Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on

Decision was made at the court Krajský súd Žilina

Judgement was issued by JUDr. Ján Burik

Judgement form – Rozsudok

Judgement nature – Potvrdzujúce

Source – original document (the link may not work anymore)

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/21/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116212340
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5116212340.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov

senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a JUDr. Jozefa Turzu, v spore žalobkyne Y. W., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Q. XXXX/XX, E., proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35 807 598, o určenie neplatnosti právnych úkonov a o ochranu spotrebiteľa, na odvolanie
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č. k. 6C/128/2016-138 zo dňa 19. júna 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovaný n e má nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1) Napadnutým rozsudkom súd zamietol žalobu žalobkyne v časti o určenie, že zmluvy o úvere

uzavreté medzi stranami sporu, a to č. 507400969 zo dňa 27.08.2013, č. 507401003 zo dňa 25.10.2013
a č. 507401146 zo dňa 17.07.2014 sú neplatné, že rozhodcovská zmluva č. 507400969 uzavretá
dňa 27.08.2013 a rozhodcovská zmluva č. 507401003 uzavretá dňa 25.10.2013 medzi žalobkyňou a
žalovaným sú neplatné, že zmenka k úveru č. 507400969 a zmenka k úveru č. 507401003 sú neplatné
a v časti o zaplatenie primeraného zadosťučinenia vo výške 500,- eur s tým, že konanie o žalobe v
časti o určenie, že rozhodcovská zmluva č. 507401146 uzavretá dňa 17.07.2014 medzi žalobkyňou a
žalovaným je neplatná a že zmenka k úveru č. 507401146 je neplatná zastavil a žalovanému nepriznal

nárok na náhradu trov konania.

2) V prvom rade sa zaoberal otázkou, či žalobkyni možno priznať právne postavenie spotrebiteľa. Dospel
k záveru, že jej ho nemožno priznať (v zmysle cit. ust. § 52 ods. 4 OZ, resp. cit. ust. § 2 písm. a) zákona č.
129/2010 Z. z.), keďže pri uzatváraní a plnení dotknutých zmlúv o spotrebiteľskom úvere konala v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Čo sa týka časti žaloby o určenie neplatnosti rozhodcovskej
zmluvy č. 507401146 uzavretej medzi stranami sporu dňa 17.07.2014 a neplatnosti zmenky k úveru č.

507401146 v tejto časti konanie pre prekážku veci rozhodnutej vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu SR 00955/15 zo dňa 31.12.2015 zastavil z dôvodu, že rozhodcovský
súd sa v danom prípade prejudiciálne zaoberal platnosťou spornej rozhodcovskej zmluvy č. 507401146,
keďže dospel k záveru o svojej právomoci prejednať a rozhodnúť spor začatý na základe návrhu na
začatie rozhodcovského konania žalovaného zo dňa 15.08.2015 podaného proti žalobkyni, a to práve na
základe spornej rozhodcovskej zmluvy č. 507401146 uzavretej medzi stranami sporu dňa 17.07.2014.
Rovnako dospel k záveru o platnosti zmenkového úkonu žalobkyne ako vystaviteľovi vlastnej zmenky

č. 507401146 zo dňa 17.07.2014, keďže na podklade tejto žalovanému proti žalobkyni priznal výrokom
označenéhorozhodcovskéhorozsudkužalovanýmžalovanéplnenie.Pokiaľtakideožalobužalobkynev
časti o určenie neplatnosti všetkých troch sporných zmlúv o úvere uzavretých medzi stranami sporu, a to
č. 507400969 zo dňa 27.08.2013, č. 507401003 zo dňa 25.10.2013 a č. 507401146 zo dňa 17.07.2014,dvoch sporných rozhodcovských zmlúv uzavretých medzi stranami sporu, a to č. 507400969 zo dňa
27.08.2013 a č. 507401003 zo dňa 25.10.2013, ako aj sporných zmeniek (zmenkové úkony žalobkyne)
č. 507400969 zo dňa 27.08.2013 a č. 507401003 zo dňa 25.10.2013, súd konštatuje, že žalobkyňa sa

domáhala určenia právnych skutočností a nie určenia, či tu právo je, alebo nie je. V danom prípade
však možno konštatovať, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva možnosť podania žaloby o
určenie neplatnosti zmluvy o úvere, rozhodcovskej zmluvy, resp. zmenkového úkonu (zmenky). Súd
však pri zohľadnení práva žalobkyne podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj skutočnosti, že v čase
podania žaloby na súde (t. j. ku dňu 10.05.2016) súdna prax pripúšťala aj žaloby o určenie právnej

skutočnosti, resp. neplatnosti právnych úkonov, v zmysle ust. § 80 písm. c) O.s.p. za podmienky, že
žalobca mal na požadovanom určení naliehavý právny záujem, teda aby nedošlo zo strany súdu k
odmietnutiu spravodlivosti žalobkyni, sa tak zaoberal otázkou naliehavého právneho záujmu žalobkyne
na požadovanom určení, ktorý videl v tom, že žalobkyňa sa nachádza v určitej právnej neistote, ktorá
je limitovaná práve posúdením platnosti sporných právnych skutočností. Pokiaľ tak ide o žalobu v časti
určenia neplatnosti sporných zmlúv o úvere túto zamietol z dôvodu, že sporné zmluvy označené ako

"zmluvy o úvere" uzavreté medzi stranami sporu majú pojmové znaky zmluvy o pôžičke podľa cit. ust. §
657 OZ s tým, že s ohľadom na nespotrebiteľský charakter sporných zmluvných vzťahov medzi stranami
sporu možno uzavrieť, že vo všetkých troch sporných prípadoch nešlo o spotrebiteľské zmluvy (§ 52 ods.
1 OZ) a ani o zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ ide o žalobu v časti určenia neplatnosti sporných
rozhodcovských zmlúv uzavretých medzi stranami sporu, a to č. 507400969 zo dňa 27.08.2013 a č.

507401003 zo dňa 25.10.2013 mal za to, že obe sporné rozhodcovské zmluvy boli uzavreté v písomnej
forme v súlade s cit. ust. § 4 ods. 2 ZRK a obsahovali všetky podstatné náležitosti podľa cit. ust. § 3 ods.
1 ZRK, a teda boli platne uzavreté. Pokiaľ ide o žalobu v časti o určenie neplatnosti sporných zmeniek
zo dňa 27.08.2013 a zo dňa 25.10.2013 súd aj v tejto časti žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol,
nakoľko v danom prípade medzi žalobkyňou a žalovaným nešlo o spotrebiteľský zmluvný vzťah, nebolo

možné na daný prípad aplikovať cit. ust. § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. Z rovnakého dôvodu ako
nedôvodnú zamietol žalobu v časti priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500,- eur
podľa cit. ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. a o trovách konania rozhodol v súlade s ust. § 255
ods. 1 CSP a ust. 256 ods. 1 CSP.

3) Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, v ktorom žiadala napadnuté
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Argumentovala, že sumy jednotlivých úverov boli
také malé, že logicky nemohli vytvoriť podmienky na udržanie podnikateľskej prevádzky a v skutočnosti
tu ani nebol taký zámer, keďže žalobkyňa súrne potrebovala peniaze na osobnú potrebu. Preto sa
v núdzi obrátila na žalovaného, ktorý zneužijúc jej tieseň si dal „dobrovoľne“ podpísať, že úver berie

na podnikateľské účely. Žiadatelia o pôžičku, aj keď ide o typických spotrebiteľov, sú radi, že dostanú
vyššiu pôžičku a rýchlejšie na živnostenský list a neuvedomujú si, že tým strácajú mnohé výhody, ktoré
by im vyplývali z predpisov o ochrane spotrebiteľa. Žiadala, aby bolo vo veci vykonané podrobnejšie
a dôslednejšie dokazovanie materiálnej stránky (nie len formálnej) naplnenia znakov, že predmetom
súdneho konania nie sú podnikateľské, ale spotrebiteľské úvery, ktoré požívajú zvýšenú ochranu podľa

príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, zákona o ochrane spotrebiteľa a spotrebiteľských
úveroch.

4) Žalovaný sa k odvolaniu vyjadril v tom zmysle, že žalobkyňa nijakým spôsobom nepreukázala,
že poskytnuté finančné prostriedky použila na osobnú potrebu s tým, že výška poskytnutého úveru

navyše nijakým spôsobom nepreukazuje účel využitia poskytnutých finančných prostriedkov. Vzhľadom
na uvedené žiadal, aby bol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdený.

5) Žalobkyňa v odvolacej replike zopakovala predošlé tvrdenia a uviedla, že mnohí občania si na
ponuky nebankových finančných inštitúcií na živnostenské listy vybrali „podnikateľské“ úvery, ktoré pre

neprimerané splátky nevedeli zvládať a zamestnali sa cez sprostredkovateľské agentúry zase na živnosť
v blízkom zahraničí. Z toho dôvodu sa od slovenských súdov očakáva, že budú citlivejšie posudzovať
účel úverov, či sú občanmi vyberané na nechránené podnikanie alebo na bežnú spotrebu.

6) Žalovaný sa k replike žalobkyne nevyjadril.

7)Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní
(§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý
rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.8) Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a
vyhodnotením toho, čo uviedla v rámci odvolacieho konania odvolateľka - žalobkyňa, konštatuje, že súd

prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a
vykonal dokazovanie a následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade
nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods. 2 CSP), keďže odvolateľka vo svojom odvolaní neuviedla
žiadne skutočnosti, s ktorými by sa prvostupňový súd nevysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé inak

vyhodnotiť zistený skutkový stav a prijaté právne závery. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej.

9) V predmetnej veci bolo zásadné určenie, či možno žalobkyni priznať postavenie spotrebiteľky.
Žalobkyňa sa v konaní snažila navodiť dojem, že pri uzatváraní zmlúv o úvere konala vo vzťahu k

žalovanému v postavení spotrebiteľky, avšak žalovaný zistiac, že disponuje živnostenským oprávnením
a zneužijúc pri tom jej finančnú tieseň jej podsunul formuláre úverových zmlúv, v ktorých vystupovala
ako podnikateľka, a v ktorých musela prehlásiť, že poskytnuté finančné prostriedky použije na výkon
podnikania, aj keď to nebola pravda. Ďalej tvrdila, že si požičala od žalovaného príliš malé sumy na to,
aby boli použité v rámci jej podnikateľskej činnosti, pričom finančné prostriedky potrebovala pre osobnú

spotrebu.

10) Na doplnenie odvolací súd považoval za nevyhnutné zdôrazniť, že žalobkyňa bola v súlade s ust. 43
OZ povinná dbať, aby pri úprave zmluvných vzťahov so žalovaným odstránila všetko, čo by mohlo viesť k
vzniku rozporov medzi zmluvnými stranami. Vychádzajúc z písomného znenia všetkých troch sporných

zmlúv o úvere uzavretých medzi stranami sporu, a to č. 507400969 zo dňa 27.08.2013, č. 507401003 zo
dňa 25.10.2013 a č. 507401146 zo dňa 17.07.2014 tým, že v nich žalobkyňa uviedla IČO, dala zreteľne
najavo, že pri uzatváraní predmetných zmlúv vystupuje ako fyzická osoba oprávnená podnikať na
základe živnostenského oprávnenia, a teda, že predmetné zmluvy sa týkajú jej podnikateľskej činnosti,
navyše keď v zmluvách podpísala prehlásenie, že finančné prostriedky jej boli poskytnuté na výkon

podnikania. Z uvedeného dôvodu nemôže žalobkyňa užívať status spotrebiteľky. Práve žalobkyňa mala
byť tou, ktorá pri uzatváraní predmetných zmlúv so žalovaným mala uviesť, že vystupuje ako fyzická
osoba - nepodnikateľ. V danom prípade je potrebné chrániť i dobrú vieru druhej strany. Žalovaný pri
uzatváraní zmlúv o úvere vychádzal z určitých ekonomických parametrov a určitého právneho stavu,
ktorý navodila žalobkyňa, preto je neprípustné, aby žalobkyňa, ktorá vystupovala pri uzatváraní zmlúv

ako podnikateľka, sa pred súdom domáhala ochrany ako spotrebiteľka. V tejto súvislosti sa odvolací
súd plne stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, podľa ktorého súd nemá procesnú povinnosť
nahliadať na každú jednu zmluvu o úvere uzatváranú medzi žalovaným ako veriteľom a fyzickou osobou
ako dlžníkom ako na spotrebiteľskú zmluvu, pokiaľ veriteľ nepreukáže opak.

11) Sporové konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorú je treba chápať tak, že tvrdiť rozhodné
skutočnosti a navrhovať o nich dôkazy je zásadne vecou strán konania. Strana má teda povinnosť
tvrdenia a povinnosť dôkaznú. Dôkazné bremeno ako inštitút procesného práva stíha tú stranu, v koho
záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a stranou tvrdená, bola v konaní
preukázanávtomzmysle,abyjusúduznalzapravdivú.Dôkaznýmbremenomsatedarozumieprocesná

zodpovednosť strany konania za to, že v konaní budú preukázané jeho tvrdenia. Dôsledkom jeho
neunesenia je procesný neúspech strany. Účelom tohto procesného nástroja je umožniť súdu rozhodnúť
o veci samej aj v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre
rozhodnutie o veci nebola preukázaná.

12) Žalobkyňa v konaní len tvrdila, ale nepreukázala, že by žalovaný zneužil jej nepriaznivú finančnú
situáciu a dal jej podpísať ustanovenie, že si úver berie na podnikateľské účely, pričom keby tak
neurobila, nebol by jej poskytnutý. Rovnako nebolo preukázané, že žalobkyňa poskytnuté finančné
prostriedky využila na iný účel, ako na ten, na ktorý úver čerpala. Ani súhrnná výška poskytnutých
finančných prostriedkov nepreukazuje, že by nemohli byť použité na účely podnikania žalobkyne. Podľa

názoru súdu, žalobkyňa na preukázanie svojich tvrdení nepredložila žiaden relevantný dôkaz, a teda
nepreukázala priamy, ani nepriamy úmysel žalovaného získať pri poskytovaní predmetných úverov v
rámci jeho podnikateľskej činnosti obohatenie na úkor žalobkyne. Pretože v tomto smere žalobkyňa
neuniesla bremeno dôkazu, nesie aj procesnú zodpovednosť v podobe nepriaznivého rozhodnutia.13) Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie v súdenej veci skutkový stav ustálil správne, vychádzal
z dôkazov, ktoré na svoje tvrdenia predkladali strany sporu a uzavrel spor so znalosťou veci a v súlade

s hmotným právom. Na základe vykonaného dokazovania dospel k správny záverom, a preto sa v
ostatnom poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.

14) Záverom odvolací súd dodáva, že dňa 11.02.2019 mu bolo doručené podanie žalobkyne označené
ako „Zaslanie doplnenia k Odvolaniu z 09.11.2018“. Vzhľadom k tomu, že rozsah a dôvody odvolania

môže odvolateľ meniť, modifikovať a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty (bližšie uznesenie NS
SR sp. zn. 2 Cdo/234/2013), súd na toto podanie neprihliadol.

15) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP,
nakoľkožalovanýmalplnýúspechvodvolacomkonaní,malbymaťajnároknanáhradutrovodvolacieho
konania. Zo spisového materiálu nevyplýva, že by žalovanému v odvolacom konaní vznikli trovy, a preto

mu súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

16) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.