Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/125/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116204106
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3116204106.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho, sudkyne JUDr.

Gabriely Janákovej a sudkyne Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobcu: B. Y., o zaplatenie 10.179,90
eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 09. januára
2018, č.k. 16C/52/2016-63, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej potvrdzuje.
II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozhodol o žalobe v časti istiny a úroku z omeškania platobným rozkazom,
ktorý nadobudol právoplatnosť. Následne napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodoval o
nároku predstavujúcom úroky z úveru za obdobie po jeho splatnosti a žalobu zamietol, pretože v

prípade predčasného zosplatnenia úveru veriteľ svojím právnym úkonom navodzuje stav, v ktorom má
právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho
strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania
s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. V uvedenom potom spočíva
ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov. Ak nastal
stav, kedy dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet podľa súdu
prvej inštancie dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu

oprávnenej držby financií dlžníkom. Podľa súdu prvej inštancie sa počnúc prvým dňom omeškania jedná
o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym
stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže dlžník je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy.
Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nespájajú odplatné plnenia, a teda ani nárok na úrok z úveru.
Správnosť uvedeného záveru o neexistencii práva na úrok z úveru po zosplatnení úveru podporil súd
prvej inštancie odkazom na rozhodnutia vyšších súdov. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie
podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP podľa pomeru úspechu vo veci.

2.Protitomutorozsudkupodalvzákonnejlehoteprostredníctvomprávnehozástupcuodvolaniežalobca,
domáhajúcsazmenyrozsudkutak,žežalovanémuuložípovinnosťzaplatiťmuajžalobouuplatnenýúrok
a plnú náhradu trov konania. Uviedol, že právny záver prvoinštančného súdu vychádza predovšetkým
z rozhodnutia KS v Prešove sp. zn. 16C/52/2016-46. Argumentácia prvoinštančného súdu sa tak
opiera o rozhodnutie, ktoré nezohľadňuje konštantnú rozhodovaciu prax súdov SR a ČR. Citáciou
viacerých rozhodnutí všeobecných súdov Slovenskej republiky a Českej republiky, odborných článkov

a odbornej literatúry žalobca dôrazne akcentoval, že v danom prípade nemožno akceptovať údajnú
neprípustnosť paralelného úročenia istiny úverovej pohľadávky žalobcu po zosplatnení úveru zákonným
úrokom z omeškania a súčasne riadnym zmluvným úrokom ako odplatou za úver. Opačným výkladom
dochádza ad absurdum k neodôvodnenému zvýhodneniu žalovaného v neprospech žalobcu, keďnamiesto povinnosti zaplatiť žalobcovi aj zmluvne dohodnuté úroky, popri úrokoch z omeškania (ako
zákonom stanovenej sankcie), je žalovaný povinný zaplatiť iba zákonný úrok z omeškania vo výške,
ktorý je neraz nižší ako bol dohodnutý úrok. Na základe absurdného záveru súdu prvej inštancie by bolo

postavenie dlžníka lepšie v prípade porušenia záväzku (nesplácania úveru), než v prípade riadneho
plnenia povinností. Ak totiž dlžník počas celej doby úveru riadne svoj úver spláca, tento sa mu úročí
dojednanou sadzbou vyššou ako sadzba úroku z omeškania. Pokiaľ však úver svojvoľne splácať
prestane a banka v dôsledku toho zvyšok úveru zosplatní (strata výhody splátok), vznikne dlžníkovi bez
ďalšieho iba povinnosť platiť zákonný úrok z omeškania, v danom nižší ako pôvodne dojednaný úrok.

Predčasným zosplatnením úveru v dôsledku porušenia povinností žalovaného tak paradoxne dochádza
k jeho ekonomicky výhodnejšiemu postaveniu, keď namiesto povinnosti zaplatiť žalobcovi aj zmluvne
dohodnuté úroky popri úrokoch z omeškania (ako zákonom stanovenej sankcie), je žalovaný povinný
zaplatiť iba zákonný úrok z omeškania. Z uvedeného je názorne zrejmá neakceptovateľnosť právnych
záverov súdu prvej inštancie, a to aj pokiaľ ide o ekonomickú podstatu úveru. Je neprijateľné, aby bol
dlžník po zjavnom porušení povinnosti ekonomicky a právne zvýhodnený. Ak má mať v dôsledku

nesplácania úveru výrazne lepšiu úrokovú sadzbu, potom to: a) radikálne znevýhodňuje všetkých
klientov banky, ktorí svoje úvery splácajú riadne; b) finančne motivuje každého úverového klienta, aby
čím skôr prestal riadne splácať svoj úver, pretože od momentu jeho následnej predčasnej splatnosti sa
mu bude jeho zostatok úročiť už iba zákonnou sadzbou úroku z omeškania; c) absolútne devastuje
úverové podnikanie bánk, pretože banka úverové prostriedky späť vrátené nemá a ich úročenie je iba

na základe svojvoľného nesplácania dlžníkom degradované.

3. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

4. Pokiaľ ide o otázku nároku veriteľa na úrok z poskytnutého úveru za čas po jeho zosplatnení, odvolací
súd, opierajúc sa o konštantnú judikatúru vyšších súdov - NS SR sp. zn. 4 Obo/143/98, od ktorej nebol
dôvod sa odkloniť, sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že úroky z úveru prináležia veriteľovi
len za čas do splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť úroky z

omeškania.

5. Odvolací súd poukazuje v prvom rade na skutočnosť, že zosplatnenie ako jednostranný právny
úkon veriteľa zásadne mení pôvodne dohodnutý úverový vzťah. Je potrebné zohľadniť skutočnosť, že
zmluvné úroky a úroky z omeškania sú síce obe príslušenstvom pohľadávky, avšak majú odlišné funkcie

a je potrebné ich odlišovať. Zmluvné úroky sú odmenou (cenou) za užívanie istiny a úroky z omeškania
predstavujú zákonom stanovenú sankciu za omeškanie s platením istiny a na rozdiel od zmluvných
úrokov ich môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dojednané. V prípade predčasného a mimoriadneho
zosplatnenia úveru na základe jednostranného úkonu veriteľa (na základe slobodnej voľby veriteľa)
dôjde k zmene pôvodne dohodnutého úverového vzťahu. V dôsledku takéhoto jednostranného

úkonu veriteľa vznikne mu nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov
kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru, t.j. veriteľ má právo získať okamžite späť celú sumu
požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na
dispozíciu s istinou úveru a obmedzenie možnosti produkovať zisk.

6. Je pravdou, že záver o neexistencii nároku na (nové) zmluvné úroky po zosplatnení úveru nevyplýva
priamo z právnej vety rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo/143/98,
na ktoré poukázal súd prvej inštancie, to však neznamená, že súd nemôže podporne poukázať aj na
časť odôvodnenia rozhodnutia iného súdu (hoci všeobecne právne nezáväznú), pokiaľ sám dostatočne
vyargumentuje tam prezentovaný právny názor. V citovanom rozhodnutí obchodný

senát NS SR jasne uviedol (hoci v inštrukcii pre súd prvej inštancie), že dohodnuté úroky z poskytnutých
prostriedkov patria len do splatnosti dlhu, s ktorým názorom sa odvolací súd stotožňuje.

7. Navyše je odvolací súd toho názoru, že aj prípadná dohoda stanovujúca, že spotrebiteľ má popri
úrokoch z omeškania po splatnosti pohľadávky platiť aj úroky za poskytnutie úveru aj po zosplatnení

úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu na škodu spotrebiteľa, predstavuje zhoršenie jeho postavenia
oproti zákonnému pravidlu, ktoré chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením
dlhu oproti výške úveru. Nakoľko niet kogentnej úpravy o úrokoch z omeškania (zákon reguluje úrokyza úver bez časovej úpravy), je takáto dohoda o úrokoch nielen v neprospech spotrebiteľa, ale vyvoláva
aj hrubú nerovnováhu v neprospech slabšej zmluvnej strany, je preto neprijateľná.

8. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny

9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

10. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 2:1.
Odlišné stanovisko sudcu Ivana Kubínyiho k rozhodnutiu o nároku veriteľa na úrok z úveru za obdobie
po jeho splatnosti:

1. Presvedčivosť argumentácie žalobcu uvedenej v odvolaní ma primäla prehodnotiť otázku danosti
práva veriteľa z úverovej zmluvy (§ 497 a nasl. Obch. zák.) na úrok z úveru za obdobie po jeho splatnosti.
V doterajšej rozhodovacej praxi som zastával názor, že právna úprava úveru nepriznáva veriteľovi právo
na úrok z úveru za obdobie po jeho splatnosti (riadnej, či predčasnej). Súčasne som mal zato, že okrem
úroku z omeškania nie je s dlžníkovou dispozíciou s nevrátenou istinou úveru spojený žiaden ďalší nárok

veriteľa. Východiskom môjho názoru bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (NS SR) sp. zn. 4 Obo
143/98. Toto rozhodnutie som považoval a naďalej považujem za ustálenú rozhodovaciu prax, ako bola
vymedzená v rozhodnutí NS SR 3Cdo 6/2017.
2. Všeobecne prijímaným východiskom je, že zákonná právna úprava úveru § 497 a nasl. Obchodného
zákonníkaneobsahujevýslovnéurčenie,dokedyveriteľovipatriaúrokyzúveru.Mámzato,žetátootázka

je primárne vecou dohody účastníkov zmluvy a takáto dohoda môže založiť právo veriteľa na úroky z
úveru aj za obdobie omeškania so splácaním úveru. To v zásade aj v spotrebiteľskom vzťahu.
3. Pokiaľ niet dohody, podľa ktorej by veriteľovi patril úrok z úveru aj za čas omeškania s jeho splácaním,
samotná zákonná úprava zmluvy o úvere (§ 497 a nasl. Obch. zák.) toto právo podľa môjho názoru
nezakladá. Pokiaľ totiž účastníci úverovej zmluvy nedohodnú inak, určuje splatnosť úroku ust. § 503

ods. 1 a 2 Obch. zák. tak, že úrok je splatný spolu so záväzkom vrátiť poskytnuté prostriedky. Pretože
splatnosť záväzku nemôže predchádzať jeho vzniku, nemôže po splatnosti úroku právo naň ďalej
vznikať. Z toho vyplýva, že zákon (Obchodný zákonník) právo na úrok z úveru po splatnosti úveru
nezakladá.
4. Pri závere o neexistencii zákonného práva na úrok z úveru za čas omeškania s jeho vrátením však nie

je namieste odkazovať na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012. V tomto rozhodnutí
bolo výslovne uvedené, že Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Otázku
správnosti záveru všeobecných súdov o neexistencii zákonného nároku na úrok z omeškaného úveru
preto Ústavný súd v uvedenom rozhodnutí neposudzoval. V rozhodnutí sa zaoberal náležitosťami

odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska práva na spravodlivý proces.
5. Záver o neexistencii zákonného nároku na úrok z omeškaného úveru však vyžaduje poskytnúť
odpoveď na zásadnú námietku žalobcu, spočívajúcu v tom, že uvedený výklad spája s omeškaním
dlžníka, teda s porušením práva, výhodnejšie postavenie dlžníka, ako mal pred porušením povinnosti
splácať úver včas. Toto zvýhodnenie spočíva v nižšej sadzbe úroku z omeškania oproti sadzbe úroku

z úveru. Takýto dôsledok porušenia práva je skutočne v rozpore so základnými právnymi princípmi a
nemôže obstáť ani v spotrebiteľskom zmluvnom vzťahu.
6. Ani v prípade neexistencie zákonného nároku na úrok z omeškaného úveru však nebude postavenie
omeškajúceho sa dlžníka výhodnejšie, ako postavenie dlžníka, ktorý riadne plní. Splatnosťou úveru
zanikne právo dlžníka disponovať poskytnutou istinou. Odpadne právny dôvod tejto dispozície.

Dôsledkom odpadnutia právneho dôvodu dispozície istinou úveru bude vznik bezdôvodného obohatenia
na strane dlžníka, ktorý drží poskytnuté peňažné prostriedky neoprávnene (§ 451 ods. 2 OZ). Výška
takéhoto bezdôvodného obohatenia bude zodpovedať cene nevrátenej istiny, teda v zásade úroku, ktorý
by dlžník za tieto peniaze platil, pokiaľ by si ich formou úveru požičal. Pre úplnosť je potrebné doplniť, že
takto vzniknuté bezdôvodné obohatenie nie je kryté úrokom z omeškania, pretože ten kryje len náhradu

škody (§ 519 OZ). Právo veriteľa na úrok z omeškania z dlžnej istiny úveru bude existovať popri práve
veriteľa na vydanie uvedeného bezdôvodného obohatenia.
7. Pokiaľ v posudzovanom prípade vychádzal súd zo záveru, že zákonný nárok na úrok z omeškaného
úveru nie je daný, bolo potrebné uplatnený nárok na peňažné plnenie spojené s dlžníkovou držboupeňazí po splatnosti úveru právne posúdiť ako bezdôvodné obohatenie. O takomto nároku bolo potrebné
a možné rozhodnúť aj bez zmeny žaloby, pretože sa jedná len o zmenu právneho posúdenia (NS ČR
25 Cdo 1934/2001, 33Odo 1310/2004).

8. Na základe uvedeného nesúhlasím s prijatým väčšinovým rozhodnutím. V posudzovanom prípade
súd vec neúplne právne posúdil, keď uplatnený nárok na peňažné plnenie spojené s dlžníkovou držbou
peňazí po splatnosti úveru právne neposúdil v konečnom dôsledku ako bezdôvodné obohatenie.

Mgr. Ivan Kubínyi

predseda senátu

Poučenie:

P o u č e n i e :Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).