Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 28, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/114/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5813200287
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5813200287.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobkyne:
Mgr. K. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom, F. XXX, XXX XX F., občianka Slovenskej republiky, právne
zastúpenej JUDr. JURKOVEC ADVOKAT DK, s.r.o., so sídlom M.R.Štefánika 1822, 026 01 Dolný Kubín,
IČO: 36 832 103, proti žalovanému: Generali Poisťovňa, a.s., so sídlom Lamačská cesta 3/A, 841 04
Bratislava, IČO: 35 709 332, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Radkom Petruňom, advokátom,
so sídlom M. XXX, XXX XX A., v konaní o zaplatenie 3.808,07 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 1Cb/29/2013-287 zo dňa 18.12.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 1Cb/29/2013-287 zo dňa 18.12.2017 v napadnutom výroku
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 1.904,- Eur s príslušenstvom p o t v r d z u j e .

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 1Cb/29/2013-287 zo dňa 18.12.2017 v napadnutom výroku
o náhrade trov konania z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) rozhodol výrokom I., že
žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 1.904,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne
zo sumy 1.904,- Eur od 10.06.2013 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,

výrokom II. žalobu vo zvyšku zamietol a výrokom III. rozhodol, že žiadna sporová strana nemá nárok
na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že vo veci rozhodol rozsudkom
č.k. 1Cb/29/2013-151 zo dňa 08.08.2014, ktorý bol odvolacím súdom zrušený uznesením sp.zn.
14Cob/316/2014 zo dňa 28.4.2015. Okresný súd po doplnení dokazovania opätovne rozhodol
rozsudkom sp.zn. 1Cb/29/2013 zo dňa 19.02.2016, ktorým žalobu zamietol. Odvolací súd uznesením

sp. zn. 14Cob/124/2016,14Cob/125/2016 zo dňa 31.05.2017 rozsudok prvostupňového súdu zrušil a
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu nedostatočného odôvodnenia a predčasnosti
prijatých záverov v skutkovej rovine. Prvostupňový súd v zmysle intencii odvolacieho súdu má povinnosť
opätovne posúdiť a rozhodnúť o uplatnenom nároku žalobkyne pri dodržaní postupu podľa § 220 CSP
v spojení s § 234, ods. 2 CSP tak, že sa bude dôsledne zaberať všetkými tvrdeniami sporových strán
s dôrazom na skutočnosti uvádzané v odvolacom konaní a všetky svoje právne závery s akcentom
na záver týkajúci sa vyhodnotenia postupu žalovaného cez úpravu článku XI. bodu 15 Všeobecných

poistných podmienok pre havarijné poistenie motorových vozidiel VPP HAV 08 a pokiaľ v rámci
nového konania nedôjde ku kvalitatívne odlišnej zásadnej zmene skutkového a právneho stavu veci,
bude okresný súd vychádzať zo záverov odvolacieho súdu. Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho
uznesenia vyjadril predbežný súhlas so závermi okresného súdu o tom, že vodičom motorovéhovozidlavčasedopravnejnehodybolmanželžalobkyne.Okresnýsúdvšakdostatočnenevysvetlildôvody
nepriznania poistného plnenia, len poukázal na článok XI. bod 15 všeobecných podmienok, z ktorého
vyplýva právo žalovaného znížiť poistné plnenie. V tejto časti odvolací súd poukázal na nedostatočné

odôvodnenie rozsudku, pretože okresný súd sa obmedzil len na citáciu predmetného článku, nevysvetlil
prečo sa rozhodol nepriznať náhradu, a prečo neriešil zníženie poisteného plnenia, nezaoberal sa
argumentáciou žalobkyne, obranou žalovanej.

3. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu § 788 ods. 1 Občianskeho zákonníka zák.

č. 40/1964 Zb. (ďalej aj len „OZ“), § 788 ods. 3 OZ, § 796 ods. 1 OZ, § 797 ods. 1, 2 OZ, § 799 ods. 1,
2, 3 OZ a citáciou článku V. bod 3 Všeobecných poistných podmienok VPP HAV 08, článku XI bod 15
Všeobecných poistných podmienok VPP HAV 08 okresný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku
jeho rozhodnutia. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že uzavreli poistnú zmluvu 6890044181 dňa
29.04.2010 na motorové vozidlo KIA Soul, VIN:KNATJT811AA7156995 s dojednanou sumou 12 590
Eur s 5% minimálnou spoluúčasťou (165 Eur). Táto skutočnosť bola preukázaná predložením poistky

č. 68900441181. Nebolo sporné ani to, že došlo ku škodovej udalosti dňa 10.12.2010 na poistenom
motorovom vozidle. Vznik škodovej udalosti bol oznámený oznámením škody z poistenia motorových
vozidiel, predloženým žalobkyňou žalovanej, spisom Okresného dopravného inšpektorátu PZ v Dolnom
Kubíneč.ORP-P-752/DI-DK-2010,ktorývykonalšetreniedopravnejnehodyspôsobenejdňa10.12.2010
namotorovomvozidlaKIASoulEČ787BE.Nebolaspornáskutočnosť,ženapoškodenomvozidlevznikla

tzv. totálna škoda, čo bolo konštatované žalovanou v oznámení o spôsobe likvidácie poistnej udalosti
č. 2090053789 zo dňa 17.1.2011, kde ako dôvod uviedla výšku nákladov na opravu vozidla, ktoré by
presiahli 85 % všeobecnej hodnoty vozidla. Sporná ostala skutočnosť nevyplatenia poistného plnenia,
ktoré žalovaná v oznámení o ukončení likvidácie škodovej udalosti č. 2090053789 odôvodnila tým, že
šetrením polície sa nepodarilo preukázať a ustáliť osobu, ktorá v čase vzniku dopravnej nehody viedla

poistené vozidlo a z toho vyplýva, že ani nebolo preukázané, či táto osoba bola v čase vzniku dopravnej
nehody držiteľom platného vodičského oprávnenia na vedenie príslušného motorového vozidla, čím boli
splnené podmienky článku V - výluky z poistenia, bod 3 všeobecných poistných podmienok. Podľa
vyjadrenia žalobkyne dôvodom na podanie žaloby bola skutočnosť, že žalovaná neposkytla plnenie v
zmysle citovaného znenia všeobecných poistných podmienok, čo však bolo nepravdivé, pretože bol

zistený vodič motorového vozidla p. R. J., ktorý bol držiteľom vodičského oprávnenia a okrem toho v
osobnom motorovom vozidle sa nachádzal aj jej manžel, ktorý je taktiež držiteľom oprávnenia viesť
motorové vozidlá.

4. Po zmene dôvodu neposkytnutia poistného plnenia v odpore podanom žalovanou proti platobnému

rozkazu vydaného pod sp.zn. 6Ro/4/2013 zo dňa 20.5.2013, na dôvody vyplývajúce z čl. XI, bod 15
všeobecných poistných podmienok, žalobkyňa zobrala žalobu v časti o zaplatenie sumy 3 808,08 Eur
(t.j. o polovicu žalovanej sumy) späť. Okresný súd v tejto časti konanie zastavil uznesením sp.zn.
1Cb/29/2013-79 zo dňa 9.12.2013.

5. Okresný súd do vyhlásenia rozsudku sp. zn. 1Cb/29/2013 zo dňa 19.02.2016 vykonal rozsiahle
dokazovanie oboznámením sa so spisom Okresného dopravného inšpektora „Dolný Kubín č.k. ORP-
P-752/DI-2010, výsluchom svedkov T. V. A. J., C. S., R. I., na základe ktorého ustálil záver, že
vodičom vozidla KIA Soul EČ NO-787BE v čase dopravnej nehody bol manžel žalobkyne. S týmto
záverom predbežné vyslovil súhlas i odvolací súd v zrušujúcom uznesením sp. zn. 14Cob/124/2016,

14Cob125/216, v odôvodnení uznesenie bode 23. Z výpovede T. V. ako i zo spisu Okresného
dopravného inšpektora Dolný Kubín č.k. ORP-P-752/DI-2010 bolo preukázané, že T. V. bol v čase
dopravnej nehody držiteľom vodičského oprávnenia na vedenie motorových vozidiel. V ďalšom konaní
súdu neboli tvrdené ani preukazované iné skutočnosti vo veci vedenia motorového vozidla, súd preto
v tejto časti poukazuje na odôvodnenie rozsudku sp. zn. 1Cb/29/2013 zo dňa 19.02.2016.“ Preto sa

okresný súd v ďalšom zaoberal otázkou poistného plnenia. Žalovaná odmietala poistné plnenie z dôvodu
správania žalobkyne, ktorá najskôr uviedla, že vozidlo v čase dopravnej nehody viedol jej manžel T. V.,
ktorého označila aj v oznámení o škode. T. V. tvrdil, že on nebol vodičom, ale iná neznáma osoba, čím
zabránil prevereniu či bol, resp. nebol v čase počas jazdy pod vplyvom alkoholických nápojov. Neskôr
začal p. T. V. tvrdiť, že vodičom bol p. R. J., ktorý už bol po smrti a nebolo možné overiť, či bol pod

vplyvom alkoholu alebo nie.

6. Okresný súd vychádzajúc z preukázanej skutočnosti, že vodičom bol p. T. V., ktorý mal oprávnenie
na vedenie motorového vozidla, konštatoval, že odpadla možnosť použitia dôvodu na nepriznaniepoistného plnenia podľa čl. V. bod 3 upravujúceho výluky z poistného plnenia. V ďalšom sa zaoberal
dôvodom zníženia poistného plnenia podľa § 799 Občianskeho zákonníka a podľa čl. XI. bod.
15 všeobecných poistných podmienok. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia a ustanovení

všeobecných poistných podmienok je možné znížiť poistné plnenie, okrem iného aj z dôvodu, ak došlo
k poistnej udalosti pri riadení poisteného vozidla, ktoré viedol vodič pod vplyvom alkoholu, alebo sa
odmietol podrobiť dychovej skúške, alebo lekárskemu vyšetreniu pre určenie, či nie je ovplyvnený
alkoholom alebo inou návykovou latkou. Po ustálení, že vodičom bol p. T. V., ktorý sa podľa správy
o výsledku objasňovania/záznamu o priestupku na úseku cestnej dopravy Okresného riaditeľstva PZ

Okresného dopravného inšpektorátu Dolný Kubín zo dňa 09.10.2011, odmietol podrobiť dychovej
skúške, okresný súd konštatoval, že boli splnené podmienky na krátenie poistného plnenia.

7. Okresný súd sa stotožnil aj so žalovanou, že nie je limitovaná výškou náhrady. Žalovaná ďalej
poukazovala na to, že sankcia v prípade vedenia motorového vozidla pod vplyvom alkoholu by mala byť
vzhľadom na spoločenskú nebezpečnosť prísnejšia, ako vedenie motorového vozidla bez vodičského

oprávnenia. Okresný súd k tejto námietke poukázal na diametrálne odlišné dôvody uvedené v
jednotlivých článkoch všeobecných poistných podmienok, v zmysle ktorých je prísnejšie posudzovaný
prípad, ak je vedené motorové vozidlom vodičom bez oprávnenia a pod. (článok V - výluky z poistenia),
ale v prípade vedenia motorového vozidla vodičom pod vplyvom alkoholu nie je vylúčené poskytnutie
plnenia s možnosťou jeho krátenia (článok XII bod15). Škoda na motorovom vozidle bola vyčíslená

znalcom z odboru doprava cestná - odvetvie technický stav cestných vozidiel Ing. Martinom Obtulovičom
v znaleckom posudku číslo 64/2012, ktorý stanovil výšku škody po odpočítaní predajných zvyškov
sumou 8.017,- Eur a bez ich odpočítania sumou 10.589,- Eur. Žalovaná, okrem správy zo dňa 13.6.2012
(č.l. 8 spisu), ktorej prílohou je protokol k oceneniu jazdeného vozidla, iný dôkaz o výške škody
nepredložila. Z uvedenej správy vyplývalo, že výkupná hodnota jazdeného vozidla bola stanovená

sumou 8.700,- Eur a predajná cena jazdeného vozidla sumou 9.120,- Eur, že hodnota použiteľných
zvyškov nebola stanovená, pretože proces likvidácie nedospel do takého štádia.

8. Okresný súd pri všeobecnej hodnote motorového vozidla pred škodovou udalosťou vychádzal z ceny
stanovenej znalcom, ktorá nebola spochybnená žiadnou sporovou stranou, a to cenou po odpočítaní

použiteľných zvyškov. Žalobkyňa uplatňovala náhradu vo výške 3.808,07 Eur, pričom okresný súd
vychádzajúc z tvrdení a listín žalobkyne, ktorá najskôr v oznámení o náhradu škody oznámila, že
vodičom bol p. T. V., neskôr túto svoju informáciu spochybňovala tým, že verí svojmu manželovi, ktorý
označil za osobu vodiča poškodeného motorového vozidla inú osobu, na správanie sa vodiča p. T. V.,
ktorý po dopravnej nehode najskôr neuviedol meno vodiča. Tvrdil, že to bola neznáma osoba, odmietol

sa podrobiť overeniu na zistenie, resp. vylúčenie požitia alkoholických nápojov a až následne po smrti p.
R.J.uviedol,ževodičombolprávep.R.J.,dospelkzáveruževtomtoprípadejeopodstatnenépodstatné
krátenie poistného plnenia. Okresný súd poukázal na spoločenskú nebezpečnosť správania osoby,
ktorej žalobkyňa zverila vedenie motorového vozidla, ktorá spočívala nielen v tom, že táto osoba podala
neúplne, resp. klamlivé informácie, ale sa odmietla podrobiť vyšetreniu na zistenie, či v čase škodovej

udalosti nebola pod vplyvom alkoholu, čo inak povedané možno považovať za potvrdenie, že vozidlo
viedol po vplyvom alkoholu. Vodič svojím správaním ohrozil život, zdravie a spôsobil majetkovú škodu.
Práve pre nebezpečnosť tohto konania okresný súd krátil poistné plnenie na polovicu žalovanej sumy a
vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR
č. 87/1995 Zb. v znení platnom do 31.5.2014, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov

vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 2) platná k prvému dňu omeškania s
plnením peňažného dlhu. Okresný súd priznal úrok z omeškania odo dňa 10.06.2013, ktorým žalovaná
zmenila dôvody zníženia poistného plnenia na nulu, t.j. dňom podania odporu proti platobného rozkazu,
pretože až týmto dňom bol žalobkyni preukázaný dôvod zníženia poistného plnenia na nulu pre splnenie
predpokladov podľa čl. XII. bod 15. Úrok z omeškania okresný súd priznal vo výške o 5% percentuálnych

bodov vyšší, ako bol stanovená základná úroková sadzba 0,25 % Európskou centrálnou bankou. „O
trovách konania súd rozhodol podľa § 262, ods. 1 CSP v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí a žiadnej
zo sporových strán podľa § 255 ods. 2 CSP nárok na náhradu trov konania nepriznal. Žalobkyňa v
časti o zaplatenie sumy 3 808,08 Eur zobrala žalobu späť s poukazom na správanie žalovanej. V takom
prípade v tejto časti nebola úspešná žiadne sporová strana. Ďalej súd pokračoval v konaní o zaplatenie

sumy 3 808,07 Eur, z ktorej súd priznal žalobkyni sumu 1 904 Eur, čo predstavuje úspech a neúspech
každej zo sporových strán na 50 %.“9. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná, ktorá považovala žalobou uplatnený nárok
žalobkyne v celom rozsahu za neopodstatnený, argumentujúc i tvrdením, že v danom prípade existujú
dôvody na 100% krátenie poistného plnenia. Napadnutý rozsudok považovala žalovaná za vecne

nesprávny a nezákonný, preto proti nemu prostredníctvom právneho zástupcu podala, v zákonnej lehote
a v celom rozsahu, odvolanie, a to podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t.j. z dôvodu, že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. z
dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Napadnutýrozsudokpovažovalažalovanázanepreskúmateľný,

a to z dôvodu jeho rozporuplnosti, „keďže súd prvej inštancie ohľadne krátenia poistného plnenia na
jednej strane uvádza, že sa stotožňuje s názorom našej spoločnosti, podľa ktorého pri znižovaní výšky
poisteného plnenia nie je naša spoločnosť ničím limitovaná, na strane druhej však prvostupňový súd
poistné plnenie sám kráti, a to v rozsahu 50%.“„Na odôvodnenie krátenia poistného plnenia pritom súd
prvejinštancielenstrohopoukazujenaustanoveniapoistnýchpodmienok,(ust.čl.V.bod3Všeobecných
poistných podmienok a ust. čl. XI bod 15 Všeobecných poistných podmienok), z porovnania ktorých

dospel súd prvej inštancie (bez bližšieho zdôvodnenia) k záveru, že poistné podmienky prísnejšie
postihujú vedenie motorového vozidla vodičom bez oprávnenia (ktoré predstavuje výluku z poistenia, pri
ktorej poisťovňa plnenie neposkytne) oproti vedeniu motorového vozidla vodičom pod vplyvom alkoholu
(vktoromprípadeuvedenéustanovenieposkytujepoisťovni(len)možnosťznížiť/krátiťpoistnéplnenie).“

10. V odvolaní žalovaná uviedla, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, tiež nie je možné
zistiť, akými úvahami sa súd spravoval pri určení percentuálnej miery krátenia poistného plnenia. Inak
povedané, z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva, z akého dôvodu okresný súd
pristúpil až k 50 % kráteniu poistného plnenia, najmä za situácie, keď samotný prvostupňový súd
konštatuje spoločenskú nebezpečnosť správania sa osoby, ktorej žalobkyňa zverila vedenie motorového

vozidla spočívajúcu nielen v tom, že táto osoba podala neúplné, resp. klamlivé informácie, no navyše
sa odmietla podrobiť vyšetreniu na zistenie, či v čase škodovej udalosti nebola pod vplyvom alkoholu,
čo možno aj podľa súdu prvej inštancie považovať za potvrdenie toho, že vozidlo viedla pod vplyvom
alkoholu. Bližšie zdôvodnenie použitej percentuálnej miery (50%) krátenia poistného plnenia, napadnuté
rozhodnutie neobsahuje.

11. Odvolateľka v odvolaní uviedla, že v konaní namietala, že žalobou uplatnený nárok žalobkyne
nie je dôvodný, poukazujúc okrem iného na oprávnenie žalovanej vyplývajúce z článku XI. bod
15 VPP HAV 08 (Všeobecných poistných podmienok), ktorý umožňuje spoločnosti bez akejkoľvek
limitácie, krátiť poistné plnenie. Jedinou podmienkou, ktorá musí byť v zmysle článku XI. bod 15

VTP HAV 08, pre krátenie poistného plnenia splnená, je prípad, ak došlo k vzniku poistnej udalosti
pri riadení poisteného vozidla, ktoré vodič viedol pod vplyvom alkoholu alebo iných návykových
látok, alebo ak sa odmietol podrobiť dychovej skúške alebo lekárskemu vyšetreniu na určenie, či
nie je ovplyvnený alkoholom alebo inou návykovou látkou. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
v čase dopravnej nehody viedol motorové vozidlo pán p. T. V. (manžel žalobkyne), ktorý bol pod

vplyvom alkoholu, a ktorý v úmysle vyhnúť sa následkom vedenia motorového vozidla pod vplyvom
alkoholu, presadol na miesto spolujazdca a následne sa odmietol podrobiť dychovej skúške. Už z
tejto skutočnosti vyplývalo podľa žalovanej, že podmienka na krátenie poistného plnenia splnená
bola. Ustanovenie článku XI. bod 15 VPP HAV 08, umožňuje žalovanej (v prípadoch tam uvedených)
krátiť rozsah poskytnutia poistného plnenia v rozpätí od 0% do 100%. Konkrétny rozsah krátenia

poistného plnenia uvedené zmluvné dojednanie nielenže nijak nelimituje, neobsahuje ani len príkladmo
dôvody, resp. okolnosti, ktoré by musela žalovaná pri určovaní rozsahu (výšky) krátenia zohľadňovať. Z
uvedeného vyplýva, že uvedené ustanovenie, ponecháva na vlastnom uvážení (bez ďalšieho) žalovanej
v akom rozsahu (0%-100%) bude poistné plnenie krátiť. Ak aj samotný súd prvej inštancie dospel
k záveru (str. 5 bod 19 napadnutého rozhodnutia), že pri krátení poistného plnenia nebola žalovaná

limitovaná, tak v konaní nie je relevantné, aké úvahy resp., aké dôvody viedli žalovanú k 100%
kráteniu poistného plnenia, pretože rozsah krátenia bol zmluvne ponechaný na vôli a rozhodnutí
žalovanej, bez toho, aby bola žalovaná nútená zohľadňovať a zdôvodňovať existenciu akýchkoľvek
podmienok, či okolností, pri určovaní výšky jeho krátenia. Pokiaľ okresný súd v rámci odôvodnenia
napadnutéhorozhodnutiaohľadnekráteniapoistnéhoplnenia,poukazujenadiametrálneodlišnédôvody

uvedené v jednotlivých článkoch všeobecných poistných podmienok, v zmysle ktorých je prísnejšie
posudzovaný prípad, ak je vedené motorové vozidlo vodičom bez oprávnenia, oproti prípadu, ak je
vozidlo vedené vodičom pod vplyvom alkoholu, s takýmto výkladom dotknutých ustanovení žalovaná
nesúhlasila. Napriek tomu, že porovnanie formulácií dotknutých ustanovení poistných podmienok,môžu na prvý pohľad vyvolať dojem, že vôľou účastníkov bolo prísnejšie sankcionovať vedenie
motorového vozidla bez vodičského oprávnenia, takýto záver nemožno dôsledným a zmysluplným
výkladom týchto ustanovení prijať (nemožno k nemu dospieť koniec koncov ani samotným gramatickým

výkladom). Faktom je, že vedenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholu, je z pohľadu intenzity
nebezpečenstva takéhoto konania pre spoločnosť, konaním neakceptovateľným, vážne ohrozujúcim,
či priam poškodzujúcim život, zdravie i majetok. Nebezpečnosť konania spočívajúceho vo vedení
motorového vozidlo pod vplyvom alkoholu, je v realite spravidla oveľa závažnejšia ako nebezpečnosť
konania spočívajúceho vo vedení motorového vozidla bez vodičského oprávnenia. Kým prípady vedenia

motorového vozidla bez vodičského oprávnenia (s vážnymi dôsledkami), sú v praxi skôr zriedkavým
javom, vedenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholu je javom pomerne častým, častokrát so
závažnými negatívnymi dôsledkami. Vedenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholu, by malo byť
dôvodom na podstatne prísnejší postih, v podobe vyššieho rozsahu (až 100%) krátenia poistného
plnenia, než v prípade vedenie motorového vozidla bez vodičského oprávnenia.

12. V odvolaní žalovaná uviedla, že pokiaľ okresný súd vychádzal pri určovaní závažnosti konania
z porovnania poistných podmienok, ktoré pre prípad vedenia motorového vozidla bez vodičského
oprávnenia stanovujú výluku z poistenia, zatiaľ čo pre prípad vedenia motorového vozidla pod vplyvom
alkoholu stanovujú možnosť krátenia poistného plnenia, a preto určil pre tento prípad rozsah krátenia
poistného plnenia vo výške 50 %, tak na tomto mieste vyvstáva otázka, pre aké závažnejšie prípady

(spadajúce pod čl. XI bod 15 VPP HAV 08), je potom podľa okresného súdu vyhradené krátenie
poistného plnenia nad 50%. Vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu (uvedené nižšie), je
priznané poistné plnenie v rozsahu (až) 50% neadekvátne. Vedenie motorového vozidla pod vplyvom
alkoholu, je z hľadiska rizika vzniku poistnej udalosti (v podobe strát na životoch, poškodení zdravia,
majetku) de-facto najrizikovejším konaním, ktoré v mnohých prípadoch k vzniku poistnej udalosti

skutočne vedie. „Ak teda súd prvej inštancie takéto konanie manžela žalobkyne „honoroval" tým, že
žalobkyni priznal poistné plnenie až v rozsahu 50 %, zastáva naša spoločnosť názor, že jeho rozhodnutie
argumentačne neobstojí. Uvedené platí tým skôr, ak prihliadneme na okolnosti sprevádzajúce poistnú
udalosť, najmä ak prihliadneme na fakt, že manžel žalobkyne nielenže viedol motorové vozidlo pod
vplyvom alkoholu, ale sa do stavu opitosti zrejme priviedol úmyselne. po zistení, že spôsobil škodovú

udalosť, konal v snahe zmariť zistenie príčin dopravnej nehody a jej vzniku. Následne, v súvislosti
prešetrovaním poistnej udalosti, žalobkyňa s manželom uvádzali vo vzťahu k našej spoločnosti ako aj
vo vzťahu k súdu, zavádzajúce a rozporuplné údaje, v snahe docieliť (nedôvodnú) výplatu poistného
plnenia. Dokonca sa neštítili, so značným časovým odstupom účelovo označiť (zneužiť) za vodiča
motorového vozidla osobu, ktorá bola v tomto čase po smrti, t.j. osobu, u ktorej ich tvrdenia nemožno

overiť a ktorej tieto tvrdenia „už neuškodia“.“ Pokiaľ už súd prvej inštancie pristúpil ku kráteniu (a nie
nepriznaniu poistného plnenia v celom rozsahu), bolo na mieste uvažovať o priznaní poistného plnenia
žalobkyni len v minimálnom rozsahu.

13. Odvolateľka vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu v trovách konania osobitne namietala jeho

nesprávnosť a nepreskúmateľnosť. Pokiaľ ide o trovy konania, platí, že podanie žaloby ako aj jej
čiastočné späťvzatie, bolo spôsobené výlučne špekulatívnym a amorálnym správaním sa žalobkyne a
jej manžela. Zmena argumentácie žalovanej, ohľadne dôvodov krátenia poistného plnenia, po ktorej
žalobkyňa zobrala svoju žalobu čiastočne späť, bola vyvolaná tiež výlučne špekulatívnym konaním
žalobkyne a jej manžela, ktorí menili svoje výpovede ohľadne vzniku škodovej udalosti. „K čiastočnému

späťvzatiu žaloby, tak došlo výlučne z dôvodov na strane žalobkyne a nie z dôvodov na strane našej
spoločnosti. Zaver súdu o tom, ktorá zo strán spôsobila čiastočné späť vzatie žaloby, preto podľa názoru
našej spoločnosti, nie je správny. Naša spoločnosť zastáva tiež názor, že súd prvej inštancie mal pri
rozhodovaní o trovách konania, zisťovať pomer úspechu a neúspechu účastníkov, a to pomerovaním
sumy pôvodne žalovanej a sumy priznanej a nie pomerovaním žalovanej sumy zníženej po čiastočnom

späťvzatí žaloby so sumou priznanou.“ Žalovaná považovala napadnutý rozsudok v celom rozsahu, t.j.
tak vo výroku vo veci samej ako aj vo výroku o trovách konania, za vecne nesprávny a nezákonný.
Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobkyne v celom rozsahu
zamietne, prípadne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

14. K doručenému odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu,
ktorá sa nestotožnila s názorom žalovanej, že rozhodnutie je nepreskúmateľné, „nakoľko „súd poistné
plnenie sám kráti, a to v rozsahu 50 %“, pretože súd rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni
1904 EUR čo predstavuje iba 25 % z pôvodne žalovanej sumy istiny vo výške 100% poistného plnenia7616 EUR, t.j. fakticky súd poistné plnenie sám kráti a to v rozsahu 75%. V odôvodnení rozsudku sa
uvádza, že súd priznal 50 % žalovanej sumy, ktorá už bola samotnou žalobkyňou znížená o 50 %
(reakcia na správanie žalovaného subjektu), takže fakticky súd rozhodol o krátení poistného plnenia

až na 25 % čo sa javí nespravodlivé aj samotnej žalobkyni, ale v opačnom smere ako žalovanému“.
Nestotožnila sa ani s argumentáciou žalovanej, že vozidlo viedla osoba pod vplyvom alkoholu, takýto
záver nemožno urobiť z vykonaných dôkazov a rovnako ani nevyplýva z rozsudku, ktorého správnosť
žalovaná napádala, v ktorom sa uvádza, že sa preukázalo, že sa p. T. V. odmietol podrobiť dychovej
skúške (na čo mal právo, nakoľko nebol vodič vozidla) a rovnako okresný súd v bode 21. odôvodnenia

vyhodnocuje skutkový stav tak, že ho dáva na ťarchu žalobkyne. Žalobkyňa trvá na tom, že v konaní
sa nepreukázalo a) kto bol vodič v čase nehody a b) či mal vodič v čase nehody vodičské oprávnenie,
resp. či bol pod vplyvom alkoholu - za ktorého stavu krátenie poistného plnenia o 75 % sa javí žalobkyni
ako neprimerane prísne. Pre spravodlivé rozhodnutie sporu po riadnom ustálení skutkového stavu
je primerane vyhodnotiť aplikáciu príslušného dôvodu krátenia vyplateného poistného plnenia, avšak
výlučne vo vzťahu žalobkyňa - žalobca, nie skúmaním hypotetických správaní a stavov tretích osôb

(ani jej manžela p. T. V.), a súčasne je potrebné právne relevantne rozhodnúť o odbornej starostlivosti
žalovanej,ktorújetátovrámcivýkonusvojejpodnikateľskejčinnostipovinnávynakladaťpriposudzovaní
nevyplácania poistných plnení a uvádzaní dôvodov nevyplatenia a krátenia, ktoré následne môžu viesť
k vzniku sporov tak ako sa to stalo v prejedávanom prípade. „Žalobkyňa trvá na tom, že k čiastočnému
späťvzatiu žaloby /zo 100 % žiadanej istiny na 50 % žiadanej istiny (poistného plnenia)/ došlo výlučne v

dôsledku toho, že žalovaný účelovo zmenil dôvod, pre ktorý krátil poistné plnenie po podaní žaloby, čo
považujeme za neplatné v kontexte príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka relevantných pre
právnu záväznosť predmetného právneho úkonu. Žalobkyňa sa nestotožňuje s názorom žalovaného,
že na jej strane a na strane jej manžela T. V. malo dôjsť k amorálnemu a špekulatívnemu správaniu;
skôr naopak, žalovaná bola povinná uniesť dôkazné bremeno a relevantne preukázať a zdôvodniť

dôvod krátenia poistného plnenia (a nie účelovo ho dodatočne meniť) a to za súčasného rešpektovania
základných práv žalobkyne (právo na poistné plnenie, právo uviesť do dotazníka, že nevie kto šoféroval
vozidlo, keď skutočne nevedela kto ho viedol, avšak po nátlaku na pobočke, kde jej odmietli prevziať
oznámenie bola inštruovaná uviesť osobu vodiča) a rovnako rešpektovania práva jej manžela, ktorý
sedel na zadnom sedadle nepodrobovať sa dychovej skúške na alkohol či nevyjadrovať sa k osobe

vodiča v situácii, pokiaľ to spočiatku nevedel jednoznačne uviesť.“ Podľa žalobkyne rozsudok súdu prvej
inštancie neobsahuje riadne vyhodnotenie skutkového stavu, v dôsledku ktorého nemožno preskúmať
jeho správnosť a tiež právna aplikácia všeobecných poistných podmienok a právne posúdenie krátenia
poistného plnenia o 75% je nepreskúmateľné.

15. Postupom okresného súdu bolo doručené vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu žalovanej na vyjadrenie
žalovanej v lehote 10 dní od jeho doručenia, ktorá túto možnosť nevyužila, v stanovenej lehote sa
nevyjadrila a ani k momentu rozhodovania odvolacieho súdu.

16. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach § 379, § 380 ods. 1

CSP bez nariadenia pojednávania a za rešpektovania § 219 ods. 3 CSP verejným vyhlásením rozsudku
krajským súdom bol rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi sumu 1.904,- Eur spolu s príslušenstvom potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa §
387 ods. 1, 2 CSP a vo výroku o trovách konania zrušil postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a
podľa § 391 ods. 1 písm. c) CSP bola v tejto dotknutej časti vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

17. Podľa § 379 CSP v spojení s § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania
viazaný.

18.Kprocesnémupostupukrajskéhosúdu,ktorýprejednalodvolaniežalovaného(vrozsudkuokresného
súdu uvádzaný ako žalovaná, ktorú terminológiu odvolací súd dodržal, pokiaľ uvádzal skutočnosti
vyplývajúce z rozsudku okresného súdu a z odvolania a vyjadrenia) bez nariadenia pojednávania sa
poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/114/2018-317 zo dňa 20.02.2019, ktorým
bolo oznámené miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline

a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému
vyhláseniu rozsudku krajským súdom. Sporové strany boli osobitne o termíne verejného vyhlásenia
rozsudku upovedomené odvolacím súdom na adresu ich právnych zástupcov č.l. 318 spisu v spojení
s č.l. 319 spisu.19. Krajský súd uvádza, že rozsudok okresného súdu napadnutý odvolaním žalovaného bol
posudzovaný v rozsahu, v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, za viazanosti skutkovým stavom

zisteným okresným súdom, keďže neboli dôvody na zopakovanie dokazovania vykonaného pred
okresným súdom a ani na doplnenie dokazovania. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádzal, že namieta
rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, tak odvolací súd vychádzajúc z dôvodov podaného
odvolania, jeho obsahu, dospel k záveru, že v časti napadnutého rozsudku, v ktorej bola žaloba
zamietnutá, bol žalovaný v konečnom dôsledku úspešný, keď takýto výrok rozhodnutia okresného súdu

nevyznel v neprospech žalovaného. V tomto smere odvolací súd podporne a primerane poukazuje na
judikát R č. 40/1993, podľa ktorého: „Právo na podanie dovolania proti rozhodnutiu súdu nemá ten
účastník,ktorýtýmtorozhodnutímneboldotknutýnasvojichprávach“.TiežpodľauzneseniaNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo 215/2010 z 9. novembra 2010, (ktoré je primerane aplikovateľné
aj po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku od 1. júla 2016) „oprávnenie na podanie
odvolanianemáúčastníkkonaniabezďalšieho.Zpovahyodvolaniaakoriadnehoopravnéhoprostriedku

vyplýva, že odvolanie môže podať len ten účastník, ktorému nebolo rozhodnutím súdu prvého stupňa
v celom rozsahu vyhovené, prípadne ktorému bola rozhodnutím spôsobená iná určitá ujma na jeho
právach. Rozhodujúci je pritom výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa, pretože existenciu možnej
ujmy možno hodnotiť len z procesného hľadiska. Pri tomto hodnotení sa neprihliada na subjektívne
presvedčenieúčastníkakonania,alenaobjektívnuskutočnosť,žerozhodnutímsúdumubolaspôsobená

určitá ujma, ktorú možno odstrániť zrušením alebo zmenou napadnutého rozhodnutia“. Uvedené kritériá
zjavne nespĺňal výrok napadnutého rozsudku o zamietnutí zvyšnej časti žaloby, a to vo vzťahu k
žalovanému ako odvolateľovi.

20. Primárne krajský súd uvádza, že pre posúdenie odvolacích dôvodov žalovaného bolo podstatné

vymedzenie sporu žalobkyňou, výsledky vykonaného dokazovania okresným súdom, ktorými
výsledkami a zisteným skutkovým stavom, bol krajský súd viazaný za aplikácie § 383 CSP v spojení
so zrušujúcimi uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp.zn. 14Cob/316/2014 zo dňa 28.4.2015 a sp.zn.
14Cob/124/2016, 14Cob/125/2016 zo dňa 31. mája 2017.

21. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

22.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

23. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna
úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a
ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci samej podľa výsledkov dokazovania v

prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného
odvolania žalovaným vo výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.904,- Eur s
príslušenstvom. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho
vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie
vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým bolo žalobe vyhovené v časti 1.904,-

Eur s príslušenstvom za stotožnenia sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku
okresným súdom, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na zodpovedajúce odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský

súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s
ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez
§ 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na zodpovedajúce odôvodnenie obsiahnuté
v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie

odôvodnenia nižšieho súdu.

24. V podanom odvolaní žalovaný namietal, že okresný súd vec nesprávne posúdil a tiež, že konanie
má inú vadu a napadnutý rozsudok okresného súdu je nepreskúmateľný.25. K vyššie uvedenému odvolací súd primárne uvádza, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa

čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť
zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Podľa ustanovenia
§ 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa k veci vyjadril žalovaný a
aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové

tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.

26. Preskúmaním odôvodnenia napadnutého rozsudku v časti zodpovedajúcej výroku, ktorým bolo

žalobe vyhovené v sume 1.904,- Eur s príslušenstvom, odvolací súd nezistil, že by jeho odôvodnenie
nezodpovedalo vyššie uvedenej právnej úprave. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa záverov
zjednocujúceho Stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa §
237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho
konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu vyššie uvedeného
stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné
aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 V

Cdo/2/2017 z 19. apríla 2017). Uvedené primerane platí aj pre odvolacie konanie.

27. V danom prípade odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti viažucej sa k
výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni 1.904,- Eur s príslušenstvom nedáva podklad
pre uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa

výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu
neobsahujevôbecžiadneodôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdny
systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej,
že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Niet pochýb, že len

skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je podľa predstáv strán sporu, sama o sebe nezakladá
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor
strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup
súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do
toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na

spravodlivý proces.

28. V danom prípade, podľa odvolacieho súdu, k takej žalovaným namietanej vade procesného
postupu súdu prvej inštancie, ktorá by predstavovala naplnenie § 365 ods. 1 písm. b) CSP, vo vzťahu
k odôvodneniu, viažucemu sa k časti rozsudku okresného súdu, ktorou bolo žalobe vyhovené v

sume 1.904,- Eur s príslušenstvom, nedošlo. Odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky
súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru
zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods.

1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra1994, séria A, č. 303 - A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303
- B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higius c. Francúzsko z 19. februára 1998) [pozri Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 z 26.11.2012]. Uvedené kritériá pre

dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v časti týkajúcej sa odôvodnenia vo
veci samej - uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 1.904,- Eur s príslušenstvom splnil. K
tomuto záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z rozsudku bolo zrejmé, že súd prvej
inštancie sa dostatočne vyjadril k skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie vo veci
samej - v časti, v ktorej bolo žalobe vyhovené. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne

uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal
a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je
aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod
hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola
vec posúdená. V tomto smere je dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných
ustanovení, právnych noriem, ale z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne vyplýva, akým

spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované a ako sa premietli do samotného rozhodnutia súdu prvej
inštancie vo veci samej (pozri III. ÚS 119/03). To, že sa odvolateľ nestotožnil so skutkovým a právnym
hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho
netvorí vadu procesného postupu súdu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

29. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 114/2012 zo dňa 5.
júna 2012 „Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok súdu

prvého stupňa zrušil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.
ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného
súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I.

ÚS 188/06). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v
žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
odporcu.“

30.Lennazdôraznenievecnejsprávnostinapadnutéhorozsudkuokresnéhosúduvčasti,ktorouokresný

súdžalobevyhovelodvolacísúduvádza,žezodvolaniažalovanéhovyplývajúnajmänámietkyvovzťahu
k dôvodom určenia výšky poistného plnenia, poukaz na článok XI. bod 15 VPP HAV 08, s argumentáciou
o možnosti žalovaného„...bez akejkoľvek limitácie, krátiť poistné plnenie“, pričom poukázal aj na to, že
„....Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v čase dopravnej nehody viedol motorové vozidlo pán T.
V. (manžel žalobkyne), ktorý bol pod vplyvom alkoholu, a ktorý v úmysle vyhnúť sa následkom vedenia

motorového vozidla pod vplyvom alkoholu, presadol na miesto spolujazdca, a následne sa odmietol
podrobiť dychovej skúške. Už z tejto skutočnosti vyplýva, že podmienka na krátenie poistného plnenia
splnená bola“, „....Konkrétny rozsah krátenia poistného plnenia uvedené zmluvné dojednanie nielenže
nijak nelimituje, neobsahuje ani len príkladmo dôvody, resp. okolnosti, ktoré by musela naša spoločnosť
pri určovaní rozsahu (výšky) krátenia zohľadňovať. Z uvedeného vyplýva, že uvedené ustanovenie,

ponecháva na vlastnom uvážení (bez ďalšieho) našej spoločnosti v akom rozsahu (0%-100%) bude
poistné plnenie krátiť.“ Vo vzťahu k tejto argumentácii žalovaného považuje odvolací súd za podstatné
poukázať na napadnutý rozsudok okresného súdu, v časti týkajúcej sa rozhodnutia vo veci samej, z
ktorého je zrejmé, že okresný súd, pri posudzovaní dôvodnosti obrany žalovaného aplikoval zákonnú
úpravu, ktorú žalovaný osobitne nenamietal a tiež rozhodné články Všeobecných poistných podmienok

VPP HAV 08, ktoré i citoval. Žalovaný v odvolaní však primárne zdôrazňoval len článok XI. Bod 15 VPP
HAV 08, s tým že rozsah krátenia bol ponechaný na vôli a rozhodnutí žalovaného, pretože „Konkrétny
rozsah krátenia poistného plnenia uvedené zmluvné dojednanie nielenže nijak nelimituje, neobsahuje
ani len príkladmo dôvody, resp. okolnosti, ktoré by musela naša spoločnosť pri určovaní rozsahu (výšky)
krátenia zohľadňovať. Z uvedeného vyplýva, že uvedené ustanovenie, ponecháva na vlastnom uvážení

(bez ďalšieho) našej spoločnosti v akom rozsahu (0%-100%) bude poistné plnenie krátiť.“ Ak žalovaný
v odvolaní uvádzal v tejto rovine „krátiť“, tak z jeho argumentácie pod pojmom krátenie je možné
vnímať neposkytnutie žiadneho plnenia. Odvolací súd sa nemôže stotožniť s touto argumentáciou
žalovaného a dať mu za pravdu, že krátenie poistného plnenia v takýchto prípadoch je ponechanéna úplnej bezbrehosti a ľubovôli žalovaného, bez bližšieho odôvodnenia takéhoto postupu, keďže ide
o zmluvný vzťah, v ktorom obe strany majú rovnaké postavenie. Tiež takéto tvrdenie žalovaného,
resp. rozsah jeho oprávnení v tejto rovine nie je možné oprieť bez ďalšieho o zmluvné dojednania,

ale ani o zákonnú úpravu v zmysle § 799 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorú citoval okresný súd
v napadnutom rozsudku. Ak sa žalovaný v tomto smere dovoláva v súvislosti s poistnou udalosťou
žalobkyne a žalovaným uvádzaným dôvodom (vedenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholu)
následného krátenia poistného do 100%, čo vlastne znamená neposkytnutie plnenia, tak dostatočným
spôsobom neozrejmil pri svojej argumentácii, ktorú odvolací súd dôsledne vníma, rozdiel vyplývajúci zo

Všeobecných poistných podmienok, ktoré citoval okresný súd vo svojom rozhodnutí, a to článok V. bod
3, ktorý presne stanovuje podmienky, za ktorých poisťovateľ neposkytne poistné plnenie a článok XI.
bod 15, v zmysle ktorého je možné poistné plnenie krátiť. Vzhľadom na výsledky odvolacieho prieskumu
nebol vytvorený pre odvolací súd priestor na odklon od záverov súdu prvého stupňa vo veci samej,
s ktorými sa odvolací súd ako s vecne správnymi stotožnil a cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP v
podrobnostiach odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti, ktorou bolo žalobe

vyhovené.

31. Ak žalovaný v odvolaní opakovane uvádzal a zdôrazňoval nebezpečnosť vedenia motorového
vozidla pod vplyvom alkoholu, čo považoval za dôvod na podstatne „prísnejší postih, v podobe
vyššieho rozsahu (až 100%) krátenia poistného plnenia, než v prípade vedenie motorového vozidla bez

vodičského oprávnenia“, tak odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného
súdu, z ktorého predsa vyplýva, že „Súd vychádzajúc z tvrdení a listín žalobkyne, ktorá najskôr v
oznámení o náhradu škody oznámila, že vodičom bol T. V., neskôr túto svoju informáciu spochybňovala
tým, že verí svojmu manželovi, ktorý označil za osobu vodiča poškodeného motorového vozidla inú
osobu, na správanie sa vodiča T. V., ktorý po dopravnej nehode najskôr neuviedol meno vodiča.

Tvrdil, že to bola neznáma osoba, odmietol sa podrobiť overeniu na zistenie, resp. vylúčenie požitia
alkoholickýchnápojovaažnásledneposmrtiR.J.uviedol,ževodičombolpráveR.J.,dospelkzáveruže
v tomto prípade je opodstatnené podstatné krátenie poistného plnenia. Súd poukazuje na spoločenskú
nebezpečnosti správania s osoby, ktorej žalobkyňa zverila vedenie motorového vozidla spočívajúcu
nielenvtom,žetátoosobapodalaneúplne,resp.klamlivéinformácie,alesaodmietlapodrobiťvyšetreniu

na zistenie, či v čase škodovej udalosti nebola pod vplyvom alkoholu, čo inak povedané možno
považovať za potvrdenie, že vozidlo viedol po vplyvom alkoholu. Vodič svojím správaním ohrozil život,
zdravie a spôsobil majetkovú škodu“, v ktorom okresný súd nekonštatoval ako nosný dôvod pre svoje
rozhodnutie vplyv alkoholu u vodiča.

32. Odvolací súd, vo vzťahu k výroku svojho rozhodnutia, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu
v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 1.904,- Eur s príslušenstvom, považuje za
nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011
z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa,
neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu

prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

33. Vo vzťahu k posúdeniu relevantnosti odvolacích dôvodov žalovaného, v časti o uloženie povinnosti
zaplatiť žalobcovi 1.904,- Eur s príslušenstvom, len pre úplnosť odvolací súd v rovine svojich záverov
považuje za potrebné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

23.11.2010,sp.zn.5Cdo218/2010,sktorýmsastotožnilavzmyslektorého„Obsahprávanaspravodlivý
súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na

spravodlivýsúdnyprocesneznamenáaniprávonato,abybolúčastníkkonaniapredvšeobecnýmsúdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03)“.34. V časti žaloby, ktorej bolo rozsudkom okresného súdu vyhovené, bolo rozhodnutie krajským súdom
potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, keďže neboli splnené
podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na

ďalšie konanie,odvolacísúd sa nestotožnilso žalovaným, že by konanie v tejto časti malo inú vadu, ktorá
mohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutieaani,žebynapadnutérozhodnutietrpelonedostatočným
odôvodnením a ani nesprávnym právnym posúdením.

35. Z podaného odvolania žalovaného je zrejmé, že osobitne namietal rozhodnutie okresného súdu v

časti o trovách konania. V napadnutom rozsudku okresný súd vo vzťahu k náhrade trov konania rozhodol
tak, že „O trovách konania súd rozhodol podľa § 262, ods. 1 CSP v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí
a žiadnej zo sporových strán podľa § 255, ods. 2 CSP nárok na náhradu trov konania nepriznal.
Žalobkyňa v časti o zaplatenie sumy 3 808,08 Eur zobrala žalobu späť s poukazom na správanie
žalovanej. V takom prípade v tejto časti nebola úspešná žiadne sporová strana. Ďalej súd pokračoval v
konaní o zaplatenie sumy 3 808,07 Eur, z ktorej súd priznal žalobkyni sumu 1 904 Eur, čo predstavuje

úspech a neúspech každej zo sporových strán na 50 %.“

36. V tejto časti odvolania žalovaného, odvolací súd po vykonanom odvolacom prieskume konštatuje
dôvodnosť odvolania žalovaného (v časti rozhodnutia okresného súdu o trovách konania). Odvolací
súd vo vzťahu k tejto časti odvolania poukazuje na svoju argumentáciu v rovine nepreskúmateľnosti

uvádzanú vyššie v tomto rozhodnutí. Opätovne potom na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje,
že podľa záverov zjednocujúceho Stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania

podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a
dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu vyššie
uvedeného stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax
použiteľné aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1 V Cdo/2/2017 z 19. apríla 2017). Uvedené primerane platí aj pre odvolacie konanie. V danom

prípade podľa názoru odvolacieho súdu k takej žalovaným namietanej vade procesného postupu súdu
prvej inštancie, ktorá predstavuje naplnenie § 365 ods. 1 písm. b) CSP vo vzťahu k rozhodnutiu o
trovách konania, došlo. Odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (k tomu pozri napr. III. ÚS 209/04), ktoré atribúty napadnutý rozsudok okresného
súdu v časti rozhodnutia o náhrade trov konania nespĺňal.

37. Z vyššie uvedeného, v nadväznosti na podané odvolanie v časti náhrady trov konania, krajský súd
teda primárne skúmal, či má spôsobilý predmet skúmania, a to súdne rozhodnutie súdu prvej inštancie
s náležitosťami podľa § 220 ods. 2 CSP. Krajský súd však konštatuje, že predmetné rozhodnutie v časti
odôvodnenia náhrady trov konania nemá všetky atribúty vyplývajúce z § 220 ods. 2 CSP. Má za to,
že odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu v časti náhrady trov konania neobsahuje jasné konkrétne

dôvody rozhodnutia okresného súdu, čo v konečnom dôsledku spôsobuje nepreskúmateľnosť rozsudku
okresného súdu v tejto časti.

38. Krajský súd považuje za potrebné uviesť, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádza súd
zo zásady zodpovednosti za výsledok, t.j. zásady úspechu podľa § 255 CSP. Táto zásada úspechu sa

uplatňujeprirozhodovaníonáhradetrovsporovéhokonania.Lenvsporovomkonanísatotiždáhovoriťo
úspechu,resp.neúspechu,účastníkakonania.Kritériomprepriznanienárokunanáhradutrovkonaniaje
miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu, ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí
od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej.
Čím viac súd vyhovie žalobnému petitu, tým je väčšia miera úspechu u žalobcu, naopak, čím je väčší

rozsah, v ktorom súd žalobu zamietol, tým je väčšia miera úspechu u žalovaného. Krajský súd zároveň
dodáva, že zásada úspechu vo veci, ktorá ovláda náhradu trov sporového konania, je vo všeobecnosti
pri rozhodovaní o trovách konania doplnená zásadou zavinenia, t.j. § 256 CSP. V zmysle § 255 ods.
2 CSP je zrejmé, že ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomernerozdelí. Pri pomernom úspechu žalobcu a žalovaného je nevyhnutné pomerom rozdeliť náhradu trov
súdneho konania v závislosti od súdom určenej percentuálnej úspešnosti a neúspešnosti žalobcu a
žalovaného. Vychádzajúc z uvedeného sa prihliada na mieru úspechu účastníka konania. Ak žalobca

mal väčšiu mieru úspechu, má nárok na náhradu trov konania v závislosti od jeho úspešnosti vyjadrenej
percentuálnymzobrazením,t.j.mánároknanáhradutrovkonaniasprihliadnutímnaúspechžalovaného.
Žalovaný však potom už nebude mať voči žalobcovi žiaden nárok na náhradu trov konania. Rovnaká
situácia je aj v prípade, ak väčšiu mieru úspechu mal žalovaný. Súd rozhodne o náhrade trov konania
žalovaného v závislosti od miery jeho úspešnosti, avšak o trovách žalobcu už rozhodovať nebude. Práve

tento pomer úspechu a neúspechu účastníkov konania sa zohľadňuje pri rozhodovaní o náhrade trov
konania. Náhrada trov konania sa prizná účastníkovi, ktorý mal väčšiu mieru úspechu. Účastníkovi, ktorý
dosiahol čiastočný úspech, resp. neúspech v menšom rozsahu sa náhrada trov konania nepriznáva.
V tejto spojitosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
8Sžo/215/2010 zo dňa 22. júna 2011, v ktorom uviedol, že ...,,Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním
žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech

vo veci, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe
vyhovelo v plnom rozsahu. Účastník, ktorý mal plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých
účelne vynaložených trov proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Ak účastník nemá plný úspech
vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t.j. každý účastník (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešný a
sčasti neúspešný. Vo všeobecnosti platí, že ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov konania pomerne rozdelí.“ Na dotvrdenie správnosti týchto záverov odvolacieho súdu sa poukazuje
nato,žezrozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.6MCdo19/2010zodňa26.januára
2011 vyplýva, že „...Ak nejde o prípad, kedy bolo žalobe celkom vyhovené, musí byť v zmysle citovaného
ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. náhrada trov pomerne rozdelená. To vyžaduje určiť pomer úspechu
oboch účastníkov (oboch strán) vo veci a od úspechu účastníka (víťaznej strany) odčítať jeho neúspech

(t.j. mieru úspechu druhej strany). Vo výške rozdielu má účastník právo, aby mu druhý účastník (druhá
strana) nahradil pomernú časť trov, ktoré vynaložil pri účelnom uplatňovaní alebo bránení práva. Výška
trov, ktoré v konaní vznikli druhému účastníkovi, je tu nerozhodná. Ak je pomer úspechu a neúspechu
u oboch strán rovnaký alebo približne rovnaký, súd vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu
trov právo“.

39. Tak ako odvolací súd uviedol už vyššie, náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci,
ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov
konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik
zavinil. K zastaveniu konania môže dôjsť z rôznych procesných dôvodov (napr. pre nezaplatenie

súdneho poplatku, pre nedostatok podmienky konania, pre späťvzatie návrhu, resp. žaloby a pod.).
Pri zastavení (i časti) sporového konania je pre otázku náhrady trov konania relevantné, či a ktorý z
účastníkov z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania. Procesné zavinenie je pritom potrebné
skúmať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalobca v konaní uplatňoval, resp.
akého výsledku sa domáhal a skutočnosťou, pre ktorú žalobca neskôr vzal žalobu i čiastočne späť, s

následkom (i čiastočného) zastavenia konania. Platí, že ak nie je preukázané, že (i čiastočné) späťvzatie
žaloby bolo vyvolané neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom alebo v relevantnom rozsahu
zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani
procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takom prípade
nesie zodpovednosť za zastavenie konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie

účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu (žaloby). Uvedené zodpovedá
i ustálenej judikatúre (viď R 49/1993, bod 15 Nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 196/09).

40. V danom prípade došlo k čiastočnému zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia časti žaloby a aj
k zamietnutiu žaloby, a v časti bol žalobca úspešný. Späťvzatie (i časti) žaloby je dispozitívny procesný

úkon, ktorý v občianskom súdnom konaní patrí výlučne žalobcovi. Žalobkyni patrí právo podať žalobu
v sporovej veci a túto môže na základe vlastnej úvahy, i bez uvedenia dôvodu, vziať späť. Späťvzatie
(i časti) žaloby ako procesno-právny úkon je prejavom autonómnej vôle žalobcu, ktorým procesné
normy spájajú ukončenie súdneho konania; teda je takou subjektívnou (zavinenou) skutočnosťou, ktorá
bezprostredne vedie k (i čiastočnému) zastaveniu konania. Ak žalobca vezme žalobu späť a nejednalo

saodôvodynastranežalovaného,takzprocesnéhohľadiskaplatí,žezavinilzastaveniekonania,apreto
je povinný nahradiť žalovanému trovy konania (R 49/1993). Vnútorná pohnútka žalobkyne vedúca k
späťvzatiu žaloby nezbavuje procesnej zodpovednosti žalobkyňu na zastavení konania. Pokiaľ dôjde k (i
čiastočnému)zastaveniusporovéhokonaniavdôsledkuspäťvzatia(ičasti)žaloby,potomjepovinnosťousúdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch
procesných stranách (na strane žalujúcej i žalovanej) a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy.

41. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu však nie je možné prijať záver, že okresný
súd pri svojom rozhodovaní aplikoval vyššie uvedené kritéria a závery dôsledne vysvetlené odvolacím
súdom, z ktorých dôvodov odvolací súd potom mohol konštatovať len nepreskúmateľnosť rozsudku
okresného súdu v časti odôvodnenia výroku o náhrade trov konania, preto rozsudok okresného súdu v
napadnutom výroku o trovách konania zrušil v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP a v zmysle § 391 ods.

1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

42. V tejto spojitosti odvolací súd uvádza, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia musí
obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd
sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a
jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky

skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet
v ňom miesta pre dohady a domnienky. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie
písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu
obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom
rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci ako aj v právnom

posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho
správnosť a odôvodnenie, súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri
vydávaní rozhodnutí, t.j. musí byť preskúmateľné.

43. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej
inštancie vo veci ďalej postupovať.

44. V ďalšom konaní súd prvej inštancie opätovne posúdi a rozhodne o nároku na náhradu trov konania
za dôsledného dodržania postupu zmysle 220 ods. 2 CSP v spojení s § 234 ods. 2 CSP, pričom sa

bude zaoberať tvrdeniami sporových strán v priebehu konania, včítanie tej použitej v odvolacom konaní
v podanom odvolaní a vyššie uvedenými konštatovaniami odvolacieho súdu.

45. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

46. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné
podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie dovolania.

Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada.

Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred

súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa§434CSPdovolaciedôvodymožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehotynapodaniedovolania.

Podľa § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.