Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, March 19, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/49/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117012538
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Janík

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3117012538.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Janíka a sudcov JUDr. Petra

Tótha a JUDr. Michala Antalu v trestnej veci proti obžalovanému Y. D., nar. XX.XX.XXXX v A., okres
A., trvale bytom V., H. L. č. XXXX/XX, prechodne bytom V., Na B. č. XX, okres V., t. č. na slobode, pre
trestný čin prečinu sprenevery podľa § 213 odsek 1, odsek 2 písm. a) Tr. zákona, prejednal na verejnom
zasadnutí konanom v Trenčíne dňa 19. marca 2019 odvolanie obžalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Trenčín zo dňa 01. marca 2018 pod sp. zn. 2T/153/2017 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 odsek 1 písm. f), odsek 3 Tr. poriadku napadnutý rozsudok s
a z r u š u j e vo výroku o náhrade škody.

Na podklade § 322 odsek 3 Tr. poriadku a § 288 odsek 1 Tr. poriadku s a poškodená obchodná
spoločnosť BRP TOP, s. r. o. so sídlom v Bratislave, ulica Gorkého č. 3 s nárokom na náhradu škody
o d k a z u j e na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 01. marca 2018 pod sp. zn. 2T/153/2017 bol obžalovaný
Y. D. uznaný za vinného z trestného činu prečinu sprenevery podľa § 213 odsek 1, odsek 2 písm. a)
Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

v období od marca roka 2016 do 18.05.2017 prijímal v X. G., R. X/X v priestoroch prevádzky autoservisu
spoločnosti BRP TOP, s. r. o., kde pracoval ako prijímací technik, finančné hotovosti od zákazníkov
za vykonanie servisu aj napriek tomu, že k tomu nemal oprávnenie od zamestnávateľa, pričom tieto
peniaze následne neodviedol do pokladne spoločnosti, ale si ich ponechal a použil pre vlastnú potrebu,
čím svojim konaním poškodenej spoločnosti BRP TOP, s. r o., so sídlom Gorkého č. 3, Bratislava, IČO:
44 545 690, sídlo prevádzky X. G., R. X/X spôsobil škodu vo výške 11.985,18 €.

Za tento trestný čin bol obžalovaný Y. D. odsúdený podľa § 213 odsek 2 Tr. zákona, § 36
písm. n), § 37 písm. m) Tr. zákona a za použitia § 43 Tr. zákona na ďalší trest odňatia slobody vo
výmere 1 (jeden) rok nepodmienečne, so zaradením na jeho výkon podľa § 48 odsek 2 písm. a) Tr.
zákona do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. V adhéznom konaní, t. j. v konaní o
náhrade škody bolo rozhodnuté podľa § 287 odsek 1 Tr. poriadku o uložení povinnosti obžalovanému Y.
D. nahradiť škodu poškodenej obchodnej spoločnosti BRP TOP, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Gorkého
č. 3 v sume 11.985,18 €.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože ho v zákonnej pätnásťdňovej
lehote napadol odvolaním obžalovaný Y. D. pre nesprávnosť výrokov o vine a treste a aj pre nesprávnosť
súvisiacehovýrokuonáhradeškody.Vpísomnomodôvodneníodvolaniapoukazovalnato,žejenevinnýaj keď je pravdou, že prevzal finančné prostriedky od zákazníkov za vykonanie servisu. Nepravdivým
tvrdením je však to, že na to nemal oprávnenie poškodeného zamestnávateľa, pretože podľa popisu
jeho pracovnej náplne bolo okrem iného potrebné vždy uzatvoriť k poslednému pracovnému dňu v

mesiaci čo najviac „otvorených“ zákaziek (popis svojej pracovnej náplne obžalovaný priložil v prílohe
odvolania). Ďalej poukázal na to, že nie je pravdivé ani ďalšie tvrdenie, že prijaté peniaze od zákazníkov
neodviedol do pokladne poškodeného, ale si ich mal ponechať a použiť pre vlastnú potrebu, nakoľko
takmer všetky zákazky, ktoré uviedol poškodený vo svojom trestnom oznámení boli uzatvorené a teda
uhradené poškodenému ešte pred podaním trestného oznámenia, prípadne v krátkom čase po jeho

podaní, čo potvrdil aj sám svedok a poškodený L. H. vo svojej výpovedi. Tento uviedol, že po jeho
zisteniach mu začal zrážať dlžné sumy z jeho výplat mzdy, ale bližšie už nekonkretizoval o aké zrazené
sumy z jeho výplaty mzdy išlo a za ktoré neodvedené zákazky to malo byť. Obžalovaný ďalej podrobne
popísal celkovo 29 zákaziek, za ktoré mu boli zrazené sumy z jeho výplaty mzdy. Na základe toho a
ním predložených dokladov jednoznačne vyplýva, že škoda, ktorej náhradu si uplatňuje poškodený a
ktorá mu aj bola napadnutým rozsudkom priznaná, vychádza z nevierohodných podkladov predložených

poškodenou stranou, ktorá si tým uplatňuje niektoré položky opakovane a pritom ich už má uhradené
a tiež má vedomosť od V. L., zákazníka poškodeného, že sa poškodený domáha osobitne aj ďalšej
úhrady od svojich zákazníkov. Ďalej uviedol, že namieta vykonanie inventúry ku dňu 18.05.2017,
ktorej sa nezúčastnil. Vzhľadom na uvedené má pochybnosti o oprávnenom nároku poškodeného a
navrhuje, aby bol do konania ustanovený znalec v odbore ekonomiky a manažmentu, účtovníctva,

daňovníctva a kontrolingu, ktorý nech posúdi zákonnosť výsledkov vykonanej inventúry poškodeným ku
dňu 18.05.2017. Ďalej uviedol, že L. H., ktorý vypovedal na hlavnom pojednávaní dňa 01.03.2018 už
nebol štatutárnym orgánom poškodeného. Ako konateľ bol činný do 11.01.2018. Vzhľadom na uvedené
preto nemôže byť výpoveď tejto osoby použitá ako zákonný prostriedok, o ktorý môže súd opierať
svoje rozhodnutie, keďže nešlo o výpoveď poškodeného. Pokiaľ ide o trest, ktorý mu bol v napadnutom

rozsudku uložený, tento považuje za neprimerane prísny. V tejto súvislosti poukázal na vydaný trestný
rozkaz v prejednávanej veci, v ktorom mu bol uložený súhrnný podmienečný trest odňatia slobody vo
výmere 2 roky, ktorý mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 3 roky, za súčasného zrušenia
výroku o treste v rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2T/95/2016 a ďalších rozhodnutí, obsahovo
na zrušený výrok o treste nadväzujúcich, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili

podklad. Ďalej zdôraznil, že takýto trest, ktorý mu bol pôvodne uložený, považuje za primeraný a aj so
zreteľom na stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť, možnosť jeho nápravy a jeho osobné pomery
mohol súd prvého stupňa zohľadniť pri ukladaní trestu a uložiť mu prípadne aj iný druh trestu ako trest
odňatia slobody, t. j. trest povinnej práce či peňažný trest, ktorý by lepšie splnil svoj účel. V súčasne
dobe je zamestnaný, vedie riadny život a uložený nepodmienečný trest odňatia slobody tak považuje

za neprimeraný. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 321 odsek 1 písm. a) až
f) Tr. poriadku zrušil a aby podľa § 322 odsek 1 Tr. poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v
potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Prokurátor Okresnej prokuratúry Trenčín sa k písomným dôvodom odvolania obžalovaného vyjadril tak,
že odvolanie obžalovaného považuje za nedôvodné, pretože súd prvého stupňa dospel k správnym

skutkovým aj právnym záverom a obžalovanému po uznaní viny a správnom právnom posúdení uložil
primeraný trest. Keďže napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a zákonný, navrhol, aby
odvolací súd podľa § 319 Tr. poriadku odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol.

Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu právom konečného návrhu

uviedla, že sa v celom rozsahu stotožnila s obsahom vyjadrenia prokurátora okresnej prokuratúry k
odvolaniu obžalovaného, ktoré ako nedôvodné navrhla zamietnuť podľa § 319 Tr. poriadku.

Obžalovaný na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu právom konečného návrhu uviedol, že zotrváva
aj naďalej na podanom odvolaní a jeho písomnom odôvodnení a navrhol, aby odvolací súd rozhodol v

zmysle jeho návrhu uvedeného v písomných dôvodoch odvolania.

Krajskýsúdakoodvolacísúd,napodkladepodanéhoodvolaniaobžalovaného,ktorémuspolusospisom
bolo predložené 10. mája 2018, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania obžalovaného podľa § 316
odseku 1 Tr. poriadku a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 odseku 3 Tr.

poriadku, na verejnom zasadnutí vykonanom dňa 19. marca 2019 preskúmal postupom podľa § 317
odseku 1 Tr. poriadku zákonnosť a odôvodnenosť obžalovaným v odvolaní napadnutých
výrokov o vine, treste a náhrade škody, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo.
Uvedeným postupom zistil, že odvolanie obžalovaného Y. D. je iba čiastočne dôvodné, a to iba vo vzťahuknapadnutémuvýrokuonáhradeškodyvrámciadhéznehokonania.Súčasnenezistilchyby,ktoréneboli
odvolaním vytýkané a ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odseku 1 Tr. poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vykonal všetky potrebné
dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci a tieto správne vyhodnotil
jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu ukladajú ustanovenia § 2 odseku 10 a
12 Tr. poriadku a dospel ku správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom. Prvostupňový súd
svoje skutkové zistenia správne oprel nielen o výpoveď obžalovaného Y. D. z prípravného konania,

ktorú prečítal za splnenia všetkých procesných podmienok, keďže na hlavnom pojednávaní konal v
neprítomnosti obžalovaného, v ktorej sa obžalovaný čiastočne k spáchaniu žalovaného skutku doznal,
ale predovšetkým aj o výpoveď svedka L. H., ktorý súčasne vykonával i práva poškodeného ako jeho
štatutárny zástupca a napokon aj o všetky relevantné listinné dôkazy, na ktoré súd prvého stupňa
správne podrobnejšie poukázal a ktoré uvedené všetky dôkazy obžalovaného Y. D. zo spáchania
žalovaného skutku bez rozumových pochybností usvedčili, pričom o vierohodnosti

týchto všetkých dôkazov nie sú žiadne pochybnosti a rovnako ani o
zákonnom spôsobe ich vykonania. Odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu k výpovedi L. H.
ako svedka, ktorým obžalovaný spochybňoval zákonnosť tohto dôkazu, krajský súd nepovažoval za
dôvodné. Skutočnosť, že tento svedok v čase konania hlavného pojednávania nemal byť už štatutárnym
zástupcom poškodenej obchodnej spoločnosti nemá žiaden vplyv na zákonnosť jeho výpovede ako

svedka vo vzťahu k skutkovým okolnostiam. Svoje skutkové zistenia súd prvého stupňa vecne správne
a presvedčivo odôvodnil v napadnutom rozsudku a na ich podklade správne zistil, že obžalovaný Y. D.
spáchal žalovaný skutok spôsobom uvedeným vo výroku napadnutého rozsudku. Okresný súd preto
dôvodne neakceptoval obhajobné tvrdenia obžalovaného, keďže boli jednoznačne vyvrátené vyššie
uvedenými dôkazmi a pritom správne vyhodnotenými okresným súdom. Odvolací súd po preskúmaní

veci vzhľadom na uvedené dôvody dospel k rovnakým skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa,
pretože dôkazy, ktoré vykonal súd prvého stupňa a na ktoré poukázal v odôvodnení napadnutého
rozsudku, vytvárajú ucelenú reťaz dôkazov, ktoré jednoznačne a nepochybne usvedčujú obžalovaného
Y. D. zo spáchania žalovaného skutku. Odvolacie námietky obžalovaného uvedené v jeho odvolaní
neboli preto spôsobilé odôvodniť zmenu vo vzťahu ku skutkovým zisteniam, preto ich nepovažoval za

dôvodné a neakceptoval ich.

Vychádzajúc zo správne zisteného skutkového stavu okresný súd nepochybil ani pri právnom posúdení
konania obžalovaného Y. D. v súlade s obžalobným návrhom ako trestného činu prečinu sprenevery
podľa § 213 odsek 1, odsek 2 písm. a) Tr. zákona, pričom svoje závery aj v tomto smere v napadnutom

rozsudku tiež presvedčivo a zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil. Odvolací súd dospel nielen
krovnakýmskutkovýmzisteniam,aleajkrovnakýmprávnymzáveromakookresnýsúd,pretoanivtomto
smere nezistil dôvody na zmenu napadnutého rozsudku. Odvolacie námietky obžalovaného uvedené
v jeho odvolaní, ktoré vo svojej podstate sa v zásadných črtách zhodujú s obsahom jeho výpovede z
prípravného konania neboli spôsobilé odôvodniť zmenu vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a právnemu

posúdeniu konania obžalovaného Y. D. súdom prvého stupňa, preto ich odvolací súd nepovažoval za
dôvodné a neakceptoval ich. V podrobnostiach pritom len poukazuje na vecne správne odôvodnenie
napadnutého rozsudku tak vo vzťahu ku skutkovým zisteniam, ako aj k právnemu posúdeniu konania
obžalovaného Y. D., s ktorými sa stotožnil.

Pochybenie zo strany okresného súdu nezistil odvolací súd ani vo výrokoch o treste odňatia slobody a o
spôsobe jeho výkonu. Trest odňatia slobody uložený obžalovanému podľa trestnej sadzby ustanovenej
v § 213 odsek 2 Tr. zákona (odňatie slobody na jeden až päť rokov) vo výmere jeden rok, so zaradením
na jeho výkon podľa § 48 odsek 2 písm. a) Tr. zákona do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia, je trestom primeraným a zákonným. Zodpovedá totiž všetkým zákonným hľadiskám

stanoveným pre jeho ukladanie v zmysle § 34 ods. 1, 3 a 4 Tr. zák. a zohľadňuje všetky zistené okolnosti
prípadu, konkrétny stupeň závažnosti spáchaných trestných činov, zistenú priťažujúcu okolnosť podľa
§ 37 písm. m) Tr. zákona (predchádzajúce odsúdenie za trestnú činnosť) a na druhej strane zistenú
poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Tr. zákona, ako aj pomery obžalovaného a možnosti jeho
nápravy z hľadiska účelu trestu, jeho individuálnej i generálnej prevencie, pričom uložený trest odňatia

slobody v takto stanovenej výmere je i dostatočným vyjadrením morálneho odsúdenia obžalovaného
spoločnosťou. Keďže bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody, v zmysle § 49 odsek 2 Tr.
zákona mu iný, než trest odňatia slobody spojený s jeho bezprostredným výkonom uložený byť nemohol.
Obžalovaný totiž posudzovaný trestný čin spáchal jednoznačne v čase plynutia určenej skúšobnej dobypodmienečného trestu odňatia slobody za jeho predchádzajúcu spáchanú trestnú činnosť v konaní
na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 2T/95/2016. Zaradenie obžalovaného na výkon trestu odňatia
slobody do najmiernejšieho ústavu na výkon trestu, t. j. s minimálnym stupňom stráženia odôvodňovala

skutočnosť, že obžalovaný doposiaľ vo výkone trestu odňatia slobody ani nebol a iné, prísnejšie
zaradenie podľa § 48 odsek 4 Tr. zákona nebolo potrebné. Pokiaľ sa obžalovaný domáhal uloženia
súhrnného trestu odňatia slobody (§ 42 odsek 1 Tr. zákona) vo vzťahu k uloženému trestu v už uvedenej
trestnej veci, takýto trest mu uložený pre zákonnú prekážku byť nemohol. Obžalovaný totiž spáchal
posudzovaný žalovaný skutok dňom 18. mája 2017, kedy bol žalovaný skutok dokonaný, čo je evidentne

po vyhlásení rozsudku Okresného súdu Trenčín v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 2T/95/2016 zo dňa
06. októbra 2016. Ak aj súd prvého stupňa pôvodne obžalovanému v posudzovanej trestnej veci uložil
súhrnný trest vo vydanom trestnom rozkaze, súd prvého stupňa tým zásadne pochybil, keď takýto trest
obžalovanému ukladal. Krajský súd uvádza, že iný druh trestu, než ktorý bol obžalovanému uložený
napadnutým rozsudkom, napríklad trest povinnej práce či peňažný trest, by v žiadnom prípade nebol
trestom primeraným a zákonným, pretože by zjavne nenaplnil účel trestu.

Odvolací súd teda nezistil žiadne zákonné dôvody na zmenu napadnutého rozsudku vo vzťahu k
výrokom o vine, o treste odňatia slobody a o spôsobe jeho výkonu, preto v tomto smere odvolacie
námietky obžalovaného neakceptoval.

Krajský súd však odvolanie obžalovaného čo do výroku o náhrade škody v rámci adhézneho konania v
napadnutom rozsudku považoval za dôvodné. Súd prvého stupňa prehliadol, že bolo potrebné náležite
sa vysporiadať so skutočnosťou, že istá časť finančných prostriedkov spreneverená obžalovaným už
bola medzičasom obžalovaným uhradená aj spôsobom, na ktorý poukázal obžalovaný v dôvodoch
svojho odvolania a ktoré skutočnosti fakticky potvrdzoval aj svedok L. H.. Vzhľadom na to, že

dokazovanie v tejto časti by zjavne presiahlo rámec potreby trestného stíhania, resp. by ho neúmerne
predĺžilo, súd prvého stupňa mal pri správnom postupe predmetnú poškodenú obchodnú spoločnosť
odkázať s jej nárokom na náhradu škody podľa § 288 odsek 1 Tr. poriadku na civilné konanie. Preto
krajský súd toto pochybenie súdu prvého stupňa sám napravil, keď rozhodol tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.