Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 30, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/267/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116233259
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5116233259.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a

členov JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený spoločnosťou TOMÁŠ
KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: P. O.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX/XX, XXX XX . K., o zaplatenie sumy 1.393,36 Eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 7Csp/132/2016-85 zo dňa 21.08.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 7Csp/132/2016-85 zo dňa 21. 08. 2017
p o t v r d z u j e .

Žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd aplikujúc ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka v spojení
s § 524 Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8 zákona č. 438/2001 Z. z. o bankách (ďalej aj zákona
o bankách") v celom rozsahu zamietol žalobu doručenú okresnému súdu dňa 28.12.2016, ktorou
sa žalobca domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 1.393,36 Eur s ročným úrokom
z omeškania 5,05 % zo sumy 936,83 Eur od 24.10.2010 do zaplatenia (veta prvá výrokovej časti
napadnutého rozsudku). O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému ich náhradu proti žalobcovi

nepriznal (veta druhá výrokovej časti rozsudku).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že vykonaným dokazovaním bol preukázaný vznik
záväzkového vzťahu medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. (ďalej aj „banka") a žalovaným na základe
zmluvy o splátkovom úvere č. 5050942656 zo dňa 17.12.2013, predmetom ktorej bolo poskytnutie
splátkového úveru bankou dlžníkovi v sume 1.000,00 Eur za podmienok dohodnutých v zmluve,
pričom žalovaný sa zaviazal splatiť poskytnutý úver v dohodnutom čase v splátkach a spolu zaplatiť
aj dohodnuté úroky a poplatky. Okresný súd uvedený záväzkový vzťah posúdil ako zmluvu o úvere v

zmysle § 497 Obchodného zákonníka a zároveň ako spotrebiteľský úver v zmysle zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Žalobca v konaní uplatňoval pohľadávku s príslušenstvom, ktorú mal
nadobudnúť ako postupník postúpením pohľadávky zmluvou o postúpení od Slovenskej sporiteľne ako
pôvodnéhoveriteľa(zmluvaopostúpenípohľadávkyč.1237/2015/CEzodňa23.10.2015vrátaneprílohy
1.).
3. V súvislosti s postúpením predmetnej pohľadávky okresný súd skúmal aj oprávnenie banky postúpiť
pohľadávku za podmienok podľa ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Konštatoval, že napriek zaradeniu

predmetného ustanovenia do 14. časti zákona upravujúcej ochranu klientov a bankové tajomstvo, nie
je možné ho vykladať zužujúco len v rovine povinnosti banky chrániť bankové tajomstvo bez dopadu
porušenia povinnosti banky na jej právne úkony vo vzťahu k iným osobám vstupujúcim s bankou do
súkromno-právnych vzťahov. Ak by súd takýto výklad pripustil, poprel by najúčinnejší nástroj pôsobiacivoči banke, aby bolo zamedzené postupovanie „neukončených" („živých") úverov jej klientov bez ich
súhlasu a vedomia na iné subjekty, čím by nepochybne nemohol byť naplnený účel dotknutej právnej
normy, t.j. ochrana klienta banky a bankového tajomstva. Výklad okresný súd podporil dôvodovou

správou k tomuto ustanoveniu (pôvodne ustanovenie § 92 ods. 7 zákona o bankách), ktorá doslova
uvádza:„Vodseku7 saupravujemožnosťpoužiťinštitútpostúpeniapohľadávkyzodpovedajúcej
nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou." Z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách vyvodil,
že banka je oprávnená (môže) postúpiť inému subjektu bez súhlasu klienta iba tú pohľadávku (resp. jej
časť), ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu, a to iba za podmienky, že klient (dlžník) je napriek písomnej

výzve banky nepretržite dlhšie ako 90 dní v omeškaní so splnením tejto časti svojho peňažného záväzku
voči banke. Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ zo zmluvy o úvere vyzvala žalovaného na zaplatenie
omeškaných splátok vo výške 990,70 Eur listom zo dňa 09.09.2015, pričom dňa 30.09.2015 oznámila
žalovanému, že vyhlásila k 29.09.2015 mimoriadnu splatnosť. Zmluva o postúpení pohľadávok, ktorou
mala byť postúpená predmetná pohľadávka na žalobcu, bola uzatvorená 23.10.2015. Ak by aj boli
potvrdené tvrdenia žalobcu, že boli splnené podmienky na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti a výška

dlhu bola 1.375,11 Eur, je nepochybné, že neboli naplnené podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona o
bankách pre vznik oprávnenia Slovenskej sporiteľne, a.s. postúpiť žalovanú pohľadávku na žalobcu bez
jeho súhlasu z dôvodu, že žalovaný nebol nepretržite v omeškaní so splnením svojho záväzku dlhšie
ako 90 dní.
4. Súd preto posúdil zmluvu o postúpení pohľadávok č. 1237/2015/CE zo dňa 29.09.2015 v časti

postúpenia žalovanej pohľadávky s príslušenstvom ako absolútne neplatný právny úkon urobený v
rozpore so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu
súd totiž prihliada bez toho, aby to strana sporu namietala, teda z úradnej povinnosti (ex officio).
Na základe neplatného právneho úkonu však žalobca nemohol nadobudnúť žalovanú pohľadávku s
príslušenstvom a právami s ňou spojenými, a teda nemohol vstúpiť do práv veriteľa a súčasne nebol

oprávnený požadovať od žalovaného ako dlžníka uspokojenie žalovanej pohľadávky s príslušenstvom.
5. Na uvedenom závere nič nemení ani článok 19 bod 19.16. všeobecných obchodných podmienok,
ktoré ustanovenie súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 Občianskeho
zákonníka s následkom absolútnej neplatnosti. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia možno
považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku len takú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve,

ktorá vyplýva z vopred dodávateľom pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy a jej obsah spotrebiteľ
nemohol individuálne ovplyvniť a súčasne (kumulatívne), ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Splnenie prvého predpokladu pre
deklarovanie neprijateľnosti dotknutej zmluvnej podmienky nepochybne vyplýva už len zo samotného
faktu, že táto zmluvná podmienka bola obsiahnutá vo vopred právnym predchodcom žalobcu

predformulovaných všeobecných obchodných podmienkach, ktoré ako neoddeliteľnú súčasť zmluvných
podmienok zmluvy o splátkovom úvere boli nútení dlžníci prijať, ak chceli vstúpiť
do zmluvného vzťahu s bankou ako veriteľom. Naplnenie druhého predpokladu pre deklarovanie
neprijateľnosti dotknutej zmluvnej podmienky okresný súd videl v tom, že jednak touto zmluvnou
podmienkou banka obchádzala už uvedené ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách a súčasne

v tom, že spotrebiteľ už vopred pri samotnom uzavretí zmluvného vzťahu s bankou dával súhlas s
postúpením akýchkoľvek pohľadávok bankou voči nemu ako dlžníkovi, resp. s prevodom akýchkoľvek
záväzkov banky voči nemu, na tretiu osobu, zatiaľ čo spotrebiteľ vôbec takýto súhlas banky na
postúpenie pohľadávky voči banke, resp. prevod záväzku voči banke, na tretiu osobu nedostal a bol
oprávnený na postúpenie pohľadávky, resp. prevod záväzku, voči banke na tretiu osobu výlučne s

jej predchádzajúcim písomným súhlasom. Takáto úprava práv a povinností dodávateľa a spotrebiteľa
zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. S poukazom na uvedené dôvody súd prvej inštancie dospel k záveru o nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní, t.j. že žalobca nepreukázal, že je nositeľom ním v konaní
uplatneného práva voči žalovanému, a preto jeho žalobu zamietol.

6. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný mal v konaní plný úspech,
preto má nárok na náhradu trov konania. Nakoľko súd však nezistil, že by žalovanému v súvislosti s
týmto konaním nejaké trovy vznikli, ich náhradu mu nepriznal.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa jeho zmeny

tak, že odvolací súd jeho žalobe vyhovie; alternatívne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
8. V dôvodoch svojho opravného prostriedku uviedol, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniama zároveň nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Zdôraznil, že žalovaný bol zo strany postupcu (banky) vyzvaný na úhradu omeškaných splátok a žalobca

preukázal v konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu aj s poukazom na ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách.
V podaní zo dňa 13.02.2017 žalobca tvrdil, že žalovaný je v nepretržitom omeškaní so splácaním
úveru od 18.06.2014, kedy uhradil poslednú splátku titulom úveru. Tieto skutkové tvrdenia neboli
rozporované, v zmysle ust. § 151 ods. 1 ich bolo potrebné považovať za nesporné skutkové tvrdenia.
Zdôraznil, že v konaní bolo nesporne preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky

napriek písomnej výzve postupcu v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku
voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané, že zo strany
postupcu nedošlo k porušeniu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Zároveň bolo preukázané,
že žalovaný bol postupcom opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok, a to výzvou zo dňa
09.09.2015 a 30.09.2015 označenou ako oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, ku ktorej
žalobca pripojil kópiu obálky, ktorá preukazovala doručenie tejto výzvy žalovanému fikciou doručenia.

Žalobca ďalej poukázal, že v konaní bolo nesporne preukázané, že pred postúpením pohľadávky
postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách ukladá, a teda nedošlo
k porušeniu bankového tajomstva. Nesúhlasil s názorom okresného súdu, že lehota 90 dní musí uplynúť
od doručenia výzvy žalovanému. Odvolateľ tiež prezentoval názor, že uvedená skutočnosť z textu
predmetného ustanovenia vôbec nevyplýva a je postačujúce, ak je žalovaný v omeškaní aspoň 90 dní

s úhradou aj čo i len časti svojho peňažného záväzku, a to napriek písomnej výzve. Nie je určené,
že predmetná výzva žalovanému nemôže byť doručená aj počas tejto doby omeškania dlžníka. Takýto
výklad z dikcie ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nevyplýva. Predmetné ustanovenie pojednáva len o
písomnej výzve banky voči svojmu klientovi, t.j. výzve banky k úhrade omeškaných splátok úveru, ktorá
môže byť vykonaná kedykoľvek za trvania omeškania dlžníka.

9. Okrem toho žalobca v súvislosti s postúpením pohľadávky poukázal na bod 19.16. VOP, v zmysle
ktorých klient súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť na tretiu osobu akékoľvek svoje
pohľadávky voči klientovi. Uvedené zmluvné ustanovenie nadväzuje na § 89 ods. 1 zákona o bankách,
ktorý pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení zákona o
bankách, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných

vzťahov. Zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona, a to v bode
19.16. VOP. V danej odvolateľ súvislosti poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove,
ktoré takýto postup, keď žalovaný písomne súhlasil aj s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek
postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, uznal. Žalobca ďalej uviedol, že v prvoinštančnom konaní bolo
preukázané relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho

zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Pre úplnosť dodal, že
ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka.
Dodal, že zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného
ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia
pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva.

Aj prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z predmetného ustanovenia nemožno spojiť s občiansko-
právnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods.
8 zákona o bankách nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi
banky, v tomto prípade žalovanému, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou
Slovenska podľa § 50 ods. 1 zákona o bankách. Vzhľadom na uvedené žalobca zastáva

názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania.
Otázku aktívnej legitimácie odvolateľ preukázal predloženým oznámením o postúpení pohľadávky zo
strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy k zmluve
o postúpení pohľadávok.

10. Žalovanému bolo doručené odvolanie na vyjadrenie; zásielka sa vrátila súdu dňa 16.11.2017 ako
neprevzatá v odbernej lehote.

11. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala legitimovaná strana sporu
(§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu danom v ust.

§ 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario)
rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol (prvá veta výroku), ako aj v závislom
výrokuotrováchkonania(druhávetavýroku) vzmysle§387ods.1CSPakovecnesprávnypotvrdil.12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho dospel k
záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku,

na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne posúdil,
napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie. Odvolací súd v celom rozsahu zdieľa
skutkové i právne závery súdu prvej inštancie a s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odkazuje na
správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.

13. Primárne odvolací súd uvádza, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v
konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo
na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší
žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a

ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (bližšie napr. nálezy Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04).

14. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa prioritne zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu a súčasne dospel k správnemu záveru, že v danom prípade sa žalobcovi nepodarilo preukázať

jeho aktívnu legitimáciu s poukazom na zákonné podmienky v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách,
ktoré dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle
citovaného ustanovenia predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol
ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne
vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, potom jej postúpenie je svojím obsahom a účelom v

priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen
medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok voči dlžníkovi. Ak je pre platnosť postúpenia v danom
prípade potrebné splniť určité podmienky, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú
pohľadávkuuplatňuje,povinnýtvrdiťadokázaťpredpokladysvojejaktívnejlegitimácie,tedaokreminého
aj splnenie podmienok platného postúpenia. Žalobca (postupník), ktorému bola pohľadávka postúpená

bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka
dlžníka písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu ostal v omeškaní so splatením
svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie
aktívnej legitimácie žalobcu.

15. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca nepreukázal, že by
v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s. voči žalovanému postúpená na neho, boli
tieto podmienky postúpenia splnené. Žalobca predložil len výzvu z 09.09.2015 a výzvu z 30.09.2015,
ktoré je potrebné vyhodnotiť ako nepostačujúce.

16. Pokiaľ žalobca podporne poukázal na rozhodovaciu činnosť prevažne odvolacích súdov, k
tomu odvolací súd uvádza, že tieto sa týkali riešenia dielčich otázok postúpenia a vychádzali z
iných skutkových okolností ako prejednávaná vec. Okrem toho z ust. § 193 CSP vyplýva, ktorými
rozhodnutiami je súd pri svojom rozhodovaní viazaný. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje na identickú
rozhodovaciu činnosť viacerých odvolacích súdov zaoberajúcu sa rovnakou problematikou, napr.

rozhodnutie Krajského súdu Trnava sp.zn. 23Co/525/2015 zo dňa 22.08.2016, rozhodnutie Krajského
súdu v Žiline sp.zn. 10Co/176/2018 zo dňa 27.09.2018, no najmä na rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 4Co/145/2014 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR o dovolaní proti
tomuto rozsudku sp.zn. 5Cdo/13/2016 z 29.03.2017 ako najvyššej súdnej autority.

17. Odvolací súd dodáva, že gramatickým výkladom aplikovanej právnej normy (§ 92 ods. 8 zákona
o bankách) nie je možné dospieť k inému záveru, než o požiadavke nepretržitého omeškania dlžníka
viac ako 90 dní nasledujúceho po zaslaní písomnej výzvy banke. Ani použitím iných výkladových metód
predovšetkým z pohľadu účelu dotknutej právnej normy (ochrana klienta banky) nemožno ustáliť iný
záver. Pripustenie výkladu odvolateľa by totiž viedlo k absurdnému a neakceptovateľnému dôsledku,

keď by banka fakticky deň po výzve dlžníka mohla postúpiť pohľadávku na nebankový subjekt, t.j.
bez poskytnutia akéhokoľvek časového priestoru dlžníkovi, aby mohol odvrátiť možnosť postúpenia
pohľadávky smerujúcej voči jeho osobe na nebankový subjekt. Zmysel právnej normy v podobe ochrany
bankového tajomstva by bol výkladom odvolateľa absolútne popretý.18. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek počas
trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad

nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona
o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou osobitne právnym predpisom
upravenou činnosťou a bolo by aj v rozpore so záujmom spotrebiteľa. V tejto súvislosti sa odvolací súd v
plnom rozsahu stotožnil so záverom okresného súdu, ktorý zmluvnú podmienku týkajúcu sa postúpenia
pohľadávky vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. V tomto smere odvolací súd odkazuje na

ods. 25 odôvodnenia napadnutého rozsudku.

19. Na základe vyššie uvedených argumentov, keď postúpenie pohľadávky predstavuje neplatný právny
úkon (z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok postúpenia - nepretržitého omeškania dlžníka s
plnením nesplateného dlhu v rozsahu viac než 90 dní po výzve banky) súd prvej inštancie rozhodol
vecne správne, keď žalobu v celom rozsahu zamietol, a preto odvolací súd v súlade s § 387 ods. 1 CSP

rozsudok súdu prvej inštancie v rozhodnutí vo veci samej (t.j. vo vete prvej výroku) potvrdil.

20. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok napadnutého rozsudku o trovách prvoinštančného konania (veta druhá
výroku), ktorý plne zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a v ňom aplikovanému zákonnému

ustanoveniu.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane
nepriznal nárok na ich náhradu.

22. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanému v aktuálnom odvolacom konaní
preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva ako
trovy konania (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mal rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už
aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by

sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé
rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné
rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel
len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel postráda, ak výsledkom
uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej

preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že
tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce
nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016
zo dňa 26.10.2016 (obdobne uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo 14/2018 zo dňa 28.02.2018).

23. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).