že medzi stranami sporu nebolo sporným to, že vzťah dlžníka a žalovanej

ako obdarovanej z predmetnej darovacej zmluvy je vzťahom blízkych osôb v zmysle § 116 a 117 zák.
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej aj len ako „OZ").
Nakoniec vyplýva to aj z vykonaného dokazovania a konštatuje to aj súd. Citovali znenie § 42a ods.2 OZ
a majú za to, že z vyššie uvedeného vyplýva, že v prípadoch, keď právny úkon urobený medzi dlžníkom
a osobami jemu blízkymi alebo urobený v prospech týchto blízkych osôb (ktorým je veriteľ dlžníka

ukrátený alebo ktorý urobil dlžník v prospech blízkych osôb) sa úmysel ukrátiť veriteľa predpokladá.
To znamená, že v takýchto prípadoch platí vyvrátiteľná právna domnienka, ktorá uľahčuje právnu
pozíciu veriteľa. Preto preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa nie je podmienkou odporovateľnosti
v prípade, ak dlžník realizoval právny úkon s osobami jemu blízkymi alebo v prospech týchto osôb. V
takomto prípade sa existencia ukracujúceho úmyslu dlžníka predpokladá ex lege a skutočný úmysel

dlžníka pre procesný úspech žalujúceho veriteľa nie je podstatný. Rozhodujúcou skutočnosťou je
ukrátenie veriteľa, teda objektívny stav, ktorý svoje právne následky neodvodzuje od subjektívneho
motívu (ukracujúceho úmyslu) dlžníka. V tejto súvislosti poukázali na samotné znenie § 42a OZ,
komentár k tomuto ustanoveniu, ale aj na rozsiahlu judikatúru súdov. Osobitne poukázali na uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 30.3.2017 sp.zn.: 5Obdo/4/2016 (publikované pod R 67/2017), citovali z jeho

odôvodnenia a skonštatovali, že žalovaná takéto svoje dôkazné bremeno nijakým spôsobom neuniesla
a túto predpokladanú právnu domnienku nevyvrátila. V tejto súvislosti poukázali na to, že žalovaná
(pozn.: napriek tomu, že bola v spore právne zastúpená) neoznačila (nesplnila si ani len povinnosť
tvrdenia), nenavrhla a ani nepredložila (nesplnila si povinnosť predložiť dôkazy) žiaden relevantný dôkaz
o tom, že by bola v súvislosti s predmetným právnym úkonom vynakladala náležitú starostlivosť v

súvislosti s úmyslom dlžníka ukrátiť svojich veriteľov. Okrem toho sama žalovaná vo svojej výpovedi
na súde prvej inštancie uviedla, že v čase uzatvárania predmetnej darovacej zmluvy sa „nezaujímala o
majetkové pomery otca, že síce vedela čím sa zaoberá, ale o iné veci sa nezaujímala". Dôkaz: zápisnica
o pojednávaní zo 7.9.2017 (str.3, druhý ods.) zvukový záznam z pojednávania zo 7.9.2017 Žalovaná
teda nielenže nepredložila žiaden dôkaz, svedčiaci o prípadnej vyvrátiteľnosti predpokladanej právnej

domnienky, ale sama v podstate aj uznala, že žiadne úkony v tomto smere ani neurobila a že sa o to
ani nezaujímala. Aj v tejto súvislosti poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30.3.2017 sp.zn.
5Obdo/4/2016. Nemôže obstáť obrana len s poukazom napr. na prípadné dobré vzájomné vzťahy v
rodine alebo na dôveru medzi rodičom ako darcom a dieťaťom ako obdarovaným, pretože ani odkaz
na vzájomnú dôveru medzi blízkymi osobami nemôže nahrádzať dôkaznú povinnosť žalovanej strany

preukázať vynaloženie určitých konkrétnych úkonov náležitej starostlivosti tak, ako to predpokladá ust.
§ 42a OZ. Sú toho názoru, že na preukázanie náležitej starostlivosti zo strany žalovanej sa vyžadoval
určitý jej aktívny prístup, ktorý však nijakým spôsobom žalovaná nepreukázala a navyše sa vyjadrila tak,
že sa o to ani nezaujímala. Nemohlo by preto obstáť ani prípadné tvrdenie žalovanej, že sa spoliehala na
vzťah so svojim otcom, t.j. dlžníkom žalobcov a na jeho konanie alebo, že nemala dostatok skúseností a

poznatkov. Okrem toho žalobcovia poukazujú aj na to, že žalovaná predmetné nehnuteľnosti v podstate
neužíva, keďže žije v zahraničí a tieto naďalej užívajú jej rodičia, resp. jej otec. Nakoniec však pokiaľ ide
o vedomosť žalovanej o prebiehajúcom súdnom spore musia žalobcovia poukázať na tú časť výpovede
dlžníka, t.j. otca žalovanej na pojednávaní 7.9.2017, keď uviedol, že dcéra „nemala vedomosti o tom
zo začiatku, že proti mne sa vedie spor na Okresnom súde v Revúcej, ale povedal som jej až potom,

ako som začal chodiť na pojednávania" (str. 4 prvý ods. odpovede svedka zápisnice z pojednávania zo
7.9.2017). Túto časť výpovede nakoniec uviedol ajsúd prvej inštancie v bode 10. odôvodnenia rozsudku.
V tejto súvislosti potom musia poukázať na to, že prvé pojednávanie (teda čas, kedy začal dlžník, t.j.
otec žalovanej chodiť na pojednávania) v súdnom spore vedenom na Okresnom súde v Revúcej sp.zn.5Cb/2/2013 bolo 28.2.2014, čo bolo ešte pred uzavretím predmetnej darovacej zmluvy. Dôkaz: opis
časti zápisnice z 28.2.2014. Z uvedeného vyplýva, že nakoniec ani tvrdenie žalovanej o jej údajnej
„nevedomosti" o súdnom spore, vedenom proti dlžníkovi, t.j. jej otcovi, nieje pravdivé a usvedčuje ju

samotný jej otec. Tiež záver súdu (uvedený v bode 28. odôvodnenia rozsudku), že „dlžník by mal
možnosť uspokojiť veriteľove pohľadávky zo svojho majetku a príjmu" je jednak nesprávny, ale aj v
rozpore s tým, že súd sám konštatuje na inom mieste tohto bodu, že sa „majetok dlžníka zmenšil". Súd
skonštatoval a osvojil si záver, že „dlžník preukázal, že on naďalej podniká ako živnostník, pričom jeho
príjem ročne je okolo 300 000,-€". Je síce pravdou, že otec žalovanej toto uviedol vo svojej výpovedi,

avšak podľa názoru žalobcov, nie je pravdou, že by o tom bol predložil relevantné dôkazy. Naopak aj súd
v bode 12. odôvodnenia rozsudku uviedol, že z daňového priznania otca žalovanej, t.j. dlžníka vyplýva,
že za rok 2014 mal príjem vo výške 118 241,- €, v roku 2015 vo výške 134 514,- € a v roku 2016 vo výške
57 849,- €. Z týchto dôkazov predsa vyplýva, že síce otec žalovanej mohol mať príjem cca. 300 000,- €,
avšak nie ročne, ale za uvedené tri roky spolu, čo je podľa názoru žalobcov značný rozdiel. Okrem toho
ekonomická veličina „príjem" nie je „zisk" alebo „čistý príjem", teda peňažné prostriedky v celom rozsahu

použiteľné na prípadnú úhradu záväzkov, pretože na získanie takéhoto príjmu musel otec žalovanej
ako dlžník vynaložiť aj značné náklady v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Zo samotných daňových
priznaní dlžníka (otca žalovanej) nakoniec vyplývajú nasledovné skutočnosti: Daňové priznanie za rok
2014: -celkový príjem: 118.241,01 € - výdavky (náklady): 114.165,76€, základ dane (zisk): 4.075,25€.
Okrem toho z tohto daňového priznania vyplýva, že: majetok: 52 079,97 € z toho: dlhodobý hmotný

majetok: 34 269,- € pohľadávky: 15 925,- € záväzky celkom: 74 421,- € (pozn.: v tom však nieje
pohľadávka žalobcov) rozdiel v majetku - 11.546,-€ (pozn.: hodnota majetku, t.j. majetok mínus záväzky
bola záporná) Daňové priznanie za rok 2015: -celkový príjem: 134 514,- € -výdavky (náklady): 125
621,02 €, základ dane (zisk): 8 892,98 €. Okrem toho z tohto daňového priznania vyplýva, že: majetok :
54 405,- € z toho: dlhodobý hmotný majetok: 14 476,- € pohľadávky: 15 925,- €, záväzky celkom: 44

594,- € (pozn.: v tom však nie je pohľadávka žalobcov) rozdiel v majetku 9 811,- €, Daňové priznanie
za rok 2016: celkový príjem: 57 849,04 €, výdavky (náklady): 53 008,34 €, základ dane (zisk): 4 840,70
€. Okrem toho z tohto daňového priznania vyplýva, že: majetok: 22 978,- € z toho: dlhodobý hmotný
majetok: 8 305,- € pohľadávky: 3 811,- € záväzky celkom: 12 517,- € (pozn.: v tom však nie je pohľadávka
žalobcov) rozdiel v majetku 10 461,- €. Z vyššie uvedeného podľa ich názoru vyplýva iný záver, než

ten, ktorý urobil v tomto smere súd. Z prehľadu daňových priznaní za posledné roky totiž vyplýva, že:
dlžník (t.j. otec žalovanej) vôbec nehovoril pravdu, keď tvrdil, že má ročný príjem okolo 300 000,-€
[z daňových priznaní vyplýva, že takýto hrubý príjem mal za tri roky spolu (2014, 2015, 2016)], po
zohľadnení výdavkov, potrebných na dosiahnutie jeho príjmu, bol jeho daňový základ, t.j. zisk (čistý
príjem) v podstate minimálny (za rok 2014 vo výške 4 075,25€, za rok 2015 vo výške 8 892,98€ a za

rok 2016 vo výške 4 840,70 €), avšak v každom prípade taký, že ani z ďaleka nepostačuje na úhradu
ich pohľadávky, ktorá je vo výške 95 462,70 €, samotná hodnota majetku dlžníka po zohľadnení jeho
záväzkov je taká, že ani z ďaleka nepostačuje na úhradu ich pohľadávky (dokonca v určitom období
bola jeho hodnota záporná), dokonca v roku 2016 bola aj výška príjmu dlžníka výrazne nižšia než
v predchádzajúcich rokoch. Aj samotný dlžníkom predložený súpis jeho majetku vyznieva s ohľadom

na vyššie uvedené zavádzajúco a predovšetkým vôbec nepreukazuje likviditu ich pohľadávky. Nebolo
pritom zistené, že by dlžník mal akýkoľvek iný (nehnuteľný alebo iný majetok), pričom darovaním
nehnuteľného majetku v prospech žalovanej sa v každom prípade zmenšil jeho majetok. Na základe
takýchto dôkazov nie je možné sa stotožniť so záverom, ktorý urobil súd (t.j., že „dlžník by mal možnosť
uspokojiť veriteľove pohľadávky zo svojho majetku a príjmu"), ale vyplýva opak, t.j. že dlžník vôbec

nemá ani taký príjem a ani taký majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku žalobcov. Pokiaľ
ide o vymáhateľnosť pohľadávky žalobcov, žalobcovia opakovane poukazujú na ustálenú súdnu prax,
predovšetkým na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 102/99 z 23.12.1999
(publikovaný pod R 44/2001), z ktorého vyplýva, že zákonnému pojmu "vymáhateľná pohľadávka"
zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Podľa

vyššie citovaného rozhodnutia vymáhateľnou pohľadávkou nie je teda len pohľadávka, ktorá by už bola
judikovaná rozhodnutím súdu (prípadne iného orgánu), ale aj pohľadávka, ktorú je možné vymáhať
súdom. Tomuto záveru nasvedčujú aj iné rozhodnutia súdov v obdobných veciach. Zároveň poukázali
aj na to, že ak by sa v tomto smere prijal iný právny názor, tak len s ohľadom na obvyklú dĺžku trvania
súdnych konaní pri aktuálnej zaťaženosti súdov by to znamenalo nenaplnenie účelu ustanovení ohľadne

odporovateľnosti právnych úkonov [predovšetkým s ohľadom na plynutie času (pozn.: aj samotné
konanie, vedené na Okresnom súdu v Revúcej, vzhľadom na zložitosť len samotného znaleckého
dokazovania, už prebieha takú dlhú dobu, že v podstate uplynula lehota na odporovateľnosť niektorých
právnych úkonov)], nakoniec by to bolo aj v rozpore s dobrými mravmi a bola by znemožnená ochranaoprávnených práv a záujmov subjektov práva. Navyše žalobcovia poukazujú aj na to, že v prípade
úspešnosti odporovateľnosti právneho úkonu, jeho účinky nastávajú len vo vzťahu k nim a nie voči iným
subjektom. Podľa ich názoru, z vyššie uvedeného (predovšetkým avšak nie výlučne z bodov 6. až 12.

tohto odvolania) vyplývajú vady v skutkových zisteniach súdu, keď súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [odvolací dôvod podľa §-u 365 ods. 1 písm. f) CSP]. Sú
toho názoru, že je dôvodný odvolací dôvod podľa §-u 365 ods. 1 písm. f) CSP, pretože súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam predovšetkým
pokiaľ ide o záver súdu ohľadne: vynaloženia náležitej starostlivosti žalovanej pri uzatváraní darovacej

zmluvy, zmenšenia majetku dlžníka a v tej súvislosti aj možnosti uspokojenia pohľadávky žalobcov z
majetku dlžníka, keďže súd urobil opačný záver, než aký vyplýva z vykonaného dokazovania. Pokiaľ
ide o žalobcami uvedený odvolací dôvod podľa §-u 365 ods.1 písm. h) CSP tak sú toho názoru, že
súd síce použil správnu právnu normu (§42a OZ), avšak túto nesprávne interpretoval a nakoniec aj
nesprávne aplikoval a to najmä pokiaľ ide o preukazovanie úmyslu ukrátiť veriteľa a s tým spojenej
vyvrátiteľnej právnej domnienky podľa § 42a ods.2 OZ a nakoniec aj vedomosti žalovanej o súdnom

spore jej otca, zistenia, vyhodnotenia a posúdenia podmienok dôvodnosti odporovateľnosti právneho
úkonu, keďže súd posúdil vec tak, že nie sú splnené podmienky pre odporovateľnosť právneho úkony,
pričomzvykonanéhodokazovaniaaprisprávnejaplikáciiustanovenia§-u42aOZvyplývaopačnýzáver.
Vzhľadom na vyššie uvedené preto žiadajú, aby odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu
prvej inštancie tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcom aj náhradu trov konania pred

súdom prvej inštancie.
4.K odvolaniu žalobcov sa vyjadrila žalovaná (171-172), ktorá uviedla, že považuje rozsudok Okresného
súdu Rožňava sp. zn. 5C/31/2016 z 26.7.2018 za správny, spravodlivý, zákonný a podložený skutkovými
okolnosťami a preto odvolanie žalobcov proti rozsudku považuje za nedôvodné. K tvrdeniu žalobcov o
nepreukázaní vynaloženej náležitej starostlivosti a neuneseniu dôkazného bremena uviedla nasledovné

tvrdenia, ktoré už uviedla aj počas predmetného konania. Citovala znenie § 42a ods.2 OZ, predmetná
pohľadávka dlžníka voči žalobcom mala vzniknúť v rámci obchodnej činnosti otca žalovanej, z tohto
dôvodu uviedla, že nemala vedomosť o spore prebiehajúcom medzi žalobcami a jej otcom na Okresnom
súde Revúca pod sp. zn. 5Cb/2/2013, nakoľko nemá s podnikateľskými aktivitami svojho otca nič
spoločné. V tejto súvislosti ďalej uviedla, že nebola účastníkom tohto konania a rovnako nemala

vedomosť ani o možnom nároku žalobcov na zaplatenie sumy 95 462,70 eur. O pracovných veciach s
otcom nekomunikovala. Predmetné nehnuteľnosti tak prijala do daru dobromyseľne a v dobrej viere, že
ide o nepostihnuteľný dar zo strany jej rodičov, tak ako je to v rodinných veciach bežné. Keďže žalovaná
je jediným potomkom U. U. G. S., darovanie predmetných nehnuteľností plánovali už v minulosti výlučne
s úmyslom úpravy a usporiadania vzájomných vzťahov a nie za účelom poškodzovania tretích osôb. Je

toho názoru, že vynaložila dostatočný záujem o zistenie skutočného zámeru darcov pri jej obdarovaní,
ktorý potvrdili darcovia aj svedeckými výpoveďami na pojednávaniach v rámci vedeného konania. Vo
svetle toho, že sa zaujímala o skutočný dôvod darovania, ktorý jej bol zo strany darcov prezentovaný
tak, že darovanie tejto nehnuteľnosti bolo predmetom skoršej dohody medzi rodičmi žalovanej ako
darcami, zmyslom ktorého malo byť zabezpečenie ich jediného potomka po dovŕšení plnoletosti ako

aj vzhľadom na to, že v tom čase už mala vážnu známosť. Nemala dôvod, a ani od nej nemožno
spravodlivo vyžadovať vzbudenie pochybnosti o tom, považovať takto prezentovaný dôvod darovania
za nepravdivý, ktorý by mal u nej vzbudzovať dôvodné pochybnosti o tom, že darcovia (resp. darca
nakoľko zo svedeckej výpovede manželky vyplynulo, že ani ona v čase darovania nemala vedomosť o
prebiehajúcom konaní otca žalovanej) by mohli mať iný úmysel darovania a to ukrátenie veriteľa jej otca

(takýto úmysel v skutočnosti ani neexistoval a neexistuje). Objektívne nemala reálnu možnosť dozvedieť
sa o tvrdenom nároku žalobcov (ktorý však ani nemožno považovať za jednoznačne existujúci, nakoľko
tento ani po 4 rokoch konania nebol potvrdený ani „prvostupňovým“ súdom) inak ako od svojho otca,
ktorý jej však (aj s poukazom na svedecké výpovede) deklaroval skutočný dôvod darovania, ktorý sa
nijak netýkal žalobcov. Absolútne nesúhlasí s tvrdením žalobcov, že jej tvrdenie o údajnej nevedomosti

o súdnom spore vedenom proti jej otcovi, nie je pravdivé a usvedčuje ju samotný otec, vyhlásením, že
o súdnom spore vedenom na Okresnom súde v Revúcej sp. zn. 5Cb/2/2013 jej povedal až po tom, ako
začal chodiť na pojednávania - pričom žalobcovia toto tvrdenie podložili dátumom prvého pojednávania,
ktorý bol skorší ako podanie žaloby o odporovateľnosť právneho úkonu. Už zo samotného vyjadrenia „po
tom, čo som začal chodiť na pojednávania" podľa názoru žalovanej nevyplýva žiaden konkrétny časový

okamih, iba tvrdenie, že k tomuto nedošlo skôr. Jej otec v rámci svojej výpovede v žiadnom prípade
nevypovedal o tom, že by jej o tejto skutočnosti mal povedať pri jeho účasti na prvom pojednávaní.
Je toho názoru, že súd správne a dostatočne vyhodnotil predložené dôkazy v rámci konania a dospel
k záveru, že majetok jej otca sa síce zmenšil, avšak vzhľadom na jeho podnikateľskú činnosť ako ajvlastníctvo hnuteľného majetku by v prípade úspechu žalobcov v spore o spornú pohľadávku voči jej
otcovi túto vedel uspokojiť z majetku a príjmu. Nesúhlasí s tvrdením žalobcov, že jej otec vôbec nehovoril
pravdu, keď tvrdil, že má ročný príjem okolo 300 000,- eur, nakoľko zo zápisnice o ústnom pojednávaní

7.9.2017vyplýva,žeotecžalovanejprisvojejsvedeckejvýpovedivypovedal,žezpodnikateľskejčinnosti
má obrat okolo 300 000,- eur, niekedy viac niekedy menej. Navyše poukázala na to, že výsledok
rozdielu medzi výdavkami a príjmami jej otca nemožno považovať za taký, ktorý nepostačuje na úhradu
pohľadávky žalobcov, nakoľko (ako vyplýva aj z predmetného výsluchu otca žalovanej) tento príjem musí
ďalej investovať v rámci svojho podnikania. V prípade, že by došlo k zaviazaniu jej otca na povinnosť

plniť spornú pohľadávku, tento by musel ukončiť svoju podnikateľskú činnosť a došlo by k situácií, kedy
by takto nadobudnuté finančné prostriedky ďalej neinvestoval a tento príjem by bol použitý na úhradu
jeho záväzku. Navyše ako jej otec preukázal v konaní, disponuje aj hnuteľnými vecami značnej hodnoty
(ťažké pracovné stroje, ktorých odpisová hodnota z hľadiska účtovného hodnotenia nevykazuje po
zohľadnení veku vysokú hodnotu) avšak reálna hodnota týchto strojov prevyšuje žalovanú pohľadávku
žalobcov. Predpokladom úspešnosti odporovacej žaloby podľa § 42 ods.1 Občianskeho zákonníka je,

že dlžníkov právny úkon ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa. Skrátenie uspokojenia
veriteľovej pohľadávky predpokladá kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka. Nestačí, že sa majetok
dlžníka zmenšil, musí byť preukázané, že sa zmenšil do takej miery, že to ohrozilo aspoň čiastkové
uspokojenie veriteľovho nároku. Žalovaná má za to, že v rámci konania nedošlo k preukázaniu takého
zmenšenia majetku otca žalovanej, ktoré by ohrozilo aspoň čiastkové uspokojenie prípadného sporného

nároku, ale naopak došlo k preukázaniu toho, že otec žalovanej disponuje v čase rozhodovania o
odporovateľnosť právneho úkonu dostatočným majetkom na úhradu tvrdeného nároku. Poukázala aj
na to, že jedným z predpokladov na úspešné uplatnenie žaloby o odporovateľnosť právneho úkonu
je vymáhateľná pohľadávka. Pojem „vymáhateľná pohľadávka" nieje v súdnej praxi interpretovaný
rovnako. Z toho, ako je vymedzený zmysel odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou

podľa ustanovenia § 42a ods. 1 OZ sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť cestou
exekúcie, t. j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom,
podľaktoréhomožnonariadiťexekúciu.Akpohľadávkavčaserozhodovanieniejevymáhateľná,nemôže
na jej základe veriteľ úspešne uplatňovať odporovaciu žalobu. (Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR,
sp. zn. 21Cdo 2791/1999 z 31.10.2000). Nestotožňuje s tvrdením žalobcov, že pojmu vymáhateľná

pohľadávka zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom
konaní, nakoľko takáto interpretácia v sebe obsahuje predpoklad úspechu v základnom konaní, ktorý
však nemožno vopred prezumovať. Napokon poukázala na to, že do dnešného dňa nebolo vo veci
žalovanej pohľadávky právoplatne rozhodnuté ani na prvom stupni, pričom v rámci konania sa podľa
informácií, ktorými disponuje žalovaná, nedošlo k vykonaniu takých dôkazov, ktoré by odôvodňovali

oprávnenosť podanej žaloby a už vôbec nie takých, z ktorých by bolo možné vopred očakávať úspešnosť
žalobcov v konaní. V tomto prípade, nie je pohľadávka žalobcov voči dlžníkovi ešte vymáhateľná
a žalobcovia sa domáhajú priznania tejto pohľadávky v inom konaní na súde, ktoré doteraz nebolo
právoplatne skončené. Navyše jej otec v predmetnom spore spochybnil a neuznal samotný záväzok voči
žalobcom. Na základe vyššie uvedeného navrhla, aby odvolací súd napadnutý Rozsudok Okresného

súdu Rožňava sp. zn. 5C/31/2016 z 26.7.2018 potvrdil a žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho
konania.
5.K vyjadreniu žalovanej sa vyjadrili žalobcovia (183-184) a uviedli, že na ich postoji sa nemení nič ani
žalovanou podané vyjadrenie z 20.9.2018 k tomuto ich odvolaniu. Podľa ich názoru, žalovaná ani vo
svojom vyjadrení z 20.9.2018 neuviedla žiadne také skutočnosti, ktoré by akýmkoľvek spôsobom čo aj

lenspochybňovalidôvodnosťichodvolania.Podľaichnázorusažalovanálenterazdodatočnevosvojom
vyjadrení k podanému odvolaniu snaží konvalidovať svoju predchádzajúcu výpoveď a svoj doterajší
postoj v spore a snaží sa svoj postoj zosúlaďovať s právnym stavom, keď vo svojom vyjadrení uvádza,
že nemala vedomosť o prebiehajúcom spore, o pracovných veciach s otcom nekomunikovala, vynaložila
dostatočný záujem o zistenie skutočného zámeru jej rodičov pri darovaní, išlo o skoršiu dohodu s

rodičmi, objektívne nemala reálnu možnosť dozvedieť sa o tvrdenom nároku žalobcov. Vyššie uvedené
terajšie tvrdenia žalovanej v podanom vyjadrení sú však v príkrom rozpore s jej postojom a vyjadreniami,
ktoré uviedla na pojednávaní 7.9.2017, keď výslovne v súvislosti s predmetom sporu (a predmetným
darom) uviedla, že sa „nezaujímala o majetkové pomery otca, že síce vedela, čím sa zaoberá, ale o iné
veci sa nezaujímala" (pozn.: na toto poukazovali už v podanom odvolaní). Navyše toto jej vyjadrenie

na pojednávaní 7.9.2017 v kontexte s celou jej výpoveďou bolo také, že nielenže sa pri uzatváraní
darovacej zmluvy o nič nezaujímala, ale ani nič v tej súvislosti neriešila. Takýto postoj žalovanej je
možné si overiť zo zvukového záznamu pojednávania zo 7.9.2018. Až teraz vo svojom vyjadrení sa
žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu snaží upravovať toto svoje pôvodné vyjadrenie.Preto poukázali na to, že tak ako sa žalovaná snaží teraz vo svojom vyjadrení prezentovať svoj postoj,
nikdy vo svojej výpovedi to takto neuvádzala a z ničoho takýto jej postoj ani nevyplýval. Navyše aj teraz
sú to len dodatočné tvrdenia žalovanej bez relevantných dôkazov. V súvislosti s dôkazným bremenom

zaťažujúcim v tomto prípade žalovanú stranu, opakovane poukázali na všetko, čo v tejto súvislosti uviedli
v podanom odvolaní a trvajú na tom, že žalovaná toto dôkazné bremeno nijakým spôsobom neuniesla.
K okolnostiam, za akých mal otec žalovanej jej povedať o prebiehajúcom súdnom spore na Okresnom
súde v Revúcej, nimi iniciovanom, zotrvávajú na tom, čo uviedli v podanom odvolaní. Všetky vyjadrenia
otca žalovanej v predmetnom spore pôsobili prinajmenšom vyhýbavým dojmom a preto nie je možné

očakávať upresňovanie termínu, kedy sa mala žalovaná výslovne dozvedieť o súdnom spore a podľa
názoru žalobcov tiež ide len o snahu konvalidovať to čo už odznelo a vzhľadom na okolnosti nie je účelné
v tomto smere vykonávať akékoľvek ďalšie dokazovanie. Naopak aj v tomto smere poukazujú na to, že
žalovaná ani v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno. V súvislosti s tvrdeniami žalovanej o príjmoch
jej otca a o údajných jeho investíciách a majetku, uviedli len to, čo uviedli v podanom odvolaní. Je
zrejmé, že žalovanej unikli informácie, vyplývajúce z daňových priznaní jej otca, ktoré vôbec nesvedčia

o jej tvrdeniach. Už vôbec nemôže preto byť dôvodné tvrdenie žalovanej o tom, že „výsledok rozdielu
medzi výdavkami a príjmami otca žalovanej nemožno považovať za taký, ktorý nepostačuje na úhradu
jej pohľadávky". Veď tento rozdiel (ako to vyplýva z daňových priznaní, ktoré do súdneho spisu predložil
jej otec) bol za rok 2014 vo výške 4 075,25€, za rok 2015 vo výške 8 892,98 € a za rok 2016 vo výške
4 840,70 € a navyše, keď jej otcom použité výdavky slúžili na dosiahnutie tohto jeho príjmu (čo taktiež

vyplýva z jeho daňových priznaní, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise). Obdobne hodnota strojov,
ktorými údajne disponuje otec žalovanej, nezodpovedá tvrdeniu žalovanej a je len jej účelovou obranou,
ktorá nemá žiadnu výpovednú hodnotu. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovanej v súvislosti s „vymáhateľnou
pohľadávkou", žalobcovia v celom rozsahu poukazujú na to, čo uviedli vo svojom odvolaní a tiež na
ustálenú súdnu prax súdov Slovenskej republiky, ale aj samotný komentár k príslušným ustanoveniam

Občianskeho zákonníka. To, že súdne pojednávanie ohľadne pohľadávky žalobcov trvá takú dlhú, vôbec
nesvedčí o jej nevymáhateľnosti. Je potrebné, ale zároveň poukázať v tejto súvislosti objektívne na to, že
neuskutočnenie niektorých pojednávaní v tomto spore zavinil samotný otec žalovanej ako strana sporu,
že objektívne je aj to, že vo veci je potrebné vykonať znalecké dokazovanie, ktoré je v tomto prípade po
odborno-technickej stránke pomerne zložité. To však nemôže mať vplyv na vymáhateľnosť pohľadávky

žalobcov. Vzhľadom na uvedené trvajú na podanom odvolaní a na tom, aby odvolací súd rozhodol tak
ako to v tomto odvolaní už uviedli. Vzhľadom na podané odvolanie a na vyššie uvedené preto žiadajú,
aby odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe v celom rozsahu
vyhovie a prizná žalobcom aj náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. Zároveň žiadali, aby sú
podľa § 396 CSP rozhodol aj o náhrade trov konania.

6.Žalovaná sa vyjadrila (č. l. 199), že naďalej považuje rozsudok Okresného súdu Rožňava sp. zn.
5C/31/2016 z 26.7.2018 za správny, spravodlivý, zákonný a podložený skutkovými okolnosťami a
preto odvolanie žalobcov proti rozsudku považuje za nedôvodné. Vzhľadom na to, že vyjadrenie
žalobcu neobsahuje žiadne nové skutočnosti je naďalej toho názoru, že na základe vykonaného
dokazovania, odôvodnenia rozsudku ako aj vyjadrenia žalovanej k odvolaniu žalobcov vyplýva, že

vynaložila dostatočný záujem o zistenie skutočného zámeru darcov pri jej obdarovaní, ktorý potvrdili
darcovia aj svedeckými výpoveďami na pojednávaniach v rámci vedeného konania. Zároveň je toho
názoru, že súd správne a dostatočne vyhodnotil predložené dôkazy a dospel k záveru, že majetok jej
otca sa síce zmenšil, avšak vzhľadom na jeho podnikateľskú činnosť ako aj vlastníctvo hnuteľného
majetku by v prípade úspechu žalobcov v spore o spornú pohľadávku voči otcovi žalovanej túto vedel

uspokojiť z majetku a príjmu. Zotrváva aj na svojich tvrdeniach ohľadne vymáhateľnosti pohľadávky,
ktorou ako podmienkou úspešného odporovania právneho úkonu žalobcovia nedisponujú. K tvrdeniu
žalobcu o tom, že neuskutočnenie niektorých pojednávaní v spore o samotnú pohľadávku otca žalovanej
zavinil samotný otec žalovanej ako aj to, že vo veci je potrebné vykonať znalecké dokazovanie, ktoré po
odborno-technickejstránkenáročné,čovšaknemôžemaťvplyvnavymáhateľnosťpohľadávkyžalovaná

uvádza predovšetkým to, že v danom konaní bol uznesením z 26.10.2016 pribratý znalec, ktorý však aj
napriek opakovaným výzvam súdu nebol schopný vypracovať požadovaný znalecký posudok. 9.4.2018
bola znalkyni uložená pokuta za nesplnenie povinnosti. Z uvedeného preto podľa jej názoru vyplýva,
že takýto znalecký aj vzhľadom na konanie žalobcov (demontáž stavby, opakovaná výstavba a iné)
nieje ani možné vykonať a teda je toho názoru, že žalobca nieje a nebude schopný svoje tvrdenia v

danom konaní preukázať. Na základe uvedeného žalovaná naďalej zotrváva na tom, aby odvolací súd
napadnutý Rozsudok Okresného súdu Rožňava sp. zn. 5C/31/2016 z 26.7.2018 potvrdil a žalovanej
priznal náhradu trov odvolacieho konania.7.Žalobcovia uviedli (č. l. 204), že v celom rozsahu zotrvávajú na podanom odvolaní proti rozsudku súdu
zo 26.07.2018 sp.zn.: 5C/31/2016 a na dôvodoch a skutočnostiach, ktoré uviedli v tomto odvolaní. Na
tomto ich postoji nemení nič ani žalovanou podané vyjadrenie z 20.9.2018 a jej duplika z 28.9.2018 k

tomuto ich odvolaniu. Podľa ich názoru, žalovaná ani vo svojom vyjadrení z 20.9.2018 a ani vo svojej
duplike neuviedla žiadne také skutočnosti, ktoré by akýmkoľvek spôsobom čo aj len v najmenšom
spochybňovali dôvodnosť ich odvolania. Tvrdenia žalovanej o tom, že „vynaložila dostatočný záujem
o zistenie skutočného zámeru darcov pri obdarovaní" sú len jej účelovými tvrdeniami, ktoré z ničoho
nevyplývajú a ktoré sú v rozpore s jej samotnými vyjadreniami, z ktorých vyplýva, že v tomto smere

nevynaložila žiaden záujem a žiadne konanie s odbornou starostlivosťou, ktoré je potrebné od nej v
takej situácii vyžadovať. Taktiež tvrdenia o údajnom „ďalšom" majetku otca žalovanej je len účelovým
tvrdením, ktoré je v rozpore so samotnými listinnými dôkazmi, predloženými samotným otcom žalovanej,
z ktorých vyplýva, že vôbec nedisponuje takým majetkom a príjmami, ktoré by boli čo aj len z časti
postačujúcimi na uspokojenie ich pohľadávky. Pokiaľ ide o samotnú ich pohľadávku, uplatnenú v inom
konaní, dokazovanie z ich strany je riadne vedené a tiež bolo predložené dostatočné množstvo dôkazov

na preukázanie ich nároku a navyše posúdenie tejto otázky prináleží príslušnému konajúcemu súdu,
ktorý vo veci riadne koná. Vzhľadom na uvedené žalobcovia trvajú na podanom odvolaní a na tom, aby
odvolací súd rozhodol tak ako to v tomto odvolaní žalobcovia už uviedli.
8.Žalovaná uviedla (č. .l. 210), že naďalej považuje Rozsudok Okresného súdu Rožňava sp. zn.
5C/31/2016 z 26.7.2018 za správny, spravodlivý, zákonný a podložený skutkovými okolnosťami a preto

odvolanie žalobcov proti rozsudku považuje za nedôvodné. Vzhľadom na to, že vyjadrenie žalobcu
neobsahuje žiadne nové skutočnosti je žalovaná naďalej toho názoru, že na základe vykonaného
dokazovania, odôvodnenia rozsudku ako aj vyjadrenia žalovanej k odvolaniu žalobcov vyplýva, že
vynaložila dostatočný záujem o zistenie skutočného zámeru darcov pri jej obdarovaní, ktorý potvrdili
darcovia aj svedeckými výpoveďami na pojednávaniach v rámci vedeného konania. Zároveň je žalovaná

toho názoru, že súd správne a dostatočne vyhodnotil predložené dôkazy a dospel k záveru, že majetok
otca žalovanej sa síce zmenšil, avšak vzhľadom na jeho podnikateľskú činnosť ako aj vlastníctvo
hnuteľného majetku by v prípade úspechu žalobcov v spore o spornú pohľadávku voči jej otcovi
túto vedel uspokojiť z majetku a príjmu. Zotrváva aj na svojich tvrdeniach ohľadne vymáhateľnosti
pohľadávky, ktorou ako podmienkou úspešného odporovania právneho úkonu žalobcovia nedisponujú.

K tvrdeniu žalobcu o tom, že neuskutočnenie niektorých pojednávaní v spore o samotnú pohľadávku jej
otca zavinil samotný jej otec ako aj to, že vo veci je potrebné vykonať znalecké dokazovanie, ktoré po
odborno-technickej stránke náročné, čo však nemôže mať vplyv na vymáhateľnosť pohľadávky uviedla
predovšetkým to, že v danom konaní bol uznesením z 26.10.2016 pribratý znalec, ktorý však aj napriek
opakovaným výzvam súdu nebol schopný vypracovať požadovaný znalecký posudok. 9.4.2018 bola

znalkyni uložená pokuta za nesplnenie povinnosti. Z uvedeného preto podľa jej názoru vyplýva, že takýto
znalecký aj vzhľadom na konanie žalobcov (demontáž stavby, opakovaná výstavba a iné) nieje ani
možné vykonať a teda je toho názoru, že žalobca nieje a nebude schopný svoje tvrdenia v danom konaní
preukázať. Na základe uvedeného naďalej zotrváva na tom, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
Okresného súdu Rožňava sp. zn. 5C/31/2016 z 26.7.2018 potvrdil a žalovanej priznal náhradu trov

odvolacieho konania.
9.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok
ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom

rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
10.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a

ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §

191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoréboli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
11.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu

skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.
12.Žalobcovia uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu
prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje
zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal

správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené
posúdenímvecipoprávnejstránketrebarozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávneho

predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
13.Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a

povinnostiach strán sporu.
14.Odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcami uplatneného nároku, a odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne

závery súdu prvej inštancie vo veci a odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného
vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej
inštancie odchýliť.
15.Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods.2) možno doplniť nasledovné:
16.Pre interpretáciu pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ existuje rozhodnutie NS SR z 23.12.1999, sp. zn.

3 Cdo 102/99, v zmysle ktorého odvíjajú svoj nárok aj žalobcovia. V rozhodnutí sa uvádza: „Citovaný
text zákona a v ňom uvedené prídavné meno „vymáhateľný“ nie je možné interpretovať tak, že právo
veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným rozhodnutím
(exekučným titulom), ale tak, že ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne
vymáhať pred súdom v základnom konaní. Na prijatie tohto stanoviska vedie systémový prístup pri

interpretácii použitého slova „vymáhateľný“, jednak z hľadiska sémantického a historického rozboru,
ale aj z hľadiska účelového významu textu tejto právnej normy. Zákonné pojmy „vymáhateľná“ a
„vykonateľná“ pohľadávka nie sú v žiadnom prípade synonymické. Hovoria pre to - okrem zjavnej
rôznosti slovných označení vlastností týchto pohľadávok, ako aj ustálené pravidlá výkladu zákonných
ustanovení, tak rôzny zmysel prídavných mien „vymáhateľný“ a „vykonateľný“, ako nakoniec, či

predovšetkým i celkový kontext zákonnej úpravy. Vymáhateľnú pohľadávku môžeme charakterizovať
ako pohľadávku žalovateľnú, ktorej sa možno domáhať na súde ... Na rozdiel od toho vykonateľnou
pohľadávkou je taká pohľadávka, ktorú možno exekvovať, ktorej majiteľovi (alebo jeho právnemu
predchodcovi), teda svedčí vykonateľné rozhodnutie súdu alebo iný exekučný titul.“
17.Právny názor vyslovený v rozhodnutí 3 Cdo 102/99 bol prekonaný rozhodnutím 6 Cdo 253/2012

zo 17.12.2013, v ktorom dovolací súd vyslovil právny názor, že pod vymáhateľnou pohľadávkou v
zmysle 42a ods.1 O. z. treba rozumieť takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným
rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu. Účelom odporovacej žaloby
je ochrana veriteľa spočívajúca v možnosti dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, žedlžníkom urobený právny úkon je voči veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej
žalobe vyhovené, potom predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu,
vydaného proti dlžníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (právne

neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi, ale voči osobe, v
prospech ktorej bol právny úkon urobený. Odporovacia žaloba je teda právnym prostriedkom slúžiacim
k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo
iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne
vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného

právneho úkonu. Z takto vymedzeného účelu a zmyslu odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou
pohľadávkou v zmysle 42a ods.1 O. z. sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť
exekúciou, t.j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom,
podľa ktorého možno nariadiť exekúciu. Ak slúži odporovacia žaloba - ako bolo uvedené vyššie -
k uspokojeniu pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, nezodpovedalo by tomuto jej účelu, keby
pohľadávka veriteľa nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, a keby išlo len o

pohľadávku „dospelú“ či splatnú, teda žalovateľnú. Vzhľadom na zhodnosť právnej úpravy v Slovenskej
republike s právnou úpravou v Českej republike z komparatívneho hľadiska dovolací súd poukazuje
na rovnaké právne závery českej judikatúry (rozhodnutia uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a
stanovísk Najvyššieho súdu ČR pod R 12/1998, R 12/2003 a R 5/2007).
18.V kontexte s uvedeným neexistuje relevantný dôvod, pre ktorý by sa odvolací súd odklonil od

vysloveného záveru najvyššieho súdu a preto možno uzavrieť, že v čase podania žaloby a ani v
čase rozhodnutia súdu prvej inštancie neboli splnené podmienky vyžadované v § 42a ods.1,2 O. z. a
síce existencia vymáhateľnej pohľadávky na strane žalobcov, ktorá má už kvalitu judikovaného práva.
Vzhľadom na skutočnosť, že pre úspešnosť žaloby musia byť kumulatívne splnené všetky zákonné
podmienky [a) vymáhateľná pohľadávka, b) k právnemu úkonu, ktorému sa má odporovať, došlo v

posledných 3 rokoch, c) právny úkon bol urobený s úmyslom ukrátiť veriteľa, ak tento úmysel bol
druhej strane známy, d) úmysel ukrátiť veriteľa sa „predpokladá“ pri právnych úkonoch, ktorými boli
veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami] odvolací súd sa ďalšími
námietkami žalobcov uvedených v odvolaní nezaoberal.
19.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na

odvolacie konanie.
20.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
21.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
22.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
23.Žalobcovia neboli v odvolacom konaní úspešní, preto náhrada trov odvolacieho konania bola
priznaná žalovanej.
24.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.