Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 26, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/138/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115234992
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5115234992.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a
členovsenátuJUDr.EvyMalíkovejaMgr.MiroslavaŠeptáka,vsporežalobkyne:Y.P.,nar.XX.XX.XXXX,
bytom L. XXX/X, E., právne zastúpená: JUDr. Katarína Pialová, advokátka, so sídlom B. X, K.,
proti žalovanej: U. L., rod. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX, E. Z., právne zastúpená: Advokátska
kancelária Mestická, Slovíková, s. r. o., so sídlom Hviezdoslavova 6, Žilina, IČO: 36 421 910, o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
17C/548/2015-217 zo dňa 21.02.2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou pozemku
parcely C KN 480/57 orná pôda o výmere 196 m2 kat. úz. P. O. E., ktorá bola vytvorená z časti parcely C

KN 480/46 kat. úz. P. O. E. na základe geometrického plánu Ing. X. B. č. 17C/548/2015 dňa 01.02.2017,
úradne overený Okresným úradom Žilina dňa 16.02.2017 pod č. 250/2017, ktorý tvorí neoddeliteľnú
súčasťvýrokurozsudku,žalobkyniprotižalovanejpriznalnároknanáhradutrovkonaniavcelomrozsahu
100 %, znalcovi v odbore geodézia a kartografia Ing. X. B., K. XXX, proti žalovanej priznal nárok na
náhradu znalečného v celom rozsahu 100 %, štátu Slovenskej republike proti žalovanej priznal nárok
na náhradu trov konania v celom rozsahu 100 %.

2. Nárok žalobcu posudzoval súd prvej inštancie podľa ustanovení § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, §
132 ods. 1, 2, § 134 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka, § 70 ods. 1, 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri
nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov, §
11 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa existenciu naliehavého právneho záujmu odôvodňovala

tým, že v dôsledku chybnej identifikácie parciel geometrickým plánom č. 36/2014 zo dňa 14.08.2014 (č.
l. 20 spisu) na oddelenie pôvodnej parcely 794/1 overený Okresným úradom Žilina 26.08.2014 pod č.
1534/2014 novovytvorená parcela CKN 480/57 sa stala sčasti (v určitej výmere) identická s pozemkom
parc.č.480/46kat.územieP.O.E.,ktorýjevo vlastníctvežalovanej,pričomnovovytvorenáCKNparcela
č. 480/57 je vytvorená z pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. 793/1 a tento stav nie je možné odstrániť
inak, len návrhom o určenie vlastníctva. Týmto spôsobom má byť dosiahnutý stav súladu „zhody“ medzi

právnym stavom a stavom zapísaným (evidovaným) v katastri nehnuteľností. Podľa názoru súdu prvej
inštancie existencia týchto skutočností je nepochybne spôsobilá vyvolať neistou v právnom postavení
dotknutých účastníkov právneho vzťahu. Ak totiž parcela CKN č. 480/46 vo vlastníctve žalovanej,chybnou identifikáciou pri jej vzniku, je v skutočnosti čo i len čiastočne (určitou výmerou) identická s
novovytvorenou parcelou č. 480/57 vytvorená z pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. 793/1 vlastnícky
patriacou žalobkyni, ide o sporný stav v právnych vzťahoch evidovaných v katastri nehnuteľností, ktorý

musí byť napravený.
Pre rozhodnutie súdu prvej inštancie v danej veci bolo rozhodujúcou skutočnosťou vyriešenie otázky
nadobudnutia vlastníckeho práva k spornému pozemku žalobkyňou a posúdenie, či žalovaná, resp.
jej právni predchodcovia nadobudli vlastnícke právo k spornému pozemku (novovytvorená parcela č.
480/57) vydržaním a pri skúmaní podmienok oprávnenej držby bolo potrebné pre rozhodnutie súdu

posúdiť všetky zákonné predpoklady vydržania, a to od vstupu do držby, jej priebeh a zavŕšenie
realizované v nadobudnutí vlastníckeho práva. V danej veci z vykonaného dokazovania je podľa
súdu prvej inštancie nepochybne preukázané, že nehnuteľnosť, o vlastníctvo ktorej sa vedie spor,
novovytvorená KNC parc. č. 480/57 orná pôda o výmere 196 m2 bola vytvorená z pôvodnej
pozemnoknižnej parcely č. 793/1 a vlastníctvo bolo zapísané v PKV XXX pre kat. úz. P. v prospech
právnych predchodcov žalobkyne, čomu zodpovedá zápis Čd 344/1949 a dedičské rozhodnutia D

580/63 a D 1292/81, kedy dedičom sa stala žalobkyňa. Znalec v znaleckom posudku č. 12/2016
zo dňa 03.10.2016 na základe vykonanej identifikácie pôvodného právneho pozemnoknižného stavu
parcely č. 793/1 jednoznačne konštatoval, že sporná nehnuteľnosť o výmere 196 m2 je vytvorená z
pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. 793/1. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že pôvodná
pozemnoknižná parcela č. 794/1 bola vo výlučnom vlastníctve právnych predchodcov žalovanej, ktorá

skutočnosť nepochybne vyplynula zo zápisu v PKV XX pre kat. úz. P., čomu zodpovedá zápis Čd
344/1949 a túto dedením nadobudla žalovaná v dedičskom konaní - rozhodnutia D 15D 52/2010, 4D
36/2013. Podľa súdu prvej inštancie je nesporné, že pôvodné pozemnoknižné parcely č. 793/1 a 794/1
boli susediace nehnuteľnosti a zápis v pozemkovej knihe kat. úz. P. - Čd 344/1949 a ohlasovací list
č. 260 boli podkladom pre identifikáciu spornej nehnuteľnosti a oprava pozemnoknižného stavu bola

podkladom pre zápis vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobkyne k parcele č. 793/1 a právnych
predchodcov žalovanej k parcele č. 794/1. V konaní vypočutý znalec potvrdil, že v ohlasovacom liste č.
260/44 sú presnými pomernými mierami vyznačené hranice medzi pozemnoknižnou parcelou 793/1 a
794/1 a z týchto znalec vychádzal.
Podľa názoru súdu prvej inštancie pre určenie vlastníckeho práva vydržaním nie je podstatné, či výmera

presne súhlasí, či vlastnícke právo tomu, kto mal vydržať pozemok prislúcha aj vlastnícke právo k inej
časti okolitých pozemkov a pod. Pokiaľ dobromyseľnosť vyplývala z relevantných úvah a úkonov, je
možné vydržať pozemok o väčšej, ale aj menšej rozlohe, ako sa domnieval držiteľ, že skutočne vlastní
(drží). Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že právni predchodcovia žalobkyne, ako i žalovanej
sa dohodli na určení hranice pozemkov 793/1 a 794/1, ktorou bolo meranie uskutočnené v roku 1946

a súd prvej išntancie je názoru, že touto dohodou susedov o hranici pozemku došlo aj k vymedzeniu
vlastníckych práv, ktorá skutočnosť bola potvrdená v zápisnici Čd. 344/1949. Na rozdiel od držby je
vlastníctvo v platnom právnom poriadku (§ 123 a nasl. OZ) chápané ako najvyššia právna moc nad
vecou a jeho obsahom je právo vlastníka vec držať, užívať a disponovať s ňou. Z hľadiska rozhodovacej
činnosti súdu bolo potrebné odlíšiť situáciu, keď niekto vykonáva právo k cudzej veci z dôvodu, že

vlastník veci to z nejakých dôvodov trpí, od prípadu, keď niekto vykonáva právo k cudzej veci odvodené
od toho, že je naozaj v dobrej viere, že takéto právo nadobudol a takéto právo mu prislúcha. Prvú situáciu
je potrebné považovať za tzv. výprosu (precarium), t. j. situáciu, že niekto vykonáva právo k cudzej
veci preto, že to vlastník trpí a samozrejme dovtedy, kým je to vlastník ochotný tolerovať. V takomto
prípade sa užívanie cudzej veci nevlastníkom odvíja od vôle vlastníka veci takýto stav znášať, avšak niet

dôvodu z vecnoprávneho hľadiska z tejto okolnosti nevlastníkom niečo viac dovodzovať. Druhá situácia
sa odlišuje od prvej v tom, že nevlastník svoje právo opiera aspoň o putatívny právny titul, pre ktorý sa
môže domnievať, že takéto právo k cudzej veci existuje a ak chce byť z hľadiska unesenia dôkazného
bremena úspešný, musí byť v stave tieto tvrdené skutočnosti preukázať.
Súd prvej inštancie potom, ako zisťoval vlastnícke pomery k spornej nehnuteľnosti i za rozhodujúce

obdobie vzhľadom na tvrdenie o čase oprávnenej držby právnymi predchodcami žalovanej (1992 -
2010), zistil, že títo neboli evidovaní ako vlastníci sporného pozemku. Žalovaná okrem svojho prednesu
inak nedeklarovala opodstatnenosť svojich tvrdení o dobromyseľnosti a nepretržitosti držby jej právnych
predchodcov k spornej nehnuteľnosti a ani právne relevantný titul, ktorý by ju oprávňoval k presvedčeniu,
že teraz jej a predtým jej právnemu predchodcovi nehnuteľnosť patrí a pre žalovanú vyplývalo bremeno

dôkazné, a to preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu, že je vlastníkom spornej
nehnuteľnosti (vytvorenej z pôvodnej parcely č. 793/1). Vyhodnotiac výpovede svedkov (p. U. V.,
O. L., Z. F., U. M.), ktorí sa vyjadrovali všeobecne ku okolnostiam užívania sporného pozemku po
odovzdaní družstvom a pre ich vzťah k žalovanej, súd prvej inštancie vyhodnotil ako dôkaz, ktorý nemalžiadny význam pre rozhodnutie vo veci samej. Vydržanie patrí k všeobecným originálnym spôsobom
nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva dlhodobou
držbou oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. V prípade splnenia zákonom určených podmienok

dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho orgánu. K tomu, aby
bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené zároveň zákonné predpoklady,
a to a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosť vydržacej
doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom stanovenej doby (pri
nehnuteľnostiach 10 rokov) a c) spôsobilý predmet vydržania.

Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že vzhľadom k historickému vývoju úpravy vlastníckeho práva
a najmä vydržania, súd nemal preukázané splnenie podmienky nepretržitej a dobromyseľnej držby
právnymi predchodcami žalovanej v rozhodnom období tak k 01.01.1992, ako ani následne. V prípade
starej matky žalovanej X. V. rod. L., zomr. XX.XX.XXXX podľa názoru súdu neboli splnené predpoklady
vydržania, nakoľko k jej úmrtiu došlo v roku XXXX a v tom čase platil Občiansky zákonník č. 141/1950
Zb., podľa ktorého vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene (§ 145) a

nepretržitetriroky;akideonehnuteľnúvec,jepotrebnávydržaciadobadesaťročná(§116ods.1).Pokiaľ
ide o možnosť vydržania sporného pozemku otcom žalovanej U. V., zomr. dňa XX.XX.XXXX, ktorému
podľa tvrdení žalovanej sporný pozemok bol odovzdaný družstvom, od roku 1992 tento užíval nepretržite
až do času svojej smrti, t.j. dňa 24.04.2010 v dobrej viere, že je jeho vlastníkom, avšak je potrebné
poznamenať, že ani takáto argumentácia (žalovanej) nie je spôsobilá vyvrátiť určujúci záver o tom, že

podmienky dobromyseľnosti (posudzované nie len z hľadiska subjektívnych predstáv dotknutých osôb,
ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu titulu) sa vzťahujú aj na právny titul nadobudnutia
vlastníctva. Súd prvej inštancie v danej veci nezistil, že by správny orgán v rámci administratívneho
konania, ktorého účelom by bolo zapísať vlastnícke práva k pozemkom v rámci projektu obnovy
evidencie vlastníckych práv, vydal rozhodnutie, resp. vykonal akékoľvek dokazovanie na overenie

si pravdivosti tvrdení žiadateľov a pozemok, ku ktorému malo vzniknúť vlastnícke právo vydržaním
(ne)bol zameraný. V danom prípade podľa súdu prvej inštancie nie je možné stotožniť sa s tvrdeniami
žalovanej o nadobudnutí vlastníctva k predmetnej spornej nehnuteľnosti vydržaním (aj keď subjektívne
mohli byť o svojom vlastníctve presvedčení) a len samotná skutočnosť jej užívania nemôže byť sama
osebe podkladom pre vydržanie. Nebola dôvodná ani argumentácia žalovanej, že sporná nehnuteľnosť

bola právnemu predchodcovi žalovanej daná do užívania družstvom, nakoľko vlastníctvo k pozemkom
združeným spoločnému družstevnému hospodáreniu zostalo zachované a družstvu prináležalo iba
právo družstevného užívania a iba vlastník (teda nie družstvo) mohol pozemok scudziť. Žalovaná v
konaní nepreukázala podmienky vydržania vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, a to najmä titul
vstupu do držby a dobromyseľnosť. Znalec vypočutý na pojednávaní jednoznačne identifikoval právny

stav tak, ako ho už uvádzal v geometrickom pláne Ing. F. a je v ňom vyznačená celá pôvodná parcela
EKN 793/1, pričom geometrický plán Ing. L. E., kedy bol vytvorený nový stav KNC 480/46 o výmere 383
m2 z KNE parcely 794/1, nerešpektoval túto zápisnicu z r. 1949 a overovací list z r. 1946. Geometrickým
plánomzfebruára2017riešilentúčasťpôvodnejpozemnoknižnejparcely793/1identickejsCKN480/57
a je v geometrickom pláne červenou ohraničená a je identická s parcelou, ktorú vyznačil v znaleckom

posudku ako parcelu 480/52.
Žalobkyňa tým, že tvrdením svojho vlastníckeho práva z titulu dedenia popierala nadobudnutie
vlastníctva k spornej nehnuteľnosti žalovanou vydržaním (a tým aj prechod vlastníckeho práva právnych
predchodcov žalovanej na žalovanú), v podstate tvrdila neexistenciu podmienok vydržania u právnych
predchodcov žalovanej, ako i samotnej žalovanej. U žalovanej vydržaním v súlade s ustanovením § 134

OZ neboli splnené zákonné podmienky, nakoľko spornú nehnuteľnosť nemala ani v nepretržitej držbe
po zákonom stanovenú dobu. Samotný fakt, že ak sporný pozemok už právni predchodcovia žalovanej
dlhodoboužívalianiktoichvužívanínerušil,ešteneznamená,žedržbabolaoprávnenáadobromyseľná.
Preto snaha dokazovať následné podmienky vydržania samotnou žalovanou bez preukázania právneho
titulu nadobudnutia sporného pozemku jej právnymi predchodcami, ako i okolností svedčiacich o

poctivosti nadobudnutia, nemohla byť vyhodnotená ako relevantná pre výsledok sporu, keď skutkové
zistenia znalcom k identifikácii pôvodnej parcely č. 793/1 boli jednoznačné.
V danej prejednávanej veci podľa súdu prvej inštancie z vykonaného dokazovania vlastnícke vzťahy
k spornej nehnuteľnosti vyplynuli zo zápisov v PKV č. XXX pre parc. č. 793/1 a PKV č. XX pre parc.
č. 794/1 a už skutočnosť, že sporná nehnuteľnosť bola zapísaná v prospech právnych predchodcov

žalobkyne, opodstatňuje záver, že nebola splnená jedna z podmienok pre nadobudnutie vlastníctva
vydržaním,atooprávnenosťdržbyprávnychpredchodcovžalovanej.Tátoskutočnosťmuselaobjektívne
vyvolať u právnych predchodcov žalovanej pochybnosti, a to i z dôvodu, že boli účastní pri prejednávaní
opravy hraníc (vybavenie ohlasovacieho listu č. 260/46) kat. úz. P. v zmysle zápisu dňa 18.10.1948(Čd. 344/49), kedy prítomní pozemnoknižní vlastníci vlastnícke právo takto uvedené ako správne pravde
zodpovedajúce uznávajú s výslovným podotknutím, že všetky tieto parcely boli podrobne na PKN
mape zatotožnené a za správne uznávané a nemohli byť dobromyseľní vo vzťahu k otázke, že im

nehnuteľnosť (parcela č. 793/1) patrí. Takúto dobromyseľnosť nemožno predpokladať ani s prihliadnutím
na skutočnosť, že v rámci ROEP, resp. po vylúčení z užívania družstvom sa otec žalovanej ako vlastník
správal.
Súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania s poukazom na plný úspech žalobkyne vo veci tak, že
žalobkyni priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu trov konania.

4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná, ktorá namietala,
že súd nesprávne vyhodnotil dôkazy a skutočnosti osvedčujúce vydržanie vlastníckeho práva k
predmetnému pozemku parc. č. C-KN č. 480/46 v kat. úz. P. O. E. žalovanou, resp. jej právnymi
predchodcami. Žalovaná odvodzuje svoje vlastnícke práva k predmetnému pozemku od svojich
právnych predchodcov, a to starej matky X. V. a otca U., ako vyplýva z dedičských rozhodnutí po

oboch osobách. Stará matka spolu s manželom užívali predmetný pozemok ako vlastníci dobromyseľne
a nerušene až do zabratia družstvom. Nesúhlasí s názorom súdu, že zo strany žalovanej nebola
preukázaná dobromyseľnosť vo vzťahu k držbe predmetného pozemku. Pokiaľ X. V. ako účastníčka
dohody o určenie hranice pozemkov podľa merania v roku 1946 zomrela v roku XXXX, kedy otec
žalovanej U. V. mal 4 roky, tento nemohol mať objektívne vedomosť o takejto dohode a ani o samotných

hraniciach pozemkov. Navyše, keď v tom čase pozemky už boli v užívaní JRD. Poukázala tiež na to,
že rozhodnutie ROEP je rozhodnutím vydaným v správnom konaní, v rámci ktorého mala žalobkyňa
možnosť zniesť námietky a predložiť doklady o vlastníckom práve k predmetnému pozemku, čo však
neurobila. Žalovanej a ani jej právnym predchodcom počas celej doby užívania pozemku nikto nebránil,
pozemok užívali v dobrej viere a nerušene ako vlastníci po celú dobu od vydania pozemku družstvom

a užívajú ho aj v súčasnosti. Uviedla tiež, že súd sa nevyporiadal s dôkazom, a to obhliadkou pozemku
na mieste samom. Podľa názoru žalovanej z dokazovania vyplynulo, že žalovaná a pred ňou jej právni
predchodcovia boli po celú dobu v dobrej viere, že im predmetný pozemok patrí. Navrhla zrušiť rozsudok
v celom rozsahu, resp. zamietnuť žalobu.

5. K podanému odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že nie je pravdou tvrdenie žalovanej, že
Čd 344/1949 nebolo v čase smrti X. V. zapísané v PKN vl. č. XX, kat. úz. P. O. E.. Keby tomu tak bolo,
neboli by jej právni predchodcovia vôbec zapísaní v pozemkovej knihe ako vlastníci PKN parc. č. 794/1,
a teda ani tento pozemok by vôbec nemohol byť predmetom dedenia po jej právnych predchodcoch.
Zápis o skutočnej držbe I. V. a X. V. zapísaných do PKN vložky kat. úz. P. O. E. na základe Čd 228/1945 a

Čd 246/1945 sa týkal PKN parciel 792/1 a 792/2 zapísaných pod A v časti 1.2. PKN vl. XX, k. ú. P., pričom
tieto parcely boli z PKN vl. č. XX v roku 1949 odpísané. Po smrti X. V. I. spolu s deťmi obrábal pozemok
PKN parc. 794/1, pričom I. V. poznal hranicu svojho pozemku a tak isto ju museli poznať jeho deti, teda
U. V., ako otec žalovanej. Je pravdou, že žalovaná zasiahla navozením hliny na jej pozemok do jej
vlastníckehopráva,pričomtourobilabezakéhokoľvekvzťahukpredmetnémupozemku.Samažalovaná

potvrdila, že chalupu začali stavať v roku 2008, a teda rok 2004 ani nie je pravdivý údaj. Žalovaná a ani
žiaden z jej predchodcov nikdy nenadobudli vlastnícke právo k pozemku parc. CKN 480/57 - orná pôda
o výmere 196 m2, kat. úz. P. O. E. vydržaním. Navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie.

6. V replike žalovaná uviedla, že žalobkyňa uviedla len hypotetické úvahy o tom, či právni predchodcovia

mali alebo nemali vedomosť o stave predmetného pozemku a o jeho užívaní a tieto nemôže ani
podložiť žiadnymi relevantnými dokladmi, nakoľko predmetný pozemok bol v dlhodobom užívaní JRD.
V čase smrti oboch starých rodičov bol otec žalobkyne maloletý, takže vedomosť o vlastníckom práve
nie je možné u neho ani predpokladať. Po vydaní pozemku do užívania JRD otcovi žalovanej bol
tento pozemok daný do užívania ešte v 90-tych rokoch, odkedy ho užíval spolu so svojou rodinou. Z

uvedeného dôvodu mohli byť svedkovia na strane žalovanej len rodinní príslušníci. Počas celej doby bol
otec žalovanej v dobrej viere, že mu predmetný pozemok patrí. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že žalovaná a pred ňou jej právni predchodcovia boli po celú dobu v dobrej viere, že jej pozemok patrí,
a to až do času podania návrhu žalobkyňou.

7. V duplike žalobkyňa uviedla, že ani starým rodičom žalovanej, ani otcovi žalovanej nikdy nesvedčil
žiaden oprávnený nadobúdací titul, ktorý by v nich mohol vyvolať pocit, že sú vlastníkmi akejkoľvek časti
PKN parc. č. 793/1 a oni túto nehnuteľnosť ani nikdy neužívali. Žalovaná nikdy nesplnila podmienky pre
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním a nikdy sa nestala vlastníčkou parc. č. PKN 480/57.8. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ustanovením § 379 C. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C. s.

p. a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2
C. s. p. potvrdil.

9. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v

dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C. s. p. Odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z
uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 C. s. p.).

10. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 C. s. p.). Hodnotením dôkazov
je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi

predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje
sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

11. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré

na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať
za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa
prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto
rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľa boli

neopodstatnené, odvolací súd tento napadnutý rozsudok potvrdil.

12. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorý vykazuje vecnú
správnosť a nebol ani napadnutý odvolacími námietkami.

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396
ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania
má žalobkyňa v plnom rozsahu, keďže bola v odvolacom konaní proti žalovanej úspešná.

14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 C. s. p.)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)