Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 4, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/177/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117222147
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117222147.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcov: 1. O. Z., J.. XX.X.XXXX, G. Y. XXX,
XXX XX Y., 2. Ľ. Z., J.. X.XX.XXXX, G. Y. XXX, XXX XX Y., obaja právne zastúpený JUDr. Igorom
Šafrankom, advokátom, ul. Sov. Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanej: Slovenská sporiteľňa,
a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, právne zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, 040 01 Košice - mestská časť Staré
Mesto, IČO: 36 863 017, o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok a vydanie bezdôvodného
obohatenia, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 5.9.2018,

č. k. 20Csp/252/2017-84 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. o určení neprijateľnej zmluvnej podmienky.

II. Zrušuje rozsudok vo výroku II. a III. a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zo dňa 5.9.2018 č.k.
20Csp/252/2017-84 rozhodol, cit:

„I. Súd určuje, že zmluvná podmienka- Spracovateľský poplatok: 122,78 eura, uhradený pri uzatvorení
Úverovej zmluvy, uvedená v bode 1, časti I. Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa
1.4.2010, uzatvorenej medzi stranami konania, je neprijateľná.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.“

2.Súdprvejinštanciemalzapreukázané,žestranykonaniauzatvorilidňa1.4.2010zmluvuosplátkovom
úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaná poskytla žalobcom spotrebný úver vo výške 5000,-
eur,smesačnousplátkouvovýške64,07eurado30.4.2010,aod20.5.2010vovýške82,95eura,ročnou
úrokovou sadzbou 14,90%, RPMN 17,72%, priemernou RPMN 19,11%, konečnou splatnosťou úveru
20.3.2020 a celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške 5057,09 eura. V bode 1.časti I. zmluvy
je uvedený spracovateľský poplatok vo výške 122,78 eura. Z prehlásenia Združenia na ochranu občana

spotrebiteľa HOOS vyplýva, že dňa 24.3.2016 žalobcovia predložili združeniu zmluvu o splátkovom
úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 1.4.2010, po posúdení ktorej ich združenie informovalo, že táto je podľa
názoru združenie bezúročnou a bez poplatkovou a že v prípade, ak preplatili poskytnutý úver majú právo
sa domáhať bezdôvodného obohatenia. Z výpisu z účtu mal súd za preukázané, že dňa 1.4.2010 bolavyplatená suma 4877,22 eura a zároveň bol uhradený spracovateľský poplatok vo výške 122,78 eur z
prostriedkovposkytnutéhoúverupodľabodu1žiadostioposkytnutieúveru.Zvýpovedežalobcuv1.rade
vyplynulo, že tento mal za to, že ak zaplatí sumu 5000,- eur, ktorá mu bola poskytnutá, tak pôžičku splatí

3. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie vec právne uzavrel tak, že medzi
stranami sporu vznikol spotrebiteľský vzťah. Žalovaná poskytla žalobcom spotrebiteľský úver a to
prostredníctvom tzv. „formulárovej“ zmluvy, ktorej predtlač formulára bola už vopred pripravená a
dopisovali sa do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa žalobcov, pričom obsah zmluvy sa žiadnym

podstatným spôsobom nemenil. Žalobcami namietaná absencia náležitosti a to celkovej výšky a meny
poskytnutého spotrebiteľského úveru, podmienok upravujúcich čerpanie úveru ako aj výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, súd prvej inštancie posúdil tak, že tieto námietky sú
nedôvodné. Čo sa týka výšky a meny poskytnutého úveru súd mal za preukázané, že táto je uvedená
v správnej výške, nakoľko žalobcom bol poskytnutý úver vo výške 5000,- eur a až v dôsledku žiadosti
žalobcov o poskytnutie úveru, v ktorej bol ako spôsob úhrady tohto poplatku označený spôsob zrazenia

z poskytnutého úveru, bola žalobcom vyplatená suma 4877,22 eur, teda suma úveru po odpočítaní
spracovateľského poplatku. Čo sa týka absencie ďalšej náležitosti, ktorou je výška, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, súd poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 3Cdo/146/2017, 3Cdo/56/2018 a 4Cdo/211/2017, v ktorých dovolací súd dospel k
záveru, že nemožno od dodávateľov žiadať, aby v zmluvách uvádzali presný rozpis splátok na jednotlivé

časti, ktorými sú istiny, úrok a poplatky. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že uvedená
náležitosť bola naplnená, ak žalovaná v zmluve uviedla iba výšku splátky. V dôsledku uvedených
skutočností súd prvej inštancie nemal za preukázané, že zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru
je bezúročná a bezpoplatková, preto žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol. Nakoľko
žalovaná uplatnila námietku premlčania, súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

vysporiadal aj s tou skutočnosťou, či vo vzťahu k vydaniu bezdôvodného obohatenia došlo k premlčaniu,
pričom mal za preukázané, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť v marci 2016, teda od
oznámenia združenia HOOS, že zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a je bezúročná a
bezpoplatková a na základe plynutia objektívnej trojročnej premlčacej doby mal súd prvej inštancie za
premlčané jednotlivé platby žalobcov tri roky pred podaním samotnej žaloby, teda pred 12.10.2014.

Pokiaľ ide o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky súd považoval zmluvnú podmienku, ktorou sa
žalobcovia zaviazali zaplatiť žalovanému spracovateľský poplatok vo výške 122,78 eur za neprijateľnú z
dôvodu, že tento poplatok považoval za plnenie, ktorému po materiálnej stránke spotrebiteľovi dodané
nie je a slúži iba záujmom dodávateľa a nekorešponduje mu žiadny predmet plnenia od dodávateľa
spotrebiteľovi, preto zmluvnú podmienky spočívajúcu v spracovateľskom poplatku vo výške 122,78 Eur

uvedenú v bode 1, časti I. Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 1.4.2010 určil za
neprijateľnú.

4.Vočipredmetnémurozhodnutiupodalivzákonnomstanovenejlehoteodvolaniežalobcovianamietajúc
nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Žalobcovia namietali tú skutočnosť,

že súd prvej inštancie najskôr posudzoval námietku premlčania, pričom v dôsledku aplikácie 3 ročnej
objektívnej lehoty dospel k záveru, že platby uskutočnené žalobcami žalovanej pred 12.10.2014 sú
premlčané, čím vlastne potvrdil nárok žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom následne
dospel k záveru, že k bezdôvodnému obohateniu ani nedošlo, nakoľko zmluva obsahovala všetky
náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z.. Namietali zmätočnosť rozhodnutia, nakoľko súd úverovú

zmluvu rozdelil na dva nároky, pričom jeden zamietol z dôvodu premlčania a druhý z dôvodu, že
nedošlo k bezdôvodnému obohateniu. Za bizarnú úvahu súdu označili žalobcovia aj konštatovanie
súdu o spracovateľskom poplatku, keď jednak uvedený poplatok vyhlásil súd za neprijateľný, avšak
zároveň konštatoval, že žalobcom bol poskytnutý úver vo výške 5000,- eur, keďže suma 122,78 eur
bola zrazená z takto poskytnutého úveru na základe žiadosti žalobcov, a preto žalovaná si uvedenú

sumu ponechala právom. Žalobcovia mali za to, že v predmetnom prípade je nevyhnutné aplikovať
10 ročnú objektívnu premlčaciu dobu, pretože dodávateľ konal s úmyslom získať na úkor spotrebiteľa
bezdôvodné obohatenie vo forme úrokov a poplatkov. Žalobcovia poukázali na skutočnosť, že zákon
ukladá dodávateľovi, čo má zmluva o úvere obsahovať aby transparentne informovala spotrebiteľa k
čomu sa zaväzuje. Mali za to, že dodávateľ, ak neuvedie zákonnom predpísané náležitosti, tak koná s

úmyslom získať nezákonnú odplatu. S aplikáciou 10 ročnej premlčacej doby žalobcovia poukázali na
rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn. 1Co/14/2017, 2Co/193/2016, 3Co/85/2017, 4Co/17/2106,
5Co/278/2016, 6Co/278/2015, 7Co/84/2011, 8Co/44/2017 a iné. Žalobcovia zároveň poukázali aj na
Komentár k Občianskeho zákonníku I., C.H.Beck, 2015,s.639: „V prípade otázky náhrady škodyako sekundárneho nároku za porušenie práva bude podmienka zavinenia a protiprávneho konania
dodávateľa splnená vždy už v okamihu, keď súd kvalifikuje zmluvnú podmienku ako neprijateľnú, čo
plynie zo zákonného zákazu používania neprijateľných zmluvných podmienok a prezumpcie zavinenia,

keďže dodávateľ má vždy minimálne nepriamy úmysel pri prijímaní plnení z akejkoľvek, a teda aj
neprijateľnej zmluvnej podmienky. Navyše zákonné požiadavky odbornej starostlivosti a konania v
súlade s dobrými mravmi dodávateľa ako profesionála, ktorý musí vo sfére svojho konania sústrediť
aj zreteľ na ochranu práv slabšej zmluvnej strany, spojená so zákazom používať neprijateľné zmluvné
podmienky vylučujú zavinenie vo forme nedbanlivosti“. Čo sa týka skutočnosti, že súd prvej inštancie

poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/146/2017, 3Cdo/56/2018
a 4Cdo/211/2017, žalobcovia uviedli, že tieto sa týkajú výkladu smernice Európskeho parlamentu a
Rady ES 48/2008, teda zmlúv uzatvorených podľa zákona č. 129/2010 Z.z., pričom sporná zmluva
bola uzatvorená podľa zákona č. 258/2001 Z.z... Na základe uvedeného žalobcovia žiadali napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. V zákonnom stanovenej lehote podala voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolanie aj žalovaná
namietajúc neprávny procesný postup zo strany súdu, ktorým došlo k porušeniu práva na spravodlivý
súdny proces, taktiež namietala aj inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a nesprávne právne posúdenie veci. Žalovaná nesúhlasila so spôsobom akým sa súd vysporiadal
s námietkou procesnej neprípustnosti konkrétneho žalobného návrhu na určenie neprijateľnosti

zmluvnej podmienok, teda namietal skutočnosť ako sa súd vysporiadal s druhom žaloby podľa § 137
CSP. Poukázal na skutočnosť, že predmetná žaloba o určenie neplatnosti konkrétneho zmluvného
ustanovenia nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia podľa § 137 písm. d), a teda ju mal
súd zamietnuť. Žalovaná mala za to, že určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky je možné len
za predpokladu, ak je to nevyhnutné na ochranu individuálnych spotrebiteľských práv, resp. ak sa

žalobou dodávateľ domáha od spotrebiteľa plnení na základe neplatných neprimeraných zmluvných
podmienok. V predmetnom spore však žalobu podával samotný spotrebiteľ, teda nebolo možné
spornú podmienku vyhlásiť za neprijateľnú. Žalovaná namietala, že súd prvej inštancie sa s uvedenou
námietkou v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal. Žalovaná taktiež nesúhlasila s dôvodmi, pre ktoré
súd prvej inštancie vyhlásil zmluvnú podmienku za neprijateľnú a to z dôvodu, že medzi zmluvnými

stranami bola uzatvorená zmluva o úvere, ktorá je absolútnym obchodom doplneným osobitnými
pravidlami spotrebiteľského práva, teda v zmysle § 499 Obchodného zákonníka mala žalovaná právo
na dojednanie odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov. Žalovaná taktiež mala za to, že súd
nemôže skúmať neplatnosť zmluvnej podmienky týkajúcej sa odmeny dodávateľa za poskytnutie úveru,
pričom poukázala na článok 1 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvných, v zmysle ktorých zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné
ustanovenia nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice, teda nakoľko sa zákonná úprava premietla do
zmluvnej úpravy, táto je vylúčená z prieskumu a nespĺňa atribúty neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Rovnako má žalovaná za to, že ani podľa § 53 ods. 1, druhej vety Občianskeho zákonníka, nemožno
uvedenú zmluvnú podmienku preskúmavať. V súlade s uvedeným žalovaná navrhla, aby odvolací súd

zmenil napadnutý rozsudok tak, že návrh na určenie zmluvnej podmienky za neprijateľnú zamietne a
prizná žalovanej nárok na náhradu trov konania.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému

je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutom rozsahu ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. je potrebné
potvrdiť a vo výroku II. a s ním súvisiacom výroku III. je potrebné zrušiť.

7. Žalovaný v podanom odvolaní vytýkal rozhodnutiu súdu prvej inštancie, že sa vo svojom
rozhodnutí nevysporiadol s ním tvrdenou skutočnosťou o chýbajúcom naliehavom právnom záujme
na požadovanom určení neplatnosti zmluvných podmienok. K uvedenému odvolací súd uvádza, že
možnosť súdu, aj bez návrhu výslovne uviesť neprijateľnú zmluvnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy
vo výroku rozhodnutia, je upravená v § 298 ods. 1 CSP. Účelom takého výroku, ktorý môže byť

prijatý aj na návrh, aj bez návrhu strany sporu - spotrebiteľa, je to, aby dodávateľovi vznikla povinnosť
zdržať sa používania takej podmienky vo všetkých zmluvách so spotrebiteľmi, resp. aj podmienky
s rovnakým významom. Túto povinnosť na základe výroku môže uplatniť každý spotrebiteľ dotknutý
podmienkou opísanou vo výroku takéhoto rozsudku. Pokiaľ žalovaný namieta nedostatok naliehavéhoprávneho záujmu na určenie takejto neprijateľnosti zmluvnej podmienky, tak zo samotného zákonného
ustanovenia (najmä § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa) priamo vyplýva tento
naliehavý právny záujem spotrebiteľa na takomto určení neplatnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky

a vyslovenia jej neplatnosti. Naliehavý právny záujem je daný, nakoľko len určovacou žalobou sa
môže odstrániť stav neistoty, v ktorom sa žalobcovia nachádzajú, pretože len deklarovaním vyslovenia
neplatnosti zmluvných podmienok uvedených v zmluve o úvere, môže naďalej argumentovať vo vzťahu
k žalovanému, aby si naďalej z tejto neprijateľnej zmluvnej podmienky neuplatňovali voči žalovanému
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

8. Čo sa týka samotnej neprijateľnosti zmluvnej podmienky odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom
súdu prvej inštancie spočívajúcom v tom, že sa jedná o podmienku, ktorá vyvoláva v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu, nakoľko sa jedná o finančný záväzok
spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a v skutočnosti slúži iba záujmom
dodávateľa. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že spracovateľský poplatok predstavuje plnenie,

ktoré v skutočnosti odráža spracovanie a náklady veriteľa za poskytnutý úver. Tento poplatok nemá
rozumný ekonomický základ, ktorý by opodstatňoval jeho znášanie spotrebiteľom.

9. Odvolací súd vzhľadom na námietku žalovaného, že tento poplatok predstavuje odmenu za
poskytnutie úveru podľa § 499 Obchodného zákonníka, k uvedenému uvádza, že z označenia

predmetného poplatku ako spracovateľský vyplýva, že sa jedná o poplatok za spracovanie úveru, t.j.
za úkony na strane veriteľa súvisiace s poskytnutím úveru akými sú napríklad úkony spočívajúce v
preverení bonity klienta, úkony súvisiace s vypracovaním a uzavretím zmluvy a iné s tým súvisiace
úkony, ktoré sú internou záležitosťou veriteľa. Na základe uvedeného odvolací súd sa nestotožnil
s tvrdením žalovaného, ktorý predmetné plnenie označil za odplatu za poskytnutie úveru, nakoľko

uvedené jednoznačne nevyplýva zo zmluvy. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že na platné
dojednanie určitého zmluvného ustanovenia je nevyhnutné, aby ustanovenie bolo dojednané jasne,
zrozumiteľne a určito, v dôsledku čoho nemožno teda odplatu za poskytnutie úveru skrývať pod pojem
spracovateľský poplatok, keďže uvedené konanie dodávateľa je spôsobilé uviesť spotrebiteľa do omylu
čo sa týka posúdenia charakteru jednotlivých plnení, na ktoré sa dodávateľovi zaviazal. Na základe

uvedeného odvolací súd posúdil tento poplatok podľa jeho názvu, a teda ako poplatok, nie ako odmenu
za poskytnutie úveru podľa § 499 Obchodného zákonníka. Uvedený postup súdu vyplýva z ustanovenia
§54ods.2Občianskehozákonníka,vzmyslektoréhovpochybnostiachoobsahuspotrebiteľskýchzmlúv
platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Vzhľadom na uvedené odvolací súd poukazuje na
skutočnosť,ženakoľkosúdprvejinštanciesprávneposúdildojednanieopovinnostizaplatiťdodávateľovi

predmetný poplatok ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, dohoda o povinnosti
zaplatiť spracovateľský poplatok je neplatná a žalovanému nárok na jej zaplatenie nevznikol.

10. Na základe uvedených skutočností odvolací súd posúdil odvolanie žalovaného za nedôvodné a
rozsudok vo výroku I. ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

11. Čo sa týka odvolacích námietok žalobcov voči výroku II. napadnutého rozhodnutia, ktorí vo
svojom odvolaní namietali zmätočnosť rozhodnutia z dôvodu, že súd prvej inštancie najskôr posúdil
spracovateľský poplatok ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, pričom následne konštatoval, že tento
poplatok bol žalovanému vyplatený v súlade so zákonom, k uvedenému odvolací súd uvádza, že

rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-377/14 zo dňa 21.4.2016 riešilo obdobnú právnu otázku ako
je v uvedenom prípade, a to či je možné do celkovej výšky úveru zahrnúť aj sumu, ktorá je následne
spotrebiteľovi zrazená titulom poplatku, pričom tento dospel k nasledujúcim záverom:
„81. Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, akým spôsobom sa má vykladať pojem
„celková výška úveru“ obsiahnutý v článku 3 písm. l) a článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 a pojem

„výška čerpania“ obsiahnutý v bode I prílohy I tejto smernice.
83. Treba pripomenúť, že celková výška úveru v zmysle smernice 2008/48 je v jej článku 3 písm.
l) vymedzená ako maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na
základe zmluvy o úvere.
85. Keďže je pojem „celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť“ vymedzený v článku 3 písm.

h) smernice 2008/48 ako „súčet celkovej výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s
úverom“, vyplýva z toho, že pojmy „celková výška úveru“ a „celkové náklady spotrebiteľa spojené s
úverom“ sa vzájomne vylučujú a celková výška úveru preto nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do
celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa.86. Do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) a článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 nemožno
zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako
sú administratívne poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť.

87. Treba zdôrazniť, že neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady spotrebiteľa spojené s
úverom do celkovej výšky úveru bude nutne viesť k podhodnoteniu RPMN, ktorého výpočet závisí od
celkovej výšky úveru.
91. Vzhľadom na vyššie uvedené treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 3 písm. l) a článok 10
ods. 2 smernice 2008/48, ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková

výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi,
čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným
úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.“
12. V súvislosti s vyššie uvedeným, najmä bodom 91 rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C377/2014, bude
úlohou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť, či zmluva o splátkovom úvere zo dňa 1.4.2010 obsahuje
zákonnom požadované náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľskom

úvere.

13. Ďalšia odvolacia námietka žalobcov spočíva v zmätočnosti rozhodnutia, keďže súd prvej
inštancie najskôr v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že žalobcovia majú nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia a následne dospel k záveru, že tento nárok nemajú.

14. V dôsledku uvedenej odvolacej námietky sa odvolací súd zaoberal tým, či postupom súdu
prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám
uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, resp. či neexistuje taká vada, ktorá by bola spôsobilou mať za následok žalobcami namietané

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP).

15. Ustanovenie § 220 CSP určuje obsahové náležitosti rozhodnutia súdu. Obsah odôvodnenia
rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy
SR. Ak súd pri odôvodnení rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 220 ods. 2

CSP, dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre
ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym
spôsobom. Odôvodnenie rozhodnutí je pre strany sporu významné z hľadiska vysvetlenia ako súd ich
vec posúdil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, aké právne predpisy na vec aplikoval a akými
úvahami sa spravoval pri svojom rozhodnutí vo veci samej. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto smere

tvorí súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa
čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

16. V preskúmavanom rozhodnutí súd prvej inštancie vo výroku II žalobu o vydanie bezdôvodného
obohatenia, keď v bode 29 napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, cit. „za nepremlčané považoval

úhrady žalobcov vo výške 260,49 Eur a preto žalobu v časti prevyšujúcej túto sumu z dôvodu premlčania
zamietol“, pričom v bode 33 napadnutého rozhodnutia uvádza, cit.: „žalobca nemá nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia“. Na základe uvedeného má odvolací súd za to, že ide o vnútorne nesúladne
rozhodnutie, ktoré si v jednotlivých bodoch odôvodnenia vzájomne protirečí a svojim obsahom tak
vyvoláva zmätočnosť.

17. Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie, a preto je vždy
nevyhnuté takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu
a spravodlivé súdne konanie. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným

spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie
vo veci podstatné a právne významné (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06). Odôvodnenie
má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať
odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí
spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská.

18. Odôvodnenie rozhodnutia je jeho dôležitou obsahovou náležitosťou, ktorá musí plniť niekoľko
funkcií. Predovšetkým musí presvedčiť strany sporu o správnosti postupu súdu a o zákonnosti jeho
rozhodnutia, čím sa napĺňa jedno zo základných pravidiel konania posilňovanie dôvery účastníkasúdneho konania v správnosť rozhodovania, ktoré následne vedie k tomu, aby fyzické resp., právnické
osoby dobrovoľne plnili svoje povinnosti vyplývajúce z vydaného rozhodnutia. Nemenej dôležitou
funkciou je aj kontrolná funkcia spočívajúca v tom, že každé rozhodnutie je možné preskúmať, pričom

presvedčivé odôvodnenie môže zamedziť zbytočnému uplatňovaniu opravných prostriedkov. Pokiaľ
absentuje logická nadväznosť výroku a odôvodnenie je vnútorne nesúladne, takéto rozhodnutie napĺňa
znaky zmätočnosti a arbitrárnosti.

19. Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj

vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia
aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj
právnyzávernezdôvodnízovšetkýchzákonnýchhľadísk,ktorévdanejveciprichádzajúdoúvahy(Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).

20. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu vo výroku II. vyššie

uvedené kritériá kladené na odôvodnenie rozhodnutia nespĺňa, na čo dôvodne poukazuje žalobca vo
svojom odvolaní. Je tomu tak predovšetkým z dôvodu, že závery prijaté prvoinštančným súdom uvedené
v odôvodnení rozhodnutia si navzájom protirečia, a preto rozhodnutie nenapĺňa požiadavku dostatočnej
zrozumiteľnosti a presvedčivosti.

21. S poukazom na uvedené odvolací súd považoval napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za
zmätočné, vnútorne rozporné a nespôsobilé preskúmania odvolacím súdom, odnímajúce stranám sporu
právo na spravodlivý proces, a preto odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené, rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku II a III podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

22. Úlohou súdu prvej inštancie bude vec znova prejednať, pričom sa bude musieť vysporiadať
s vyššie uvedeným rozhodnutím SD EÚ C377/14 zo dňa 21.4.2016 a v súvislosti s uvedeným aj
so skutočnosťou, či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti uvedené v ustanovení § 4 ods. 2
zákona č. 258/2001 Z.z. ako aj jednoznačne uzavrieť, či žalobcom vzniklo právo na bezdôvodné
obohatenia a ak dospeje k záveru, že títo majú právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, až

následne sa môže zaoberať námietkou premlčania. Zároveň však súd prvej inštancie bude povinný
formulovať odôvodnenie rozhodnutia spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického,
jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská

23. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).