Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 11, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/256/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2209201373
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2209201373.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a členov senátu JUDr.

Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobkyne: Q. W., nar. X. U. XXXX, P. XX
X. - L., zastúpenej: Mgr. Renáta Dobrovodská, advokátka, Bratislava, proti žalovaným: 1. T. W., nar.
XX. Y. XXXX, T. XX/X, U., zastúpenej: JUDr. Mária Jezerská, advokátka, Trnava, 2. O. U., nar. XX.
C. XXXX, 3. T. U., nar. XX. T. XXXX, obaja T. XX, X. - L., spoločne zastúpeným: PERSPECTA Legal,
s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, na odvolanie
žalobkyneprotirozsudkuOkresnéhosúduDunajskáStredač.k.7C37/2009-538zo7.marca2017takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovaným v 1. až 3. rade sa priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho
konania.
III. Svedkyni T. L., nar. X. Y. XXXX, sa voči žalobkyni priznáva nárok na svedočné.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí tretím) súd prvej inštancie I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa
(po jej predošlom právoplatnom zamietnutí vo zvyšných častiach) domáhala určenia, že do dedičstva po
O. V., nar. XX. U. XXXX, zomr. XX. Y. XXXX, patrí pozemok v k. ú. P. označený aktuálne (po rozdelení
geometrickým plánom) ako parc. reg. C č. 19/1, 19/2 a 19/3, a II. žalovaným priznal nárok na náhradu
trov konania.

2. Po obsiahlom dokazovaní zistil, že matka žalovanej v 1. rade sa od r. 2002 do r. 2003 starala o
neb. O. V. a zabezpečovala pre ňu hospitalizáciu v nemocniciach, pretože trpela vážnymi chorobami
a bola odkázaná na celodennú opateru. V tomto čase sa s ňou zoznámila aj žalovaná v 1. rade, ktorá
pracovala ako zdravotná sestra v J. dôchodcov v U.. Neb. T. V. v septembri 2003 takisto odišla do tohto
zariadenia. Už predtým chcela svoj dom v P. darovať najskôr svedkyni T. L., potom matke žalovanej
v 1. rade. Počas pobytu v U. T. V. 18. septembra 2003 podpísala darovaciu zmluvu so zriadením

vecného bremena, ktorou tento dom so sporným pozemkom previedla na žalovanú v 1. rade. V danom
čase nebola pod vplyvom liekov, kvôli ktorým by nevedela posúdiť následky svojho konania, netrpela
zníženou schopnosťou vnímania ani stareckou demenciou, po rozumovej stránke bola v poriadku a
uvedomovala si, čo robí. Pri podpisovaní zmluvy bola plne orientovaná a riadne prejavila svoju vôľu
darovať nehnuteľnosti práve žalovanej v 1. rade. Následne 18. októbra 2003 podpísala aj dodatok k tejto
darovacej zmluve, ktorým boli opravené niektoré chyby v nej. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru,
že vôľa neb. T. V. bola prejavená slobodne a vážne, určito a zrozumiteľne, ako to vyžaduje § 37 ods.

1 Občianskeho zákonníka. Za nerozhodné považoval, že o tomto darovaní neinformovala žalobkyňu a
jej rodinu, ako aj to, že neskôr, po odchode zo U. k žalobkyni, u ktorej v podstate dožila, prejavila vôľu
zanechať tieto nehnuteľnosti žalobkyni a spísala v tomto smere závet.3. Včas podaným odvolaním sa žalobkyňa domáha zrušenia tohto rozsudku, eventuálne jeho zmeny
tak, že sa žalobe vyhovie. Po rekapitulácii priebehu konania, obsahu predošlých rozsudkov súdu
prvej inštancie a zrušujúcich uznesení odvolacieho súdu podrobne vytkla súdu nepresnú a nesprávnu

reprodukciu výpovedí vypočutých svedkov. Súd prvej inštancie podľa nej opomenul časti výpovede
svedka P. X., T. W., nesprávne reprodukoval výpovede svedka H. U., svedkyne T. P., T. L. a vyjadrenie
svedkyne O. I.. Žalobkyňa ďalej vytkla súdu prvej inštancie, že len cituje komentár k § 37 Občianskeho
zákonníka bez toho, aby ho aplikoval na konkrétny spor, navyše sa nezaoberal platnosťou dodatku k
darovacej zmluve. Vyčíta súdu prvej inštancie aj nesprávne hodnotenie dôkazov, keď sama okolnosť,

že určití svedkovia vypovedajú bez emócií a vecne, nemôže znamenať ich hodnovernosť. Je naopak
normálna citová angažovanosť svedkov - príbuzných neb. T. V., keďže sa ich spor osobne dotýka.
Títo navyše tiež nemajú na spore osobný záujem. Hodnotenie dôkazov je rozporné aj v tom, že súd
uveril svedkyni O. I., že T. V. bola pri pobyte v U. psychicky narušená a nevedela posúdiť následky
svojho konania, čo dokazuje vady vôle pri uzatváraní darovacej zmluvy a dodatku č. 1. Žalobkyňa
zastáva názor, že uniesla dôkazné bremeno, súd prvej inštancie však nesprávne zhodnotil dôkazy. Ďalej

žalobkyňa namietla, že napadnutý rozsudok nevyhovuje § 220 ods. 2 C. s. p., vety sú zmätočné, ako
celokjenelogický,selektívneuvádzaskutočnostitak,abytovyhovovalojehozávery.Zamieňazisťovanie
a hodnotenie dôkazov, uchyľuje sa k nepresnostiam, pričom v tomto treťom rozsudku súd rozhodol
diametrálne odlišne inak, hoci jeho zistenia sa oproti prvému (vyhovujúcemu) rozsudku nezmenili. Súd
mal v rámci svojho postupu racionálne zisťovať fakty, zhodnotiť ich a vyvodiť z nich právny záver.

Napadnutý rozsudok je nepresvedčivý, nevyhovuje predpisom C. s. p. a porušuje princíp právnej
istoty. Podľa žalobkyne tento rozsudok nevyhovuje zárukám vyplývajúcim z čl. 46 Ústavy SR, pretože
hodnotenie dôkazov nezodpovedá § 191 C. s. p. Nesprávne je aj poučenie napadnutého rozsudku.

4. Žalovaná v 1. rade vo vyjadrení navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť. Namietla, že žalobkyňa niektoré

tvrdené vady nekonkretizuje. Vyhodnotenie výpovedí svedkov súdom prvej inštancie je správne, pričom
výslovne poukázala na správne hodnotenie výpovede svedkov T. P., T. L., H. U. a T. W.; naopak, súd
vysvetlil, prečo neuveril svedkom P. X. a vyjadreniu O. I.. Súd prvej inštancie zopakoval dokazovanie
v zmysle pokynov odvolacieho súdu, predbežne posúdil platnosť darovacej zmluvy, ozrejmil naplnenie
podmienok jej platnosti, svoj záver riadne odôvodnil a vykonané dokazovanie vyhodnotil. Súd nemusí

v odôvodnení doslovne odpisovať výpovede svedkov a odvolacím dôvodom nie je, ak rozsudok nie je
odôvodnený podľa predstáv žalobkyne.

5.Žalobkyňavodvolacejreplikeažalovanáv1.radevodvolacejduplikezotrvalinasvojichstanoviskách.

6. Žalovaní v 2. a 3. sa k odvolaniu doručenému im do vlastných rúk 7. júna 2017 nevyjadril.

7. Odvolací súd na prejednanie veci nariadil odvolacie pojednávanie (§ 385 ods. 2 C. s. p.), pretože
považoval za potrebné opakovať dokazovanie. Na pojednávaní žalobkyňa zopakovala svoje stanovisko,
žeT.V.neprejavilavôľudarovaťsvojenehnuteľnosti,čopotvrdzujeajto,ženáslednevyhľadalaadvokáta

a spísala závet. Žalovaná v 1. rade zopakovala, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, navyše
T. V. sa po návrate zo U. nedomáhala návratu do domu. Okrem toho k žalovanej v 1. rade chýba aj
pasívna legitimácia, pretože sporný pozemok už bol prevedený na žalovaných v 2. a 3. rade. Žalovaní
v 2. a 3. rade zotrvali na stanoviskách, že nebolo preukázané naplnenie podmienok ani § 37, ani §
38 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k darovacej zmluve z 18. septembra 2003; poukázali tiež na

nelogický postoj žalobkyne, pretože ak je neplatná darovacia zmluva kvôli zdravotnému stavu T. V., ktorý
sa neustále zhoršoval, potom nemôže byť platný ani závet z 8. decembra 2003, na ktorom zakladá svoje
oprávnenie žalobkyňa.

8. Na pojednávaní odvolací súd zopakoval dokazovanie výsluchom žalobkyne, ako aj výsluchom

svedkyne T. L. a v spojení s tými skutkovými závermi súdu prvej inštancie, ktorými je odvolací súd
viazaný (§ 383 C. s. p.), zistil tento

skutkový stav:

8.1 Matka žalobkyne bola sesternicou O. V., nar. XX. U. XXXX, ktorá bola susedou svedkyne T. L.. Vďaka
tejto rodinnej väzbe žalobkyňa T. V. poznala od malička, rovnako poznala v obci V. X. - miestnej časti P.
väčšinu susedov a starostu obce, svedkyňu L., ktorá sa do P. prisťahovala až okolo r. 1997, však poznala
len z videnia, nie bližšie. T. V. žila v obci P. sama, občasne ju navštevovala matka žalobkyne a určitéďalšie osoby, preto svedkyňa L. začala pre T. V. variť a vykonávať drobné služby (nákupy a pod.). Pred
touto svedkyňou sa T. V. vyjadrila, že svoj dom v P. chce previesť na toho, kto sa o ňu postará, nie však
na svoju rodinu, lebo tá sa o ňu nestarala; konkrétne svedkyni L. navrhla, aby bývala s ňou s tým, že

dom jej daruje. Ďalšou susedou T. V. bola H. U., matka žalovanej v 1. rade; aj tá jej pomáhala s prácami
okolo domu a pomáhala jej aj vybavovať úradné záležitosti. Približne v r. 2003 sa T. V. zoznámila aj so
žalovanouv1.rade,ktorápracovalaakozdravotnásestravobciU.aobčasprebývalavP.usvojejmatky.

8.2 V roku 2003 bola T. V. postupne hospitalizovaná od februára do apríla, od júna do júla, ako aj v

auguste a septembri 2003, pričom pri vybavovaní zdravotníckych výkonov jej pomáhala H. U., a to
najskôr v nemocnici v X., neskôr na geriatrickom oddelení v V. X.. Odtiaľ bola prepustená 3. septembra
2003 s tým, že bude umiestnená v zariadení sociálnej starostlivosti (domove dôchodcov) v obci U.,
pretože potrebovala celodennú pomoc a starostlivosť. T. V. si bola vedomá toho, že odchádza do tohto
zariadenia, pretože chcela byť v blízkosti žalovanej v 1. rade, ktorá sa o ňu mala v tomto zariadení starať.
O odchode do zariadenia vedela aj svedkyňa L., ako aj viacerí susedia - obyvatelia obce P..

8.3 Nebolo dokázané, že by T. V. bola počas pobytu v U. pod vplyvom akýchkoľvek liekov, ktoré by
mali vplyv na jej rozpoznávacie schopnosti. Takisto nebolo zistené, že by trpela akoukoľvek duševnou
poruchou, ktorá by ju robila nespôsobilou na právne úkony, že by nechápala význam a dôsledky svojho
konania alebo že by bola pod nadmerným vplyvom inej osoby, že by nedokázala ovládať svoje konanie.

Rovnako nebolo dokázané, že by bola T. V. v tomto zariadení izolovaná od vonkajšieho sveta, že by bol
neprípustneobmedzenýkontaktsjejpríbuznýminapr.týmspôsobom,žebynemohlaprijímaťtelefonické
hovory. Žalovaná v 1. rade T. V. v tomto zariadení navštevovala. Naopak, žalobkyňa ani jej matka ju
tam nenavštívili.

8.4 Dňa 18. septembra 2003 T. V. ako darkyňa v domove dôchodcov v U. podpísala listinu „Darovacia
zmluva... a zmluva o zriadení vecného bremena...“ (č. l. 9) so žalovanou v 1. rade ako obdarovanou,
podľa ktorej darkyňa dáva do daru nehnuteľnosti v k. ú. P. - pozemok parc. č. 19 o výmere 666 m2 a dom
súp. č. X a obdarovaná tento dar prijíma (čl. II ods. 1), ako aj všetky hnuteľné veci, ktoré tvoria vybavenie
tohto rodinného domu (čl. III). Zároveň sa strany dohodli na zriadení vecného bremena spočívajúceho v

práve„obdarovanej“užívaťtentodomaždojejsmrti;totovecnébremeno„darkyňa“prijala(čl.IV).Podpis
T. V. na tejto zmluve bol úradne osvedčený pracovníčkou obce U. T. P. a toto osvedčenie bolo zapísané
do osvedčovacej knihy obce pod samostatným poradovým číslom. Na základe tejto zmluvy bolo do
katastra nehnuteľností vložené vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam v prospech žalobkyne v
1. rade. Dodatkom z 18. októbra 2003 doplnili strany túto zmluvu o ocenenie nehnuteľností; osvedčeniu

dodatku na tomto podpisu nebolo pridelené samostatné poradové číslo, ale bolo do osvedčovacej knihy
zapísané k číslu osvedčenia podpisu pod samotnou zmluvou.

8.5 T. V. s pobytom v domove dôchodcov v U. nebola spokojná, preto na jej žiadosť ju začiatkom
novembra 2003 žalobkyňa so svojou rodinou (zaťom - svedkom X.) odviezli z tohto zariadenia. T. V. bola

v tom čase imobilná, potrebovala celodennú starostlivosť, čo by pre žalobkyňu v P. nebolo možné, preto
ju vzala do svojho bytu v X.. Nebolo zistené, kedy a ako sa žalobkyňa dozvedela o tom, že nehnuteľnosti
vP.bolidarovanéžalovanejv1.rade.NásledneT.V.splnomocnilanazastupovanievovecivráteniadaru
advokátku Mgr. G. J., ktorá listom z 1. decembra 2003 vyzvala žalovanú v 1. rade, aby jej nehnuteľnosti
vrátila v zmysle § 630 Obč. zák., pretože sa k T. V. nesprávala tak, aby jej táto mala dôvod darovať

„vlastnú strechu nad hlavou“. Vrátiť kľúče od domu žiadala T. V. aj v telefonickom rozhovore s matkou
žalovanej v 1. rade. Dňa 8. decembra 2003 T. V. spísala pred notárkou JUDr. Ľubicou Floriánovou do
notárskej zápisnice N 1880/2003 závet, podľa ktorého všetok majetok, osobitne sporné nehnuteľnosti
v k. ú. P. odkazuje žalobkyni. Krátko potom bola hospitalizovaná v nemocnici v X., kde XX. Y. XXXX
zomrela.

8.6 Žalovaná v 1. rade darované nehnuteľnosti po smrti T. V. predala žalovaným v 2. a 3. rade, ktorí
pôvodne stojacu stavbu - dom súp. č. X odstránili. Žalovaní v 2. a 3. rade sú v súčasnosti zapísaní na
liste vlastníctva č. XXX pre k. ú. P. ako vlastníci pozemku, ktorý je vedený pod parc. č. 19/1, 19/2 a 19/3.

9. Takto zistený skutkový stav, pokiaľ nevyplýva zo záväzných skutkových zistení súdu prvej inštancie
(§ 383 C. s. p.) a zo skutkových tvrdení, ktoré sa považujú za uznané (§ 151 ods. 1 C. s. p.), vyplýva z
vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§ 191 C. s. p.).9.1 Odvolací súd čiastočne súhlasí s námietkou žalobkyne, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
nebol vyhotovený s náležitou starostlivosťou a reprodukcie jednotlivých výpovedí v konaní sú neúplné
a nepresné. Podľa § 220 ods. 2 C. s. p. však povinnosťou súdu nie je v rozsudku zreprodukovať obsah

výpovedí strán a svedkov, ale naopak, tieto výpovede a ostatné vykonané dôkazy zhodnotiť. Podľa
judikatúry zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti
či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je
vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Podstatou zistenia
skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé,

t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov.
Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako
hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že
hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak
komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom
podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak

tvoria zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných
skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických
zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho
významzhľadiskadôkazupravdivostičinepravdivostiskutkovýchtvrdení,súdhodnotíjednakizolovane,
jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom

prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu,
akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv
všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k
prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré
sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností,

na chovanie pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede,
potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov, a uváži,
do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom
celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností (porov.
rozsudok NS SR sp. zn. 6 MCdo 1/2010).

9.2 Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie v prerokúvanej veci správne zhodnotil vykonané
dokazovanie. Správne posúdil dôveryhodnosť svedeckých výpovedí a správnosť jeho hodnotenie
potvrdili aj opakované výpovede žalobkyne a svedkyne L. pred odvolacím súdom. Svedkyňa L. vo
svojej výpovedi v zhode so svojimi skoršími výpoveďami pred súdom prvej inštancie (urobenými v

podstate s rozostupom 10 rokov) vypovedala o svojom vzťahu k nebohej T. V., ako aj o vzťahu
žalobkyne a ostatných príbuzných k nej. Jej výpoveď ako celok je aj uveriteľná a zodpovedá aj
všeobecným skúsenostiam o tom, ako sa správajú starší osamelí ľudia. Odvolací súd nezistil žiaden
dôvod, kvôli ktorému by túto svedkyňu mal považovať za nedôveryhodnú. Napokon, ani žalobkyňa vo
svojom odvolací nevzniesla žiadne konkrétne výhrady proti dôveryhodnosti jej výpovede a neuviedla

žiadne skutočnosti, ktoré by jej dôveryhodnosť spochybňovali. Až na odvolacom pojednávaní tvrdila,
že svedkyňa L. spolu s matkou žalovanej v 1. rade vzali z domu T. V. majetok a peniaze, toto svoje
tvrdenie však žiadnym spôsobom nedokázala. Aj keby to však bola pravda, neznehodnocuje to podľa
odvolacieho súdu bez ďalšieho jej výpoveď, pretože jej pravdivosť je podporená aj inými, žalobkyňou v
odvolaní vôbec nespochybnenými výpoveďami a listinnými dôkazmi.

9.3 Predovšetkým odvolací súd uveril výpovedi svedkyne L. o tom, že kontakt žalobkyne, jej matky a
zvyšku rodiny s neb. T. V. nebol natoľko intenzívny ako sa to žalobkyňa snažila počas konania dokázať.
Udivuje totiž najmä to, že žalobkyňa ani jej matka v podstate mesiac nedokázali zistiť, že T. V. sa
nachádza v domove dôchodcov v U., a to napriek tomu, že táto skutočnosť bola známa susedom a aj

orgánom obce, ktoré potvrdzovali T. V. žiadosť o umiestnenie do tohto domova dôchodcov. Už podľa
všeobecných skúseností je v malých obciach, akou je napr. aj V. X., celkom bežné, že susedia sa o
seba navzájom zaujímajú a pokiaľ niekto z nich odíde z obce, po obci sa to rozšíri. Pokiaľ by mali
žalobkyňa a jej matka skutočne tak intenzívny a blízky vzťah k T. V. ako sa to snažili počas konania
prezentovať, bola by im to povedala sama a v každom prípade by nemali pri vynaložení potrebnej

námahy problém zistiť miesto jej pobytu v krátkom čase. Naopak, aj žalobkyňa sama vo výpovedi
priznala, že v podstate o miesto jej pobytu sa zaujímali len prostredníctvom H. U., matky žalovanej v 1.
rade. Odvolací súd samozrejme nespochybňuje, že žalobkyňa a jej matka poskytovali T. V. určitú mieruosobnejstarostlivosti,aletátostarostlivosťbolazrejmeporovnateľnásozáujmomastarostlivosťou,ktorú
jej začala poskytovať A. U. a žalovaná v 1. rade.

9.4 Potom ale ani podľa odvolacieho súdu nemožno vidieť nič nezvyklého v tom, že T. V. ako osamelo
žijúca staršia osoba hľadala spôsob, akým sa zavďačiť osobám, ktoré boli ochotné sa o ňu starať.
Preto je vcelku dôveryhodná aj výpoveď svedkyne L. o tom, že T. V. jej ponúkla svoj dom výmenou
za starostlivosť o ňu a že ho rovnako ponúkla aj matke žalovanej v 1. rade. Z tohto pohľadu potom
nevzbudzuje nedôveru ani jej konanie, ktorým sa rozhodla darovať svoj dom žalovanej v 1. rade, ktorá

sa o ňu v určitej chvíli začala takisto do istej miery starať. Výpoveď žalobkyne, ako aj svedkyne L.
pritom dosvedčuje, že žalovaná v 1. rade spolu s matkou jej takúto starostlivosť zariadili v domove
dôchodcov v U., kde žalovaná v 1. rade pracovala ako zdravotná sestra. Odvolacie námietky žalobkyne
o tom, akú starostlivosť asi T. V. očakávala, resp. čo predpokladala a čo nie, sa pohybujú v rovine
špekulácií a nemajú oporu v žiadnom z vykonaných dôkazov. Výpoveď svedkyne S., ktorá pracovala
ako hlavná sestra v tomto domove dôchodcov (zápisnica o pojednávaní z 3. decembra 2009), potom

dosvedčuje zásadnú spokojnosť T. V. s pobytom v tomto zariadení. Výpoveď tejto svedkyne v zhode
s výpoveďami žalobkyne a svedkyne L. rovnako dosvedčuje aj to, že T. V. bola v zásade rozumovo v
poriadku, chápala teda význam svojho konania, jeho dôsledky a netrpela psychickou poruchou. Tomu
zodpovedá aj orientácia T. V. v tom, kde sa nachádza, ako to vo svojej výpovedi opísala žalobkyňa. Tieto
skutočnosti potom ale potvrdzujú dôveryhodnosť výpovede matrikárky obce U. T. P., podľa ktorej bola

T. V. takisto orientovaná v tom, čo podpisuje. Súd prvej inštancie správne nepovažoval za dôveryhodné
svedectvo O. I., ktorá väčšinu uvádzaných skutočností opisovala len z rozprávania a v tak prehnaných
podrobnostiach (ako napr. tvrdenie o tom, že T. V. bola v U. za mrežami a pod.), že sa nemožno ubrániť
dojmu o ich silnej tendenčnosti a tým aj nedôveryhodnosti.

9.5 Námietky žalobkyne, ktorá sa snaží uvedené skutočnosti vyvrátiť, podľa odvolacieho súdu nemôžu
obstáť. Z už uvedených dôvodov je vyvrátené jej tvrdenie, že by žalovaná v 1. rade a jej matka
neprejavovali o T. V. žiaden záujem a, naopak, záujem rodiny žalobkyne o ňu by presahoval rámec
pravidelných návštev. Námietka, že T. V. by nedarovala strechu nad hlavou, celkom opomína, že
obsahom zmluvy z 18. septembra 2003 nebola len darovacia zmluva, ale zároveň zmluva o zriadení

vecného bremena. T. V. ňou teda nedarovala strechu nad hlavou v tom zmysle, že by sa stala
bezdomovkyňou, ale len previedla vlastnícke právo k svojmu domu osobe, ktorá prejavovala záujem sa
o ňu postarať. Právo bývať v tomto dome si na základe vecného bremena naďalej ponechala. Takýto
úkon odvolací súd nepovažuje za nijako neobvyklý, ba naopak, zo všeobecných skúseností je známe,
že ide o bežný spôsob, akým starší a opateru vyžadujúci ľudia riešia svoje majetkové pomery. S týmto

zvoleným spôsobom riešenia je celkom v súlade výpoveď svedkyne L., podľa ktorej T. V. takéto riešenie
navrhovala aj jej (svedkyni). Rovnako neobstojí námietka žalobkyne, že za dôkaz nevážnosti vôle T. V.
treba považovať jej vlastné vyjadrenie, že nikomu nič nedarovala. Takéto jej vyjadrenie totiž vykonaným
dokazovaním nebolo možné potvrdiť; svedok X. totiž vypovedal len o tom, že T. V. sa po odchode zo U.
chcela vrátiť domov, na čo podľa zmluvy o vecnom bremena nepochybne nárok mala, a až po informácii

od príbuzných, že jej už nič nepatrí, sa na matku žalovanej v 1. rade nahnevala. Podľa odvolacieho
súdu totiž možno toto správanie T. V. chápať skôr ako prejav sklamania alebo hnevu z toho, že sa vo
svojom úsudku vo vzťahu k žalovanej v 1. rade alebo jej matke zmýlila. Nemožno takisto vylúčiť ani
to, čo je u starších osamelých ľudí bežné, že sa chcú zavďačiť tomu, kto sa o nich v určitej ťažkej
chvíli stará. Ak po odchode zo U. prevzala starostlivosť o T. V. žalobkyňa (z akýchkoľvek pohnútok),

mohla T. V. cítiť potrebu zavďačiť sa jej práve tak, ako to predtým cítila voči žalovanej v 1. rade alebo
jej matke. V takýchto prípadoch nie sú zriedkavé ani pocity viny resp. hanby u starších ľudí, že urobili
niečo nerozumné, čo urobiť nemali, čo sa môže prejaviť aj popieraním vlastných predošlých úkonov. To
ale neznamená, že tým je dosvedčené, že to nechceli urobiť vtedy, keď to urobili. Konečne, dôkazom
nevážnosti vôle T. V. nie je ani jej následná dispozícia so spornými nehnuteľnosťami vo forme závetu.

Zo zisteného skutkového stavu totiž vyplýva, že už predtým sa T. V. voči žalovanej v 1. rade domáhala
vráteniadaru,čosamoosebenaznačuje,žesiexistenciedarovacejzmluvyajejúčinkovbolavedomá.Ak
T. V. takúto výzvu považovala za oprávnenú, navyše ak mala úprimne pocit, že darované nehnuteľnosti
nemajú patriť žalovanej v 1. rade, ale viac si ich zaslúži žalobkyňa, potom je logické, že pri spisovaní
závetu s týmito nehnuteľnosťami nakladala tak, ako keby jej patrili. To ale znova nedokazuje nevážnosť

jej vôle k dátumu urobenia darovacej zmluvy, teda k 18. septembra 2003.

9.6 Už len na záver treba dodať, že podľa záverov judikatúry dôkazné bremeno ohľadom nevážnosti
vôle zaťažuje toho, kto sa konania bez vážnosti dovoláva, pričom predmetom dokazovania je skutkováokolnosť svedčiaca o tom, že adresát nevážneho úkonu aspoň mohol pochopiť, že chýba vážnosť ako
základná náležitosti vôle (porov. napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo 33/2008 a 3 Cdo 144/2010).
Pokiaľ strana toto bremeno neunesie a súd si na základe hodnotenia dôkazov nevytvorí dostatočné

presvedčenie o tom, že takéto skutkové okolnosti tu boli, bude to mať rovnaké účinky, ako keby strana
túto skutočnosť nedokázala vôbec. V tu prerokúvanej veci sa žalobkyňa ako právna nástupkyňa po T. V.
dovolávala toho, že jej vôľa prejavená v darovacej zmluvy z 18. septembra 2003 nebola vážna. Potom
ale žalobkyňu zaťažovalo dôkazné bremeno v tomto smere. Ako už bolo uvedené, odvolací súd v zhode
so súdom prvej inštancie po zhodnotení vykonaného dokazovania nedospel k jasnému presvedčeniu,

že tu existovali skutkové okolnosti svedčiace o nevážnosti vôle T. V.. To podľa už uvedeného má rovnaké
účinky, ako keby táto skutočnosť (nevážnosť vôle) nebola dokázaná vôbec.

9.7 Výpoveďou žalobkyne samotnej je potom dosvedčené to, že T. V. sa po odchode zo U. fyzicky ani
nepokúšala dostať do svojho domu a využívať svoje právo oprávnenej z vecného bremena. Vzhľadom
na svoj zdravotný stav by totiž samostatne bývať nemohla a žalobkyňa by na starostlivosť o ňu v P.

nemala čas. Tým sú ale vyvrátené jej vlastné tvrdenia počas konania, že žalovaná v 1. rade, resp.
jej matka, ju po odchode zo U. nechceli vpustiť do jej domu. Postup T. V. po odchode zo U. konečne
vyplýva z listinných dôkazov (splnomocnenie, výzva z 1. decembra 2003, závet), jej úmrtie je zrejmé
z osvedčenia o dedičstve a ďalší osud nehnuteľností (predaj žalovaným v 2. a 3. rade a odstránenie
stavby) za konania ani nebol sporný.

10. Ako už bolo naznačené, odvolací súd sa čiastočne stotožňuje s názorom žalobkyne, že súd prvej
inštancie nevenoval písomnému vyhotoveniu svojho rozsudku tú pozornosť, ktorú by si zasluhovalo
aj vzhľadom na to, že ide o tretí rozsudok (dva predošlé boli odvolacím súdom zrušené) a že sa ním
ukončuje spor trvajúci bezmála deväť rokov. Ustanovenie § 220 ods. 2 C. s. p. však nevyžaduje, aby súd

v odôvodnení doslovne reprodukoval každý jeden dôkaz a obsiahlo reagoval na každé jedno podanie
strán. Súdne rozhodnutie, ktoré stručne a jasne objasní podstatu sporu a závery súdu (v rozsahu
vyžadovanom § 220 ods. 2 C. s. p.), nemožno považovať za arbitrárne. Odôvodnenie napadnutého
rozsudku ako celok potom vyhovuje náležitostiam § 220 ods. 2 C. s. p., keďže z neho možno zistiť
tak skutkové, ako aj právne závery súdu prvej, ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby. Súd prvej inštancie

vysvetlil, prečo uveril svedkom L., U., P., W. a svedkyni P. a prečo neuveril svedkom X. a O. I.. Skutkové
zistenia z ich výpovedí boli pritom kľúčové pre posúdenie otázky, či T. V. prejavila alebo neprejavila
vážnu vôľu. Súd použil § 37 Obč. zák., toto ustanovenie vysvetlil a aplikoval ho aj na konkrétnu vec
(ods. 26 a 27 jeho rozsudku). Sama okolnosť, že žalobkyňa s jeho závermi nesúhlasí, ešte neznamená
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Zároveň však treba dodať, že vzhľadom na § 390 C. s. p.

by ani nepreskúmateľnosť rozsudku nezbavovala odvolací súd povinnosti vo veci rozhodnúť.

11. Odvolací súd len pripomína, že žalobkyňa podaním došlým súdu prvej inštancie 10. mája 2017 (teda
po vyhlásení napadnutého rozsudku) „zmenila žalobu“ tak, že sporná nehnuteľnosť bude označená
ako parc. reg. C č. 19/1, 19/2 a 19/3, ktoré vznikli rozdelením pozemku parc. č. 19 v k. ú. P., ako aj

v tom, že tieto pozemky sú evidované na liste vlastníctva č. XXX vedenom Okresným úradom J. U. -
odborom katastrálnym (namiesto pôvodnej Správy katastra J. U.). Súd prvej inštancie uznesením č. k. 7
C 37/2009-574 z 11. júla 2017 túto zmenu pripustil a tunajší súd odvolanie žalovanej v 1. rade proti nemu
odmietol uznesením č. k. 26 Co 257/2017-598. V ňom však zároveň uviedol, že táto zmena v skutočnosti
nie je zmenou žaloby v zmysle § 142 a 143 C. s. p., pretože žalobkyňa sa stále domáha určenia toho

istého práva - vlastníckeho práva poručiteľky v čase smrti (judikát R 32/2011) k tomu istému pozemku
ako predmetu občianskoprávnych vzťahov v zmysle § 118 ods. 1 a § 119 ods. 1 Obč. zák. v spojení s §
2 ods. 1 zákona NR SR č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností v znení neskorších predpisov, aj keď
sa počas konania zmenilo označenie tohto pozemku (novým parcelným číslom). Táto úprava žalobného
petitu preto nijako vecne nemení predmet konania a nebránila ani vecnému prejednaniu odvolania v

odvolacom konaní.

12. Odvolací súd preto na základe výsledkov odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok
v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie. Po jeho
preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov (§ 380 C. s. p.) dospel k záveru, že odvolanie nie je

dôvodné.

13. Žalobkyňa sa v prerokúvanej veci v súčasnosti domáha už len určenia, že nehnuteľnosť - pozemok
parc. č. XX v k. ú. P. patrí do dedičstva po nebohej T. V.. Vo zvyšných častiach o určenie neplatnostidarovacej zmluvy z 18. septembra 2003, ako aj kúpnej zmluvy medzi žalovanou v 1. rade a žalovanými v
2. a 3. rade bola žaloba žalobkyne právoplatne zamietnutá rozsudkom tun. súdu č. k. 10 Co 87/2012-329
z 9. apríla 2013, v dôsledku čoho neobstojí odvolacia námietka žalobkyne, že v napadnutom rozsudku

nie je uvedené, že sa domáha aj neplatnosti týchto zmlúv. Žaloba o určenie, že nehnuteľnosť patrí do
dedičstva, je podľa už citovanej judikatúry (porov. R 32/2011) v podstate žalobou o určenie vlastníckeho
práva poručiteľa ku dňu jeho smrti, teda určovacou žalobou v zmysle § 137 písm. c) C. s. p., resp. §
80 písm. c) O. s. p. účinného do 30. júna 2016, podľa ktorých bola žalobkyňa povinná tvrdiť a dokázať
naliehavý právny záujem na takomto určení. Podľa judikatúry ide pri skúmaní naliehavého právneho

záujmu o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany
právažalobcu,čisaňoumôžedosiahnuťodstráneniespornostipráva,ačisnáďlenzbytočnenevyvoláva
konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý
právnyzáujemjespravidladanývprípade,akbybeztohtourčeniaboloprávožalobcuohrozenéaleboak
by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porov. už R 17/1972), prípadne tam, kde
saurčovacoužaloboupredídežalobenaplnenie(porov.judikátR24/1995).Súdnapraxsapritomustálila

na názore, že určovacia žaloba je prípustná pri spornosti práv k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri
nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného a právneho stavu
(porov. napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Cdo 56/2003, Zo súdnej praxe 48/2004, ako aj 3 Cdo 144/2010
alebo 6 Cdo 15/2017). V prerokúvanej veci sú žalovaní v 2. a 3. rade v súčasnosti zapísaní na liste
vlastníctva ako vlastníci sporného pozemku, ktorý - podľa žalobkyne - nenadobudli platne. Vyhovujúci

rozsudok v prospech žalobkyne umožní žalobkyni podať návrh na dodatočné prejednanie dedičstva (§
211 C. m. p.), ktorého nadobudnutie jej súd môže potvrdiť ako jedinej závetnej dedičke. Vo vzťahu k
žalovaným v 2. a 3. rade tak žalobkyňa nepochybne má naliehavý právny záujem na žiadanom určení
žalovaného práva v zmysle § 137 písm. c) C. s. p.

14. Za nedovolenú ale možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života,
ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov (pozri rozhodnutie NS SR v časopise Zo súdnej praxe
pod č. 40/1996). Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená vtedy, ak ňou požadované určenie
má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo,
teda najmä vtedy, ak vyriešenie predbežnej otázky ešte neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti

daného právneho vzťahu alebo práva (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 98/2004, 3 Cdo 112/2004,1
Cdo 91/2006, ako aj uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 56/2011). Otázka naliehavosti právneho záujmu
je však významná len vo vzťahu k určeniu, akého sa žalobca domáha v návrhu na rozhodnutie súdu,
nie však vo vzťahu k otázke, ktorú má súd riešiť ako otázku predbežnú (porov. uznesenia NS SR sp.
zn. 5 Cdo 136/2007 alebo 5 Cdo 164/2012). Preto je pri posudzovaní existencie naliehavého právneho

záujmu vo vzťahu k niektorým žalovaným irelevantné, či súd má v rámci rozhodnutia o určovacej žalobe
posudzovať predbežné otázky, ktoré sa dotýkajú týchto žalovaných. Naliehavý právny záujem vo vzťahu
k nim totiž musí byť odôvodnený samotným žalobným petitom. Súd si v rámcoch daných ustanoveniami
§ 193 a 194 C. s. p. môže predbežne posúdiť rôzne predbežné otázky, medzi nimi aj otázku platnosti či
neplatnosti právnych úkonov, na ktorých sú sporné práva založené. Platnosť právneho úkonu si pritom

súd môže ako prejudiciálnu otázku posúdiť aj bez toho, aby boli stranami sporu všetci účastníci tohto
právneho úkonu (porov. v tomto smere už judikát R 61/1965, v rovnakom smere rozhodnutie NS SR sp.
zn. 3 Cdo 173/2010). Zo zisteného skutkového stavu je v prerokúvanej veci zrejmé, že pre žalovanú
v 1. rade nie je v súčasnosti v katastri nehnuteľností zapísané žiadne vecné právo. Žalobkyňa pritom
naliehavý právny záujem vo vzťahu k nej odôvodňovala len tým, že v konaní sa rieši prejudiciálna

otázka platnosti darovacej zmluvy z 18. septembra 2003, ktorej účastníčkou bola žalovaná v 1. rade,
ako aj zmluvy, ktorou sporné nehnuteľnosti previedla na žalovaných v 2. a 3. rade. Ako však už bolo
uvedené, táto predbežná otázka nepostačuje na odôvodnenie naliehavého právneho záujmu vo vzťahu
k žalovanej v 1. rade, pretože jej účasť ako strany sporu nie je nevyhnutná na to, aby súd mohol tieto
predbežné otázky riešiť. Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožňuje s námietkou žalovanej v 1.

rade, že vo vzťahu k nej nemá žalobkyňa naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle
§ 137 písm. c) C. s. p. Na existenciu naliehavého právneho záujmu pritom prihliada aj odvolací súd z
úradnej povinnosti počas celého konania.

15. Naliehavý právny záujem vo vzťahu k žalovaným v 2. a 3. rade na požadovanom určení je naopak

daný. Žalobkyňa pritom vlastnícke právo zomrelej T. V. vyvodzovala z toho, že darovacia zmluva z
18. septembra 2003 je neplatná pre nedostatok vážnosti jej vôle ako darkyne, v dôsledku čoho sa ani
žalovaní v 2. a 3. rade nemohli stať vlastníkmi sporných nehnuteľností. Podľa § 628 ods. 1 Obč. zák.
darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebosľub prijíma. Z § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka pritom vyplýva, že aj tento právny úkon sa musí
urobiť slobodne a vážne, inak je neplatný. Definičným znakom právneho úkonu podľa § 34 Obč. zák.
je okrem prejavu vôľa, teda psychický vzťah konajúceho človeka k zamýšľaného následku. V súvislosti

so zisťovaním existencie vôle, t. j. so zisťovaním, či pri určitom prejave vôle ten, kto vôľu prejavil, ju aj
skutočne mal, možno vychádzať z toho, že spravidla prejav skutočne vôli zodpovedá. Na existenciu vôle
inak pri jej prejave treba usudzovať predovšetkým na základe objektívnych skutočností, teda okolností,
za ktorých bola vôľa prejavená, pričom osobitný zreteľ sa kladie na dobromyseľnosť adresáta úkonu.
Spravidla sa neprihliada na motív (vnútornú pohnútku) prejavenej vôle. Nevážnosť právneho úkonu

predpokladá, že je z okolností zrejmé, že konajúci subjekt nechcel svojím prejavom vôle spôsobiť právne
účinky. Pokiaľ ide o pomer vôle a prejavu, na existenciu vôle sa usudzuje predovšetkým z objektívnych
skutočností, teda predovšetkým z okolností, za ktorých bol prejav vôle urobený. Ak prejav vôle posúdený
podľatýchtozásadnevzbudípochybnostiotom,žejeprimeranýmprejavomskutočnejvôle,predpokladá
sa, že ním je(porov. rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Cdo 33/2008, 1 Cdo 113/2008, 7 Cdo 12/2012).
Osobitne vo vzťahu k podpisu pripravenej písomnej zmluvy judikatúra uzavrela, že konajúca osoba je

povinná venovať náležitú pozornosť obsahu listiny, ktorú podpisuje, a nemôže sa následne dovolávať
toho, že listina ním podpísaná nevyjadruje jeho vôľu, ak tejto listine nevenoval pozornosť (rozsudok NS
SR sp. zn. 3 Cdo 179/2011). Ako už bolo uvedené, dôkazné bremeno ohľadom nevážnosti vôle zaťažuje
toho, kto sa konania bez vážnosti dovoláva (porov. cit. rozhodnutia 1 Cdo 33/2008 a 3 Cdo 144/2010).

16. Okrem toho podľa § 40 ods. 3 Obč. zák. tak platí, že písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný
konajúcouosobou.Zcitovanéhoustanoveniajezrejmé,ževonkajšíprejavpodlistinouvpodobepodpisu
je v zásade znakom toho, že podpisujúca osoba obsah listiny akceptuje ako prejav vlastnej vôle. Tým
samozrejme nie je vylúčené, že takýto právny úkon môže byť neplatný pred nedostatok vôle v zmysle §
37ods.1Obč.zák.,nototoustanovenienemožnointerpretovaťtakďaleko,abyumožňovalokomukoľvek

bez ďalšieho spochybniť svoju vôľu prejavenú podpisom listiny. Opačný postup by totiž vniesol absolútnu
neistotu do právnych vzťahov, kedy by konajúcemu alebo tretej osobe stačilo následne vyhlásiť, že
nechcel prejaviť vôľu vtelenú do ním podpísanej listiny. Takúto neistotu však v právnych vzťahoch
nemožno akceptovať; právny styk sa totiž vo všeobecnosti (odhliadnuc od niektorých výnimočných
prípadov) musí spoliehať predovšetkým na obsah vlastného prejavu vôle, ktorý jediný umožňuje poznať

jej obsah (porov. aj výkladové pravidlá v § 35 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka).

17. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu nevyplýva nič také, čo by naznačovalo, že by
vôľa darkyne - O. V. pri podpise darovacej zmluvy z 18. septembra 2003 nebola vážna. Nevyplývajú z
neho žiadne vonkajšie okolnosti, ktoré by objektívne umožňovali prijať záver, že O. V. nechcela prejaviť

tú vôľu, ktorá je vtelená do tejto listiny. T. V. podpísala listinu, v ktorej je jasne vyjadrené, že daruje
žalovanej v 1. rade svoje nehnuteľnosti, jej podpis bol riadne osvedčený pracovníčkou obce, ktorá bola
prítomná aj pri samotnom podpise. Nebolo zistené, že by bol na T. V. vykonávaný akýkoľvek nátlak, že
by jej bola podstrčená iná listina než tá, ktorej obsah mohla pri podpisovaní vidieť, ani to, že by voči
prítomným osobám prejavila, že svoj podpis pripája len naoko, zo žartu a pod. Takisto zo zisteného

skutkového stavu nevyplýva nič, z čoho by bolo možné súdiť, že jej vôľa bola iná než tá, ktorá je
vtelená do obsahu listiny z 18. septembra 2003. Naopak, zo zisteného skutkového stavu je jasné, že
T. V. už predtým mala vôľu disponovať svojimi nehnuteľnosťami, previesť ich na iného za súčasného
zabezpečenia si starostlivosti pre seba. Preto aj darovacia zmluva (v spojení so zriadením vecného
bremena) z 18. septembra 2003 v princípe zodpovedá týmto jej skorším prejavom a nemožno ju hodnotiť

ako akýsi neočakávaný, úplne nelogický alebo nezmyselný úkon, čo by mohlo záver o vážnosti v ňom
prejavenej vôle nahlodať. Samotné námietky žalobkyne proti tomuto úkonu vznášané počas konania boli
len všeobecné a nekonkrétne, postavené na domýšľaných konštrukciách s minimom reálneho základu.
Toplatínajmäpreúvahyžalobkyneotom,akúformustarostlivostisiT.V.predstavovalaačoodžalovanej
v 1. rade, resp. jej matky očakávala (viac osobnej starostlivosti), v súvislosti s čím žalobkyňa podsúva

žalovanej akúsi vypočítavosť (že sa starala o T. V. len dovtedy, kým nepodpísala darovaciu zmluvu). V
tomto smere ale žalovaná v 1. rade správne poukazovala na to, že darovacia zmluva bola podpísaná až
potom, čo T. V. bola prevezená do U., teda v čase, kedy už vedela, v akom zariadení sa ocitla a ako to
tam vyzerá. Ťažko teda možno logicky obhájiť záver, že by darovacia zmluva bola od T. V. vylákaná pod
prísľubom akejsi nadštandardnej starostlivosti v U. zo strany žalovanej v 1. rade alebo jej matky, keď T.

V. sa k jej podpisu rozhodla až potom, čo už úroveň starostlivosti poznala.

18. Aj keby však žalovaná v 1. rade resp. jej matka skutočne predstierali záujem o T. V. na to, aby
jej táto darovala svoje nehnuteľnosti, neznamenalo by to nevážnosť vôle v zmysle § 37 ods. 1 Obč.zák. Nedostatočná alebo mylná predstava o určitých okolnostiach pri urobení právneho úkonu je totiž
v občianskoprávnom zmysle omylom podľa § 49a Obč. zák., podľa ktorého je právny úkon neplatný,
ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie

rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť.
Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným. V zmysle citovaného ustanovenia je teda relevantným
omylom len taký omyl, ktorý sa týka rozhodujúcich skutočností právneho úkonu, teda spravidla jeho
predmetu, právnych následkov a pod. Naopak, nie je relevantným omyl v pohnútke, teda v motívoch,
ktoré viedli konajúceho k uskutočneniu právneho úkonu. Ak by teda aj T. V. podpísala darovaciu zmluvu

z 18. septembra 2003 s predstavou, že žalovaná v 1. rade alebo jej matka sa o ňu budú „viac starať“ (ako
to naznačuje žalobkyňa), išlo by na jej strane len o omyl v motívoch svojho konania (v dôvode, kvôli
ktorému sa rozhodla darovať svoje nehnuteľnosti žalovanej v 1. rade), teda o omyl v pohnútke, ktorý je
podľa poslednej vety § 49a Obč. zák. pre platnosť právneho úkonu nepodstatný. Okrem toho však zo
skutkového stavu vyplýva, že matka žalovanej v 1. rade aj po odchode T. V. zo U. prejavovala o ňu určitý
záujem, ktorý však T. V. neopätovala a osobnej starostlivosti sa nedožadovala, keďže ju zabezpečovala

žalobkyňa.

19. Ako už bolo uvedené, o nevážnosti vôle nesvedčia ani (údajné) neskoršie prejavy T. V. o tom, že
svoj majetok nikomu nedarovala. Z cit. judikatúry k § 37 ods. 1 Obč. zák. sú pri posudzovaní vážnosti
vôle rozhodné objektívne okolnosti v okamihu, keď konajúci robí svoj prejav vôle, prípadne okolnosti

predtým, nie následná reinterpretácia tohto prejavu konajúcim. Ak objektívne okolnosti pri prejave vôle
neumožňujú dospieť k záveru, že vôľa konajúceho nie je vážna, nemôže jej nevážnosť založiť neskoršie
vyhlásenie konajúceho, že nevážna bola. Opačný výklad, ako už bolo uvedené, by viedol k úplnej strate
právnej istoty v právnych vzťahoch. Odvolací súd už poukázal na všeobecné skúsenosti so staršími
osamelými ľuďmi, ktorí niekedy s plnou vážnosťou ako prejav vďaky urobia také úkony, ktoré sa iným

ľuďom môžu javiť ako nerozumné či prehnané. To však neznamená, že tieto úkony trpia nedostatkom
vážnosti vôle; § 37 ods. 1 Obč. zák. totiž nenormuje, že vážna vôľa je len taká vôľa, ktorá pôsobí
objektívne a navonok úplne racionálne a logicky. Takýto výklad by odporoval aj princípu súkromnej
autonómie podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR tak, ako ju interpretuje Ústavný súd SR (porov. nález ÚS SR
sp. zn. PL. ÚS 1/2012, ale aj nález I. ÚS 242/07). Preto aj takéto nerozumné či prehnané majetkové

dispozície, pokiaľ tu nie je iná vada právneho úkonu (duševná porucha konajúceho podľa § 38 či už
zmieňovaný omyl podľa § 49a Obč. zák.), treba považovať za platné. Je možné, že pri následnej
konfrontácii s inými osobami takto konajúci osamelý človek zistí, že jeho úkon bol prehnaný alebo
nerozumný, a už z prirodzenej hanby sa bude snažiť bagatelizovať alebo úplne popierať svoje konanie.
To však v zmysle citovanej judikatúry takisto nemôže byť dôvodom pre záver, že jeho konanie v čase

urobenia daného právneho úkonu nebolo prejavom vážnej vôle v zmysle § 37 ods. 1 Obč. zák. Preto sú
bezprávnehovýznamuprejavyT.V.priodchodezoU.otom,žesiniejevedomádarovania,anizriadenie
závetu v prospech žalobkyne, pretože tie nesvedčia o stave jej vôle pri robení darovacej zmluvy z 18.
septembra 2003. Okrem toho aj darovacia zmluva ako dvojstranný právny úkon sa po jej prijatí zo strany
obdarovaného stáva záväznou a nemožno si ju bez ďalšieho „rozmyslieť“, teda rozhodnúť sa, že vec

darovanú pôvodne určitej osobe darca dá niekomu inému.

20. Veľkú skupinu námietok žalobkyne proti platnosti darovacej zmluvy z 18. septembra 2003 tvoria
námietky proti správnosti postupu pri jej úradnom osvedčovaní. Už na úvod však treba v tomto smere
pripomenúť, že táto otázka nemá žiaden súvis s tým, či T. V. v tejto zmluve prejavila svoju vážnu vôľu

alebo nie. Občiansky zákonník v § 46 vyžaduje, aby zmluvy o prevode nehnuteľností boli vyhotovené
v písomnej forme, teda aby boli podpísané konajúcimi osobami v zmysle § 40 Obč. zák. Darovacou
zmluvou sa podľa § 628 Obč. zák. prevádza dar na obdarovaného, takže pokiaľ je darom nehnuteľnosť,
musí byť táto zmluva vyhotovená v písomnej forme (tak výslovne aj § 628 ods. 2 Obč. zák.). Občiansky
zákonník však ako podmienku platnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti nevyžaduje úradné osvedčenie

podpisov konajúcich osôb (porov. v tomto smere už judikát R 25/1966). Úradné osvedčenie pravosti
podpisu prevodcu vyžadovalo len ustanovenie § 42 katastrálneho zákona č. 162/1995 Z. z. v znení
účinnom v r. 2003 ako podmienku spôsobilosti zmluvy na zápis do katastra nehnuteľností. Úradné
osvedčovanie podpisu na listine orgánmi obcí upravuje zákon č. 599/2001 Z. z. o osvedčovaní listín
a podpisov na listinách obcami a okresnými úradmi v znení účinnom do 31. decembra 2003. Z neho

vyplývalo, že osvedčenie podpisu možno vykonať aj mimo úradnej miestnosti (§ 3), pričom sa ním
osvedčuje len to, že podpis na listine urobila osoba, ktorej podpis sa osvedčuje, a že sa podpísala do
osvedčovacej knihy (§ 4 ods. 2). O osvedčení sa pripojí doložka v zmysle § 7 ods. 3 cit. zák., ktorá je ako
osvedčenie vydané orgánom verejnej moci v rámci jeho právomoci tzv. verejnou listinou v zmysle § 205C. s. p., ktorá do dokázania opaku dosvedčuje pravdivosť toho, čo je v nej osvedčené. V prerokúvanej
vecizozistenéhoskutkovéhostavuvyplýva,žepriosvedčenípodpisuT.V.nadarovacejzmluveboltento
postup zachovaný a osvedčovacia doložka vyhovuje cit. ustanoveniam. Zákon č. 599/2001 Z. z. nežiada

od osvedčujúceho zamestnanca obce, aby vykonával akékoľvek preverovanie alebo vyšetrovanie, či
listina obsahuje skutočnú vôľu podpísanej osoby, prípadne či je táto oboznámená s obsahom listiny a do
akej miery. Osvedčenie sa totiž samotného obsahu listiny nijako netýka (§ 4 ods. 4 cit. zák.). Pokiaľ ide
o okolnosti osvedčenia dodatku k darovacej zmluve z 18. októbra 2003, možno súhlasiť so žalobkyňou
v tom, že zrejme neprebehlo celkom v súlade s cit. zákonom. Aj prípadný formálny nedostatok tohto

dodatku vedúci k jeho neplatnosti by sa nijako nedotkol platnosti samotnej darovacej zmluvy z 18.
septembra 2003. Obsahom dodatku bolo totiž len doplnenie údaja o ocenení spornej nehnuteľnosti,
takúto náležitosť však Obč. zák. v § 628 a nasl. pri darovacej zmluve vôbec nevyžaduje. Jej absencia
v darovacej zmluve tak nemá na jej platnosť žiaden vplyv.

21. Podľa § 38 ods. 2 Obč. zák. je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju

robí na tento právny úkon neschopnou. V prerokúvanej veci žalobkyňa tento dôvod neplatnosti netvrdila,
na toto ustanovenie poukázali len žalovaní v 2. a 3. rade na odvolacom pojednávaní. Zo zisteného
skutkového stavu však nevyplýva, že by T. V. v danom čase trpela akoukoľvek duševnou chorobou,
že by nebola spôsobilá spoznať následky svojho konania alebo že by bola pod vplyvom liekov, ktoré
by takéto následky mohli mať. Okrem toho je ale správna aj poznámka žalovaných v 2. a 3. rade, že

odporuje logike, aby z tohto dôvodu bola neplatná darovacia zmluva z 18. septembra 2003, ale bol platný
závet poručiteľky z 8. decembra 2003, teda urobený dva mesiace po spornej darovacej zmluve, o ktorý
žalobkyňa opiera svoju aktívnu legitimáciu.

22. Poslednú veľkú skupinu námietok, na ktorých žalobkyňa zakladala svoj záver o tom, že T. V. bola

ku dňu smrti vlastníčkou sporných nehnuteľností, tvorili námietky nevďaku, resp. nevhodného správania
zo strany žalovanej v 1. rade, resp. jej matky voči T. V. potom, čo táto odišla zo U.. Tento nevďak však
sám osebe nijako nedokazuje tvrdenie žalobkyne, že vôľa T. V. vyjadrená v darovacej zmluve z 18.
septembra 2003 nie je vážna v zmysle § 37 ods. 1 Obč. zák. Tento nevďak by mohol mať relevanciu len
ako dôvod omylu T. V. v zmysle § 49a Obč. zák., už vyššie však bolo vysvetlené, že by mohlo ísť len o

omyl v pohnútke, ktorý by na platnosť darovacej zmluvy nemal vplyv. Pokiaľ ide o správanie žalovanej v
1. rade, tá v darovacej zmluve z 18. septembra 2003 neprevzala na seba záväzok osobnej a celodennej
starostlivosti o T. V., v dôsledku čoho nemožno nijako pričítať na jej ťarchu, ak takúto starostlivosť T. V.
neposkytovala. Zo zisteného skutkového stavu napokon ani nevyplýva, že by dôvodom odchodu T. V. zo
U. bolo vyslovene to, že o ňu žalovaná v 1. rade neprejavovala žiaden záujem, ale to, že nebola spokojná

s úrovňou tohto zariadenia tak, ako jej ho popísala matka žalovanej v 1. rade. Žalovaná v 1. rade sa
zaviazala len trpieť vecné bremeno v prospech T. V., pričom tu sa odvolací súd nestotožňuje s názorom
súdu prvej inštancie ohľadom neplatnosti zmluvy v časti zriadenia vecného bremena. Zo znenia čl. IV
tejto zmluvy je zrejmé, že v ňom došlo k chybe v písaní spočívajúcej v zámene strán (obdarovaná vs.
darkyňa), jeho obsah je však nepochybný - je totiž zrejmé, že vecné bremeno mohlo byť zriadené len v

prospech darkyne, nie obdarovanej, ktorá ako vlastníčka nehnuteľnosti nemala dôvod si k nej zriaďovať
ešte ďalšie vecné právo. Význam tohto úkonu je teda nepochybný, v dôsledku čoho ho táto chyba v
písaní nerobí neplatným (§ 37 ods. 3 Obč. zák.).

23. Uzavretím darovacej zmluvy z 18. septembra 2003 oboma jej účastníčkami sa táto zmluva stala

záväznou pre obe strany a darkyňa mohla od obdarovanej žalovanej požadovať len splnenie záväzku
z vecného bremena. Inak však bola darkyňa T. V. povinná rešpektovať právny stav založený touto
zmluvou, teda okrem iného aj to, že vlastníčkou sporných nehnuteľností sa stala žalovaná v 1. rade.
Žalovaná v 1. rade bola voči T. V. povinná len strpieť užívanie spornej nehnuteľnosti, teda umožniť jej ho
a nebrániť v ňom. T. V. ako darkyňa mohla zrušiť takto záväznú zmluvu len spôsobom predpokladaným v

zákone alebo v zmluve. Podľa § 630 Obč. zák. sa pritom darca vo všeobecnosti môže domáhať vrátenia
daru,aksaobdarovanýsprávaknemualebočlenomjehorodinytak,žetýmhruboporušujedobrémravy.
T. V. najskôr výzvou z 1. decembra 2003 vyzvala žalovanú v 1. rade, aby jej darované nehnuteľnosti
vrátila v podstate preto, že sa k nej žalovaná v 1. rade ani jej matka nikdy nesprávali tak, aby im T. V.
mala dôvod darovať svoje nehnuteľnosti. Na pojednávaní 6. marca 2012 žalobkyňa výslovne vyhlásila,

žetoutožalobousanedomáhavráteniadaru,vdôsledkučohobyodvolacísúdvzásadeaninemaldôvod
zaoberaťsaposúdenímjejnárokuzhľadiska§630Obč.zák.Avšakprávepreto,žežalobkyňavodvolaní
vzniesla viaceré námietky naznačujúce práve nevďak žalovanej v 1. rade, resp. jej matky, považuje
odvolací súd za podstatné doplniť, že ani podmienky cit. ustanovenia nie sú naplnené. Podľa judikatúry k§630Obč.zák.(R31/1999)nemôžeísťlenoprostúnevďačnosťobdarovanéhovočidarcovi,aniomenej
významné porušenie dobrých mravov zo strany obdarovaného. Za hrubé porušenie dobrých mravov
obdarovaným nemožno považovať napr. predaj darovanej veci cudzej osobe, alebo nenavštevovanie

darcu pri príležitosti sviatkov a jeho životných jubileí. Musí ísť o porušenie dosahujúce značnú intenzitu
alebo o porušovanie sústavné, ktoré svojím trvaním, priebehom, váhou a pôsobením nadobudlo povahu
hrubého porušenia. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu nevyplýva žiadne také konanie
žalovanej v 1. rade ako obdarovanej, ktoré by naplnilo tieto znaky. Zistený skutkový stav nedokazuje
tvrdenie žalobkyne, že by žalovaná v 1. rade v súlade so svojou povinnosťou z darovacej zmluvy

neumožnila T. V. pobyt v darovanom dome v P.. Sama žalobkyňa totiž potvrdila, že T. V. pri odchode
zo U. vyžadovala celodennú starostlivosť, ktorú sa jej rozhodla poskytovať žalobkyňa, čo však nemohla
zvládať v P.. Preto T. V. umiestnila vo vlastnom byte v X.. Je teda zrejmé, že T. V. nemohla voči žalovanej
v 1. rade prejaviť žiaden reálny záujem o fyzické užívanie nehnuteľnosti v P. po svojom návrate zo U.
a žalovaná jej v tom reálne nijako nemohla brániť. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na údajné nevydanie
televízora, treba odkázať na čl. III darovacej zmluvy, ktorým boli aj hnuteľné veci nachádzajúce sa v

dome (t. j. aj TV prijímač) darované žalovanej v 1. rade. Zostáva už len dodať, že konanie v rozpore s
dobrými mravmi v zmysle § 630 Obč. zák. nemožno vidieť v tom, že žalovaná v 1. rade ako obdarovaná
nechcela vrátiť T. V. darované nehnuteľnosti. Ako už bolo uvedené, uzavretím darovacej zmluvy sa táto
stala záväzná pre obe strany a nemožno vidieť nič nemorálne v tom, že žalovaná si chcela naďalej
ponechať to, čo touto zmluvou dostala. Zo žiadneho právneho ani morálneho pravidla nemožno vyvodiť,

že by obdarovaný mal vrátiť dar kedykoľvek, keď o to darca prejaví záujem.

24. Na základe uvedeného odvolací súd uzatvára, že v konaní nebol zistený taký dôvod, ktorý by
spôsoboval neplatnosť darovacej zmluvy z 18. septembra 2003. Vkladom vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností na základe tejto zmluvy sa tak žalovaná v 1. rade stala v zmysle § 133 ods. 2 Obč. zák.

vlastníčkou aj sporného pozemku, t. č. označeného ako parc. reg. C č. 19/1, 19/2 a 19/3 v k. ú. P.. Týmto
okamihom zároveň svoje vlastnícke právo k nemu stratila T. V. na základe citovanej zmluvy. Žalovaná v
1. rade potom ako jeho vlastníčka mohla s týmto pozemkom disponovať a previesť ho na žalovaných v
2. a 3. rade. V konaní teda nebol zistený žiaden dôvod, kvôli ktorému by žalovaní v 2. a 3. rade nemali
byť jeho vlastníkmi a kvôli ktorému by stále mal patriť do dedičstva po T. V.. Súd prvej inštancie preto

správne rozhodol, keď žalobu žalobkyne o určenie, že tento pozemok do dedičstva po nej patrí, zamietol.
Preto odvolací súd jeho vecne správny rozsudok podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil (výrok I).

25. V odvolacom konaní plne úspešným žalovaným odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396
ods. 1 C. s. p. priznal aj nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalobkyni

(výrok II).

26. Svedkyňa T. L. si po svojom výsluchu uplatnila nárok na náhradu svedočného v zmysle § 258 C.
s. p. v podobe cestovného, ktoré aj ihneď preukázala. Podľa novo koncipovaného § 262 C. s. p. musí
súd aj o tomto nároku rozhodnúť až v konečnom rozhodnutí, pričom aj pre tento nárok platí § 255 ods.

1 C. s. p. analogicky, teda nárok na náhradu trov spojených so svedeckou výpoveďou (svedočné) sa
priznáva priamo voči neúspešnej strane. Úlohou súdu v tejto súvislosti nie je hodnotiť zmysluplnosť
takejto úpravy, takže mu nezostalo nič iné než svedkyni priznať nárok na svedočné voči neúspešnej
žalobkyni (výrok III).

27. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s.
p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne /dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.