Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, December 5, 2017

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 13Csr/1/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116882706
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Svediaková

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2017:5116882706.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Beátou Svediakovou v spore žalobcu Q. S.,

nar. XX.XX.XXXX, bytom W. O. XXXX/X, XXX XX Ž. zast.: STEHURA &partners v.o.s. advokátska
kancelária, so sídlom Dolný Val 574/7, 010 01 Žilina proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.,
IČO: 35792752, so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava 26, zast.: Advokátska kancelária JUDr.Andrea
Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodcovský rozsudok sp. zn. RK - PC - 2144/13 - LP zo dňa 29.10.2015 vydaný Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným Victoria Arbiter, so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, Žilina.

II. Žalobkyni proti žalovanému p r i z n á v a náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou proti žalovanému domáhala, aby súd zrušil rozhodcovský rozsudok sp. zn.
RK - PC - 2144/13 - LP zo dňa 29.10.2015 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným Victoria
Arbiter, so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, Žilina. Žalobu podala na tlačive, ktorého vzor je uvedený v
prílohe č. zákona č. 335/2014 Z.z. z dôvodov označených krížikom teda z dôvodov, že spotrebiteľská
rozhodcovská zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 3 alebo je tu iný dôvod neplatnosti spotrebiteľskej
rozhodcovskej zmluvy, stály rozhodcovský súd rozhodol v rozpore s ustanoveniami všeobecne
záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, a toto porušenie mohlo mať vplyv na

výsledok sporu, rozhodcovský rozsudok ju zaväzuje ako účastníka spotrebiteľského rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je svojou povahou objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom, výkon rozhodcovského rozsudku by bol v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej
republiky a rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tiež namietala
právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť, nakoľko rozhodcovská zmluva je neplatná, pretože
predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko bola na vopred predpísanom tlačive a nemohla
ovplyvniť jej obsah. Následne doplnila žalobu podaním, ktoré došlo súdu dňa 28.01.2016 (č.l.13), kde

opakovane namietala platnosť rozhodcovskej zmluvy, namietala správnosť výpočtu RPMN, namietala
absenciu zákonom predpísaných náležitostí podľa zákona č. 129/2010 Z.z., najmä namietala, že zmluva
o úvere neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny a iných poplatkov, prípadne poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

2. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe (č.l 26) uviedol, že pokiaľ žalobca v podanej

žalobe tvrdí, že rozhodcovská zmluva je neplatná, lebo jej podmienky' neboli individuálne dojednané, a
žalobca bol nútený túto zmluvu uzatvoriť. Uvedené námietky žalobcu odporujú právnej úprave platnej
tak v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy (t.j. za účinnosti zákona č. 244/2002 Z.z.), ako aj právnej
úpraveplatnejvsúčasnosti.Vprvomradežalovanýuvádza,žeindividuálnaaleboneindividuálnapovaharozhodcovskej zmluvy nemá v zmysle platnej právnej úpravy spojitosť s tým, či rozhodcovská zmluva je
alebo nie je platná, resp. či je prijateľná zmluvná podmienka alebo nie je.Pre posúdenie toho, čo pojem
individuálny v spotrebiteľskom práve znamená, poukazujeme jednak na názor odbornej praxe, a tiež aj

narozhodovaciučinnosťsúdov. Podľanázoruprezentovanéhovodbornejliteratúre-Štandardnézmluvy
sa pri výklade pojmu individuálnosť a jeho vzťahu k vzniku rozhodcovskej zmluve uvádza „Ustanovenie
§ 93b citovaného zákona (pozn. zákon č. 483/2001 Z.z.) ukladá povinnosť navrhnúť spotrebiteľovi
rozhodcovskú doložku určitého obsahu a garantuje mu práv s takouto doložkou nesúhlasiť. Implicitne
sa pritom vychádza z toho, že spotrebiteľ má možnosť uzatvoriť s bankou zmluvu rovnakého obsahu

aj bez uzatvorenia rozhodcovskej doložky. Ak, a iba vtedy, ak takú možnosť spotrebiteľ skutočne má,
tak bude dojednanie o rozhodcovskej doložke skutočne individuálne dojednané. Ak je ale odmietnutie
rozhodcovskej doložky zo strany spotrebiteľa viazané na iné zmluvné podmienky v ostaných otázkach
zmluvy, ktoré sú pre spotrebiteľa menej priaznivé, tak je spotrebiteľ nepriamo nútený rozhodcovskú
doložku uzatvoriť. “Ak by sa mal teda pojem individuálne dojednaný zovšeobecniť, tak je na mieste
záver, že ide o každé také ustanovenie, ktoré nielen spotrebiteľ naformuloval (táto predstava však

s ohľadom na spôsob nazerania na pojem spotrebiteľ zo strany súdu je nereálna, vzhľadom na to
ako je posudzované postavenie spotrebiteľa), ale predovšetkým také ustanovenie, ktoré síce vopred
pripravil dodávateľ, ale spotrebiteľ mal reálnu možnosť ho neprijať, odmietnuť či anulovať. V pomeroch
tejto veci sú podstatné dve základné oprávnenia resp. možnosti žalobcu vo vzťahu k ovplyvneniu
toho, či rozhodcovská zmluva vznikne, eventuálne či dôjde k jej zrušeniu. Jednak je to ustanovenie o

tom, že rozhodcovská zmluva nie je podmienkou pre získanie úveru, a teda, že k jej uzavretiu vôbec
nemusí dôjsť (obdoba súčasného § 3 ods. 5 zákona č. 335/2014 Z.z., ktorú žalovaný formuloval do
rozhodcovskej zmluvy už v roku 2013). Druhý je ustanovenie o možnosti jednostranného ukončenia
rozhodcovskej zmluvy úkonom žalobcu (dlžníka) - odstúpením aj bez uvedenia dôvodu. Práve možnosť
dodatočného odstúpenia od rozhodcovskej zmluvy sa z pohľadu vyššie uvedeného definovania pojmu

„individuálny“javíakozákladnýfakt,ktorénegujetvrdeniažalobcu.Rozhodcovskázmluvatotižnevznikla
za stavu, kedy by spotrebiteľ nemal informáciu, že ju prijať nemusí. Táto informácia sa uvádzala hneď v
popredí textu rozhodcovskej zmluvy, teda aj z hľadiska transparentnosti danej informácie nie je možné
konštatovať deficit informovanosti na strane spotrebiteľa. Naviac, keď v danom čase bol informovaný
o tom, čo uzavretie danej zmluvy má za následok. Pritom v spojení s informáciou pre rozhodovanie o

prijatí rozhodcovskej zmluvy je podstatné
a) prehlásenie veriteľa, že existencia rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou vzniku úverovej zmluvy,
b) informovanie o tom, čo rozhodcovské konanie je.

Zároveň existencia rozhodcovskej zmluvy neskončila ani následne, kedy si žalobca v lehote 14 dní

( jej dĺžka je rovnocenná, ako s lehotami definovanými v zákone pre možnosť odstúpenia od zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, alebo vrátenie tovaru kúpeného na diaľku a pod.) mohol uzavretie rozhodcovskej
zmluvy dodatočne prehodnotiť.
Žalobca - spotrebiteľ - ako osoba v primeranom rozsahu obozretná a rozhľadená mal právo zrušiť
rozhodcovskú zmluvu aj dodatočne (vedený hocakým úmyslom). O tomto práve bol informovaný

transparentným spôsobom, kedy priamo nad podpisovou doložkou sa v bode 7/ rozhodcovskej
zmluvy nachádzalo ustanovenie o tomto oprávnení. Žalobca uzatvoril so žalovaným rozhodcovskú
zmluvu. Podpis žalobcu je totožný s podpisom na Zmluve o revolvingovom úvere ako aj Dohode o
zrážkach zo mzdy, pričom ich uzatvorenie žalobca žiadnym spôsobom nespochybňuje. V súvislosti
s vyššie uvedeným žalovaný poukazuje na rozhodovaciu súdov vyššieho stupňa, a to konkrétne

rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 13Co/l 11/2014 v spojení s opravným uznesením zo dňa
1.10.2015 ktorý posudzoval rozhodcovskú zmluvu (a rozhodcovské konanie) totožného znenia ako je
rozhodcovská zmluva v tejto veci. Krajský súd v Prešove (obdobne aj Okresný súd Prešov) dospel
k záveru, že dlžník (spotrebiteľ) mal právo výberu a konštatoval, že: „Tak ako súd prvého stupňa,
aj odvolací sud zastáva názor, že účastníkmi Zmluvy o revolvingovom úvere bola dňa 28.10.2011

uzatvorená individuálnym spôsobom osobitná rozhodcovská zmluva“. Žalovaný poukazuje aj na
UznesenieKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.15Co/439/2015zodňa28.07.2015ktorýposudzoval
rozhodcovskú zmluvu totožného znenia ako je rozhodcovská zmluva v tejto veci. Krajský súd dospel
k záveru, že spotrebiteľ mal právo výberu a konštatoval, že: „Na základe uvedeného má odvolací súd
za to, že pokiaľ bola navrhovateľke na podpis predložená rozhodcovská zmluva na samostatnom liste

(hárku) papiera, v rozsahu siedmych článkov obsahu, v jej rámci bolo navrhovateľke vysvetlené, čo
znamená rozhodcovské konanie a aké sú jeho následky, pričom v jej obsahu bolo deklarované, že jej
uzavretie nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere, uvedenú skutočnosť potom
vylučuje, aby rozhodcovská zmluva bola kvalifikovaná ako neprijateľná zmluvná podmienka. “ Žalobcažiadnym spôsobom nevysvetlil, ako mohol byť nútený a donútený k uzatvoreniu rozhodcovskej zmluvy,
keď mal možnosť v lehote 14 dní po prijatí peňažných prostriedkov od nej odstúpiť bez akéhokoľvek
následku na uzatvorený zmluvný vzťah. V zmysle § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom

rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov sa rozhodcovská zmluva uzatvorená do
31.12.2014 spravuje predpismi účinnými k tomuto dňu. V zmysle uvedeného rozhodcovskú zmluvu,
ktorá je predmetom tohto konania, nemožno posudzovať podľa predpisov účinných od 1.1.2015, ako
tvrdínavrhovateľ.Jezrejmé,žepredmetnározhodcovskázmluvaspĺňanáležitostiindividuálnejzmluvnej
podmienky, z ktorej obsahu vyplýva poučenie o možnosti jej uzatvorenia, ako aj právo na jednostranné

odstúpenie od nej. Z uzatvorenej zmluvy nepochybne vyplýva aj skutočnosť, že zmluvné strany takto
dojednanou a podpísanou zmluvou založili právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodovať o
právach a povinnostiach vyplývajúcich alebo súvisiacich so zmluvou o revolvingovom úvere. Žalobca
ako ďalší dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku poukazuje na skutočnosti, podľa ktorých by úver
poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom úvere číslo 850009223 mal byť bezúročný. Ako dôvod
bezmocnosti uvádza neuvedenie RPMN, ako aj neuvedenie údaju o výške, počte a termínoch splatnosti

splátok. Žalobca bližšie nekonkretizuje, z akého dôvodu by mala byť ročná percentuálna miera nákladov
v zmluve uvedená v nesprávnej výške. Tento údaj je uvedený v článku 6 Zmluvy o revolvingovom úvere
v časti s označením RPMN za úver 69,61 %. To, že tento údaj je uvedený v súlade so vzorcom na
jeho výpočet, preukazujeme spôsobom jeho výpočtu prostredníctvom rozpisu tohto vzorca v zmysle
prílohy č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. Ako

druhý dôvod pre svoje konštatovanie o bezúročnom charaktere úveru poskytnutého na základe zmluvy
žalobca tvrdí, že zmluva neobsahuje uvedenie počtu, výšky a termínov splatnosti splátok. Zákon o
spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere medzi účastníkmi
konania nevyžadoval, aby boli sumy istiny, úroku a iných poplatkov tvoriace jednu splátku uvedené
jednotlivo popri sebe. Takáto požiadavka by mala reálne a praktické opodstatnenie len vtedy. ak by sa

istina, úroky alebo poplatky uhrádzali v iných termínoch splatnosti, v rôznych počtoch splátok a podobne.
To však nie je prípad zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania. Zmluva uzatvorená medzi účastníkmi
konania vyžaduje pre platnosť iba to, aby obsahovala výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi

konania obsahuje výšku splátky., termín jej splatnosti, ako aj počet splátok. Zmluva obsahuje zákonom
vyžadovanú výšku splátky (66,42Eur), termín splatnosti splátky (ku ktorému dňu sa platí - uvedené v
článku 2.1 zmluvných dojednaní, ako aj v oznámení o schválení úveru, tvoriacich neoddeliteľnú súčasť
zmluvy)a počet splátok (36 splátok), teda aj náležitosti vyžadované § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o
spotrebiteľských úveroch. Pri výklade označeného ustanovenia ZoSU, aký vyplýva z návrhu, a teda

rozpisovaní splátky, by nebolo reálne možné vypočítať údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov
(ďalej aj RPMN). V zmysle § 9 ods. 2 písm. j) ZoSU zmluva musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru
nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe
údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pri výpočte RPMN sa podľa prílohy
č. 2 k ZoSU vychádza z výšky splátky . Výška splátky je logicky tá suma, o ktorej sa hovorí v § 9 ods.

2 písm. j) ZoSÚ. Pri výpočte RPMN zákon neurčuje iný význam pojmu „splátka“, teda napríklad že
má ísť o súčet splátky istiny, alebo splátku úroku a pod. Pritom je zrejmé, že musí ísť o celú splátku,
pretože inak by daný výpočet bol nesprávnym a mylným. Ak by platilo samostatné uvádzanie splátky
istiny, splátky úroku, potom zo žiadneho zákonného ustanovenia ani nevyplýva, že by zmluva mala ešte
obsahovať aj samostatný údaj o ich súčte. Zmluva obsahuje náležitosti aj podľa § 9 ods. 2 písm. k)

ZoSU. Nakoľko ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. sú výsledkom implementácie vyššie spomínanej
smernice Rady 2008/48, je dôležité a podstatné vychádzať pri výklade § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.
129/2010 Z.z. aj z jej ustanovení. Osobitne to určuje ako povinnosť aj článok 22 odstavec 1 smernice.
Podľa článku 10, ods. 1 písm. h) spomenutej smernice má zmluva obsahovať výšku, počet a frekvenciu
splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným

zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Podľa nemeckej jazykovej verzie
ide o náležitosť vyjadrenú ako „der Betrag, die Anzahl und die Periodizität der vom Verbraucher zu
leistenden Zahlungen und gegebenenfalls die Reihenfolge, in der die Zahlungen auf verschiedene
ausstehende Restbeträge, für die unterschiedliche Sollzinssätze gelten, zum Zwecke der Rückzahlung
angerechnet werdenpodľa anglickej jazykovej verzie „theamount, numberandfrequencyofpayments

to bemade by theconsumerand, whereappropriate, theorder in whichpaymentswill beallocatedto
differenttstandingbalanceschargedatdifferentborroM'ingratesforthepurposesofreimbursement:a podľa
českej jazykovej verzie „výši, počet a plateb, jež má spotŕebitel provést, a prípadné zpúsob pŕiŕazování
plateb k jednotlivým dlužným částkám s rúznými výpújčními úrokovými sazbamipro účely splácení. Zuvedených jazykových verzií smernice teda vyplýva požiadavka na uvádzanie podmienok čerpania, ak
sú teda dohodnuté (keďže z logiky veci vyplýva, že ak niektorá z náležitostí zmluvy nie je aktuálna, potom
sa neuvádza). Predmetná smernica má v rámci únijného práva povahu plnej harmonizácie. Členské

štáty preto nie sú oprávnené či už legislatívne ( v podobe prijímania právnych noriem) alebo aplikačne ( v
podobe rozhodovania svojich orgánov) prijímať odchylné ustanovenia. Výslovne to vyplýva z článku 22
smerniceKeďžetátosmernicaobsahujeharmonizovanéustanovenia,členskéštátynesmúzachovaťani
zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice.
Žalovaný poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 13Co/l 11/2014-166, kde sa ohľadne

uvádzania údaju o splátkach uvádza nasledovné : V súvislosti s touto argumentáciou súdu prvého
stupňa odvolací súdu uzatvára, že zákon o spotrebiteľských úveroch, účinný v čase uzavretia zmluvy
o revolvingovom úvere nevyžadoval, aby boli sumy istiny, úroku a iných poplatkov tvoriacich J splátku
uvedené jednotlivo popri sebe. Táto požiadavka by mala reálne a praktické opodstatnenie Jen vtedy,
ak by sa istiny, úroky alebo poplatky uvádzali v iných termínoch splatnosti, v rôznych počtoch splátok a
pod. O takýto prípad medzi účastníkmi nejde, iba platí už vyššie označený splátkový kalendár, v ktorom

je uvedený počet splátok, dátum ich splatnosti a výška tej- ktorej splátky. Taktiež predmetná zmluva
obsahuje výšku splátky, termín jej splatnosti ako aj počet splátok. Žalovaný napáda aj opodstatnenosť
tvrdení žalobcu smerujúcich voči ním uzavretej zmluve o revolvingovom úvere. Pri posúdení tvrdení
žalobcu uvádzaných v žalobe, teda ohľadne výšky úrokov, sú rozhodujúce tie ustanovenia (právne
normy), ktoré danú otázku výslovne upravujú. Toto aplikačné pravidlo vyplýva z jednej zo základných

zásad vecnej (a aj časovej) pôsobnosti právnych noriem a ktorá je vyjadrená tak, že lex specialis
derogat legi generáli. Teda špeciálne ustanovenie neguje (vylučuje) z aplikácie všeobecné ustanovenie.
Uvedené súdna prax potvrdzuje opakovane (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 1 MCdo 8 /2007, kde
výslovne uvádza úprava lex generalis sa nemôže uplatniť, ak jestvuje úprava v lex specialis). Podľa
ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka platí, že dlžník je povinný platiť úroky v dojednanej výške,

inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Uvedené ustanovenie
je svojou povahou a obsahom lex specialis, keďže ustanovenia Obchodného zákonníka sa použijú v
rozsahu, v akom nejaká otázka nie je (pre účely spotrebiteľských právnych vzťahov) upravená osobitne
v Občianskom zákonníku. Termínom „zákon“ sa v danom ustanovení pritom nešpecifikuje konkrétny
právny predpis, ale akýkoľvek právny predpis vyhlásený v štátom stanovenej (alebo uznanej) forme ako

zákon. Zákonom je potom možné rozumieť každé ustanovenie právneho poriadku. Zákonom v prípade
úpravy maximálnej výšky odplaty bolo v rozhodnom čase (t.j. v čase uzavretia jednotlivých zmlúv) pritom
ustanovenie,ktoréupravovalomaximálnuvýškuodplaty.Akbyuvedenáhodnotaurčenánajehozáklade
bola prekročená, potom by v zmysle označeného ustanovenia nešlo o neplatný právny úkon. Dlžník z
takejto zmluvy by nebol povinný platiť len úrok v rozsahu prevyšujúcom najvyššiu prípustnú hodnotu.

Z toho vyplýva, že návrh na určenie neplatnosti zmlúv o revolvingovom úvere odporuje zákonu, a to
konkrétne § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka ktorý určuje iný právny následok v prípade rozporu výšky
úrokovsozákonom,nežakýtvrdížalobca.Výškaodplatyzaspotrebiteľskéúveryajejmaximálnahranica
(teda obmedzenie) bolo z vecnej pôsobnosti ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka vyňaté prijatím
právnej úpravy o výslovnej regulácii odplaty, a to od 01.07.2008 (kedy nadobudlo účinnosť nariadenie

vlády č. 238/2008 Z.z., ktorým sa vykonávali ustanovenia § 3 ods. 10 a 11 zákona č. 258/2001 Z.z.).
Po zrušení zákona č. 258/2001 Z.z. zákonodarca určil, že maximálna odplata bude stále regulovaná
explicitne (a nie všeobecne, na základe pravidla o dobrých mravoch). Táto úprava bola zavedená do
zákona č. 40/1964 Zb. Z toho je možné konštatovať, že otázka odplaty nemá byť posudzovaná podľa
dobrých mravov, ale podľa osobitnej právnej úpravy. Výška odplaty za úver poskytnutý na základe

spotrebiteľskej zmluvy bola teda ku dňu10.01.2012 upravená v zmysle ust. § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov,
nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské
úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú
situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných

prostriedkov a lehotu splatnosti. Finančným trhom sa rozumie „sústava subjektov finančného trhu, jeho
nástrojov a transakcií (finančných investícií) s týmito nástrojmi a medzi týmito subjektmi. Pri tom ide o
nepriame sprostredkované financovanie, ktorého rizikom je návratnosť finančných prostriedkov.“ resp.
„je hmotne motivované, inštitucionálne organizované nakupovanie a predávanie peňazí.“ (Sidak, M.,
Ďuračinská, M. a kol. Finančné právo. 1 vydanie. Bratislava. C. H. Beck. 2012). V zákone bolo teda

výslovne určené, že pri porovnávaní sa má zobrať nielen hodnota obvyklej odplaty, ale aj spôsob
a miera zabezpečenia záväzku, objem poskytnutých prostriedkov a lehota splatnosti. Žalobca toto
vôbec nerešpektuje, rovnako ako fakt, kedy aplikáciu ním označeného ustanovenia vylučuje práve hore
citované ustanovenia podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Odplata, ktorá je regulovaná v zmysleust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, vyjadruje celkovú nákladovosť úveru pre spotrebiteľa (teda
okrem úroku aj prípadne ďalšie poplatky, ktoré v súvislosti s úverom má zaplatiť s výnimkou tých,
ktoré nie sú povinné a teda predpokladom pre získanie úveru). Pri porovnaní výšky odplaty s hodnotu

priemernej odplaty za spotrebiteľské úvery je na mieste záver, že táto nebola podstatne prevýšená.
Obvyklou odplatou, vzhľadom na spôsob jej určovania v korelácii stým, že ide o odplatu na finančnom
trhu (nie na bankovom trhu) je práve hodnota priemernej odplaty určovanej Ministerstvom financií SR.
Tá bola v rozhodnom období, t.j. ku dňu 10.1.2012, vo výške 45,66 %. Dohodnutá odplata v zmluve
priemernú odplatu na finančnom trhu podstatným spôsobom neprevyšovala. Oba údaje boli stanovené

ako údaje platné v zmysle § 21 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Údaj o priemernej výške RPMN je
zverejňovanýMinisterstvomfinanciíSRštvrťročne,jeverejneprístupnýarovnakojeuvedenývzmluvách
pod názvom priemerná RPMN. Tento údaj sa stáva platným 16. dňom po jeho zverejnení (§ 9 ods. 2
písm. z zákona č. 129/2010 Z.z.).Zo všetkých uvedených dôvodov žiadal žalobu zamietnuť.

3. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa so žalovaným uzavrela Zmluvu o úvere č. 8500009223, čo má
súd zároveň preukázané z pripojeného spisu rozhodcovského súdu. Výška úveru bola 960 eur na 42
mesačných splátok. Odplata 138,14 eur. Celková suma na zaplatenie bola 1.234,56 eur. Zároveň dňa
23.07.2013 uzavreli žalobkyňa a žalovaný rozhodcovskú zmluvu dňa 13.01.2012 Obe sú nepochybne
spotrebiteľskými zmluvami, preto súd na zistený skutkový stav aplikoval právne predpisy upravujúce

ochranu spotrebiteľa. Tiež nebolo sporné rozhodcovský rozhodcovským rozsudkom zaviazal žalovanú
na zaplatenie sumy 1.611 Eur s príslušenstvom a na náhradu trov konania.

4. Súd v prvom rade skúmal platnosť rozhodcovskej zmluvy. Podľa § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014
Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1.1.2015 sa

spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia, t.j. zákonom č. 244/2002 Z.z. . Pri právnej úprave
spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany
a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany.
Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť individuálne ovplyvniť
obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Preto treba aspoň rámcovo vymedziť, ktoré, resp. aké

podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa považujú za neprijateľné, pričom dôsledkom je to, že sú
zo zákona neplatné. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom
očakáva, že dodávateľ ako odborník, "profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so
zárukou kvality. Neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú také podmienky, s ktorými sa
spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah a tieto sú

zo zákona neplatné (§ 53 ods.5 Občianskeho zákonníka). Ochrana pred neprijateľnými podmienkami
sa vzťahuje iba na tie spotrebiteľské zmluvy, pri uzavieraní ktorých spotrebiteľ nemôže ovplyvniť ich
obsah, teda ktoré sú vopred pripravené, naformulované. Pri iných spotrebiteľských zmluvách, kde sa
dojednávajú podmienky individuálne, sa ich neprijateľnosti nemožno dovolávať. V danom prípade aj keď
bola rozhodcovská doložka uzatvorená písomne, formou samostatnej zmluvy na osobitnom tlačive, ide

o formulárovú zmluvu, vopred pripravenú dodávateľom bez možnosti spotrebiteľa ovplyvniť jej obsah. Je
iluzórna predstava, že keď rozhodcovská zmluva je na osobitnom predpísanom tlačivo, to automaticky
znamená, že bola individuálne dojednaná. Žalobkyňa tvrdila, že nemala možnosť eliminovať pre ňu
nevýhodné ustanovenia, a teda táto zmluva nebola individuálne dojednaná. Žalovaného tak zaťažovalo
dôkazné bremeno na preukázanie, že rozhodcovská zmluva (doložka) bola individuálne dojednaná ( §

53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Žalovaný však toto dôkazné bremeno neuniesol. Pokiaľ sa žalovaný
bránil iba odkazom na vopred naformulovaný text rozhodcovskej zmluvy, tak formulárová zmluva vopred
pripravená dodávateľom, rozhodne nie je dôkazom toho, že rozhodcovská zmluva bola individuálne
dojednaná. Bolo na žalovanom, aby relevantnými dôkaznými prostriedkami preukázal, že rozhodcovská
zmluva bola dojednaná individuálne. I keď podľa obsahu táto zmluva formálne umožňuje žalobkyni ako

spotrebiteľovi výber medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom, je aj takáto rozhodcovská
doložka podľa názoru súdu neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a to z dôvodu, že možnosť iniciovania
sporu spotrebiteľom je viac menej akademická, a teda takáto rozhodcovská doložka nie je spôsobilá
eliminovať hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach spotrebiteľa. Je iluzórna predstava, že
žalobkyňa bola riadne poučená a bol jej vysvetlený dôsledok uzavretia rozhodcovskej zmluvy. Tiež

iluzórna je predstava, že žalobkyňa bola riadne informovaná o tom, čo je rozhodcovské konanie, a za
súčasného tvrdenia žalobkyne, že nedohodla so žalovaným na tom, že vzájomné spory budú riešené
v rozhodcovskom konaní, bolo na žalovanom, aby preukázal, že žalobkyňa bola riadne poučená a
bol jej vysvetlený dôsledok uzavretia rozhodcovskej zmluvy, t.j. že bola individuálne dojednaná. Ako jeuž však uvedené, žalovaný toto dôkazné bremeno neuniesol. Súd tak dospel k záveru, že predmetná
rozhodcovská zmluva je neprijateľnou zmluvnou podmienkou spôsobujúcou hrubú nerovnováhu v
právach a povinnostiach spotrebiteľa v neprospech spotrebiteľa, a je tak zo zákona neplatná ( § 53 ods.

5 Občianskeho zákonníka), v dôsledku čoho nebola daná právomoc rozhodcovského súdu. Preto súd
predmetný rozhodcovský rozsudok zrušil.

5. Podľa § 45 ods.1 zák.č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní účastník
spotrebiteľskéhorozhodcovskéhokonaniasamôžežaloboupodanouprotidruhémuúčastníkovinasúde

domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, ak
a) účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania nemal spôsobilosť uzavrieť spotrebiteľskú
rozhodcovskú zmluvu,
b) účastník spotrebiteľského rozhodcovského konania nebol riadne upovedomený o ustanovení
rozhodcu alebo o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní alebo mu nebolo umožnené sa zúčastniť na
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní,

c) rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, ktorý spotrebiteľská rozhodcovská zmluva
nepredvídala, alebo sa ním rozhodlo o veci, ktorá je podľa tohto zákona vylúčená zo spotrebiteľského
rozhodcovského konania,
d) stály rozhodcovský súd nebol ustanovený v súlade s týmto zákonom, v spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní sa nepostupovalo v súlade s ustanoveniami tohto zákona a uvedený nedostatok

mohol mať vplyv na výsledok sporu,
e)spotrebiteľskározhodcovskázmluvaneobsahujenáležitostipodľa§3alebojetuinýdôvodneplatnosti
spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy,
f) stály rozhodcovský súd nenariadil ústne pojednávanie, hoci spotrebiteľ jeho nariadenie navrhoval
podľa § 34 ods. 2 a z okolností uvedených v návrhu na nariadenie ústneho pojednávania vyplývala

potreba jeho nariadenia najmä z dôvodu, že bez ústneho pojednávania sa nebolo možné vysporiadať s
návrhmi a tvrdeniami spotrebiteľa, a toto pochybenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu,
g) v konaní nebol správne zistený skutkový stav tým, že stály rozhodcovský súd nesprávne vyhodnotil
predložené dôkazy, nevykonal navrhované dôkazy alebo neumožnil spotrebiteľovi predložiť dôkazy, a
toto pochybenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu,

h) vo veci rozhodoval zaujatý rozhodca,
i)stályrozhodcovskýsúdrozhodolvrozporesustanoveniamivšeobecnezáväznýchprávnychpredpisov
na ochranu práv spotrebiteľa, a toto porušenie mohlo mať vplyv na výsledok sporu,
j) rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka spotrebiteľského rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je svojou povahou objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom,

k) výkon rozhodcovského rozsudku by bol v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky,
l) rozhodcovský rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa odseku 3) súd v konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku vždy preskúma, či sú
dôvodynazrušenierozhodcovskéhorozsudkupodľaodseku1písm.c),e)ai)ažl).Aksadôvodzrušenia

rozhodnutia vzťahuje len na časť rozhodcovského rozsudku, súd zruší rozhodcovský rozsudok len v
dotknutejčasti,akjedotknutúčasťmožnéoddeliťodnedotknutejčastivýrokurozhodcovskéhorozsudku.

Ďalšie žalobcom uplatnené dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku § 45 ods. 1 písm. i), j),
k), l) ZoSRK, sú právne relevantné pre zrušenie označeného rozhodcovského rozsudku a pre tieto

súd označený rozhodcovský rozsudok aj zrušil. Predovšetkým súd konštatuje porušenie ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, s čím súvisí nesprávnosť právneho
posúdenia veci rozhodcovským súdom , ktoré malo vplyv na výsledok sporu, keď spotrebiteľ bol
zaviazaný na plnenie v celom rozsahu žalobou požadovanej úverovej istiny, úrokov vrátane uplatnenia
zmluvných sankcií - zmluvnej pokuty a zákonného úroku z omeškania s konštatovaním uplatnenia týchto

zmluvných sankcií podľa zmluvy a striktne podľa predpisov upravujúcich maximálnu výšku sankcií podľa
§ 3a ods.+, 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 01.02.2013. Porušenie týchto
všeobecných právnych predpisov súd konštatuje v rovine absencie povinných zákonných náležitostí
zmluvy o revolvingovom úvere v zmysle ust. § 9 zák. č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzavretia
predmetnej zmluvy. Ide o tieto nedostatky:

a/ Dotknutá spotrebiteľská zmluva uzavretá medzi jej účastníkmi neobsahovala náležitosť podľa §
9 ods. 2 písm. k) cit. zák. - výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ktorémal dlžník zaplatiť. Nemôže byť tak žiadnej pochybnosti o tom, že povinnými náležitosťami zmluvy o
spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy bolo tiež uvedenie výšky, počtu a
termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, i keď túto skutočnosť žalovaný namietal. Primárnemu

účelu právnej úpravy noriem spotrebiteľského práva potom zodpovedá len taký výklad citovaného
ustanovenia, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov“ viaže ku každej, teda tak k istine, úrokom i poplatkom z tam uvedených zložiek
spotrebiteľského úveru. Aj keď bola v zmluve explicitne uvedená celková výška každej mesačnej splátky
v sume Eur, a aj celkové náklady spotrebiteľa, nikde však nebola uvedená výška splátok istiny a úroku

(príp. iných poplatkov, ak ich navrhovateľ účtoval). Účelom tejto náležitosti je informovanie spotrebiteľa,
aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje
zorientovať sa v danej situácii, pretože potom nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude
s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda odplatu navrhovateľa.

b/ Dohodu o poskytnutí služby - bod 8. Rozhodcovskej zmluvy, súd vyhodnotil v kontexte celého

obsahu a charakteru zmluvy, odmenu za poskytnutie tejto služby považuje za náklad súvisiaci s
úverom. Konanie spotrebiteľa bolo vedené úmyslom prostredníctvom úveru si zabezpečiť finančné
prostriedky a nie platiť za iné služby poskytovateľovi úveru, konkrétne za službu ktorá do budúcna ráta
s nemožnosťou spotrebiteľa splácať úver riadne a včas. Takto zakomponovanú službu súd považuje za
nástroj pri ponúkaní tohto úveru, ktorý z hľadiska zvolenej interpretácie, v spotrebiteľovi má vyvolať pocit

„výhodnosti“. Častým argumentom známym zo súdnej praxe v súvislosti s používaním služieb s takýmto
obsahom, je že spotrebiteľ nemá právny nárok na zmenu zmluvou dohodnutých splátok úveru. K tomuto
argumentu je potrebné uviesť, že k dispozícii sú rôzne právne inštitúty avšak ich využitie sú závislé od
vôle zmluvných strán. Podľa názoru súdu ide o neodôvodnený náklad, ktorý predražuje poskytovanie
úveru a z hľadiska poskytovateľa úverových služieb, ktorému z jeho praxe, predovšetkým zvoleného

okruhuspotrebiteľov,naktorýchsazameriavapriponúkaniesvojichfinančnýchslužieb,musíbyťznáme,
že porušovanie zmluvných povinností - riadne splácanie úveru je dané predovšetkým prechodným
nedostatkom finančných prostriedkov u spotrebiteľa, a preto z hľadiska poctivého obchodného styku,
je poskytovanie takejto služby neprijateľné. Z pohľadu spotrebiteľa ide o dodatočné náklady spojené s
úverom, keďže v konečnom dôsledku si na zaplatenie tejto služby finančné prostriedky požičal. Podľa

názoru žalovaného ide o zmluvou nadobudnutý nárok. Vzhľadom na obsah dohody o poskytnutí služby
možno vysloviť, že ide o nárok, ktorý nie je možné ani uplatniť pre prísne jednostranne stanovené
podmienky dodávateľom „tejto služby“. Súčasne ide o ustanovenie zmluvy individuálne nedojednané,
keďže absentuje dôkaz od dodávateľa/žalovaného, že aj túto časť dohody mal možnosť spotrebiteľ
odmietnuť,tedavedomosťspotrebiteľa,ženemusítakútoslužbuprijať.Súdsavtomtosmereneuspokojil

len z formálnym konštatovaním, že táto dohoda nemá vplyv na získanie revolvingového úveru, keďže
žalovaný súdu nepreukázal, že mu ponúkol úver aj bez tejto služby za rovnakých podmienok. Súd
nesúhlasí s vysloveným názorom žalovaným, že ide o predmet plnenia za dojednanú službu v zmysle
§ 53 ods. 1 druhá veta OZ, a preto sa prvá veta cit. ustanovenia na túto dohodu nevzťahuje. Súd
zdôrazňuje, že hlavným predmetom zmluvy je poskytnutie úveru a nie sekundárny produkt dodávateľa

v podobe ponúkanej služby. Aj náklad spotrebiteľa podľa dohody v bode 8., ako doplnkovú službu,
navyše keď žalovaný nepreukázal, že tento náklad nebol potrebný pre získanie úveru považoval súd za
náklad spojený so spotrebiteľským úverom. Z tohto možno formulovať jeden zo záverov posudzovanej
veci, že nesprávne uvedenie obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý si plní
dôležitú informačnú povinnosť pre spotrebiteľa a má rozhodujúci význam pre samotné rozhodnutie sa

spotrebiteľa pre jednu z ďalších mnohých ponúk úverových ponúk, má za následok, ako keby nebola
táto obligatórna náležitosť zmluvy v zmluve uvedená. Dôsledkom porušenia týchto povinností podľa § 11
ods.1písm.b),d)ZoSÚje,žespotrebiteľskýúverjebezúročnýabezpoplatkov,tedaveriteľmánárokna
vrátenieúverovejistiny.Rozhodcovskýsúdsavrozsudkunevysporiadalkonkrétneanisvýškouúrokovej
sadzby z hľadiska jej primeranosti, keď výška ročnej úrokovej sadzby bola dohodnutá na 76,21 %. Ide o

jeden z nákladov, ktorý musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so spotrebiteľským úverom. Súd je povinný
v záujme ochrany verejného záujmu, ktorý na seba prevzal štát ako medzinárodný záväzok preskúmať
zákonný limit stanovený pre poskytovanie spotrebiteľských úverov, pričom rovnakú povinnosť má aj
rozhodcovský súd v zmysle ust. § 28 ods. 6 ZoSRK. Uzatvárajúc v zmysle vyššie uvedených záverov
rozhodcovský rozsudok zaväzuje spotrebiteľa na plnenie, ktoré odporuje zákonu, preto ho súd zrušil.

Ak prijatý záväzok na ochranu spotrebiteľa je pokladaný na úroveň verejného poriadku, potom výkon
predmetného rozhodcovského rozsudku by bol v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky.
Aj z týchto všetkých uvedených dôvodov, súd zrušil predmetný rozhodcovský rozsudok.6. O náhrade trov konania súd rozhodol na základe ust. § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku, v
zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobkyňa
mala vo veci plný úspech, preto je súd proti žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100

%. Podľa ust. § 262 ods.2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.