Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 4, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/92/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6717210357
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6717210357.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov

senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v spore žalobcu R Collectors s. r. o., so
sídlom 811 02 Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, IČO: 50 094 297, zastúpeného Advokátska kancelária
RELEVANS, s. r. o., so sídlom 811 02 Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, IČO: 47 232 471, proti
žalovanej Y. Z., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom XXX XX G., A. K. XXX/XX, štátna občianka SR, o
zaplatenie XXX,XX € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k.
10Csp/133/2017-73 zo dňa 15. 01. 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, v ktorom okresný súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo

výroku o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie, p o t v r d z u j e ;

II. vo zvyšku z o s t á v a rozsudok okresného súdu nedotknutý.

III. Žalobkyni sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi istinu 992,40 € s
úrokom vo výške 748,85 € a úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 992,40 € od 08. 06.
2017 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti súd žalobu

zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.

2. Okresný súd tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť
mu dlžnú istinu s úrokmi od 08. 06. 2017 do zaplatenia a zákonného úroku z omeškania taktiež od 08. 06.
2017 do zaplatenia. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že medzi právnym predchodcom
žalobcu, teda medzi Poštovou bankou, a. s. a žalovanou bola uzavretá úverová zmluva dňa 31. 12.
2013, ktorá je spotrebiteľskou, pričom okresný súd na právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou

aplikoval príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, ale aj ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a aj ust. § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, resp. ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce právne úkony ako také.
Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie istiny, súd mal za preukázané, že úver bol poskytnutý vo výške 1.000,-
€ a na istinu bolo uhradených len 7,60 €, a teda nárok žalobcu na zaplatenie istiny vo výške 992,40 €
súd považoval za nesporný. Nemal preukázané, že by predmetná úverová zmluva neobsahovala všetky
obligatórne náležitosti vyžadované v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Nárok na zaplatenie

riadneho úroku považoval okresný súd za dôvodný len vo výške 748,85 € (žalobcom bol uplatnený nárok
vo výške 885,30 €), keď sa nestotožnil s názorom žalobcu, že na tento zmluvný úrok by mal mať žalobca
nárok po zosplatnení úveru zvyšnej dlžnej časti istiny úveru až do skutočného zaplatenia tejto istiny, a
to aj nad rámec pôvodnej dojednanej sumy predstavujúcej úrok z úveru. V dôsledku omeškania dlžníkaveriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, na základe čoho vznikla žalovanej ako dlžníkovi povinnosť
vrátiť celú dlžnú sumu spolu s úrokmi. Mal za to, že cena úveru, ktorú tvorí popri prípadne dohodnutej
odplate výška úroku, je daná už pri uzavretí úverovej zmluvy a na takto dohodnuté podmienky zmluvy

o úvere nemá vplyv fakt, že dlžník sa dostane do omeškania so splatením úveru, resp. jeho časti, ale
v takomto prípade nastupuje sankcia za porušenie zmluvnej povinnosti, t. j. veriteľovi vznikne nárok
na úrok z omeškania. Okresný súd pri rozhodovaní vychádzal z ust. § 506 Obchodného zákonníka, v
zmysle ktorého je veriteľ v prípade omeškania dlžníka oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby
dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, t. j. ak veriteľ využije právo odstúpiť od zmluvy o úvere, resp. vyhlási

mimoriadnu splatnosť úveru, vzniká mu nárok vrátiť celú dlžnú sumu okamžite, bez ohľadu na pôvodne
dojednanú splatnosť a zároveň nárok na vrátenie úroku v celkovej dohodnutej sume až do pôvodne
dojednanej doby splatnosti úveru. Inak povedané, veriteľ má v takomto prípade nárok na to, aby mu
dlžník ihneď uhradil všetky splátky úveru v pôvodne dohodnutej výške. Podľa názoru okresného súdu
by nemohol byť udržateľný taký právny názor, v zmysle ktorého by po zosplatnení úveru mal veriteľ
nárok iba na vrátenie nesplatenej časti istiny a riadneho úroku vypočítaného k dátumu zosplatnenia

úveru, keďže by to znamenalo neoprávnenú a ničím neodôvodniteľnú výhodu dlžníka na úkor veriteľa.
Zmluvné dojednanie modifikujúce platenie úroku z úveru pre prípad odstúpenia od zmluvy, resp. pre
prípad, že niektorá zo zmluvných strán nedodrží svoje zmluvné povinnosti, už nemožno považovať za
dojednanie týkajúce sa ceny plnenia. Súd má tiež za to, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva,
že by veriteľ mal nárok na platenie zmluvného úroku aj za obdobie po uplynutí pôvodne dojednanej

doby splatnosti úveru, resp. jeho jednotlivých splátok, t. j. nad sumu pôvodne dojednaného úroku z
úveru. Takéto zmluvné dojednanie by bolo treba považovať za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej
zmluve, a preto je neplatné. Titulom riadneho úroku okresný súd priznal žalobcovi sumu 748,85 €, ktorú
vypočítal tak, že do sumy 863,93 € (v zmluve uvádzaná suma celkovej výšky nákladov klienta) odpočítal
sumu 115,08 € (z uhradenej sumy úveru už započítaná na úroky) a v prevyšujúcej časti uplatneného

nároku na riadny úrok z úveru žalobu zamietol. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na úrok z omeškania, aj
v tejto časti súd vyhovel žalobe iba čiastočne, keď priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania od 08.
06. 2017 síce zo sumy 992,40 €, avšak len vo výške 5,05 % ročne.

3. Vec právne okresný súd posúdil podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d), § 497, § 502 ods. 1, § 506

Obchodného zákonníka, podľa § 565, § 53 ods. 9, § 52 ods. 1 až 4 OZ v znení účinnom do 31. 05. 2014,
ďalej podľa ust. § 1 ods. 1, 2, § 2, § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a
o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom do 31. 05. 2014, ďalej podľa ust. § 53
ods. 1 až 5, § 54 ods. 1, 2, § 41, § 517 ods. 1, 2 OZ a podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, podľa § 262 ods. 1, 2 CSP. Uviedol, že žalobu

síce zamietol v časti riadneho úroku, nakoľko však bola žaloba zamietnutá iba v minimálnom rozsahu,
prisúdil žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v celom rozsahu.

4. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výroku, ktorým
okresný súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Odvolanie podal z dôvodov uvedených v ust. §

365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, teda že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci a vec nesprávne právne posúdil. Namietal právny záver okresného súdu, podľa ktorého žalobcovi
zmluvnýúrokododňaúčinkovzosplatneniaúverunepatrí.Žalobcamánároknazmluvnéúroky.Tvrdil,že
Ústavný súd Slovenskej republiky vykladá pojem zosplatnenia zánikom pôvodného záväzku, na ktorého

miesto nastupuje záväzok úplne nový. Takýto výklad je úplne nesprávny, nakoľko zosplatnenie úveru
spôsobuje len jedinú zmenu v záväzku, a to v lehote konečnej splatnosti a straty práva platiť v splátkach.
Žiaden zákon neupravuje, že zosplatnenie úveru spôsobuje zmenu všetkých zmluvných podmienok. V
tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdp 2906/2000,
rozhodnutie sp. zn. 33Odo 399/2005 z 13. 12. 2006. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru veriteľom

je prejavom vôle veriteľa smerujúcim k zániku povinnosti dlžníka platiť svoj dlh v splátkach a vzniku
novej povinnosti zaplatiť celý dlh jednorázovo v stanovený termín. Súdom prezentovaná koncepcia je
absurdnáaveriteľastaviadoobzvlášťnevýhodnéhopostavenia.Vzmysleust.§497zákonač.513/1991
Zb. v zmluve o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné
prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

V uvedenom zákonnom ustanovení sa neuvádza, že dlžník je povinný platiť úroky len do času splatnosti.
Poukázal aj na ust. § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z., podľa ktorého ustanovenia zmluvou o
spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľaspojenésospotrebiteľskýmúverom.Keďženezanikolhlavnýzáväzokdlžníka,nemožnohovoriťozániku
akcesorického zmluvného úroku. Poukázal ďalej na ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa
ktorého platí, že veriteľ má nárok na úroky z úveru až do času riadnej úhrady poskytnutého úveru.

Pokiaľ pred časom vyhlásenia predčasného splatenia úveru v prípade omeškania dlžníka s úhradou je
možné od neho požadovať tak zmluvný úrok ako i úrok z omeškania, vzniká otázka, z akého dôvodu
po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru sa zrazu súdu javí vzťah medzi dvoma úrokmi, zmluvným
a zákonným z omeškania iný. Ide o totožné právne a skutkové situácie, ktoré nemožno posudzovať
rozdielne. Poukázal na niektoré z rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý nárok na zmluvný

nárok po zosplatnení úveru veriteľom priznáva. Súd postupoval v rozsahu nad rámec zákona, nakoľko
vyvodzoval vlastné závery opierajúc sa len o všeobecne nezáväzné rozhodnutie iného súdu. Pričom
správnosť či zákonnosť v tomto prípade nebola skúmaná. Rozsudok okresného súdu žiadal zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na nové prejednanie alebo zmeniť a žalobe vyhovieť.

5. Písomné vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) odvolanie prejednal viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
(§ 379, § 380 CSP) bez nariadenia pojednávania na prejednanie odvolania (§ 385 ods. 1 a contrario
CSP) a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku a v závislom výroku o náhrade trov konania
ako vecne správny potvrdil z nasledovných dôvodov:

7. Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 992,40 €,
úrok vo výške 748,85 € a úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 992,40 € od 08. 06.
2017 do zaplatenia v súdom určenej lehote. Proti tomuto výroku rozsudku okresného súdu odvolanie
podané nebolo, a preto sa rozsudok v tejto časti stal právoplatným. Takže nie je sporná skutočnosť, že

žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi súdom priznanú istinu a úrok. Žalovaný v odvolaní proti rozsudku
okresného súdu namieta len závery okresného súdu, v zmysle ktorých má žalobca nárok na zmluvné
úroky len do pôvodne dojednanej doby splatnosti úveru v úverovej zmluve, pričom žalobca tvrdí, že
má nárok na tieto úroky až do zaplatenia jeho pohľadávky. Odvolací súd prejednal odvolanie len v
medziach podaného odvolania a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. V odvolacom konaní bol

preskúmavaný výrok napadnutého rozsudku, ktorým žaloba bola v prevyšujúcej časti zamietnutá, ako
aj súvisiaci výrok o trovách konania. Pokiaľ ide o vec samú, vo vzťahu k zamietajúcej časti výroku
rozsudku súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistilskutkovýstavavovzťahukposúdeniu,čižalobcovivsúdenejvecipatriazmluvnéúrokydopôvodne
dohodnutej splatnosti úveru alebo až do jeho úplného zaplatenia, aj správne rozhodol. Skutkové zistenia

súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v
zistení skutkového stavu veci. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič
nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Výrok rozsudku o tom, že žalobcovi patria zmluvné úroky
až do doby dohodnutej splatnosti úveru, odvolaním napadnutý nebol, napriek tomu však odvolací súd
považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné skutočnosti:

8. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so
splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania

dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania
podľa predpisov občianskeho práva.

9. Podľa ust. § 52 ods. 2 OZ ustanovenie o spotrebiteľských zmluvách ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech

zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, súd neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa
inak mali použiť normy obchodného práva.

10. Podľa ustálenej súdnej praxe (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo
143/98, R 59/98) dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti
dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Podľa názoru
odvolacieho súdu dobou splatnosti dlhu je aj doba do mimoriadnej splatnosti dlhu. Z uvedeného dôvodumá žalobca ako veriteľ právo na zaplatenie dohodnutého úroku z úveru iba do dňa, kedy prehlásil úver za
predčasnesplatný.Potomtotermínemánároklennaúrokyzomeškania.Takýtozáverjelogický,pretože
v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v

podobe úrokov z úveru ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch
medzi účastníkmi zmluvy. Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18. septembra 2012, pričom odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje aj s právnym názorom Krajského súdu v Prešove vyslovenom v rozsudku pod sp. zn.
6Co/190/2014z30.júna2015,podľaktoréhorozhodnutia„splácanieúveruvsplátkachnastraneveriteľa

vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za
tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané
cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii,
nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok, splácaný
spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý
a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, v ktorých

dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty
získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný
pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie
požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade
svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu

požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na
dispozíciusistinouúveru,atýmobmedzenieobchodovaniaspeniazmi,ktoréuždlžníknemáprávovrátiť
v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku
veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom
by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a

právnyporiadokmupomimoriadnomzosplatneníúveruposkytujeviaceréprávneprostriedkyvymoženia
jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul
mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré
by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol
založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým

sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky
zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by
sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby
k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré
mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade

nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to
navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných
prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa
uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval,
podporil by tým nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ

nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej
nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie
veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu
na inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí
k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že keďže jednorazovým zosplatnením

vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované
úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený
sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene
spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s
protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis,

a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy.
Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky
patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná
od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a
5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou (pozri ďalej). Povedané inak v protiprávnom stave

patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 OZ
v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému
výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru,neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nar. vl., alternatívne
(podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka.“

11. Odvolací súd v súdenej veci znovu poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 476/2012-14, v ktorom Ústavný súd závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované
v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu pod č. R/59/98 a podľa ktorého rozhodnutia veriteľovi patria
dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu a následne sa dlžník
dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania a z uvedeného dôvodu má preto žalobca

ako veriteľ právo na zaplatenie dohodnutého úroku z úveru iba do dňa, kedy prehlásil úver za predčasne
splatný, nepovažoval za rozhodnutie, ktoré by bolo svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za
také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Ústavný súd v uvedenej veci rozhodoval o
sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na
spravodlivé súdne konanie rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 29C/131/2011-127 z 23. novembra
2011 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 1Co/30/2012-145 z 30. mája 2012, pričom Ústavný

súd má za to, že krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom okresného súdu,
jasne a zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z dohodnutého úveru a
úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu, ktorý
výklad považoval Ústavný súd za ústavne akceptovateľný.

12. Keďže odvolací súd v súdenej veci nepovažoval nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z úveru od doby
celkovej splatnosti úveru až do zaplatenia za dôvodný, rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým
okresný súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a v závislom výroku o náhrade trov konania ako vecne
správny potvrdil.

13. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná, preto by mala nárok na priznanie
náhrady trov odvolacieho konania (§ 255 ods. 1 CSP), tieto trovy jej ale žiadne nevznikli, preto jej
odvolací súd ich náhradu nepriznal.

14. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).