Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, March 19, 2018

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 8Cpr/1/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114200482
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mgr. Michaela Priesolová

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2018:5114200482.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Mgr. Michaelou Priesolovou, v právnej veci žalobcu:

P.. G. X., Z.. XX.XX.XXXX, K. B. L. Z. H. Č.. XXX, okres L. A., Š. H. Q., X. I.: T. A.J. P.. K. X., Q. Q. Z. X.
Č.. 174/13, proti žalovaným v rade 1/ Krajský súd Žilina, so sídlom Ul. Orolská 3, 010 01 Žilina, v rade 2/
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
814 90 Bratislava, o doplatenie funkčného platu s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd konanie voči žalovanému v rade 2/ z a s t a v u j e.

II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému v rade 2/ náhradu trov konania v plnom rozsahu.

III. Žalovaný v rade 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy
322,80 Eur od 16.02.2011 do 9.07.2014, vo výške 9% ročne zo sumy 322,80 Eur od 16.03.2011 do
9.07.2014, vo výške 9 % ročne zo sumy 322,80 Eur od 16.04.2011 do 9.07.2014, vo výške 9 % ročne zo
sumy 322,80 Eur od 16.05.2011 do 9.07.2014, vo výške 9 % ročne zo sumy 632,70 Eur od 16.06.2011
do 9.07.2014, vo výške 9 % ročne zo sumy 322,80 Eur od 16.07.2011 do 9.07.2014 a vo výške 9 %
ročne zo sumy 261,31 Eur od 16.08.2011 do 9.07.2014, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

IV. Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a.

V. Žalovaný v rade 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 94,43 % trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 9.1.2014 sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovaným v rade 1/ a
2/ povinnosť zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 322,80 € s úrokom z omeškania 9 % ročne
z tejto sumy od 16.02.2011 do zaplatenia, sumu 322,80 € s úrokom z omeškania 9 % ročne z tejto
sumy od 16.03.2011 do zaplatenia, sumu 322,80 € s úrokom z omeškania 9,25 % ročne z tejto sumy

od 16.04.2011 do zaplatenia, sumu 322,80 € s úrokom z omeškania 9,25 % ročne z tejto sumy od
16.05.2011 do zaplatenia, sumu 645,60 € s úrokom z omeškania 9,25 % ročne z tejto sumy od
16.06.2011 do zaplatenia, sumu 322,80 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne z tejto sumy od 16.07.2011
do zaplatenia, sumu 322,80 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne z tejto sumy od 16.08.2011 do
zaplatenia a trovy konania.

2. Na odôvodnenie uplatneného nároku žalobca uviedol, že je sudcom prideleným na výkon funkcie

sudcu na Krajský súd v Žiline s právom na plat za podmienok upravených v 7. hlave Zákona č. 385/2000
Z.z. v znení neskorších predpisov. Platovým dekrétom, ktorý bol doručený žalobcovi 12.4.2010 č. Spr
7219/2010 - Oú, bol žalobcovi určený funkčný plat od 1.1.2011 vo výške 2.908,90 Eur. Podľa platového
dekrétu č. Spr 7019/2011 - Oú z 18.1.2011 bol žalobcovi znížený funkčný plat oproti platu, ktorý mu bolvyplácaný do konca roku 2010, t.j. bol určený v sume 2.596,40 Eur od 1.1.2011. Následne bol žalobcovi
dourčený platový dekrét č. Spr 7139/2011 - Oú z 4.4.2011, podľa ktorého patrí žalobcovi od 1.1.2011
funkčný plat vo výške 2.681,20 Eur. Žalobcovi bolo následne doručené oznámenie o výške a zložení

platu č. Spr 7314/2011 - Oú zo dňa 15.8.2011, podľa ktorého patrí žalobcovi od 26.7.2011 funkčný
plat vo výške 3.004,- Eur. Za obdobie prvých siedmych mesiacov roka 2011 tak došlo k zníženiu platu
sudcu bez splnenia zákonných podmienok uvedených v ustanovení § 84 zákona o sudcoch. Podľa § 84
Zákona č. 385/2000 Z.z., znížiť funkčný plat sudcovi možno len na základe právoplatného rozhodnutia
disciplinárneho súdu. Žalobcovi nebolo uložené rozhodnutím disciplinárneho súdu žiadne disciplinárne

opatrenie, ktoré by odôvodňovalo zníženie jeho funkčného platu. Platový dekrét z januára 2011 odkazuje
na ustanovenie zák č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich bez špecifikácií konkrétnych zákonných
ustanovení a na ust. § 2 ods. 1 a § 29g ods. 1 zákona č. 500/2010 Z.z. z 2.12.2010, ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov. Žalobkyňa
poukázala na ust. § 2 ods. 1 veta prvá Zákona o platových pomeroch poslancov Národnej rady
Slovenskej republiky, z výkladu ktorého vyplýva, že základom výpočtu platu poslanca a rovnako sudcu

pre rok 2011 je priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky
za rok 2010. Štatistický úrad Slovenskej republiky ku dňu vydania platobného dekrétu neoznámil
priemernú nominálnu mesačnú mzdu zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky na rok 2010.
Z uvedeného vyplýva, že neexistoval základ pre výpočet základného platu sudcu s účinnosťou od
01.01.2011. Výpočet základného platu z inej priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky je v rozpore s § 2 ods. 1 veta prvá Zákona o platobných pomeroch,
a preto je nezákonný. Ustanovenia Zákona o platových pomeroch, ktoré sa vzťahujú na platové pomery
sudcov k 01.01.2011, sú v rozpore s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sudcovia
sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní Ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2. a 5. Ústavy a zákonom. Uznesením Ústavného súdu

Slovenskej republiky č.k. PL ÚS 99/2011-27 z 22.06.2011 bola pozastavená účinnosť zákonných
ustanovení, podľa ktorých bol vypočítaný funkčný plat žalobcu za obdobie od 01.01.2011 do 25.07.2011.
Priamou reakciou na uznesenie Ústavného súdu je platový dekrét z augusta 2011. Žalobca poukázal
na to, že historicky prvou ústavnou zárukou nezávislosti sudcov sa stala ochrana ich odmeňovania
za prácu. Z aspektu porovnávacieho ústavného práva žalobca poukazuje na čl. III. ods. 1. Ústavy

USA schválenej 17.septembra 1787, ktorým sa sudcom zaručilo nielen právo na pravidelné vyplácanie
odmeny, ale tiež dostali ústavnú záruku, že ich príjem sa počas trvania úradu nebude znižovať. Princíp
nezávislého súdnictva je jedným z podstatných náležitosti demokratického právneho štátu (čl. 1. ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky). Žalobca ďalej poukázal na ust. § 87 ods. 1 Zákona o sudcov, v zmysle
ktorého platové náležitosti sudcu podľa tohto zákona, pokiaľ nie je ustanovené inak, sú splatné pozadu

za mesačné obdobie, a to najneskôr do 15.dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Ďalej žalobca
poukázal na ust. § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z.z. K otázke pasívnej legitimácie žalobca uviedol, že Krajský súd v Žiline je síce
subjektom, ktorý žalobkyni vypláca plat, ale podľa § 64 ods. 5 Zákona č. 385/2000 Z.z., zodpovedá štát
za uspokojenie platových pomerov sudcu. Žalovaní v rade 1/ a 2/ sú v omeškaní s riadnym vyplatením

funkčného platu prvýkrát od 16.02.2011.

3. Písomným podaním doručeným súdu dňa 22.8.2014 (č.l. 49 spisu) žalobca oznámil súdu, že žalovaný
v rade 1/ Krajský súd v Žiline dňa 9.07.2014 uhradil žalobcovi doplatok mzdy za rok 2011, a navrhol,
aby súd pripustil zmenu žalobného petitu tak, že žalovaní Krajský súd v Žiline a Slovenská republika -

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky sú povinní solidárne zaplatiť žalobcovi JUDr. Františkovi
Potockému, nar. 20.7.1957 úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 322,80 EUR od 16.2.2011 do
9.7.2014, úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 322,80 EUR od 16.3.2011 do 9.7.2014, úroky
z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 322,80 EUR od 16.4.2011 do 9.7.2014, úroky z omeškania
vo výške 9 % ročne zo sumy 322,80 EUR od 16.5.2011 do 9.7.2014, úroky z omeškania vo výške 9 %

ročne zo sumy 645,60 EUR od 16.6.2011 do 9.7.2014, úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy
322,80 EUR od 16.7.2011 do 9.7.2014, úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 322,80 EUR od
16.8.2011 do 9.7.2014, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti zobral žalobca
svoj žalobný návrh späť a žiadal konanie zastaviť.

4. V nadväznosti na dispozitívne úkony žalobcu súd uznesením sp.zn. 8Cpr/1/2014-50 zo dňa 7.5.2015
pripustil zmenu návrhu navrhovanú žalobcom v písomnom podaní zo dňa 22.8.2014 a zároveň rozhodol
o zastavení konania v časti o zaplatenie istiny vo výške 2.582,40 Eur. Nakoľko pri písaní uznesenia došlok zrejmej nesprávnosti pri označení žalovaného v rade 1/, súd uvedenú zrejmú nesprávnosť opravil
opravným uznesením sp.zn. 8Cpr/1/2014-84 zo dňa 12.6.2015.

5. Dňa 22.5.2015 doručil vyjadrenie k žalobe žalovaný v rade 1/ (č.l. 57), t.j. Krajský súd v Žiline. Vo
vyjadreníudáva,žefunkčnéplatyzaobdobiejanuár2011ažjúl2011boližalobcovivyplácanéžalovaným
v rade 1/ podľa v tom čase platnej a účinnej právnej úpravy, ktorú žalovaný v rade 1/, finančne závislý
na pridelených finančných prostriedkoch zo štátneho rozpočtu, nevyhnutne musel rešpektovať. Novela
zákona č. 120/1993 bola predmetom prieskumu pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý

rozhodol nálezom sp. zn. PL.ÚS 99/2011 zverejneným v zbierke zákonov dňa 18.apríla 2014, pričom
dotknutá právna úprava vzťahujúca sa i k platovým náležitostiam sudcov, stratila len účinnosť, nie však
platnosť (tú až po uplynutí 6 mesiacov). V tejto dobe, konkrétne k najbližšiemu možnému výplatnému
termínu po pridelení finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, k 9.7.2014, bola istina (doplatok k
platu) žalobcovi vyplatená vo výške ako je uvedené v prílohe k vyjadreniu (t.j. spolu 2.508,01 Eur), ktorá
pozostávala z jednotlivých súm špecifikovaných v prílohe - doplatenie funkčného platu za obdobie od

1.1.2011 do 25.7.2011 - rozpis na jednotlivé mesiace. Z uvedeného vyplýva, že žalobca si najmenej za
mesiac júl uplatňuje úroky z omeškania z vyššej sumy 322,80 Eur, než by bola opodstatnená, keďže
za júl 2011 mu bola doplatená suma 261,31 Eur. Na základe uvedeného žalovaný v rade 1/ tvrdil, že
nedošlo k omeškaniu s doplatením platových náležitosti žalobcu za rozhodné obdobie roku 2011 a tiež
poukázal na žiadosť z 2.6.2014 adresovanú Ministerstvu spravodlivosti SR a ďalšie listiny. Žalovaný

v rade 1/ žiadal, aby súd žalobu v zostávajúcej časti zamietol, pre prípad vyhovenia žalobe navrhol o
trovách konania rozhodnúť s prihliadnutím na okolnosti hodné osobitného zreteľa, nakoľko žalovaný v
rade 1/ postupoval iba v rámci danej právnej úpravy. Okrem toho dal do pozornosti rozhodnutia iných
súdov s obdobným skutkovým a právnym stavom.

6. Žalovaný v rade 2/ v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 3.6.2015 (č.l. 81 spisu) poukázal na to,
že predmetom konania ostali už iba úroky z omeškania, ktoré však nemožno považovať za platový
nárok podľa Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a nakoľko podľa § 65 ods. 5 Zákona
č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich štát zodpovedá za uspokojenie platových nárokov sudcu,
žalovaný v rade 2/ namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v tomto spore. Z ustanovení §

65 - 92 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich upravujúcich platové pomery sudcov vyplýva,
že sudcovi plat vypláca osobný úrad. Štát nemôže uspokojiť nároky sudcu inak ako prostredníctvom
jeho osobného úradu. Za tejto situácie pri splnení podmienky upravenej v § 25 ods. 4 veta prvá Zákona
č. 385/2000 Z.z. je osobným úradom žalobcu Krajský súd v Žiline a tento má pasívnu legitimáciu v
spore, nakoľko je jediným subjektom, ktorý môže plat sudcovi vyplatiť a doplatiť. Na podporu správnosti

tohto názoru poukázal žalovaný v rade 2/ na rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 7Cpr/2/2014-144
zo dňa 26.02.2015, ktorým súd zamietol obdobný nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo vzťahu
k žalovanému v rade 2/, kedy súd sa stotožnil s názorom žalovaného v rade 2/, že nie je pasívne
vecne legitimovaný, nakoľko mzdu je povinný vyplácať žalobcovi jeho osobný úrad. Pre úplnosť sa
žalovaný v rade 2/ napriek namietanému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie vyjadril aj k meritu

veci, kedy uviedol, že žalobca nemá právo na zaplatenie úrokov z omeškania. Žalobca sa domáha
úrokov z omeškania od 16. dňa mesiacov február až august 2011. Žalovaný v rade 2/ má za to,
že funkčné platy za obdobie január 2011 až júl 2011 boli žalobcovi vyplácané žalovaným v rade 1/
ako jeho osobným úradom v riadnych výplatných termínoch na základe platového dekrétu predsedu
súdu, ktorý bol vydaný na základe v tom čase platnej a účinnej právnej úpravy. Novela Zákona č.

120/1993 Z.z. bola predmetom prieskumu pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý nálezom
sp. zn. PL.ÚS 99/2011 zverejneným v zbierke zákonov dňa 18.apríla 2014 konštatoval protiústavnosť
niektorých ustanovení napadnutého zákona. Situáciu, ktorá nastala po zverejnení nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky, možno analogicky prirovnať k situácii upravenej v § 451 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, teda k bezdôvodnému obohateniu získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol.

V predmetnej veci bezdôvodné obohatenie vzniklo nevyplatením funkčných platov sudcov na základe
zákonnej právnej úpravy, ktorá bola vyhlásená za protiústavnú. Podľa ust. § 458 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, s predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto
obohatenie získal, nekonal dobromyseľne. Žalovaný v rade 2/ má za to, že ak v posudzovanej veci
došlo k bezdôvodnému obohateniu, došlo k nemu dobromyseľne, nakoľko Národná rada Slovenskej

republiky neprijala zákon č. 500/2010 Z.z., ktorým sa menil Zákon č. 120/1993 Z.z. samoúčelne
resp. bezdôvodne. Základný zmysel a dôvod prijatia zákona vyjadril zákonodarca vo všeobecnej časti
dôvodovej správy, v ktorej o.i. vyslovil, že vzhľadom na globálnu ekonomickú krízu a stav hospodárenia
v Slovenskej republike a najmä vzhľadom na stav verejných financií musia všetky inštitúcie a ústavníčinitelia zodpovedne nakladať s verejnými zdrojmi. Aj ústavní činitelia musia preto do budúcnosti konať
zodpovedne a ich finančné hodnotenie by sa malo odvíjať aj od celkovej situácie v štáte, najmä jeho
ekonomickej situácie. Zohľadňovanie hospodárskej situácie v krajine je pritom legitímnym dôvodom na

úpravu platov sudcov, ako to vyslovil aj Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. PL.ÚS 52/99, keď konštatoval,
že je možné stanovenie ich platov takým spôsobom, aby boli v určitej miere prepojené na celkový alebo
momentálny stav ekonomického prostredia štátu (resp. takých jeho určitých zložiek, ktoré takýto stav
ekonomickéhoprostrediaodrážajú-napr.platyvnárodnomhospodárstve).Vdôsledkutakéhotoprístupu
k úprave platových pomerov môže plat sudcov kolísať v závislosti od pohybu tohto ekonomického

kritéria, splnenie ktorého je rozhodujúce pre stanovenie platov sudcov. Takúto možnosť stanovenia
platovsudcovnevylučujúanižiadnemedzinárodnezáväznédokumenty,ktorébyštátomukladaliakotúto
garanciuichnezávislostizabezpečiťjednoznačnýmamedzinárodnepožadovanýmspôsobom.Žalovaný
v rade 2/ poukázal na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky v odôvodnení nálezu sp. zn. PL.ÚS
99/2011 uviedol, že podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy SR dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov
Slovenskej republiky strácajú ustanovenia § 2 ods. 1 v časti „znížený podľa ods. 2“ vo vzťahu k sudcom,

vrátane sudcov Ústavného súdu, § 2 ods. 2 vo vzťahu k sudcom, vrátane sudcov Ústavného súdu, § 29g
ods. 1 vo vzťahu k sudcom, vrátane sudcov Ústavného súdu a § 29g ods. 4, 8 a 9 Zákona č. 120/1993
Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie tento zákon a súvisiace predpisy
do súladu s Ústavou, strácajú po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov

Slovenskej republiky platnosť. V prípade konštatovania protiústavnosti zákona dáva Ústava Slovenskej
republiky Národnej rade Slovenskej republiky lehotu 6 mesiacov od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov
SR na zosúladenie takéhoto protiústavného zákona s Ústavou Slovenskej republiky. Aplikujúc túto
lehotu analógiou iuris na prejednávaný prípad možno dospieť k takému záveru, že žalobcovi by právo
na zaplatenie úrokov z omeškania patrilo až odo dňa 19.októbra 2014, teda až po 6 mesiacoch od

zverejnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v zbierke zákonov Slovenskej republiky.
Bezodkladne po publikovaní nálezu Ústavného súdu SR v zbierke zákonov dochádzalo k vykonávaniu
úkonov smerujúcich k úhrade finančných nárokov sudcov, keďže tieto neboli rozpočtované v štátnom
rozpočte na rok 2014. Samotné doplatenie rozdielov platov sudcov, paušálnych náhrad, príplatkov k
nemocenskému, k peňažnej pomoci v materstve za výkon funkcie sudcu, k dôchodku pozostalých a

odvodov do poistných fondov pre všetkých sudcov v Slovenskej republike, bolo administratívne náročné
a nemohlo sa udiať zo dňa na deň. Vzhľadom na uvedené skutočnosti zastáva žalovaný v rade 2/
názor, že nárok žalobkyne na zaplatenie úrokov z omeškania nie je dôvodný. Pre prípad, že by sa
súd s uvedeným názorom nestotožnil, žalovaný v rade 2/ zdôraznil, že predmetný nález Ústavného
súdu SR, ktorý konštatoval protiústavnosť zákonnej úpravy, na základe ktorej boli sudcom vydávané

platové dekréty a vyplácané funkčné platy, bol zverejnený v zbierke zákonov až dňa 18.apríla 2014,
takže nemožno uvažovať o priznaní úrokov z omeškania od 16.dňa mesiacov február - august 2011.
Zároveň výška úrokov z omeškania od apríla 2014 je v nižšej sadzbe ako je výška úrokov z omeškania,
ktoré požaduje žalobca. Taktiež treba prihliadnuť na to, že uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS
99/2011-27 zo dňa 22.06.2011 bola pozastavená účinnosť zákonných ustanovení, na ktoré odkazoval

predseda Krajského súdu v Žiline v platovom dekréte žalobu z januára 2011. Priamou reakciou na
uvedené uznesenie bolo vydanie nového oznámenia o výške a zložení funkčného platu z augusta 2011.
Od tohto dňa bol žalobcovi vyplácaný plat, ktorého výšku nespochybňuje. Po pozastavení účinnosti
napadnutý v ustanovení Zákona č. 120/1993 Z.z. bol žalobcovi automaticky bez toho, aby musel
podávať žalobu na súd, priznaný plat podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Žalovaný v rade 2/ má

za to, že žalobca dôvodne mohol a mal predpokladať, že mu v prípade konštatovania protiústavnosti
právnej úpravy ohľadom platov sudcov bude doplatený funkčný plat za obdobie od januára do júla
2011, podobne ako boli v minulosti sudcom všeobecných súdov po náleze Ústavného súdu Slovenskej
republiky doplatené 14. platy. Na základe uvedených skutočností žalovaný v rade 2/ mal za to, že žaloba
je nedôvodná. Zároveň si žalovaný v rade 2/ uplatnil právo na náhradu trov konania.

7. Písomným podaním doručeným súdu dňa 23.1.2018 (č.l. 93 spisu) žalobca doručil súdu podanie, v
ktorom na výzvu súdu zo dňa 8.1.2018 oznámil, že na podanej žalobe trvá. Zároveň žalobca poukázal
na právny názor vyjadrený v rozhodnutiach odvolacích súdu, a to Krajského súdu v Žiline sp.zn.
6CoPr/9/2016 zo dňa 31.5.2017, sp.zn. 10CoPr/8/2016 z 27.10.2016 a Krajského súdu v Trenčíne

sp.zn. 6CoPr/8/2016 z 29.6.2017, týkajúci sa pasívnej legitimácie žalovaného v rade 2/ a žalobu
voči žalovanému v rade 2/ zobrala späť. V uvedenom podaní sa žalobca vyjadril k hmotnoprávnym
účinkom nálezu Ústavného súdu a poukázal na zjednocujúce uznesenie Ústavného súdu SR č.k.
PLz. ÚS 1/2006 zo dňa 11.10.2006, v zmysle ktorého hmotnoprávnej účinky nálezu ústavného súdua o nesúlade právnym predpisov v prípadoch, ktoré do momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu
v Zbierke zákonov právoplatne skončené neboli, nastávajú pre všetkých účastníkov konania ex tunc.
Žalobca zdôraznil, že ak bola žaloba podaná v čase, keď platila konkrétna hmotnoprávna úprava, na

základe ktorej bol žalobcovi vyplácaný funkčný plat a súdne konanie nebolo vo chvíli uverejnenia nálezu
ústavného súdu v Zbierke zákonov o nesúlade tejto právnej úpravy právoplatne skončené, pričom v
priebehu súdneho konania došlo k uverejneniu nálezu ústavného súdu, takýto nález ústavného súdu
spôsobí, že takýto hmotnoprávny právny predpis nie je možné ďalej v súdnom konaní použiť a hľadí
sa naň ako keby ani nebol prijatý, t.j. má účinky ex tunc. Hmotnoprávne účinky nálezu nastávajú od

počiatku. Opačný výklad by bol podľa žalobcu priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a
zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. Uvedené žiadal žalobca aplikovať aj na
prípad žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania z doplatenia funkčného platu.
K uvedenému podaniu žalobca doložil rozhodnutia iných súdov v sporoch s obdobným predmetom
konania.

8. Dňa 5.2.2018 doručil žalovaný v rade 1/ súdu ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní dňa 19.3.2018
a vyjadrenie k podaniam žalobcu (č.l. 116). Okrem ospravedlnenia neúčasti na pojednávaní žalovaný v
rade 1/ v podaní poukázal na obdobné rozhodnutia odvolacích súdov v skutkovo a právne obdobných
veciach, kedy odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí nároku sudcu
na zaplatenie úrokov z omeškania pre konštatovanú absenciu omeškania osobného úradu sudcu s

vyplatením doplatku funkčného platu za január až júl 2011 (rozsudok Krajského súd v Žiline sp.zn.
11CoPr/2/2016 z 25.1.2017, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp.zn. 25CoPr/8/2015 z 15.6.2016.
Žalovaný v rade 1/ opakovane poprel dôvodnosť žaloby o úroky z omeškania pre absenciu omeškania
zdôraznil, že bolo jeho povinnosťou ako osobného úradu sudcu, prostredníctvom ktorého vyplácal
funkčný plat sudcu, dodržiavať v SR v rozhodnom čase platnú a účinnú právnu úpravu. Žalovaný v

rade 1/ dodal, že nemal v rozhodnej dobe tvrdeného omeškania právnu ani faktickú možnosť tieto
finančné prostriedky žalobcovi poskytnúť. Žalovaný v rade 1/ sa vo svojom vyjadrení dal do pozornosti
súdu publikovaný právny názor k pôsobnosti (ex nunc) ústavne nesúladných predpisov prezentovaný
sudkyňou Ústavného súdu SR v rámci konferencie Dny práva 2010 v Brne a na základe uvedených
vyjadrení žiadal, aby súd žalobu zamietol a o náhrade trov konania rozhodol podľa úspechu vo veci.

9. Dňa 21.2.2018 doručil žalobca súdu vyjadrenie (č.l. 146), v ktorom sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného
v rade 1/. V uvedenom podaní žalobca opakovane poukazuje na ďalšie rozhodnutia odvolacieho
súdu, ktorým bol v danom prípade Krajský súd v Žiline, ktorý vo svojich rozhodnutiach pod sp.zn.
11 CoPr/2/2016 a sp.zn. 9CoPr/9/2017 vyjadril totožný právny názor ako uplatňuje žalobca v podanej

žalobe.

10. Dňa 16.3.2018 doručil žalovaný v rade 2/ súdu súhlas so späťvzatím žaloby žalobcom voči
žalovanému v rade 2/ a ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní (č.l. 148).

11. Súd vo veci vytýčil pojednávanie dňa 19.3.2018, ktoré vykonal v neprítomnosti žalobcu, žalovaného
v rade 1/ a žalovaného v rade 2/. Žalovaný v rade 1/ doručil dňa 5.2.2018 ospravedlnenie neúčasti
na pojednávaní a súhlasil s vykonávaním pojednávania a rozhodnutím v jeho neprítomnosti. V podaní
doručenom súdu dňa 16.3.2018 žalovaný v rade 2/ ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu
zachovania hospodárnosti konania a uviedol, že s ohľadom na späťvzatie žaloby voči žalovanému v

rade 2/ nepovažujú svoju účasť na pojednávaní za nutnú.

12. Na pojednávaní dňa 19.3.2018 právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že sa pridržiava svojich
písomných a ústnych vyjadrení a žiada, aby súd vyhovel žalobe v celom rozsahu a priznal žalobcovi
100 % náhradu trov konania. Zároveň opätovne uviedla, že žalobca berie žalobu voči žalovanému v

rade 2/ späť.

13. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s predloženými listinnými dôkaznými prostriedkami a
zistil nasledovný skutkový stav:

14. V konaní bolo preukazné, že žalobca si proti žalovaným v rade 1/ a 2/ uplatnil nárok na náhradu
doplatku funkčného platu sudcu za obdobie mesiacov január až júl 2011, ktorý mu bol znížený platovým
dekrétom vypracovaným na základe prijatia novely zákona č. 120/1993 Z.z., a to ust. § 2 ods. 1 , 2 ods.
2 a § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom a § 29g ods. 4,8,9 zákona národnej rady. Uvedená novela zákonnáúčinná od 1.1.2011 bola predmetom preskúmania Ústavného súdu SR, ktorý na neverejnom zasadaní
dňa 11.12.2013 rozhodol, že uvedené ustanovenia nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods.
1 Ústavy SR. Predmetný nález ÚSSR bol v Zbierke zákonov uverejnený dňa 18.4.2014. Následne bol

doplatok funkčného platu žalobcovi uhradený podľa vyjadrenia žalobcu dňa 9.7.2014. Žalobca tak svoju
žalobu v tejto časti zobrala späť a trval na priznaní úrokov z omeškania tak, ako to uviedol v žalobe a
neskôr upravil v návrhu na pripustenie zmeny petitu žaloby, ktorému súd vyhovel a pripustil zmenu petitu
žaloby uznesením Okresného súdu Žilina sp.zn. 8Cpr/1/2014-50 zo dňa 7.5.2015 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Žilina sp.zn. 8Cpr/1/2014-84 zo dňa 12.6.2015.

15. Podľa § 144 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), žalobca môže vziať
žalobu späť.

16. Podľa § 145 ods. 1 a 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá
späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí

vo veci samej.

17. Podľa § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych
dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu
žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

18. S ohľadom na dispozitívny úkon žalobcu v podaní doručenom súdu dňa 23.1.2018, t.j. späťvzatie
žaloby voči žalovanému v rade 2/, súd zastavil konanie voči žalovanému v rade 2/. S uvedením
späťvzatím a zastavením konania voči žalovanému v rade 2/ vyjadril súhlas aj žalovaný v rade 2/ v
podaní doručenom súdu dňa 16.3.2018.

19. Vo výroku o nároku na náhradu trov konania medzi žalobcom a žalovaným v rade 2/ rozhodol súd
podľa ustanovenia § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd
prizná náhradu trov konania protistrane. Súd konštatuje procesné zavinenie na zastavení konania voči
žalovanému v rade 2/ na strane žalobcu, v dispozícii ktorého je označovať okruh strán sporu. V prípade

nejednoznačnej (spornej) pasívnej legitimácie žalovaných, žalobca zároveň znáša potenciálne riziko
nesprávne označeného okruhu subjektov, ktoré sa môže premietnuť napr. do jeho povinnosti hradiť trovy
konania protistrane. O výške náhrady trov konania žalovaného v rade 2/ rozhodne súd prvej inštancie
v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením.

20.Podoplatenífunkčnéhoplatužalobcovizostranyžalovanéhovrade1/ačiastočnomspäťvzatížaloby
v časti o zaplatenie istiny v sume 2.582,40 Eur po doplatení funkčného platu žalobcu za obdobie od
01.01.2011 do 25.07.2011 (kedy bola na základe oznámenia o výške a zložení platu zo dňa 15.8.2011
zastavená výplata doterajšieho - zníženého platu) v sume spolu 2.508,01 eur dňa 9.07.2014 ostal

predmetom konania nárok na zákonný úrok z omeškania, ktorý si žalobca uplatnil z celkovej sumy
2.582,40 Eur.

21. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu
zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené

týmto zákonom. Za štát v týchto vzťahoch koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť
upravuje osobitný predpis.

22. Podľa § 25 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov:
Osobný úrad sudcu je súd, na ktorý bol sudca pridelený, preložený alebo dočasne pridelený podľa

§ 12a. Osobný úrad sudcu je ministerstvo, ak sudca prerušil výkon funkcie sudcu alebo ak je sudca
poberateľom príplatku za výkon funkcie sudcu alebo pozostalý po sudcovi poberateľom príplatku k
dôchodku pozostalých.

23. Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. ministerstvo vykonáva správu súdov ako ústredný orgán

štátnej správy pre súdy.

24. Podľa § 65 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z.z. (5) za uspokojenie platových nárokov sudcu zodpovedá
štát.25. Podľa § 90 ods. 1 a 2 citovaného zákona: Osobný úrad sudcu je povinný vydať sudcovi doklad
obsahujúci údaje o jednotlivých zložkách platu a o vykonaných zrážkach. Na jeho žiadosť je osobný úrad

povinný umožniť mu nazrieť do podkladov, na ktorých základe sa plat vypočítal. V platových veciach
rozhoduje predseda súdu, na ktorom sudca vykonáva funkciu.

26. Súd pred rozhodnutím vo veci samej prednostne vyhodnotil pasívnu vecnú legitimáciu v konaní v
spojitosti s vyplatením platu sudcu a dospel k záveru, že pasívne vecne legitimovaným je žalovaný v

rade 1/, a to v zmysle § 90 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z., teda súd, na ktorom sudca vykonáva funkciu,
pričom o jeho platových pomeroch rozhoduje predseda daného súdu.

27. Súd sa ďalej zaoberal otázkou účinkov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vydaného v
konaní o súlade právnych predpisov vo vzťahu k nárokom uplatňovaným v prebiehajúcich občianskych
súdnych konaniach. S poukazom na citované rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

konštatoval, že v dôsledku vyslovenia nesúladu ust. § 2 ods. 1 v časti „znížený podľa odseku 2“, § 2
ods. 2 a § 29g ods. 1 vo vzťahu k sudcom a § 29g ods. 4, 8 a 9 Zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky
v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 99/2011 z 11.decembra 2013 vyhláseným

v Zbierke zákonov pod č. 97/2014 dňa 18.04.2014, je nárok žalobcu na doplatenie rozdielu vo výške
funkčného platu, ktorý mu bol vyplácaný za obdobie od 01.01.2011 do 25.07.2011 na základe právnej
úpravy, vo vzťahu ku ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil jej nesúlad s Ústavou Slovenskej
republiky, oprávnený a za dané obdobie žalobca má nárok na zaplatenie funkčného platu vo výške
určenej podľa ust. § 67 Zákona č. 385/2000 Z.z. v spojení s ust. § 2 Zákona č. 120/1993 Z.z. v znení

účinnom do 31.12.2010, pred spornou novelou vykonanou Zákonom č. 500/2010 Z.z. Uvedený doplatok
bol žalobcovi vyplatený žalovaným v rade 1/ dňa 9.7.2014.

28. V súvislosti s posudzovaním účinkov nálezu ústavného súdu súd poznamenáva, že pri rozhodovaní
vo veci nie je viazaný právnym názorom iných súdov toho istého stupňa či odvolacích súdov. Sudca pri

rozhodovaní vo veci vychádza z platnej legislatívy a je viazaný právnym názorom súdu vyššieho stupňa
iba v prípade, že je vyjadrený vo vzťahu ku konkrétnemu prejednávanému prípadu. Podobnosť iných
konaní a rozhodnutí v prípade doplatkov funkčného platu sudcu je obdobnou situáciou. Strana žaloby do
pozornostisúduvpriebehukonaniadávalatakérozhodnutiainýchsúdovprvéhočidruhéhostupňa,ktoré
žalobe sudcov vyhoveli, na druhej strane žalovaný v rade 1/ vo vlastnom záujme dával do pozornosti

súdu také rozhodnutia, ktoré žalobe nevyhoveli. Nakoľko je rozhodovacia prax v skutkovo a právne
obdobných prípadoch rozmanitá a mnohokrát diametrálne odlišná, je potrebné, aby sa všeobecný
súd (sudca) argumentačne vyrovnal s prostriedkami procesnej obrany a procesného útoku v každom
jednotlivom konaní (nie však s rozhodnutiami iných súdov). Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú
pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou

zmluvou podľa čl. 7ods. 2 a 5 a zákonom. V tomto ustanovení sú vymedzené pramene práva, ktoré
je povinný sudca rešpektovať. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR vydané v
konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných
prameňov práva je sudca pri rozhodovaní konkrétnej veci viazaný aj právnym názorom Ústavného súdu
Slovenskej republiky obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR

na základe návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu. Ústavný súd vo svojej
judikatúre (sp.zn. III ÚS 192/2006 z 3.11.2006) konštatuje, že súčasťou princípu právnej istoty je tiež
požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala
rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované,
pretože inak dochádza aj k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri

zabezpečovaní jednoty rozhodovania. Ďalej podľa názoru ústavného súdu za diskriminačný možno
považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho
nemožno objektívne a rozumne odôvodniť. Súdne rozhodnutie (judikát) v podmienkach slovenského
právneho poriadku nie je prameňom práva, je len zdrojom argumentačnej sily pre zabezpečenie
ústavne súladnej aplikácie a interpretácie právnych noriem. Na základe uvedeného nie je povinnosťou

všeobecného súdu vyjadriť sa ku každému predloženému rozhodnutiu súdu rovnakého či vyššieho
stupňa, ktoré v konaní predkladá tá-ktorá strana sporu. Dôležitým pre rozhodnutie vo veci je sa skutkovo
a právne vysporiadať s argumentmi, ktoré odôvodňujú rozhodnutie súdu v danej veci.29. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých ústavných
činiteľov SR (ďalej aj len „Zákon č. 120/1993 Z.z.“) v znení účinnom do 31.12.2010, poslancovi Národnej
rady Slovenskej republiky (ďalej len "poslanec") patrí plat vo výške 3-násobku priemernej nominálnej

mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok,
zaokrúhlenej nahor na celé euro (ďalej len "plat poslanca"), začínajúc prvým dňom mesiaca, v ktorom
zložil Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len "ústava") predpísaný sľub. 1) Ak mandát poslanca
vykonával najmenej päť mesiacov, patrí mu plat ešte päť mesiacov po tom, keď došlo k zániku jeho
poslaneckého mandátu; toto ustanovenie sa nevzťahuje na poslanca, ktorý bol zvolený za poslanca

v nasledujúcom volebnom období, a na poslanca, ktorý bezprostredne po zániku mandátu začal
vykonávať inú funkciu ústavného činiteľa Slovenskej republiky podľa § 1 alebo ktorý bol zvolený do
Európskeho parlamentu. Ak poslanec vykonával mandát ako náhradník, patrí mu nárok podľa druhej
vety len raz počas toho istého volebného obdobia.

30. Podľa ustanovenia § 2 Zákona č. 120/1993 Z.z. v znení zákona č. 500/2010 Z.z. ktorým sa mení

a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 120/1993 Z.z. o platových pomeroch niektorých
ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o zmene zákona č. 385/2000
Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej aj len „Zákon č. 500/2010 Z.z.“) účinného od 1.1.2011:
(1) Poslancovi Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len "poslanec") patrí plat vo výške

trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky
za predchádzajúci kalendárny rok znížený podľa odseku 2, zaokrúhlený nahor na celé euro (ďalej len
"plat poslanca"), začínajúc dňom, v ktorom zložil Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len "ústava")
predpísaný sľub. 1) V závislosti od času výkonu poslaneckému mandátu patrí po zániku poslaneckého
mandátu poslancovi ešte plat počas dvoch mesiacov, ak vykonával mandát poslanca menej ako päť

rokov, alebo troch mesiacov, ak vykonával mandát poslanca aspoň päť rokov; toto ustanovenie sa
nevzťahujenaposlanca,ktorýbolzvolenýzaposlancavnasledujúcomvolebnomobdobí,anaposlanca,
ktorý bezprostredne po zániku mandátu začal vykonávať inú funkciu ústavného činiteľa Slovenskej
republiky podľa § 1 alebo ktorý bol zvolený do Európskeho parlamentu, alebo začal vykonávať funkciu
podľa osobitného predpisu. 1aa) Ak poslanec vykonával mandát ako náhradník, patrí mu nárok podľa

druhej vety len raz počas toho istého volebného obdobia.
(2) Zníženie podľa odseku 1 sa rovná
a) 0,15 násobku trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat poslanca
vypočítava, ak podiel schodku rozpočtu verejnej správy Slovenskej republiky a hrubého domáceho

produktu Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat
poslanca vypočítava, zverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na
ktorý sa plat poslanca vypočítava, 1a) je rovný alebo vyšší ako 0,07,
b) 0,1 násobku trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat poslanca

vypočítava, ak podiel schodku rozpočtu verejnej správy Slovenskej republiky a hrubého domáceho
produktu Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat
poslanca vypočítava, zverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na
ktorý sa plat poslanca vypočítava, je rovný alebo vyšší ako 0,05 a nižší ako 0,07,
c) 0,05 násobku trojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve

Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat poslanca
vypočítava, ak podiel schodku rozpočtu verejnej správy Slovenskej republiky a hrubého domáceho
produktu Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na ktorý sa plat
poslanca vypočítava, zverejneného Európskou komisiou (Eurostatom) v apríli kalendárneho roka, na
ktorý sa plat poslanca vypočítava, je rovný alebo vyšší ako 0,03 a nižší ako 0,05.

(3) Peňažné nároky podľa odseku 1, ak k zániku mandátu došlo smrťou poslanca, sa vyplatia postupne
priamo jeho manželke, deťom a rodičom, ak s ním žili v čase jeho smrti v spoločnej domácnosti;
predmetom dedičstva sa stávajú, ak niet týchto osôb.
___________________
1) Čl. 75 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

1a) Čl. 14 nariadenia Rady (ES) č. 479/2009 z 25. mája 2009 o uplatňovaní Protokolu o postupe pri
nadmernom schodku, ktorý tvorí prílohu Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Ú.v. EÚ L 145,
10.6.2009) v platnom znení.1aa) § 6 ods. 3 písm. b) zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých
zákonov.

31. Podľa ustanovenia § 29g Zákona č. 120/1993 Z.z. Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od
1. januára 2011,
(1) V roku 2011 zníženie podľa § 2 ods. 2 je 15%.
(2) V roku 2011 patrí mesačne prezidentovi plat vo výške 4-násobku platu poslanca.

(3) V roku 2011 patrí mesačne členovi vlády plat vo výške 1,5-násobku platu poslanca zníženého ešte
o 5%.
(4) V roku 2011 patrí mesačne sudcovi ústavného súdu plat vo výške 1,3-násobku platu poslanca
zvýšeného o 5%.
(5) V roku 2011 patrí mesačne predsedovi kontrolného úradu plat vo výške 1,5-násobku platu poslanca
zvýšeného o 5%.

(6) V roku 2011 patrí mesačne podpredsedovi kontrolného úradu plat vo výške 1,3-násobku platu
poslanca zvýšeného o 5%.
(7) V roku 2011 patrí mesačne generálnemu prokurátorovi plat vo výške 1,3-násobku platu poslanca
zvýšeného o 5%.
(8) V roku 2011 je priemerným platom sudcu plat poslanca zvýšený o 5%.

(9) V roku 2011 je základným platom sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a sudcu
Špecializovaného trestného súdu 13) plat vo výške 1,3-násobku platu poslanca zvýšeného o 5%.
(10) V roku 2011 patrí štátnemu zamestnancovi vo verejnej funkcii v služobnom úrade, ktorým je
ministerstvo, 12) okrem veľvyslanca, a vedúcemu ostatného ústredného orgánu štátnej správy 14)
funkčný plat vo výške platu poslanca zníženého ešte o 5%.

(11) V roku 2011 sú platové pomery verejného ochrancu práv, paušálne náhrady a náhrady ďalších
výdavkov súvisiacich s vykonávaním tejto funkcie rovnaké ako platové pomery, paušálne náhrady a
náhrady ďalších výdavkov poslanca národnej rady vo funkcii podpredsedu národnej rady, pričom plat
verejného ochrancu práv sa zvýši o 5%.
____________________

12) § 83 ods. 4 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
13) § 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov.
14) Napríklad § 71a zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 83 ods. 4 zákona č. 400/2009 Z.z.

32. Podľa ustanovenia § 41 ods. 1 a 2 Zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Zákon
č. 38/1993 Z.z.“):
(1) Ústavný súd rozhoduje vo veci samej nálezom. Nález sa doručuje účastníkom konania. Predseda

Ústavného súdu môže rozhodnúť, že nález sa doručí aj ďalším osobám.
(2) Nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo
s medzinárodnou zmluvou, 9) vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je
všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

33. Podľa ustanovenia § 41a Zákona č. 38/1993 Z.z.:
(1) Právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu
Ústavného súdu v Zbierke zákonov.
(2) Orgán, ktorý je povinný uviesť právny predpis do súladu v zmysle čl. 125 ods. 3 Ústavy, je viazaný
právnym názorom vysloveným v náleze Ústavného súdu.

(3) Stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu Ústavného súdu sa
neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie,
platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

34. Podľa ustanovenia § 41b ods. 2Zákona č. 38/1993 Z.z.: Ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v

civilnom procese alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v
niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami
nemožno nútene vymáhať.35. Podľa ustanovenia § 65 ods. 1, 2 a 4 Zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len „Zákon č. 385/2000 Z.z.“) v znení účinnom od 1.1.2011 do
26.7.2011:

(1) Sudcovi patrí za podmienok ustanovených týmto zákonom
a) základný plat sudcu,
b) príplatok
1. funkčný,
2. počas dočasného pridelenia,

3. za vedenie justičného čakateľa (účinné do 30.4.2011),
4. za pohotovosť,
5. osobitný,
c) plat za výkon funkcie sudcu nadčas,
d) ďalší plat,
e) vyrovnanie platu,

f) odmena (účinné do 30.4.2011).
(2) Sudcovi patria náhrady nákladov a iné hmotné výhody, ak tak ustanovuje zákon.
(4) Za uspokojenie platových nárokov sudcu zodpovedá štát.

36. S odkazom na citované zákonné ustanovenia § 41 ods. 1, § 41a ods. 2 a 3 Zákona č. 38/1993

Z.z., ju nutné konštatovať, že ku dňu 18.10.2014 stratili platnosť ustanovenia Zákona č. 500/2010 Z.z.,
ktorými bol zmenený Zákon č. 120/1993 Z.z. vo vzťahu k platom sudcov, a na základe ktorých žalobcovi
s účinnosťou od 01.01.2010 bol znížený plat v zmysle v žalobe uvedených oznámení o výške a zložení
funkčného platu. Pri posudzovaní hmotno-právnych účinkov vyššie uvádzaného Nálezu Ústavného súdu
(Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 99/2011 z 11.12.2013) súd vychádzal zo zjednocujúceho

uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2006 zo dňa 11.10.2006, zo záverov ktorého vyplýva,
že Ústava SR a Zákon Národnej rady SR č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky a o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov rozdeľujú
problematiku hmotno-právnych účinkov Nálezu Ústavného súdu o súlade právnych predpisov na dve
skupiny. Ide predovšetkým o prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu Ústavného súdu v

Zbierke zákonov už právoplatne ukončené (judikované) a o prípady, ktoré vo chvíli uverejnenia Nálezu
Ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne ukončené neboli. Hoci Ústava a Zákon o Ústavnom
súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotno-právnych účinkoch nálezu a o nesúlade vydaného pred
právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú
hmotno-právne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex

tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením Nálezu, potom a fortiori musí to tak byť
vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia Nálezu o nesúlade. Opačný výklad je
priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu
právnej istoty. Podľa názoru Ústavného súdu, dňom márneho uplynutia lehoty podľa § 125 ods. 3 tretej
vety Ústavy SR, stratilo napadnuté ustanovenie zákona platnosť ex tunc, to znamená, bolo anulované od

počiatku, a inými slovami, sa na toto ustanovenie zákona hľadí akoby nikdy nebolo platné, a teda nikdy
nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. O takýto výklad potom možno opierať nárok
žalobcu na zaplatenie doplatku funkčného platu za podmienok, ktoré existovali pred prijatím novelizácie
Zákona č. 120/1993 Z.z. Zákonom č. 500/2010, ktorý zmenil a doplnil Zákon č. 120/1993 Z.z. o platových
pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a zmenil

Zákon č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich.

37.ÚčinkynálezuÚstavnéhoSRvdanomprípadepotrebnéaplikovaťnarozhodnutieonárokuopriznaní
úrokov z omeškania z doplatenia funkčného platu, ktoré sa stali predmetom konania po čiastočnom
späťvzatí žaloby a doplatení funkčného platu žalobcu za obdobie od 01.01.2011 do 25.07.2011 (kedy

bola na základe oznámenia o výške a zložení platu zo dňa 15.8.2011 zastavená výplata doterajšieho
- zníženého platu). Žalobca však žiadal priznať úrok z omeškania z pôvodne uplatnenej sumy a
nezohľadnil pritom skutočnosť, že reálne mu bolo vyplatených 2.508,01 Eur, nie 2.582,40 Eur ako žiadal
v žalobe a neskôr si uplatňoval pri úprave petitu žaloby. Zníženie vyplateného doplatku vzniklo za mesiac
máj a júl, pričom za mesiac máj nebola žalobcovi vyplatená suma 645,60 Eur, ale 632,70 Eur a za mesiac

júl žalobcovi nebola vyplatená suma 322,80 Eur, ale suma 261,31 Eur. Súd vychádzal pri posudzovaní
nároku na priznanie úroku z omeškania zo sumy doplatku platu za obdobie mesiacov január, február,
marec, apríl, máj, jún a júl 2011 tak, ako ich výška vyplýva z rozpisu vypracovaného Krajským súdom v
Žiline zo dňa 19.05.2015 (č.l. 59 spisu), pri zohľadnení splatnosti platu sudcu podľa ust. § 87 Zákona č.385/2000 Z.z. pozadu za mesačné obdobie do 15.dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Vyplatenie
jednotlivých súm tak ako preukázal žalovaný v rade 1/ v tomto rozpise v konaní žalobca nespochybnil
ani nevyvrátil, a tak má súd za to, že je nesporné.

38. Podľa § 150 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. na osobitný vzťah sudcu sa primerane použijú
ustanovenia osobitného predpisu, 33) ak tento zákon neustanovuje inak.

39. Podľa ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce č. 311/2011 Z.z. v znení účinnom v období od

1.1.2011do25.7.2011,aktentozákonvprvejčastineustanovujeinak,vzťahujúsanatietoprávnevzťahy
všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

40. Podľa ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce č. 311/2011 Z.z. v znení neskorších predpisov, ak
tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné
ustanovenia Občianskeho zákonníka.

41. Podľa ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb., príslušenstvom pohľadávky
sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

42. Podľa ust. § 517 ods. 1 zákon č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len "OZ") dlžník,

ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote
poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa
odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.

43. Podľa ust. § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo

požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť
poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

44. Podľa ustanovenia § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.1.2013, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.

45. Podľa § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom

2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu
omeškania po 31. januári 2013.

46. Nárok na zákonný úrok z omeškania v prípade omeškania s platením platu sudcu vyplýva z ust. §
150 ods. 1 Zákona č. 385/2000 Z.z., v zmysle ktorého na osobitný vzťah sudcu (§ 25 ods. 1 Zákona

č. 385/2000 Z.z.) sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu, ak tento zákon neustanovuje
inak, pričom poznámka pod čiarou č. 33 odkazuje na Zákonník práce v znení neskorších predpisov.
V zmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z., pokiaľ tento zákon v prvej časti neustanovuje
inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa ods. 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý
odkaz je potrebné aplikovať aj na osobitný vzťah sudcu, na ktorý sa v zmysle § 150 ods. 1 Zákona

č. 385/2000 Z.z. primerane použijú ustanovenia Zákonníka práce. Následne tak možno aplikovať ust.
§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka definujúce príslušenstvo pohľadávky, v spojení s ustanovením §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pri omeškaní s plnením peňažného dlhu vzniká
veriteľovi právo požadovať od dlžníka popri plnení aj úroky z omeškania, ktorých výšku ustanovuje
vykonávací predpis, a to Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Občianskeho zákonníka. Pokiaľ vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na doplatenie platu sudcu
za obdobie od 01.01.2011 do 25.07.2011 bola konštatovaná pasívna vecná legitimácia žalovaného v
rade 1/, je nevyhnutné konštatovať pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v rade 1/ aj na zaplatenie
úrokov z omeškania, ktoré v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka predstavujú príslušenstvo
pohľadávky (platového nároku sudcu). Z uvedených dôvodov súd ako nedôvodnú vyhodnotil námietku

žalovaného v rade 2/, že nárok žalobcu na úroky z omeškania je nedôvodný, pretože Zákon č. 385/2000
Z.z. ho neupravuje, resp. že žalobcovi nepatrí nárok na úroky z omeškania od obdobia v zmysle
zmenenej žaloby, t.j. od 16. dňa toho ktorého mesiaca v časovom rozpätí január až august 2011.47. Žalobca si uplatnil nárok na priznanie úroku z omeškania dňom nasledujúcim po splatnosti platu
sudcu v zmysle § 87 Zákona č. 385/2000 Z.z. Súd preto zohliadniac účinky nálezu Ústavného súdu
SR ex tunc priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania za jednotlivé obdobia tak, že žalovaného v

rade 1/ zaviazal, aby žalobcovi zaplatili úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 322,80 Eur
od 16.02.2011 do 9.07.2014, vo výške 9% ročne zo sumy 322,80 Eur od 16.03.2011 do 9.07.2014, vo
výške 9 % ročne zo sumy 322,80 Eur od 16.04.2011 do 9.07.2014, vo výške 9 % ročne zo sumy 322,80
Eur od 16.05.2011 do 9.07.2014, vo výške 9 % ročne zo sumy 632,70 Eur od 16.06.2011 do 9.07.2014,
vo výške 9 % ročne zo sumy 322,80 Eur od 16.07.2011 do 9.07.2014 a vo výške 9 % ročne zo sumy

261,31 Eur od 16.08.2011 do 9.07.2014. Žalobcovi tak súd priznal nárok na úrok z omeškania od prvého
dňa nasledujúceho po splatnosti platu sudcu v zmysle § 87 zákona č. 385/2000 Z.z. až do zaplatenia
doplatku funkčného platu, t.j. do 9.7.2014. Súd však zohľadnil reálne vyplatené sumy doplatkov v zmysle
rozpisu doplatenia funkčného platu sudcu zo dňa 19.5.2015, ktorý strany sporu v konaní nespochybnili,
a tak súd žalobcovi nevyhovel v časti prevyšujúcej úrok z omeškania za mesiac máj, kedy žiadal úrok z
omeškania zo sumy 645,60 Eur, ale priznal mu úrok z omeškania zo sumy 632,70 Eur a tiež mu priznal

úrok z omeškania za mesiac júl zo sumy 261,31 Eur, nie z uplatnenej sumy 322,80 Eur. Preto súd žalobu
vo zvyšnej časti zamietol. Súd žalobcovi priznal nárok na úrok z omeškania vo výške, ktorá je o osem
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k 1. dňu
omeškania s plnením peňažného dlhu (prvýkrát od 16.2.2011), pričom s výplatou doplatku bol žalovaný
v rade 1/ v omeškaní do 9.07.2014, kedy bol doplatok k platu žalobcovi vyplatený. Nakoľko základná

úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola k prvému dňu omeškania vo výške 1%, súd priznal
žalobcovi nárok na úrok z omeškania vo výške 9 % ročne z uvedených súm, a to aj za nasledujúce
obdobia, a to podľa § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.

48. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

49.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

50. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

51. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ) ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

52. Súd na základe späťvzatia žaloby žalobcom v časti o zaplatenie istiny 2.582,40 Eur, konanie v
tejto časti zastavil. Nakoľko však žalobcovi bola vyplatená suma 2.508,01 Eur, bol v konaní úspešný v
prevažnej časti. Procesný úspech žalobcu je teda vo výške 97,12 % (2.508,01 EUR/ 2.582,40 EUR x
100%). Procesný úspech žalovaného v rade 1/ je vo výške 74,39 EUR. Vzhľadom k predmetu konania
je to 2,88% (74,39 EUR / 2.582,40 EUR x 100%). Čistý procesný úspech žalobcu s prihliadnutím na jeho

procesný neúspech je vo výške 94,24 % (97,12 % - 2,88%).

53. Rovnako súd postupoval pri výpočte pomeru úspechu aj v časti o zaplatenie úrokov z omeškania,
nakoľko žalobca žiadal zaplatiť úroky z omeškania z celej požadovanej istiny, t.j. zo spolu sumy 2.582,40
Eur. Súd preto na účely výpočtu úspechu v konaní vyčíslil úroky z omeškania v zmysle zmeny petitu

žaloby v sume 730,09 Eur. Súd žalobu zamietol v časti požadujúcej nárok na úrok z omeškania zo súm
ako žiadal žalobca za mesiace máj (nepriznal zo sumy 12,90 Eur) a júl (nepriznal spolu zo sumy 61,49
Eur). Z uvedeného vyplýva, že vyčíslené úroky z omeškania, ktoré súd v rozsudku žalobcovi priznal sú
spolu v sume 710,46 Eur. Procesný úspech žalobcu je teda vo výške 97,31 % (710,46 EUR/ 730,09
EUR x 100%). Procesný úspech žalovaného v rade 1/ je vo výške 19,63 EUR. Vzhľadom k predmetu

konania je to 2,69% (19,63 EUR / 730,09 EUR x 100%). Čistý procesný úspech žalobcu s prihliadnutím
na jeho procesný neúspech je vo výške 94,62 % (97,31 % - 2,69 %).

54. Procesný úspech žalobcu v danom spore súd spriemeroval a dospel k záveru, že čistý úspech
žalobcu v konaní je v rozsahu 94,43 %, a preto je žalovaný v rade 1/ povinný nahradiť žalobcovi

trovy konania v rozsahu 94,43 %. Súd pre úplnosť poznamenáva, že pri rozhodovaní o trovách konania
vychádzal zo zásady úspechu v konaní, t.j. v súlade s ustanovením § 255 CSP. Rozhodovanie o
trovách konania v zmysle ustanovenia § 257 CSP, t.j. pri zohľadnení dôvodov hodných osobitného
zreteľa, v danom prípade neprichádza do úvahy, nakoľko ustanovenia § 257 CSP má na zreteli osobitnéprípady, kedy súd neprizná žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania, a to najmä v prípadoch
so sociálnym aspektom, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov,
ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd

zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní
a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane
alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Žalovaný v rade 1/ svoje stanovisko k veci prezentoval vo vyjadrení k odvolaniu
zo 22.5.2015, kedy poukázal na to, že bol povinný postupovať v zmysle danej právnej úpravy účinnej

v rozhodnej dobe. Uvedené skutočnosti nezakladajú také okolnosti prejednávanej veci, ktoré by bolo
namieste vyhodnotiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd výnimočne žalobcovi
náhradu trov konania nepriznal. Ani povaha subjektov prejednávanej veci bez ďalšieho dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočnú aplikáciu ust. § 257 CSP (v čase vyjadrenie podľa
§150 ods. 1 O.s.p.), nezakladá. Po doplatení funkčného platu žalobcovi, žalovaný v rade 1/ naďalej
jeho nárok na úroky z omeškania neuznával a v tejto časti jeho nárok dobrovoľne neuhradil. Nemožno

tak v okolnostiach prejednávanej veci konštatovať dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd
žalobcovi voči žalovanému v rade 1/ náhradu trov konania nepriznal. V závere súd konštatuje, že pri
rozhodovaní o trovách konania súd musí vychádzať prioritne zo zásady úspechu v konaní a iba vo
výnimočných prípadoch aplikovať § 257 CSP, čo v danom prípade nevzhliadol. Samotný žalovaný v rade
1/ v poslednom vyjadrení vo veci doručenom súdu dňa 5.2.2018, žiadal súd, aby vo veci rozhodol tak,

že žalobu zamietne a o náhrade trov konania rozhodne podľa pomeru úspechu vo veci. Z uvedeného je
zrejmé,žesúdinaknemôžepostupovaťanivprípade,žežalobežalobkynevyhovie,t.j.otrováchkonania
rozhodne v zmysle vyššie uvedenej zásady úspechu v konaní. Preto prípadná obrana žalovaného v rade
2/, ohľadom rozhodovania o náhrade trov konania, neobstojí.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.

Odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo
veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne

doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd

vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 Civilného sporového poriadku).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh) (363 Civilného sporového poriadku).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku).Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 Civilného

sporového poriadku).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).