Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, February 25, 2015

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 18C/44/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203715
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Macášková
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2015:2113203715.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava, sudkyňou JUDr. Danou Macáškovou, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., IČO 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., IČO 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej
mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO 00 166 073, so sídlom Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu majetkovej škody 175,- eur a nemajetkovej ujmy 663,84 eur takto

r o z h o d o l :

Návrh sa z a m i e t a.

Odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa žalobou doručenou Okresnému súdu Senica dňa 27.09.2012 domáhal, aby súd
určil medzitýmnym rozsudkom, že odporkyňa je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598 nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Senica, pretože tento nerozhodol o jej návrhu na zmenu súdneho exekútora
v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 3440207 dlžníkom (povinným): X. V., I.. XX.X.XXXX kde po prijatí
návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci číslo EX221/2005, v zákonom
stanovenej 30 dňovej lehote a rozsudkom aby rozhodol, že odporkyňa je povinná zaplatiť žalobcovi z
titulu majetkovej škody sumu 175,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 663,84 eur, všetko do troch
dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť žalobcovi aj trovy konania.
Vo svojom návrhu doručenému Okresnému súdu Senica zároveň navrhovateľ vzniesol námietku
zaujatosti sudcov uvedeného súdu a vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania žiadal o ich
vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci a o prikázaní veci inému súdu.

Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 24NcC/54/2012-15 zo dňa 14.11.2012 vec prikázal na prejednanie
a rozhodnutie Okresnému súdu Trnava.

Nakoľko sa jedná o drobný spor, v zmysle ustanovenia § 115a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku,
rozhodol súd vo veci bez nariadenia pojednávania, pričom vychádzal z predložených písomných
dôkazov. Rozsudok bol verejne vyhlásený v zmysle § 156 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené v zmysle § 156 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku na úradnej tabuli súdu v zákonnej lehote, účastníci konania na verejnom vyhlásení
rozsudku neboli prítomní.

Súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa s návrhom, s vyjadrením odporcu, znaleckým
posudkom č. 1/2014 zo dňa 17.1.2014, s obsahom spisu Okresného súdu Senica sp.zn. 3Er/1124/2008
a zistil nasledovný skutkový stav:

Navrhovateľ v žalobe uviedol, že navrhovateľ v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol
písomným podaním podľa § 38 Exekučného poriadku súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju
pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 3440207dlžníkom
(povinným): X. V.N., I.. XX.X.XXXX, pričom po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil exekučnej veci číslo EX221/2005. Exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie
a udelil mu poverenie registrované pod č. 5205*017121. Navrhovateľ pre obavy o právny a faktický osud
pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom spísal dňa 16.9.2010 a podal exekučnému súdu
návrh na zmenu exekútora. Od súdu očakával poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej
kvalite, teda že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote.
Nestalo sa tak napriek tomu, že návrh spĺňal všetky formálne a materiálne podmienky ustanovené
Exekučným poriadkom. V exekučnom konaní je založená zákonná povinnosť exekučného súdu
rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu. Exekučný súd
napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala
si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv
na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o žiadosti o zmenu súdneho exekútora v
zákonom stanovenom čase. Ako dôkaz navrhovateľ označil príslušný spis exekučného súdu, ktorý
obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti. Uviedol, že popísaný
postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 44 ods.
7 Exekučného poriadku, resp. od 1.12.2006 s § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. V predmetnom
prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so
zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe.
Uviedol, že nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného
obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej
sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva
zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Uviedol, že navrhovateľ sa dozvedel o
všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia jeho práv a spôsobenej
škody, po doručení uznesenia exekučného súdu zo dňa 27.9.2011 o zmene súdneho exekútora.
Navrhovateľ pristúpil k podaniu návrhu na zmenu súdneho exekútora po strate dôvery k exekútorovi
najmä pre jeho neefektívne a neúčinné postupy, nečinnosti musel prekrývať navrhovateľ svojou
aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia usmerňovaním exekútora a ďalších
účastných orgánov.
Navrhovateľ si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu
majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľovi vznikla majetková škoda
predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo
veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti
o zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o nej. Navrhovateľ vynaložil v tomto období na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu
70,- eur, na udržiavanie a správu IS 40,- eur, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom sumu 50,- eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde
sumu 15,- eur. Celkovo vynaložil navrhovateľ vo veci správy a vymáhania pohľadávky sumu 175,- eur.
Navrhovateľ si zároveň uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil
oprávnené záujmy žalobcu nasledovným rizikám: riziko zániku povinného, riziko zmarenia účelu konania
pre stratu kontaktu s povinným, riziko insolvencie povinného. Uviedol, že náhradu nemajetkovej ujmy
navrhovateľ vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a
základných práv a uviedol aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy
a to: - neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať

vzniknutú situáciu resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s
absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u žalobcu resp. u členov riadiacich orgánov
spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo
na rovnosť v spoločnosti, - úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní
exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších
plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov,
vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa,
ale aj na strane jej majiteľov, - nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Uviedol,
že všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a
podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku
jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy a realizácia
základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana
poskytne v zákonom predpokladanej kvalite. Uviedol, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy má
svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a
primeranej satisfakcie za porušenie základných práva a princípov právneho štátu.
Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy použil navrhovateľ možnú analógiu z doktríny prijatej
ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé, ak sa na
každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000 Sk, t. j. cca 663,88 eur. Ohľadom
primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu
vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní.
Navrhovateľ si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky sumu 663,84
eur. Výpočet nároku uskutočnil alikvotným pomerom 55,32 eur za každý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu, a to práve na základe aplikácie uvedenej doktríny ústavného súdu 663,88 eur za rok.
V danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 376 dní.
Navrhovateľ ďalej uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou
žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, odporca však do
podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval, preto podal túto žalobu.

Odporkyňa vo svojom vyjadrení k žalobe uviedla, že žalobu navrhuje zamietnuť. V prvom rade mala za
to, že návrh je zmätočný, keď v žalobe sa vyskytujú viaceré nedostatky, nie je uvedená spisová značka
príslušného exekučného konania, chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd.
Navrhovateľ v žalobe síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti
prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Zo žaloby
nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Jednak navrhovateľ namieta nezákonné konanie v
podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote ale zároveň
namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Čo sa týka prieťahov v konaní navrhovateľ v
žalobe neuvádza, aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu. Navrhovateľ neuviedol ani po
vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania nároku, či využil možnosť podania sťažnosti na
zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Odporkyňa
má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní
súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR.
Odporkyňa uviedla, že dňa 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody zo dňa 23.4.2012, vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli okresnému súdu
doručené žaloby, je zrejmé, že navrhovateľ ich nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, pričom
poškodený podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok
na súde. Uviedla, že navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných
žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého
prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm.
a/ zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný.
K nesprávnemu úradnému postupu uviedla, že všeobecným predpokladom na zmenu súdneho
exekútora je žiadosť oprávneného spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného
exekútora. V praxi je zaužívané, že po dôjdení žiadosti súd túto predloží pôvodnému exekútorovi na

vyjadrenie a vyčíslenie trov, ako aj zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom postupu podľa
§ 44 ods. 9 EP. Novému exekútorovi, ktorý bol po rozhodnutí o zmene poverený, vec postúpi spolu
s pôvodným spisom. K nedodržaniu 30-dňovej lehoty mohlo dôjsť v prípade, keď pôvodne poverený
exekútor neposkytol potrebnú súčinnosť. Odhliadnuc od tejto skutočnosti, navrhovateľovi nič nebránilo
využiť účinný prostriedok nápravy, a to podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu. Ak navrhovateľ
tento prostriedok nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa § 415 OZ, keďže si
nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku. Odporkyňa poukázala na judikatúru Ústavného
súdu sp. Zn. I.ÚS 16/02, v zmysle ktorého ústavný súd síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v
ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky na porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože sú rozhodujúce aj v týchto prípadoch všetky
okolnosti danej veci. Nemusí sa teda jednať o zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Vzhľadom na povahu úkonu, zákonom ustanovenú lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i
nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony /výzva na vyjadrenie pôvodnému
exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho
zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie o trovách pôvodného exekútora/ nie je možné nerozhodnutie
o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy,
a teda za nesprávny úradný postup. Podľa § 44 ods. 8, 9 EP pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony
exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia
tohto rozhodnutia pôvodnému exekútorovi, a teda nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody.
Odporkyňa ďalej uviedla, že podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013
pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v
zbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o
ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Navrhovateľ uvedené nepreukázal a preto nie je preukázaný nesprávny úradný
postup spočívajúci v existencii prieťahov. Odporkyňa má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu
škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má napr. predseda súdu
alebo Ústavný súd SR.
Uviedla, že zo skutkových tvrdení uvádzaných v niektorý žalobách žalobcu, k nesprávnemu úradnému
postupu malo dôjsť v období pred marcom 2009. V prípade ak mala žalobcovi vzniknúť škoda
práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v tom, že súd nerozhodol o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v zákonnej lehote, lehota na uplatnenie nároku /premlčacia lehota/ uplynula po troch
rokoch od momentu uplynutia 30-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o zmenu súdneho exekútora,
vzhľadom k uvedenému vzniesla odporkyňa námietku premlčania tohto nároku, ak došlo k uplynutiu 30
dňovej lehoty od doručenia žiadosti o zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.4.2009. Navrhovateľ
vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch zložky vyčíslenej sumy
uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou IS, udržiavanie
a správu IS a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Poukázal na
ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., ktoré definuje skutočnú škodu ako trvalé zmenšenie majetku
poškodeného a ušlý zisk ako ušlý majetkový prospech, resp. nerozmnoženie majetku poškodeného,
ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti, s ohľadom na pravidelný beh vecí.
Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk
a paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného ani za
ušlý majetkový prospech. Navrhovateľ by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel produkovať
dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Naviac navrhovateľ ako spoločnosť,
ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný
systém v období pred spornými exekúciami i po nich. Požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi
všeobecne uvedené činnosti je účelové. Skutočnú škodu je potrebné preukázať listinami, skutočnosťami,
ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo prísť k ľubovoľnému a subjektívnemu
vyčíslovaniu škody a preskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Odporkyňa má za to, že
navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody. Od povinnosti riadne preukázať vznik a
výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje ani množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a
preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva, či dôverných informácii.

K uplatnenej nemajetkovej ujme uviedla, že podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška
nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Poskytovanie finančného
zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo strany súdu. Každé prípadové
okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eur za každý rok prieťahov je nesprávna
úvaha. Ústavný súd vychádza aj z významu sporu pre navrhovateľa aj toho, či sťažnosť predsedovi
súdu viedla k náprave. Pokiaľ navrhovateľ tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala
náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybraných nálezov, keď predseda súd nemal možnosť zjednať
nápravu. Uviedla, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity
členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v
predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická
osoba, pričom navrhovateľ poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto nie sú bližšie
konkretizované, a taktiež navrhovateľ nespresnil v čom sa ako situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy navrhovateľa. Uviedla, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedených žalôb
nevyplýva, preto odporkyňa nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala
poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konania,
v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej
činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je okolo žalobcu spojené s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené.
Upozornila na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/
kb D/2010 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala
na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských
spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov a bolo konštatované,
že „Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky
sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia.
Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré
im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa....“. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť
využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových
osôb. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa, považuje
odporkyňa za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu
škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne
vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia
práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce
a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy voči
štátu. Odporkyňa uviedla, že na základe uvedených skutočností zastáva názor, že navrhovateľ
nepreukázal, že by činnosťou súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že nerozhodol o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou
ujmou a má za to, že stav, v ktorom sa navrhovateľ ocitol si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania
podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv a najmä že si uplatňuje ničím nepreukázané
čiastky, či už podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy, preto pre nepreukázanie splnenia
základných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., odporkyňa
považuje žalobu za právne neopodstatnenú a žiada, aby ju súd v celom rozsahu zamietol a odporkyni
priznal náhradu trov konania.
Odporkyňa súdu oznámila, že v rozmedzí od 23.4.2012 do 25.9.2012 jej bolo doručených 43 597
žiadostí navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, vzhľadom na neobvyklé
množstvo podaných žiadostí nie je možné jednotlivé žiadosti fyzicky vyhľadať, disponuje však
vlastnou databázou doručených žiadostí, na základe ktorej môže potvrdiť, že žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku v predmetnej veci jej doručená bola, navrhovateľ však neposkytol v rámci
predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, čím bol
proces predbežného prerokovania fakticky zmarený a vzhľadom k tomu, že navrhovateľ nepreukázal
kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. zmaril možnosť splnenia
uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden z uplatnených nárokov uspokojený nebol. Podľa
priloženého zoznamu bola žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
doručená odporkyni dňa 30.05.2012.

Z exekučného spisu Okresného súdu Senica, sp. zn. 3Er/1124/2008 súd zistil, že exekučné konanie bolo
v predmetnej veci začaté na návrh oprávneného doručený Exekútorskému úradu Mgr. Ing. R. Š., pričom
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 2.8.2005. Konanie bolo u
súdneho exekútora vedené pod sp. zn. EX 221/2005. Dňa 24.8.2005 Okresný súd Senica udelil súdnemu
exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie č. 5205*017121. Uznesením č.k. 3Er/1124/2008-44 zo
dňa 27.9.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 3CoE/130/2012-73 zo dňa 20.9.2012
súd exekúciu vedenú súdnym exekútorom Mgr. Ing. R. Š. zastavil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňa 5.10.2012.
V spise sa nenachádza návrh oprávneného na zmenu exekútora ani rozhodnutie o tomto návrhu.
Vzhľadom na uvedené súd výzvou zo dňa 29.5.2014 vyzval splnomocneného zástupca navrhovateľa,
aby preukázal doručenie návrhu na zmenu exekútora. Podaním doručeným súdu dňa 12.9.2014
splnomocnený zástupca navrhovateľa oznámil, že v prílohe zasiela fotokópiu návrhu na zmenu
exekútora zo dňa 16.9.2010, doručenkou nedisponuje. Z fotokópie návrhu na zmenu exekútora
nevyplýva, že návrh bol doručený exekútorovi, resp. exekučnému súdu.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (ďalej len „zákon“), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci
podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla
v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 15 ods. 1 zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona, zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul,
z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený
domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť
požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

Podľa § 16 ods. 4 zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí
iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi
poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený
požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne
prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota
omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na
náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí
začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 17 ods. 2 zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia /oznámenia/ rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 3 zákona, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa
podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 238 ods.1 Zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučného poriadku), konania začaté pred 1. septembrom
2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku platného do 31.8.2005, ak oprávnený požiada súd o zmenu
exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí
súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a vzhľadom na zistené skutočnosti súd dospel k
záveru, že návrh nebol podaný dôvodne, navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno.
Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody za nesprávny úradný postup z dôvodu nevydania rozhodnutia
v zákonom stanovenej lehote - rozhodnutia o návrhu na zmenu exekútora. Navrhovateľ však vôbec
nepreukázal, že takýto návrh podal, keď v predmetnom exekučnom spise sa takýto návrh nenachádza,
zo spisového materiálu nevyplýva, že by súd o takomto návrhu vôbec rozhodoval a navrhovateľ ani na
základe výzvy súdu nepreukázal, že takýto návrh vôbec doručil súdnemu exekútorovi, resp. súdu, keď
z fotokópie návrhu na zmenu exekútora predloženej navrhovateľom nevyplýva, že návrh bol doručený
súdnemu exekútorovi, resp. exekučnému súdu.

Preto súd návrh ako nedôvodný zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, úspešnému
odporcovi však náhradu trov konania nepriznal, pretože nepreukázal, že by mu trovy konania vznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia,
prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo
sleduje, a musí byť podpísané a datované uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.