Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 21, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/45/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315224697
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2315224697.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: U. M., nar.
XX.X.XXXX, X. XXX, t. č. ÚVTOS a ÚVV Leopoldov, zastúpený splnomocnenkyňou: VIA LEGE, s.r.o.,
Pata, Veterná 1093, IČO: 36 866 415, proti žalovanej: P. T., nar. XX.X.XXXX, X. XXX, zastúpená
advokátom: Mgr. Štefan Slováčik, Nitra, Farská 34, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
o vrátenie daru a o nahradenie vyhlásenia vôle žalovanej, na odvolanie žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Galanta č.k. 17C/692/2015-177 zo dňa 23. novembra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalobu zamietol a priznal žalovanej voči
žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100%, o ktorej výške súd rozhodne samostatným uznesením
podľa § 262 ods. 2 CSP.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil citáciou § 628 ods. 1, 2, § 630, § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že vzhľadom na vykonané dokazovanie súd dospel k

jednoznačnému záveru, že vzťahy medzi stranami sporu nie sú po darovaní vážne narušené. Ak
žalobca poukazuje na to, že žalovaná porušila sľub vernosti (§ 18 ZR) počas jeho výkonu trestu
odňatia slobody, súd vzájomne musí poukázať na to, že výlučne zo zavinenia žalobcu došlo k tomu,
že bol odsúdený na výkon trestu odňatia slobody v trvaní 10 rokov, a teda ani on nesplnil povinnosť
podľa § 18 ZR, konkrétne, že ,manželia sú povinní žiť spolu, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť,
pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Súd zároveň poukazuje aj
na vek žalovanej, ktorá bola dovtedy bezdetná a jej počínanie je možné považovať len za logický krok,

vzhľadom na to, že túžila po dieťati (čo jej nikto nemôže zazlievať), ktoré však vzhľadom na výkon trestu
odňatia slobody žalobcu nemohla so žalobcom splodiť. Spoločnosť v dnešnej dobe akceptuje neveru v
manželstve, a preto túto nie je možné považovať za správanie, ktoré by hrubo porušovalo dobré mravy
(s prihliadnutím na dlhoročné odsúdenie žalobcu). Je možné, že žalobca pociťuje toto konanie žalovanej
ako jeho zradu, objektívne však takéto konanie nie je dôvodom pre vrátenie daru pod § 630 OZ.
V právnom štáte, ktorým Slovenská republika nepochybne je, nie je možné žalovanú, ako výlučnú
vlastníčku nehnuteľností zapísaných na LV číslo XXX pre katastrálne území X., obmedzovať vo výkone

jej vlastníckeho práva, a teda pokiaľ je výlučnou vlastníčkou týchto nehnuteľností, má právo s nimi
akýmkoľvek spôsobom nakladať, t. j. predať ich, prenajať, zaťažiť, darovať a podobne. Ako výlučná
vlastníčka má žalovaná zároveň právo poskytnúť bývanie v tejto nehnuteľnosti každému človeku,
ktorého uzná za vhodného.SúdsvojerozhodnutieopieraajoUznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.3Cdo616/2015z10.12.2015.
Keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno podľa § 150 CSP, a to ani bremeno tvrdenia a ani bremeno
dôkazu, nemôže sa potom platne domáhať vrátenia daru, nakoľko konanie žalovanej ho k takémuto

postupu neoprávňuje. V zmysle vyššie uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR jednoznačne musia
byť kumulatívne splnené 2 podmienky pre postup podľa § 630 Občianskeho zákonníka (ako sú uvedené
v bode 23. tohto odôvodenia) - t. j. také správanie sa žalovanej voči žalobcovi, ktoré s ohľadom na všetky
okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov a následne
na to určitý, zrozumiteľný jednostranný právny úkon darcu smerujúci k vráteniu daru. Hoci žalobca

vyzval žalovanú na vrátenie daru, a teda vykonal potrebný právny úkon, nebola splnená prvá podmienka
platnosti takéhoto právneho úkonu, a teda preukázanie správania žalovanej, ktoré možno kvalifikovať
ako hrubé porušenie dobrých mravov.
Vzhľadom ku skutkovým okolnostiam celého prejednávaného prípadu, súd musí poukázať aj na ďalšie
myšlienkové pochody, ktoré mohli byť dôvodom na uzatvorenie darovacej zmluvy. Vzhľadom na trestnú
činnosť žalobcu jej možné domnievať sa, že jedným z dôvodov uzatvorenia darovacej zmluvy mohlo byť

aj to, že žalobca sa chcel vyhnúť prípadnej exekúcii svojho majetku, pokiaľ by ho trestný súd zaviazal
na náhradu škody. Tieto dôvody, samozrejme, súd nemal za preukázané, no aj napriek tomu mohli byť
reálne, darovacia zmluva totižto bola uzatvorená len 3 mesiace pred rozhodnutím v trestnej veci.
S poukazom na nález Ústavného súdu SR pod číslom konania I. ÚS 38/2013 - 50 zo dňa 24. 10. 2013
súd konštatuje, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza ani údajným porušením zásady

kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom
stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu
s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od
ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz môže vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj
Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1.

Vydání. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 740). Kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu
na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá
absolútny charakter
a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania.
Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou účastníkov

konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za
rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).
V závere dáva súd žalobcovi do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudskýchprávaslobôdnepatrídožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonanýchdôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,
ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Súd v krátkosti poukazuje aj na to, že aj napriek návrhu žalobcu o jeho predvedenie na pojednávanie, ho

súd nedal predviesť s odôvodnením, že bol jednak právne zastúpený a jednak po každom pojednávaní
mu prostredníctvom jeho právneho zástupcu bola doručovaná zápisnica z pojednávania a žalobca sa
mal možnosť k tejto zápisnici a ku skutočnostiam v nej uvedených vyjadriť, čo zakaždým aj urobil. Preto
mu takýmto postupom nemohla byť odňatá možnosť konať pred súdom.
Súd na poslednom pojednávaní konanom dňa 23. 11. 2017 zamietol návrh žalobcu na doplnenie

dokazovania (žalovanú zaviazať predložiť kúpnu zmluvu zo dňa 16. 8. 2013, ktorú uzatvorila ako
splnomocnená zástupkyňa na strane predávajúceho s kupujúcimi I. L. a manž. R. L., na nehnuteľnosti v
kat.územíX.LVč.XXX,ktorébolivovýlučnomvlastníctvežalobcuzakúpnucenu50000,-eurazároveň
na predloženie výpisu z účtu, na ktorý táto kúpna cena mala byť poukázaná, pravdepodobne sa jedná
o účet žalovanej vedený v Z. V., a.s., č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX a na preukázanie, ako bolo naložené

s týmito peniazmi) najmä s poukazom na to, že žalobca mal kedykoľvek možnosť počas dvoch rokov
navrhnúť vykonanie takéhoto dôkazu. Ďalšie odročenie pojednávania pre vykonanie tohto dôkazu by
bolo nehospodárne, neúčelné, navyše právny zástupca žalobcu nevedel zdôvodniť, prečo tento dôkaz
nenavrhli vykonať už skôr, napr. priamo v žalobe, či na prvom pojednávaní nariadenom vo veci. Súd
však poukazuje na rozhodnutie tunajšieho súdu uvedené v bode 11 tohto odôvodnenia, konkrétne s

poukazomnarozhodnutievspisovejznačke5C/685/2015,vktorombolžalobcaneúspešný.Okremtoho,
vykonanie takéhoto dôkazu nemohlo preukázať nejaké tvrdenia žalobcu, keďže žalobca počas celého
konania sa o predaji hnuteľností z LV číslo XXX zmieňoval len veľmi okrajovo, pre objasnenie toho,čo on zdedil a ako naložil s dedičstvom, tieto skutkové tvrdenia však nedával do súvisu so správaním
žalovanej voči žalobcovi.
Na základe uvedeného súd rozhodol tak, ako to vyplýva z enunciátu rozsudku a žalobu ako nedôvodnú v

celomrozsahuzamietol(výrokprvý),nakoľkoneexistujúdôvodyprepostuppodľa§630OZ,apotom,nie
je možné určiť, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností. Tretí výrok, ako ho žalobca požadoval
vosvojomžalobnompetite,jenadbytočný;akbysúdurčilvýlučnévlastníctvožalobcuknehnuteľnostiam,
toto by potom bolo zapísané aj na LV č. XXX, preto nie je dôvod nahrádzať prejav vôle žalovanej na
vrátenie daru (určovací petit vylučuje nahradenie prejavu vôle).

3. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového majetku.
V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu. Úspech vo
veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo.
Žalovaná mala v konaní plný úspech a má preto nárok na náhradu trov konania v plnej výške, t.j. 100
% proti neúspešnej strane sporu - žalobcovi.

4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom splnomocnenkyne predovšetkým z
odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku a to porušenie práva
na spravodlivý proces. Súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dôvodil

citáciou čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako i čl. 6 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku a
napokon čl. 49 Ústavy SR. Súd svojím procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby sa konalo aspoň
jediné pojednávanie v jeho prítomnosti. Súd tak odňal možnosť v rovnakej miere uplatniť prostriedky
procesného útoku a obrany. Žalobca mal byť prítomný aspoň na pojednávaní na ktorom došlo k výsluchu
žalovanej a svedkov, aby mohlo klásť otázky. Nemožno súhlasiť s názorom súdu, že právne zastúpenie

môže byť dostatočnou náhradou za právo na prejednanie veci v prítomnosti strany sporu ako dotknutej
osoby, pretože nemôže mať advokát dostatočnú vedomosť o jednotlivých okolnostiach a skutočnostiach
v takej miere ako osoba, ktorá ich priamo zažila a teda právny zástupca nevie a objektívne nemôže
adekvátne reagovať. Rovnako nemožno súhlasiť s tým, že vyjadrenie k zápisnici z pojednávania,
na ktorom strana sporu prítomná nebola, môže byť dostatočným substitútom za právnu možnosť

prerokovania veci v prítomnosti strany sporu. Právny zástupca žalobcu ako aj sám žalobca žiadali
súd, aby mohol byť žalobca vypočutý na pojednávaní s tým, že žalobca uhradí aj náklady súvisiace
s eskortou, resp. s jeho účasťou na pojednávaní. Prvoinštančný súd však odmietol nariadiť eskortu
s tým, že žiaden zákon to súdu neprikazuje. Súd však nevyhodnotil proporcionalitu jednotlivých práv
a právom chránených záujmov a odňatie ústavného práva žalobcovi neodôvodil žiadnym relevantným

právom chráneným záujmom, ktorému by bolo treba dať prednosť pred ústavným právom žalobcu
na prerokovanie v jeho prítomnosti. Žalobca tak nemal možnosť vyjadriť sa osobne vo veci, popísať
skutkové okolnosti, vyvrátiť jednotlivé tvrdenia protistrany, konfrontovať tvrdenia protistrany a svedkov a
nemal možnosť vyhodnotiť spravodlivo všetky dôkazy. Prvoinštančný súd v rozpore s Civilným sporovým
poriadkom nezohľadnil špecifické potreby žalobcu vyplývajúce z jeho sociálneho postavenia aktuálneho

uväznenia, keď nenariadil jeho eskortu a tak znemožnil žalobcovi realizáciu jeho ústavného práva podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy a zároveň došlo k porušeniu ústavnej zásady rovnosti účastníkov konania, kedy
žalovaná mohla nepochybne efektívnejšie a vhodnejšie uplatňovať prostriedky procesnej obrany a útoku
kedy mohla napr. klásť svedkom otázky, konfrontovať ich výpovede svojou prítomnosťou. Mala možnosť
aj zavádzať a klamať. Keďže žalobca nemohol jej vyjadrenia ani počuť, ani sa k nim bezprostredne

vyjadriť a prvoinštančný súd uložil žalobcovi trest v rozpore s čl. 49 Ústavy, keď mu znemožnil účasť na
pojednávaniach a to bez relevantného dôvodu, hoci sa tejto účasti opakovane dožadoval a bol ochotný
uhradiť náklady spojené s eskortou a jeho účasťou na pojednávaní, žalobca nie je nebezpečný a nehrozil
ani jeho útek.

5. Ďalej tvrdil, že je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku
a to nevykonanie potrebných navrhnutých dôkazov. Prvoinštančný súd nevykonal navrhnuté dôkazy
najmä nevypočul žalobcu a ani nevykonal dokazovanie vo veci predaja majetku žalobcu žalovanou
a jeho zadržiavania. Nevykonanie dôkazu výsluchu žalobcu prvoinštančný súd nijako relevantne
neodôvodnil a nevykonanie dôkazu predloženia kúpnej zmluvy na nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu

pri ktorej uzatváraní za neho konala žalovaná ako splnomocnenkyňa a preukázanie, že žalovaná
naložila s kúpnou cenou teda peniazmi, ktorým dôkazom chcel žalobca preukázať svoje tvrdenie, že
sa žalovaná k nemu správala tak, že tým hrubo porušila dobré mravy, prvoinštančný súd odôvodnil
ustanoveniami nového Civilného sporového poriadku konkrétne § 153 sudcovskou koncentrácioukonania. Prvoinštančný súd však opomenul § 470 ods. 2 druhá veta Civilného sporového poriadku.
Konanie v danej veci začalo 12.11.2015, teda pred účinnosťou Civilného sporového poriadku a súd
nemal uplatniť sudcovskú koncentráciu konania, ale mal tento dôkaz vykonať a to s poukazom na fakt,

že mu boli z jeho činnosti známe skutočnosti, že žalobca tvrdí, že žalovaná mu zadržiava finančné
prostriedky získané predajom nehnuteľností vo výlučnom vlastníctve žalobcu, zneužíva výkon trestu
odňatia slobody, zatajuje mu, ako naložila s finančnými prostriedkami z predaja majetku, tieto zrejme
využíva vo svoj prospech, aj s ostatným majetkom nakladá v rozpore s jeho záujmami. Žalobca má v
tejto veci málo informácií, nevie ich zistiť, nakoľko je momentálne uväznený. Prvoinštančný súd by mal

na uvedené prihliadnuť aj keby spor začal po účinnosti Civilného sporového poriadku a zmierniť tvrdosť
zásady sudcovskej koncentrácie a nie to ešte ju uplatniť v danom prípade.

6. Podľa odvolateľa je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového
poriadku. Zneužitie plnej moci a zadržiavanie žalobcových peňazí žalovanou ako jedno z viacerých
konaní žalovanej voči žalobcovi je v rozpore s dobrými mravmi, ktoré súd opomenul. Prvoinštančný

súd sa síce oboznámil so spisom spis. zn. 5C 685/2015, ale opomenul, že vo vyjadrení žalobcu v
zápisnici z pojednávania dňa 27.10.2016 uviedol, že mu nie je známe, kde sú peniaze z predaja
výlučne jeho rodinného domu vo výške 50.000,- eur, keďže nimi disponovala žalovaná. Súd opomenul,
že z verejne dostupných údajov katastra nehnuteľností bolo a je zrejmé, že žalobca bol skutočne
výlučným vlastníkom ďalšieho rodinného domu so záhradou, ktorý bol predaný tretím osobám až v

čase žalobcovho uväznenia, pri ktorom úkone ho zastupovala na základe plnej moci práve žalovaná.
Žalobca tvrdil, že aj svedkovia potvrdili, že žalovaná zinkasovala za predaj žalobcovho domu v
mene žalobcu na základe plnej moci od neho celú kúpnu cenu a žalobcovi nie je známe, ako s
touto kúpnou cenou naložila. Prvoinštančný súd tieto tvrdenia žalobcu a súvisiace dôkazy nesprávne
vyhodnotil. Tvrdenie, že žalobca nevie, kde sú jeho peniaze, ktoré za neho a pre neho mala zinkasovať

žalovaná vo výške niekoľko desiatok tisíc eur sú totiž nepochybne tvrdeniami žalobcu potvrdzujúcimi
hrubé porušenie zákonných povinností i dobrých mravov žalovanou voči nemu. Prvoinštančný súd v
konaní o vrátenie daru vykonanie ďalších príslušných žalobcom navrhovaných dôkazov zamietol bez
relevantného zákonného odôvodnenia.

7. Nevera žalovanej ako manželky žalobcu už pred podaním návrhu na rozvod spojená s jej otehotnením
s iným mužom počas trvania manželstva v kombinácii s vedomím manželky, že manžel bude dlhodobo
uväznený ešte pred uzavretím manželstva a jej uisťovaním, že na manžela počká, kým sa vráti z väzenia
a aj jej písomným zmluvným záväzkom zabezpečiť mu nerušené bývanie v darovanej nehnuteľnosti, v
ktorej ale aktuálne dlhodobo býva so svojím milencom a ich dieťaťom, je jednoznačné hrubé porušenie

dobrých mravov, žalovaná v konaní voči žalobcovi a ktoré ale prvoinštančný súd vyhodnotil ako konanie
v súlade s dobrými mravmi. Vo vzťahu k rozvodovému konaniu súd len konštatuje, že manželstvo bolo
rozvedenérozsudkomtunajšiehosúdusp.zn.5C388/2015zodňa9.11.2015,právoplatným23.11.2015.
Súd úplne opomenul, že v zápisnici z rozvodového pojednávania dňa 9.11.2015 sa žalovaná jasne
vyjadrila a to potvrdili aj svedkovia, že od mája 2015 teda ešte pred podaním návrhu na rozvod,

si žalovaná nasťahovala svojho milenca do darovaného domu, začala s ním žiť ako druh a družka
v spoločnej domácnosti a prestala žalobcu navštevovať vo väzení, písať mu listy ako aj prestala
komunikovať a stýkať sa s jeho rodinou. Žalovaná dokonca otehotnela so svojim milencom počas
manželstva so žalobcom. Žalovaná navyše ani neriešila súvisiaci právny stav domnienky otcovstva
žalobcu, kde zapretie otcovstva musel riešiť sám žalobca a to okrem iného z obavy uplatňovania nárokov

žalovanou na výživné. Žalovaná ešte ako manželka teda prestala žalobcovi preukazovať lásku, podporu,
začala mu zadržiavať jeho peniaze, začala požívať svojvoľne jeho majetok ako hnuteľné veci napr.
pracovné náradie a osobné motorové vozidlo, prestala komunikovať aj s jeho rodinou a bývalej svokre
dokonca zakázala chodiť k nej do darovaného domu. Navyše sa usilovala zrušiť svoj zmluvný záväzok
v darovanom dome umožniť žalobcovi bývanie a to prostredníctvom advokáta. Prvoinštančný súd v

rozsudku cituje niektoré rozhodnutia súdov, avšak bez premostenia na daný prípad. V bode 31. rozsudku
odkazuje súd na princíp vzájomnosti, avšak opomína, že aj z korešpondencie strán sporu je zrejmé, že
žalobca sa správal k žalovanej vždy veľmi milo, pekne, férovo a úprimne, vždy ju detailne informoval
o okolnostiach týkajúcich sa jeho osoby a prežívania a zabezpečoval hoci na diaľku starostlivosť o
spoločnú domácnosť aj o ňu samu. V súvislosti s odôvodnením uvedeným v bode 29. rozsudku odvolateľ

poukázal na to, že žalovaná vedela ešte pred uzavretím manželstva, že žalobca bol už odsúdený,
čaká na výsledok odvolacieho konania, k uzavretiu manželstva došlo len tri mesiace pred skončením
odvolacieho konania a teda žalovaná dobre vedela, že žalobca bude dlhodobo uväznený. Napriek tomu
manželstvo s ním uzavrela. Aj pred uzavretím manželstva aj po uväznení žalobcu sústavne ho listamipresviedčala, že je s jeho uväznením uzrozumená, že si takýto život vybrala. Žalobca svoju povinnosť
v zmysle § 18 Zákona o rodine neporušil. S manželkou žil v spoločnej domácnosti až pokým nebol
povinný nastúpiť výkon trestu za konanie o ktorom tvrdí, že sa ho nedopustil a ku ktorému malo dôjsť

dávno pred tým, než manželstvo uzavrel. Podľa žalobcu je zrejmé, že žalobca psychicky, ekonomicky
a emocionálne žil stále so žalovanou, pomáhal jej ako len mohol, staral sa o ňu akoby stále zdieľali
spoločnú domácnosť. Pripomínal veci, ktoré treba urobiť, zároveň jej posielal svoje zarobené peniaze
a peniaze z invalidného dôchodku z väzenia. Ako mohol tak zabezpečoval žalovanú, ich spoločnú
domácnosť a spoločný život praktickou pomocou cez jeho kamarátov a susedov. Podľa judikatúry pritom

povinnosť manželov žiť spolu neznamená ich povinnosť vytvoriť spoločnú domácnosť a bývať. Žalobca
neporušil svoje manželské povinnosti voči žalovanej, ani jej nesľuboval viac než jej mohol dať a žalovaná
si bola pred uzatvorením manželstva dobre vedomá, čo ju čaká po uzatvorení manželstva a ešte aj
po uväznení manžela ho uisťovala, že je s týmto uzrozumená, že budú fungovať stále ako manželia.
Keď neskôr tento svoj názor prehodnotila, mala sa najskôr rozviesť so žalobcom a nie návrh na rozvod
odkladať až po tom čo začala žiť s druhom ako družka a s iným mužom v darovanom dome. Súd v tejto

súvislosti opomenul, že žalovaná otehotnela s iným mužom za trvania manželstva. Odvolateľ nesúhlasí
s názorom súdu uvedený v bode 29. rozsudku, že spoločnosť v dnešnej dobe akceptuje neveru a že to
by nemalo byť porušením dobrých mravov. Byť si verný je základná manželská povinnosť ustanovená v
Zákone o rodine, je to základný princíp manželstva v európskej kultúre, v etike a náboženstve a patrí k
dobrým mravom. Žalovaná neskĺzla len k sexuálnej nevere, žila de facto polygamne kedy si za trvania

manželstva vytvorila ďalšie partnerské spolužitie, skĺzla aj do citovej nevery, navyše neskrývane pred
verejnosťou, ktorá vyústila až do rozpadu manželstva a jej drancovania ekonomického zabezpečenia
bývalého manžela, ktoré žalovaná zneužila pre ekonomické zabezpečenie svojho nového partnerského
vzťahu. Na Slovensku je po desaťročia nevera druhý najčastejší dôvod pre rozvod manželstva, teda je
zrejmé, že spoločnosť neakceptuje neveru v manželstve. Poukázal na odôvodnenie rozsudku vydaného

v právne totožnej a skutkovo obdobnej veci, ide o nález ústavného súdu SR I.ÚS 491/2015 z 18.5.2015.
Odvolateľ preto trvá, že žalovaná sa správala k žalobcovi tak, že tým že hrubo porušovala dobré mravy,
kedy žalovaná napriek svojej vedomosti o pravdepodobnom dlhodobom uväznení žalobcu, s týmto
uzavrela manželstvo, sľúbila mu manželskú vernosť a pomoc, vrátane vybavovania všetkých záležitostí
vo vzťahu k vonkajšiemu svetu pre žalobcu počas jeho uväznenia, dala sa splnomocniť na predaj jeho

nehnuteľného majetku i inkaso kúpnej ceny, nechala si darovať dom žalobcu so záhradou s tým, že
sa zaviazala poskytnúť žalobcovi v tomto dome aj po darovaní trvalé a bezplatné ničím neobmedzené
bývanie a doživotné užívanie, avšak po uväznení žalobcu si ešte za trvania manželstva pred podaním
návrhu na rozvod našla iného životného partnera, tohto si nasťahovala do spoločnej domácnosti, do
darovaného domu, tu s ním žije a vychováva splodené dieťa počas manželstva a necháva hnuteľné veci

žalobcu užívať svojim novým partnerom napriek výslovnému nesúhlasu žalobcu a zadržiava žalobcovi
desiatky tisíc eur z predaja jeho majetku, navyše sa so žalobcom rozviedla a prestala mu poskytovať
akúkoľvek podporu a pomoc v ťažkom čase jeho uväznenia, nechala na žalobcu, aby riešil zapretie
otcovstva a ona ignorovala právnu domnienku otcovstva žalobcu a hlavne usilovala sa o právne zrušenie
svojho záväzku voči žalobcovi na zabezpečenie jeho bývania v darovanom dome a jeho realizáciu

prakticky znemožnila tým, že v darovanom dome býva so svojim novým partnerom a ich dieťaťom, kedy
nie je možné, aby mohol žalobca darovaný dom nerušene a neobmedzene užívať.

8. Napokon odvolateľ vytýkal súdu, že opomenul zásadu iura novit curia a neprihliadol na možnú
absolútnu neplatnosť predmetnej darovacej zmluvy prvoinštančným súdom. Vo všetkých listoch o

predmete daru, resp. o dome a pozemku písal ako o jeho dome, alternatívne ako o spoločnom dome
jeho a žalovanej. Súd prvej inštancie túto skutočnosť úplne opomenul a nevyhodnotil darovaciu zmluvu
medzi žalobcom a žalovanou z pohľadu, či je platná alebo neplatná najmä s poukazom na § 37 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Súdu pritom bolo známe, že žalovaná svojim konaním mohla zneužiť a zrejme
aj zneužila tieseň, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť žalobcu a dala si poskytnúť plnenie, ktorého

majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere. Darovacia zmluva teda
môže byť absolútne neplatná s poukazom na § 39a Občianskeho zákonníka a žalobca je vlastníkom
darovaných nehnuteľností. Odvolateľ sa domáhal, aby odvolací súd zrušil rozsudok a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie alternatívne navrhol zmeniť tak, že určí že žalobca je výlučným
vlastníkom nehnuteľnosti v katastrálnom území X., evidovaných Okresným úradom Galanta, katastrálny

odbor na LV č. XXX ako pozemky, parcely registra "C" parc. č. 6773/2 zastavané plochy a nádvoria o
výmere 628 m2, parc. č. 6773/3 záhrady o výmere 695 m2 a ďalej ako stavby súp. č. XXX na parc.
č. 6773/2, popis stavby: rodinný dom v 1/1-ine v pomere k celku, že žalovaná je povinná nehnuteľnosti
v katastrálnom území X., evidované Okresným úradom Galanta, katastrálny odbor na LV č. XXX akopozemky, parcely registra "C" parc. č. 6773/2 zastavané plochy a nádvoria o výmere 628 m2, parc. č.
6773/3 záhrady o výmere 695 m2 a ďalej ako stavby súp. č. XXX na parc. č. 6773/2, popis stavby:
rodinný dom, vypratať a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a je povinná nahradiť žalobcovi

náhradu trov konania.

9. K odvolaniu vyjadrenie žalovanej podané nebolo.

10. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektmi - stranou, v

ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359Civilnéhosporovéhoporiadku),protirozhodnutiusúdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) Civilného
sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom

(§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku),
sprihliadnutímexoffonaprípadnévadytýkajúcesaprocesnýchpodmienok,ktoréalenezistil(§380ods.
2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď

miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke
odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku)
a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§
387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

12. Podľa § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

13. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť
vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia
je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia

súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce
doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore
so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu
iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v

odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné
považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy,
že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.

14. Predmetom konania je požiadavka žalobcu na určenie, že žalobca je výlučným vlastníkom

nehnuteľnosti v katastrálnom území X., evidovaných Okresným úradom Galanta, katastrálny odbor na
LV č. XXX ako pozemky, parcely registra "C" parc. č. 6773/2 zastavané plochy a nádvoria o výmere 628
m2, parc. č. 6773/3 záhrady o výmere 695 m2 a ďalej ako stavby súp. č. XXX na parc. č. 6773/2, popis
stavby: rodinný dom v 1/1-ine v pomere k celku, že žalovaná je povinná nehnuteľnosti v katastrálnom
území X., evidované Okresným úradom Galanta, katastrálny odbor na LV č. XXX ako pozemky, parcely

registra "C" parc. č. 6773/2 zastavané plochy a nádvoria o výmere 628 m2, parc. č. 6773/3 záhrady o
výmere 695 m2 a ďalej ako stavby súp. č. XXX na parc. č. 6773/2, popis stavby: rodinný dom, vypratať a
to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súd prvej inštancie vychádzajúc z výsledkov dokazovania
dospel k záveru, že v súdenom spore bolo preukázané, že žaloba je nedôvodná, pretože nebola splnenápodmienka preukázania správania žalovanej, ktoré možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých
mravov. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť,
či súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie vykonal
všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, či súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či právne správne posúdil uplatnený
nárok.

15. Odvolací súd v zmysle ustanovení § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolaní sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže jeho argumentácia
bola vecne správna, objektívna, presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho
súdu SR ako aj nálezmi Ústavného súdu SR. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré žalobca uvádzal v
odvolaní,vyriešilužsúdprvejinštancievnapadnutomrozsudku,pričomrozhodnutiasúduprvejinštancie
a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie

tvoria jeden celok.

16. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým,
že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých

ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky,
kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu
k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v
súlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd

pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku
predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu
preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.

17. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať

odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými
námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový

postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre
dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil,

zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen
formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých
alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,

účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť
preskúmateľné.

18. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa

žalobcomvodvolanínamietanýchskutočnostíjevyčerpávajúco,správneskutkovoaprávnezdôvodnené
a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v
odôvodnenísvojhorozhodnutiauviedolrozhodujúciskutkovýstav,primeranýmspôsobomopísalpriebeh
konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy,ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalobca s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie
nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.

19. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia

preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov
súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti
záverov súdu prvej inštancie a k odvolacím dôvodom sa potom žiada dodať už len nasledovné:

20. Žalobca namietal, že prvoinštančný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby

uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces a to konkrétne tým, že znemožnil žalobcovi, aby sa konalo aspoň jediné pojednávanie v jeho
prítomnosti, súd tak žalobcovi odňal možnosť v rovnakej miere uplatniť prostriedky procesného útoku a
obrany, žalobca nemal možnosť vyjadriť sa osobne, keď súd nenariadil jeho eskortu bez relevantného
dôvodu.

21. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavy"), každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

22. Podľa čl. 48 ods. 2 vety prvej Ústavy, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

23. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to,
aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

24. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd koná vo veci
uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným
zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

25. Citovaný čl. 46 ods.1 Ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie
právnej ochrany, a tým aj „bránou" do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 Ústavy) normujúcich rámec,

v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania (pozri I. ÚS 22/03).

26. Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom
upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením

ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle
čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý") domáha svojho práva na súde, ale
súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré
je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).

27. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní", princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa rozumie jeho
procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnomponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní
rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu
nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v

konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých
procesných práv účastníkov konania, ktoré (práva) slúžia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v
civilnomkonaní.Nemožnoopomenúť,žeprocesnýúkonúčastníkasúdnehokonania,ktorýmápodstatný
vplyv na ďalšie súdne konanie je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak
je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený

pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu
odníma možnosť konať pred súdom, porušuje sa ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

28. Základným právom účastníka je, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti (tiež čl. 38 ods. 2
Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, obdobne čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Civilný sporový poriadok zabezpečuje toto právo vo vytvorenom

zákonnom rámci tak, že ukladá súdu, aby nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie, ak tento
zákon neustanovuje, že vec sa môže prejednať bez pojednávania, na ktoré predvolá účastníkov a
všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná; predvolanie sa doručuje tak, aby mali dostatok času na
prípravu, spravidla najmenej päť dní predo dňom, keď sa má pojednávanie konať (§ 178 Civilného
sporového poriadku). Z § 180 Civilného sporového poriadku vyplýva, že ak sa účastník, ktorý bol riadne

predvolaný nedostaví na pojednávanie a nepožiadal o jeho odročenie (§ 183 Civilného sporového
poriadku), zakladá to fakultatívnu možnosť postupu súdu konať v jeho neprítomnosti.

29. Z obsahu spisu bolo zistené, že žalobca bol počas celého konania pred súdom prvej inštancie vo
výkone trestu odňatia slobody. Žalobca bol počas celého konania pred súdom prvej inštancie (a naďalej

aj je) zastúpený advokátskou kanceláriou. Súd prvej inštancie určil na prejednanie veci pojednávanie na
27.10.2016, na ktoré predvolal právneho zástupcu žalobcu a právneho zástupcu žalovanej, pričom na
pojednávanie sa dostavila žalovaná a právni zástupcovia strán, súd uložil právnemu zástupcovi žalobcu
povinnosť predložiť zápisnicu z pojednávania žalobcovi, aby sa k nej písomne alebo prostredníctvom
právneho zástupcu vyjadril. Pojednávanie bolo odročené na 23.5.2017. Žalobca sa k zápisnici zo dňa

27.10.2016 vyjadril písomne. Na pojednávaní konanom dňa 23.5.2017 boli vypočutí svedkovia, žalobca
na pojednávaní nebol osobne prítomný, pojednávalo sa za účasti žalovanej a právnych zástupcov strán,
pričom právny zástupca žalobcu žiadal, aby súd nariadil eskortu žalobcu na pojednávanie, súd uviedol,
že eskortu nenariadi, žalobca je právne zastúpený a žalobca má možnosť byť oboznámený s priebehom
konania a má možnosť vyjadrovať sa k jednotlivým skutočnostiam, ktoré vyšli najavo či už z listinných

dôkazov alebo na pojednávaní. Súd uložil právnemu zástupcovi žalobcu povinnosť oboznámiť žalobcu s
priebehom pojednávania a s obsahom vyjadrenia žalovanej. Žalobca sa k priebehu pojednávania zo dňa
23.5.2017 vyjadril písomne pri osobnej návšteve jeho právneho zástupcu. Na poslednom pojednávaní
konanom dňa 23.11.2017 boli prítomní právni zástupcovia strán.

30. Podľa § 89 ods. 1 vety prvej Civilného sporového poriadku strana sa môže dať v konaní zastupovať
zástupcom, ktorého si zvolí.

31. Podľa § 110 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak má strana zástupcu so splnomocnením na celé
konanie, doručuje sa písomnosť tomuto zástupcovi. Písomnosť sa doručuje aj strane, ktorá má osobne

v konaní niečo vykonať alebo ak o tom rozhodne s ohľadom na povahu veci.
32. Z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že v prípade, ak má strana zástupcu s plnomocenstvom
pre celé konanie, všetky písomnosti, vrátane predvolania na pojednávanie, súd doručuje len tomuto
zástupcovi. Nie je však vylúčené, aby sa predvolanie na pojednávanie doručilo aj priamo strane. Či
predvolanie na pojednávanie bude doručené okrem zástupcu aj strane závisí od zváženia súdu, ktorý tak

urobí vtedy, ak považuje osobnú účasť strany na pojednávaní za potrebnú, napríklad ak mieni žalobcu
resp. žalovanú stranu na pojednávaní vypočuť. Ak nemá strana na pojednávaní osobne niečo vykonať,
stačí, aby na pojednávanie bol predvolaný len jeho zástupca. Zástupca je totiž oprávnený na všetky
úkony, ktoré môže v konaní urobiť strana.

33. Procesný postup prvoinštančného súdu, ktorý doručil predvolanie na pojednávanie
splnomocnenému advokátovi žalobcu, bol v súlade s § 110 ods. 1 veta prvá Civilného sporového
poriadku.Rovnakotakbolvsúladesozákonomprocesnýpostupsúdu,keďnapojednávaniachprejednal
a rozhodol vec bez účasti strany žalobcu, avšak za prítomnosti jeho advokáta.34. Z uvedených dôvodov nemožno považovať za dôvodnú žalobcovu námietku o odňatí možnosti konať
pred súdom postupom prvoištančného súdu. Realizácia procesných práv žalobcu nebola znemožnená,

naopak žalobca mohol účinne obhajovať svoje práva a právom chránené záujmy prostredníctvom
zvoleného zástupcu.

35. Žalobca namietal, že porušil ústavnú zásadu rovnosti strán sporu v súvislosti s neprítomnosťou
žalobcu na pojednávaní, kedy žalovaná mohla efektívnejšie a vhodnejšie uplatňovať prostriedky

procesnej obrany a útoku kedy mohla napr. klásť svedkom otázky, konfrontovať ich výpovede svojou
prítomnosťou, mala možnosť aj zavádzať a klamať. Keďže žalobca nemohol jej vyjadrenia ani počuť ani
sa k nim bezprostredne vyjadriť a prvoinštančný súd uložil žalobcovi trest v rozpore s čl. 49 Ústavy keď
mu znemožnil účasť na pojednávaniach a to bez relevantného dôvodu, hoci sa tejto účasti opakovane
dožadoval a bol ochotný uhradiť náklady spojené s eskortou a jeho účasťou na pojednávaní, žalobca
nie je nebezpečný a nehrozil ani jeho útek.

36. Uvedená námietka porušenia zásady rovnosti súvisí s dôvodmi pre ktoré žalobca tvrdí, že mu
postupom prvoinštančného súdu bola odňatá možnosť konať pre súdom a preto odvolací poukazuje na
dôvody uvedené v bodoch odôvodnenia.

37. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku o
nevykonaní relevantných navrhnutých dôkazov odvolací súd uvádza, že dokazovanie je časť civilného
sporového konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc
konať o veci, ktorej sa žaloba týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie
skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie. Súd v civilnom

sporovomkonaníniejeviazanýnávrhmistránnavykonaniedokazovaniaaniejepovinnývykonaťvšetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v
rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 Civilného sporového poriadku), a nie strán
sporu. Rozhodnutie o zamietnutí návrhu na dokazovanie má charakter rozhodnutia, ktorým sa upravuje
vedenie konania. Povinnosťou súdu je (mimo iného) tiež v odôvodnení rozsudku uviesť, ktoré dôkazy

neboli vykonané a z akého dôvodu. Súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na vykonanie žalobcom
navrhnutého dôkazu, a to predloženia kúpnej zmluvy na nehnuteľnosti patriace žalobcovi, pri ktorej
uzatváraní konala žalovaná ako splnomocnenkyňa a preukázanie ako naložila s kúpnou cenou, ktorým
dôkazom chcel žalobca preukázať svoje tvrdenie a to že sa žalovaná k nemu správala tak, že hrubo
porušovala dobré mravy, najmä s poukazom na koncentráciu konania, ako to správne uzavrel súd prvej

inštancie v odseku 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom vysvetlil dôvody, prečo nevykonal
tento dôkaz navrhnutý žalobcom. Odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal ním
navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností je neopodstatnená.

38. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 23.11.2017 vyplýva, že právny zástupca žalobcu žiadal, aby

súd zaviazal žalovanú predložiť kúpnu zmluvu zo dňa 16.8.2013, ktorú uzatvorila ako splnomocnená
zástupkyňanastranepredávajúcehoskupujúcimiI.L.amanželkaR.L.,nanehnuteľnostivkatastrálnom
území X. LV č. XXX, ktoré boli vo výlučnom vlastníctve žalobcu za kúpnu cenu 50.000,- eur a
zároveň predložila výpis z účtu, na ktorý táto kúpna cena mala byť poukázaná, pričom strana žalobcu
predpokladá, že sa jedná o účet žalovanej vedený v Z. V., a.s., č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX a ako bolo

naložené s týmito peniazmi. Súd prvej inštancie návrh na doplnenie dokazovania zamietol.

39. Podľa názoru odvolacieho súdu z uvedeného vyplýva, že právny zástupca žalobcu nezdôvodnil
súdu prvej inštancie akú skutočnosť má preukázať jeho návrh na doplnenie dokazovania, pričom až v
odvolaní uvádza, že ním chceli preukázať tvrdenie, že žalovaná sa k žalobcovi správala tak, že tým

hrubo porušuje dobré mravy.

40. Z konštantnej judikatúry vyplýva, že je nevyhnutné, aby darca uviedol konkrétne skutočnosti, v
ktorých vidí hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny.
Označením správania žalovanej voči žalobcovi vo výzve k vráteniu daru zo dňa 12.11.2015 prípadne v

žalobe je daný okruh sporných skutočností, ktoré sú predmetom dokazovania. V prípade, že vo výzve
žalobcu zo dňa 12.11.2015 ani v podanej žalobe nie je uvedený ako dôvod vrátenia daru skutočnosť,
ktorúpopísalprávnyzástupcažalobcuvnávrhunadoplneniedokazovania,bolopretonadbytočnetakýto
dôkaz vykonať.41. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1
písm. f) Civilného sporového poriadku vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov

podľa § 191 Civilného sporového poriadku. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia
dôkazovsudcomzhľadiskaichpravdivostiadôležitostiprerozhodnutie.Nesprávnehodnoteniedôkazov
by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z

vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne,
že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v
konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán,
alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický
rozpor. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné
ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

42. Závery dokazovania v preskúmavanom prípade tak jednoznačne svedčia o tom, že žalobca vyzval
žalovanú na vrátenie daru a vykonal potrebný platný právny úkon, avšak nepreukázal také správanie
žalovanej, ktoré možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Odvolací súd po preskúmaní
veci v súlade so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v súdenom

spore o dôvodoch na vrátenie daru. Vzhľadom k uvedenému mal odvolací súd za to, že nebolo možné
vyhodnotiť odvolaciu argumentáciu žalobcu vo vzťahu k pochybeniu súdu prvej inštancie v skutkových
zisteniach za dostatočnú.

43. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku

odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery.

44. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli
potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli k nesplneniu podmienok pre
aplikáciu ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka, keďže poskytovali bezpečne zistený skutkový

stav, ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. Odvolací súd sa stotožňuje so
záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal dôvody na vrátenie daru. Súd prvej inštancie
správne právne vec posúdil.

45. Predpokladom uplatnenia § 630 Občianskeho zákonníka je správanie, ktorým obdarovaný voči

darcovi hrubo porušuje dobré mravy. Podľa súdnej praxe „hrubým porušením dobrých mravov sa
rozumie ich porušenie značnej intenzity alebo ich sústavné porušovanie" (R 88/1998), takže „kvantita
aj kvalita„ nevhodného správania sú rovnocennými ukazovateľmi. Je však potrebné uviesť, že pre
posúdenie, či ide o hrubé porušenie dobrých mravov, sú rozhodujúce objektívne okolnosti a nie prípadné
subjektívne okolnosti a pocity na strane darcu, ktoré spočívajú v jeho predstavách, ako by sa mal

obdarovaný voči darcovi správať, akým spôsobom prejaviť náležitú vďaku, pomoc, podporu vo vzťahu
k obdarovanému, aby objektívne neporušil dobré mravy podľa § 630 Občianskeho zákonníka. To,
že môže dôjsť k negatívnemu správaniu sa obdarovaného voči darcovi, nie je okolnosťou, ktorá
by svedčila o tom, že ide o hrubé porušenie dobrých mravov a nemôže každé takéto subjektívne
pociťované negatívne správanie obdarovaného zakladať dôvod na vrátenie daru. Toto právo nevzniká

pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi a dokonca ani pri menej významnom porušení
dobrých mravov obdarovaným. Predpokladom vrátenia daru je len také negatívne správanie sa
obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky významné okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako
hrubéporušeniedobrýchmravov.Takétosprávaniesavyznačujeznačnouintenzitoualebosústavnosťou
alebo opakovanosťou. Pri vonkajšom prejave ide napríklad o fyzické násilie, hrubé urážky, hrubý

nezáujem, a podobne. Takéto správanie sa musí aj objektívne navonok prejaviť, nemôže spočívať len
v subjektívnych pocitoch darcu.46. V odvolaní žalobca opätovne uvádza, že hrubé porušenie dobrých mravov žalovanou voči žalobcovi
spočívavneverežalovanej,akomanželkyžalobcupredpodanímnávrhunarozvodmanželstva,spojenej
s jej otehotnením s iným mužom počas trvania manželstva v kombinácii s vedomím manželky, že žaloba

bude dlhodobo uväznený ešte pred uzavretím manželstva a pred uzavretím darovacej zmluvy a jej
uisťovaním, že žalobcu počká, kým sa vráti z väzenia a jej písomným zmluvným záväzkom zabezpečiť
nerušené bývanie v darovanej nehnuteľnosti, v ktorej aktuálne býva s milencom a ich dieťaťom.

47. Podľa názoru odvolacieho súdu nevera žalovanej bola následkom skutočnosti, že žalobca je vo

výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin, ide o dlhodobé obmedzenie žalobcu na slobode
(od 9.7.2013 do 23.10.2022), známosť žalovaná nadviazala vo februári 2005 a od mája 2005 išlo o
intímnu známosť, žalovaná otehotnela. Ďalšiu neveru poprela. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza,
že v konaní o rozvod manželstva súd nerozhoduje o vine či nevine niektorého z manželov na rozpade
manželstva, ale skúma dôvody zániku. Podľa názoru súdu na rozvrate manželstva sa podieľali obaja.
Žalovaná sa k nevere žalobcovi priznala v máji 2005, uviedla, že chce mať rodinu, pričom žalobca je

odsúdený na 10 rokov a teda so žalobcom ju mať nebude. Takéto správanie žalovanej sa nepochybne
prieči dobrým mravom, pretože nie je v súlade so všeobecne uznávaným názorom, ktorý vo vzájomných
vzťahoch medzi manželmi určuje, aký má byť obsah ich konania. Podľa názoru odvolacieho súdu
vzhľadom na princíp vzájomnosti pri posudzovaní správania obdarovanej nemožno samo správanie
žalovanej spočívajúce v nevere, otehotnenie s iným partnerom a iniciovanie rozvodu manželstva

považovať za opodstatňujúce na vrátenie daru. Z ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka však
vyplýva, než nestačí len správanie v rozpore s dobrými mravmi, ale musí ísť o ich hrubé porušenie,
pričom dôvodom k vráteniu daru je správanie obdarovaného. Žalobcom uvádzané a ním preukazované
okolnosti nedosahujú relevanciu dôvodu pre vrátenie daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka.
48. Napokon žalobca v odvolaní argumentoval, že súd neprihliadol na možnú absolútnu neplatnosť

darovacej zmluvy.

49. V zmysle § 153 Civilného sporového poriadku sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie
konania. Znamená to, že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v
priebehu konania, ale iba v určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii

konania, nie je vykonaný včas, nespôsobuje (za zákonom ustanovených podmienok) procesnoprávne
účinky. Absencia procesnoprávnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada.
Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a
pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas.

50.Podľa§366Civilnéhosporovéhoporiadkuprostriedkyprocesnéhoútokualeboprostriedkyprocesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,
ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia
súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej

inštancie.

51. V zmysle § 366 Civilného sporového poriadku odvolateľ môže v odvolacom konaní uplatniť nové
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (teda v prvej inštancii nepredložené) iba
v obmedzenom rozsahu a iba do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3).

52. Žalobca v odvolaní poukazuje na to, že súd prvej inštancie opomenul zásadu iura novit curia, pretože
darovacia zmluva môže byť absolútne neplatná s poukazom na § 39a Občianskeho zákonníka. Avšak
v zmysle vyššie uvedených výkladov ust. § 153 a § 366 Civilného sporového poriadku ak odvolateľ
vymedzí odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku, právo na uvedenie

prípadných novôt je podmienené nezavinením doterajšieho nepoužitia týchto skutočností a dôkazov v
prvoinštančnomkonaní.Žalobcasavšakvodvolanívôbecnezmieňujeotom,prečoskutkovétvrdeniana
svoju obranu neuviedol počas konania na súde prvej inštancie, preto aj z tohto dôvodu nebolo možné v
odvolacom konaní na tieto novoty (nové skutkové tvrdenia žalobcu prednesené až v odvolacom konaní)
prihliadnuť.

53. Na základe uvedeného obrana žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam neobstojí. Súd vykonáva dokazovanie
zásadne na návrh strán sporu. Súd vykonal v prejednávanej veci dokazovanie. Ak teda žaloba nevyužilsvoje právo a neuvádzal skutkové tvrdenia najneskôr do vyhlásenia dokazovania za skončené (§
182 Civilného sporového poriadku), na pojednávaní dňa 13.2.2017, na skutkové tvrdenia prednesené
žalobcom v odvolacom konaní už nie je možné prihliadnuť. V odvolaní potom žalobca neuviedol

žiadne skutočnosti, ktoré nemohol bez svojej viny v doterajšom priebehu konania, v odvolaní uvádzané
skutkové tvrdenia použiť. Odvolací súd preto nemohol na novoty uvádzané žalobcom v podanom
odvolaní prihliadnuť.

54. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné.

I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III.

ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť
posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

55. Súd prvej inštancie v posudzovanej veci v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej

zistil skutkový stav vykonaním potrebných a stranami navrhnutých dôkazov a nakoľko žalobca v
odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie v
odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav
aj správne právne posúdil, tzn. že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné
ustanovenia, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil (vrátane rovnako správneho
rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania strán, ktoré inak odvolaním ani spochybnené neboli a v
prípade ktorých ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody ich nesprávnosti).

56. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255

ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v
odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi
v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po
právoplatnom skončení veci.

57. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).