Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 30, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/403/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3714207873
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3714207873.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobkýň 1/ G. F., bytom M. E. XXX/X, C.,
2/ P. N., bytom Z. XXX a 3/ E. T., bytom M. E. XXX/X, C., všetky právne zastúpené JUDr. Tiborom
Bickom, advokátom, Dukelská 972/7-3, Považská Bystrica proti žalovaným 1/ A. E., bytom Q. XXXX/
XX, S. C., právne zastúpenému JUDr. Jánom Súkeníkom, advokátom, Stred 60/55, Považská Bystrica

a 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585
441, právne zastúpená JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom so sídlom Dvořákovo námestie 8/A,
Bratislava, v konaní o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobkýň 1/, 2/,
3/ ako aj žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 21. júna 2016, č.k.
4C/168/2014-228, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo vzťahu k žalovanému 2/
p o t v r d z u j e a v napadnutej časti náhrady trov konania m e n í tak, že:

Žalovaní l/, 2/ s ú p o v i n n ínahradiť žalobkyne 1/ trovy právneho zastúpenia vo výške 701,81
Eur k rukám právneho zástupcu žalobkyne 1/ JUDr. Tibora Bicka do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s
tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého.
Žalovaní l/, 2/ s ú p o v i n n í nahradiť žalobkyne 2/ trovy právneho zastúpenia vo výške 701,81
Eur k rukám právneho zástupcu žalobkyne 2/ JUDr. Tibora Bicka do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s

tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého.

Žalovaní l/, 2/ sú p o v i n n í nahradiť žalobkyne 3/ trovy právneho zastúpenia vo výške 701,81 Eur
k rukám právneho zástupcu žalobkyne 3/ JUDr. Tibora Bicka do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým,
že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého.

Žalobkyne 1/, 2/ a 3/ m a j ú nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému 2/ v rozsahu

100%.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaných 1/, 2/ zaplatiť žalobkyni l/ sumu 10.000
Eur, žalobkyni 2/ sumu 15.000 Eur a žalobkyni 3/ sumu 10.000 Eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku,stým,žeplnenímjednéhozožalovanýchzanikávrozsahujehoplneniapovinnosťdruhého.Vo
zvyšku súd návrh zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní nahradiť
žalobkyni 1/ trovy právneho zastúpenia vo výške 1.953,88 Eur k rukám právneho zástupcu žalobkyne 1/

JUDr.TiboraBickado3dníodprávoplatnostirozsudkustým,žeplnenímjednéhozožalovanýchzanikáv
rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého; žalovaní 1/ a 2/ sú povinní nahradiť žalobkyni 2/ trovy právneho
zastúpenia vo výške 2.271,84 Eur k rukám právneho zástupcu žalobkyne 2/ JUDr. Tibora Bicka do 3dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia
povinnosť druhého; žalovaní 1/ a 2/ sú povinní nahradiť žalobkyni 3/ trovy právneho zastúpenia vo výške
1.953,88 Eur k rukám právneho zástupcu žalobkyne 3/ JUDr. Tibora Bicka do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého.
Zároveň žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Považská Bystrica súdny
poplatok z návrhu vo výške 1.050 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, s tým, že plnením jedného
zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyne sa podaným návrhom domáhali, aby súd uložil

žalovaným 1/, 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť titulom náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch žalobkyni 1/ sumu 130.000 Eur, žalobkyni 2/ sumu 100.000 Eur a žalobkyni 3/ sumu 100.000
Eur.

3. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 20.1.2015 rozhodol tak, že uložil povinnosť žalovanému 1/
zaplatiť žalobkyni l/ sumu 10.000 Eur, žalobkyni 2/ sumu 15.000 Eur a žalobkyni 3/ sumu 10.000 Eur,

všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku návrh zamietol. Zároveň súd zamietol návrh
proti žalovanému 2/. Následne na odvolanie ako žalobkýň ako aj žalovaného 1/ odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že osobné motorové vozidlo,

ktoré viedol žalovaný 1/ bolo v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú jeho prevádzkou, povinne zmluvne poistené u
žalovaného 2/ a to na základe poistnej zmluvy poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla č. 3498042337 zo dňa 3.8.2012, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli všeobecné

poistné podmienky poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla č.
706. Rovnako z vykonaného dokazovania je nesporné, že dňa 07.09.2012 žalovaný 1/ viedol osobné
motorové vozidlo, ktoré bolo predmetom poistenia s tým, že v dôsledku neprispôsobenia rýchlosti jazdy
svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla, stavu a povahe vozovky, pri prejazde miernej pravotočivej
zákruty prešiel s vozidlom do protismeru, kde ľavou prednou časťou vozidla narazil do ľavej prednej

časti oproti idúceho osobného motorového vozidla, ktoré viedol ako vodič A. F., ktorý pri dopravnej
nehode utrpel traumaticko-hemoragický (úrazový) šok, v dôsledku viacnásobného roztrhnutia svaloviny
srdca, trhliny pľúcnej žily pri jej vyústení do srdca, cirkulárneho roztrhnutia srdcovnice, zlomeniny
krčnej chrbtice, nekompletného roztrhnutia mozgového kmeňa, priečnej zlomeniny hrudnej chrbtice s
prerušením miechy a mnohopočetných zlomenín rebier s vykrvácaním do dutiny hrudnej, pričom na

následky týchto zranení na mieste nehody dňa 7.9.2012 zomrel. Žalobkyňa 1/ je manželkou nebohého
A. F., žalobkyne 2/, 3/ sú dcérami nebohého Jozefa Lazového. Žalovaný 1/ bol rozsudkom Okresného
súdu v Považskej Bystrici, sp. zn. 2T/17/2013 zo dňa 07.03.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 23To/68/2013 zo dňa 13.02.2014 uznaný vinným z prečinu usmrtenia a zároveň mu
bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, na výkon ktorého bol zaradený do

ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti
viesť motorové vozidlá každého druhu po dobu 4 rokov. V uvedenom konaní si žalobkyne 1/,2/,3/ ako
poškodené v trestnom konaní uplatnili náhradu škody vo výške 303 334,85 Eur, s ktorým nárokom boli
odkázané na občianske súdne konanie.

5. Ďalej z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa 1/ ako manželka nebohého A. F., s ním žila
v spoločnej domácnosti, ich manželstvo bolo od začiatku až do konca príkladné, harmonické a idylické
a ako také ho vnímali nielen oni s manželom, ale i ich okolie. Bol živiteľom rodiny a medzi žalobkyňou
1/ a nebohým manželom existovali silné sociálne, morálne, citové a kultúrne putá. Jeho strata bola pre
ňu ako manželku, rovnako i pre ich dve dcéry, obrovským šokom a dodnes je traumou. Žalobkyňa 2/

je staršou dcérou nebohého Jozefa F.. S otcom mali krásny vzťah, veľmi na ňom lipla. Hoci sa už rok
a pol pred otcovou smrťou odsťahovala z rodičovského domu a začala bývať s priateľom, súčasným
manželom, v rodinnom dome v Mojtíne, s otcom bola takmer každý deň, stále sa navštevovali. Otec
pomáhaljejapriateľovisostavboudomu,bolšikovnýazručný.Deň8.9.2012malbyťnajkrajšímdňomjej
života, keďže sa mala vydávať. Na svadbu už bolo všetko pripravené, svadobčania sa u nich schádzali,

tešila sa na okamih, keď ju bude otec viesť k oltáru. V ten osudný deň, keď vyhasol jeho život, im
pomáhal okrem iného i s rozvozom výslužiek svadobčanom. A práve to sa mu stalo osudným. Jeho
smrť bola pre ňu obrovským šokom, veď išiel len zaviesť výslužky. Deň, počas ktorého sa mala stále
smiať, celý preplakala. Hoci svadobný obrad v kostole sa uskutočnil, všetci ho preplakali a samozrejme,že žiadna svadobná hostina po ňom nenasledovala. V súčasnosti, keď ju kamaráti či členovia rodiny
pozývajú na svadbu, úctivo ich pozvania odmieta. Nie je a asi ani nikdy nebude schopná zúčastniť sa
svadobného obradu a zábavy. Pri pomyslení na svadbu sa jej hneď vybaví tá hrôza, ktorá predchádzala

jej svadobnému dňu a zmocní sa jej úzkosť a obrovský žiaľ. Hoci zatiaľ s manželom deti nemajú, už teraz
je jej smutno z toho, že jej budúci potomkovia nikdy nebudú poznať svojho dedka, ktorý by ich zahrnul
láskou, mnohému by ich naučil a bol by tak skvelý ako bol pri výchove a starostlivosti o synčeka jej sestry
Katky. Ďalej žalobkyňa 3/ pred súdom prvej inštancie uviedla, že je mladšou dcérou nebohého A. F..
Otca veľmi ľúbila, výborne si rozumeli. Vo všetkom jej bol oporou. S jej manželom si výborne rozumel,

a tak i po svadbe zostali bývať v byte rodičov. S manželom sa neskôr rozhodli, že sa osamostatnia,
postavia si dom, s čím im chcel otec pomôcť. Po jeho smrti sa však rozhodli zostať bývať s mamou,
ktorá za otcom strašne žiali a neboli by preto schopní nechať ju samu. Otec zomrel práve deň pred
sestrinou svadbou, na ktorú sa všetci veľmi tešili. Namiesto veselosti a radosti ten deň preplakali a s
tým, že ich otec navždy opustil sa nezmierili do dnešného dňa, je to obrovská strata. Žalobkyne 1/,2/,3/
ďalej uviedli, že ako manželka a dcéry, tvorili s nebohým A. F. plne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými

sociálnymi a citovými väzbami. Z jeho nečakanej smrti prežívajú nielen pocity úzkosti, smútku, zúfalstva
a šoku, ale stratili i možnosť viesť s ním súkromný a rodinný život. Odo dňa jeho smrti sú ochudobnení
o sféru prirodzených vzťahov s jedným z najbližších rodinných príslušníkov, o stratu lásky a radosti s
ním prežívaných. Túto stratu prekonávajú iba s výraznými a pretrvávajúcimi ťažkosťami. Celú situáciu
vnímajú ťažšie najmä cez sviatky, či výročia. Žalovaný 1/ uviedol, že v žiadnom prípade nespochybňuje,

že jeho konaním došlo k protiprávnemu zásahu do osobnostných práv žalobkýň, pričom si uvedomuje
závažnosť následkov, ktoré týmto vznikli. On sám sa nedokázal s usmrtením A. F. vnútorne vysporiadať
a pocit viny ho neustále prenasleduje, i keď nekonal úmyselne. Svoje nedbanlivostné konanie úprimne
oľutoval a svoju úprimnú ľútosť vyjadril aj žalobkyniam prostredníctvom listu, ktorý im zaslal počas svojej
hospitalizácie, nakoľko on sám počas dopravnej nehody utrpel zranenia, ktoré si vyžiadali dlhú dobu

liečenia. Počas trestného konania viackrát úprimne oľutoval svoje konanie a prijal plne zodpovednosť
za jeho následky. Taktiež sa snažil nahradiť žalobkyniam škodu z vlastných finančných prostriedkov,
keď im uhradil sumu vo výške 1.118,99 Eur. Vzhľadom na jeho pomery nebolo v jeho silách uhradiť
žalobkyniam zvyšok požadovanej náhrady škody. Ďalej súd prvej inštancie vypočul ako svedkov G. O.,
Q. O., A. O., B. O., A. E., ktorí vypovedali o ich súkromnom a osobnom živote pred nehodou, počas

nehody ako aj po nehode.

6. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 11, 13 ods. 1, 2, 3, § 16,
§ 420, § 442, § 444, § 511 Občianskeho zákona ako aj ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zákona 381/2011 Z.z..
Na základe zisteného skutkového stavu potom dospel k záveru, že návrh je čiastočne dôvodný. Keďže

súd prvej inštancie v prejednávanej veci v prvom rozhodnutí nesprávne právne posúdil vecnú pasívnu
legitimáciu na strane žalovaného 2/ v konečnom dôsledku sa jeho zodpovednosťou v prejednávanej
veci z dôvodu, že mal za to, že žalovaný 2/ nie je vecne pasívne legitimovaný ani nezaoberal, samotná
táto skutočnosť bola dôvodom na zrušenie jeho rozhodnutia, kedy jeho úlohou bolo opätovne zaoberať
sa zodpovednosťou žalovaného 1/ ako osoby, ktorá spôsobila danú škodu a žalovaného 2/ ako osoby

zodpovednej z titulu uzatvoreného zákonného povinného poistenia zodpovednosti za škodu a rovnako
jeho úlohou bolo doplniť dokazovanie na určenie výšky nemajetkovej ujmy na strane žalobkýň 1/, 2/, 3/.

7. Súd prvej inštancie doplnil dokazovanie a z doplneného dokazovania mal za preukázané, že žalovaný
1/ bol do 12.5.2016 zamestnaný v spoločnosti Bonfiglioli Slovakia, s.r.o. so zárobkom 570 Eur

netto. V tejto spoločnosti pracoval na dobu určitú a pracovný pomer ukončil uplynutím doby, na ktorú
bol dojednaný. Od 13.5.2016 je nezamestnaný, evidovaný na Úrade práce, sociálnych veci a rodiny
Považská Bystrica v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Na základe rozhodnutia Sociálnej poisťovne
pobočka Považská Bystrica zo dňa 27.5.2016 mu vznikol nárok na dávku v nezamestnanosti vo
výške 50% denného vymeriavacieho základu 27,3675 Eur od 13.5.2016 za obdobie 6 mesiacov. Je

slobodný, býva v byte so svojou matkou, na bývanie prispieva sumou 150 Eur mesačne. Nemá žiadne
vyživovacie povinnosti. Žalovaný 1/ sa v priebehu konania niekoľkokrát žalobkyniam ospravedlnil,
oľutoval svoj skutok, ktorým spôsobil smrť A. F., žalobkyniam zaslal ospravedlňujúci list už v trestnom
konaní 2T/17/2013 a v priebehu celého konania, aj po zrušujúcom rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne
neustále prejavoval úprimnú ľútosť nad smrťou A. F. a opätovne sa žalobkyniam ospravedlnil. Zástupca

žalovaného 2/ v priebehu konania žiadal návrh voči žalovanému 2/ v celom rozsahu zamietnuť a mal
za to, že v predmetnej veci nie je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného 2/. Na podporu tohto
tvrdenia poukázal na rozhodnutia NS SR v konaniach 4Cdo 168/2009 ako aj na rozhodnutie NS z
31.3.2016 v konaní 3Cdo 301/2012, kde dovolací súd nevzhliadol dôvod na odlišný výklad §-u 6 ods.2 písm. a) Zák. č. 381/2001 Z.z. ani po rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie rozsudkom C 22/12
vo veci E. D.. Čo sa týka viazanosti s právnym názorom odvolacieho súdu, zo strany súdu 1. stupňa
žalovaný 2/ poukázal na to, že táto nie je absolútna. Na podporu tohto tvrdenia poukázal na rozhodnutie

NSČR z 24.10.2007. Z pripojeného spisu Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 2T 17/2013 mal
súd za preukázané, že trestné stíhanie žalovaného 1/ bolo začaté uznesením vyšetrovateľa PZ zo dňa
7.9.2012. Zo znaleckého posudku vypracovaného pre účely vyšetrovania č. 40/2012 vypracovaného
Ing. Jurajom Lucom, znalcom z odboru cestnej premávky, súd zistil, že pri kolízii motorových vozidiel A.
F., ktorý bol vodičom motorového vozidla Škoda Fabia s motorovým vozidlom Fiat, ktorého vodičom bol

žalovaný 1/, žalovaný l/ by nehode zabránil iba vedy, keby svoje vozidlo Fiat smerovo viedol v jazdnom
pruhu určenom pre jeho smer jazdy a neprešiel by na ľavú stranu vozovky do koridoru pohybu oproti
idúcehovozidlaŠkodaFabianeb.vodičaF..Podľazistenýchvýsledkovazáverovbyneb.vodičF.možno
stačil zareagovať na rizikovú situáciu vyvolanú oproti jazdiacim vozidlom Fiat iba malou náhlou zmenou
smeru jazdy vpravo. Z technického hľadiska nemal tento vodič po rozpoznaní nebezpečnej - kolíznej
situácie žiadnu možnosť na zabránenie nehode. Nehode by nezabránil ani vtedy, keby v mieste zrážky

už v čase zrážky so svojim vozidlom Škoda Fabia aj stál. Znalec na základe výsledkov z vykonaných
analýz konštatoval, že jedinou príčinou danej dopravnej nehody z technického hľadiska bola nesprávna
technika jazdy vodiča vozidla Fiat t.j. žalovaného l/ ktorý tesne pred nehodou vozidlo smerovo neviedol
a opustil jazdný pruh určený pre jeho smer jazdy. Vodič vozidla Fiat spôsobom svojej jazdy nielen
vyvolalkolíznusituáciu,alesúčasnetakajznemožnilobomvodičomzabrániťnehode.Vodičprotiidúceho

vozidla Škoda v okamihu, keď by mohol vôbec rozpoznať takto vytvorenú nebezpečnú situáciu, nemal
z dovolenej rýchlosti ale ani zo zistenej nižšej rýchlosti jazdy dostatok času a priestoru na zabránenie
nehode žiadnym naučeným opatrením. Znalec uviedol, že konečné posúdenie spôsobu jazdy oboch
vodičov na príčinu dopravnej nehody je otázkou právneho hodnotenia, toto mu neprináleží ďalší riešiť
a hodnotiť. Z rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 7.3.2013, sp. zn. 2T/17/2013 - 199

súd zistil, že žalovaný 1/ bol uznaný vinným zo skutku tak ako bol popísaný už vyššie a k usmrteniu A.
F. došlo z nedbanlivosti, čin spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti
uloženej mu podľa zákona ( § 138 písm. h) Tr. zák.. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný 1/
motorové vozidlo riadil pod vplyvom návykovej látky, prekročil rýchlosť, resp. priebeh rýchlosti jazdy v
kritickom čase nehody podľa záveru znaleckého posudku Ing. Luca nebolo možné technicky preukázať.

Žalovaný l/ vyplatil žalobkyne l/ náklady spojené s pohrebom, t.j. náklady pri usmrtení vo výške 1 290,52
Eur. Z doplneného dokazovania mal súd prvej inštancie ďalej za preukázané, že v čase smrti A. F., tento
mal 54 rokov, jeho manželka - žalobkyňa 1/ mala 53 rokov, žalobkyňa 2/ mala 27 rokov a žalobkyňa 3/
mala 24 rokov. Žalobkyňa l/ v čase smrti svojho manžela pracovala ako pomocný agronóm v spoločnosti
Agrotyp Beluša so zárobkom 460 Eur. Neb. A. F. pracoval ako vodič v MHD so zárobkom cca 650 Eur,

so žalobkyňou l/ spoločne hospodárili, a spoločne znášali náklady na bývanie. Po smrti svojho manžela
sa stala poberateľkou vdovského dôchodku vo výške 323 Eur. S manželom nemali žiadne pôžičky ani
iné záväzky, nikto z rodiny im finančne nepomáhal. Staršia dcéra - žalobkyňa 2/ prerábala rodinný
dom v Obci Mojtín, pri tejto rekonštrukcii jej žalobkyňa 1/ a jej neb. manžel finančne pomáhali napr. jej
zakúpili stavebný materiál. Žalobkyňa 3/ v čase smrti A. F. žila v spoločnej domácnosti so žalobkyňou l/

a neb. A. F., v súčasnej dobe žije v spoločnej domácnosti so žalobkyňou l/, je vydatá, nebola odkázaná
na finančné prostriedky svojich rodičov. Žalobkyňa 2/ je vydatá, v čase smrti A. F. nebola finančne
závislá na svojich rodičoch. Z vykonaného dokazovania a to z výsluchu žalobkýň 1/, 2/, 3/ mal súd za
preukázané, že intenzita vzťahu žalobkýň so zomr. A. F. bola veľmi veľká, presahujúca rámec bežného
vzťahu manželov a rodičov, o to silnejšia, že dcéry neb. A. F. si zakladali svoje vlastné rodiny, spoločne

zdieľali všetky životné situácie a vrúcny vzťah so svojim otcom mali od útleho detstva, pričom súd môže
jednoznačne konštatovať, že tento intenzívny vzťah bol vzájomný. Ani po období, ktoré uplynulo od smrti
A. F., sa bolesť a prejavy smútku na strane žalobkýň nezmenili a nezmiernili, čo súd zohľadnil pri svojom
rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy.

8. S poukazom na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Trenčíne v tejto veci súd prvej inštancie
ustálil že obaja žalovaní 1/, 2/ sú v danom spore pasívne vecne legitimovaní, pretože žalovaný l/ je
primárnym nositeľom hmotno-právnej povinnosti vyplývajúcej zo zodpovednosti za škodu, a žalovaný
2/ sa stal nositeľom tejto povinnosti na základe skutočnosti, že s ním žalovaný l/ preukázateľne uzavrel
poistnú zmluvu na svoje vozidlo, s ktorým spôsobil ublíženie na zdraví s následkom smrti manželovi

žalobkyne l/ a otcovi žalobkýň 2/, 3/. Preto súd, rešpektujúc právny názor krajského súdu, ktorým je
viazaný mal za to, že za uplatnenú nemajetkovú ujmu žalovaný 2/ zodpovedá podľa ustanovenia § 15
ods. 1 Zák. č. 381/2001 Z.z. s použitím eurokomfortného výkladu pojmov „náhrada škody, škoda na
zdraví“ uvedených v § 4 ods. 1, 2, 4 a v § 15 ods. 1 Zák. č. 381/2001 Z. z. a s prihliadnutím samotnémuúčelu povinného zmluvného poistenia z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti
fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel, sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj
nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu

peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Túto nemajetkovú ujmu v širšom
ponímaní treba považovať za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa citovaného
zákona. Zodpovednosť žalovaného 1/ vyplýva z ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka, keďže bolo
preukázané, že žalovaný l/ spôsobil dopravnú nehodu, pričom predpoklady tejto jeho zodpovednosti súd
posúdil podľa § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k žalovanému 2/ sa jedná o špecifické

právo poškodeného, na výplatu plnenia poisteného škodcu a to v rozsahu, v akom za škodu zodpovedá
škodca, pričom preukázateľne zodpovednosť poisteného za škodu bola v trestnom konaní jednoznačne
preukázaná. Pri úvahe o stanovení výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie
určil výšku nárokov s prihliadnutím na právny názor Krajského súdu v Trenčíne. V danom prípade
súd jednoznačne konštatuje, že ujma, ktorú utrpeli žalobkyne 1/, 2/, 3/ v prípade usmrtenia im blízkej
osoby možno považovať za veľmi vysokú, pretože sa jedná o následok nereparovateľný a obsahujúci

prvok nečakanosti. Žalobkyňa l/ stratou manžela a žalobkyne 2/, 3/ stratou otca utrpeli negatívny zásah
do svojho osobného života, náhle úmrtie najbližšieho človeka, keď nasledujúci deň mala žalobkyňa 2 /
uzatvoriť manželstvo a celá rodina sa pripravovala na túto oslavu, znamenalo pre žalobkyne veľký zásah
do ich harmonického rodinného života. Súd prihliadol na intenzitu vzťahu žalobkýň 1/, 2/, 3/ so zomrelým,
prihliadol na jeho vek v čase smrti a to 54 rokov, vek pozostalých, otázku hmotnej závislosti pozostalých

na usmrtenej osobe, ako aj na morálne zadosťučinenie vo forme právneho postihu žalovaného l/,
predovšetkým z trestno-právnej sankcie. Tak ako bolo uvedené vyššie, A. F. v čase svojej smrti mal
54 rokov, žalobkyňa l/ mala 53 rokov, žalobkyňa 2/ mala 27 rokov a žalobkyňa 3/ mala 24 rokov. Neb.
A. F. v čase svojej smrti v roku 2012 sa ešte aktívne zapájal do pracovného procesu, zabezpečoval
finančné prostriedky pre svoju rodinu, so svojou manželkou spoločne hospodárili, žalobkyne 2/, 3/

mali svoje rodiny a finančne závislé na svojich rodičoch neboli. Z výpovede žalobkýň 1, 2/, 3/ však
vyplýva, že i napriek finančnej nezávislosti istým spôsobom im za svojho života ich otec spolu so
žalobkyňou l/ finančne vypomáhali, keď žalobkyňa 3/ žila s rodičmi v spoločnej domácnosti a žalobkyňa
2/ stavala rodinný dom, pri stavbe ktorého jej občas rodičia zakúpili stavebný materiál, čo už po smrti
otca nebolo vzhľadom na príjem žalobkyne l/ možné. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy súd taktiež

prihliadol na skutočnosť, že žalovaný l/ bol za prečin usmrtenia odsúdený rozsudkom Okresného
súdu Považská Bystrica zo dňa 7. marca 2013, sp. zn. 2T/17/2013 - 199 na trest odňatia slobody dva
roky, zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá na dobu štyri roky. Z vyššie
uvedeného rozsudku vyplýva, že prečin súd posúdil ako nedbanlivostný čin, čo je tiež kritérium, ktoré
zobral súd pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy do úvahy, pričom prekročenie dovolenej rýchlosti

u žalovaného l/ nebolo možné podľa záveroch znaleckého posudku Ing. Luca technicky zistiť, avšak
žalovaný l/ porušil svoje povinnosti tým, že v určitom časovom intervale pred zrážkou sa so svojim
motorovým vozidlom Fiat pohyboval v tiahlej mierne pravotočivej zákrute zo smeru jeho jazdy tak,
že smerovo neovládal vozidlo a prešiel do protismeru ľavého jazdného pruhu vozovky, kde došlo k
zrážke s protiidúcim motorovým vozidlom Škoda Fabia. Tesne pred nehodou vozidlo smerovo neviedol,

vyvolal kolíznu situáciu ale súčasne tak aj znemožnil obom vodičom nehode zabrániť. Z trestného
konania tiež vyplynulo, že žalovaný l/ v čase dopravnej nehody nebol pod vplyvom omamných látok
a nepožil alkoholické nápoje. Je nesporné, že neb. A. F. neporušil predpisy o cestnej premávke a
nemal po rozpoznaní nebezpečnej - kolíznej situácie žiadnu možnosť na zabránenie nehody. Z konania
vyplynulo, že žalovaný l/ svoj čin oľutoval, žalobkyniam 1/, 2/, 3/ ešte počas trestného konania zaslal

ospravedlňujúci list, opakovane prejavil ľútosť nad celou situáciou adresovanú žalobkyniam 1/, 2/, 3/
počas trestného konania ako aj počas celej doby trvania konania vo veci náhrady škody, na každom
pojednávaní na ktorom bol prítomný. Žalovaný l/ je v súčasnej dobe nezamestnaný, evidovaný na
Úrade práce, sociálnych veci a rodiny Považská Bystrica, je poberateľom dávok v nezamestnanosti. Do
12.5.2016 bol zamestnaný so zárobkom 570 Eur netto, pričom jeho pracovný pomer ukončil z dôvodu

uplynutia doby, na ktorý bol dojednaný. Je slobodný, nemá vyživovacie povinnosti, býva v byte so svojou
matkou, na bývanie prispieva sumou 150 Eur mesačne. Súd pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy tiež
prihliadol na vyššie uvedené okolnosti, možnosti a schopnosti žalovaného 1/. Pokiaľ sa týka samotnej
výšky nemajetkovej ujmy žiadny právny predpis neustanovuje maximálnu alebo minimálnu výšku tohto
zadosťučinenia, je však nesporné, že musí byť primerané. Rozhodujúca je závažnosť ujmy a okolnosti,

za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Zmyslom zadosťučinenia nie je, aby bolo zábezpekou,
zdrojom obživy ani náhradou príjmu a logicky nemôže viesť ak k neprimeranému obohateniu. V danom
prípade nemajetková ujma nepredstavuje ani finančnú kompenzáciu straty manžela a otca, nakoľko
stratu ľudského života nemožno vymedziť peniazmi, avšak aspoň čiastočne môže zmierniť útrapyžalobkýň. Kritériom, ktorým sa súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy riadil neboli len okolnosti
a strane žalobkýň ale aj okolnosti, na strane žalovaného l/, ktorý spôsobil smrť manžela žalobkyne l/ a
otca žalobkýň 2/, 3/ neúmyselne, nespôsobil smrť pod vplyvom návykových látok, svoj čin opakovane

oľutoval, nepopieral svoju vinu. Súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že vzťah medzi žalobkyňami 1/, 2/, 3/ a
neb. A. F. bol veľmi intenzívny a aj napriek tomu, že žalobkyne 2/, 3 mali svoje vlastné rodiny a svojich
partnerov, na neb. A. F. boli citovo naviazané, stratu svojho otca a manžela aj po čase, ktorý od jeho
smrti uplynul nesú veľmi intenzívne, hlboko zasahujúc do ich životov. V danom prípade nemožno teda
konštatovať, že i napriek tomu, že žalobkyne 2/, 3/ dospelé jedince a majú vlastné rodiny, stratu otca

nesú menej intenzívne ako keby boli v školskom veku alebo v prípade ich otca by sa jednalo o osobu
v dôchodkovom veku. Strata blízkej osoby má v rôznych štádiách života pozostalých rôznu intenzitu,
avšak pokiaľ sa týka žalobkýň, práve v životnej etape, v ktorej došlo k usmrteniu A. F. vnímali jeho
smrť o to intenzívnejšie že ich vzťah bol veľmi vrúcny, citovo boli na sebe veľmi naviazaní, žalobkyne
2/,3/ si zakladali vlastné rodiny, tešili sa na nové etapy svojho života a predovšetkým významnú rodinnú
udalosť a to svadbu žalobkyne 2/. Práve táto utrpela o to intenzívnejšiu ujmu, že svadobný deň mal

byť pre ňu jeden z najvýznamnejších a najkrajších dní v jej živote, ktorý sa nakoniec zmenil na smutnú
udalosť, ovplyvnenú iba deň pred tým smrťou otca, ktorý práve v súvislosti s prípravou svadby bol
na ceste, keď došlo k stretu s motorovým vozidlom, ktoré viedol žalovaný l/. Faktom je, že majetkové
pomery na strane žalovaného l/ mu neumožňujú reálne uspokojiť jednorazovo nároky žalobkýň, avšak
práve záväzok plnenia aj žalovaného 2/ je spravodlivým spôsobom uspokojenia nárokov žalobkýň.

Vychádzajúc zo všetkých zistených a navzájom sa ovplyvňujúcich skutočností a princípu spravodlivého
usporiadaniavzťahovúčastníkov,sprihliadnutímnaokolnostinastranežalobkýňakoi žalovanéhol/ako
priameho škodcu, súd opätovne zhodnotil, že ako primeraná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
je odškodnenie pre žalobkyňu l/ vo výške 10 000 Eur, žalobkyňu 2/ vo výške 15 000 Eur a žalobkyňu 3/
vo výške 10 000 Eur. K zaplateniu tejto nemajetkovej ujmy súd oboch žalovaných zaviazal rešpektujúc

právny názor krajského súdu tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia
povinnosť druhého. Súd pri stanovení výšky odškodnenia prihliadol už na priznané nároky z tohto titulu
súdmi okolitých štátoch ako sú Rakúsku, ČR a Maďarsko, v ktorých štátoch je toto odškodnenie za stratu
blízkeho človeka priznávané spravidla od 3 700 do 20 000 Eur. Keďže žalobkyne požadovali zaplatenie
nemajetkovej ujmy pre žalobkyňu l/ vo výške 130 000 Eur a žalobkyne 2/, 3/ pre každú 100 000 Eur a

súd návrhu vyhovel len čiastočne, vo zvyšku návrh zamietol.

9. O trovách konania žalovaného l/ súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 3 O. s. p.. Žalobkyne 1/, 2/, 3/
mali vo veci úspech len čiastočný, súd im však priznal plnú náhradu trov konania, pretože rozhodnutie o
výške plnenia záviselo od úvahy súdu. V zmysle ustanovenia § 142 ods. 3 O. s. p. v takomto prípade

súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta vypočítanej z výšky súdom priznaného
plnenia. Žalobkyniam 1/, 3/ súd priznal plnenie vo výške 10.000 Eur a žalobkyne 2/ plnenie vo výške
15.000 Eur. Základná sadzba tarifne odmeny preto pri žalobkyniach 1/,3/ prestavuje sumu 135,27 Eur a
pri žalobkyne 2/ sumu 160,17 Eur. Trovy konania vznikli žalobkyni 1/ titulom trov právneho zastúpenia za
11 úkonov právnej služby á 135,27 Eur ( prevzatie a príprava zastúpenia, podanie návrhu na súd, účasť

na pojednávaní dňa 11.11.2014 a 20.1.2015 v trvaní od 8:30 hod. do 10:45 hod., porada s klientom dňa
17.11.2014, 8.3.2015, odvolanie proti rozsudku zo dňa 10.3.2015, ďalšia porada s klientmi 21.3.2015,
vyjadrenie k odvolaniu žalovaného 22.3.2015, a účasť na pojednávaní 21.6.2016), 4 x režijný paušál
á 8,04 Eur, 5x režijný paušál á 8,39 Eur, 1x režijný paušál 8,58 Eur, 20% DPH zo sumy 1.627,99 Eur
t.j. 325,60 Eur, spolu 1.953,88 Eur.

Trovy konania vznikli žalobkyni 2/ titulom právneho zastúpenia za 6 úkonov právnej služby á 160,17
Eur (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie návrhu na súd, účasť na pojednávaní dňa 11.11.2014 a
20.1.2015 v trvaní od 8:30 hod. do 10:45 hod., porada s klientom dňa 17.11.2014, 8.3.2015, odvolanie
proti rozsudku zo dňa 10.3.2015, ďalšia porada s klientmi 21.3.2015, vyjadrenie k odvolaniu žalovaného
22.3.2015, a účasť na pojednávaní 21.6.2016), 4 x režijný paušál á 8,04 Eur, 5x režijný paušál á 8,39

Eur, 1x režijný paušál 8,58 Eur, 20% DPH zo sumy 1 893,20 Eur t.j. 378,64 Eur, spolu 2.271,84 Eur.
Trovy konania vznikli žalobkyni 3/ titulom trov právneho zastúpenia za 11 úkonov právnej služby á
135,27 Eur ( prevzatie a príprava zastúpenia, podanie návrhu na súd, účasť na pojednávaní dňa
11.11.2014 a 20.1.2015 v trvaní od 8:30 hod. do 10:45 hod., porada s klientom dňa 17.11.2014,
8.3.2015, odvolanie proti rozsudku zo dňa 10.3.2015, ďalšia porada s klientmi 21.3.2015, vyjadrenie

k odvolaniu žalovaného 22.3.2015, a účasť na pojednávaní 21.6.2016), 4 x režijný paušál á 8,04
Eur, 5x režijný paušál á 8,39 Eur, 1x režijný paušál 8,58 Eur, 20% DPH zo sumy 1.627,99 Eur t.j.
325,60 Eur, spolu 1.953,88 Eur. Súd žalobkyniam 1/,2/,3/ nepriznal uplatnenú náhradu trov právneho
zastúpenia za úkon právnej služby a to porada s klientmi dňa 10.11.2014, nakoľko súd mal za to žeuvedený právny úkon ( resp. dva právne úkony ) spadá pod úkon právnej služby príprava a prevzatie
zastúpenia. Súd taktiež žalobkyniam nepriznal uplatnenú náhradu trov právneho zastúpenia za úkon
právnej služby a to návrh na vykonanie dokazovania z 18.11.2014, nakoľko sa jednalo o podanie v

ktorom právny zástupca žalobkýň oznámil súdu konkrétne mená a adresy svedkov, pričom samotný
návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov právny zástupca žalobkýň navrhol na pojednávaní
dňa11.11.2014.Vzmyslezákonač.655/2004Z.z.onáhradáchaodmenáchadvokátovzaposkytovanie
právnych služieb tento úkon právnej služby nie je teda písomným podaním týkajúcim sa veci samej tak
ako to predpokladá § 13a ods. 1 písm. c/ zákona č. 655/2004 Z. z.. Žalobkyne 1/ - 3/ sú v zmysle §

4 ods. 2 písm. i) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení oslobodené od súdneho
poplatku, preto súd v zmysle § 2 ods. 2 Zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení uložil
žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Považská Bystrica súdny poplatok z návrhu
vo výške 1.050 Eur, vypočítaný podľa Položky 7b písm. b) Prílohy Sadzobníka súdnych poplatkov.
10. Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku o náhrade trov konania podali včas odvolanie žalobkyne
1/, 2/, 3/ a žiadali, aby krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie okresného súdu v napadnutej časti

zmenil a sám vo veci rozhodol a priznal im trovy právneho zastúpenia za všetky nimi uplatnené úkony,
ako aj trovy odvolacieho konania. Uviedli, že napadnutý rozsudok vo výrokoch o povinnosti zaplatiť
žalobkyniam trovy právneho zastúpenia považujú za nesprávny. Poukázali na ustanovenie § 14 ods. l
písm. a), § 14 ods. 2 písm. a) vyhlášky 655/2004 Z. z. v platnom znení ( ďalej len vyhláška o odmenách
advokátov ). Okresný súd pri výpočte odmeny trov ich právneho zastúpenia nepostupoval v zmysle

vyhlášky. V odôvodnení rozsudku na strane 31 dole uviedol, že im nepriznal uplatnenú náhradu trov
právneho zastúpenia za úkon právnej služby- porada s klientmi z 10.11.2014 s tým, že je toho názoru,
že tento úkon ( táto porada s klientmi ) spadá pod úkon právnej služby vo vyhláške pomenovaný ako
príprava a prevzatie zastúpenia. Tento názor považujú za nesprávny. Ako bez pochybností preukázali
a do spisu doložili, poverili zastúpením v tejto veci advokáta, JUDr. Tibora Bicka. Tento zastúpenie

prevzal 17.6.2014, kedy podpísali plnomocenstvo na zastúpenie. Pri prevzatí zastúpenia ich advokát
poučil o podmienkach žaloby, právnej argumentácii a dohodli sa, že pripraví žalobu. O tejto prvej
porade spísal advokát záznam a tento podpísali. Pretože sa v právnych veciach nevyznajú, potrebovali
kvalifikované zastúpenie, najmä vzhľadom na nastupujúcu súdnu prax posudzovania zodpovednosti
vodiča motorového vozidla podľa PZP. Ako vyplýva zo záznamu zo 17.6.2014, práve tieto záležitosti

im advokát v rámci prvej porady vysvetlil pri prevzatí obhajoby. Pretože úkon v zmysle § 14 ods. l
písm. a/ vyhlášky o odmenách advokátov, prevzatie a príprava zastúpenia spočíva nielen v prevzatí
zastúpenia, ale aj v prvej porade, správne si neuplatnili poradu zo 17.6.2014 ako samostatný úkon, ale
ako neoddeliteľnú súčasť úkonu prevzatie a príprava zastúpenia. Správnosť takého výkladu potvrdzuje
doslovné znenie ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky o odmenách advokátov. Po prevzatí a

príprave zastúpenia advokát pripravil a 23.7.2014 podal žalobu. Na deň 11.11.2014 súd vytýčil termín
pojednávania.Pretožeadvokátjevzmyslezákonaoadvokáciipovinnýposkytnúťklientoviprávneslužby
s odbornou starostlivosťou, 10.11.2014 vzhľadom na právnu komplikovanosť veci absolvovali v rámci
prípravy na pojednávanie ďalšiu poradu s advokátom. V rámci tejto ich advokát podrobne poučil o
priebehu pojednávania, dokazovaní a podobne. Aj o tejto porade, ktorá trvala od 8,10 hod do 10,20

hod. spísal advokát záznam, ktorý podpísali. Advokát ich upozornil, že sa jedná o dva úkony právnej
služby, pretože porada trvala viac ako dve hodiny. Ako vyplýva zo záznamu o porade zo 17.6.2014 ( prvej
porady ) a záznamu o porade z 10.11.2014, v tento deň ( 10.11.2014 ) sa nejednalo o prvú poradu, ale
o ďalšiu poradu, výslovne zameranú na prípravu na pojednávanie 11.11.2014. Pretože ďalšia porada s
klientomjeúkonomprávnychslužiebpodľa§14ods.2písm.a/vyhláškyoodmenáchadvokátov,patríim

náhrada trov právneho zastúpenia aj za tento úkon. Rovnako nie je v súlade so zákonom odôvodnenie
súdu v tom, prečo im nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za návrh na vykonanie dokazovania z
18.11.2014. Nie je totiž pravdou,, že na pojednávaní 11.11.2014 navrhli výsluch svedkov G. O., B. O., A.
O., Q. O. a A. E., preto lebo nemohli predpokladať ako pojednávanie dopadne a ktorých svedkov budú
preto na preukázanie svojich tvrdení potrebovať. Ako vyplýva zo zápisnice z pojednávanie z 11.11.2014,

uviedli, že mená a adresy prípadných svedkov súdu oznámia v stanovenej lehote a navrhnú ich vypočuť
ako svedkov. Až na porade s advokátom 17.11.2014 sa dohodli, ktorých svedkov navrhnú vypočuť a
týchto potom advokát 18.11.2014 písomne súdu oznámil a navrhol vypočuť. Úkon, porada s klientom
zo 17.11.2014 súd uznal ako účelný a potrebný na bránenie práva, preto nie je absolútne žiaden dôvod
nepriznať im náhradu trov právneho zastúpenia aj za návrh na vykonanie dokazovania z 18.11.2014.

Okresný súd v napadnutom rozsudku iba konštatoval, že im nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia
za horeuvedené úkony bez toho, aby svoje rozhodnutie akokoľvek odôvodnil. Takéto rozhodnutie je pre
nedostatokdôvodovnepreskúmateľnéanezákonné.Porušujeichzákladnéprávonaspravodlivýproces.
Súčasťou tohto práva je aj to, aby sa súd riadne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkamiúčastníka konania. V danom prípade sa tak nestalo, pretože súdu predložili všetky potrebné dôkazy a
napriek tomu, nielenže im nepriznal ich oprávnený nárok, ale svoje zamietavé stanovisko neodôvodnil.
11. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie aj žalovaný 2/ a žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací

rozhodnutie prvostupňového súdu vo vzťahu k nemu zmenil a nárok žalobkýň voči žalovanému 2/
zamietol. Mal za to, že rozsudok v napádanej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
a to ako v otázke samotnej pasívnej legitimácie žalovaného 2/, tak aj v otázke možného a dovoleného
súdneho ,,dotvárania" práva extenzívnym výkladom vnútroštátnych zákonných ustanovení. Zároveň
sa OS dostatočne nevysporiadal s relevantnou právnou argumentáciou žalovaného 2/ a konštantnou

rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,NS SR"), a to ako v
otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/, ako aj otázkou, resp. absenciou, priamej príčinnej
súvislosti medzi dopravnou nehodou ako takou a zásahom do osobnostných práv žalobcov. OS sa
ďalej nezaoberal otázkami týkajúcimi sa použitia a obmedzenia použitia prípadného eurokonformného
výkladu, ako aj možnostiach priznania priameho či nepriameho účinku jednotlivým smerniciam EÚ. Má
za to, že v zmysle súčasne platného a účinného vnútroštátneho práva uplatniteľného vo veci samej, t.j. v

zmysle Zákona o PZP (ako lex specialis vo vzťahu k OZ), nie je pasívne legitimovaným na uplatňovanie
nárokov z titulu zásahu do osobnostných práv žalobcov, nakoľko Zákon o PZP sa nevzťahuje na náhradu
nemajetkovej ujmy a povinnosť zahrnúť tento inštitút do poistných zmlúv žalovanému 2/ žiadnym
spôsobom neukladá. Uvedené žiadnym spôsobom nevyplýva a vyplývať nemôže, ani z Rozsudku
Európskeho súdneho dvora (ďalej len ,,ESU“) zo dňa 24.10.2013 vo veci C-22/l2 (ďalej len ,,Rozsudok

ESD"). Vzhľadom na ďalej uvedené preto má za to, že OS vec v tejto časti vo výsledku nesprávne
právne posúdil. Poznamenal, že ESD podáva výklad práva Únie, t.j. v uvedenej veci podal výklad
smerníc zaoberajúcich sa poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami, za
žiadnych okolností však nepodal a ani nemohol podať výklad vnútroštátnych predpisov. Súkromné právo
členského štátu je oprávnený vykladať iba národný súd, ktorý musí vychádzať z platného právneho

stavu zakotveného v Zákone o PZP a v OZ. Samotný Rozsudok ESD žiadnym spôsobom nestanovil,
že pasívna legitimácia poisťovateľov podľa Zákona o PZP je v sporoch o zaplatenie nemajetkovej ujmy
pozostalých automaticky ,,daná", ale iba upresnil, že by tomu tak bolo, pokiaľ by toto bolo obsahom
úpravy vnútroštátneho práva. Vzhľadom na závery ESD v danej veci je preto nevyhnutné prihliadať
jedine na vnútroštátnu právnu úpravu a (česko-slovenskú judikatúru, v ktorej je za súčasného platného

právneho stavu (v rámci SR), historicky a aj teoreticko-právne nesporne a jednoznačne vyriešená otázka
diferenciácie pojmov (ich významu aj účelu) náhrady škody (resp. škody na zdraví) a nemajetkovej ujmy.
Vnútroštátne právo v Zákone o PZP de lege lata upravuje náhradu majetkovej, ako aj nemajetkovej ujmy,
avšak výlučne v rozsahu § 444 - 449 OZ, pričom v § 444 OZ pokrýva zodpovednosť za nemajetkovú
ujmu na zdraví vo forme náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu

nárokov podľa osobitného právneho predpisu. Nároky z titulu ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ
však do okruhu pôsobnosti Zákona o PZP nezahŕňa. Právna úprava rozsahu poistenia zodpovednosti
za škodu v ustanovení § 4 ods. 2 Zákona o PZP podáva taxatívny výpočet prípadov, ktoré podliehajú
poistnému krytiu, a ktoré sú z hľadiska rozlíšenia toho, čo sa odškodňuje, plne v zhode s právnou
úpravou spôsobu a rozsahu náhrady škody v Občianskom zákonníku ustanovenou v § 442 a nasl.,

vrátane ust. § 444 OZ. Pod takto vymedzenú škodu Zákon o PZP neumožňuje subsumovať náhradu
nemajetkovej ujmy vyplývajúcu z ust. § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ sa tak poistený s poisťovňou nadštandardne
nedohodne v poistnej zmluve. Pokiaľ aj v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov nepanuje zhoda
v otázke možnosti subsumovať pod pojem ,,škoda na zdraví" v zmysle Zákona o PZP aj náhradu
nemajetkovejujmypodľa§11anasl.OZ,poukázalnarozhodnutieÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky

(ďalej aj len ,,ÚS") zo dňa 20.0l.20ll, IV. ÚS 60/2010 a Uznesenie NS SR z 05.12.2013, sp.zn. 3 Cdo
18/2013. Čo do otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ upozornil odvolací súd na aktuálne
rozhodnutie NS SR v obdobnej záležitosti zo dňa 31.03.2016, sp.zn.: 3 Cdo/301/2012, ktoré k odvolaniu
priložil. V tejto súvislosti upozornil aj na skutočnosť, že spomínané rozhodnutie NS SR 4Cdo/168/2009
bolo nepriamo (jeho citáciou a odkazom naň) zverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 9/2014

pod číslom 127, t.j. R 127/2014. Následne potom poukázal aj na Uznesenie ÚS I. ÚS 137/07 z 23.
augusta 2007. Uvedené súdy zaujali jednoznačné stanoviská o odlišnosti dvoch právnych inštitútov, t.j.
o odlišnosti zodpovednosti za škodu a zodpovednosti za zásah do ochrany osobnosti a preto vylúčili
možnosť pod náhradu škody o.i. aj podľa § 4 ods. 2 písm. a) Zákona o PZP subsumovať aj nároky
z titulu ochrany osobnosti. Podporne poukázal aj na predchádzajúcu právnu úpravu problematiky v

Českej republike, a to zákon č. 168/1999 Sb. (v znení účinnom do 31.12.2013), ktorý obdobne upravoval
rozsah nárokov z titulu poistenia taxatívne, vrátane konkrétneho odkazu na ust. § 442 - 449 Občianskeho
zákonníka, čo aj bolo judikované viacerými rozhodnutiami (Uznesenia ÚS ČR III. ÚS 8/06 z 16.03.2006,
III. ÚS 1900/13 z 23.01.2014, II. ÚS 1226/13 zo 04.03.2014, rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR 30Cdo/105l/2005 zo dňa 27.09.2005, 30 Cdo/4083/20l0 zo dňa 31.08.2012). Preto nie je možné ani
extenzívnym výkladom § 4 ods. 2 písm. a) Zákona o PZP považovať náhradu škody na zdraví a nákladov
pri usmrtení za nemajetkovú ujmu podľa §13 ods. 2 OZ. Vyššie uvedený názor v konečnom dôsledku

zastáva aj samotná Slovenská republika, ktorá v konaní vedenom na ESD pod č. k. C22-2014 (ako aj
v konaní C-22/l2) prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR zaslala svoje vyjadrenie. S poukazom
na vyššie uvedené skutočnosti sa potom pojem ,,škoda“ nedá stotožniť s pojmom ,,nemajetková ujma“,
čo bolo zo strany NS SR opakovane aprobované. Prijatie takéhoto výkladu by bolo v rozpore s platným
vnútroštátnym právom a viedlo by k výkladu contra legem a zároveň by popieralo účel a zmysel Zákona

o PZP tak, ako ho stanovil samotný zákonodarca. Žiadnym spôsobom potom neobstojí a je absolútne
nepodložený právny záver OS, že účelom Zákona o PZP je aj náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých
po obetiach dopravných nehôd. Zo všetkých vyššie uvedených skutočností a okolností je teda zrejmé
a zjavné, že na základe v súčasnosti platnej úpravy v Zákone o PZP sa poistné krytie bez ďalšieho
nevzťahuje na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým. Toto je podložené aj snahou zákonodarcu z
marca 2014 o úpravu Zákona o PZP tak, aby došlo k zahrnutiu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy

pozostalým priamo do znenia zákona. Skutočnosť, že uvedený návrh nebol schválený a podľa súčasne
platnej právnej úpravy tak aj naďalej nemajetková ujma nespadá pod povinný rozsah poistného krytia
podľa Zákona o PZP, nemožno vykladať na ťarchu žalovaného 2/. Ďalej uviedol, že súd členského
štátu môže prostredníctvom eurokonformnej interpretácie vypĺňať medzery vnútroštátneho právneho
predpisu samotnými ustanoveniami smerníc, avšak súd členského štátu nemôže smernice EÚ vykladať

v rozpore s vnútroštátnym právom. Požiadavka jednotného eurokonfomného výkladu vnútroštátneho
práva v súlade so smernicou nesmie ísť totiž tak ďaleko, aby smernica sama o sebe a nezávisle od
vnútroštátneho právneho predpisu ukladala povinnosti fyzickým alebo právnickým osobám. Povinnosť
eurokonformného výkladu relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými
zásadami práva, najmä právnou istotou a nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva

contra legem (Impact, C-268/06, 15.4.2008; Adeneler, C-2l2/04, 4.7.2006). V danom prípade však OS
celkom jednoznačne aplikoval taký výklad, ktorý nemožno považovať za ústavne konformný a ktorý má
za následok výklad vnútroštátneho práva contra. Z uvedených dôvodov preto má za to, že príslušný súd
s cieľom priznať smerniciam EÚ nepriame účinky zjavne prekročil prípustné a ústavne akceptovateľné
výkladové možnosti. Priama aplikácia smernice teda prichádza do úvahy výlučne len v sporoch, kde

je odporcom členský štát, resp. akýkoľvek orgán konajúci v jeho mene. Žalovaný však nie je orgánom
konajúcim v mene členského štátu, ale je súkromnou právnickou osobou podnikajúcou na základe
Obchodného zákonníka, Zákona o PZP a zákona č. 8/2008 Z.z. o poisťovníctve (ďalej len ,,ZoP"). V
súlade s uvedenými predpismi sú s klientmi žalovaného 2/ uzatvárané poistné zmluvy, ktorých súčasťou
sú aj všeobecné, prípadne osobitné, poistné podmienky. Minimálny rozsah poistenia je stanovený v

súlade so Zákonom o PZP tak, že sú ním pokryté výlučne taxatívne vymenované škodové nároky. Práve
naopak, súd bol povinný skúmať, či poistnou zmluvou žalovaného 1/ so žalovaným 2/ došlo k rozšíreniu
rozsahu poistného krytia aj o nárok z titulu nemajetkovej ujmy a či uvedené nároky sú zohľadnené vo
výške poistného, pričom k tomu ale nedošlo. Keďže od roku 2001 nedošlo k žiadnej zmene relevantnej
vnútroštátnej právnej úpravy, nie je ani v čase po Rozsudku ESD absolútne legitímny dôvod na zmenu

výkladu príslušných zákonných ustanovení zo strany OS a ad hoc rozširovanie účelu Zákona o PZP a
jeho cieľov contra legem oproti tým, ktoré boli celkom jednoznačne a nesporne zamýšľané a stanovené
samotným zákonodarcom, a ktoré boli opakovane judikované aj v citovaných rozhodnutiach NS SR,
a to aj v čase po Rozsudku ESD. Len na margo uviedol, že v prípade, ak by aj teoreticky pripustil,
že pod pojem škody na zdraví podľa Zákona o PZP by bolo možné subsumovať aj nemajetkovú ujmu

pozostalých, bolo by zo strany OS nevyhnutné dôsledne sa zaoberať atribútmi vzniku zodpovednosti
za škodu, t.j. protiprávnosťou konania, vznikom škody v dôsledku protiprávneho konania a príčinnou
súvislosťou medzi nimi. Vzhľadom na skutočnosť, že poistnou udalosťou je dopravná nehoda, a zásah
do osobnostných práv žalobcov nastal až sprostredkovane v dôsledku ich reakcie na následky tejto
dopravnej nehody, neexistuje vo vzťahu k žalobcom a uplatňovanej nemajetkovej ujme priama príčinná

súvislosť s poistnou udalosťou ako takou. Z vyššie uvedených dôvodov preto má za to, že aj v prípade
teoretického akceptovania premisy, že pod škodu na zdraví je možné extenzívnym výkladom zahŕňať
aj nemajetkovú ujmu pozostalých, je potom poistiteľ - žalovaný 2/, priamo zo Zákona o PZP de facto aj
de iure oslobodený od povinnosti plniť za poisteného škodu (nemajetkovú ujmu), a to práve z dôvodu
absencie priamej príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou, čo bol súd povinný aplikovať. Zároveň

mal za to, že OS pochybil aj pri rozhodovaní, resp. priznávaní trov právneho zastúpenia žalobcov,
a to jednak vo vzťahu k určeniu sadzby tarifnej odmeny, ako aj pri priznávaní trov bez ďalšieho
každému zo žalobcov. Ako je z rozsudku zrejmé, OS vychádzal pri stanovení základnej sadzby tarifnej
odmeny z výšky súdom priznaného plnenia, v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p.. Takto priznanú náhradutrov právneho zastúpenia považuje za vecne nesprávnu, pričom poukázal § 10 ods. 8 vyhlášky o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, vo veciach ochrany osobnosti
podľa Občianskeho zákonníka. Ako je z vyčíslenia trov právneho zastúpenia zrejmé, všetky uplatnené

úkony boli vykonané spoločne pre všetkých žalobcov, kde z uvedeného dôvodu v zmysle § 13 ods. 2
Vyhlášky sa má taktiež aplikovať 50% zníženie základnej sadzby tarifnej odmeny.
12. K podanému odvolaniu žalovaného 2/ sa písomne vyjadril žalovaný 1/, ktorý uviedol, že so
skutočnosťami, ktoré žalovaný 2/ uvádza v odvolaní sa nestotožňuje. Žalovaný 1/ je dôkladne
oboznámený s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR a tiež s rozhodnutím súdneho dvora EU vo

veci C-22/12 zo dňa 24.10.2013. Rešpektujúc autoritu Najvyššieho súdu SR ako aj jeho rozhodujúcu
činnosť sa nestotožňuje s právnym názorom, ktorý Najvyšší súd SR vyslovil vo svojom rozsudku sp. zn.
3 Cdo/301/2012 zo dňa 31.3.2016. Svoj právny názor odôvodňuje komplexným ponímam súčasného
právneho postavenia Slovenskej republiky ako Členského štátu EU. Podľa jeho názoru je základným
predpokladom pre správne ponímanie danej problematiky, a teda stretu práva EU s vnútroštátnym
právom podstatné správne pochopenie významu Čl. 7 ods. 2 Ústavy SR. Citované ustanovenie Ústavy

SR jednoznačne stanovuje, že právne záväzné akty EU majú prednosť pred zákonmi, a teda aj pred
ZoPZP, prípade Občianskym zákonníkom. Dôsledkom a potvrdením tejto skutočnosti je napokon aj
nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 3/09 zo dňa 26.1.2011. Touto základnou premisou sa
riadil aj súd prvej inštancie, keď zároveň rešpektoval názor Krajského súdu v Trenčíne vyslovený v
uznesení 5Co/406/2015 zo dňa 20.4.2016, a preto sú jeho závery vo vzťahu k pasívnej legitimácie

žalovaného 2/ v tomto konaní správne. Oblasť zodpovednostných vzťahov vznikajúcich v súvislosti
s dopravnými nehodami je totiž upravená právom EU, a to smernicou 2009/103/ES zo 16.9.2009 o
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia (ďalej
aj ako ,,Smernica" v príslušnom gramatickom tvare). Nejedná sa pritom o prvotnú úpravu týchto vzťahov,
nakoľko vydaním Smernice došlo k zjednoteniu predošlej právnej úpravy platiacej v rámci EU, ktorá

bola obsiahnutá v smernici Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a
kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti v smernici Rady 84/5/EHS z 30. decembra
1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a smernici Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990

o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Rozsudok súdneho dvora EU vo veci C-22/12 sa týkal
práve predošlých smerníc. Ako pritom jednoznačne vyplýva z jeho obsahu tak pod rozsah poistného
krytia vyplývajúceho z ustanovenia § 4 ods. 2 ZoPZP spadá aj nemajetková ujma. Vo vzťahu k súčasne
platnej Smernici teda Súdny dvor EU ešte neriešil v prejudiciálnom konaní rozsah poistného krytia

a súlad ustanovenia § 4 ods. 2 ZoPZP s jej obsahom. Pokiaľ sa týka rozsudku Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 3 Cdo 301/2012 zo dňa 31.3.2016, tak po dôkladnom preštudovaní rozsudku Súdneho
dvora EU v právnej veci C-22/12 tak v slovenskej ako aj anglickej jazykovej verzii sa v žiadnom
prípade nemôže žalovaný 1/ s uvedeným právnym názorom Najvyššieho súdu SR stotožniť. Dal do
pozornosti odvolacieho súdu ČI. 55 až 59 rozsudku súdneho dvora EU v právnej veci C-22/12, ktoré

citoval. Z citovanej časti rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12 je zrejmé, že Súdny dvor
EÚ venoval náležitú pozornosť aj vnútroštátnej právnej úprave poistného krytia povinného zmluvného
poistenia, keď sa vysporiadal aj s tou skutočnosťou, že v rámci Občianskeho zákonníka sú náhrada
škody a náhrada nemajetkovej ujmy upravené ako dva samostatné inštitúty. K tomuto uviedol, že v
rámci právnej úpravy SR majú pozostalí po obetiach dopravných nehôd v súlade s ustanovením §

11 a § 13 Občianskeho zákonníka nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Daný záver podľa názoru
súdneho dvora EU nespochybňuje ani tá skutočnosť, že ustanovenia upravujúce ochranu osobnosti
sú zaradené do inej časti Občianskeho zákonníka ako ustanovenia týkajúcej sa zodpovednosti za
škody v pravom zmysle slova. Z tohto dôvodu podľa názoru súdneho dvora EÚ pod rozsah poistného
krytia povinného zmluvného poistenia spadá aj náhrada nemajetkovej ujmy, keď podstatné je, že

zodpovednosť poisteného vyplývajúca z ustanovení §11 a § 13 Občianskeho zákonníka vznikla na
základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu. Dané skutočnosti v plnom rozsahu
vyvracajú právne závery Najvyššieho súdu SR. Podľa názoru žalovaného 1/ nesprávnosť právneho
názoru Najvyššieho súdu SR bola spôsobená tou skutočnosťou, že tento vôbec nevenoval pozornosť
eurokonformnému výkladu vnútroštátneho práva. Najvyšší súd SR pri riešení prvej otázky vychádzal

výlučne z vnútroštátnej právnej úpravy a túto žiadnym spôsobom nekonfrontoval s právom EÚ a
jeho vplyvom na výklad a aplikáciu právneho poriadku SR. Slovenská vnútroštátna právna úprava
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla pritom vychádza z práva EÚ, a to
zo Smernice. Má za to, že bolo úlohou Najvyššieho súdu SR pri výklade pojmu škoda na zdraví použitomv ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP vychádzať práve zo Smernice, keďže ona je východiskom
pre správnu harmonizáciu vnútroštátneho práva s právom EÚ. Ako pritom vyplýva z čl. 1 bod. 2 tak
poškodeným sa rozumie akákoľvek osoba oprávnená na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu (v

anglickom znení any loss or injury) spôsobenú motorovými vozidlami. V zmysle čl.3 Smernice má každý
členský štát povinnosť všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú
prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich sa na jeho území je pokrytá poistením. Minimálna
výška škody krytá povinným zmluvným poistením je pritom stanovená v ČI. 9 Smernice. Zo samotného
rozsudku Súdneho dvora EÚ je teda zrejmé, že účelom Smernice je, aby bola povinným zmluvným

poisteným krytá náhrada škody v takom rozsahu, že táto bude zahŕňať i náhradu nemajetkovej ujmy,
pričom právna úprava SR danú skutočnosť zaručuje. K tomu Súdny dvor EU dospel pri výklade pojmu
škoda, ktorý podľa Súdneho dvora EU zahŕňa tak fyzickú ako aj psychickú traumu poškodenej osoby, k
čomu dal do pozornosti odvolacieho súdu ČI. 47 až 50 rozsudku C-12/22. Pri použití eurokonformného
potom nie je pochýb o tom, že pod poistné krytie povinného zmluvného poistenia v zmysle ustanovenia
§ 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP jednoznačne spadá tiež nárok na poskytnutie peňažného plnenia z titulu

náhrady nemajetkovej ujmy. Eurokonformný výklad pritom predstavuje tzv. nepriamy účinok smernice,
kedy dochádza k aplikácii vnútroštátneho práva, avšak takým spôsobom, že táto sa vykladá v súlade
s právom EU. Eurokonformný pritom možno použiť tiež v horizontálnej rovine, čo v minulosti potvrdil
Ústavný súd SR vo svojom náleze pod sp. zn. II. ÚS 440/2011 zo dňa 11.10.2012. Vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti má za to, že pri použití eurokonformného výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 písm.

a) je daná pasívna legitimácia žalovaného 2/ v tomto konaní. Považuje preto všetky argumenty, ktoré
uviedol v odvolaní žalovaný 2/ za nesprávne a bezpredmetné. Taktiež je tomu vo vzťahu k existencii
príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou a vznikom nemajetkovej ujmy. V tomto smere je potrebné
poukázať na tú skutočnosť, že k vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobkýň došlo priamo v dôsledku
dopravnej nehody, a to usmrtením A. F.. Práve usmrtenie A. F. totiž predstavuje ten okamih, kedy došlo k

porušeniu práva na súkromie a rodinu u žalobkýň. Pokiaľ by sa však odvolací súd nestotožnil s právnou
argumentáciou žalovaného 1/, je podľa jeho názoru na mieste, aby odvolací súd v súlade s ustanovením
§ 162 ods. 1 CSP podal na Súdny dvor EU návrh na začatie prejudiciálneho konania o výklade Smernice,
keďže táto ešte nebola predmetom takého konania a konanie vo veci samej preruší. Na základe vyššie
uvedených skutočností navrhoval, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil.

13. K podanému odvolaniu žalovaného 2/ sa písomne vyjadrili žalobkyne 1/, 2/, 3/, ktoré uviedli,
že odvolanie žalovaného 2/ považujú za nedôvodné. Z obsahu odvolania žalovaného 2/ vyplýva, že
prioritne napáda spôsob hodnotenia dôkazov a z toho vychádzajúce odôvodnenie rozsudku. Netvrdí
v čom by prípadne bol nedostatočne zistený skutkový stav. Žalovaný 2/ teda napáda hodnotenie
dôkazov a nie nesprávne právne posúdenie. Žalovaný 2/ od začatia konania v tejto veci argumentuje

neexistenciou jeho pasívnej legitimácie na základe tých istých argumentov. V uvedenej veci už okresný
súd raz vo veci rozhodol a to rozsudkom sp. zn. 4C/168/2014-73 z 20.1.2015 tak, že žalobu žalobkýň
proti žalovanému 2/ zamietol, práve pre údajnú neexistenciu jeho pasívnej legitimácie. Krajský súd v
Trenčíne uznesením sp.zn. 5Co /406/2015 -121 z 20.4.2016 na základe ich odvolania prvostupňový
rozsudok zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odôvodení uznesenia sa krajský

súd detailne zaoberal otázkou pasívnej legitimácie žalovaného 2/ a vyslovil právny názor, že pojem
škoda treba vykladať eurokomformne, rozhodujúci je v danej veci citovaný rozsudok ESD C-22/12
vo veci Haasová, ktorý vychádza z troch európskych smerníc týkajúcich sa povinného poistenia za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Pretože členské štáty únie musia rešpektovať právo
únie a vnútroštátne ustanovenia zákona, ktoré upravujú náhradu škody pri dopravných nehodách

spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať smernici jej potrebný účinok, je potrebné
dať za pravdu názoru, že pod pojmom škoda na zdraví uplatniteľná z povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel treba zaradiť aj nemajetkovú ujmu
žalobkýň. Pretože žalovaný 1/ bol u žalovaného 2/ povinne zmluvne poistený pre prípad náhrady
škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, toto poistenie v čase vzniku poistnej udalosti

trvalo a niet pochýb, že zodpovedá za smrť Jozefa F., je žalovaný 2/ pasívne legitimovaný v tomto
spore. Právny názor krajského súdu je pre okresný súd záväzný. Teda už raz zodpovedané právne
argumenty, za situácie, že neboli zistené žiadne podstatné a presvedčivé okolnosti, už nemôžu byť
relevantným odvolacím dôvodom. Okresný súd po zrušení rozsudku 4C/158/2014-73 z 20.01.2015
doplnil dokazovanie v intenciách zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu a ich návrhu vyhovel. V

odôvodnení napadnutého rozsudku sa veľmi podrobne, vecne a v súlade s vykonanými dôkazmi
vyporiadal so všetkými argumentmi žalovaného 2/. Čo sa týka pasívnej legitimácie ustálil, že žalovaný
1/ bol povinne zmluvne poistený, zodpovedá za usmrtenie A. Lazového a žalobkyne majú nárok na
zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože ospravedlnenie žalovaného 1/ ani jeho odsúdenie vtrestnom konaní nie je dostatočným zadosťučinením. Aj keď možno vidieť rozdiel medzi nemajetkovou
ujmou za zásah do osobnostných práv žalobkýň v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a
škodou podľa ustanovení § 420 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, s prihliadnutím na účel

právnej úpravy povinného zmluvného poistenia a náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorových
vozidiel a na judikatúru ESD, najmä na rozsudok vo veci Haasová versus PetríldHolingová C-2/12,
je potrebné posúdiť nárok žalobkýň ako škodu, ktorú má pokrývať povinné zmluvné poistenie. Takýto
výklad treba považovať za eurokomformný, pretože smernice, z ktorých vychádza citovaný rozsudok
ESD nezužujú okruh chránených osôb, ani neredukuje ich nároky. O záväznosti citovaného rozsudku

ESD svedčí aj to, že bol vydaný na základe žiadosti nášho súdu presne vo veci takého istého nároku
ako nárok žalobkýň. Odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti považujú za dostatočné, logické
a nepochybne vyvracajúce tvrdenia žalovaného 2/ o neexistencii jeho pasívnej legitimácie. Nič na tom
nezmení poukazovanie na rozsudky súdov v iných veciach, pretože tieto sa vzťahujú na iné veci a
sú založené na iných skutkových zisteniach a dôkazoch. K tvrdenej neexistencii, príčinnej súvislosti
medzi škodou a ,,konaním" žalovaného 2/ uviedli, že tento argument je použitý nevhodne. Ak je dané

(a žalovaný 2/ to nepopiera), že žalovaný 2/ má titulom povinného zmluvného poistenia povinnosť
za žalovaného 1/ poskytnúť žalobkyniam plnenie titulom poistnej udalosti, je daná aj jeho pasívna
legitimácia. Je pravdou, že žalovaný 2/ sa protiprávneho konania nedopustil, ale má povinnosť plniť na
základe zmluvy. Za nedôvodné považovali aj výhrady žalovaného 2/ k trovám právneho zastúpenia. Ním
uvádzané agrumenty o tarifnej hodnote 2.000 eur paušálne považujú za nedôvodný, pretože tento sa

vzťahuje iba na prípady, keď je za zásah do osobnostných práv požadované iba ospravedlnenie resp. iné
zadosťučinenie, ako nemajetková ujma v peniazoch. V tejto súvislosti poukázali na to, že proti výroku o
trováchpodalisamostatnéodvolanie.Vzhľadomnauvedenéskutočnostinavrhovalinapadnutýrozsudok
vo výroku o povinnosti žalovaného 2/ zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 10.000 eur, žalobkyni 2/ 15.000 eur a
žalobkyni 3/ 10.000 eur potvrdiť a o trovách rozhodnúť v zmysle ich odvolania.

14. Žalobkyne 1/, 2/, 3/ sa následne písomne vyjadrili k vyjadreniu žalovaného 1/. Uviedli, že s názorom
žalovaného 1/ bezvýhradne súhlasia. Poukázali na obsah ich vyjadrenia zo 6.9.2016, ktorého sa v plnom
rozsahu pridržiavajú. Poukázali pri tom na to, že už generálny advokát vo veci C-22/12 a veci C-277/12
v bode 78 svojho návrhu uviedol, že je pravdou, že článok 1 tretej smernice používa na rozdiel od
terminológie 1,2,3 smernice formuláciu ,, ujma na zdraví spôsobená všetkým cestujúcim okrem vodiča" ,

čo by mohlo viesť k záveru, že osoba, ktorá sa na nehode nezúčastnila by nemala byť krytá povinným
poistením zodpovednosti za škodu. Uvedené ustanovenie sa však musí vykladať vo svetle štvrtého a
piateho odôvodnenia tejto smernice, že okruh obetí, na ktoré sa vzťahujú ochranné pravidlá únie, sa
neobmedzuje len na cestujúcich, ktorí sú len osobitnou kategóriu tretích osôb chránených poistením
majiteľa vozidla, ktorý spôsobil nehodu. Poslaním uvedeného článku je vymedziť osobnú pôsobnosť

záruky vyplývajúcej z povinného poistenia a vôbec nie obmedziť túto pôsobnosť na osoby označené
ako cestujúci. Vychádzajúc z tých zásad generálny advokát zastáva názor, že ochrana obetí dopravných
nehôd prostredníctvom povinného poistenia zodpovednosti za škodu, by bola ohrozená ak by poistné
krytietejtozodpovednostiboloponechanénavoľnúúvahuvnútroštátnehonormotvorcu.Uzavrelteda,že
akákoľvek zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má byť krytá poistením

bez ohľadu na možný rozdielny výklad pojmu škoda. Pretože právne závery a hodnotenie skutkových
a právnych skutočností zistených súdom je zo strany žalovaného 1/ a žalobkýň ako aj okresného súdu
v napadnutom rozsudku zhodné a žalovaný 2/ nepredložil žiadne iné dôkazy, ani argumenty, ktoré by
podstatne menili skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie súdu, niet dôvodu ani na zmenu napadnutého
rozsudku. Navrhovali preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného 1/,

2/ zaplatiť žalobkyniam prisúdené sumy potvrdil a vo výroku o trovách rozhodol v zmysle ich odvolania
a zároveň si uplatnili náhradu trov odvolacieho konania.
15. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 470 CSP bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu
prvejinštanciejepotrebnévnapadnutej vyhovujúcejčastivovzťahukžalovanému2/akovecnesprávne

potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP a v napadnutej časti vo výrokoch o náhrade trov konania podľa § 388
CSP zmeniť.

16. Rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti vo vzťahu k žalovanému 1/, v časti, v ktorej
súd prvej inštancie vo zvyšku návrh zamietol a vo výroku o povinnosti zaplatiť súdny poplatok,

odvolaním napadnutý nebol a preto v týchto výrokoch je rozhodnutie súdu prvej inštancie právoplatné
a rozhodovaním odvolacieho súdu nedotknuté.17. V prejednávanej veci na základe zisteného skutkového stavu veci dospel súd prvej inštancie k
tomu právnemu záveru, že návrh je čiastočne dôvodný s tým, že žalobkyňa 1/ sa domáha v konaní
náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej úmrtím jej manžela a žalobkyne 2/, 3/ úmrtím svojho otca,

ktorú spôsobil nedbanlivostným konaním žalovaný 1/ v rámci prevádzky motorového vozidla za čo bol
odsúdený OS Považská bystrica. Následne sa potom súd prvej inštancie správne zaoberal otázkou ako
aktívnej legitimácie žalobkýň 1/, 2/,3/ tak aj otázkou pasívnej legitimácie žalovaných 1/, 2/.

18. Faktom je, že za určitých podmienok môžu právo na ochranu osobnosti uplatňovať po smrti fyzickej

osoby najbližší príbuzný (§ 15 OZ) bez ohľadu na to, či sa stali dedičmi fyzické osoby alebo nie, pričom
nástupnícke fyzické osoby majú právo na ochranu osobnosti v rovnakom rozsahu, v akom toto právo
prislúcha dotknutej fyzickej osobe, a že v súvislosti s § 15 ods. 1 OZ nie je vylúčené aby tým istým
konaním, ktoré zasiahlo do osobnosti určitej fyzickej osoby, ktorá zomrela došlo zároveň k zásahu do
osobnostných práv pozostalých. Má sa preto za to, že podľa okolností jednotlivého prípadu do úvahy
potom prichádza možnosť tzv. pozmortálnej ochrany zomrelej osoby v zmysle § 15 OZ a zároveň

možnosť ochrany osobnosti pozostalej osoby podľa § 11 až 13 OZ.

19. V tomto smere sa potom odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej
inštancie, ktorý posudzoval vecnú aktívnu legitimáciu na strane žalobkýň 1/, 2/, 3/ a dospel k záveru, že
táto je v prejednávanej veci daná a v tomto kontexte preto poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce

odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd v náväznosti na § 387 ods. 2 stotožňuje
a zároveň naňho odkazuje.

20. Ďalej sa odvolací súd zaoberal námietkami žalovaného 2/ ohľadom jeho vecne pasívnej legitimácie
v prejednávanej veci a dospel k záveru, že zásah do osobnostných práv žalobkýň, v dôsledku ktorého

utrpeli psychickú ujmu bol spôsobený prevádzkou motorového vozidla, na ktoré sa vzťahovalo povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu uzatvoreného u žalovaného 2/. V tomto smere už svoje
záväzné stanovisko odvolací súd vyslovil v rámci svojho zrušujúceho v poradí prvého rozhodnutia súdu
prvej inštancie a k tomuto záväznému stanovisku zároveň dodáva:

21. Niet pochybností, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám
motorovými vozidlami je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie (rozsudok SD
C-22/12 Haasová, bod 39) a preto i v preskumávanej veci je nutné riešiť spornú právnu otázku v
súladeskomunitárnymprávom(právnaoblasťjeharmonizovanáprávomEurópskejúnie).Tzv.motorové
smernice (smernica Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských

štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly
plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, smernica Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o
aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu
a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a smernica Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii

právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel, ako i smernica Rady 209/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel) na účely účinnej realizácie
spoločného trhu smerujú na jednej strane k zabezpečeniu voľného pohybu motorových vozidiel
nachádzajúcich sa na území Európskej únie, ako aj osôb vo vozidle a na druhej strane k zabezpečeniu

porovnateľného zaobchádzania s poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených týmito vozidlami, bez
ohľadu na miesto nehody na únijnom území. Ukladajú preto členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby
zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia
vnútroštátnehopráva,ktoréupravujúnáhraduškodyprinehodáchspôsobenýchprevádzkoumotorových
vozidiel, nemôžu pritom odňať dotknutým smerniciam potrebný účinok (rozsudok SD C- 300/10 Marques

Almeida, C-22/12 Haasová, bod 42). Členské štáty majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich
vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní
príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením (rozsudok SD
C-22/12 Haasová, bod 55).

22. Medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s tzv. motorovými smernicami patrí aj nemajetková
ujma (rozsudok SD C-22/12, bod 50), ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore (§ 11, § 13 O. z.). Pod pojem ujma na zdraví
je treba zahrnúť akúkoľvek ujmu, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa takfyzickú, ako aj psychickú traumu (rozsudok SD C-22/12, bod 47), vzhľadom na odlišnosti medzi rôznymi
jazykovými verziami článku 1 ods. 1 druhej smernice a článku 1 prvého odseku tretej smernice, ako
aj cieľ chránený smernicami. Podľa ustálenej judikatúry SD sa ustanovenia práva Únie majú vykladať

a uplatňovať jednotne na základe znení vypracovaných vo všetkých jazykoch a v prípade rozporu
medzi jazykovými verziami textu práva Únie sa má dotknuté ustanovenie vykladať podľa účelu právneho
predpisu. Keďže rôzne jazykové verzie článku 1 ods. 1 druhej smernice používajú pojem "ujma na
zdraví", ako aj "osobná ujma", je treba sa sústrediť na účel smernice, pričom uvedené pojmy dopĺňajú
pojem "škoda na majetku" v snahe uplatnenia extenzívneho výkladu týchto pojmov, s cieľom posilnenia

ochrany obetí (rozsudok SD C-22/2012 Haasová, bod 48, 49). Ak zodpovednosť poisteného, ktorá
podľa vnútroštátneho práva vyplýva z § 11 a § 13 O. z., vznikla na základe dopravnej nehody a
má občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne
hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú smernice (rozsudok SD C-22/12 Haasová,
bod 57, 58). Uvedený záver, ako uviedol SD, nemôže spochybniť ani odlišné systematické zaradenie
ustanovení § 11, § 13 O. z. k úprave zásahov do ochrany osobnosti, ktorá je nezávislá od úpravy

zodpovednosti za škodu.

23. S poukazom na uvedené vzhľadom na skutočnosť, že vnútroštátne právo umožňuje rodinným
príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto
ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla (SD Tlačové komuniké č. 144/13 z

24. októbra 2013). Žalobcovia sa preto dôvodne domáhali náhrady nemajetkovej ujmy i priamo voči
žalovanému 2/, ktorý má povinnosť nahradiť škodu na zdraví v podobe psychickej traumy.

24. Pre účely ZoPZP bolo potrebné pojem škoda vykladať eurokonformne, teda extenzívne v tom
zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy, z titulu občianskoprávnej zodpovednosti

za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný
život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia
zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd,
ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu
je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej

praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu
ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť
aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Gramatický (formalistický) výklad pojmu škoda,
vychádzajúci z textu ZoPZP, resp. z ustanovení O. z. o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada
nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, znamenalo by to neprípustné

značne disproporčné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ako
i pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá (riziko, že pri
insolventnosti zodpovedného subjektu nebude náhrada vymožiteľná).

25. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely ZoPZP

tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda že
aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Predmetný zákon bol výsledkom transpozície smerníc
Európskej únie, ktoré boli nahradené platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES
zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a
o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Z textu tejto smernice je zrejmé, že používa

slovné spojenie "personal injury" (napr. úvod bod 12, článok 9 ods. 1), teda "osobná ujma". Komunitárne
právo tak chápe škodu ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, respektíve za ujmu považuje majetkovú
aj nemajetkovú škodu (rozsudok SD C-63/09 Axel Walz).

26. Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada

nákladov spojených s liečením, náhrada pohrebných nákladov), ale aj nemajetkové ujmy, akými sú napr.
bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 O. z.), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna
teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu
vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t. j. ujmám
imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada (odškodnenie).

Podľa nálezu ÚS ČR Pl. 16/04 z legislatívneho hľadiska sa javí správnejšie opustiť poňatie škody ako
majetkovej ujmy a pokladať za škodu aj ujmu, vzniknutú pôsobením na telesnú ale i duchovnú integritu
poškodeného. Princípy európskeho deliktného práva definujú škodu ako majetkovú alebo nemajetkovú
ujmu zákonom chráneného záujmu. Legislatíva európskych štátov sa postupne uvedenej definíciiprispôsobuje. O. z. nedefinuje pojem škody, hovorí len o skutočnej škode (§442 ods. 1). Skutočná škoda
bola v zmysle právnych teórii pred rokom 1989 vykladaná ako majetková škoda a preto ustanovenia o
náhrade škody sú systematicky radené k právam majetkovým. Judikatúra prvorepublikových najvyšších

súdnych inštancií realizovala ústretovú korektúru zákonnej kazuistiky vo vzťahu k imateriálnej škode.
Náhradou škody sa v odôvodnených prípadoch, vyžarovaním princípov obsiahnutých v čl. 10 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), rozumie aj peňažná kompenzácia
citovej ujmy, utrpenej úmrtím blízkej osoby, ku ktorej došlo v dôsledku zavineného protiprávneho
konania.

27. Odvolací súd poukazuje aj na dôležitosť ústavnokonformného výkladu právnych predpisov. Súd
musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku.
Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú
mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného
príslušnou normou (nález Ústavného súdu SR č. 2221/07 z 19.3.2008). V materiálnom právnom

štáte nejde len o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o dodržiavanie takých pravidiel
správania, ktoré sú v súlade s hodnotami, na ktorých je právny poriadok vybudovaný. Právo je
spoločenský normatívny systém, ktorého účelom je rozumné usporiadanie vzťahov medzi členmi
spoločnosti. Už z tejto základnej funkcie práva vyplýva, že riešenia, ktoré sa požiadavke rozumného
usporiadania vzťahov priečia, sú neprijateľné. Súdu jednoznačne vždy prislúcha, aby sa zaoberal

otázkou, či mechanická aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky a v prípade, že tomu tak
je, aby ju takouto interpretáciou pomocou redukcie "ad absurdum" odmietol a zvolil výklad, ktorý bude v
súlade so zmyslom a účelom zákona a ktorý bude racionálny a spravodlivý. Výklad dotknutých právnych
predpisov učinený žalovaným 2/ uvedené požiadavky nespĺňa.

28. K argumentácii žalovaného 2/ poukazujúcej na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3Cdo 301/2012 a sp. zn. 4Cdo 168/2009 je potrebné uviesť, že v kontexte vyššie uvedeného
nebol dôvod rezignovať na aplikáciu moderných výkladových metód, ku ktorým je povolaný každý
členský štát Európskej únie, predovšetkým na eurokonformný ako i lingvistický výklad, vrátane
materiálnej, interpretačnej záväznosti judikatúry SD (ktorá nezaväzuje len strany sporu ale je prameňom

komunitárneho práva).
29. V dôsledku vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie je pre vnútroštátny orgán aplikácie práva
eurokonformný výklad vnútroštátneho práva záväzný, t. j. výklad v súlade s komunitárnym právom,
aby sa tak zabezpečil "reálny účinok" príslušnej smernice. Súd členského štátu môže prostredníctvom
eurokonformnej interpretácie vyplniť i medzery vnútroštátneho právneho predpisu. Ak by sa úprava

obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene,
mohol by sa dotknutý subjekt domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o
posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie
(napr. rozhodnutie C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92
Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep

SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného
práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom
vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle
textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva
ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc, bolo potrebné vychádzať z rozšíreného výkladu

definície škody.

30. Aj podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci Drozdovs C-277/12, smernica Rady 72/166/EHS a
smernica Rady 84/5/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej

blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.

31.Primárnymcieľomtzv.motorovýchsmernícEurópskejúniebolozjednodušiťvoľnýpohybmotorových
vozidiel a zabezpečiť na vnútornom trhu jednotné rámcové podmienky v oblasti povinného poistenia

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Súčasne bolo účelom týchto
smerníc zabezpečiť zlepšenie ochrany obetí dopravných nehôd v Európskej únii v oblasti právnej úpravy
poistenia prostredníctvom zabezpečenia minimálneho štandardu a umožnenie účinného uplatňovania
nárokov na náhradu škody zo strany obetí. Vychádzajúc zo základného faktu, že primárne a sekundárnepramene práva Európskej únie obsahujú harmonizáciu podmienok povinného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (s poukazom na základné ciele vyjadrené v
motorových smerniciach), bolo nevyhnutné prijať záver o povinnosti vnútroštátnych súdov pri aplikácii

národného práva týkajúceho sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel uplatniť eurokonformný výklad (najmä § 4 ods. 1,2 a § 15 ods. 1 ZoPZP) a preto sa
odvolací súd nemohol stotožniť s právnym názorom, že v danom prípade ide o aplikáciu a interpretáciu
vnútroštátnych právnych predpisov (ZoPZP je výsledkom transpozície tzv. piatich motorových smerníc
upravujúcich oblasť poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel).

32. Nebolo možné ani vychádzať zo záveru, že súkromné právo členského štátu sa neprieči právu
Európskej únie. Odvolací súd vzhliadol práve vo výklade pojmu škoda nesúlad vnútroštátneho práva a
práva Európskej únie, pričom eurokonformný výklad tohto pojmu (preložený ako osobné ujmy na tele,
psychike alebo v emočnej sfére poškodeného) je jediným možným správnym výkladom, na rozdiel od
reštriktívneho gramatického výkladu vnútroštátneho práva (ktorý je v rozpore s cieľmi vyjadrenými v tzv.

motorových smerniciach). Je potrebné súčasne zdôrazniť, že sa nejedná o priamu aplikáciu smerníc ale
o výkladovú metodológiu vzťahujúcu sa na oblasť harmonizovanú právom Európskej únie.

33. Žalovaný 2/ správne uviedol, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí

usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Vnútroštátne právo túto náhradu
upravuje, na základe zodpovednosti poisteného za škodu, v danom prípade žalovaného 1/, aplikáciou
ustanovenia § 11 a § 13 O. z., a to v dôsledku vývoja súdnej praxe (inšpirovaného rozhodovacou
činnosťou súdov Českej republiky, v ktorej si predmetný nárok našiel legislatívny priestor aj priamo

v ustanoveniach O. z. upravujúcich náhradu škody, tzv. "odškodnenie za smrť"), pretože sa nejedná
o tradičný nárok spadajúci pod ochranu osobnosti (historický výklad). Je nespochybniteľné, že súdna
prax na základe zodpovednosti poistených za škodu priznáva náhradu nemajetkovej ujmy príbuzným
obetí dopravných nehôd. Smrť člena rodiny spôsobená prevádzkou dopravného prostriedku zakladá
občianskoprávnu zodpovednosť prevádzateľa, či vodiča dopravného prostriedku, domáhať sa zo strany

oprávnených osôb voči týmto osobám v zmysle vnútroštátnej úpravy nároku na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, v dôsledku neoprávneného zásahu do ich osobnostných práv (tým, že bolo porušené
ich právo na rodinný a súkromný život). Odlišnosť inštitútov náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy
vo vnútroštátnom práve (O. z.) nemôže brániť aplikácii komunitárneho práva, v oblasti harmonizovanej
právom Európskej únie, ako ani napĺňaniu cieľov smerníc.

34. Argumentáciu žalovaného 2/ poukazujúcu na oprávnenie členských štátov upraviť vnútroštátnym
právom rozsah náhrady škody nebolo možné prijať. Preskúmavaný nárok sa týkal výkladu charakteru
(druhu) škody na zdraví (zahŕňajúcej aj psychickú traumu), t. j. pojmu predmetu poistného krytia, nie
však rozsahu teda výšky náhrady škody.

35. Eurokonformný, ako i lingvistický výklad, sú v súlade s definovaním pojmov európskym deliktným
právom, ktorý chápe škodu na zdraví ako ujmu (zhoršenie) telesného alebo duševného zdravia.
Preto nárok z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zahŕňa aj
ujmu v emočnej sfére žalobcov ako poškodených. V kontexte vyššie uvedeného sa javí nadbytočné

argumentovaťšpecifikamidotknutýchhmotnoprávnychinštitútovvnútroštátnehopráva(náhradaškodya
náhrada nemajetkovej ujmy) z hľadiska pojmoslovia poškodených osôb a druhovým vymedzením škody
na zdraví podľa O. z. (§ 449 ods. 1). Dôvodom je neprípustne zužujúci výklad pojmu ujma na zdraví
(abstrahujúci duševné zdravie človeka). Eurokonformným výkladom oblasti harmonizovanej právom
Európskej únie sa preto prinavracia komplexný význam pojmu zdravie a s tým spojené odškodnenie

jeho obidvoch zložiek (telesnej a psychickej).

36. Úlohou zákonodarcu je vždy uviesť dve navzájom si konkurujúce hodnoty do rovnováhy tak,
aby boli v čo najvyššej miere zachované. Ak písaný zákon (pozitívne právo) neplní svoju funkciu
spočívajúcu v spravodlivom vyriešení právneho problému, je na súde, ktorý zákon interpretuje, zvážiť

konkurujúce práva pri interpretácii konkrétnej právnej normy. V danom prípade bol povinný uviesť do
spravodlivej rovnováhy škodu na psychickom zdraví a škodu na fyzickom zdraví, ako aj majetkové riziko
zodpovedných subjektov za nemajetkovú ujmu, ako i pozostalých v prípade nemajetnosti zodpovedného
subjektu, aby povinné poistenie zodpovednosti za škodu pokrývalo aj náhradu nemajetkovej ujmyspôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Riešením je potom správna
interpretácia pojmu škoda na zdraví, tak ako to učinil už súd prvého stupňa.

37. Pokiaľ žalovaný 2/ v prejednávanej veci poukazuje na rozsudok NS SR pod sp.zn. 3Cdo 301/2012
v tomto kontexte a contrário odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS
474/2016-17, v rámci ktorého rozhodnutia Ústavný súd podrobil prieskumu vecnú pasívnu legitimáciu
poistiteľa, kedy poistiteľ vystupoval ako žalovaný v spore o zaplatenie sumy 800.000,- eur, v rámci
ktorého sporu sa žalobcovia ako pozostalé blízke osoby po zomretej obeti dopravnej nehody domáhali

náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do osobnostných práv voči žalovanému 1/ ako vodičovi
motorovéhovozidlaažalovanému2/akopoisťovateľovi,uktorejbolomotorovévozidlopovinnezmluvnej
poistené v zmysle zák.č. 380/2001 Z.z.. Zároveň Ústavný súd v danom rozhodnutí poukázal na rozsudok
Súdneho dvora EÚ vo veci sp.zn. C 22/12 z 24.10.2013 a v súvislosti s týmto rozsudkom Súdneho
dvora Ústavný súd poukázal na svoje predchádzajúce uznesenie sp.zn. III. ÚS 646/2015 zo 16.10.2015,
v ktorom v obdobnej veci skonštatoval, že hoci Súdny dvor viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený

vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo ČR, tak aj vnútroštátne
právo SR prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13) každého z
týchto štátov umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z plneného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla. V SR povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkoumotorovéhovozidlaupravujezák.č.381/2001Z.z.,podľaktoréhomápoisťovateľoprávnenie
vykonávaťpoisteniezodpovednostinaúzemíSR.ZároveňÚstavnýsúddodal,žektomutozáverudospel
s prihliadnutím na samotný účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkovou motorových vozidiel a zohľadňujúc zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnosti
fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorového vozidla, ako aj aplikujúc extenzívny výklad pojmu

náhrada škody. Zároveň poukázal tiež na svoje rozhodnutie I. ÚS 206/2015 z 29.04.2015.

38. Preto v konečnom dôsledku krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvej inštancie v
napadnutej vyhovujúcej časti vo vzťahu k žalovanému 2/ ako vecne správne potvrdil.

39. Čo sa týka rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti o náhrade trov konania odvolací súd však dospel
k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne postupoval, keď v prejednávanej veci vychádzal zo základnej
sadzby tarifnej odmeny advokáta vypočítanej z výšky súdom priznaného plnenia. Podľa ust. § 10 ods.
8 Vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany

podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo
vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je tarifnou hodnotou 1000 eur, ak sa nežiada
náhrada nemajetkovej ujmy, a 2000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Uvedené ustanovenie
výslovne hovorí, že ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy, tak ako je to v prejednávanej veci, je
tarifnou hodnotou 2000 eur.

40. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch o
náhrade trov konania tak, že žalobkyni 1/ priznal trovy konania titulom trov právneho zastúpenia za
11 úkonov právnej služby á 45,65 Eur ( § 10 ods. 8, § 13 ods. 2 vyhlášky), a to prevzatie a príprava
zastúpenia, podanie návrhu na súd, účasť na pojednávaní dňa 11.11.2014 a 20.1.2015 v trvaní od 8:30

hod. do 10:45 hod., porada s klientom dňa 17.11.2014, 8.3.2015, odvolanie proti rozsudku zo dňa
10.3.2015, ďalšia porada s klientmi 21.3.2015, vyjadrenie k odvolaniu žalovaného 22.3.2015, a účasť
na pojednávaní 21.6.2016), 4 x režijný paušál á 8,04 Eur, 5x režijný paušál á 8,39 Eur, 1x režijný paušál
8,58 Eur, 20% DPH zo sumy 584,84Eur t.j.116,97 Eur, spolu 701,81 Eur. Žalobkyni 2/ priznal trovy
konania titulom trov právneho zastúpenia za 11 úkonov právnej služby á 45,65 Eur ( § 10 ods. 8, § 13

ods.2vyhlášky),ato prevzatieaprípravazastúpenia,podanienávrhunasúd,účasťnapojednávanídňa
11.11.2014a20.1.2015vtrvaníod8:30hod.do10:45hod.,poradasklientom dňa17.11.2014,8.3.2015,
odvolanie proti rozsudku zo dňa 10.3.2015, ďalšia porada s klientmi 21.3.2015, vyjadrenie k odvolaniu
žalovaného 22.3.2015, a účasť na pojednávaní 21.6.2016), 4 x režijný paušál á 8,04 Eur, 5x režijný
paušál á 8,39 Eur, 1x režijný paušál 8,58 Eur, 20% DPH zo sumy 584,84Eur t.j.116,97 Eur, spolu 701,81

Eur. A rovnako žalobkyni 3/ priznal trovy konania titulom trov právneho zastúpenia za 11 úkonov právnej
služby á 45,65 Eur ( § 10 ods. 8, § 13 ods. 2 vyhlášky), a to prevzatie a príprava zastúpenia, podanie
návrhu na súd, účasť na pojednávaní dňa 11.11.2014 a 20.1.2015 v trvaní od 8:30 hod. do 10:45 hod.,
porada s klientom dňa 17.11.2014, 8.3.2015, odvolanie proti rozsudku zo dňa 10.3.2015, ďalšia poradas klientmi 21.3.2015, vyjadrenie k odvolaniu žalovaného 22.3.2015, a účasť na pojednávaní 21.6.2016),
4 x režijný paušál á 8,04 Eur, 5x režijný paušál á 8,39 Eur, 1x režijný paušál 8,58 Eur, 20% DPH zo
sumy 584,84Eur t.j.116,97 Eur, spolu 701,81 Eur. Odvolací súd tak ako správne i súd prvej inštancie

žalobkyniam 1/,2/,3/ nepriznal uplatnenú náhradu trov právneho zastúpenia za úkon právnej služby a
to porada s klientmi dňa 10.11.2014, nakoľko aj odvolací súd mal za to že uvedený právny úkon ( resp.
dva právne úkony ) spadá pod úkon právnej služby príprava a prevzatie zastúpenia. Súd prvej inštancie
taktiež správne žalobkyniam nepriznal uplatnenú náhradu trov právneho zastúpenia za úkon právnej
služby a to návrh na vykonanie dokazovania z 18.11.2014, nakoľko sa aj podľa odvolacieho súdu jednalo

o podanie v ktorom právny zástupca žalobkýň oznámil súdu konkrétne mená a adresy svedkov, pričom
samotný návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov právny zástupca žalobkýň navrhol na
pojednávaní dňa 11.11.2014. V zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o náhradách a odmenách advokátov
za poskytovanie právnych služieb tento úkon právnej služby nie je teda písomným podaním týkajúcim
sa veci samej tak ako to predpokladá § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky.

41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešným žalobkyniam 1/, 2/ a 3/ odvolací súd
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému 2/ v rozsahu 100%.

42. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Poučenie:Protirozhodnutiuodvolaciehosúdu je prípustné dovolanie,aktozákonpripúšťa(§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).