Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 19, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/79/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314227806
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2314227806.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a členiek

senátu: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: I. Z., nar. X.X.XXXX,
bytom P. XXXX/XX, A., zastúpený: Advokátska kancelária Mihalda, Valach, Kišac, s.r.o., so sídlom
Gogoľova č. 18, Bratislava, IČO: 36 663 051, proti žalovanej: N. K., nar. XX.X.XXXX, bytom J. XXXX/
XX, I., zastúpená: Mgr. Oliver Zuzák, advokát, so sídlom Mierové nám. č. 4, Galanta, IČO: 42 162 335,
o zaplatenie 9.717,59 eur s prísl., na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k.
15C/26/2015-81 zo dňa 12. novembra 2015, vo vyhovujúcej časti a v časti náhrady trov konania a trov
právneho zastúpenia, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu I. inštancie sa v napadnutej časti zaplatenia 9.017,35 eur s príslušenstvom p o t v
r d z u j e .

II. Rozsudok súdu I. inštancie sa vo zvyšku napadnutej časti náhrady trov konania a trov právneho
zastúpenia ru š í a vec sa v r a c i a súdu I. inštancie v tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie odsekom I. výroku zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy
9.017,35 eur spolu s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 01.11.2014 do zaplatenia, všetko do troch
dní od právoplatnosti rozsudku, odsekom II. výroku návrh v časti o zaplatenie 460,20 eur spolu s 5,05%

ročným úrokom z omeškania zo sumy 700,24 eur od 01.11.2014 do zaplatenia zamietol, odsekom III.
výroku konanie v časti o zaplatenie 240,04 eur zastavil, odsekom IV. výroku zaviazal žalovanú k náhrade
trov konania 583 eur a odsekom V. výroku zaviazal žalovanú k náhrade trov právneho zastúpenia v
sume 992,76 eur.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 657, § 563, § 564, § 100 ods. 1, § 101 a
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Vecne argumentoval tým, že mal za preukázané,

že medzi stranami došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Existenciu zmluvy mal súd za preukázanú najmä
z toho, že žalobca žalovanej reálne odovzdal finančnú čiastku 9.717,59 eur a to tak, že tieto peniaze
dňa 17.7.2008 previedol na účet žalovanej, čím sa tieto peňažné prostriedky dostali do jej dispozičnej
sféry a žalovaná aj naďalej s nimi disponovala a nakladala ako s vlastnými. Žalovaná v priebehu konania
existenciu právneho vzťahu so žalobcom nerozporovala, prevzatie finančných prostriedkov potvrdila.
Jej vedomosť o tom, že finančné prostriedky žalobcovi je povinná vrátiť súd jednoznačne vyvodil z tej
skutočnosti, že počas trvania záväzkového vzťahu v prospech žalobcu uhradila čiastku 700,24 eur. V

danom prípade z vykonaného dokazovania v podstate zo zhodných prednesov oboch strán súd vyvodil,
že medzi nimi nedošlo k dohode času splnenia záväzku žalovanej voči žalobcovi, pričom taktiež tento
čas kedy by bola žalovaná povinná splniť svoj dlh voči žalobcovi nevyplýva z právneho predpisu, ani
nebol určený v rozhodnutí. Preto súd na určenie splatnosti aplikoval ust. § 563 Občianskeho zákonníka.3. Podľa názoru súdu je v danom prípade ust. § 564 OZ vylúčené, nakoľko v konaní bolo preukázané
v podstate zhodným tvrdením oboch sporových strán, že k žiadnej dohode ohľadne splatnosti nedošlo,

pričom ustanovenie § 564 predpokladá, že ak má byť čas splnenia záväzku ponechaný na vôli dlžníka,
musia existovať prejavy vôle zmluvných strán, resp. prejav vôle veriteľa z ktorého bude zrejmé, že čas
splatnosti záväzku resp. jeho určenie sú ponechané na vôli dlžníka. V tomto prípade však žiadne takéto
prejavyvôlezktorýchbyvyplývaložežalovanábolaoprávnenáurčiťsplatnosťsvojhodlhuvočižalobcovi
v konaní preukázané neboli, žalobca aj žalovaná vo svojich vyjadreniach uvádzali, že dohoda ohľadne

času splnenia záväzku medzi nimi neexistovala. Z tohto dôvodu preto súd zaujal stanovisko, že v tomto
prípade bol čas plnenia ponechaný na vôli veriteľa, ktorý túto svoju vôľu realizoval písomným prejavom
a to výzvou na plnenie zo dňa 13.10.2014, ktorú žalovaná prevzala dňa 15.10.2014. V uvedenom
písomnom prejave vôle takto žalobca stanovil splatnosť dlhu žalovanej voči nemu na deň 31.10.2014.

4. Žalovaná vzniesla námietku premlčania a to v odpore voči vydanému platobného rozkazu dňa

20.6.2015, ktorý oprela o výklad ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, ktorý je obsiahnutý
v judikovanom rozhodnutí R 28/1984, podľa ktorého ak čas plnenia záväzku nebol dohodnutý ani
stanovený právnym predpisom či rozhodnutím, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho
veriteľ o plnenie požiadal. Podľa odôvodnenia predmetného rozhodnutia je prvá objektívna možnosť
vykonania práva veriteľa daná okamihom, keď veriteľ mohol najskôr o splnenie požiadať, t.j. dňom,

ktorý nasleduje po dni, keď došlo k vzniku právneho vzťahu dohodnutého na neurčitú dobu, teda v
prípadoch, keď čas splnenia nebol dohodnutý ani inak určený, začína premlčacia doba plynúť dňom
nasledujúcom po tom, čo dlh vznikol. V danom prípade sa súd nestotožnil s argumentáciou žalovanej,
nakoľkojetohonázoru,žeňouuvádzanýnázorjepotrebnépovažovaťzaprekonaný,pričompodstatným
v danom prípade je výklad zákonnej formulácie „keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz“. Podľa

názoru súdu ktorý vychádza z právnych záverov vyslovených NS SR v rozhodnutí pod sp. zn. 4 Cdo
146/2008 zo dňa 31.6.2008 nemožno zákonnú formuláciu „keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz“
vykladať spôsobom aký zvolila žalovaná, nakoľko pod vykonaním práva je potrebné rozumieť podľa
názoru súdu jeho realizáciu formou podania návrhu žaloby na súde, prípadne rozhodcovského orgánu.
Základnýmpredpokladompodaniažalobnéhonávrhujevšakskutočnosť,žeuplatnenápohľadávkamusí

byť splatná, teda inými slovami že márne uplynula doba poskytnutá resp. určená na jej splnenie. V tomto
konkrétnom prípade teda podľa názoru súdu premlčacia doba nezačala plynúť tak ako to prezentovala
žalovaná nasledujúci deň po poskytnutí pôžičky, ale až po márnom uplynutí lehoty na plnenie, ktorú
žalobcastanovilvosvojejvýzvenaplnenieaktoráuplynuladňa31.10.2014.Zuvedenéhojetedazrejmé,
že premlčacia lehota začala plynúť dňa 1.11.2014, t.j. dňa ktorý nasleduje po dni, kedy sa dlh žalovanej

voči žalobcovi stal splatným.

5. Súd konanie v časti 240,04 eur zastavil a to na základe dispozitívneho prejavu žalobcu, ktoré je
obsiahnuté v jeho podaní zo dňa 3.11.2015.

6. Žalovaná v prospech žalobcu plnila záväzok nielen v späťvzatej časti, ale v celej preukázanej časti
700,24 eur. Preto postup žalobcu kedy časť úhrad realizovaných žalovanou započítal na splátku istiny a
časť na úroky, ktoré platil na základe zmluvy o splátkovom úvere N. N. a.s. neobstojí a to z dôvodu, že v
konaní nebolo preukázané, že by v zmysle dohody medzi žalobcom a žalovanou bola žalovaná povinná
žalobcovi uhradiť okrem skutočných poskytnutých finančných prostriedkov vo výške 9.717,50 eur aj

ostatné náklady, ktoré žalobca musel uhrádzať v prospech N. N. a.s.. Súd vo veci zaujal stanovisko,
že v prípade právneho vzťahu medzi žalobcom a N. N. a.s. a žalobcom a žalovanou ide o samostatné
právne vzťahy, pričom predmetom právneho vzťahu medzi žalobcom a N. N. a.s. bolo poskytnutie
splátkového úveru, kde je samozrejmé, že v prípade trvania zmluvného vzťahu sa suma poskytnutých
finančných prostriedkov úročí a s poskytnutím úveru sú spojené ďalšie náklady. Takto nadobudnuté

finančné prostriedky žalobca na základe svojej slobodnej a vážnej vôle poskytol žalovanej ako pôžičku,
čiže žalobca týmto svojim konaním disponoval s vlastnými finančnými prostriedkami a nič mu v čase
vzniku zmluvného vzťahu so žalovanou nebránilo, aby si finančné prostriedky poskytnuté žalovanej
úročil na základe ich vzájomnej dohody.

7. Z uvedeného dôvodu teda súd uplatnený nárok žalobcu v časti 460,20 eur teda v časti v ktorej
uplatnený nárok žalobcu nie je dôvodný zamietol. K tejto sume súd dospel tak, že z celkového
preukázaného plnenia žalovanej v prospech žalobcu vo výške 700,24 eur odpočítal sumu 240,04 eur,
v ktorej žalobca vzal späť svoj návrh. Súd návrh žalobcu taktiež zamietol v časti úrokov z omeškania ato vo výške 5,05 % ročne zo sumy 700,24 eur od 1.11.2014 do zaplatenia, pretože v tejto časti je nárok
žalobcu nedôvodný, nakoľko nárok žalobcu sa stal splatným až 1.11.2014, pričom k úhradám žalovanej
vo výške 700,24 eur došlo ešte pred splatnosťou jej dlhu voči žalobcovi. Súd konanie zamietol v časti

úrokov zo sumy 700,24 eur a to z toho dôvodu, že navrhovateľ v prípade späťvzatia v časti 240,04 Eur
nevzal späť svoj návrh v časti prislúchajúcich úrokov, preto bolo potrebné rozhodnúť o zamietnutí návrhu
v časti úrokov jednak v časti, v ktorej bol nárok žalobcu zamietnutý a jednak v časti, v ktorej zobral svoj
nárok späť.

8. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd k názoru, že žalovaná sa od 1.11.2014 dostala
do omeškania so splnením peňažného dlhu žalobcovi. Deň omeškania súd stanovil s prihliadnutím
na výzvu na plnenie a deň stanovený žalobcom ako deň splatnosti jeho pohľadávky voči žalovanej,
t.j. nasledujúci deň po márnom uplynutí lehoty na dobrovoľné plnenie. Súd návrhu žalobcu v časti
uplatnených úrokov z omeškania z priznaného nároku vo výške 9.017,35 eur vyhovel, nakoľko uplatnený
úrok z omeškania je v súlade so zákonnými ustanoveniami upravujúcimi maximálnu výšku úroku z

omeškania.

9. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 OSP. V danom prípade súd žalobcovi priznal plnú
náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia, nakoľko pri posúdení pomeru úspechu a neúspechu
vo veci je možné konštatovať, že žalobca bol neúspešný v pomerne nepatrnej časti, pretože predmetom

konania bol nárok vo výške 9.717,59 eur a žalobca bol úspešný v časti 9.017,35 eur. Z tohto dôvodu
súd žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 583 eur z titulu zaplateného súdneho poplatku za
návrh. Súd žalobcovi taktiež priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 1.992,76 eur,
pričom trovy právneho zastúpenia pozostávajú zo 6 úkonov právnej služby po 253,94 eur + 3 x rež.
paušál po 8,04 eur + 3 x rež. paušál po 8,39 eur. K trovám právneho zastúpenia taktiež prináleží náhrada

cestovných výdavkov právneho zástupcu žalobcu za jeho účasť na pojednávaní dňa 22.10.2015 pri
vzdialenosti 124 km (Bratislava-Galanta a späť), v sadzbe základnej náhrady za 1 km vo výške 0,183
eur, normovanej spotrebe 6 l /100 km a cene 1,222 eur za 1 liter benzínu, v celkovej výške 31,78 eur.
Súd žalobcovi taktiež priznal aj trovy právneho zastúpenia v časti náhrady za stratu času v rozsahu 4
polhodín po 13,98 eur v celkovej výške 55,92 eur.

10. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu a to
v časti, kde súd žalobe vyhovel a v časti náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia z dôvodov
uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. a) až f) OSP. Uviedla, že má za to, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca sa návrhom na začatie konania
od žalovanej domáhal zaplatenia sumy vo výške 9.717,59 eur spolu s príslušenstvom na tom skutkovom
základe, že po dohode so žalovanou a na jej požiadanie uzatvoril so N. N. zmluvu o splátkovom úvere,
predmetom ktorej bolo poskytnutie splátkového úveru žalobcovi v sume 300.000,- Sk. Dňa 17.7.2008
poskytla žalobcovi pôžičku v sume 292.752,- Sk a následne dňa 17.7.2008 žalobca previedol uvedenú

sumu bankovým prevodom zo svojho účtu žalovanej do I. B. G.. Žalobca ďalej vo svojom návrhu uviedol,
že ubehlo viac rokov a k žiadnej dohode so žalovanou ako vrátiť žalobcovi požičané peniaze s ostatnými
platbami súvisiacimi so splátkovým úverom nedošlo, a teda začal mať obavu, že sa žalovaná úmyselne
vyhýba dohode o vrátení peňazí. Prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobca vyzval listom
dňa 13.10.2014 žalovanú na vrátenie poskytnutej pôžičky v lehote do 31.10.2014. Z prednesu oboch

účastníkov, ktoré prezentovali na pojednávaní dňa 22.10.2015 jednoznačne vyplynulo, že medzi nimi
nedošlo k určeniu termínu splatnosti dlhu žalovanej voči žalobcovi, preto súd na určenie splatnosti
aplikoval ust. § 563 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) a uložil žalovanej povinnosť žalobcovi zaplatiť
9.017,35 eur spolu s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 1.11.2014 do zaplatenia. V predmetnej
veci poukazuje na ust. § 100 ods. 1 OZ a ust. 101 OZ. Všeobecná premlčacia doba plynie odo dňa,

kedy sa právo mohlo /objektívne posudzované/ vykonať po prvý raz. Tým dňom je zásadne deň, keď
právo bolo odôvodnene možné vykonať podaním návrhu na súd. Preto nie je rozhodujúce z akého
dôvodu, či subjektívneho alebo objektívneho, tak oprávnený subjekt neurobil. V prípade, keď zotrvanie
právneho vzťahu je obmedzené na presne určenú dobu a dlh sa stane zročným po uplynutí určitej doby,
tak so zročnosťou dlhu je spojený aj začiatok plynutia premlčacej doby. Ak je zročnosť dlhu viazaná

na splnenie odkladacej podmienky (§ 36 OZ) stane sa dlh zročným až keď sa podmienka splní. Ak
čas splnenia záväzku (dlhu) nebol dohodnutý ani inak stanovený právnym predpisom či rozhodnutím,
je dlžník podľa § 563 OZ povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Prvá
objektívna možnosť vykonania tohto práva je daná okamihom, keď veriteľ mohol najskôr o splneniepožiadať, t.j. dňom, ktorý nasleduje po dni, keď došlo k vzniku tohto právneho vzťahu dohodnutého na
neurčitú dobu. Podľa rozhodnutia R 28/1984, ak čas plnenia dlhu nebol dohodnutý ani inak určený
(§ 563 OZ), premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po tom, čo dlh vznikol. K zmareniu

práva dochádza konaním, resp. opomenutím konania oprávneného, nakoľko tento má vždy dosť času,
aby sa o vykonanie svojho práva staral a aby ho včas uplatnil. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v
návrhu na začatie konania a pred súdom vykonané dokazovanie je zrejmé, že akýkoľvek nárok žalobcu
voči žalovanej je premlčaný a teda použitie tejto námietky premlčania má za následok zánik nároku
patriaceho k obsahu práva, t.j. k zániku jeho súdnej vymáhateľnosti. Má za to, že vo veci konajúci súd

vážne pochybil, keď napriek skutočnosti, že dospel k záveru, že „ako už súd vyššie uviedol po vykonaní
dokazovania dospel k názoru, že v danom prípade je potrebné aplikovať ust. § 563 OZ a to z dôvodu,
že medzi účastníkmi nedošlo k dohode o určení času splatnosti záväzku ani táto splatnosť nevyplýva z
právneho predpisu bez rozhodnutia. Podľa názoru súdu je v danom prípade ust. § 564 vylúčené, nakoľko
v konaní bolo preukázané v podstate zhodným tvrdením oboch strán, že k žiadnej dohode ohľadne
splatnosti nedošlo, pričom ust. § 564 predpokladá, že ak má byť čas splnenia záväzku ponechaný na vôli

dlžníka, musia existovať prejavy vôle zmluvných strán, resp. prejav vôle veriteľa, z ktorého bude zrejmé,
že čas splatnosti záväzku, resp. jeho určenie sú ponechané na vôli dlžníka. V tomto prípade však žiadne
takéto prejavy vôle, z ktorých by vyplývalo, že žalovaná bola oprávnená určiť splatnosť svojho dlhu voči
žalobcovi v konaní preukázané neboli, žalobca aj žalovaná vo svojich vyjadreniach uvádzali, že dohoda
ohľadnečasusplneniazáväzkumedzinimineexistovala“,vpredmetnejvecijudikoval,že„Ztohtodôvodu

preto súd zaujal stanovisko, že v tomto prípade bol čas plnenia ponechaný na vôli veriteľa, ktorý túto
svoju vôľu realizoval písomným prejavom a to výzvou na plnenie zo dňa 13.10.2014, ktorú žalovaná
prevzala dňa 15.10.2014. V uvedenom písomnom prejave vôle takto žalobca stanovil splatnosť dlhu
žalovanejvočinemunadeň31.10.2014.Vdanomprípadesasúdnestotožnilsargumentácioužalovanej,
nakoľkojetohonázoru,žeňouuvádzanýnázorjepotrebnépovažovaťzaprekonaný,pričompodstatným

v danom prípade je výklad zákonnej formulácie „keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz“. Podľa
názoru súdu, ktorý vychádza z právnych záverov vyslovených Najvyšším súdom SR v rozhodnutí pod
sp.zn. 4Cdo/146/2008 zo dňa 31.6.2008 nemožno zákonnú formuláciu „ keď sa právo mohlo vykonať po
prvý raz“ vykladať spôsobom aký zvolila žalovaná, nakoľko pod vykonaním práva je potrebné rozumieť
podľa názoru súdu jeho realizáciu formou podania návrhu žaloby na súde, prípadne rozhodcovského

orgánu.“ V predmetnej veci poukazuje žalovaná na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25.3.2010, sp.
zn. 1Cdo/197/2009. Vyššie uvedené rozhodnutie vychádzalo z judikátu označeného ako R28/84, kde
Najvyšší súd ČSR rozhodol, že v prípade nedohodnutia ani neurčenia času splnenia dlhu premlčacia
doba začína plynúť dňom nasledujúcim po tom, keď dlh vznikol. Ďalej poukázala na skutočnosť, že vo
veci konajúci súd oprel svoje rozhodnutie o rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/146/2008 zo dňa 31.6.2008,

v ktorom sa Najvyšší súd SR odklonil od konštantnej judikatúry založenej na judikáte R28/84, pričom
o dva roky neskôr sa opäť k pôvodnej judikatúre vrátil, a to práve v prípade, keď rozhodoval o vrátení
pôžičky družkou (rozsudok NS SR z 25.3.2010, sp. zn. 1Cdo/197/2009). V predmetnej veci takisto
poukazuje na publikáciu LAZAR, J. a kol. Občianske právo hmotné I. Bratislava: IURA EDITION, 2010,
s. 207, podľa ktorej „Ak sa v skutočnosti strany predsa len nedohodli na čase splnenia, musíme tu

zohľadniť princíp právnej istoty a princíp „bdelým patria práva“, a preto je veriteľ povinný dbať na výkon
svojich práv - jednak čo sa týka práva vyzvať dlžníka na plnenie a jednak práva plnenie vymáhať. Ďalej
poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 29.7.2003, sp.zn. 33Odo/345/2002, podľa ktorého
„Pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby, vychádza sa zásadne z toho, že možnosť uplatniť nárok
na súde nastáva práve splatnosťou dlhu avšak v prípade, že splatnosť dlhu nebola dohodnutá ani inak

určená, premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim odo dňa, keď dlh vznikol. Vyplýva to z toho,
že veriteľ môže už nasledujúci deň po vzniku dlhu vyvolať splatnosť dlhu, a teda aj právo ho vykonať.“
Ďalej uviedla, že vo veci konajúci súd konanie v časti 240,04 eur zastavil, a to na základe dispozitívneho
prejavu žalobcu, ktoré je obsiahnuté v inom podaní zo dňa 3.11.2015. K späťvzatiu uvedenej časti
pristúpil žalobca z toho dôvodu, že žalovaná v konaní preukázala plnenie v celkovej výške 700,24 eur. Z

tejto uhradenej časti však žalobca na pnenie započítal iba čiastku 240,04 eur, v ktorej zobral návrh späť.
Zvyšnú časť celkovej úhrady realizovanej žalovanou žalobca započítal na úroky a ďalšie náklady úveru,
ktorý uhrádzal v prospech N. N., a.s.. Predmetné podanie zo dňa 3.11.2015 nebolo žalovanej doručené,
o tomto podaní žalovaná nemala žiadnu vedomosť a ani sa k nemu nevyjadrovala. Súd takisto pochybil
pri rozhodovaní o trovách konania, ich platení a o náhrade trov konania, pričom v rozhodnutiach vo

veci konajúceho súdu nie je zrejmé, na základe čoho vo veci konajúci súd dospel k záveru, že žalobca
bol neúspešný v pomerne nepatrnej časti, a preto mu priznal právo na náhradu trov konania aj trov
právneho zastúpenia. Takisto nie je zrejmé, na základe čoho dospel vo veci konajúci súd k názoru o
účelnosti priznania trov právneho zastúpenia žalobcovi za 6 úkonov právnej pomoci. Poukázala tiežna ustanovenie § 150 OSP, podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd
výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Uvedené ustanovenie umožňuje súdu,
aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych

prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Pri skúmaní existencie podmienok hodných
osobitného zreteľa treba prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom
všetkých účastníkov konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania
zaplatiť, ale aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými
z hľadiska aplikácie § 150 OSP sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku práva na súde k postoju

účastníkov v priebehu konania a podobne. Súd prvej inštancie sa dôsledne neriadil ustálenou súdnou
judikatúrou, podľa ktorej v každom prípade aplikáciu ustanovenia § 142 OSP je potrebné zvažovať, či
nie sú dané okolnosti na použitie § 143 OSP, alebo ustanovenie § 150 OSP. Súd prvej inštancie vo veci
nerozhodol vecne správne a spravodlivo, keď neprihliadol na pomery účastníka konania, na charakter
predmetu sporu a na skutočnosť, či žalovaná bola oslobodená od platenia súdneho poplatku. Má za to,
že s prihliadnutím na ustanovenie § 143 a § 150 OSP priznanie náhrady trov konania žalobcovi nie je

v súlade s ustanovením § 3 OZ.

11. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Uviedol, že
účelom poskytnutia pôžičky bola rekonštrukcia bytu žalovanej v I., nakoľko žalovanej banka odmietla
poskytnúť hypotekárny úver z dôvodu pôvodného stavu bytu. Za účelom získania tohto hypotekárneho

úveru predmetný byt aj zrekonštruovala a to na základe finančných prostriedkov poskytnutých žalobcom.
Žalobca po uplynutí niekoľkých rokov dňa 13.10.2014 prostredníctvom advokátskej kancelárie zaslal
žalovanej výzvu na vrátenie poskytnutých prostriedkov s lehotou splatnosti do 31.10.2014. Žalovaná
predmetnú výzvu prevzala 15.10.2014, avšak poskytnuté finančné prostriedky nevrátila. Žalobca tak
vyššie popísaným spôsobom postupoval najmä s ohľadom na dobré mravy a ctení uzatvorených dohôd,

keďže neposkytol žalovanej malú finančnú čiastku, ktorú je možné vrátiť bezproblémovo, jednorazovou
platbou žalovanej. V časti týkajúcej sa plynutia všeobecnej premlčacej lehoty má za to, že sa správne
domáhal návrhom na začatie konania vrátenia sumy vo výške 9.717,59 eur s príslušenstvom. Námietku
premlčania považuje za predčasnú a súd prvej inštancie správne postupoval, keď na túto neprihliadol.
Tvrdenie žalovanej, že nárok žalobcu je premlčaný z dôvodu, že všeobecná premlčacia lehota podľa

§ 101 OZ začala plynúť deň po vzniku občiansko-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou,
teda konkrétne odo dňa 18.07.2008 poukazujúc najmä na rozhodnutie R 28/84 je nesprávne, pričom
tento už zastaraný výklad začatia plynutia premlčacej doby je v rozpore tak s aktuálnou rozhodovacou
praxou Najvyššieho súdu SR ako aj samotnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti
poukázal najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 31.06.2008 sp. zn.4 Cdo 146/2008. Dispozitívne

právo dávajúce veriteľovi právo určiť čas plnenia, resp. vyvolať zročnosť, ktorá nastáva nasledujúci deň
po dni, keď bol dlžník vyzvaný na plnenie, je uvedený ustanovením § 563 OZ a je pravým opakom
ustanovenia § 564 OZ. Ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka v zmysle daného ustanovenia,
je veriteľ povinný plniť plnenie, len čo mu bude dlžníkom ponúknuté. V prípadoch, kedy určenie času
plnenia je ponechané na vôli dlžníka podľa § 564 všeobecná premlčacia doba nemôže začať plynúť

odo dňa vzniku občianskeho právneho vzťahu, ale začne plynúť v prípade, ak dlžník dlhodobo neplní,
prípadne odmieta plniť až odo dňa, ktorým súd na základe návrhu veriteľa určil deň splatnosti záväzku
dlžníka. Uvedené ustálil Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 254/2009. Z rozhodnutia
vyplýva,ževprípade,akčasplneniajeponechanýnavôlidlžníka,takprávoveriteľanaurčeniesplatnosti
dlhu stanovené v § 564 OZ predstavuje právny prostriedok, ktorý nemožno považovať za samostatné

majetkové právo podliehajúce premlčaniu v zmysle ustanovenia § 100 ods. 2 OZ. Analogicky teda platí,
že aj v prípade, ak určenie času plnenia je ponechané na vôli veriteľa, resp. ak čas plnenia nie je určený
dohodou účastníkov občianskoprávneho vzťahu a ani právnym predpisom podľa § 563 OZ, tak ani v
takomto prípade podľa jeho názoru nemožno právo veriteľa na určenie splatnosti dlhu stanovené v § 563
OZ považovať za samostatné majetkové právo podliehajúce premlčaniu v zmysle ustanovenia § 100

ods. 2 OZ. V prípade neurčenia času plnenia začiatok všeobecnej premlčacej lehoty plynie odo dňa, keď
veriteľ vyzval dlžníka na plnenie v zmysle § 563 OZ. V tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať aj
navymedzeniepojmunárok,ktorývskratkeznamenámožnosťsubjektuuplatniťsvojesubjektívnepráva
na príslušnom orgáne, resp. domáhať sa právnej ochrany jeho realizácie. Teda až vznikom nároku môže
veriteľ svoje právo po prvý raz vykonať, resp. uplatniť svoje subjektívne právo na súde. Z uvedeného

obdobne vychádzal aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo/146/2008. V opačnom
prípade dospejeme k takým absurditám, že by sa právo oprávneného subjektu mohlo premlčať skôr, ako
by tento oprávnený subjekt mal reálnu, resp. objektívnu možnosť uplatniť svoj nárok na súde. V súvislosti
s riešením otázky začiatku plynutia premlčacej doby, ak čas plnenia nebol dohodnutý ani inak určený,nemožno nebrať do úvahy právnu úpravu premlčania obsiahnutú v Obchodnom zákonníku. Formulácia
§ 391 ods. 1 ObZ, podľa ktorého pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba
odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné, je v porovnaní s

§ 101 OZ len iným vyjadrením toho istého (Pelikánová I.: Komentář k Obchodníku zákoníku, III. díl, 2.
upravené vydání, Linde Praha, a.s., 1998, strana 488). Podľa jeho názoru niet rozumného dôvodu, pre
ktorý začiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby v prípadoch, v ktorých čas plnenia nebol dohodnutý
ani inak určený, by mal byť posudzovaný rozdielne v závislosti od toho, či ide o občiansko-právny
alebo obchodno-právny vzťah, teda pri občianskom právnom vzťahu odo dňa nasledujúceho po vzniku

právneho vzťahu a pri obchodnoprávnom vzťahu od splatnosti záväzku. Vzhľadom k tomu má za to,
že súd správne posúdil skutočnosť podstatnú a rozhodujúcu pre danú vec, keď pre posúdenie otázky
začatia plynutia premlčacej doby v posudzovanom prípade aplikoval ustanovenie § 563 OZ a to z
dôvodu,žemedziúčastníkmikonanianedošlokdohodeourčeníčasusplatnostizáväzkuatátosplatnosť
nevyplýva ani z právneho predpisu ani z rozhodnutia súdu. Pokiaľ ide o napadnuté trovy konania uviedol,
že je treba pripomenúť, že v sporovom konaní, ktorým je aj toto konanie, sa povinnosť nahradiť trovy

konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní, zásadou zodpovednosti za výsledok a za
zavinenie a náhodu podľa ustanovení § 142 OSP. Aplikácia ustanovení § 150 ods. 1 OSP preto je len
za splnenia skutočností uvedených v druhej vete výnimočná. Výnimočnosť jeho použitia môže spočívať
tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní
týchto okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné

pomery všetkých účastníkov a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde
a ich postoj v konaní. Treba tiež zdôrazniť, že je potrebné vziať do úvahy pomery toho, kto by mal
trovy konania zaplatiť, ale aj dopad na majetkové pomery oprávneného účastníka. Ustanovenie § 150
OSP nemožno považovať za predpis, ktorý by zakladal celkom voľnú možnosť súdu ho aplikovať
podľa svojej ľubovôle, ale jedná sa o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či vo veci

neexistujútakéokolnosti,kuktorýmmožnoprirozhodovaníonáhradetrovkonaniavýnimočneprihliadať.
Na toto ustanovenie nemožno prihliadať kedykoľvek bez zreteľa na základe zásady rozhodovania o
trovách konania, nakoľko jeho aplikácia neslúži na zmierňovanie majetkový rozdielov účastníkov. V tejto
súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu i Ústavného súdu SR. Poukázal tiež na
nepreukázanieskutočnostítvrdenýchžalovanouvrámcisvojhoodvolania,keďžežiadnuokolnosťhodnú

osobitného zreteľa nepreukázala a nepodložila náležitými dôkazmi. Má za to, že ustanovenie § 150
ods. 1 nemožno v tomto konaní aplikovať, nakoľko v danom prípade neexistujú žiadne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, pričom na základe zásady úspechu v konaní bolo o trovách konania rozhodnuté
správne a zákonne. Vzhľadom k uvedenému navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

12. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len CSP), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej v napadnutej časti vo veci samej
nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, avšak dôvodným bolo odvolanie v

časti náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia.

14. Predmetom nároku žalobcu bolo zaplatenie sumy 9.717,59 eur s 5,05 % ročným úrokom z
omeškania zo sumy 9.717,59 eur od 1.11.2014 do zaplatenia titulom vrátenia poskytnutej pôžičky.

15. Súd prvej inštancie rozhodol tak, že odsekom I. výroku zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy
9.017,35 eur spolu s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 01.11.2014 do zaplatenia, všetko do troch
dní od právoplatnosti rozsudku, odsekom II. výroku návrh v časti o zaplatenie 460,20 eur spolu s 5,05%
ročným úrokom z omeškania zo sumy 700,24 eur od 01.11.2014 do zaplatenia zamietol, odsekom III.výroku konanie v časti o zaplatenie 240,04 eur zastavil, odsekom IV. výroku zaviazal žalovanú k náhrade
trov konania v sume 583 eur a odsekom V. výroku zaviazal žalovanú k náhrade trov právneho zastúpenia
v sume 992,76 eur.

16. Vzhľadom k rozsahu a dôvodom odvolania žalovanej, ktorá sa odvolala v časti výroku, v ktorej
súd žalobe vyhovel a v časti náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia predmetom prieskumu
odvolacieho súdu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobou uplatnený nárok
žalobcu nie je premlčaný.

17. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje

na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi.

18. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca poskytol žalovanej dňa

17.7.2008 pôžičku vo výške 9.717,59 eur na rekonštrukciu bytu. Nesporným medzi účastníkmi bolo, že
pri uzatváraní ústnej zmluvy o pôžičke nedošlo k dohode o čase splnenia záväzku žalovanej žalobcovi.

19. Podľa § 563 OZ, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v
rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

20.Ustanovenie§563OZpredpokladá situáciu,keďčassplneniadlhuniejedanývôbec,tedanevyplýva
z dohody účastníkov, z právneho predpisu a nie je určený ani súdnym rozhodnutím.

21.Podľaust.§101OZ,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčaciadobajetrojročná

a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

22. Začiatok plynutia premlčacej doby je vo všeobecnosti podmienený splatnosťou, resp. možnosťou
vykonania práva, v zmysle actio nata (§ 101 OZ). Vplyvom skoršej judikatúry (R 2/1984) vychádzala
prevažná časť právnej teórie z názoru, že pokiaľ splatnosť záväzku nie je stanovená žiadnym právne

relevantným spôsobom, je nevyhnutné viazať začiatok plynutia premlčacej doby už na vznik samotného
dlhu. S uvedeným názorom sa však odvolací súd nestotožňuje bezvýhradne. Niet totiž rozumnej
argumentácie v tom, prečo by malo začať plynutie premlčacej lehoty odo dňa nasledujúceho po vzniku
dlhu bez prihliadnutia na druh záväzkového vzťahu medzi účastníkmi a individuálne okolnosti každého
prípadu. Podľa názoru odvolacieho súdu záver judikátu nemožno zovšeobecňovať na všetky druhy

záväzkov a neprihliadať na skutkový stav, ktorý vyplynie z vykonaného dokazovania v konkrétnej
veci. Napríklad rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 174/2016 zo dňa 10.11.2016 sa stotožňuje s vyššie
uvedenou právnou teóriou, vychádza však z odlišného skutkového stavu, pretože v tomto prípade išlo o
kúpnu zmluvu. Ustanovenie § 588 OZ stanovuje predávajúcemu predmet kúpy odovzdať a kupujúcemu
predmet kúpy prevziať a zaplatiť kúpnu cenu. Takéto znenie možno vykladať tak, že záväzok kupujúceho

zaplatiť kúpnu cenu vznikol hneď po odovzdaní predmetu kúpy, ak sa účastníci zmluvy nedohodnú
inak. Podľa § 657 OZ, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu,
najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Na
rozdiel od kúpnej zmluvy dlžník v momente prevzatia pôžičky neposkytuje veriteľovi žiadne protiplnenie,
ako v prípade kupujúceho, ktorý preberá predmet kúpy (a následne od momentu prevzatia tovaru mu

vzniká povinnosť zaplatiť kúpnu cenu). Z ustanovenia § 657 upravujúceho zmluvu o pôžičke dlžníkovi
nevyplýva čas plnenia. Ak sa zmluvné strany pri uzatváraní zmluvy o pôžičke nedohodli na čase vrátenia
poskytnutých peňazí (čo vyplýva z vykonaného dokazovania podrobným výsluchom strán i v tomto
prípade), museli si byť vedomí, že v tomto prípade ponechávajú čas plnenia na vôli veriteľa v súlade
s citovaným § 563 OZ.

23. V záväzkových občianskoprávnych vzťahoch zásadne platí, že účastníci sa môžu dohodnúť na
ich obsahu, ide o tzv. zmluvnú voľnosť (§ 2 ods. 3 OZ). Obmedzenie zmluvnej voľnosti vyplýva len z
kogentných ustanovení zákona, ktoré sú vyjadrené tým, že od určitého ustanovenia zákona sa nie jemožné odchýliť dohodu strán. Ustanovenia upravujúce zmluvu o pôžičke a s ním súvisiace ustanovenia
o splatnosti dlhu nepatria medzi kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Zmluvu o pôžičke
uzatvorenú medzi účastníkmi je potrebné chápať ako právny úkon. Pre právny úkon ako prejav

slobodnej vôle zmluvných strán platí, že je ovládaný rovným hmotnoprávnym postavením zmluvných
strán, zásadnou autonómiou vôle jeho subjektov a je jedným zo základných právnych dôvodov, s ktorými
zákon spája vznik, zmenu a zánik občianskoprávnych vzťahov. Právne úkony sú právom dovolené a
preto sú ich právne následky právom chránené. Týmito svojimi prejavmi vôle subjekty občianskeho
práva realizujú v praxi slobodu rozhodovania v súlade s ústavne zakotvenou zásadou platnou pre osoby

súkromného práva „čo nie je výslovne zákonom zakázané, je dovolené“.

24. V takej dôkaznej situácii, keď obe strany sporu zhodne tvrdia, že žalovaná nedostala od banky
pôžičku, pretože nesplnila na to predpoklady kladené bankou, žalobca bol ochotný si v banke požičať
a následne požičané peniaze poskytnúť žalobkyni v sume 9. 717,59 eur na rekonštrukciu bytu a
obaja zhodne tvrdia, že o čase vrátenia pôžičky sa vyslovene nedohodli a žalovaná z požičanej sumy

vrátila žalobcovi len 700,24 eur bolo možné dospieť k záveru, že účastníci uzavreli ústnu zmluvu o
pôžičke bez toho, aby sa dohodli na jej splatnosti. Zásadne platí, že to, čo nie je v zmluve dohodnuté,
posudzuje sa (a riadi sa) ustanoveniami zákona upravujúceho konkrétny úkon vo vzťahu k uzavretej
zmluve a bolo potrebné aplikovať § 563 OZ (bez ohľadu na to, či účastníci o týchto ustanoveniach
vedeli,pretoženeznalosťprávnychpredpisovichneospravedlňuje).Žalobcavyzvalžalovanúnavrátenie

pôžičky písomnou výzvou, ktorú prevzala 15.10.2014 a podľa ktorej mala poskytnutú pôžičku vrátiť do
31.10.2014.Podľanázoruodvolaciehosúdužalobcovivzmysleuzavretejdohodyzačalaplynúťtrojročná
premlčacia lehota na uplatnenie nároku dňom nasledujúcim po splatnosti pôžičky určenej veriteľom
(žalobcom), od 1.11.2014.

25. Žalovaná počas konania nepoprela žiadne tvrdenia žalobcu o skutkových okolnostiach poskytnutej
pôžičky, nepoprela tvrdenie žalobcu, že sa nedohodli na čase vrátenia poskytnutej pôžičky, bránila
sa len námietkou premlčania nároku žalobcu. Odvolací súd sa nestotožnil s právnou argumentáciou
žalovanej, pretože výklad podávaný žalovanou by znamenal nadbytočnosť § 563 OZ a vlastne jeho
neaplikovateľnosť, pretože napriek tomu, že účastníci zmluvy neprejavili vôľu určiť splatnosť dlhu pri

uzatváraní ústnej zmluvy o pôžičke a z ich prejavu vôle možno vyvodiť, že ponechali určenie splatnosti
zmluvy na žalobcu ako veriteľa, by súd zasiahol do autonómie vôle prejavenej pri uzavretí zmluvy a určil
by, že žalovaná musela vrátiť pôžičku v lehote do 3 rokov od poskytnutia peňazí žalobcom. Pokiaľ sa
účastníci zmluvného vzťahu nedohodli na lehote splatnosti dlhu, a táto je ponechaná na vôli veriteľa (za
predpokladu, že sa nedohodli na tom, že čas plnenia je ponechaný na vôli dlžníka podľa § 564 OZ), by

došlo kneprípustnémuzásahu(dokoncadiktátusúdu)doslobodnejvôleúčastníkovobčianskoprávneho
vzťahu.

26. Odvolací súd sa z vyššie uvedených dôvodov stotožňuje s argumentáciou rozhodnutia NS SR
sp. zn. 4 Cdo 146/2008, z ktorého vychádzal aj súd prvej inštancie. Ustanovenie § 101 OZ upravuje

všeobecnú dĺžku premlčacej doby, ktorá sa použije všade tam, kde pre jednotlivé práva nie je
Občianskym zákonníkom (alebo iným predpisom) ustanovená osobitná premlčacia doba. Všeobecnú
dĺžkupremlčacejdobypreprávazobčianskoprávnychvzťahovstanovujezákonnatriroky. Vzhľadomna
to, že premlčacia doba je určitý časový úsek, je potrebné stanoviť začiatok jej plynutia. Pre všeobecnú
premlčaciu dobu platí, že začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo (objektívne posudzované)

vykonať po prvý raz. Týmto dňom je zásadne deň, keď právo bolo možné dôvodne vykonať podaním
návrhu (žaloby) na súde alebo na rozhodcovský orgán, t.j. keď sa právo stalo nárokom (actio nata).
Nie je rozhodné, z akého dôvodu, či subjektívneho alebo objektívneho tak veriteľ neurobil (napr. že
mu vo vykonaní práva bránila určitá prekážka ako choroba). Actio nata (inak aj žalovateľnosť, alebo
možnosť úspešne uplatniť právo žalobou) nastáva vo väčšine prípadov splatnosťou dlhu, t.j. dňom, kedy

mal dlžník po prvý raz dlh splniť, resp. začať s jeho plnením. Splatnosť môže byť určená dohodou,
ustanovená právnym predpisom alebo rozhodnutím orgánu. Ak nebola splatnosť dlhu určená dohodou
ani iným spôsobom, možno podľa § 563 OZ o splnenie dlhu požiadať dlžníka kedykoľvek a dlžník je
povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Uvedené ustanovenie obsahuje
dispozitívne pravidlo dávajúce veriteľovi právo určiť čas plnenia, teda vyvolať splatnosť, ktorá nastáva

nasledujúci deň po dni, keď bol dlžník vyzvaný na plnenie. Podľa názoru dovolacieho súdu vyjadrenom v
uvedenom rozhodnutí aj v prípadoch, v ktorých čas splnenia nebol dohodnutý, ani ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, začína premlčacia doba plynúť dňom splatnosti dlhu, ak obsahom
záväzku je povinnosť niečo dať alebo konať. I keď začiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby jevymedzený objektívne (od slova „mohlo“ a nie „mohol“), nemôže predchádzať vzniku nároku, ktorý
vzniká až splatnosťou. V právnej teórii je nárok chápaný ako právna možnosť uplatniť svoje subjektívne
právo,t.j.domáhaťsaprávnejochranyjehorealizácie.Napr.zpôžičkyvzniknesubjektívneprávoveriteľa

na vrátenie požičanej veci. Nárok na jej vrátenie mu však vznikne až v dobe, keď sa pôžička stane
splatnou (Knapp, V.: Teorie práva, 1. vydání. Praha, C. H. Beck 1995, str. 197). Až splatnosťou vzniká
možnosť uplatnenia práva na súde, ktorá je pojmovým znakom nároku. Pokiaľ by veriteľ podal žalobu
skôr, ako by požiadal dlžníka o splnenie dlhu, teda skôr ako by nastala splatnosť dlhu, nebola by actio
nata. Žaloba by bola predčasná, pretože by ňou nebol uplatňovaný existujúci nárok. Na tomto závere nič

nemení skutočnosť, že doručením žaloby obsahujúcej výzvu na plnenie by nastali hmotnoprávne účinky
tohto úkonu spočívajúce vo vzniku nároku. Ustanovenie § 101 OZ požitím slov „keď sa právo mohlo
vykonať po prvý raz“ viaže začiatok plynutia premlčacej doby na deň, keď sa právo skutočne mohlo po
prvý raz uplatniť na súde, teda keď je actio nata, a nie na deň, keď by sa mohlo po prvý raz uplatniť,
teda keď by mohla byť actio nata.

27. Podľa názoru odvolacieho súdu v tomto prípade výklad ustanovenia § 101 OZ, ktorého výsledkom
je záver o začatí plynutia premlčacej doby, ak čas plnenia nebol dohodnutý ani inak stanovený, dňom
nasledujúcim po vzniku právneho vzťahu, nie je súladný so zásadou dôvery v právo, pretože pod
hrozbou začatia premlčania bezprostredne po vzniku právneho vzťahu obmedzuje veriteľa v jeho práve
vyplývajúcom v § 563 OZ požiadať o plnenie a tým vyvolať splatnosť záväzku podľa jeho slobodnej

vôle, resp. ho núti konať spôsobom, ktorý môže byť v rozpore so skutočným záujmom účastníkov
právneho vzťahu. V dôsledku toho sa právu, ktoré veriteľovi zaručuje § 563 OZ odníma reálny obsah
(viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo 146/2008).

28. Odvolací súd vo vyššie uvedených dôvodoch rozhodnutia vidí nielen zákonné, ale aj spravodlivé

rozhodnutie s prihliadnutím na skutkové okolnosti poskytnutia pôžičky žalobcom žalovanej. Žalobca si
nie len zobral úver (v snahe pomôcť žalovanej, ktorá finančné prostriedky použila na rekonštrukciu
svojho bytu), ale v konečnom dôsledku žalobca znášal a musel banke vrátiť pôžičku vrátane úrokov
a poplatkov, ktorých sa od žalovanej nedomohol, pretože nebolo preukázané, že by sa na odmene za
poskytnutú pôžičku dohodli. Výkon práva žalovanej len vznesením námietky premlčania bez ďalšieho s

následným zamietnutím žaloby v tomto prípade by nebolo v súlade s princípom spravodlivosti, ktorého
uplatňovanie sa vyžaduje v každom sporovom konaní.

29. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti vo veci samej, v časti, v ktorej súd žalobe vyhovel v súlade s § 387 ods. 1 CSP ako

vecne správny potvrdil.

30. Odvolanie odvolateľky však bolo dôvodné pokiaľ ide o rozhodnutie súdu ohľadom náhrady trov
konania a trov právneho zastúpenia.

31. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;
Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako aj Ústavný
súd Slovenskej republiky už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s

uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

32. Podľa § 150 ods.1 OSP, platného a účinného v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie, ak sú tu
dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti
priznať.Súdprihliadnenajmänaokolnosti,čiúčastník,ktorémusapriznávanáhradatrovkonaniauviedol

skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto
skutočnosti a dôkazy uplatniť.33. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

34. Ust. § 142 OSP vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok sporového konania. Čiastočný úspech
vo veci zakladá nárok na pomerné rozdelenie náhrady trov konania alebo na to, že žiadny z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania. Čiastočný úspech sa skúma so zreteľom na uplatnený nárok,
najmä z aspektu právneho dôvodu žaloby, t.j. skutkového stavu a právnej normy, ktorá sa mala použiť
alebosapoužilaprirozhodovanívovecisamej.Náhradajeobmedzenánanáhradutrovvynaloženýchna

účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Posúdenie účelnosti bude závislé od konkrétnych okolností
tej - ktorej veci. Nárok na čiastočnú náhradu trov konania sa vypočíta tak, že úspech účastníka konania,
ktorému vzniká povinnosť na náhradu trov, sa odpočíta od úspechu účastníka, ktorému vzniká právo na
náhradu trov, a výsledok zakladá pomerný nárok na náhradu trov účelne vynaložených na uplatňovanie
alebo bránenie práva.

35. Aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 OSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádzala do
úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak sú tu
dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná (obdobne je
tomu tak i pri aplikácii ust. § 257 CSP). Súd je povinný skúmať, či vo veci neexistujú zvláštne okolnosti,
na ktoré je potrebné pri uložení povinnosti uhradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť (viď napr.

rozhodnutieÚSČŘsp.zn.I.ÚS401/2006).Musívšakísťovýnimočnýprípad,ktorýmusíbyťvrozhodnutí
aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach
nastranestrán.Priposudzovaníokolnostíhodnýchosobitnéhozreteľatrebaprihliadaťnielennaosobné,
majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán, ale tiež na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu
práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym

okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie
nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane a aby neodporovalo dobrým mravom.

36. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie takto právne vec neposudzoval a z hľadiska aplikácie
ustanovenia § 150 ods. 1 OSP ani neodôvodňoval z pohľadu okolností relevantných pre rozhodovanie o

náhrade trov. Z obsahu spisu ďalej vyplynulo, že súd prvej inštancie rozhodol bez toho, že by zisťoval a
vyhodnotil osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán konania a okolnosti, ktoré viedli
žalobcu k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou
či tu sú dôvody hodné osobitného zreteľa pre ktoré nemusí výnimočne náhradu trov konania priznať
(§ 150 ods. 1 OSP) najmä z dôvodu že povinnosť nahradiť trovy konania stanovená podľa § 142 OSP,

platného a účinného v čase rozhodnutia súdom prvej inštancie sa môže v konkrétnom prípade javiť ako
neprimeraná tvrdosť.

37. Na záver je potrebné uviesť, že rozhodnutie o trovách konania odvolacím súdom by za tohto
stavu veci v celom rozsahu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by bolo stranám odoprené

právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde a tým aj možnosť
preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu. Posúdenie podstaty veci v rámci dvojinštančného
súdneho konania je súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Požiadavke dôsledného
rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti konania bolo možné učiniť zadosť iba zrušujúcim
rozhodnutím v uvedenej časti rozsudku súdu prvej inštancie.

38. Vzhľadom k uvedenému preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti trov
konania a trov právneho zastúpenia podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

39. Odvolací súd ešte dodáva, že hoci odvolateľka poukázala na nesprávny postup súdu prvej inštancie,
ak čiastočné späťvzatie žaloby nezaslal na vyjadrenie žalovanej, z hľadiska obsahu jej odvolania
nevyplýva, žeby odvolaním napádala i výrok rozhodnutia, ktorým súd konanie v uvedenej časti zastavil,
preto táto časť rozhodnutia nebola predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

40. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude riadiť sa názorom odvolacieho súdu, v
naznačenom smere posúdiť osobné, majetkové, sociálne a ďalšie pomery všetkých strán konania,
okolnosti, ktoré viedli žalobcu k podaniu žaloby a postoj strán v konaní a následne znovu rozhodnúť o
trovách konania tak, aby jeho rozhodnutie vychádzalo z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci abolo v naznačenom smere aj riadne a zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnené a to i v prípade
priznania trov, to je i z hľadiska ich účelnosti.

41. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, nakoľko tu predovšetkým s prihliadnutím
k výsledku odvolacieho konania o týchto musí rozhodnúť súd prvej inštancie v novom rozhodnutí.

42. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).