Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, November 23, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/470/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112224244
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2112224244.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02
Bratislava, zastúpenej splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava,
proti žalovaným: 1/ X. U. T., nar. XX. J. XXXX, bytom J. XXX, 2/ D. T., nar. XX. J. XXXX, bytom J. XXX, za
účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS,
Nám. legionárov 5, 080 01 Prešov, zastúpeného splnomocnenkyňou: advocatius s. r. o., Palackého 12,

814 99 Bratislava, o 4.978,80 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Trnava z 3. marca 2014 č. k. 15C/13/2013-113 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom I. zamietol žalobu; II. žalovaným nepriznal náhradu trov
konania a III. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania vo výške

356,55 eur splnomocnenkyni vedľajšieho účastníka do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Právne svoje
rozhodnutie odôvodnil ust. § 93 ods. 2, § 153 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 497 Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v
znení neskorších zmien a doplnení); § 3 ods. 1, § 39 ods. 1, § 52 ods. 2, § 54 ods. 1, § 100 ods. 1,
§ 101 a § 558 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); §
2 písm. d/, § 4 ods. 2 písm. g/ a ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení

platnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej aj „ZoSÚ“) a § 4 ods. 8, § 7 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskejnárodnejradyč.372/1990Zb.opriestupkochvznení
neskorších predpisov. Vecne dôvodil, že právna predchodkyňa žalobkyne (Slovenská sporiteľňa, a.s.)
uzatvorila so žalovanými Zmluvu o splátkovom úvere č. 0283804892 dňa 11.11.2004 (ktorej súčasťou
boli jej Všeobecné obchodné podmienky, ďalej len „VOP“), ktorou sa zaviazala žalovaným poskytnúť
úver vo výške 100.000 Sk/3.319,39 eur, úroková sadzba bola dohodnutá 11,30%, prvá splátka bola

splatná 20.12.2004, konečná splatnosť úveru bola dohodnutá 20.10.2014, t. j. 119 splátok, poplatok
za poskytnutie úveru bol dojednaný na 2% z výšky úverového rámca splatný pri podpise zmluvy,
mesačný poplatok za správu úveru 40 Sk/1,33 eur, periodicita splátok bola k 20. dňu mesačne, ročná
percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) 13,43%. Vzhľadom k tomu, že žalovaní neplnili splátky
úveru riadne a včas, právna predchodkyňa žalobkyne odstúpila od zmluvy o úvere a vyzvala žalovaných
na úhradu dlžnej sumy. Zmluvou o postúpení pohľadávok z 24.3.2011 postúpila Slovenská sporiteľňa,

a.s.,nažalobkyňupohľadávkuprotižalovanýmšpecifikovanúvýpisomzúčtu,ktorákudňujejpostúpenia
predstavovala sumu 4.978,80 eur, ktorá pozostávala z istiny 4.596,11 eur, úroku z omeškania v sume
382,69eur.Dňa12.4.2011zaslalaoznámenieopostúpenípohľadávkyžalovaným.Žalobkyňasiuplatnila
žalobou aj zákonný úrok z omeškania počnúc dňom 4.5.2012, t. j. dňom nasledujúcim po dni účinnosti
postúpenia pohľadávky, resp. po dni riadnej splatnosti úveru podľa prílohy k zmluve o postúpení.
Žalobkyňa k žalobe pripojila i pokus o zmier zaslaný žalovaným 12.11.2012, v ktorom uvádza, že

pôvodný veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť poskytnutého úveru, ktorá skutočnosť bola žalovaným
oznámená, žalovaných vyzvala k zaplateniu sumy 5.197,52 eur do 19.11.2012, ktorá pozostáva z istiny4.596,11eur,úrokuzomeškania382,69eurazákonného/zmluvnéhoúroku218,72eur.Zároveňvžalobe
uvádza, že pôvodný veriteľ odstúpil od zmluvy a žalovaných vyzval na zaplatenie dlžnej sumy. Na výzvu
súdu,abypredložilalistinupreukazujúcuukončeniezmluvnéhovzťahužalobkyňazaslaladospisuVýzvu

k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru z 20.4.2011, v ktorom uvádza, že ku dňu
20.4.2011 vyhlasuje mimoriadnu splatnosť a vyzvala k úhrade dlhu 5.149,40 eur najneskôr do 4.5.2011,
a to základnej pohľadávky 4.596,11 eur, úroku z omeškania vo výške 382,69 eur, zákonného úroku 30,60
eur a nákladov žalobkyne 150 eur. Doklad o doručení výzvy nepredložila a ani doklad preukazujúci jej
zaslanie, resp. doručenie obom žalovaným. Po preskúmaní zmluvy dospel súd prvého stupňa k záveru,

že údaj o RPMN nezodpovedá skutočnosti, nakoľko v zmluve sa uvádza výška 13,43% a v skutočnosti
po zohľadnení dohodnutých poplatkov a to za poskytnutie úveru i za správu je jeho výška 14,05%, čo
spôsobuje jeho neplatnosť v zmysle § 39 O. z., z ktorého dôvodu považoval úver za bezúročný a bez
poplatkov. Ďalej zistil, že si právna predchodkyňa žalobkyne uplatňovala zaplatenie poplatkov a úroku
z omeškania (podľa obsahu zmluvnú pokutu) ktoré nie sú uvedené v zmluve. Majúc za to, že vedľajší
účastník je oprávnený vzniesť námietku premlčania, zaoberal sa jej dôvodnosťou, zistil, že žalovaným

poskytnutúsumu3.319,39eurbypridohodnutejsplatnosti48,30eurvždy20.dňamesačneodsplatnosti
prvej splátky 20.12.2004 žalovaní splatili 20.8.2009, žalobkyňa podala žalobu na súd dňa 26.11.2012,
teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby, naviac žalovaní splatili sumu 1.730,76 eur. K
splatnosti celého dlhu uviedol, že žalobkyňa v žalobe z 20.11.2012 i v pokuse o zmier z 12.11.2012
uviedla, že jej právna predchodkyňa vyhlásila mimoriadnu splatnosť a až na výzvu súdu, aby preukázala

k akému dňu, súdu oznámila, že mimoriadnu splatnosť vyhlásila sama žalobkyňa a to 20.4.2011.
Žalobkyňa popierala svoje predchádzajúce tvrdenia po oboznámení sa s námietkou premlčania. Zámer
žalobkyne dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním Dohody o uzavretí splátkového kalendára
a uznaní záväzku z 3.4.2012, ktorú žalovaná 1/ podpísala, súd vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku,
pretože boli naplnené zákonné znaky tohto zákonného inštitútu a to nedostatok odbornej starostlivosti

na strane dodávateľa, ako aj potenciálne riziko, že takéto konanie naruší správanie spotrebiteľa. Z tohto
dôvodu uznanie dlhu žalovanou 1/ považoval za právne neúčinné, pretože v konaní nebolo preukázané,
že vedela o premlčaní dlhu tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 558 O. z.. Uznať možno aj premlčaný
dlh, ale uznávací prejav dlžníka bude mať právne účinky len vtedy, ak dlžník vedel, že dlh je premlčaný,
čo v tomto prípade žalobkyňa nepreukázala. Z dohody vyplýva, že vedomosť o premlčaní dlhu a jeho

následkoch je zakomponovaná v bode 3 tejto dohody, označenej ako forma splatenia záväzku. Nakoľko
vedľajší účastník vzniesol námietku premlčania, túto považoval za odôvodnenú a žalobu zamietol,
nezaoberal sa neprijateľnosťou podmienok úverovej zmluvy uvedených v čl. II. bod 4 a článku III. bod.
7. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O. s.
p.; § 10 ods. 1, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb a vecne plným úspechom žalovaných v konaní, ktorým nepriznal
náhradu trov konania, nakoľko si ich neuplatnili a zo spisu im trovy konania nevyplývajú. Vedľajšiemu
účastníkovi priznal náhradu trov konania, pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia za 2
úkony právnej pomoci po 151,05 eur, pričom vychádzal z hodnoty sporu 4.596,11 eur (istina), ďalej mu
priznal režijný paušál 7,63 eur a 7,81 eur, spolu 317,54 eur. Nepriznal mu náhradu za úkon právnej

pomoci za odpor, nakoľko ho vedľajší účastník nepodal. Priznanú odmenu zvýšil o 20% DPH 63,51
eur, nakoľko je splnomocnenkyňa vedľajšieho účastníka platcom DPH, celkovo vzniklo vedľajšiemu
účastníkovi právo na zaplatenie trov konania 381,05 eur, avšak vedľajší účastník žiadal iba náhradu
356,55 eur, preto mu bola priznaná náhrada iba v uplatnenej výške.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe,
alternatívne napadla zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodila,
že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav. Poukázala na
Dohoduouzavretísplátkovéhokalendáraaouznanízáväzkuz3.4.2012,vktorejžalovaná1/uznalasvoj
záväzok voči žalobkyni vzniknutý zo zmluvy o splátkovom úvere č. 283804892 uzavretej so Slovenskou

sporiteľnou a.s. vo výške 4.596,11 eur s príslušenstvom, čo do dôvodu a výšky a zaviazala sa splatiť
svoj záväzok, ktorá dohoda podľa žalobkyne spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť
uznania dlhu zo strany dlžníka, teda má písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška
pohľadávky a prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Obsahom dohody je aj uznanie dlhu zo strany žalovanej
1/ ako právny inštitút zakotvený v O. z., pričom právnym následkom uznania práva, ktorý nastáva priamo

zo zákona je prerušenie plynutia premlčacej doby, čo znamená, že doba ktorá dovtedy uplynula sa stáva
právne bezvýznamnou a začne plynúť nová 10-ročná premlčacia doba priamo zo zákona. Mala za to,
že podpisom dohody došlo k naplneniu ust. § 110 ods. 1 druhej vety O. z., tzn. k prerušeniu plynutia
premlčacej doby a k plynutiu novej 10-ročnej premlčacej doby, pričom k tomu, aby nastali uvedenéúčinky zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Súd prvého stupňa
podľa nej pochybil stotožnením inštitútov uznania práva (§ 110 ods. 1 O. z.) s inštitútom uznania dlhu
(§ 558 rovnakého zákona), keď v prejednávanej veci malo ísť o prvý z takýchto inštitútov, pričom k

prerušeniu plynutia pôvodnej premlčacej doby a začatiu plynutia novej 10-ročnej dochádza bez ohľadu
na vedomosť dlžníka o premlčaní. Začiatok plynutia novej premlčacej doby tak aj v tomto prípade nastal
a ak právo bolo v tejto lehote uplatnené, nebol dôvod na zamietnutie žaloby, keď navyše žalovanú k
podpisu dohody nikto nenútil a táto je výrazom jej vôle, neobsahuje žiadne zavádzajúce formulácie
a aj ochrana spotrebiteľa tu musí mať svoje medze, ktorými je nemožnosť chápať ju aj ako ochranu

ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa. Súd prvého stupňa vybočil z medzí a účelu ochrany
spotrebiteľa upravenej v O. z., keď úplne negoval hmotnoprávne inštitúty upravené v O. z. a to uznanie
práva v zmysle § 110 ods. 1 O. z., ako aj uznanie záväzku v zmysle ust. § 558 O. z., vychádzajúc pritom
iba z domnienok, ktoré riadne neodôvodnil. Daným prístupom dochádza k popretiu procesnej zásady
rovnostiúčastníkovaneprimeranejochranespotrebiteľa.Žiadnezákonnéustanovenienebránisúdnemu
uplatneniu aj premlčaného práva a zároveň premlčaním dlh nezaniká, teda nemožno ani pri najmenšom

hovoriť o použití nekalých obchodných praktík. Konanie žalovaných nemožno považovať za morálne
a čestné a preto nemožno súhlasiť s tým, resp. je absurdné, aby takému konaniu bola zo strany súdu
poskytnutá ochrana. Poukázala na početnú judikatúru odvolacích súdov a citovala stanovisko sudcu
Milana Ľalíka k nálezu sp. zn. I. ÚS 547/2012, s ktorým sa žalobkyňa stotožňuje v plnom rozsahu.
Ďalej dôvodila, že v danom prípade nie je možné, aby súd pri posúdení otázky premlčania vychádzal

z dátumu konečnej splatnosti, ktorý určil na deň 20.8.2009, svoje odôvodnenie bližšie nešpecifikoval,
neupresnil, ako dospel k záveru o neplatnosti zmluvy o úvere o úvere, resp. údaju o RPMN, svoje
tvrdenia nepodložil žiadnym výpočtom ani iným bližším určením. Rovnako žalobkyňa nerozumie, prečo
súd pri svojom posúdení neznížil výšku splátky, ale skrátil dobu splatnosti. Má za to, že rozhodnutie
súdu je nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie vo veci. Zmluva o úvere je platne uzavretou

zmluvou a konečná splatnosť poskytnutého úveru je pri splátke 48,30 eur dňa 20.10.2014. Poukázala
na bod 7.6.1. VOP, podľa ktorého ak dôjde k porušeniu akejkoľvek zmluvnej povinnosti alebo zmluvného
dojenie dojednania zo strany klienta... banka je oprávnená: a/ vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru t. j.
požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere a klient je povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy o
úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti, b/vypovedať zmluvu o úvere alebo

od nej odstúpiť. Účinnosť výpovede banke nastáva okamžite, bez výpovednej lehoty, dňom jej doručenia
klientovi. Ďalej poukázala na ustanovenia § 387 ods. 1, § 308, § 392 ods. 2 a § 397 Obch. z. s tým,
že právna predchodkyňa žalobkyne neukončila záväzkovo-právny vzťah uzatvorený medzi postupcom
na jednej strane a žalovaným na druhej strane, nakoľko nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru,
zmluva nebola vypovedaná a taktiež nedošlo k odstúpeniu od zmluvy a žalobkyňa ani nedisponuje

dokladmi, ktoré by danú skutočnosť - ukončenie zmluvy preukázali. Výkladom ustanovení VOP možno
dospieť k záveru, že postupca a následne postúpením pohľadávky i žalobkyňa boli oprávnení, nie však
povinní predčasne ukončiť záväzkovo právny vzťah. Mala zato, že na daný právny vzťah bolo treba
aplikovať ustanovenia Obch. z. o premlčacej dobe, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda absolútny
obchodno-záväzkový vzťah a to aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ, preto

je nutné posudzovať predmetný záväzkový vzťah v zmysle ustanovení Obch. z.. Následne žalobkyni
vznikol voči obom žalovaným nárok na zaplatenie splátok nepremlčaných vo štvorročnej premlčacej
dobe ku dňu podania žaloby, to znamená splátky splatné od 9.5.2009 do 9.2.2011. S poukazom na
judikatúru mala za to, že v prípade posúdenia predmetného nároku žalobkyne len s ohľadom na sumu
nepremlčaných splátok, jej vznikol voči obom žalovaným nárok na úhradu splátok počnúc splátkou

splatnou 20.12.2008 až po splátku splatnú k 20.10.2014, t. j. 71 splátok po 48,30 eur spolu s príslušným
úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do
zaplatenia. Ohľadom trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka uviedla, že vedľajší účastník v
obdobných veciach vystupuje opakovane s obsahovo rovnakými jednoduchými podaniami a vzhľadom
k tomu by mu súd nemal priznať trovy právneho zastúpenia, keď vedľajší účastník musí byť sám z

podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských
veciach, keď má vo svojich radoch členov, ktorí evidentne majú právnické vzdelanie a združenia na
ochranu spotrebiteľa majú možnosť využívať aj určenú podporu ministerstva. Trovy konania vedľajšieho
účastníka nie sú trovami účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva. Združenie nemá
žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade, len z označenia účastníkov konania usudzuje, že ide o

spotrebiteľskú vec. Žalobkyňa zastáva názor, že len na základe skutočnosti, že žalovaným je spotrebiteľ
bez akejkoľvek vedomosti o predmete a stave konania je nemožné pripraviť sa na zastupovanie v tej-
ktorej veci a naplniť tak podstatu právneho úkonu „príprava a prevzatie právneho zastúpenia“. Navyše
vedľajší účastník viaceré procesné podania nadbytočne opakuje bez uvedenia nových významnýchskutočností vzťahujúcich sa na predmet sporu. Paušálny vstup združenia zastúpeného advokátom do
konaní,vktorýchprevstupnemalžiadendôvod,ibazbytočnenavyšujetrovykonaniaanavodzujedojem,
že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe

náhrady trov právneho zastúpenia.

Žalovaní ani vedľajší účastník odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalobkyne

celú vec (teda vec samu i trovy konania, v ktorej časti malo rozhodnutie povahu rozhodnutia závislého
na rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o
prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na
pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania,
súdprvéhostupňaprejednalvecnapojednávaní,nešlotuokonanievoveciporušeniazásadyrovnakého
zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k

záveru, že napadnutý rozsudok nemožno považovať za správny a to najmä pre postup súdu odnímajúci
účastníkom konania reálnu možnosť konať pred súdom.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, len ak
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Konštatovanie, že vada konania vymedzená v práve odcitovanom ustanovení základného predpisu
občianskeho procesného práva Slovenskej republiky (a inak aj ďalšia vada podľa § 221 ods. 1 písm.
g/ O. s. p., spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom) je
vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces

(inak práva zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46
a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992
Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (v uvedenej súv. por. napr.

uznesenia Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2008 č. k. 10Co/152/2008-37 a z 30. novembra 2010
sp. zn. 10Co/210/2010, prvé vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 18C/173/2007 a druhé vo veci
Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10C/42/2008). I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko
vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky

(nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27.
apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať
tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského

civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom

aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom
takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore
nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery
zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné

zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto
vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na
strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve

zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych
opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa §221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto
ustanovením.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku konštatuje, že námietky odvolateľky, pokiaľ
tvrdí nedostatky týkajúce sa odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku a vyporiadania sa s jej
tvrdeniami, dôsledkom čoho bolo porušenie práva na spravodlivé konanie, považuje za opodstatnené.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi účastníkov, avšak s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (pozri I. ÚS 46/05, II ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08, II. ÚS 220/08).

V prvom rade súd prvého stupňa nevysvetlil svoj záver o spravovaní sa právneho vzťahu medzi
účastníkmi ustanoveniami O. z. a právnych predpisov, ktoré upravujú vzťahy spotrebiteľského
charakteru.

Ďalší záver, že údaj o RPMN nezodpovedá skutočnosti, nakoľko v zmluve sa uvádza výška 13,43%
a v skutočnosti po zohľadnení dohodnutých poplatkov a to za poskytnutie úveru i za správu je jeho
výška 14,05%, čo spôsobuje jeho neplatnosť v zmysle § 39 O. z., z ktorého dôvodu považoval úver za
bezúročný a bez poplatkov, súd prvého stupňa rovnako nedostatočne vysvetlil, z odôvodnenia rozsudku

niejezrejméakodospelkvýpočtuvýškyRPMN14,05%aprečobyuvedenienesprávnehoúdajuovýške
RPMN malo spôsobiť jeho neplatnosť podľa § 39 O. z., v čom spočíva nedovolenosť a prečo z tohto
dôvodu považuje úver za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvého stupňa citoval ustanovenia zákona o
spotrebiteľských úveroch, ale v odôvodnení jednoznačne neuviedol, či úver považuje za spotrebiteľský
úver. Pokiaľ by úver považoval za spotrebiteľský úver a odcitovaním ust. § 4 ods. 2 písm. g/ ZoSÚ v znení

účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy, mal na mysli, že úver je potrebné považovať za bezúročný
a bez poplatkov podľa takéhoto ustanovenia, potom bolo potrebné vysvetliť použitie tohto ustanovenia
v takomto prípade - ak údaj o RPMN neabsentuje, ale je (podľa názoru súdu prvého stupňa) nesprávne
uvedená jeho výška.

Rovnako nie je zrejmé z čoho súd prvého stupňa vyvodil záver, že si právna predchodkyňa žalobkyne
uplatňovala zaplatenie poplatkov a úroku z omeškania (podľa obsahu zmluvnú pokutu) ktoré nie sú
uvedené v zmluve.

Súd prvého stupňa dôvodil, že žalovaným poskytnutú sumu 3.319,39 eur by pri dohodnutej splatnosti

48,30 eur vždy 20. dňa mesačne od splatnosti prvej splátky 20.12.2004 žalovaní splatili 20.8.2009
a že žalobkyňa podala žalobu na súd 26.11.2012, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej
doby. K tomu odvolací súd uvádza, že jednak nie je zrejmé akým výpočtom prišiel k dátumu 20.8.2009
(3319,39:48,30=68,72, čo je 5 rokov a takmer 9 mesiacov) a tiež neodôvodnil prečo pri posudzovaní
otázky premlčania vychádzal z konečnej splatnosti úveru inej ako v zmluve dohodnutej. Konštatoval síce

rozpornosť tvrdení žalobkyne o odstúpení od úverovej zmluvy a vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru,
avšak neuviedol k akému záveru v tomto smere dospel. Bez zodpovedania týchto otázok nie je možné
posúdenie premlčania žalobou uplatneného nároku.

V záujme zachovania práva účastníkov na spravodlivý proces so všetkými jeho atribútmi v oboch

stupňoch súdov odvolaciemu súdu neostávalo iné, než napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ a ods. 2 O. s. p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak v ďalšom konaní bude riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, opätovne prejednať vec, v prípade potreby doplniť dokazovanie, podľa §

132 O. s. p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až potom opätovne rozhodnúť o veci, o trovách
prvostupňového konania a podľa § 224 ods. 3 O. s. p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.