Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 21, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/42/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1618202163
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1618202163.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu
JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: Obec Marianka, so sídlom Školská 32,
Marianka, IČO: 00 304 930, zastúpeného: Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s.r.o., so sídlom
Mickiewiczova 2, Bratislava, IČO: 35 951 087, proti žalovanému: ASPAG, s.r.o., so sídlom Tržničné
námestie 4810, Komárno, IČO: 47 408 375, zastúpenému: Bobák, Bollová a spol. s.r.o., so sídlom Dr. Vl.

Clementisa 10, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Malacky zo dňa 17. septembra 2018, č.k. 4C/42/2018-554, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu; ktorou sa žalobca domáhal určenia,
že je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX G..Ú.. O., vedeného Okresným
úradom Malacky, katastrálnym odborom, ako parcela registra „C“ č. XXX/XXX - ostatné plochy o výmere

56 m2, parcela registra „C“ č. XXX/XXX - ostatné plochy o výmere 6 m2, parcela registra „C“ č. XXX/
XXX - ostatné plochy o výmere 236 m2, parcela registra „C“ č. XXX/XX - ostatné plochy o výmere 1375
m2, parcela registra „C“ č. XXX/XXX- ostatné plochy o výmere 59 m2, parcela registra „C“ č. XXX/XXX
- ostatné plochy o výmere 223 m2, parcela registra „C“ č. XXX/XXX - ostatné plochy o výmere
188 m2, parcela registra „C“ č. XXX/XXX - ostatné plochy o výmere 2928 m2, parcela registra „C“ č.
XXX/XXX - ostatné plochy o výmere 781 m2, parcela registra „C“ č. XXX/XXX - ostatné plochy o výmere

2390 m2, parcela registra „C“ č. XXX/XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 330 m2, parcela
registra „C“ č. XXX/XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 15 m2.
2. Súd prvej inštancie poukázal na to, že (v poradí prvým) rozsudkom zo dňa 13.08.2014, č.k.
4C/93/2012 - 120, podanej žalobe vyhovel a určil, že žalobca je výlučným vlastníkom predmetných
nehnuteľností. Na odvolanie žalovaného však Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 09.06.2015,
č.k. 8Co/816/2014-224, tento rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, a to najmä z dôvodu
procesných vád, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Zároveň však považoval

za potrebné zdôrazniť, že v súlade s § 2 zákona o majetku obcí do vlastníctva obcí prešli s účinnosťou od
1.mája1991zmajetkuSlovenskejrepubliky,bezohľadunaskutočnosť,čiideopoľnohospodárskualebo
nepoľnohospodársku pôdu, iba tie nehnuteľnosti, pri ktorých existovalo právo hospodárenia a
teda trvalej; nie iba dočasnej; správy, ktorá patrila príslušnému národnému výboru. Poukázal na to, že
právo hospodárenia s národným majetkom ku dňu 24.11.1990 upravoval Hospodársky zákonník (zákon
č.109/1964 Zb.) a vykonávacia vyhláška č. 119/1988 Zb. o hospodárení s národným majetkom,

pričom v § 4 tejto vyhlášky bolo stanovené, že právo hospodárenia patrí tej organizácii, ktorá je poverená
úlohami, na plnenie ktorých majetok slúži, pokiaľ nie je touto vyhláškou alebo osobitným predpisom
ustanovené inak. Národným výborom mohlo patriť právo hospodárenia len v prípadoch uvedených v §8 ods. 2 a v § 10 ods. 1 cit. vyhlášky, avšak o tejto skutočnosti neboli predložené žiadne dôkazy. Ak teda
nebolo možné preukázať právo hospodárenia k 24.11.1990, teda, že ho vykonávala štátna organizácia,
ktorej predmetom činnosti bola poľnohospodárska výroba, potom platí, že pozemky dočasne spravoval

okresný národný výbor. Dočasná správa však nezakladá prechod pozemku z vlastníctva štátu do
vlastníctva obce, keď majetok v dočasnej správe bývalých okresných národných výborov nemožno
zamieňať s právom hospodárenia (resp. pred rokom 1988 správou národného majetku). V nadväznosti
na uvedené uložil súdu prvej inštancie skúmať, či sa predmetné nehnuteľnosti nachádzali v trvalej
alebo dočasnej správe príslušného národného výboru, resp. či predmetný nehnuteľný majetok prešiel

do trvalej správy konkrétneho národného výboru t.j. či boli splnené všetky predpoklady na prechod
vlastníctva štátu na obec, nakoľko záver prvoinštančného súdu, že vlastnícke právo Československého
štátu k predmetným parcelám prešlo účinnosťou zákona o majetku obcí na žalobcu, považoval za
predčasný, keď nie je možné jednoznačne konštatovať, že žalobca mal ku dňu účinnosti zákona o
majetku obcí právo hospodárenia k predmetným nehnuteľnostiam, a teda, že mohlo na neho v zmysle
§ 2 citovaného zákona prejsť vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam. Po zrušení a vrátení veci

odvolacím súdom, na základe rozhodujúcich skutočnosti tvrdených stranami sporu a dokazovania
vykonaného v nadväznosti na ďalší priebeh konania, so zreteľom na záväzné právne závery vyslovené
odvolacím súdom, rozsudkom zo dňa 09. novembra 2016, č.k. 4C/93/2012-353, žalobu ako nedôvodnú
zamietol. Tento rozsudok napadol žalobca odvolaním a Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa
26.09.2017, č.k. 8Co/146/2017-432, napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Proti rozsudku

odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa
21.06.2018, sp. zn. 6Cdo/49/2018, napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako i prvoinštančný rozsudok
a súvisiace uznesenie súdu prvej inštancie zo 06.11.2017, č. k. 4C/93/2012-451, zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Vo svojom zrušujúcom uznesení Najvyšší súd SR konštatoval, že v
odvolacom, avšak i prvoinštančnom rozhodnutí absentuje vysporiadanie sa s podstatnou okolnosťou,

ktorá mohla mať rozhodujúci význam pre spravodlivé rozhodnutie sporu, a to posúdenie uplatneného
nároku na určenie vlastníckeho práva žalobcu aj z hľadiska prípadného splnenia podmienok pre
nadobudnutie vlastníctva vydržaním.
3. Po opätovnom prejednaní veci mal súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním preukázané, že
dňa 12.01.1981 bola medzi O. C., F.. T. ako predávajúcou a Československým štátom uzavretá

kúpna zmluva, ktorou O. C. ako predávajúca previedla na Československý štát zastúpený Okresným
národným výborom Bratislava-vidiek, v zastúpení Miestnym národným výborom Marianka, vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam pôvodne zapísaným v pozemkovej knihe katastrálneho územia
obce Marianka, vo vložke č. XXX V. A. Z. A.. Č.. XXX/XX (les) vo výmere 8.992 m2 za kúpnu cenu 0,40
Kčs na m2, spolu 3.597 Kčs. Z overovacej doložky k tejto kúpnej zmluve zistil, že právna predchodkyňa

žalovaného zmluvu vlastnoručne podpísala pred Národným výborom v Pezinku dňa
21.01.1981 pod overovacím číslom podpisu XX/XX. Z prípisu predsedu Miestneho národného výboru
v Marianke č. XX/XXXX zo dňa 05.02.1981 adresovaného Okresnému národnému výboru Bratislava-
vidiek, majetkoprávne oddelenie mal preukázané, že Miestny národný výbor v Marianke požiadal
Okresný národný výbor Bratislava-vidiek o schválenie Kúpnopredajnej zmluvy na pozemok

vykupovaný pre verejno-prospešné účely (vybudovanie ihriska TJ) parc. č. XXX/XX, ktorého vlastníčkou
je C. O.; k písomnosti boli priložené 4 exempláre zmluvy, výpis z PKV č. XXX a žiadosť
bola doručená ONV Bratislava-vidiek dňa 06.02.1981. Z doložky k predmetnej kúpnej zmluve zároveň
vyplýva, že táto bola schválená dňa 11.02.1981 finančným odborom Okresného národného výboru
Bratislava - vidiek. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX G..Ú.. O. zo dňa 3.11.2009 zistil, že zapísaným

vlastníkom nehnuteľností na liste vlastníctva bola O. C., F.. T., v správe Slovenského pozemkového
fondu, a následne bol ako vlastník nehnuteľností na LV. č. XXXX na základe Osvedčenia o dedičstve 30D
654/2010, Dnot 62/2010 právoplatného dňa 09.12.2010 záznamom pod č.k. Z - 8/11 zapísaný W.. A..
M.D. Z., Y.., D.. XX.X.XXXX, N. XXX/XX, O., ktorý ich Kúpnou zmluvou, ktorej vklad bol povolený pod č.
S.-XXXX/XX, rozhodnutie o vklade vlastníckeho práva nadobudlo právoplatnosť 07.05.2014, previedol

na žalovaného. Poukázal na skutočnosť, že v súčasnosti sú predmetné nehnuteľnosti zapísané na LV
č. XXXX G..Ú.. O., vedenom Okresným úradom Malacky, katastrálnym odborom ako parcela registra
„C“ č. XXX/XXX - ostatné plochy o výmere 56 m2, parcela registra „C“ č. XXX/XXX - ostatné plochy
o výmere 6 m2, parcela registra „C“ č. XXX/XXX - ostatné plochy o výmere 236 m2, parcela registra
„C“ č. XXX/XX - ostatné plochy o výmere 1375 m2, parcela registra „C“ č. XXX/XXX- ostatné plochy o

výmere 59 m2, parcela registra „C“ č. XXX/XXX - ostatné plochy o výmere 223 m2, parcela
registra „C“ č. XXX/XXX - ostatné plochy o výmere 188 m2, parcela registra „C“ č. XXX/XXX - ostatné
plochy o výmere 2928 m2, parcela registra „C“ č. XXX/XXX - ostatné plochy o výmere 781 m2, parcela
registra „C“ č. XXX/XXX - ostatné plochy o výmere 2390 m2, parcela registra „C“ č. XXX/XXX - zastavanéplochy a nádvoria o výmere 330 m2, parcela registra „C“ č. XXX/XXX - zastavané plochy a nádvoria o
výmere 15 m2. Z obsahu znaleckého posudku Ing. Mikuláša Granda, súdneho znalca z odboru geodézie
a kartografie zo dňa 20.07.1990, ustálil, že vtedajší Miestny národný výbor Marianka začal jednania

ohľadom majetkoprávneho usporiadania pozemkov pod športovým areálom a následne boli uzavreté
kúpne zmluvy s vlastníkmi pozemkov na parc. č. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X V. XXX/
XX. Z Výpisu z Uznesenia rady Miestneho národného výboru v Marianke č. 2-R/1972 zo dňa
24.01.1972 vyplýva, že rada MNV v Marianke prerokovala správu o zabezpečení výkupu
pozemkov od občanov pre účely oplotenia a vybudovania obliekarní a doposiaľ užívanom

ihrisku, s výkupom pôdy súhlasí a ukladá predsedovi MNV a pracovníčke p. O.
spracovať presný zoznam parciel občanov, ktorým bola odobraná pôda na futbalové ihrisko a zabezpečiť
administratívne záležitosti súvisiace s prevedením výkupu, spracovať žiadosť na ONV za
účelom zabezpečenia finančných prostriedkov na výkup a odovzdať túto do užívania TJ Družstevník a
spoločenským a dobrovoľným organizáciám. Z písomnosti Výboru ľudovej kontroly O.
C., Marianka, žiadosť o povolenie oplotenia pozemku, zo dňa 05.07.1976 č. Sť. 629/1976 adresovanej

Odboru výstavby a ÚP, ONV Bratislava - vidiek, ktorej prílohou bol prípis MVN v Marianke č. XXX/XX
zo dňa 16.06.1976 týkajúci sa žiadosti o povolenie oplotenia pozemku a výstavby chaty, zistil, že MNV
v Marianke bez vysporiadania s vlastníkom pozemku prikročil k výstavbe sociálneho zariadenia v akcii
Z a teda sám porušil predpisy o stavebnom konaní, nakoľko šetrením odboru výstavby bolo zistené, že
pozemok bol dlhé roky v užívaní JRD. Ďalej mal z listu MNV v Marianke č. XXX/XX zo dňa 18.02.1977

„Výkuppozemkov vextraviláneobcepreverejnoprospešnéúčely-oznámenie“,adresovaného
O. C.D. preukázané, že MNV v Marianke zaslal právnej predchodkyni žalovaného žiadosť o dobrovoľný
odpredaj nehnuteľnosti parcelné číslo XXX/XX v hodne „Nové role“ za úhradu 3.597 Kčs/0,40 Kčs za
l m2/, v zmysle vyhlášky 85/76 Zb. par. 56, ods. 2. V závere písomnosti je uvedené upozornenie, že
v prípade, ak na výzvu adresát neodpovie do 15 dní odo dňa doručenia oznámenia, bude nečinnosť

považovaná za nesúhlas s dobrovoľným odpredajom. Z písomnosti Okresného národného výboru
Bratislava - vidiek, odbor výstavby a ÚP: O. C. - žiadosť o povolenie oplotenia pozemku, zo dňa
19.04.1977 zistil, že označený odbor obdržal prípis MNV v Marianke zo dňa 16.06.1976 týkajúci
sa žiadosti právnej predchodkyne žalovaného o povolenie oplotenia a vybudovanie chaty, šetrením
sťažnosti bolo zistené, že MNV porušil ustanovenia zákona č. 50/1976 Zb. nakoľko započal stavbu bez

stavebného povolenia a majetkoprávneho vyporiadania pozemku. Zo záznamu spísaného na Miestnom
národnom výboru v Marianke dňa 21.11.1977 z príležitosti šetrenia sťažnosti O. C. vo veci usporiadania
a preplatenia pozemku zabratého na výstavbu ihriska mal tiež preukázané, že právna predchodkyňa
žalovaného podala sťažnosť na Výbor ľudovej kontroly Okresného národného výboru Bratislava - vidiek,
že v k.ú. obce O. jej bola zabratá parcela č. XXX/XX na výstavbu miestneho ihriska, parcela bola

oplotená bez jej súhlasu, nebola majetkoprávne vysporiadaná a nebola jej vyplatená finančná úhrada
za zabraný pozemok. Sťažovateľka si vyhradila prípisom poskytnutie náhradného pozemku na výstavbu
chaty alebo zriadenie záhradky, čo v tomto čase nie je uskutočniteľné. V zázname je uvedené, že sa
jedná o poľnohospodársku ornú pôdu, pričom pozemok bol dlhoročne v užívaní JRD. Z listu Miestneho
národného výboru v Marianke, okres Bratislava vidiek č. 26/81 zo dňa 12.01.1981, adresovaného O. C.

mal preukázané, že MNV v Marianke zaslal právnej predchodkyni žalovaného „na podpis vyhotovenú
„KÚPNO-PREDAJNÚ ZMLUVU“ v 5-tich exemplároch, na pozemok, ktorý sa vykupuje pre verejno-
prospešné účely /vybudovanie sociálneho zariadenia na futbalovom ihrisku/ v kat. obce O., A. Č. XXX/
XX. Zároveň v písomnosti uvádza, že nemôže vyhovieť požiadavke právnej predchodkyni žalovaného
ako ju uplatňovala „ÚRADNÝM ZÁZNAMOM“ zo dňa 22.02.1980 spísanom na MNV v Marianke, nakoľko

nedisponuje žiadnymi pozemkami pre zriadenie záhradok a výstavbu chát. Ďalej v písomnosti uvádza,
že vykupovaný pozemok právna predchodkyňa žalovaného v roku 1959 /0,90 ha/ odovzdala do JRD
Marianka, o čom sa v dokumentácii nachádza podpísaná prihláška do JRD. V závere písomnosti je
uvedené upozornenie, že v prípade, ak priloženú zmluvu Miestny národný výbor neobdrží podpísanú do
8 dní /5 exemp./, podpis musí byť overený matrikárom MsNV v Pezinku, bude nútený pristúpiť k

vyvlastneniu pozemku. Zo Žiadosti MNV v Marianke o poukázanie úhrad za odkúpené pozemky
v extraviláne pre verejnoprospešné účely /pre ihrisko TJ Družstevník/ zo dňa 27.08.1980 vyplýva, že
Miestny národný výbor v Marianke požiadal Okresný národný výbor Bratislava-vidiek, finančný odbor,
o preplatenie finančných prostriedkov za vykúpené pozemky pre Čsl. štát v správe MNV, a to Z. I. na
parc.č. XXX/X S. výmere 1687 m2, V. H. za A.. Č.. XXX/X v polovici vo výmere 730 m2 a M. B. za

A.. Č.. XXX/X v polovici vo výmere 804 m2. V písomnosti však nie je uvedená žiadosť o preplatenie
výkupu právnej predchodkyne žalovaného O. C.. Poukázal tiež na obsah čestného vyhlásenia C. D.,
nar. 20.04.1945 zo dňa 01.12.2004, že má vedomosť o tom, že právna predchodkyňa žalovaného O. C.
predala pozemok parc.č. XXX/XX (les) zapísaný v PKV č. XXX, k.ú. O., nedobrovoľne, v tiesni vyvolanejnátlakom pracovníkov Miestneho národného výboru v O., ktorí jej pre prípad, že dotknutý pozemok
neodpredá,hrozilivyvlastnením(č.l.206spisu),akoinačestnévyhlásenieV.Š.,D..XX.XX.XXXXzodňa
01.12.2004, ktorá vyhlásila, že má vedomosť o tom, že právna predchodkyňa žalovaného O. C. predala

pozemok parc.č. XXX/XX (les) zapísaný v PKV č. XXX, G..Ú.. O., nedobrovoľne, v tiesni vyvolanej
nátlakom pracovníkov Miestneho národného výboru v O., ktorí jej pre prípad, že dotknutý pozemok
neodpredá, hrozili vyvlastnením. Zo žalobcom predloženého Súpisu parciel, spracovanie II. so stavom
ku dňu 01.01.1965 vyplýva, že parc. č. XXX/XX vo výmere 4137 m2 bola podľa jednotnej evidencie pôdy
evidovaná pod kódom 2 orná pôda. Z predloženého evidenčného listu nevyplýva, že ide o pozemok parc.

č. XXX/XX nachádzajúci sa v G..Ú.. O. vo vlastníctve O. C.. Rovnako poukázal na to, že z obsahu PK
vložky č. XXX G..Ú.. O. vyplýva, že v časti B pod radovým č. 6 bolo vložené 15.06.1949 vlastnícke právo
titulom daru O. C., F.. T., podľa odstupnej zmluvy dňa 02.06.1949. Podľa časti A majetková
podstata je nehnuteľnosť vedená ako les (erdő), pričom však podľa identifikácie parciel vyhotovenej
Okresným úradom Malacky, katastrálny odbor, č.j. XXXX/XXXX dňa 22.07.2016 k.ú. O. A. A.. Č.. XXX/
XX pastva o výmere 8992 m2, stav podľa registra E KN parc. č. XXX/XX tr. trávny porast vo výmere

6496 m2 a parc. č. XXX/XX tr. trávny porast vo výmere 2151 m2, stav podľa údajov registra C KN
XXX/XX ostatné plochy, XXX/XXX zast. plochy vo výmere 330 m2 a parc. č. XXX/XXX zast. plochy
vo výmere 15 m2, zapísané na liste vlastníctva č. XXXX. Z Nájomnej zmluvy zo dňa 10.08.2011 zistil,
že právny predchodca žalovaného doc. A.. M. Z., Y.. ako prenajímateľ prenechal do nájmu žalobcovi
ako nájomcovi nehnuteľnosti pozemky parc. registra „E“ č. XXX/XX V. A.. F. „. Č.. XXX/XX, zapísané

na LV č. XXXX pre okres Malacky, obec O., G. Ú.R. O., na dobu určitú 10 rokov, za účelom rozvoja
podmienok na realizáciu športových aktivít v obci O., vrátane dobudovania a rekonštrukcie športového
areálu nachádzajúceho sa na pozemkoch. Zo zápisnice z pojednávania vo veci sp, zn. 6C/231/204 zo
dňa 07.11.2017 o výsluchu svedkyne S. G.Č. vyplýva, že na bývalom MNV pracovala od
roku cca 1973, ihrisko bolo dobudované v roku 1991, keď bola zvolená za starostku obce. Svedkyňa si

myslela, že pozemok pod ihriskom je obecný a vysporiadaný. Pamätá si zmluvy a rozhodnutia ONV. Po
revolúcii obec nemala peniaze, preto areál, t.j. športové ihrisko a budovu dlhodobo prenajímali
Z. pre mládež. Svedkyňa uviedla, že nevedela, či obec vlastní celé ihrisko, neoverovala si to, a vôbec
nevedela, či je vysporiadané. Bola v domnienke, že ihrisko s budovou sú vysporiadané.
Poukázal na to, že v čiastke 3 ročník XXXII. 2000 Spravodajcu Úradu geodézie, kartografie a katastra

Slovenskej republiky z bodu 35. vyplýva, že register obnovenej evidencie pozemkov vyhotovený podľa
zák. č. 180/1995 Z.z. bol v katastrálnom území O. zapísaný do katastra nehnuteľností katastrálnym
odborom príslušného okresného úradu dňa 01.08.2000. Právny predchodca žalovaného W..
A.. M.D. Z., Y.. ako strana sporu na pojednávaní vo veci poukazoval na skutočnosť, že nehnuteľnosti
prededil v decembri 2010 a vlastníkom je od roku 2011. V auguste 2011 uzavrel

žalobca so žalovaným zmluvu o prenájme nehnuteľností za 1 € ročne symbolicky, na dobu 10 rokov,
o čo ho požiadal M.. M. z dôvodu, že žalobca má možnosť dostať z fondov EU príspevok na rozvoj
obce, tak potrebuje mať tieto nehnuteľnosti v nájme. Niekedy v októbri 2011 sa žalovaný dozvedel, že
sa stal účastníkom v spore o tieto nehnuteľnosti. Zmluvu o prenájme vypovedal, pretože mal za to, že
ho starosta oklamal (pojednávanie dňa 17.3.2014).

4. Takto ustálený skutkový stav veci posúdil opätovne po právnej stránke podľa ust. § 80 písm. c/ O.s.p.,
§ 34, § 37 ods. 1, § 39, § 490 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia Kúpnej
zmluvy zo dňa 21.01.1981, § 64 ods. 1, 2, § 65 ods. 1,3 zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník,
§ 4 ods. 1 veta prvá, § 4 ods. 1, 2, § 8 ods. 2 vyhlášky č. 119/1988 Zb. o hospodárení s národným
majetkom, § 11 ods. 1,2,3,4 zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch v znení platnom v rozhodnom čase, § 3

ods. 2, § 29 ods. 3 vyhlášky č. 156/1975 Zb. o správe národného majetku, § 1, ods. 1, 2, § 2 ods. 1 vyhl.
61/1986 Zb. o dočasnej správe národného majetku, § 37 ods. 1,2, § 42 ods. 1,2, zákona č. 122/1975 Zb.
o poľnohospodárskom družstevníctve, § 2 ods. 1,7, § 16 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, § 32 zák. č.
369/1990Zb.oobecnomzriadení,§135a,§129ods.1,§130ods.1, Občianskehozákonníka,účinného
od 1.4.1983, § 134 ods. 1,3 a § 862 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v znení zákona č. 509/1991 Zb., a

dospel k záveru, že podanej žalobe nie je možné vyhovieť, nakoľko žalobca v spore nepreukázal, že sa
ako právny nástupca štátu nadobudnutím účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí stal vlastníkom
predmetných nehnuteľností. K tomuto záveru dospel z viacerých dôvodov.
5. V prvom rade s ohľadom na procesnú obranu žalovaného skúmal žalovaným namietanú neplatnosť
Kúpnej zmluvy zo dňa 21.01.1981 z dôvodu tvrdeného rozporu s § 37 Občianskeho zákonníka,

spočívajúceho v tom, že právna predchodkyňa žalovaného neuskutočnila tento právny úkon slobodne,
alepodvplyvombezprávnejvyhrážky,atedajejkonaniejepostihnuténedostatkomslobodyvôle.Vtomto
smere dospel k záveru, že predmetná kúpna zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, nakoľko
mal vykonaným dokazovaním preukázanú absenciu skutočnej slobodnej vôle právnej predchodkynežalovaného O. C. previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na Československý štát, a to najmä s
poukazom na to, že predávajúca daný úkon uskutočnila pod tlakom bezprávnej vyhrážky vyvlastnením,
ktorá s ohľadom na okolnosti vyvolané kupujúcim (faktické zabratie nehnuteľnosti niekoľko rokov

pred uzatvorením zmluvy, jej oplotenie, zistená stavebná činnosť bez súhlasu vlastníka nehnuteľnosti,
písomnosti doručované právnej predchodkyni žalovaného s obsahom hrozby vyvlastnenia) bola
objektívne spôsobilá u nej vyvolať dôvodnú obavu z vyvlastnenia nehnuteľnosti, alebo jej faktického
zabratia bez majetkoprávneho vysporiadania, čomu nasvedčuje aj obsah žalovaným predložených
čestných vyhlásení C. D. V. V. Š., z ktorých vyplýva, že právna predchodkyňa žalovaného nepreviedla

nehnuteľnosť slobodne, ale pod nátlakom pracovníkov Miestneho národného výboru v Marianke. V
nadväznosti na uvedené konštatoval, že nakoľko predávajúca uzavrela danú kúpnu zmluvu na základe
psychického nátlaku, jej konanie bolo postihnuté nedostatkom slobody vôle, čo má za následok
neplatnosť takto uzavretej zmluvy. V súvislosti s otázkou existencie bezprávnej vyhrážky spôsobujúcej
vadu vôle predávajúcej osobitne, poukazujúc tiež na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 3Cdon 1522/1996 zo dňa 09.12.1998, zdôraznil, že z vykonaných listinných dôkazov vyplýva,

že ešte v roku 1977 bola právnej predchodkyni žalovaného doručená písomnosť Miestneho národného
výboru v Marianke, okres Bratislava vidiek č. XXX/XX zo dňa 18.02.1977, v ktorej žiada o odpredaj
nehnuteľnosti parcelné č. 834/19 s upozornením, že v prípade, ak na výzvu adresát neodpovie
do 15 dní odo dňa doručenia oznámenia, bude nečinnosť považovaná za nesúhlas s dobrovoľným
odpredajom. Inak povedané, v prípade nesúhlasu právnej predchodkyne žalovaného, Miestny národný

výbor v Marianke avizoval v podstate nedobrovoľné, t.j. neslobodné, riešenie výkupu
pozemkov. Doručeniu výzvy však predchádzalo faktické protiprávne konanie MNV v Marianke, zabratie
nehnuteľností vo vlastníctve právnej predchodkyne žalovaného, a to minimálne už v roku 1972, keď z
Výpisu z Uznesenia rady Miestneho národného výboru v Marianke č, 2-R/1972 zo dňa 24.01.1972
vyplýva uloženie povinnosti predsedovi MNV a pracovníčke p. O.G. spracovať presný zoznam parciel

občanov, ktorým už bola odobraná pôda, a to bez právneho dôvodu. Z predložených listinných
dôkazov tiež vyplynulo, že ešte v 1976 právna predchodkyňa žalovaného požiadala o povolenie
oplotenia svojho pozemku a vybudovanie chaty. Právna predchodkyňa žalovaného podala sťažnosť, že
v k.ú. P. O. jej bola parcela č. XXX/XX bez právneho dôvodu zabratá, bez jej súhlasu oplotená, nebola
majetkoprávne vysporiadaná a nebola jej vyplatená žiadna finančná úhrada za zabraný pozemok.

Z listinných dôkazov vyplýva, že Miestny národný výbor v Marianke začal vykonávať stavebnú činnosť
na pozemku bez stavebného povolenia a súhlasu vlastníka, alebo majetkoprávneho vyporiadania s
vlastníkom pozemku (písomnosti Okresného národného výboru Bratislava - vidiek zo dňa 19.04.1977,
Výboru ľudovej kontroly ONV Bratislava - vidiek zo dňa 05.07.1976). Z vykonaného
dokazovania teda jednoznačne vyplynula neexistencia vôle a ani žiadneho prejavu vôle právnej

predchodkyne žalovaného smerujúcej k dobrovoľnému odpredaju nehnuteľnosti. Je nesporné, že už v
čase pred podpisom spornej kúpnej zmluvy bolo právnej predchodkyni žalovaného zo strany Miestneho
národného výboru v Marianke aktívne bránené vo výkone jej vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
(z dokazovania vyplynulo, že vlastníčka mala záujem svoj pozemok oplotiť, na pozemku stavať a
nehnuteľnosť užívať, prípadne žiadala prideliť na tento účel náhradný pozemok), s nehnuteľnosťou

nakladal proti jej vôli iný subjekt (Miestny národný výbor v Marianke) bez jej súhlasu, a to minimálne
od r. 1972. Za daného skutkového stavu potom ďalšia písomnosť Miestneho národného výboru
v Marianke, okres Bratislava vidiek č. 26/81 zo dňa 12.01.1981 (t.j. takmer po 10 rokoch trvania
opísaného protiprávneho stavu), ktorou jej zaslal už vyhotovenú kúpnu zmluvu za účelom podpisu, s
upozornením, že v prípade neobdržania podpísanej priloženej zmluvy Miestnym národným výborom do

8 dní, bude nútený pristúpiť k vyvlastneniu pozemku, má charakter bezprávnej vyhrážky, keď fakticky
s ohľadom na vyššie opísané okolnosti núti vlastníka nehnuteľnosti k uskutočneniu právneho úkonu,
ktorý by inak nezamýšľal a nemal vôľu uskutočniť, s obsahom práv a povinností vopred pripravených
jednostranne druhou zmluvnou stranou. Z uvedeného skutkového stavu, ktorý vyplýva z listinných
dôkazov produkovaných obomi stranami, vyplýva jednoznačne absencia skutočnej slobodnej vôle

právnej predchodkyne žalovaného O. C. previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Tomuto záveru
nasvedčuje aj obsah žalovaným predložených čestných vyhlásení C. D. V. V. Z., z ktorých vyplýva,
že právna predchodkyňa žalovaného nepreviedla nehnuteľnosť slobodne, ale nátlakom pracovníkov
Miestneho národného výboru v Marianke, ktorí jej pre prípad, že dotknutý pozemok neodpredá, hrozili
vyvlastnením, čo zodpovedá aj obsahu písomností adresovaných právnej predchodkyni žalovaného zo

strany Miestneho národného výboru v Marianke. Upozornenie na možnosť vyvlastnenia nehnuteľnosti
v súdenej veci je preto s ohľadom na všetky okolnosti, najmä okolnosti predchádzajúce uskutočneniu
právneho úkonu právnou predchodkyňou žalovaného, ako aj svojvoľné správanie kupujúceho pred
uzatvorenímzmluvynutnéhodnotiťakobezprávnuvyhrážku.Dospelpretokzáveru,žeKúpnazmluvazodňa 21.01.1981 uzatvorená medzi Československým štátom ako kupujúcim a právnou predchodkyňou
žalovanéhoakopredávajúcimtrpívadouvôlekonajúcejosobynastranepredávajúceho,keďpredávajúci
nemal vôľu svoje vlastníctvo previesť, ale tento úkon uskutočnil pod tlakom bezprávnej vyhrážky, ktorá s

ohľadomnacelýsúbehokolnostívyvolanýchkupujúcimajehosprávanie včasepreduzatvorením
zmluvybolaobjektívnespôsobilávyvolaťdôvodnúobavu zvyvlastnenianehnuteľnosti,alebo
jej faktického zabratia bez majetkoprávneho vysporiadania. Ak niektorý z účastníkov zmluvy uzavrel
zmluvu na základe psychického nátlaku, je jeho konanie postihnuté nedostatkom slobody vôle, nech
už sa tak stalo pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka zmluvy alebo tretej osoby.

Preto daný právny úkon s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka posúdil ako absolútne neplatný
pre rozpor s § 37 ods. l Občianskeho zákonníka. Nakoľko nehnuteľnosť pozemok s parc. č. XXX/
XX (les) vo výmere 8.992 m2, pôvodne zapísaný v pozemkovej knihe katastrálne územie P. O., vo
vložke č. XXX, nenadobudol Československý štát na základe neplatného právneho úkonu, nemohol sa
stať jej vlastníkom, nemohol potom k nemu nadobudnúť právo hospodárenia národný výbor, na území
ktorého sa nachádzal (Miestny národný výbor v Marianke), a teda nemohol podľa

§ 2 ods. l zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, prejsť do vlastníctva žalobcu. Nestotožnil sa v tejto
súvislosti s argumentáciou žalobcu, že podávanie sťažnosti predávajúcou proti vykonávanej činnosti na
jej pozemkoch svedčí o neexistencii tiesne, naopak, takéto konanie predchádzajúce podpisu spornej
kúpnej zmluvy preukazuje absenciu slobodnej vôle previesť svoj majetok na štát. Na zistenom závere o
absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy nemení nič ani procesný postup právneho predchodcu žalovaného

L.. M.Á. Z., ktorý bol ochotný uzatvoriť mimosúdnu dohodu so žalobcom za podmienky, že si žiadna
zo strán nebude uplatňovať náhradu trov konania, nakoľko obsah návrhov mimosúdnych dohôd medzi
sporovými stranami, ku ktorých uzatvoreniu neprišlo, nemôže mať žiadny vplyv na právne posúdenie
veci a závery, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Platné právo neumožňuje ani spätné zhojenie
vád právnych úkonov absolútne neplatných (Rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo/910/1998). Vo vzťahu k

záverom o neplatnosti kúpnej zmluvy nezohľadnil žalobcom predložený znalecký posudok Ing. Mikuláša
Granda vo veci zamerania skutkového stavu užívania areálu športového ihriska zo dňa 20.07.1990,
nakoľko konštatovania a závery znalca v znaleckom posudku, že si „MNV Marianka objednal vr. 1975
GP za účelom majetkoprávneho vysporiadania, tento bol vyhotovený a objednávateľovi
dodaný 07.01.1977, MNV začal podľa neho jednania ohľadne majetkoprávneho vyporiadania, uzavreté

boli zmluvy s bývalými pozemnoknižnými vlastníkmi PK parciel č. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/
X, XXX/X V. XXX/XX a sú dodnes platné“, týkajúce sa právnych otázok platnosti zmlúv nie sú pre súd
záväzné. Naviac z posudku (ako aj ďalších vyjadrení strán v konaní) vyplýva, že
ihrisko sa nachádza na pozemku parc. č. XXX/X, pričom znalec tiež konštatuje, že hranica užívania sa
nezhoduje s obvodom parciel. Okrem toho z ďalšieho posudku (Znalecký posudok č. 50/2013

vyhotovený Ing. Ondrejom Sovom zo dňa 11.12.2013 predloženého žalobcom pre účely poplatkovej
povinnosti) vyplýva, že nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXX tvoria tiež neupravenú časť záhradkárskej
osady v okraji obce a čiastočne obytnej zástavby so značnou mierou svahovitosti terénu.
6. Ďalej zdôraznil, že ani v prípade platnosti Kúpnej zmluvy zo dňa 21.01.1981 by nebolo možné dospieť
k záveru o tom, že žalobca je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zák.

č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, totiž do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky
veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti
osobitného predpisu (zákon č. 360/1990 Zb. o obecnom zriadení) právo hospodárenia
národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú. Podľa ods. 7 cit. zákonného ustanovenia veci
a majetkové práva podľa odsekov 1, 2 a 5 nadobúda obec dňom účinnosti tohto zákona. Žalobca

však nepreukázal, že by v takom prípade patrilo právo hospodárenia miestnemu národnému výboru
z niektorého zo zákonom predpokladaných dôvodov. Právo hospodárenia s národným majetkom s
poukazom na vyššie citované ustanovenia § 4 ods. 1 vyhlášky Ministerstva financií ČSFR č. 119/1988
Zb. patrí tej organizácii, ktorá je poverená úlohami, na plnenie ktorých národný majetok slúži, pokiaľ nie
je touto vyhláškou alebo osobitným predpisom ustanovené inak (Zákon o pozemných

komunikáciách, Zákon o lesoch, Vodný zákon, Banský zákon). Národným výborom právo hospodárenia
patrilo v prípadoch hospodárenia s prebytočným nehnuteľným majetkom, pri ktorom je záujem, aby
zostal v celospoločenskom vlastníctve, o ktorý neprejavili záujem organizácie a štátne podniky, takýto
majetok prevedie organizácia na miestny národný výbor. Predmetom prevodu vlastníctva podľa čl. 1
spornej kúpnej zmluvy bol les (ako to vyplýva z obsahu Kúpnej zmluvy zo dňa 12.01.1981, ako aj z

doložky o schválení zmluvy udelením súhlasu okresného národného výboru s
poukazom § 490 ods. 1 Občianskeho zákonníka dňa 11.02.1981, ako aj z výpisu z pozemnoknižnej
vložky č. XXX pre k.ú. O.), lesný fond, ktorý je v štátnom socialistickom vlastníctve spravujú štátne
organizácie lesného hospodárstva, riadené ústredným orgánom štátnej správy lesného hospodárstva.V pochybnostiach, či ide o pozemok patriaci do lesného pôdneho fondu, rozhoduje orgán štátnej správy
lesného hospodárstva. Žalobca tvrdí, že prevádzaný pozemok nebol les, ale poľnohospodárska pôda,
avšak nepreukázal, kedy a akým spôsobom prišlo k vyňatiu prevádzaného pozemku z lesného

fondu. Ustanovenie § 490 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase uzatvorenia Kúpnej
zmluvy, výslovne pre zmluvu o prevode alebo nájme poľnohospodárskeho (lesného) pozemku
vyžaduje súhlas okresného národného výboru. V prípade sporu potom pri absencii rozhodnutia orgánu
štátnej správy lesného hospodárstva platí, že národný majetok, u ktorého pri jeho nadobudnutí štátom
nie je z právneho úkonu alebo úradného rozhodnutia zrejmé, ktorá štátna organizácia ho má spravovať,

je v dočasnej správe príslušného okresného národného výboru (§ 65 ods. 3 Hospodárskeho zákonníka),
žalobcapretonemoholprevziaťtrvalúsprávunehnuteľností.Tedaanivprípade,žeakbydospelkzáveru
o platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 21.01.1981, nebolo možné na základe produkovaných dôkazov dospieť
k záveru, že k prevádzanej nehnuteľnosti mal právo hospodárenia Miestny národný výbor v Marianke.
V prípade práva hospodárenia s poľnohospodárskou pôdou, sa táto prevedie vždy na okresný národný
výbor, preto ak právo hospodárenia nevykonávala žiadna štátna organizácia poverená úlohami, na

plnenie ktorých národný majetok slúži (teda organizácia poverená poľnohospodárskou výrobou), podľa §
59 ods. 3 Hospodárskeho zákonníka by patrila okresnému národnému výboru dočasná správa. Dočasná
správa vylučuje prechod majetku do vlastníctva obce (tento záver vyplýva z jednotnej rozhodovacej
činnosti súdov a ustálenej judikatúry, napr. sp. zn. 4Cdo/46/01, sp. zn. 2Cdo/l 15/02, sp. zn. M Cdo/55/01,
sp. zn. M Cdo/56/01, sp. zn. 2Cdo/48/05). Teda ani v prípade, ak by išlo o poľnohospodársku pôdu, nie

je možné vyvodiť záver o práve hospodárenia Miestneho národného výboru v Marianke. Zo žalobcom
produkovaných dôkazov len nepriamo vyplýva, že k prevádzanému pozemku malo právo užívania
poľnohospodárske družstvo (obsah listinných dôkazov v bodoch 32,35 odôvodnenia), v dôsledku čoho
by bol podľa § 42 ods. 1 a 2 zákona č. 122/1975 Zb. potrebný k zmluve o prevode pozemku tiež súhlas
družstva. S ohľadom na prijatý záver o neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 21.01.1981 ďalšie dokazovanie

spornej skutočnosti považoval za nadbytočné.
7. Napokon sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že sa stal vlastníkom nehnuteľností vydržaním s
poukazom na oprávnenú držbu jeho právneho predchodcu, a to tak, že Miestny národný výbor Marianka
ako subjekt hospodáriaci s majetkom Československého štátu od uzatvorenia kúpnej zmluvy v januári
1981 užíval nehnuteľnosti ako oprávnený držiteľ, nakladal s nimi ako vlastnými a s prihliadnutím na

všetky okolnosti bol v dobre viere, že mu nehnuteľnosti patria, následne v zmysle § 2 ods. 1 zák.
č. 138/1991 Zb. ex lege prešlo vlastníctvo na žalobcu, ktorý sa stal ich oprávneným držiteľom, keď
do uplynutia doby vydržania do 01.01.1992 platnosť a účinnosť kúpnej zmluvy nenapadol žiaden
subjekt, a až v tomto konaní súd vyhodnotil kúpnu zmluvu ako neplatnú a
do uplynutia tejto doby ani neexistovala žiadna judikatúra ani súdna prax (týkajúca sa bezprávnej

vyhrážky), ktorá by mohla vyvolať čo i len pochybnosť o tom, že dobromyseľný držiteľ na základe kúpnej
zmluvy je ich vlastníkom. Poukázal na to, že vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia
vlastníctva. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené
súčasne zákonné predpoklady a to, že držba veci musí byť oprávnená po celú vydržaciu dobu, že
musí ísť o neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby a

že musí ísť o spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia
subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či
držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu

na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých
vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej
predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo
všeobecnosti platí, že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami,
ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva,

ktorého obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda
rozhodujúca vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach (Rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 119/2007).
Občiansky zákonník (zák. č. 40/1964 Zb.) nepoznal ako samostatný právny inštitút držby, z tohto dôvodu
nepoznal ani inštitút vydržania, tento bol do právneho poriadku zavedený až novelou Občianskeho
zákonníka č. 131/1982 Zb. účinnou od 01.04.1983 do 31.12.1991. Právna úprava vydržania pred

01.01.1992 zásadne neumožňovala vydržanie právnickou osobou, lebo táto právnická osoba (obec)
nebola spôsobilým subjektom vydržania. Až zákonom č. 509/1991 Zb., účinným od 01.01.1992 bolo toto
obmedzenie odstránené. Novela civilného kódexu umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej
aj pred 01.01.1992. Podľa § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.1991 sa právnickáosoba mohla stať oprávneným držiteľom, ak s vecou nakladala ako so svojou a bola so zreteľom na
všetky okolnosti v dobrej viere, že jej vec patrí. Právnická osoba sa stala v zmysle ustanovenia § 134
ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsobilým subjektom vydržania. Ak teda držiteľ pozemku (t, j. ten,

kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 01.01.1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej
po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku
vydržaním. Možnosť započítania držby právneho predchodcu je zásadne spojená len s oprávnenou
držbou. V tomto prípade žalobca odvodzuje titul vstupu do držby z prechodu majetku štátu, pričom žiada

o zohľadnenie oprávnenej držby právneho predchodcu a poukazuje na ustálenú judikatúru, konkrétne
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 201/2005 (a tiež 3Cdo/117/94), podľa ktorého
sa držiteľ môže oprávnenej držby ujať aj na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Vždy však
pôjde o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu takýto právny titul
svedčí. Uvedené rozhodnutie však nie je možné aplikovať na súdenú vec. Dobromyseľnosť držiteľa je
potrebné skúmať v každom jednotlivom prípade so zreteľom na všetky okolnosti súvisiace s

tvrdenou držbou, pričom právne významný pre záver o dobromyseľností držby je podľa názoru súdu
najmädôvodneplatnostiprávnehoúkonu.Ustálenájudikatúrasatýkanajmäneplatnostiprávnehoúkonu
z dôvodu nedodržania formy, ktorý nie je prekážkou dobromyseľnosti držiteľa veci, nie je však možné
dospieť k záveru o dobromyseľnosti v prípade neplatnosti právneho úkonu uzatvoreného
v rozpore s § 37 Občianskeho zákonníka, t.j. úkonu, ktorý nebol uzatvorený slobodne, ako tomu je v

danej veci. V nadväznosti na tvrdenie žalobcu, že jeho právny predchodca vstúpil do držby uzatvorením
Kúpnej zmluvy (12.01.1981) a ku dňu 01.01.1992 nehnuteľnosti užíval ako vlastné, poukázal na to, že
žalobcanepreukázalriadnytitulvstupudodržbyjehoprávnehopredchodcu.Samotnédlhodobéužívanie
nehnuteľnosti, ani nerušenie v užívaní pre dobromyseľnosť nepostačuje. Z vykonaného
dokazovania jednoznačne vyplynulo, že právny predchodca žalobcu neužíval nehnuteľnosti od počiatku

ako vlastné, teda nevstúpil v roku 1981 do ich držby (ktorú v tom čase ani platné právo ako inštitút
nepoznalo), naopak, nehnuteľnosti svojvoľne zabral a začal užívať pri vôli skutočného vlastníka ešte v
období roku 1972, a až následne, vynúteným úkonom, ktorý by inak vlastník nehnuteľnosti nezamýšľal
a nemal vôľu uskutočniť (vplyvom bezprávnej vyhrážky) prišlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, avšak so
zreteľom na okolnosti jej uzatvorenia nie je možné dospieť k záveru o dobromyseľnosti nadobúdateľa

pri vstupe do držby a poctivosti nadobúdacieho titulu. Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby)
je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Okolnosti, ktoré
svedčia záveru o existencii dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa tiež právneho dôvodu nadobudnutia
(titulu) - teda okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho, či držiteľ
je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, je nutné posudzovať nielen

zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu
(titulu), z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Dobrá viera je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná
bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Iba vzhľadom na formu právneho úkonu (ústnu alebo i písomnú)
nemožno vylúčiť ani potvrdiť existenciu dobrej viery držiteľa pri nadobúdaní nehnuteľností bez toho,
aby nedošlo k zohľadneniu konkrétnych právnych, ale i skutkových okolností

prípadu spojených s prevodom nehnuteľností -viažucich sa k nadobúdaciemu titulu
(napr. Cpj 69/83 z 30. marca 1992). Dobromyseľnosť je vnútorné presvedčenie konajúceho subjektu,
že nekoná bezprávne, ide o inštitút, ktorý je povahou mravnou kategóriou, preto nie je možné dospieť k
záveru o dobromyseľnosti právneho predchodcu žalobcu v prípade nepoctivosti nadobúdacieho
titulu, a to ani z dôvodu absencie judikatúry k problematike bezprávnej vyhrážky v

rozhodnom období, ako argumentuje žalobca. Právne dôsledky oprávnenej držby nemôže vyvolať vstup
do držby na základe vynúteného právneho úkonu. Ak by dospel k opačnému záveru, t.j. že právny
predchodca bol oprávneným držiteľom od uzatvorenia kúpnej zmluvy v roku 1981 (resp.
od 11.02.1981 keď bola schválená Kúpna zmluva finančným odborom ONV Bratislava - vidiek) až
do 01.01.1992, potom by nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním svedčilo v prospech právneho

predchodcu, a nadobudnutia vlastníctva vydržaním by sa potom nemohol domáhať sám žalobca.
Následný držiteľ by sa mohol stať vlastníkom len vtedy, ak by sám splnil predpoklady pre vydržanie
alebo je tu iný právny dôvod pre nadobudnutie jeho vlastníctva, čo sa nevzťahuje na súdenú vec (právny
predchodca sa nestal vlastníkom z dôvodu neplatnosti nadobúdacieho titulu). Žalobca sa nemohol stať
vlastníkom nehnuteľností ani na základe vlastnej oprávnenej držby (po nadobudnutí účinnosti zák. č.

509/1991 Zb. dňa 01.01.1992), a to z dôvodu, že nebolo v konaní preukázané, že sa vôbec ujal držby
nehnuteľnosti ani kedy sa tak stalo. Žalobca tvrdí, že vstúpil do držby nehnuteľností už nadobudnutím
účinnosti zák. č. 138/1991 Zb., avšak ani toto tvrdenie nepreukázal. Z citovaného ustanovenia § 134
Občianskeho zákonníka vyplýva, že držiteľ musí byť v dobrej viere so zreteľom na všetky okolností,pričom takúto dobrú vieru je potrebné hodnotiť objektívne, nielen z hľadiska subjektívneho presvedčenia
držiteľa, t.j. je potrebné posúdiť, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti
vyžadovať nemohol mať pri vstupe do držby a po celú vydržaciu dobu pochybnosti, či mu vec patrí. Vo

všeobecnosti platí, že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami,
ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom
práva, ktorého obsah vykonáva. O tom, že nie je vlastníkom nehnuteľností, mal žalobca objektívnu
možnosť nadobudnúť vedomosť v čase prebiehajúceho konania ROEP, najneskôr do ich skončenia
01.08.2000. V čase podania žaloby v roku 2009 bola ako vlastník, pozemkov evidovaná O. C., F. T.,

po začatí konania došlo k prechodu vlastníckeho práva k uvedeným pozemkom na dcéru M. Z., F.
C., nar. XX.XX.XXXX a následne na základe Osvedčenia o dedičstve 30D/654/2010, Dnot 62/2010,
právoplatného 09.12.2010 na W.. A.. M. Z., Y.. Z výsluchu bývalej starostky obce,
na ktorý žalobca poukazuje, vyplýva, že žalobca napriek tomu, že mu neboli nehnuteľnosti právnym
predchodcom odovzdané, neskúmal či je vlastníkom. S. G. totiž uviedla, že žalobca vôbec neskúmal,
či vlastní celé ihrisko, neoveroval si to, starostka vôbec nevedela, či je vysporiadané. Nie je potom

možné dospieť k záveru, že žalobca by bol pri obvyklej miere opatrnosti dobromyseľný, že mu vec patrí.
Dobromyseľnosť ani ospravedlniteľnosť omylu nemožno vyvodiť zo zanedbania obvyklej opatrnosti.
Žalobca tak nepreukázal okamih vstupu do držby a ani užívanie nehnuteľností po celú vydržaciu dobu.
Zákon č. 138/1991 Zb. predpokladal spísanie tzv. delimitačných protokolov o prechode vlastníctva a
práva hospodárenia. K takémuto právnemu úkonu vo vzťahu k nehnuteľnostiam parc. č. XXX/XX V. A..

Č..XXX/XXvšaknikdyneprišlo.Zápisprechoduvlastníckehoprávaštátunaobecmalivykonaťpríslušné
strediská geodézie na základe zoznamov potvrdených orgánom miestnej štátnej správy a obecným
zastupiteľstvom, k spísaniu zoznamu obsahujúceho parc. č. XXX/XX V. A.. Č.. XXX/XX. Žalobca mal
zákonnú povinnosť podať do 12 mesiacov od účinnosti tohto zákona návrh na zápis do evidencie
nehnuteľností. K takémuto úkonu však zo strany žalobcu nikdy neprišlo. Nie je preto možné z

vykonaného dokazovania vyvodiť záver, že žalobca sa vôbec ujal držby, teda začal vykonávať faktickú
mocnadvecouanakladaťsvecouakovlastnouúčinnosťouzákonač.138/1991Zb.Samonadobudnutie
účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. neznamená, že žalobca skutočne vstúpil do držby, teda že začal
nakladať s vecou ako vlastnou, pre posúdenie okamihu vstupu žalobcu do držby je preto nadobudnutie
účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. irelevantné (túto skutočnosť by bolo možné posudzovať len ako

domnelý nadobúdací titul). V rámci ROEP žalobca ani do jeho ukončenia 01.08.2000 neuskutočnil
žiadny úkon, z ktorého by bolo možné vyvodzovať jeho presvedčenie, že je
vlastníkom alebo držiteľom nehnuteľností; neuplatnil si v rámci projektu pozemkových úprav žiadne
práva. Žalobca ako tvrdený držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolností vyžadovať,
mohol mať nielen pri vstupe do držby, ale aj po celú vydržaciu dobu pochybnosti, či mu nehnuteľnosti

patria, keďže ako samosprávna jednotka má o.i. aj zákonnú povinnosť viesť majetok v účtovníctve podľa
osobitného predpisu, ale nehnuteľnosti neboli žalobcovi delimitované príslušným národným výborom
po nadobudnutí účinnosti zák. č. 138/1992 Zb. (i keď delimitačné protokoly majú len deklaratórnu
funkciu, § 14 zákona stanovil zákonnú povinnosť ich vyhotovenia pre odovzdávajúce a nadobúdajúce),
nepodal návrh na zápis tvrdeného vlastníckeho práva do evidencie nehnuteľností. Vedomosť o tom, že

nie je vlastníkom nehnuteľností vyplýva napokon aj z uzatvorenia Nájomnej zmluvy na nehnuteľnosti
s vlastníkom nehnuteľnosti. S ohľadom na všetky uzavrel, že žalobca nepreukázal, že je vlastníkom
nehnuteľností, a to tak na základe prechodu vlastníckeho práva jeho právneho predchodcu účinnosťou
zák. č. 138/1991 Zb. ani vydržaním, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.
8. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1,2 C.s.p. a úspešnému

žalovanému priznal náhradu trov (celého) konania v rozsahu 100 %, pričom o ich výške rozhodne po
právoplatnosti rozsudku.
9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zmeny a vyhovenia podanej žalobe v celom rozsahu, dôvodiac tým, že súd prvej inštancie súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365

ods. 1 písm. f/ C.s.p.), jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.
1 písm. h/ C.s.p.) a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.). Namietal, že záver súdu o neplatnosti kúpnej zmluvy pre údajnú
absenciu slobodnej vôle právneho predchodcu žalovaného neobstojí, nakoľko vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Okolnosti, na ktoré súd v rozsudku poukázal, nemajú charakter

resp.žiadnymspôsobomnepreukazujúexistenciubezprávnejvyhrážkyzktorejsúdvyvodzujeabsolútnu
neplatnosť kúpnej zmluvy. V tejto súvislosti poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR vo veci sp. zn. 3Cdo58/2012 zo dňa 27.06.2013, podľa ktorých bezprávna vyhrážka je okolnosť
takého druhu a intenzity, ktorá pôsobí na konajúceho tak, že pod jej vplyvom sú v ňom vyvolané obavyalebo strach, ktoré ho následne vedú k urobeniu právneho úkonu, ktorý by inak neurobil. Vyhrážka musí
byť bezprávna (právom nepodložená). O bezprávnu vyhrážku ide jednak vtedy, keď sa ňou vynucuje
niečo, čo nie je dovolené ňou vynucovať, jednak vtedy, keď sama táto okolnosť (vyhrážka) je dôvodná,

avšak jej prostredníctvom sa vynucuje niečo, na čo vyhrážka nesmie byť zneužitá. Bezprávna vyhrážka
nemusí spočívať len vo výslovnom (ústnom alebo písomnom) prejave vyhrážajúceho sa; o bezprávnu
vyhrážku môže ísť tiež pri protiprávnom faktickom konaní, ktoré má znaky psychického donucovacieho
prostriedku prelamujúceho vôľu donucovaného a nútiaceho ho urobiť úkon, ktorý si neželá. Donucovaná
osoba potom uzavrie zmluvu podľa pokynov stanovených budúcim spoluúčastníkom zmluvy, ktorú by -

nebyť dôvodného strachu o svoju osobu, prípadne o svoje záujmy - za normálnych okolností neuzavrela.
Medzi bezprávnou vyhrážkou a urobením právneho úkonu musí byť vzťah príčiny a následku a o
bezprávnu vyhrážku pôjde v prípadoch, keď osoba urobí úkon, ktorý si neželá, a to z dôvodnej obavy
alebo strachu o svoju osobu prípadne o svoje záujmy. Okolnosti, ktoré podľa názoru prvostupňového
súdu dostatočne preukazujú existenciu bezprávnej vyhrážky však žiadnym spôsobom ani nenasvedčujú
tomu, že právna predchodkyňa žalovaného by mala dôvodný strach či obavu o seba alebo o svoje

záujmy v dôsledku čoho by podpísala predmetnú kúpnu zmluvu. Nehovoriac o tom, že súd v rozsudku
ani neuviedol, na základe akých dôkazov mal za preukázanú existenciu okolností preukazujúcich podľa
jeho názoru existenciu bezprávnej vyhrážky. Listinné dôkazy svedčia len o tom, že právna predchodkyňa
žalovaného požadovala od MNV v Marianke náhradný pozemok, keďže MNV jej neudelilo súhlas s
výstavbou záhradnej búdy na predmetnom pozemku. Žiadna z predložených listín nenasvedčuje a

žiadnym spôsobom nepreukazuje, že by právna predchodkyňa bola donútená k uzatvoreniu kúpnej
zmluvyzdôvodustrachučiobavyosvojuosobu.Vovzťahu kpreukázaniuúdajnejexistencie
bezprávnej vyhrážky sú bezpredmetné čestné vyhlásenia, na ktoré sa súd v napadnutom rozsudku
odvoláva, nakoľko z ich úplne všeobecného a vopred predtlačeného obsahu je zrejmé, že za bezprávnu
vyhrážku vyhlasovatelia považovali výlučne hrozbu vyvlastnenia bez akýchkoľvek súvislostí s údajnou

výstavbou na dotknutom pozemku, pričom samotná hrozba vyvlastnenia nie je bezprávnou vyhrážkou.
Nesúhlasil ani so záverom, že nepreukázal, že by právo hospodárenia s predmetnými nehnuteľnosťami
patrilo miestnemu národnému výboru z niektorého zo zákonom predpokladaných dôvodov a vytkol súdu
prvej inštancie, že sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho právnou argumentáciou o
existencii práva hospodárenia ako podmienke nadobudnutia vlastníckeho práva k dotknutým

pozemkom. Existencia práva hospodárenia s ohľadom na platnú právnu úpravu v rozhodnom čase
sozreteľomnaust.§8,§10vyhl.119/1988Zb.,ohospodárení snárodnýmmajetkom,vyplýva
i z toho, že v danom prípade sa nejedná o prebytočný alebo neupotrebiteľný majetok a z toho dôvodu nie
je možné na daný prípad aplikovať ustanovenie § 8 od 2 cit. vyhlášky, pričom neexistuje žiaden dôkaz o
tom,žebybolpredmetnýmajetok vminulostiklasifikovanýakoprebytočnýaleboneupotrebiteľný.

Uvedené je zrejmé aj zo skutočnosti, že právo hospodárenia k predmetnému nehnuteľnému majetku
nebolo prevedené na miestny národný výbor hospodárskou zmluvou z inej socialistickej organizácie,
ale v dôsledku výkupu od pôvodného vlastníka v prospech Československého štátu na
základe kúpnej zmluvy, a to za účelom plnenia konkrétnych úloh, na ktoré mal, ako aj v súčasnosti má,
predmetný majetok slúžiť - verejnoprospešné účely - vybudovanie športového areálu, tak ako vyplýva aj

z listu Miestneho národného výboru Marianka adresovaného Okresnému národnému výboru Bratislava
- vidiek zo dňa 05.02.1981. V danom prípade nešlo ani o majetok, pri ktorom by nebol
záujem, aby zostal v celospoločenskom vlastníctve v zmysle § 10.cit. vyhl. Neexistuje
žiaden dôkaz o tom, že by predmetný majetok bol v minulosti odovzdaný do trvalého užívania inej
socialistickej organizácii. Táto skutočnosť je rovnako zrejmá už zo samotnej kúpnej zmluvy, z obsahu a

účeluktorejjenaopakzrejmýzáujemnadobudnúťpredmetnýmajetokdocelospoločenskéhovlastníctva.
Miestny národný výbor vykonával právo hospodárenia s predmetným nehnuteľným majetkom, avšak nie
podľa § 8 ods. 2 vyhl. alebo § 10 ods. 1 vyhl., ale podľa § 35 zákona č. 69/1967 Zb. o
národných výboroch, z ktorého v spojení s ust. § 4 ods. 2 vyhl. 119/1988 Zb. o hospodárení s národným
majetkom, vyplýva, že pokiaľ ide o vytváranie podmienok pre rozvoj telesnej výchovy a

športu, tak národné výbory vykonávali svoju pôsobnosť samostatne. Niet pochýb o tom a je zrejmé,
že pozemky nadobudnuté za účelom vybudovania ihriska sú takým majetkom, ktorý slúži pre rozvoj
telesnej výchovy a športu, starostlivosť o vytváranie podmienok pre rozvoj telesnej výchovy a športu
zákonodarca zveril osobitne národným výborom (§ 35 zák. 69/1967Zb o národných
výboroch), a teda predmetné pozemky slúžili na plnenie úloh národného výboru (vytváranie podmienok

pre rozvoj telesnej výchovy a športu). Spoločenský záujem zároveň logicky vyžadoval, aby pozemky
zostali v celospoločenskom vlastníctve pre budúce úlohy (výstavba ihriska) a preto možno jednoznačne
konštatovať, že v zmysle § 35 zákona č. 69/1967Zb o národných výboroch s predmetnými pozemkami
hospodárilnárodnývýbor,atedaexistenciaprávahospodáreniajevtomtoprípadepreukázanáazrejmá,pričom novelizáciou Hospodárskeho zákonníka účinnou od 01.07.1988 bol právny pojem trvalá „správa
národného majetku“ nahradený pojmom „právo hospodárenia“, a teda niet pochýb o tom,
že nehnuteľnosti v trvalej správe národného výboru boli nehnuteľnosťami, ku ktorým mal národný výbor

následne právo hospodárenia. Keďže niet pochýb o tom, že národnému výboru v Marianke patrilo právo
hospodárenia k predmetným pozemkom z titulu § 35 zákona č. 69/1967 Zb. o národných výboroch,
tieto na neho prešli v zmysle § 2 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. a neobstojí teda ani arbitrárny záver súdu
o tom, že nepreukázal, že by patrilo právo hospodárenia miestnemu národnému výboru z niektorého
zo zákonom predpokladaných dôvodov. Namietal tiež správnosť konštatovania súdu prvej inštancie,

že predmetom prevodu vlastníctva bol les. Pozornosti prvoinštančného súdu totiž zjavne unikli listinné
dôkazy predložené v konaní, a to konkrétne „Súpis parciel Obec: O. so stavom k 01.01.1965“ (ktorým
bol v súlade so zákonom aktualizovaný faktický stav nehnuteľností v jednotlivých kat. územiach - zákon
č. 22/1964 Z. z. ) zo zbierky listín katastrálneho operátu vedeného OÚ Malacky, z ktorého jasne
vyplýva, že k tomuto dátumu už bol dotknutý pozemok evidovaný ako poľnohospodárska pôda a nie
ako lesný pozemok, a to ešte pred podpisom kúpnej zmluvy. Záver súdu o tom, že predmetom prevodu

vlastníctva je les s poukazom na vyššie uvedené neobstojí nakoľko je v priamom rozpore s vykonaným
dokazovaním. Napokon nesúhlasil ani so záverom súdu, že nepreukázal riadny titul vstupu do držby
jeho právneho predchodcu, nakoľko nedošlo k žiadnej bezprávnej vyhrážke v dôsledku ktorej by právna
predchodkyňa žalovaného uzatvorila predmetnú kúpnu zmluvu t.j. právny úkon - kúpna zmluva nebola
vynútená, tak ako uvádza súd. Uzatvorením a schválením kúpnej zmluvy v súlade s vtedajšími platnými

právnymi predpismi sa jeho právny predchodca stal dobromyseľným držiteľom predmetných pozemkov.
Dobromyseľnosť svojho právneho predchodcu pritom odvodzuje práve z titulu kúpnej zmluvy (ktorá bola
uzatvorená slobodne a vážne), na základe ktorej pozemky užíval a staral sa o ne ako o vlastné,
čo napokon vyplýva aj z vykonaného dokazovania (nie je sporné, že pozemky boli užívané ako športový
areál). Čo sa týka vyslovenej pochybnosti súdu o tom, kedy sa právny predchodca ujal držby pozemkov,

túto považuje za neopodstatnenú, nakoľko z dokazovania jasne vyplýva, že došlo k
uzatvoreniu kúpnej zmluvy (schválená dňa 11.02.1981) a súčasne, že na pozemkoch bol v tom
čase zo strany právneho predchodcu žalovaného budovaný športový areál, t.j. držba pozemkov bola
preukázaná, pričom jeho právny predchodca sa ujal oprávnenej a dobromyseľnej
držby pozemkov uzavretím kúpnej zmluvy. Namietal, že neobstojí ani záver súdu, že nepreukázal

užívanie nehnuteľností po celú vydržaciu dobu, nakoľko tento nemá oporu vo vykonanom dokazovaní
ani v relevantných platných právnych predpisoch. Poukázal v tejto súvislosti na judikatúru týkajúcu sa
vydržania nehnuteľnosti právnickou osobou, konkrétne na rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 201/2005,
rozhodnutiaNSČR,sp.zn.22Cdo/506/1998,NSČR,sp.zn22Cdo/2233/2005akonštatoval,ženakoľko
je preukázané, že na predmetných pozemkoch je obecný športový areál, s ktorým vždy hospodáril a

užíval ho Miestny národný výbor Marianka ako subjekt hospodáriaci s majetkom Československého
štátu (dobromyseľná držba je preukázaná od 11.02.1981) a následne žalobca, a to počnúc dňom
24.11.1990, kedy v zmysle ust. § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí na neho ex lege prešlo
vlastníctvo k nehnuteľnostiam, nadobudnutým Československým štátom, v čase, keď zákonodarca
umožnil právnickým osobám nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním t.j. od 01.01.1992, splnil

všetky zákonom stanovené podmienky na nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným pozemkom
vydržaním, a teda sa vlastníkom predmetných pozemkov stal aj titulom vydržania, a to počnúc dňom
01.01.1992. Zdôraznil, že skutočnosť, na ktorú súd poukazuje, a to že pozemky neboli delimitované
v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. nemá žiaden vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcom,
nakoľko žiaden platný právny predpis nestanovuje, že vlastnícke právo žalobcu v prípade nespísania

delimitačnéhoprotokoluzaniká.ObdobnemožnokonštatovaťajvovzťahukROEP,kedyadministratívne
neuplatnenie si vlastníckeho práva nezbavuje skutočného vlastníka nehnuteľnosti práva domáhať sa
svojho vlastníctva či už súdnou alebo mimosúdnou cestou. Poukázal v tejto súvislosti i na to, že Okresný
súd Malacky nikdy doposiaľ nemal pochybnosť o tom, že žalobca sa stal vlastníkom nehnuteľností
(iných pozemkov, ktoré boli predmetom obdobných súdnych konaní na tunajšom súde) aj napriek tomu,

že absentovali delimitačné protokoly a k pozemkom sa neprihlásil v rámci ROEP
(rozsudky vo veciach sp. zn. 4C/454/2009, 5C/454/09, 5C/453/09). Na základe uvedeného zhrnul, že
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nezákonný a nepreskúmateľný, keď súd účelovo opomenul
jeho argumentáciu a žiadnym spôsobom sa s ňou nevysporiadal, nehovoriac o tom,
že nesprávne vyhodnotil dôkazy, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a porušil tak jeho

právo na spravodlivé súdne konanie a rozhodnutie.
10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí zásadne od
počiatku (ex tunc), od okamihu vzniku právneho úkonu. Preto zásadne každé plnenie, poskytnuté hocidobrovoľne na základe takéhoto právneho úkonu, je bezdôvodným obohatením, a to už od okamihu,
kedy bolo poskytnuté. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade,
že na jeho základe už bolo napr. plnené alebo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do

katastra nehnuteľností. Účinky absolútnej neplatnosti pôsobia definitívne, aj keby dôvod neplatnosti
právneho úkonu dodatočne odpadol. Absolútne neplatný právny úkon nemožno teda zhojiť dodatočným
schválením (ratihabíciou) a nemožno ho konvalidovať dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti ani
napraviť splnením povinnosti. Právo dovolať sa absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa nepremlčuje,
absolútnej neplatnosti sa možno dovolať bez časového obmedzenia. Je tomu tak preto, že z takéhoto

právnehoúkonunevzniknúžiadneprávnenásledky.Zdôraznil,žekúpnazmluvajevdanejveciabsolútne
neplatná, a to z dôvodu bezprávnej vyhrážky, za ktorú sa považuje vyhrážka, ktorou je vynucované
niečo, čo nesmie byť vynucované, pričom môže spočívať v tom, že sa vyhráža niečím, čo hroziaci
vôbec nie je oprávnený vykonať, alebo čo síce oprávnený vykonať je, ale nesmie tým hroziť tak,
aby niekoho pohol k určitému právnemu úkonu, nie je nutné, aby cieľ, ktorý je sledovaný použitím
bezprávnej vyhrážky, bol sám protiprávny. Musí ísť taktiež o vyhrážku takého druhu a takej intenzity,

aby podľa okolností a povahy konkrétneho prípadu u toho, voči komu bola použitá, vzbudila dôvodnú
obavu a vyhrážka musí byť adresovaná tomu, koho právny úkon sa vynucuje alebo osobám jemu
blízkym. Zdôraznil, že Národné výbory mali v dobe uzatvárania zmluvy postavenie orgánov socialistickej
štátnej moci a správy v krajoch, okresoch a obciach (§ 1 ods. 1 veta prvá zákona č. 69/1967 Zb.
o národných výboroch), ktorým zásadne prislúchal výkon štátnej správy v jej územných obvodoch

(§ 5 ods. 1 citovaného zákona) a ktorým bola daná aj samostatná pôsobnosť (§
38 citovaného zákona). V medziach svojej samostatnej pôsobnosti vystupovali v právnych vzťahoch
vo svojom mene a na svoj účet. Národný výbor však ani v rozhodnom období nebol zameniteľný s
československým štátom, aj keď za neho v zákonom vymedzených prípadoch čoby jeho orgán konal.
I keď teda v posudzovanej veci uzatváral kúpnu zmluvu menom štátu

miestny národný výbor, bol účastníkom zmluvy na strane kupujúceho československý štát. Neexistenciu
bezprávnej vyhrážky v posudzovanej veci nemožno usudzovať z toho, že predmetné pozemky boli
predtým vedené na zozname pozemkov určených na výstavbu rodinných domčekov a že ako také mohli
byť vyvlastnené. Podstatné je, či predávajúci, ktorý nebol povinný kúpnu zmluvu s kupujúcim
uzavrieť, k tomu bol prinútení nedovoleným psychickým nátlakom, ktorý vzbudzoval dôvodný strach, že

sa hrozba - v danom prípade hrozba faktickou okupáciou pozemkov pri stavebných prácach bez ohľadu
na to, či pristúpi na dohodu - uskutoční. V čase uzavretia kúpnej zmluvy boli už na pozemku, ktorý bol
predmetom zmluvy, postavené sociálne zariadenia pre futbalový oddiel, t.j. bola realizovaná stavebná
činnosť, čo potvrdzuje List Okresného národného výboru Bratislava - vidiek, odbor výstavby zo dňa
19.04.1977, ako aj List Výboru ľudovej kontroly ONV Bratislava - vidiek zo dňa 05.07.1976. Z uvedených

listinných dôkazov jednoznačne vyplýva, že na spornom pozemku už prebiehala stavebná činnosť,
a to ešte pred prevodom vlastníckeho práva na československý štát, v dôsledku čoho predávajúca
p. O. C. pod tlakom bezprávnej vyhrážky, bola prinútená k uzavretiu kúpnej
zmluvy, t.j. právny úkon zo strany predávajúcej nebol urobený slobodne, čo má za následok jeho
absolútnu neplatnosť. Právna predchodkyňa žalovaného by bez bezprávnej vyhrážky kúpnu zmluvu

neuzavrela, pretože mala v pláne na pozemku stavbu záhradnej chatky. Tvrdenie žalobcu, že žiadna
z predložených listín nenasvedčuje a nepreukazuje, že by právna predchodkyňa
žalovaného bola donútená k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, z dôvodu strachu či obavy o svoju osobu je
absolútne mylné, pretože, ako je všeobecne známe, v čase v ktorom bola kúpna zmluva uzatvorená,
boli všetci občania, ktorých záujmy neboli rovnaké ako záujmy komunistického režimu, perzekvovaní,

nevynímajúc obrovský niekoľko generačný dopad na osobný a pracovný život celej rodiny. Vzhľadom,
na už prebiehajúce stavebné práce na sporných pozemkoch, ešte pred uzatvorením kúpnej zmluvy, je
zrejmé, že tieto boli fakticky okupované bez súhlasu vlastníka. Poukázal tiež na to, že ak by sporný
pozemok aj bol evidovaný ako poľnohospodárska pôda, na jeho prevod by bolo nevyhnutné aplikovať
následné ustanovenia zákona č. 53/1966 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, podľa

ktorých bolo nevyhnutné rozhodnúť o odňatí poľnohospodárskej pôdy poľnohospodárskej výrobe, a mal
o tom rozhodovať orgán ochrany poľnohospodárskeho pôdneho fondu. K zmluve o prevode sporného
pozemku, ku ktorému malo družstvo právo družstevného užívania, bol naviac potrebný súhlas družstva,
pričom o oboch týchto skutočnostiach žalobca nepredložil žiadny dôkaz, hoci zo záznamu
spísaného na miestom národnom výbore v Marianke dňa 21.11.1977 okrem iného vyplýva, že šetrením

bolo zistené, že pozemky (poľnohospodárska pôda) boli v užívaní JRD. Ak by boli sporné pozemky
vedené ako les, bolo by nevyhnutné aplikovať na prevod ustanovenia § 2, ods. 3, § 4, ods. 2 a §
11 ods. 1 zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch, podľa ktorých ak došlo k vyňatiu lesných pozemkov z lesného
pôdneho fondu, resp. ak ich mal spravovať niekto iný ako štátna organizácia lesného hospodárstva,o tejto skutočnosti mohol rozhodnúť iba orgán štátnej správy lesného hospodárstva, pričom o tejto
skutočnosti žalobca taktiež nepredložil žiadny dôkaz. V súvislosti s otázkou vydržania poukázal na ust.
§ 134 Občianskeho zákonníka, § 135a Občianskeho zákonníka, účinného od 01.04.1983,

a zdôraznil, že za oprávnenú držbu sa považuje nakladanie s vecou ako so svojou, ak držiteľ je so
zreteľom na všetky okolnosti (t.j. aj okolnosti nadobudnutia držby) dobromyseľný v tom, že mu vec patrí
ako vlastníkovi. Oprávnená držba nemôže spočívať v takom omyle držiteľa, ktorému sa tento mohol pri
bežnejopatrnostivyhnúť.Omyldržiteľamusíbyťospravedlniteľný.Omyljeospravedlniteľný,ak k
nemu došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval obvyklou mierou opatrnosti' ktorú možno so zreteľom

na okolnosti konkrétneho prípadu od každého vyžadovať. Ospravedlniteľným omylom výnimočne môže
byť aj právny omyl. Právny omyl spočíva v nesprávnej kvalifikácii právneho stavu, na základe ktorého
sa držiteľ chopil držby veci. Môže tiež vychádzať z neznalosti alebo z neúplnej
znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia
právnych následkov určitých právnych skutočnosti. Právny omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti
jednoznačneformulovanéhoustanoveniaObčianskehozákonníkaplatnéhovdobe,kedysadržiteľujíma

držby, nie je ospravedlniteľný (Rozsudok NS ČR zo dňa 10.10.2002, sp. zn. 22 Cdo 490/2001). Pokiaľ
bezprostredný predchodca držiteľa nebol držiteľom oprávneným, nemôže si oprávnený držiteľ započítať
vydržaciu dobu vzdialenejšieho predchodcu, od ktorého nadobudol držbu bezprostredný predchodca
(rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 11.04.2001. sp. zn. 22 Cdo 1110/2000). Ak boli do 31.12.1991
splnené predpoklady pre vydržanie vlastníckeho práva, vznik právnych vzťahov, ako aj nároky z nich

vzniknuté sa posudzujú podľa Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.1991(ZSP 51/1996).
Posúdenie toho, či je držiteľ s prihliadnutím na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec alebo právo
patrí, nemôže vychádzať len z hodnotenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa sa musí
vzťahovať aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda i na právny dôvod,
ktorý by mohol mať za následok vznik práva (rozsudok NS ČR zo dňa 28.04.1997, sp. zn. 2 Cdon

1178/96). Nestačí dokazovanie zamerať len na zistenie subjektívnych predstáv držiteľa vychádzajúcich
len z právneho dôvodu (nadobúdacieho titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik
práva, ale vždy treba zisťovať aj konkrétne objektívne okolnosti, z ktorých sa dá usúdiť, že subjektívne
presvedčenie držiteľa, že je vlastníkom, je dôvodné. Tento originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva
musí byť preukázaný splnením jednotlivých podmienok vydržania (právny dôvod držby, jej oprávnenosť,

nepretržitosť a nerušenosť) (rozsudok NS SR zo dňa 14.10.2008, sp. zn. 5 Cdo
92/2008). Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych
predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností.
Vzhľadom na všeobecne uznanú zásadu neznalosť zákona neospravedlňuje vyplývajúcu zo samej
podstaty práva, právny omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného

ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v čase, keď sa držiteľ ujal držby, nie je
neospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípade, keď znenie zákona
je nejasné a pripúšťa rôzny výklad (uznesenie NS SR zo dňa 27.10.2010, sp. zn. 4 Cdo 283/2009).
Osobitne zdôraznil, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo z nedokonalej znalosti celkom
jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je neospravedlniteľný právny omyl.

Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona účastníka neospravedlňuje,
pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou
právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť (uznesenie ÚS SR zo dňa 06.05.2014, sp. zn. III. ÚS
311/2014).Konštatoval,ženadobudnutievlastníckehoprávavydržaním uprávnehopredchodcu
účastníka,ktorýsavsúdnomkonanídomáhaurčeniasvojhovlastníckehopráva,bezďalšiehonezakladá

záver o vlastníckom práve takéhoto účastníka. Ak by sporný pozemok právni predchodcovia držiteľa
vydržali, zostal by v ich vlastníctve. Právny nástupca by ho mohol vydržať len vtedy, ak by existovala
jeho dobromyseľnosť o tom, že na základe prevodnej zmluvy nadobudol aj sporný
pozemok a oprávnená držba by trvala dovtedy, kým uplynula vydržacia doba 10 rokov. Oprávnený držiteľ
si môže započítať do doby potrebnej na vydržanie veci či práva, dobu oprávnenej držby svojho právneho

predchodculenvtedy,aktensámvecčiprávonevydržal.Akvecvydržalužprávnypredchodcaúčastníka
uplatňujúceho si svoje vlastníctvo k veci z titulu vydržania, tento účastník môže nadobudnúť vlastníctvo
k veci vydržaním len jej oprávnenou držbou po celú vydržaciu dobu, zápočet doby právneho predchodcu
je v takomto prípade logicky vylúčený (rozsudok KS BB zo dňa 16.02.2016, sp. zn. 13 Co/1273/2014).
Poukázal na to, že časť sporných pozemkov bola využívaná ako cesta, ďalšia časť ako záhradkárska

osadaačiastočneobytnázástavba,čopotvrdilajznalecIng.OndrejSovavosvojomznaleckomposudku
č. 50/2013 zo dňa 11.12.2013, teda túto časť sporných pozemkov žalobca vôbec nemal v
držbe. To, že oplotenie areálu nie je totožné s obvodom pôvodných parciel vyplýva aj zo znaleckého
posudku Ing. Mikuláša Granda zo dňa 20.07.1990. Ako bolo uvedené vyššie, z vydržaniasú vylúčené verejné veci, t.j. aj cesta užívaná verejnosťou, ktorá je na sporných pozemkoch. Z výsluchu
svedkyne S. G.Č., ktorú predložil žalobca z konania vedeného na Okresnom súde Malacky, sp. zn.
6C/213/2014 vyplýva, že si myslela, že pozemok pod ihriskom je obecný a že je vysporiadaný, avšak

sporné pozemky nie sú pod ihriskom, sú vedľa neho, ako sme už niekoľkokrát tvrdili. To, či je obec
vlastníkom ihriska si neoverovala a vôbec nevedela, či je to vysporiadané. Taktiež uviedla, že v roku
1998 začala obec vysporiadavať majetky obce, lebo sa pripravoval ROEP, ale pri lom už nebola. Pri
normálnej opatrnosti, ktorú je možné od každého požadovať, by si každý existenciu práva, prípadne
právneho titulu, ktorý mal za následok jeho vznik, overil - v tomto prípade stačil náhľad do katastra

nehnuteľností. Dobromyseľnosť pri vydržaní je vždy spojená s omylom držiteľa, no nie každý omyl
zakladá držiteľovu dobromyseľnosť. Záleží na tom, či mýliaci sa postupuje s obvyklou mierou opatrnosti.
Obvyklá miera opatrnosti, akú možno od každého požadovať, určite nie je zachovaná v prípade, ak
sa omyl zakladá na neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia právneho predpisu (právny
omyl), vzhľadom na zásadu „neznalosť zákona neospravedlňuje“. V čase uzatvárania kúpnej zmluvy
bolo platné jednoznačné ustanovenie § 37 OZ, o tom, že právny úkon sa musí urobiť slobodne a

vážne, určite a zrozumiteľne. Ako bolo už niekoľkokrát uvedené, predávajúca kúpnu zmluvu neuzatvorila
slobodne, išlo o absolútne neplatný právny úkon. Je potrebné uviesť, že aj judikatúra Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vyvodzuje, že oprávnenú držbu právnickej osoby pred 1.1.1992 je možné započítať
do vydržacej doby, avšak len za predpokladu, že išlo o oprávnenú držbu. Ak žalobca tvrdí, že si môže
započítať do doby oprávnenej držby držbu právneho predchodcu, s týmto nemôže súhlasiť, pretože

kupujúci nemohol byť a ani nebol dobromyseľný, keďže sporné pozemky začal užívať bez právneho
titulu, ktorý si následne, bezprávnou vyhrážkou od predávajúcej vynútil a z tohto dôvodu teda nie je
možné započítať držbu právneho predchodcu žalobcu, keďže táto nebola dobromyseľná. Nezabúdajúc
na skutočnosť, že žalobca nie je právnym nástupcom pôvodného kupujúceho, keďže na neho v
zmysle zákona o majetku obcí neprešlo vlastnícke právo k sporným pozemkom. Žalobca sám nemohol

vydržať vlastnícke právo k sporným pozemkom, pretože nepreukázal ani titul oprávnenej držby, ani
dobromyseľnosť, ktorá musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti,
ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal
alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Poukázal na
to, že žalobca je vlastníkom viacerých nehnuteľností v katastrálnom území O., s tým, že zápis prechodu

vlastníckeho práva štátu na obec v evidencii nehnuteľností vykonali príslušné strediská geodézie na
základe zoznamov potvrdených orgánom miestnej štátnej správy a obecným zastupiteľstvom. V týchto
tzv. delimitačných protokoloch nikdy neboli uvedené sporné pozemky, o čom žalobca vedel, keďže k
iným nehnuteľnostiam v obci v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí tieto protokoly katastru
predkladal a skutočnosť, že sporné pozemky nie sú uvedené v delimitačných protokoloch nenamietal

ani pri konaní o obnove evidencií pozemkov. Žalobca vzhľadom na vyššie uvedené nemohol a ani nebol
dobromyseľný v tom, že je vlastníkom sporných pozemkov, nakoľko už v roku 1991 vedel o
existenciizákonaomajetkuobcíaexistenciidelimitačnýchprotokolov,ktorébolipodkladomnaevidenciu
jeho vlastníckeho práva k majetku. Naviac, v čiastke 3 ročník XXXII. 2000 Spravodajcu Úradu geodézie,
kartografie a katastra SR z bodu 35 jednoznačne vyplýva, že register obnovenej evidencie pozemkov

bol v katastrálnom území O. zapísaný do katastra nehnuteľností dňa 01.08.2000. Podklady potrebné
na zostavenie registra sa zisťovali z katastrálneho operátu, štátnych archívov, z listín predložených
účastníkmi konania, z údajov poskytnutých nájomcami pozemkov, pozemkovými spoločenstvami alebo
inými oprávnenými osobami, z výpovedí svedkov a z iných dôkazov získaných najmä pri prešetrovaní v
obci. Zástupca obce O. bol členom komisie na obnovu evidencie pozemkov, dokonca jej predsedom a aj

napriek tejto skutočnosti si žalobca v rámci tohto konania neuplatnil tvrdené vlastnícke právo k sporným
pozemkom, či už titulom kúpnej zmluvy alebo titulom vydržania. Napokon uviedol, že účastníkmi zmluvy
zo dňa 21.1.1981 bola na strane predávajúceho O. C. a na strane kupujúceho Československý štát,
zastúpenýOkresnýmnárodnýmvýboromBratislava-vidiek,zastúpenýmiestnymnárodnýmvýboromO..
Nikde v zmluve nie je uvedené, ktorá štátna organizácia má spravovať nadobudnutý národný majetok.

Národný výbor len zastupoval kupujúceho Československý štát, pričom zo zastúpenia vznikli práva
a povinnosti priamo zastúpenému. Národný majetok, n ktorého pri jeho nadobudnutí štátom nie je z
právneho úkonu alebo úradného rozhodnutia zrejmé, ktorá štátna organizácia ho má spravovať, je v
dočasnej správe príslušného okresného národného výboru. Ustanovenia hospodárskeho zákonníka sú
v tomto smere jednoznačné, z právneho úkonu alebo z úradného úkonu má byť zrejmé,

ktorá štátna organizácia má spravovať národný majetok pri jeho nadobudnutí. Ak to tak nie je, je národný
majetok v dočasnej správe okresného národného výboru. Sám žalobca vo
svojich vyjadreniach uvádza, že dotknutý majetok nadobudol štát, čo je aj v súlade so zmluvou, národný
výbor bol iba zástupcom Československého štátu a v zmluve absentuje akékoľvek ustanovenie o určeníorganizáciezabezpečujúcejsprávunadobudnutéhomajetku.Vprípade,akbybolaspornákúpnazmluva
platná, prevádzaný majetok by bol v dočasnej správe okresného národného výboru, nie miestneho
národného výboru. V plnej miere sa v tejto súvislosti stotožnil s uznesením Krajského súdu

v Bratislave v predmetnej veci zo dňa 09.06.2015, kde okrem iného v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že právo hospodárenia s národným majetkom ku dňu 24.11.1990 upravoval Hospodársky
zákonníka a vykonávacia vyhláška č. 119/1988 Zb. o hospodárení s národným majetkom. Národným
výborom mohlo patriť právo hospodárenia len v prípadoch uvedených v § 8 ods. 2 a 10 ods. 1 citovanej
vyhlášky, pričom o tejto skutočnosti neboli predložené žiadne dôkazy. Ak teda nebolo možné preukázať

právo hospodárenia k 24.11.1990, potom platí, že pozemky dočasne spravoval okresný národný výbor.
Dočasná správa však nezakladá prechod pozemku z vlastníctva štátu do vlastníctva obce. Inštitút práva
hospodárenia s národným majetkom zakotvila vyhláška č. 119/1988 Zb. o hospodárení s
národným majetkom súčinnosťou od 01.júla 1988. Právo hospodárenia s národným majetkom
nahradilo vlastne právo správy národného majetku, ktorú ako právnu formu výkonu štátneho vlastníctva
poznali právne predpisy pred 1. júlom 1988. Od práva hospodárenia s národným majetkom treba odlíšiť

dočasnú správu národného majetku, ktorú vykonával v rozhodnom čase (ku dňu účinnosti zákona č.
369/1990 Zb.) podľa § 65 ods. 3 Hosp. zák. a vyhlášky 61/1986 Zb. príslušný okresný národný výbor,
ak citovaná vyhláška alebo osobitný predpis neustanovili inak. Pre prechod majetku štátu (Slovenskej
republiky) do vlastníctva obce však dočasná správa okresným národným výborom nepostačovala. Ako
už bolo povedané, zák. č. 138/1991 Zb. v ustanovení § 2 ods. 1 stanovil ako podmienku prechodu

vlastníctva na obec, aby k veci patrilo k 24. novembru 1990 právo hospodárenia národnému výboru.
Právo hospodárenia s národným majetkom k 24. novembru 1990 upravoval Hospodársky zákonník (zák.
č,109/1964Zb.vzneníneskoršíchpredpisov) avykonávaciavyhláškafederálnehoministerstva
financií č. 119/1988 Zb. o hospodárení s národným majetkom. Vykonávacia vyhláška
v § 4 ods. 1 prvá veta stanovila, že právo hospodárenia s národným majetkom patrí tej organizácii,

ktorá je poverená úlohami, na plnenie ktorých národný majetok slúži, pokiaľ nie je touto vyhláškou alebo
osobitným predpisom ustanovené inak (zákon o pozemných komunikáciách, zákon o lesoch, vodný
zákon, banský zákon). Z uvedeného vyplýva, že vyhláška alebo osobitné predpisy mohli ustanoviť,
že právo hospodárenia s poľnohospodárskymi pozemkami môže patriť aj takej organizácii, ktorá nie
je poverená úlohami, na plnenie ktorých tento majetok slúži. Ak ale nebolo takejto výslovnej úpravy,

právo hospodárenia s poľnohospodárskymi pozemkami mohlo patriť len organizácii, ktorá bola poverená
úlohami, na plnenie ktorých je poľnohospodárska pôda určená. Národným výborom mohlo toto právo
patriťlenvprípadochuvedenýchv§8ods.2vyhláška,podľaktoréhoprávohospodáreniasprebytočným
nehnuteľným majetkom, pri ktorom je záujem, aby zostal v celospoločenskom vlastníctve, o ktorý
neprejavili záujem organizácie a štátne podniky, prevedie organizácia na miestny národný výbor. Právo

hospodárenia s poľnohospodárskou pôdou sa prevedie vždy na okresný národný výbor. Toto právo
(právohospodárenia)mohlonárodnémuvýborupatriťajzapodmienokuvedenýchv§10ods.2vyhlášky.
Z doterajšieho priebehu konania nemožno uzavrieť, že by národný výbor nadobudol právo hospodárenia
z niektorého dôvodu vyššie uvedeného. Za predpokladu, že právo hospodárenia k 24. novembru 1990
nevykonávala štátna organizácia, ktorej predmetom činnosti bola poľnohospodárska výroba, potom

treba mať za to, že pozemky dočasne spravoval okresný národný výbor (§ 59 ods. 3 Hospodárskeho
zákonníka). Dočasná správa však vylučuje ich prechod do vlastníctva obce, nakoľko predpokladom
prechodu poľnohospodárskych pozemkov do vlastníctva obce je existencia práva hospodárenia, ktoré
patrilo národnému výboru k rozhodnému obdobiu, t.j. ku dňu účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. o
obecnomzriadení,tedak24.novembru1990(rozsudokNSSRzodňa23.07.2003,sp.zn.MCdo56/01).

V pozemnoknižnej vložke sa pritom nenachádza žiaden zápis o tom, kto mal sporný majetok v správe.
Zo žiadneho zápisu teda nevyplýva, že by tento majetok bol v správe ONV. Vychádzajúc z uvedeného v
danej veci nebolo preukázané, že by k spornej veci patrilo ku dňu účinnosti osobitného zákona (zákon č.
369/1990 Zb.) právo hospodárenia národnému výboru, ako predpoklad prechodu vlastníctva na podľa §
2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. (rozsudok NS SR zo dňa 28.11.2005, sp. zn. 2 Cdo 48/2005). Napokon

zdôraznil, že vadami konania podľa § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. sú všetky vady (s výnimkou tých, ktoré
sú uvedené v § 365 ods. 1 písm a/, b/, c/ C.s.p.), ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu, napr. pri
dokazovaní, pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania, v chybnom poučovaní účastníkov
a v ďalších nedostatkoch činnosti súdu, ku ktorým došlo počas konania a v súvislosti s rozhodovaním.
Spôsobilým odvolacím dôvodom tieto vady však nie sú samé osebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak

sú dôsledkom takého porušenia predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p. preto v tomto prípade
nie je daný, pretože konanie na súde prvej inštancie nemá žiadne procesné vady, ktoré by mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne konkrétne procesnénedostatky, porušenia (nesprávny procesný postup), ktorými malo byť konanie, ktoré predchádzalo
vydaniu rozhodnutia, postihnuté a ktorými malo dôjsť k procesným vadám, ktoré by mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Stotožnil sa preto v plnom rozsahu s rozhodnutím

súdu prvej inštancie, nakoľko z uvedeného rozhodnutia vyplýva aký skutkový stav súd prvej inštancie z
vykonaného dokazovania ustálil, ako ho vyhodnotil a právne posúdil, je dostatočne odôvodnené a preto
navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 387 C.s.p. ako správny potvrdiť a zaviazať
žalobcu nahradiť mu trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%.
11. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že podanie označené ako

vyjadrenie žalovaného k odvolaniu nie je s ohľadom na jeho obsah vyjadrením k odvolaniu žalobcu (s
výnimkou bodu IV), ale je len opätovným zhrnutím právnych názorov žalovaného. Nakoľko žiadnym
spôsobom nereflektujúc podané odvolanie, nie je možné na toto podanie prihliadať a považovať ho
za vyjadrenie k odvolaniu žalobcu v zmysle § 374 ods. 1 C.s.p. Otázke neplatnosti právneho úkonu
sa žalovaný venuje bez toho, aby sa vyjadril k odvolacím dôvodom a len opakuje svoj právny názor
prezentovaný v priebehu konania. Uvedené platí aj o argumentácii týkajúcej sa dočasnej správy

predmetného pozemku, hoci je nepochybné, že pozemok bol od počiatku v trvalej správe MNV Marianka
za účelom rozvoja športu. Opätovne zdôraznil, že v zmysle § 35 zákona č. 69/1967 Zb., o národných
výboroch, s predmetnými pozemkami nesporne fakticky hospodáril Miestny národný výbor, a
teda existencia práva hospodárenia je v tomto prípade je preukázaná a zrejmá. Čo sa týka otázky
vydržania, tak v nadväznosti na mylné právne závery žalovaného opätovne uviedol, že uzatvorením a

schválenímkúpnejzmluvyvsúladesvtedajšímiplatnýmiprávnymipredpismisajehoprávnypredchodca
stal dobromyseľným držiteľom predmetných pozemkov, pričom dobromyseľnosť odvodzuje od svojho
právneho predchodcu Čsl. štátu v zastúpení Miestnym národným výborom práve z titulu kúpnej zmluvy
(ktorá bola uzatvorená slobodne a vážne), na základe ktorej Miestny národný výbor pozemky užíval a
staral sa o ne ako o vlastné, čo napokon vyplýva aj z vykonaného dokazovania, teda z preukázaných

skutočností je zrejmé, že sa vlastníkom predmetných pozemkov stal aj titulom vydržania, a to počnúc
dňom 01.01.1992. Vzhľadom k vyššie uvedenému považuje vyjadrenie žalovaného za irelevantné,
nakoľko nie je s ohľadom na jeho obsah vyjadrením k odvolaniu žalobcu a žiadal podanému odvolaniu
vyhovieť.
12. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania

podľa § 380 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa § 378 ods. 1
C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
13. V posudzovanej veci vykonal súd prvej inštancie v priebehu celého konania, vrátane konania
po zrušení a vrátení veci dovolacím súdom, všetko dokazovanie potrebné na zistenie žalobcom
tvrdených rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou

sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom predmetných nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX
G..Ú.. O., vedeného Okresným úradom Malacky, katastrálnym odborom ako parcely registra „C“ č.
XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/XX, XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/XXX, XXX/
XXX, XXX/XXX V. Č.. XXX/XXX. Vychádzal zo správnych skutkových záverov, na ktorých základe
následne vyvodil aj správny právny záver, že vzhľadom na absenciu platného nadobúdacieho titulu

spôsobenú absolútnou neplatnosťou kúpnej zmluvy uzavretej dňa 21.01.1981 medzi predávajúcou O.
C. a kupujúcim Československým štátom, vyvolanou nedostatkom vo vôli predávajúcej, konajúcej z
donútenia vyvolaného bezprávnou vyhrážkou, sa Československý štát, a preto ani žalobca (ktorý je
v tomto smere jeho právnym nástupcom) nestali vlastníkom sporných nehnuteľností. Rovnako však
správne konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že by na strane žalobcu a jeho právneho

predchodcu boli splnené predpoklady pre nadobudnutie vlastníctva predmetných nehnuteľností
vydržaním. Súd prvej inštancie okrem zhrnutia argumentácie oboch strán sporu všetky svoje skutkové
zistenia, ako aj relevantné úvahy vedúce k záveru o potrebe zamietnutia podanej žaloby, vyčerpávajúco,
avšak zároveň celkom jasne a výstižne, zhrnul v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa so
všetkýmiskutkovýmiaprávnymizávermiprvoinštančnéhosúduplnestotožňujeavzhľadomnadôkladné

odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré nepochybne spĺňa aj všetky náležitosti vyplývajúce z ust. §
220 ods. 2 C.s.p., nepovažuje za potrebné ďalšie dôvody k nim dopĺňať či závery vyslovené súdom prvej
inštancie nadbytočne opakovať, a preto v ďalšom v podrobnostiach iba odkazuje na závery uvedené v
odôvodnení písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku. Pre úplnosť odvolací súd v tejto súvislosti
uvádza, že za neopodstatnenú považuje odvolaciu námietku žalobcu, ktorý súdu prvej inštancie vytkol

nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku. Ako už bolo naznačené, prvoinštančný súd náležite
(a správne) posúdil všetky podstatné námietky a argumentáciu oboch strán sporu, pričom k záveru o
nedostatočnom odôvodnení rozsudku zakladajúcom porušenie práva na spravodlivý proces nemožno
dospieť iba z dôvodu, že súd sa v odôvodnení rozsudku nevyjadrí výslovne a podrobne ku každémujednotlivému tvrdeniu či argumentu sporovej strany, týkajúcich sa otázky, ktorú súd zodpovedal v
rozpore s argumentáciou strán, hoci súd svoje úvahy vedúce k takémuto záveru náležite; tak ako v
preskúmavanej veci; v odôvodnení rozsudku vysvetlil.

14. Odvolací súd za nedôvodnú považuje (opakovanú) argumentáciu žalobcu v podanom odvolaní,
že v prípade predávajúcej O. C. nebola v spore preukázaná existencia bezprávnej vyhrážky, ktorá by
mala za následok neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 21.01.1981. Súd prvej inštancie v preskúmavanej
veci na základe správne zisteného skutkového stavu veci (vyplývajúceho z listinných dôkazov na
ktoré v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal) v súlade s právnymi závermi vyplývajúcimi z

rozhodovacej praxe všeobecných súdov (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 3Cdon 1522/1996
zo dňa 09.12.1998), správne, v súlade s podstatou, účelom a zmyslom inštitútu bezprávnej vyhrážky
konštatoval, že existencia takejto bezprávnej vyhrážky, spočívajúca v danej veci v opakovanom a
stupňujúcomsanátlakuMNVO.napredávajúcu,abyČeskoslovenskémuštátunehnuteľnostiodpredala,
s tým, že ak tak, neurobí, budú jej tieto vyvlastnené, a to za stavu, keď nehnuteľnosti jej boli v rozpore
s platnou právnou úpravou fakticky zabraté niekoľko rokov pred uzatvorením zmluvy, boli oplotené a

prebiehala na nich stavebná činnosť bez jej súhlasu, bola v spore riadne preukázaná, čo má za následok
absolútnu neplatnosť uzavretej kúpnej zmluvy zo dňa 21.01.1981. Pokiaľ žalobca vo vzťahu k otázke
nátlaku argumentoval v spore tým, že ak by predávajúca bola v tiesni, nebola by podávala sťažnosti
proti postupu v danej veci a proti vykonávanej činnosti na jej pozemkoch, odvolací súd ani túto jeho
argumentáciu nepovažuje za dôvodnú, nakoľko samotné podanie sťažnosti nesvedčí o slobodnej vôli

predávajúcej, práve naopak, konanie predávajúcej predchádzajúce podpisu kúpnej zmluvy svedčí o
jej nesúhlase s prevodom pozemkov na štát. Pokiaľ žalobca v odvolaní v tejto súvislosti argumentuje
závermi vyslovenými v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3Cdo 58/2012, odvolací súd
poukazuje na to, že závery vyslovené v predmetnom rozhodnutí (v ktorom však dovolací súd taktiež
dospel k záveru o absencii slobody vôle) nemožno v danej veci bez ďalšieho aplikovať pre rozdielny

skutkový základ, ktorý je v prípade hodnotenia existencie slobody vôle pri uzavretí konkrétnej zmluvy,
ťažiskový. Žalobca pritom naviac z predmetného rozhodnutia cituje iba niektoré závery, avšak iné, ktoré
by mohli vyznieť v jeho neprospech, už príliš nezdôrazňuje.
15. Neopodstatnená je v nadväznosti na uvedené tiež argumentácia žalobcu, že súd prvej inštancie
nesprávne konštatoval, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre vydržanie predmetných

nehnuteľností. V tomto smere prvoinštančný súd správne poukázal na všeobecné závery vyplývajúce
z ustálenej judikatúry k otázke dobromyseľnosti držiteľa o tom, že mu daná vec patrí a
tieto všeobecné východiská správne aplikoval aj na skutkový stav ustálený vykonaným dokazovaním.
Správne v tejto súvislosti konštatoval, že už právny predchodca žalobcu nemohol byť vzhľadom na
okolnosti uzavretia spornej kúpnej zmluvy a svojvoľné zabratie daných pozemkov predávajúcej O. C. v

čase vstupu do držby predmetných nehnuteľností (podľa tvrdenia žalobcu v okamihu uzavretia kúpnej
zmluvy) v dobrej viere, že mu tieto patria ako vlastníkovi, a preto nemožno jeho držbu započítať do
plynutia vydržacej doby, a to ani v prospech žalobcu. Rovnako odvolací súd považuje za správny
záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého existencia kvalifikovanej držby predmetných pozemkov po
zákonom stanovenú dobu nebola preukázaná ani v prípade samotného žalobcu, keď z vykonaného

dokazovania nevyplýva, že by sa žalobca vôbec ujal držby, teda začal vykonávať faktickú moc nad vecou
a nakladať s vecou ako vlastnou po účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. Správne prvoinštančný súd v
tejto súvislosti poukázal na to, že predmetné pozemky neboli zahrnuté v tzv. delimitačných protokoloch
obsahujúcich súpis nehnuteľností, ktorých sa žalobca stal vlastníkom podľa zák. č. 138/1991 Zb., ako
i na to, že žalobca neuplatnil žiadne svoje práva, spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti, ani v konaní o

ROEP. Žalobca síce v odvolaní dôvodne tvrdí, že uvedenie, či neuvedenie, predmetných nehnuteľností
v delimitačnom protokole a uplatnenie práv v konaní o ROEP nie sú bez ďalšieho samé osebe titulom
nadobudnutia alebo straty ich vlastníctva, avšak to netvrdí ani súd prvej inštancie, ktorý uvedenými
skutočnosťami iba podporil svoj správny záver o absencii dobromyseľnosti držby daných pozemkov
žalobcom. Za stavu, keď žalobca neprezentoval žiadne konkrétne skutočnosti, teda nevysvetlil ani

neuviedol žiadne iné dôvody, pre ktoré sa nehnuteľnosti v delimitačných protokoloch nenachádzajú a
pre ktoré neuplatnil svoje (tvrdené) práva vlastníka v rámci konania o ROEP, totiž uvedené zistenia súdu
prvejinštancienepochybnesvedčiaotom,žežalobca(zjavne)nebolohľadnedanýchpozemkovvdobrej
viere, že sú jeho vlastníctvom. To potom vylučuje splnenie zákonom stanovených podmienok vydržania
aj v prípade žalobcu, čo má za následok, že nadobudnutie vlastníctva predmetných pozemkov žalobcom

vydržaním, treba v danej veci považovať za nepreukázané, a teda vylúčené. Splnenie podmienok
na vydržanie predmetných pozemkov žalobcom pritom nemôže vyplývať ani z toho, že pozemky sú
súčasťou obecného športového areálu, keď (z dôvodov už uvedených) okrem faktickej držby pozemkov
ostatné podmienky vydržania splnené neboli. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že nedôvodne žalobcav súvislosti s otázkou vydržania nehnuteľnosti právnickou osobu poukazuje na závery vyplývajúce z
rozsudku NS SR sp. zn. 2 Cdo 201/2005, rozhodnutia NS ČR, sp. zn. 22Cdo/506/1998, NS ČR, sp.
zn 22 Cdo/2233/2005, keď tieto bez ďalšieho rovnako nemožno v danej veci aplikovať vzhľadom na

rozdielny skutkový základ.
16. Napokon, nedôvodne žalobca v odvolaní namieta i správnosť posúdenia otázky charakteru
pozemkov a na to nadväzujúcich otázok charakteru (trvalého, či dočasného) práva hospodárenia
orgánov štátnej správy s predmetnými nehnuteľnosťami. Vzhľadom na absenciu nadobúdacieho titulu
(v dôsledku neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 21.01.01981), a na to nadväzujúci správny záver

prvoinštančného súdu o nenadobudnutí predmetných nehnuteľností Československým štátom, totiž
uvedené otázky (druh pozemku a charakter práva hospodárenia) nemajú pre účely rozhodnutia vo veci
samej zásadný význam. Ani v prípade, ak by boli tvrdenia a argumentácia žalobcu v odvolaní (i v
prvoinštančnom konaní) v tomto smere opodstatnené, totiž nebolo možné dospieť k inému rozhodnutiu
vo veci samej, ktoré by bolo pre žalobcu priaznivejšie. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti namieta, že
pozornosti súdu prvej inštancie v tomto smere zjavne unikli listinné dôkazy, konkrétne súpis parciel k

01.01.1965, z ktorého má jasne vyplývať, že došlo k zmene v charaktere daných pozemkov, odvolací
súd poukazuje na to, že tieto listinné dôkazy súd prvej inštancie riadne vykonal, vzal ich do úvahy pri
ustálení skutkového stavu veci, pričom napriek ich obsahu dospel k (správnemu) záveru, že zmena
charakteru (druhu) pozemkov v spore celkom nepochybne nebola preukázaná. Ani táto argumentácia
žalobcu v odvolaní preto nemôže obstáť.

17. Súdu prvej inštancie teda nemožno vytýkať žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri
skutkovom a právnom posúdení otázky nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu k predmetným
nehnuteľnostiam. Obsah odvolania žalobcu preto nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska uplatnených odvolacích námietok, keď ani v
odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť

správnosť skutkových alebo právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.
18. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil (§ 387 ods. 1,2 C.s.p.).
19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p.
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 C.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na

náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich náhrade rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmena)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické

vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).