Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, December 28, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Cob/21/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116223110
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2116223110.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Boženy Husárovej a členov
senátu Mgr. Michala Novotného a JUDr. Anity Filovej v právnej veci navrhovateľov : 1/ ZSE Energia,
a.s., Čulenova 6, Bratislava, IČO: 36 677 281, 2./ ZSE Energia CZ, s.r.o., Lidická 1873/36, Černá Pole,
Brno,Českárepublika,IČ:04485262,obajazastúpení:FridrichPaľko,s.r.o.,Grösslingova4,Bratislava,
konajúcej prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Branislava Fridricha, PhD., proti odporcovi: TT

KONTAJNERY s.r.o. Lovčická 655/79, Brestovany, IČO: 46 734 538, o zaplatenie 337,76 eur s prísl.,
o odvolaní navrhovateľov proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č.k. 23Cb/120/2016 - 59 zo dňa
27.10.2017 t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie odmietol podanie žalobcov a žiadnej strane sporu nárok na náhradu trov konania
nepriznal.

2. Rozhodol tak s poukazom na to, že navrhovatelia (žalobcovia) 1./ a 2./ na tlačive pre európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007
sa domáhali vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil odporcovi 1./ (žalovanému) povinnosť zaplatiť

istinu vo výške 337,76 eur s 0,05% denným úrokom z dlžnej sumy alternatívne, aby túto sumu odporca
(žalovaný) zaplatil navrhovateľovi 1./ (žalobcovi 1./)

3. Súd prvej inštancie po doručení tlačiva, označenom ako Návrh na uplatnenie pohľadávky
navrhovateľov vyzval na upresnenie návrhu v časti petitu tak, aby z neho bolo zrejmé, kto si
nárok uplatňuje a na základe akého právneho titulu a súčasne navrhovateľov poučil o následok

neuposlúchnutia výzvy.

4. Navrhovatelia petit neupravili a na výzvu prvoinštančného súdu reagovali stanoviskom v ktorom
poukazovali na to, že nie je úlohou navrhovateľa presne formulovať výrok, pričom zdôraznili, že nie
je neprípustné, aby na strane navrhovateľa vystupovali i viacerí v rámci samostatného spoločenstva,
pričom je na súde, aby rozhodol o každom nároku a každej povinnosti samostatne. Podľa navrhovateľov

tak jeden z účastníkov bude úspešný, voči druhému súd návrh zamietne a nárok mu neprizná. Aktívnu
legitimáciu žalobcovi odvodzovali z dvoch právnych titulov a nechali na výber súdu aby rozhodol, komu
žalované právo patrí.

5. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 129 ods.2,3, § 127 ods.1, § 132 C.s.p. a podanie odmietol
s tým, že nie je prípustné, aby navrhovatelia dávali súdu na výber, komu žalované plnenie prizná, je

výlučne na navrhovateľoch aby jasne uviedli, kto presne a z akého právneho titulu sa nároku domáha,inak je žalobný titul nedostatočne špecifikovaný. O trovách konania súd rozhodol s použitím čl. 4 ods.1
Základných princípov podľa § 256 ods.1, 257 a 262 ods.1 C.s.p. v spojení s § 262 ods.1 C.s.p.

6. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podali navrhovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie, v ktorom poukázali na čl. 4 ods. 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
861/2007, k čomu zdôraznili, že rozhodnutie prvoinštančného súdu je zmätočné a nejasné. Odvolatelia
nepopierali, že petit je najdôležitejšou časťou žaloby, ale nie je úlohou ani povinnosťou navrhovateľa
ho presne formulovať. Navrhovatelia podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia vyplnili vzorové tlačivo A ako je

uvedené v prílohe 1, doručili ho príslušnému súdu, pričom, jasne a zrozumiteľne opísali skutkový i právny
stav a uviedli, akého rozhodnutia sa domáhajú, preto tvrdenie súdu, že by petit nespĺňal náležitosti
alternatívneho petitu považujú za zmätočné. Oproti tomu ale nariadenie nevylučuje, a vnútroštátne právo
výslovne pripúšťa možnosť, aby na strane žalobcu vystupovali viacerí účastníci v rámci samostatného
spoločenstva, v ktorom ide o samostatné práva a povinnosti, každý koná vtedy sám za seba a súd vtedy
rozhoduje o každom nároku samostatne (§ 76 C.s.p. , preto neexistuje žiadna prekážka, pre ktorú by

súd nemal vo veci rozhodnúť, ak nárok v prospech jedného z navrhovateľov je dôvodný.

7. Odvolanie navrhovateľov bolo doručené na vyjadrenie sa odporcovi, ktorý vyjadrenie nepodal.

8. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie v celom rozsahu (čl. 17

nariadenia č. 861/2007 v spojení s § 379 C. s. p.), bez nariadenia pojednávania. Po jeho preskúmaní v
medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s.
p.) dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

9. Pred samotným odvolacím prieskumom v merite veci treba najskôr pripomenúť, že v prerokúvanej

veci navrhovatelia svoju pohľadávku uplatnili na vzorom tlačive návrhu v konaní s nízkou hodnotou sporu
v zmysle nariadenia č. 861/2007 účinného k danému dňu. Týmto uplatnením sa podľa čl. 4 ods. 1 cit.
nariadenia začalo európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu podľa citovaného nariadenia,
čomu treba prispôsobiť nielen procesný postup, ale aj terminológiu. V tomto smere nariadenie používa
pojem „navrhovateľ“ a „odporca“, nie „žalobca“ a „žalovaný“, preto ich tak treba označovať aj v konaní.

Podobne konanie sa nezačína žalobou, ale „návrhom“. Podľa čl. 19 nariadenia č. 861/2007 sa európske
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa
konanie vedie, ak nariadenie neustanovuje inak. V dôsledku toho treba na konanie v zásade použiť
ustanoveniačl.4až18cit.nariadeniaalenvprípadeabsencievýslovnejúpravytrebapoužiťustanovenia
Civilného sporového poriadku.

10. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom odvolatávajúcej sa strany sporu, podľa ktorého procesný
postup zvolený súdom prvej inštancie nemá dostatočnú oporu v použiteľných právnych predpisoch. Súd
prvej inštancie svojim postupom ale odoprel navrhovateľom vecné rozhodnutie o ich nároku, pretože
ich návrh, ktorý označil za podanie „odmietol“ v podstate len preto, lebo petit ich nároku považoval

za nejasný a neurčitý. Z odôvodnenia nemožno vyvodiť, na základe čoho súd prvej inštancie dospel k
záveru o nedostatkoch petitu spočívajúcich v jeho neurčitosti a nejasnosti v takom zmysle, v akom ho
chápe vnútroštátne právo ( § 132 C. s. p.) .

11. Z čl. 4 ods. 1 cit. nariadenia vyplýva, že navrhovateľ začne európske konanie vo veciach s

nízkou hodnotou sporu vyplnením vzorového tlačiva A, ako je uvedené v prílohe 1. a jeho podaním
na príslušný súd alebo tribunál. Tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky obsahuje opis dôkazov,
ktoré podporujú pohľadávku, a prípadne sa k nemu pripoja akékoľvek príslušné podporné dokumenty.
Citované ustanovenie je potrebné vykladať v súvislosti s ods. 11 preambuly tohto nariadenia, podľa
ktorého by v záujme uľahčenia zavedenia európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu

navrhovateľ mal iniciovať toto konanie podaním návrhu prostredníctvom vyplnenia vzorového tlačiva.
Z citovaných ustanovení tak podľa odvolacieho súdu predovšetkým vyplýva, že pre začatie konania vo
veciach s nízkou hodnotou sporu nemožno ani podľa čl. 17 cit. nariadenia použiť ustanovenie § 132 C. s.
p., ktoré upravuje náležitosti žaloby. Z cit. čl. 4 v spojení s ods. 11 preambuly nariadenia je totiž zrejmé,
že toto nariadenie upravuje náležitosti návrhu na začatie konania vylučujúcim spôsobom. Členské štáty

nemôže dopĺňať požiadavky na náležitosti tohto návrhu nad rámec nariadenia, pretože by to bolo v
rozpore s ním, ale tiež preto, že by to sťažovalo uplatňovanie nárokov v európskom konaní vo veciach
s nízkou hodnotou sporu v rozpore s účelom nariadenia (ods. 11 preambuly). Z prílohy I nariadenia
je pritom zrejmé, že vzorové tlačivo A nepredpokladá žiadne osobitné pole na „žalobný návrh“ (petit).Len v oddiele 7 toto tlačivo predpokladá uvedenie výšky istiny pohľadávky a prípadných zákonných či
zmluvných úrokov. Z celého obsahu nariadenia je potom zrejmé, že už zo samotného podania návrhu
(„uplatnenia pohľadávky“) vyplýva vôľa navrhovateľa, aby súd vydal rozsudok, ktorý zaviaže odporcu

na jej zaplatenie práve navrhovateľovi.

12. S odvolateľmi možno súhlasiť aj v tom, že nariadenie nevylučuje ani to, aby si v jednom konaní
uplatňovali svoje pohľadávky viacerí a nie je vylúčené, aby títo navrhovatelia podali samostatné návrhy
a súd by ich podľa vnútroštátneho práva (§ 112 C. s. p.) spojil na spoločné prejednanie. V takom prípade

ale možno vo všeobecnosti súhlasiť s požiadavkou súdu prvej inštancie, aby v prípade podania návrhu
viacerými navrhovateľmi z obsahu tlačiva A vyplývalo, komu má byť pohľadávka priznaná a v akej výške.
V prerokúvanej veci navrhovateľ 1/ a navrhovateľ 2/ podali na tlačive A návrh na uplatnenie pohľadávky,
ktorým voči odporcovi uplatnili svoju pohľadávku na zaplatenie 337,76 € s podrobne vymedzeným
úrokom z omeškania. Tlačivo obsahuje riadne vyplnené všetky potrebné oddiely, v dôsledku čoho
ho treba považovať za úplné. Okrem toho v oddiele 8 navrhovatelia podrobne opísali svoje vzťahy k

samotnej pohľadávke a žiadali, aby bol odporca zaviazaný na jej zaplatenie navrhovateľovi 1/ „alebo
alternatívne“ navrhovateľovi 2/. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že
takto formulovaný návrh je neurčitý alebo nejasný. Súd prvej inštancie nesprávne uvažoval nad takto
formulovaným návrhom ako eventuálnym alebo alternatívnym, o ktorý však v prerokúvanej veci vôbec
nejde. Formulácia „alebo alternatívne“ totiž v prerokúvanej veci vyjadruje len to, že navrhovatelia žiadajú

priznať tú istú pohľadávku, súc si však vedomí výlučnosti svojej aktívnej legitimácie, ak súd prizná
pohľadávku jednému z nich, návrh druhého zamietne, pretože na jej vymáhanie nemôžu byť oprávnení
obaja. Odvolací súd nepovažuje takýto spôsob uplatnenia za neprijateľný alebo nejasný; napokon, ako
už bolo uvedené, každý z navrhovateľov by mohol uplatňovať tú istú pohľadávku samostatnými návrhmi
a súd prvej inštancie by ich pokojne mohol spojiť na spoločné prejednanie (§ 112 C. s. p.), pričom

dôsledok by bol rovnaký - mohol by ju meritórne priznať iba jednému z nich, žalobu (návrh) druhého
by musel zamietnuť. V prerokúvanej veci je „neobvyklé“ iba to, že navrhovatelia tento krok spravili
sami a pohľadávku uplatňujú jedným návrhom, vedia však, že priznaná bude môcť byť iba jednému z
nich. Pokiaľ by navrhovatelia podali dva samostatné návrhy na uplatnenie pohľadávky, vystavovali by
sa riziku dvoch samostatných konaní, v ktorých by súdy mohli dôjsť k odlišným záverom - v konaní s

navrhovateľom1./bysúdmoholpovažovaťkomisionárazaaktívnelegitimovanéhoanávrhnavrhovateľa
1./ zamietnuť, v konaní s navrhovateľom 2./ by mohol súd považovať komisiu za neprípustnú a za
aktívne legitimovaného považovať navrhovateľa 1./, čo by znamenalo zamietnutie návrhu navrhovateľa
2./ Návrhy oboch navrhovateľov v samostatných konaniach by tak mohli byť zamietnuté z navzájom sa
vylučujúcich dôvodov. Rovnako by však prichádzalo do úvahy aj vyhovenie návrhom v oboch konania,

teda k dvojnásobnému zaťaženiu odporcu.

13. Súd prvej inštancie v prerokúvanej veci nesprávne dospel k záveru, že návrh navrhovateľov je
nejasný a nesprávny a tak nedôvodne vyzýval navrhovateľov na upresnenie a navrhovatelia neboli
povinní svoj návrh doplniť, takže pokiaľ ho súd prvej inštancie odmietol s odkazom na § 129 ods.3

C.s.p. nepostupoval správne a svojím rozhodnutím odňal navrhovateľom možnosť, aby sa o ich
pohľadávke meritórne rozhodlo, teda aby súd po jej preskúmaní rozhodol o jej priznaní alebo nepriznaní
z meritórnych dôvodov.

14. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. napadnuté

uznesenie prvoinštančného súdu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 C. s. p.).
Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní viazaný vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 C. s. p.), bude vychádzať z toho, že návrh navrhovateľom je riadny a úplný a
predmetom konania je uplatnená pohľadávka s príslušenstvom. Tlačivo návrhu podľa obsahu spisu už
bolo doručené odporcovi s poskytnutím možnosti sa vyjadriť. Z čl. 7 ods. 3 nariadenia 861/2007 možno

pritom vyvodiť, že pokiaľ by odporca nereagoval na návrh, môže súd vydať rozsudok o pohľadávke,
pričom by mal vychádzať v zásade z údajov poskytnutých navrhovateľmi a o uplatnenom nároku
rozhodne tak, že pohľadávku môže priznať nanajvýš jednému z nich v závislosti od toho, ako posúdi ich
aktívnu legitimáciu. Svoje závery potom v novom rozhodnutí odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods.
2 C.s.p. a zároveň rozhodne o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p. )

Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p. v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p. ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 C.s.p. .